MAMOVINY.

2007

Apríl 2007

Spolu, a predsa každý sám

Stará žena vstane, otvorí oblok, naučeným pohybom pretočí žalúzie, pustí do izby viac svetla. Vyberie sa na WC, do kúpeľne, on už sedí v kuchyni za stolom a lyžičkou mieša čaj vo veľkom porcelánovom hrnčeku. Cinká celú večnosť a akoby nebol dostatočne rozmiešaný a vychladnutý, pred každým dúškom zakrúži šálkou v ruke, dobre, že mu nevyšplechne na stôl. Ako neznáša tieto jeho rituály!

Umyje sa, oblečie, prisadne ku stolu a on ešte stále mieša a hlasito chlípe čaj! Pritiahne si svoj, varí jej ho každé ráno. Zo zotrvačnosti. Niežeby jej tým robil nejakú láskavosť. Je to stroj, automat, vykonáva naučené pohyby. Nestojí mu o to, pokojne by si ho urobila sama. Čo by dala za to, keby tu už nebol a v kľude by sa naraňajkovala. Ale nie. On musí pri raňajkách nahlas komentovať aktuálne politické udalosti, číta po x-tý raz včerajšie noviny, čerstvé poštárka prinesie okolo obeda. Nadáva na vládu, na ceny, na dopravu, z každej informácie vyberá to negatívne. Často zle prečíta nadpis, prekrúti celý článok a hlása bludy. Neberie ho vážne, prečíta si radšej sama, niekedy ho víťazoslávne opravuje, ako zasa všetko domotal, inokedy mávne rukou, myslí si svoje.

Konečne zatvára noviny, pýta sa, čo treba kúpiť. No čo asi?! Jej stačí chlieb. Aj tak si kúpi tie svoje klobásečky a slaninku, to mu kázať nemusí. A čokolády. Odkedy sa preriekla, že mu ich našla v skrinke s oblečením, schováva si ich v pivnici a chodí maškrtiť, keď vynáša smeti. Akoby mu ich ona nedopriala. Alebo snáď závidela. Nech sa s nimi zadrhne, neznáša len to schovávanie, zatajovanie a hlavne, keď hrá, že nemá rád sladkosti. Najmä na návšteve. To ja nebudem. Ďakujem. Nemám rád sladké. Ide ju pretrhnúť od zlosti, ale nepovie nič, nechce ho zhadzovať.

Odvtedy, čo sa spýta, čo treba kúpiť, uplynie ešte veľa času. Začne sa obliekať, ide na záchod, umyje si ruky. Oblečie si spodky, tielko, tričko s krátkym rukávom, uviaže ľadvinový pás, nohavice, košeľu, znova ide na záchod. Umyje si ruky, pokračuje. Sveter, vetrovka, šál, čapica, riadne sa pozapína, pritom vôbec nie je zima. S odporom pozerá, ako na seba navlieka jednotlivé vrstvy, vždy ju rozčuľovalo, že sa oblieka podľa kalendára, nie podľa počasia. Potom sa potí ako somár v kufri. Ale nech. Dobre mu tak. Lenže kto to bude prať? Zasa len ona. Nenechá ho chodiť v tých smradľavých prepotených handrách. Keď berie do rúk igelitky, vydýchne si, teraz snáď naozaj odíde. Zopárkrát sa pre niečo vráti, ale vzápätí dvere prudko zabuchne, je preč.

S úľavou si vydýchne, môže začať variť, nebude sa jej motať po kuchyni. Neznáša, keď sa rozkročí pri okne, ruky si dá vbok a čumí. Zavadzia, keď ide do chladničky, obchádza ho, keď chce niečo vyhodiť a svetla tiež nie je nazvyš, tieni jej. Chvíľu si vychutnáva pohodu, čistí zeleninu do polievky, mäso pokrája na kocky, osmaží na cibuľke, okorení, podleje vodou, kým sa dusí, nakrája zemiaky, dá variť, nikto jej nepripomína, či ich nezabudla osoliť. Polievka rozvoniava, ešte uvarí rezance a obed je hotový.

Kde ten dedo toľko trčí. Veď išiel len pre chleba. Ona zatiaľ obed navarila a jeho nikde. Ten chlieb by už aj upiekla a štyri razy z obchodu prišla, ale on sa motká, určite postretal známych a o chorobách rečnia, iné si nezačnú. Zase bude mať s čím ísť k doktorovi, hneď má všetky príznaky. Má po nálade. Teraz aby ho čakala s obedom, vychladne, bude mu to zohrievať. Najem sa. Nebudem ho čakať. Ale potom budem na dvakrát riad umývať? Čert aby ho zobral.

Sadne si na lavicu, preloží nohu cez nohu, nervózne kyvká chodidlom, až jej sandál nadskakuje. Berie do rúk krížovku, nedokáže sa sústrediť. Občas vyzrie z okna, široko-ďaleko nikoho. Pozrie hádam po desiatykrát a už ho vidí, ako si vykračuje, šúcha nohu za nohou, nepohne tým zadkom, čo jeho trápi, že polievka chladne na sporáku. Počuje, ako odomyká vchodové dvere, schádza do pivnice, ide sa prezuť, prejde ďalšia polhodina, kým dostupká ku dverám, znova sa prezuje, teraz už do domácich papúč a začína odstrojovanie. Pomaly dáva dole čapicu, šál, všetko starostlivo odkladá na svoje miesto, zavesí vetrovku a obradne rozvešiava prepotené kúsky oblečenia do kúpeľne. Prezlieka sa do domáceho, dôkladne si umýva ruky a môžu začať obedovať.

Od hnevu ju aj chuť prešla, ani sa ho neopýta, kde toľko bol, trucuje, on si toho nevšíma a pustí sa do jedla. Polievky mu naložila, div mu nevyteká z taniera, ale nepovie, že má veľa. Nahlas sŕka, kým ho nevyprázdni do poslednej kvapky. To na dovolenke sa vždy múdri a necháva na tanieri, on veľa nezje. Akoby to niekoho zaujímalo. Druhí zjedia viac ako doma, veď to majú zaplatené, ale on musí niečo nechať, ide ju poraziť.

Pomaly žuvká mäso, potom vyjedá zemiaky a nakoniec schrúme dve uhorky. Kto to kedy videl! To mu môže uvariť jeden deň mäso, druhý zemiaky a na tretí deň nech chrúme uhorky. Každý normálny človek je všetko pekne spolu, jej by to inak nechutilo.

Kým ona umýva riad, sedí za kuchynským stolom, číta čerstvé noviny, tentoraz nekomentuje, drieme pri nich. Necháva ho ležať na novinách, tichučko odchádza do obývačky, teší sa na svoju obedňajšiu kávičku. Chce si ju vychutnať, potrebuje pri nej absolútny pokoj. Sotva zamieša lyžičkou, počuje hrmot, to on prudko vstáva zo stoličky a začína chodiť po byte. Vojde do svojej izby, zoberie papierik, ide ho zahodiť. Príde sa niečo opýtať, znova prejde do kuchyne, odtiaľ do svojej, premáva sa po dlhej chodbe, šúcha nohami po koberci, akoby ich už nevládal ani zodvihnúť. Kým ona nedopije, chodí po byte ako s nasoleným zadkom. Pohodička sa ani dnes nekoná. Keby ho nepoznala, myslí si, že to robí náročky. Nie. Má na to šiesty zmysel, robiť vždy všetko naopak.

Vyberá žehliacu dosku, začína žehliť, vtedy sa on spokojne uvelebí v kresle v obývačke a zaspí. Prečo je jej taký odporný. Niekedy sa zahanbí sama pred sebou. Iní muži pijú, fajčia, podvádzajú manželky, on nikdy. Peniaze vždy zarobil, o rodinu sa vedel postarať, tak prečo ho tak neznáša. Nevie si rozkázať, berie jej to energiu, deň čo deň zvádzať tento boj s „nepriateľom“, a napriek tomu je to čoraz horšie, je na neho priam alergická.

Premieta si svoj život, nie je spokojná. Roky ubiehali, práca, domácnosť, starostlivosť o deti, o vnúčatá, neskôr o mamu, nemala čas piplať sa vo svojich pocitoch a teraz, na dôchodku, času a času, najmä v noci, keď nemôže zaspať, znova a znova sa vracia do minulosti a chcela by všetko zmeniť. Vŕta sa vo veciach, ktoré v zhone prehliadala, rozoberá situácie, ktoré dnes vidí v inom svetle a viní za všetko jeho. Vždy bol taký pasívny, nedokázal sa nikomu vzoprieť. Ani ju nemal tak slepo poslúchať, mohli žiť inak, inde, keby nebol ustupoval, nebola by sa natoľko podriaďovala a prispôsobovala svojej rodine, svojej matke. Ale je to jeho chyba? Sebe sa chyba ťažšie priznáva.

Napätie v nej poľavuje, zrazu on silno zachrápe a tento známy zvuk v nej vzbudí vlnu ďalšej nevôle. Keby už skončila táto prekliata zima. Vzdychne si. To bude zasa dedo celý deň čičrať v záhradke, domov sa príde iba najesť. Nebude ho mať toľko na očiach. Snáď sa tej jari dožijem. Pomyslí si.

***

Starý muž otvorí ráno oči, nechce sa mu vyliezť spod periny, ale potrebuje ísť na záchod. Pozrie na hodiny, pol ôsmej, aj tak je načase. Ak zostane dlhšie ležať, bude zazerať. Nechápe, prečo nemôže vstať prvá, keď aj tak nespí. Vraj jej vadí, keď on čaká pred kúpeľňou. Ale prečo? Nikdy ju nesúri, nenadáva, pokojne čaká na chodbe, kým sa umyje a vyjde von. Znervózňuje ju to. No nech sa nepotentuje. Hádam jeho by to malo znervózňovať, keď sa vycúra a nemôže si umyť ruky, lebo kúpeľňa je obsadená.

Ale zvykol si. Vstáva prvý, aby milostivá mala kľud pri rannej toalete. Uvarí jej zatiaľ čaj, kým príde, má ho akurát, nemusí čakať, kým vychladne. Ďakujem od nej za tie roky nepočul. Nevadí, nepotrpí si na to. Stačilo by, keby na neho nepozerala ako na hmyz, ktorý jej prekáža a zavadzia na každom kroku. Aj keď číta noviny, tvári sa povýšenecky, ona ich ešte nevidela, ale všetko vie najlepšie. On ničomu nerozumie, všetko prekrúti. Nemôže sa dočkať, kedy ich dostane do rúk a bude ho chytať za slovíčka a dokazovať, že všetko je inak. Niekedy má pravdu, niekedy nie, kývne rukou, už sa s ňou neháda, načo. Pani NAJMÚDREJŠIA má vždy pravdu. Pri kávičke so susedkou sa budú mať na čom zabávať.

Opýta sa, čo treba kúpiť. Chleba. Takto je to deň čo deň. Nepovie nič viac, ale o hodinu zistí, že nemá kvasnice, prečo si nekúpil mlieko, to nevidíš, že je tu posledná cibuľa? Pošle ho po zemiaky do pivnice, raz donesie samé veľké, raz zasa moc malé, neulahodí jej, ani keby sa rozkrájal.

Vždy bol doma piate kolo u voza. Na prvom mieste deti, na druhom svokra a on... škoda hovoriť. Radšej zostával do noci v robote, domov sa chodil len vyspať. Svokra si vždy mädlila ruky, keď vyprovokovala hádku, potom mala dcérenku a vnúčatá len pre seba. Spolu si hrkútali, chodili na prechádzky. Aj deti proti nemu štvala, myslela si, že to nevidí. Keď malá prišla – tato, nejedz tie buchty nad misou, padá ti z huby, z vlastnej hlavy to nemala.

Začína sa obliekať. Je november, potrvá to dlhšie. Naťahuje spodky, keď si uväzuje ľadvinový pás, akoby počul uštipačnú poznámku – nezabudol si si padák? Len sa vysmievaj. Ty chodíš jak vystrelená, potom ťa stále niečo bolí. Raz kríže, raz krk, z čoho myslíš, že to máš? Rozmýšľa si pre seba. Omotá šál okolo krku, zapne vetrovku, dáva si na hlavu čiapku a už ju má za chrbtom: „Čo si sa zas tak naobliekal?! Spotíš sa potom ako mašuro a ja len aby som prala! Veď je vonku teplo!“ Ani na ňu nepozrie, myslí si svoje. A je to tu: „Padák si si nezabudol?“ Zabuchne za sebou dvere a odchádza.

Už aby skončila táto zima, v záhradke budem mať od nej pokoj, prídem sa domov len naobedovať, roboty bude do večera dosť. Prechádza pomaly pomedzi regály, obzerá čaje, drogériu, nemá sa kam ponáhľať. Vkladá chlieb do vozíka, oravská slanina je mimoriadne pekná, prerastená, má v chladničke riadny kus, ale táto sa priam ponúka, vypýta si pol kila. Veď sa nepokazí. Čokoláda na varenie je v akcii. Nemá rád sladkosti, ale občas mu príde na chuť, za tú cenu, oplatí sa. Musí ju nechať v pivnici, minule ju našla v jeho skrinke, nepovedala nič, len čakala na príležitosť a v pravú chvíľu mu to vyhodila na oči: „Ty nemáš rád sladké, však? Neviem, pre koho schovávaš tú čokoládu!“ Odkedy ju máva v pivnici, je pokoj. Ide so smeťami, zastaví sa, odlomí tabličku, dve, dobre padne po slaninke. Kým ju tam zas nevysnorí.

Zaplatí a chystá sa na cestu domov, aby nečakala s obedom, to by boli reči. Na druhej strane zbadá bývalého kolegu. Pokročí, nech mu neujde, dávno ho nevidel, zvedavý je, ako žije. Zvítajú sa, pospomínajú, reč zvrtnú na choroby, v ich veku je toho požehnane. Aj on berie tabletky na riedenie krvi, ale väčšiu dávku. Pôjde sa popýtať doktorky, či by aj jemu nebolo treba. A tie bolesti v ramene, presne ako ja, snáď by som mohol zájsť na rehabilitáciu, jemu to pomáha. A čo prostata? Mne zatiaľ nič nezistili, ale každý sa sťažuje, neviem, neviem, či by som predsa len nezašiel znova, človek nikdy nevie.

Čas plynie, ani sa nenazdá a hodinka je fuč. „Nehnevaj sa, ale žena čaká s obedom, pôjdem, aby nebolo zle.“ Prichádza k domu, záclonou nenápadne šklbne, začína tušiť, že bude dusno. Ide sa ešte do pivnice prezuť, nenavláči blato ku dverám, má tam šľapky, doma zasa papuče, on je pedant, nie ako niekto. Otvára dvere do bytu, víta ho ticho, poprezlieka sa, umyje ruky, vyloží nákup, ticho. Ani sa ho neopýta, kde bol tak dlho? To by bol ten lepší prípad. Bez slova mu nakladá polievku kopcom, dobre, že z taniera nevyteká, bojí sa aj lyžicu do nej ponoriť, ale zje do poslednej kvapky, nechce provokovať.

Začína konverzáciu: „Stretol som Jana, nechal ťa pozdravovať.“ Nič. Tak pukni, pomyslí si. Nemá chuť sa ďalej doprosovať pozornosti, ignoruje ho, bude mať, čo chcela. Mlčky doje druhé, prečíta si čerstvé noviny, trochu zdriemne, keď otvorí oči, už jej niet. Asi je u susedy na kávičke, budú mať o čom klebetiť, nech sa posťažuje, aké to má ťažké. Veď by videla, keby mala iného chlapa. Druhí pijú, fajčia, doma krížom slamy nepreložia a ženy ich obskakujú. Ja nakúpim, všetko jej z pivnice podonášam, aj trikrát sa otočím, vždy niečo zabudne. Ešte aj k dôchodku si privyrobím a nie málo. Roky robím účtovníctvo a nemusel by som, ale inak by mi bola dlhá chvíľa, čo v zime. Lenže tá si nič neváži, ešte aj tú slaninku a čokoládu mi závidí, akoby som míňal za jej! Ale taký je život. Spravodlivosti sa nedovoláš.

Zajtra sa pôjdem objednať na geriatriu, na očné, na urológiu, na štítnu žľazu, na rehabilitáciu, nech ma dajú do poriadku, kým príde jar, aby som v plnej sile vyšiel do záhradky. Prehodí myšlienky.

***

Stará žena nachystá večeru a odchádza, sadá si v obývačke do kresla. On sa vrátil zo záhradky, umýva si ruky, vchádza do kuchyne, sadá si za stôl, zrazu niečo zrachotí. Nevenuje tomu pozornosť, bohvie, čo zas pozhadzoval. Po chvíli zneistie, zostalo podozrivé ticho. Vstáva, zvedavosť jej nedá nenazrieť, čo sa deje. Leží na zemi, jedna noha zostala na stoličke, na zemi kus chleba. Skočí k nemu: „Čo si to porobil?“ Tľapká ho po tvári, nereaguje. Ani nevie, ako vybehne po schodoch, zvoní susedovi: „Odpadol v kuchyni, pomôž mi!“ Kým oni zbehnú po schodoch, suseda vyťuká rýchlu pomoc. Sused sa skloní, nahmatá zápästie: „Tu už my nič nespravíme, musíme počkať.“ Netrvá dlho a záchrancovia zvonia pri dverách. Konštatujú rozsiahly infarkt, napriek tomu robia všetko, čo treba. Sleduje to ako v seriáloch z lekárskeho prostredia – vyberajú mu z úst zvyšky jedla, aj zubnú protézu, pichnú injekciu, prikladajú na hruď „žehličky“, každá snaha márna. Uložia ho na lavicu a odchádzajú.

Sused ju drží okolo ramien, snaží sa hľadať slová útechy, súri ju, aby zavolala deťom. Keď prichádza syn s nevestou, odchádza, ale pripomína, keby čokoľvek potrebovali, bude nablízku.

Nasleduje obhliadka mŕtveho, čakanie na pohrebnú službu, až neskoro večer sa celá rodina zíde u dcéry. „Na nič sa nesťažoval, od rána bol v záhradke, len sa naobedoval a išiel znova. Ani sme sa nehádali, len som mu povedala, načo mu je ten sveter, keď je teplo, ale veď on si z toho aj tak nič nerobil, ani ma nepočúval. Pred týždňom bol na kontrole, všetky výsledky mal výborné, doktorka mu povedala, že stačí za tri mesiace.“ Takto si nahlas rozoberá posledné hodiny, dni, nemôže uveriť, že je koniec, nepočítala s tým, že pôjde prvý. Akoby mu to zazlievala, že nesplnil jej očakávania, urobil si po svojom.

Niekoľkokrát za sebou popisuje udalosti od príchodu zo záhradky až po pohrebnú službu, spomína na detaily, zarazilo ju, že mal modré ľavé ucho. Zopár nocí prespí u dcéry. Vnučka s priateľom vybavuje pohreb, dcéra vyrába na počítači parte, dáva na nástenku do domu, aj bývalým susedom, na najbližší obchod, poštou neposielajú, pohreb je o dva dni, treba telefonovať, na nikoho nezabudnúť. Pripravuje rozlúčkovú reč pre pracovníčku mestského úradu, objednávajú pohrebnú hostinu.

***

Je po pohrebe. Večer sa znova celá rodina zíde u dcéry, deti, vnúčatá, je tam veselo, takmer ako keď niečo oslavovali. Neskoro v noci sa všetci rozišli. Uvažuje. Na druhý deň pôjde domov, nechce, aby sa jej byt odcudzil.

Pomaly sa všetko vracia do starých koľají, dcéra vybaví, čo ide bez nej, domov jej nosí iba papiere na podpis, je jej za to vďačná, neznáša úrady, ani nevie, kde čo je, všetko vybavoval on, bavilo ho to. Niekedy si pripadala ako nesvojprávna, aj mu to vyhodila na oči, že s ňou tak zaobchádza, ale zvykla si. Ešte stále neverí, že je to definitívne. Keď je v kuchyni, má pocit, že on je v obývačke, keď pozerá telku, že číta noviny v kuchyni. Čaká, kedy príde zo záhradky, z obchodu.

Susedy sa predbiehajú, každú chvíľu niektorá zazvoní, či niečo nepotrebuje, či jej nie je smutno, prinesú niečo ochutnať. Smutno? Veď ona bola vždy sama. Nežili spolu, ale vedľa seba. V okolí mal povesť starostlivého manžela, nakúpil, vybavil, záhradku obrobil, ale či toto je všetko? Že nikdy nenašli spoločnú reč, nezaujímal sa o jej pocity, čo ju trápi, po čom túži, to ťažko niekto pochopí. Bola sama s ním, aj bez neho.

2008

September 2008

Neodoslaný list

Vždy si bola matkou, ktorej zmyslom života sú deti, boli sme u teba na prvom mieste, najskôr my, potom všetko ostatné. Nemala si iné záľuby, sústredila si sa iba na nás. Vedela si sa obetovať, uskromniť na úkor nás.

Keď som chodila do ľudovej školy umenia a mala som hodinu hneď po vyučovaní, nosila si ráno do práce moje husle, aby som ich ja nemusela mať v škole, zastavila som sa pre ne u teba. Raz som celé prázdniny necvičila a keď som na začiatku školského roka otvorila puzdro, zistila som, že praskla kobylka, struny povolili, bála som sa s tým priznať učiteľke, ty si našla učiteľa, ktorý mi ich opravil a zachránila si ma. Veľa si sa s nami rozprávala, vždy si sa zaujímala, ako sa nám darí v škole, poznala si našich kamarátov, chodili k nám domov, správala si sa k nim priateľsky. Nie všetky mamy mali tento dar.

No spomínam si aj na chvíle, kedy si sa nesprávala tak, ako som očakávala. Raz sme išli s kamoškou zo školy, to som už chodila na strednú a dostali sme chuť ostrihať sa, zmeniť účes. Prišla som domov celá natešená, stála si v kuchyni a keď si ma zbadala, zlosť ti skrivila tvár: „To čo si vyviedla?! Práve teraz, pred maturitou, veď ťa ani zmaturovať nenechajú!“

Tvoje argumenty boli v hneve často nelogické, až komické. Prečo by ma nenechali zmaturovať, keď som nakrátko ostrihaná? Nemala som červené vlasy, ani žiadny extravagantný účes, iba som sa dala ostrihať. Nenapadlo ma, pýtať si na to od teba povolenie.

Keď som sa občas zastavila u teba v práci, myslela som, že ťa to poteší, ale ty si mi vyčítala, že som výstredná, že prídem vždy vo veľmi krátkej sukni alebo veľmi širokých nohaviciach, vraj sa za mňa hanbíš, prečo som taký extrémista, keď sa nosia mini sukne, tak musím mať najkratšiu, keď sa nosia široké nohavice, tak najširšie, aby som nimi pozametala všetky ulice. Večne si mi dávala za vzor akúsi Zuzku V., tá keď príde za otcom...aká je elegantná, vždy upravená. Druhý raz som si rozmyslela, či za tebou pôjdem. Príliš ti záležalo na ľuďoch, čo si kto o nás pomyslí.

Keď som ti oznámila, že čakám tretie bábätko, použila si zasa nelogický a smiešny argument, ako vždy, keď ťa niečo nepríjemne prekvapilo, zaskočilo, nahnevalo: „Danke by to nedovolili!“

To bola tvoja prvá reakcia. Danka bola moja priateľka, boli sme obe dospelé ženy, matky a nepotrebovali sme od rodičov súhlas ani radu, koľko detí je pre nás vhodné. Bolo to naše slobodné rozhodnutie. Mala si pocit, že dve deti sú akurát, že sú už odrastené a netreba si pridávať ďalšie starosti.

Bábätko sa narodilo predčasne. Prišla som z nemocnice domov sama. Vlado ma doviezol, ale musel ísť do roboty. Bola si u nás, zaviedla deti do školy a do škôlky. Sedela som v kuchyni na lavici, ty si stála oproti mne a ja som už nevládala v sebe dusiť všetku tú hrôzu, čo som prežila za posledné dva týždne, na izbe som sa musela ovládať, aby som nerušila spolubývajúce, nebol tam žiadny kútik, kde by som bola sama so sebou. Vysypala som na teba všetko, ako strašne chcem, aby to dievčatko žilo, ale oni ju tam iba trápia, stále do nej pichajú všelijaké hadičky a aj tak vedia, že to neprežije, poslali ma domov, že som tam zbytočná.

Ty si tam iba stála a počúvala, neprišla si za mnou, neobjala ma. Ja som sa ti nakoniec ospravedlnila za svoju slabosť, že si to musela počúvať. Potrebovala som to iba dostať zo seba von. Možno si sa na mňa hnevala, že mi to nebolo treba, možno si iba chcela byť statočná a bála sa, že by si sa aj ty rozplakala. Nikdy viac sme sa o tom nerozprávali.

Oveľa neskôr sme boli spolu na ihrisku, deti tam behali, šantili a moja malá, vtedy mala asi tri roky, chodila po kolienkach, veľmi sa jej tam páčilo, prelozila všetky cestičky. Ja som bola taká pyšná, že to už dokáže a ty si sa ma opýtala, či neľutujem, že sa narodila, ako mi už mohlo byť teraz dobre. Nič som ti na to nepovedala. Nie. Nikdy som to neoľutovala. Nikdy ani nepochopím, ako sa môže toto opýtať MATKA. Kým bola ešte v mojom brušku a nevidela si ju, to som ti odpustila, že si ju nechcela. Ale toto nie.

Pamätáš, ako tvojej priateľke zomrel manžel? Nevedela sa s tým vyrovnať, ustavične plakala, rozprávala sa s ním, chodila na cintorín. Pýtala som sa ťa, či nemá v okolí nejakú staršiu pani, ktorá by občas potrebovala pomôcť, nakúpiť, porozprávať sa. Vtedy si na mňa skríkla: „Ale veď ONA potrebuje pomôcť!“ Zostala som radšej ticho.

Keď si bola mladšia, občas som sa snažila upozorniť ťa, čo sa mi na tvojom správaní nepáči, ale nikdy to nedopadlo dobre. Buď si sa nahnevala, alebo rozplakala, že ti krivdím, som k tebe nespravodlivá. Teraz to už neskúšam. Nič ti nevyčítam. Bola si tou najlepšou mamou, akou si dokázala. Ja som sa snažila vyvarovať sa pri výchove tých chýb, ktoré si robila ty, ale robila som možno iné, sama sa teraz dozvedám od detí, čím som ich v detstve ranila, a pritom som sa tak veľmi snažila. Každý z nás dokáže odovzdať zo seba len to, čo má. Čo získal v rodine, od svojich učiteľov, profesorov, aké šťastie mal na ľudí, ktorých stretol vo svojom živote. Preto ti tento list nikdy nepošlem, viem, že si mi nikdy vedome neublížila a máš ma najradšej, ako len vládzeš.

2009

Apríl 2009

Nedostatok dôkazov

V štyridsiatom šiestom (1946) skončila dvojročnú obchodnú školu a nikde nemohla zohnať miesto. Písala životopisy, obchádzala všetky úrady rad za radom a nič. Jedného dňa sa dozvedela od spolužiaka, že na sekretariáte Demokratickej strany potrebujú sekretárku. Sadla na autobus, priniesla životopis a bola prijatá.

Nastúpila 1.1.1947. Pracovala, stretávala sa s mladými, často hrávali divadlo. Tak aj vtedy. Po predstavení bolo posedenie, oslavovali úspech a ktosi tam priniesol pesničku, dodnes si ju pamätá:

 

Do ulíc nás komunisti vedú,

kto má hviezdu, nemusí sa báť,

tak ako my, nikto nedokáže,

všetko krásť a všade rabovať.

 

Naozaj sa nezamýšľala nad textom, spievali ju všetci, veď nie na verejnosti, len tak, sami pre seba. Boli tam väčšinou decká z Odboru mladých demokratov, ona nebola nikde organizovaná, nezaujímala sa o politiku. Na dedine nemali prístup takmer k žiadnym informáciám, tato zomrel, keď mala šesť, mama mala čo robiť, aby uživila päť detí. Cez vojnu boli izolovaní v horách, v chate na Kykuli, čo už ona v devätnástich rokoch vedela o demokracii, o komunistoch. Nepripisovala tomu žiadny význam, spievalo sa všeličo, bola nálada.

Keď 3. marca 1948 večer o deviatej u nich zaklopali žandári, netušila, že ich príchod súvisí práve s touto pesničkou. Domová prehliadka. Bez vysvetlenia rozhádzali celú izbu, kuchyňu, otvárali skrine, vyhadzovali obsah zásuviek, vyberali listy z obálok, niečo hľadali, nevedela čo. Zobrali ju do auta a odviezli do mesta na žandársku stanicu. Pozerá, samé známe tváre, kamaráti. Po jednom ich vypočúvali do rána a na svitaní odviedli do väznice, do vyšetrovacej väzby.

Priznala, že pesničku spievala, ale naozaj nevedela, kto ju priniesol. Pre nich bolo práve toto dôležité. Ako vypovedali ostatní nevie, ale vraj to väčšina hodila na okresného tajomníka DS, aj keď si neboli istí. Oslavy sa zúčastnili dvanásti a zatvorili jedenástich. Kto ich udal? Na prvý pohľad jasné, ale dôkazy nemali.

Neskutočný šok. Celá tá noc jej pripadala ako sen, až vo vyšetrovacej väzbe si uvedomila, že je to realita, krutá nezmyselná realita. Aby ju za nejakú blbú pesničku zatvorili do cely so zlodejkami, príživníčkami a ktovie, čo ešte?

Zlodeji a iní mali červené pásky na rukávoch, politickí biele. Červené pásky museli pracovať, biele nesmeli, mali zakázané opustiť celu. Radšej by pracovala, ako trčala sama v tejto diere, ale také boli predpisy. Lavór, krhla s vodou, namiesto záchoda veľký hrniec s deklom za paravánom v kúte izby, to bola hygiena. Jedlo v ešusoch...

Preplakala celé noci. Cez deň ako-tak prežila, ale spánok neprichádzal a znova si kládla otázku, prečo a ako dlho?! Vo vyšetrovacej väzbe ju nikto viac nevypočúval, na nič sa nepýtal. Tých, čo nemali osemnásť, po dvoch týždňoch prepustili, ju presťahovali aspoň na inú izbu, s lepšou spoločnosťou – profesorka, úradníčka z ministerstva, učiteľka, samé politické, žiadna zlodejka sliepok. Profesorka im po večeroch čítavala knihy, rozprávala o filmoch, kaderníčka ju česávala, ľudia z dediny nosili balíčky, sladkosti, ovocie, ani nevedela, komu má poďakovať. Nechávali ich na vrátnici a dozorkyňa priniesla – „viete, nesmie sa to, ale berte.“ Takéto drobnosti ju držali nad vodou, aby sa tam celkom nezbláznila. Po dvoch mesiacoch ju prepustili pre nedostatok dôkazov.

Vrátila sa domov, demokratická strana bola zrušená, voľby vyhrali komunisti. Zostala znova bez roboty, ale nie nadlho, akousi šťastnou náhodou dostala prácu sekretárky na notárskom úrade. Život sa vracal do zabehnutých koľají, snažila sa na všetko zabudnúť a snáď by sa jej to aj podarilo, keby...

Keby sa v novembri ministerstvo spravodlivosti nerozhodlo „prevychovať ju“. Jedného večera u nich zaklopal tajný, vysvetlil jej, čo a ako, vraj ju má odprevadiť do pracovného tábora v Novákoch. Nasadli do vlaku, doviedol ju k dreveným barakom, na izbe ich bolo desať. Na chodbe válovy s točkami, dokonca jedna kúpeľňa, kde sa mohli z času na čas okúpať, osprchovať.

Ale prečo?! Prepustili ju predsa pre nedostatok dôkazov a za čo ju teraz idú trestať, prevychovávať?! Bezmocnosť, pocit krivdy, nespravodlivosti... Chýba jej domov, rodina, vo svojom živote sa nevzdialila z rodnej dediny a mesta, teraz je v cudzom svete, cudzích barakoch, s cudzími ľuďmi a nevie prečo a hlavne dokedy. Je zúfalá.

Vo vyšetrovačke politickí pracovať nesmeli, tu naopak. Všetkých bez rozdielu vyženú v novembri do repy, ženy chodia polomŕtve, nezvyknuté na ťažkú fyzickú prácu a ešte v mraze a chatrnom oblečení. Akási dobrá duša jej vybavila prácu v kancelárii, aspoň kúsok šťastia v nešťastí. Spomína aj na protekciu v kuchyni, keď boli večer hladné, poslali ju ženy pre chlieb, masť a cibuľu, vedeli, že ona vždy prinesie. Na žeravej piecke osmažili cibuľku, to bola dobrota!

Prokurátor, staručký pán, každý týždeň navštevoval izbu za izbou, vždy pri nej zastal, iba krútil hlavou. Toto musí byť nejaký omyl, nebojte sa, vydržte, nemôže to dlho trvať. Chvalabohu netrvalo. Na Vianoce išla domov na priepustku a po Vianociach ju už čakalo rozhodnutie – prepustená. Bez vysvetlenia, bez ospravedlnenia.

Bola slobodná! Trvalo však roky, kým prekonala strach, ktorý sa usadil príliš hlboko. Keď večer niekto u nich zaklopal, znova a znova sa vracal – čo keď prišli po ňu?! Čo na tom, že nič zlé nespravila? Na spravodlivosť už neverila.

Máj 2009

Niečo za niečo

„Mala som okrúhle narodeniny a neprišiel. Ani len kytičku nedoniesol, telefón nezdvihol – teta, ďakujem. A má za čo.“ Nasleduje dlhý zoznam, čo pre neho za celý život urobila. Ako malého chlapca ho do kancelárie brávala, na stroji učila písať, brigádu mu vybavila, diplomovku prepísala... Zarazí ma – „má za čo“. Keby jej prišlo ľúto, že si synovec na ňu nespomenie, nenavštívi ju, to je prirodzené. Ale že „má za čo“? Nie je jediný, kto má u nej čierny bod. Ľudí, ktorí nenapĺňajú jej očakávania a „mali by za čo“, pribúda.

 

pri tvojom

má za čo

sa celá zježím

 

neprestávaš

robiť súvahu

rátaš na prstoch

kedy komu čím

 

v našich skutkoch

účtovníctvo neplatí

 

nebudeš spokojná

kým neprecítiš

kto pre iných urobí viac

je bohatší

Jún 2009

Materinská láska

Mama sa o nás bála. Niežeby nám nedôverovala, naopak, mali sme pekný, kamarátsky vzťah. Každý večer pred spaním v posteli čítala, chodili sme jej s bratom zaželať dobrú noc, zarozprávali sa a skončili na zemi pri posteli. Otec už dávno pochrapkával a my ešte rozoberali večerný film alebo nejakú knižku, rozprávali zážitky z celého dňa, kým nás nezahnala spať. Neviem, z čoho pramenil ten strach, nič tragické sa v rodine, ani v blízkom okolí neudialo, napriek tomu, keď sme neprišli načas domov, napadali ju katastrofické scenáre. Bol to pre nás obrovský tlak, ak sme sa niekde zdržali a nemali jej ako oznámiť, kde sa nachádzame a kedy prídeme, poznajúc jej obavy.

Často teraz spomína, aká smola, že za našich mladých čias neboli mobily, koľko strachu si užila po našom večernom odchode na internát do Bratislavy, nevediac, či sme došli v poriadku. Ja si naopak v duchu hovorím, aké šťastie, veď by sme denne museli podávať hlásenie o každom našom kroku a taký zabudnutý mobil a mamine neúspešné volanie, hrôza.

Pamätám si, že počas strednej školy sa brat občas niekde zabudol. Išli sme si ľahnúť, ale bolo počuť, ako mamine kroky ustavične merajú cestu od jedného obloka k druhému. Ak neprišiel do dvadsiatej druhej, nedajbože do dvadsiatej tretej, muselo sa mu niečo stať. Vyhnala ma z postele a išli sme ho hľadať.

Raz išiel s kamošmi na kúpalisko a do tmy sa nevrátil. Márne som jej vysvetľovala, že plaváreň je zatvorená, dávno by nám niekto prišiel povedať, keby sa utopil. Našli by jeho veci, oblečenie, telo v bazéne, to nie sú Senecké jazerá, že by sa zachytil o konár. Museli sme sa ísť presvedčiť. Zamknutá brána, trblietajúca sa hladina vo svetle lámp, po bratovi ani stopy. Čo ďalej? Spomenula si, že v poslednej dobe často spomínal spolužiačku Janu. Ideme k nej. Nemalo zmysel, presviedčať mamu, že je to trápne. Na druhý deň pochopila aj sama, ale v tej chvíli by ju neodradil žiadny argument. Vedeli sme iba hmlisto, kde asi býva, študovali mená na zvončekoch výškových panelákov. Okolo dvadsiatej tretej sa nám podarilo nájsť ten správny zvonček. Jana zodvihla telefón a priznala, že ju brat odprevadil domov, pred chvíľou odišiel, museli sme sa obísť. Viem si predstaviť, ako hlboko klesol v jej očiach. Hrdina, ktorý ju odprevádza domov ako nebojácny muž a pritom ho hľadá mama. A tá sa dnes čuduje, že sa ešte neoženil. Rande s mamou za chrbtom?

Raz som sa zdržala u kamarátky, oznámila telefonicky, nech ma nečakajú, prídem neskôr, píšeme prejav na maturitnú rozlúčku. Pomáhali nám starší chalani, Julka nešla na druhý deň do školy, zostalo na mne, aby som ho zaniesla triednemu. Pokojne sme sa bavili, Julkini rodičia už spali, verila som, že aj moji, veď vedia, kde som. O polnoci niekto klopkal na dvere. Julka išla otvoriť, prišla pre mňa. Vyjdem medzi dvere a tam – moja mama, v natáčkach, spod kabáta jej trčí kus nočnej košele. Bez rozlúčky vybehnem von, zabuchnem dvere, aby ju chalani nevideli, taká hanba. Nechcela v noci telefonovať, aby nezobudila rodičov, tak radšej prišla.

Posledný ročník na vysokej. Prichádzala som po týždni unavená domov, ani som tašku nestihla položiť, zvítať sa s manželom a zvonil telefón. Pravidelne, každý piatok, bola som na to priam alergická. Všetky otázky mi boli známe vopred.

„Už si doma? Si v poriadku? Ako sa máš? Čo nové? Nič nepotrebuješ?“

Akú chuť som mala zakričať – „nie, mami, len aby si mi dala pokoj!“

Snaha o ovládanie bola, ale priznávam, niekedy som bola na ňu odporná. Len preto, že nevedela odhadnúť tú správnu mieru starostlivosti.

Aj ako dospelá žena, matka troch dcér, nikdy som sa neoslobodila od pocitu, že mama má o mňa strach. Najmä v lete, pri neplánovaných večerných potulkách, keď zájdem na koncert na námestí alebo len tak na Ostrov, za kamoškou, vždy mi bliká, čo keď bude volať mama a nenájde ma doma. Stalo sa neraz, že vyzváňala na pevnú linku a na druhý deň sa priznala, ako zomierala od strachu, či sa mi niečo nestalo.

Od tohto pocitu chcem moje deti uchrániť. Verím, že sa mi to darí. Byť dostatočne blízko, keby potrebovali moju pomoc, ale zároveň dosť ďaleko, aby som im nebránila žiť svoj vlastný život slobodne, bez pocitov viny, ak sa mi deň, týždeň, neozvú. Sú dospelé, dôverujem im, nevolám im a nekontrolujem ich. Robia to stále mnohí rodičia, neviem, či zo zvyku alebo tiež zo strachu. Tie moje sú mi vďačné, že nepatrím medzi nich a závidia im to aj kamaráti. Ak sa niečo zlé má stať, nezabránime tomu. Svojimi negatívnymi myšlienkami môžeme to zlo skôr privolať.

Júl 2009

Výlet s prekvapením

Mama bola čudná. Ani po druhom ročníku vysokej školy ma nechcela pustiť s frajerom na dovolenku, na výlet, na stanovačku, iba na jeden deň a dosť. Žiadne spanie. Keďže mali naplánovanú dovolenku do NDR a v aute boli dve miesta voľné, nasáčkovali sme sa teda k nim, s tým problém nemali. Priateľ bol výborný šofér, najskôr sa s otcom striedali, ten bol neskôr rád, že ho za volantom nahradil celkom. Jazdenie nepatrilo medzi jeho hobby, ani v ňom nevynikal, teda istým spôsobom áno. V detstve sme sa s bratom od hanby schovávali pod sedadlá, keď nás predbiehal traktor a orientačné neschopnosti som zdedila práve po ňom.

Na recepcii nám dali kľúče od dvoch dvojposteľových izbičiek. Vošli sme do prvej a ja som začala z veľkej cestovnej tašky vyberať svoje veci. Mama myslela, že žartujem.

„Chlapi budú spať spolu a my spolu,“ oznámila mi so samozrejmosťou.

Pokúsim sa o vtip: „To by nebolo dobré, mami, Vladovi vadí chrápanie, poznáš tatu.“ Nenechala som sa vyrušiť v triedení a mama znervóznela: „To nemyslíš vážne?!“

„Ale áno, mami, myslím,“ vysvetľujem pokojne, ale dôrazne. „A ty čo myslíš, keď sme v Bratislave na intráku, tam nás kto kontroluje?“ pokračujem.

Obráti sa smerom k tatovi, ktorý sedí na posteli a pozerá do zeme. Jeho názor ju nikdy moc nezaujímal, ale ako je známe, topiaci sa slamky chytá: „Tak jej povedz niečo!“

Tatu nevyvedie z miery, bez emócií zahlási: „Ja budem tieto záležitosti riešiť so synom, toto si vybavte vy dve.“

Vlado by sa najradšej pod zem prepadol, celá situácia mu je nepríjemná, ale nechce zasahovať, sám je prekvapený mojou aktivitou, bol zmierený s tým, že bude spať na izbe s otcom. Pravdupovediac, ja tiež, až tesne pred príchodom do hotela ma pochytil vzdor, nie som malé decko, aby mi niekto ustavične niečo zakazoval. Posledný mamin zúfalý pokus: „Tak sa zoberte!“

„Hneď teraz, mami? Tu, v Berlíne?“ nedokážem zadržať smiech.

Mama vraj celú noc preplakala, oka nezažmúrila, naša izba bola našťastie na opačnej strane chodby za rohom. Na druhý deň sme si s ňou veľa zábavy neužili, ale neskôr to rozdýchala a bolo fajn.

Každý deň sme podnikali výlety po okolí, na mori nám vadilo, že bolo studené, ale zato schinken koktail chutil náramne práve taký, dobre vychladený, každý deň. Na jemno nakrájaná šunčička a iné dobroty, zaliate dressingom vo vysokom pohári na stopke. Krásny výhľad na Berlín z otáčajúcej sa kaviarne na televíznej veži, múr, rozdeľujúci mesto na východný a západný, ulica Unter den Linden plná obchodov, toto sú útržkovité spomienky na NDR.

Noc pred odchodom sme si vychutnávali naše posledné spoločné „spinkanie“, a tak nás nadránom premohol hlboký spánok, z ktorého vraj nebolo možné nás prebrať. Raňajky boli dohodnuté na určitú hodinu a my nikde. Chvíľu čakali, potom išli zaklopkať, neskôr zabúchať na dvere, skúšali prezváňať telefónom z recepcie a nič. Mama nás už videla mŕtvych, nevedela, či má volať policajtov či záchranku, keď sme sa konečne prebudili na veľký rámus za dverami, celí vydesení vyskočili z postele, neveriac, že je už toľko hodín. Mama bola nielen vyľakaná a naštvaná, ale aj zahanbená, že zburcovali pol hotela, zatiaľ čo my sme spali ako neviniatka. Bolo to trápne, aj smiešne, no čo už, stalo sa. Raňajky sme mali s prednáškou, ale chutilo nám.

November 2009

Kávička

Mám nesmierne výčitky. Mama bola zvyknutá zájsť k nám každú sobotu alebo nedeľu, teraz jej zakazujem, všade ľad, sneh, ešte by sa šmykla, nechcem to ani domyslieť. V jej veku a pri silnej osteoporóze. Zavoláme si každý deň, ale to sa jej neráta, návšteva je návšteva. Ja som u nej tiež dlho nebola, stále v jednom kolotoči, nedarí sa odbehnúť na druhý koniec mesta.

Dnes potrebujem zájsť na daňový úrad, naskytla sa príležitosť konečne ju pozrieť, odtiaľ je to na skok. Nabalím ruksak, nazriem do debilníčka, aby som na nič nezabudla a spokojná vykročím z domu. Vybavím, čo treba, cestou si ukladám v hlave myšlienky, čo všetko jej musím porozprávať, aby som ju zabavila, rozptýlila, iste bude zvedavá, čo máme nové. V telefóne vždy rýchlo, rýchlo, aby veľa neplatila, aj keď z pevnej linky na mobil to ani pri tých najlákavejších akciách nie je lacné. Najmä ak sa mama pozabudne a rozreční o počasí, o susedoch, vždy je o čom. Na mobil si nezvykla, často zostal vybitý, alebo neustále vytáčala prvé číslo pri každom pohybe, keď ho nezablokovala, a tak skončil kdesi v zásuvke. Pevná linka, je pevná linka, tej sa nevzdá.

Blížim sa k domu, je necelých dvanásť, ideálny čas na návštevu, to už bude mať aj riad umytý, obeduje o jedenástej. Mama sa poteší, je prekvapená, nečakala ma. Kým vykladám v kuchyni nákup, pobehuje po obývačke – „vestu tu mám rozhodenú,“ spratáva, akoby som bola cudzia. Čo už môže mať porozhadzované, býva sama a vždy si na poriadok potrpela.

Usadí ma do kresla a spustí: „V sobotu som si povysávala a v nedeľu prišiel Julo s Filipkom! No keby som vedela, nechám to na pondelok. Ale tatinko natrúsil vyše ako synček,“ usmieva sa, ale trošku nakrivo. „Nechápem, ako môže byť taký netolerantný. Kritizoval Ordináciu v ružovej záhrade, ale tak sa pritom rozčertil, že by to zakázal, to nie je zo života, ale vymyslené... Čoby nebolo, je to zo života, aj taký je život! A som mu povedala, ty povedz, podľa môjho názoru, to neni dobré, mne sa to nelúbi, ale nemysli si, že si pupok sveta, že ty vieš všetko najlepšie! A vieš, čo sa lúbi jemu?! Partička! Ja keď to vidím, tie sprostosti, čo tam robia, ja sa nemôžem na to dívať, hneď prepínam. No už si toto videla? Tak Ordináciu by zakázal, ale Partička je geniálna! Ako improvizujú, akí sú pohotoví, to je umenie. No tak ma rozčúlil...“

Zazvoní telefón. Iba raz. Trošku ju nadvihne, ale sadá si späť do kresla.

„To nič. To ma Betka prezváňa, mám k nej ísť na kávu.“

„O pol jednej? Myslela som, že chodíš o pol druhej.“

„Nie, vždy chodím o pol jednej a zrovna dnes som mala ísť načas, lebo ide na pohreb, že aby sme to stihli.“

„Veď choď, mami, ja pôjdem.“

„Nieee, len seď. Šak pohreb je o pol tretej, to stihne.“

Začne čosi o Filipkovi, aký je fajnový, že vyberal keksíky iba s čokoládkou, bez čokoládky nechcel, aj bonbóny nie hocijaké, najradšej má čokoládu na varenie.

Telefón. Tentoraz vyzváňa bez prestania, ide ho zodvihnúť. Počujem, ako vysvetľuje: „Ale Gabika sa zastavila, tak som neprišla. Ale nieee, ja už idem, počkaj na mňa, šak ona sa aj tak ponáhľa.“

Pochopila som. Zobrala ruksak, bundu, kým sa obúvam, mama už je vo vetrovke: „Počkaj, odprevadím ťa, pôjdeme spolu, Betka býva cez ulicu.“

Pred bráničkou sa rozlúčime: „No vidíš, mohli sme ešte podebatovať, ale šak ty sa aj tak ponáhľaš, pravda?“

„Áno, mami, veď vieš...“

Vykračujem si smerom do mesta, myká mi kútikmi, nemôžem zadržať smiech. Nedbám na to, čo si pomyslia ľudia, ktorých stretávam. Čistý blázon, smejem sa, usmievam len tak, sama pre seba. Tak ja som si robila výčitky, že nechodím častejšie, chystám si novinky a mamu ani nezaujíma, ako bolo na koncerte. Malo by ma to trápiť? Mne je stále do rehotu.

Typickí starí ľudia. Sťažujú sa, že deti neprídu a keď prídu, dajú prednosť zabehnutým rituálom. S Betkou je deň čo deň, ráno o pol deviatej kávička u jednej, poobede o pol jednej kávička u druhej, partička scrabble a keď je pekne, tak spolu pobehajú aj po obchodoch. Okolo piatej prichádza susedka z horného poschodia, len tak na kus reči... Deň ubehne ako voda, porozprávajú sa, povymieňajú recepty, ohovoria ľudí z celej ulice a je tu večer, ten si užije každá sama, pri svojom obľúbenom programe v telke. Mame je čudné, ako sa niektorí dôchodcovia môžu sťažovať, že im je dlhý čas. Ona má stále „robotu“, nenudí sa.

Odchádzam spokojná, vidím, že je stále plná energie, chrbtica pobolieva, vidno to na každom pohybe, ale nepoddáva sa bolesti, keď je veľmi zle, užije ružovú tabletku, inak vydrží a nestoná. Možno by mi malo byť ľúto, že dala prednosť kamarátke pred vlastnou dcérou, ale vôbec nie. Naopak, je sympatické, že má svoj program a nie je závislá iba na deťoch, nezväzuje to natoľko.

Čo teraz? Petra končí v škole za dve hodiny, navštívim kamošku v práci, potrebujem sa podeliť o čerstvý zážitok. Pracuje v banke, sadám si do kresla a zahrám na klienta, aby šéf nezazeral. Snažím sa rozprávať potichu, ale výbuchy smiechu nenechajú nikoho na pochybách, že ide o súkromnú návštevu. Ktože by sa tak zabával na hypotekárnom úvere. Po polhodinke odchádzam, nech neprovokujem. Poblúdim po meste, vyzdvihnem dcéru a len čo prídeme domov, zvoní mobil.

Mama: „Neni si na mňa nahnevaná? Ja som taká sprostá, veď som k tej Betke nemusela. Nič by sa nestalo, keby sme jeden deň vynechali. Mohli sme posedieť, podebatovať, veď ty si vlastne ešte nemusela ísť, zdvihla si sa, až keď ten telefón zazvonil. Ako ma to teraz mrzí, nevieš si predstaviť. Ani na ten koncert som sa neopýtala, ako bolo, koľko prišlo ľudí.“

„Ale mamiii, v pohode, pohovoríme si inokedy, o týždeň máme prázdniny, sneh dovtedy zmizne, prídeš, posedíme, pokecáme. Nehnevám, naozaj, ani trošku, ver mi!“

December 2009

Chronická nespokojnosť

Blíži sa Štedrý deň. Niektorí ľudia sú osamelí, trápi ich, že niet s kým zasadnúť k štedrovečernému stolu. Podaktorí naozaj nikoho blízkeho nemajú, na iných si nespomenú, nezavolajú ich. Mama má opačný problém. Pozýva ju brat, aj ja. U nás je zvyknutá, už si ani nepamätám, kedy naposledy trávila Vianoce doma. Pravdepodobne v čase, kým ešte žila babka. Chystať večeru iba pre nich troch, seba, muža a dospelého syna... Pripadalo jej to také... Vianoce sú o deťoch, pre deti. Radi sa nechávali aj s bratom pozvať a radovali pod stromčekom z darčekov s vnučkami, s neterami.

Lenže brat si pred časom tiež založil rodinu a už minulý rok ju volal k nim, vyhovorila sa. Teraz nalieha ešte viac: „Nie si zvedavá na Filipka? Ako mu svietia očká, keď rozbaľuje darčeky?“

Vnučky sú už dospelé, nedalo sa odmietnuť.

O polnoci ju doviezli domov, nešla hneď spať, potrebovala mi aspoň zavolať: „Dobre bolo, ale... Celý večer som na vás myslela, tak ste mi chýbali, nemala som vôbec Vianoce, bola som iba na návšteve. U vás je veselo, vždy prídem na iné myšlienky. A večera? Kapusta taká planá, iba s hríbikmi a akási potuchnutá, kapor bol ako uvarený, nie vysmažený, taký bledý a mäkký a ten šalát! Ani s majonézou, ani bez, len taký postrašený, no, nepochutila som si.“

„Čo Filip?“ snažím sa zastaviť prúd negatívnych informácií.

„Ale áno, Filipko bol zlatý, tešil sa, stále opakoval – to je paráda!“

Na druhý sviatok vianočný pozvala nás všetkých k nej. Poznám ju, dôrazne upozorňujem, nech nás nečaká, nič nechystá, prídeme najedení a neviem presne kedy, určite nie poobede, skôr k večeru.

„Nevadí, kedy chcete, veď budem doma!“

Chalani, priatelia dcér, prichádzajú našťastie načas, v aute vládne dobrá nálada, nebolo ešte pol štvrtej, keď sme dorazili pred dom. Mama už stojí medzi dverami bytovky, to neveští nič dobré.

„Zase ste museli prísť so západom slnka!“ víta nás podráždená. „Čo ste robili doteraz? Kde ste boli tak dlho?“

Usmievam sa, odhodlaná nebrať ju vážne, nech si pohundre, veď ju to prejde. No keď neprestane ani v obývačke a ustavične rýpe, že nevieme prísť nikdy na čas, vybuchnem: „Zámerne som ťa upozornila, že prídeme neskôr, v snahe predísť výčitkám.“

„Čo si taká nabrúsená?“ prechádza do urazeného tónu.

„Ja a nabrúsená? Prichádzali sme k tebe s dobrou náladou.“

Našťastie vstúpi medzi nás priateľ, krotí nás obe, nech prestaneme s hádkami. O hodinu prichádza brat s rodinou. Posadáme si a všetci sa snažíme zabudnúť na konflikt. Napätie postupne opadáva, vtipkujeme, smejeme sa, zabávame, ale to „čosi“ je stále cítiť v ovzduší.

2010

Máj 2010

Návrat z liečenia

V čase, keď som sa odsťahovala na intrák, mala som svoj život, nezaoberala sa príliš vzťahmi v rodine. Počas víkendov som doma iba prespala, väčšinu času trávila mimo. Všetko bolo po starom, babka, mama, otec, presne v takomto poradí. Nezapodievala som sa tým. Ak aj nie sú celkom spokojní, už na tom nič nezmenia, zabehnutý stereotyp, sem-tam mamin pokus o zmenu, vzhľadom na fakt, že po termíne, bez výsledku. Ťažko presviedčať niekoho – ja som tu pani domu, komu dáme „kľúče“ od bytu, od detí, od kuchyne, od záhrady, od manžela.

Zo začiatku to bolo pre ňu také pohodlné. Žiaden stres, kolegyne behali zadýchané, ráno rozniesť deti do škôlky, do školy, cez obedňajšiu prestávku nakúpiť, z práce bežať po malých, navariť večeru, s väčšími úlohy porobiť, skontrolovať, večer padali únavou, tie šťastnejšie si delili povinnosti s manželom.

Naša mama sa vychystala do práce, my s bratom sme sladko snívali svoje sny, nemusela nás budiť. Korunky stačilo občas prisypať do šáločky v kredenci, babka vedela najlepšie, čo treba nakúpiť, čo bude variť, či jej treba kúsok údeného do fazule, či dochádza múka do koláčov, čo na desiatu do školy. Prišla z práce, dostala obed, porozprávala, čo nové, až potom sa pustili spolu do prania, žehlenia, okopávania, čo babka naplánovala.

Ako pribúdali roky, prestávala sa jej páčiť úloha večného dieťaťa, rada by rozhodovala sama za seba, unavovalo ju nekonečné prispôsobovanie, ale... Pochopí to ešte stará mama? Je to v jej silách? Má právo žiadať to od nej po toľkých rokoch? Obaja, ja aj brat, študujeme, sme mimo domu a títo traja tu nažívajú spolu, či vedľa seba, ako vedia. Občas malá vzbura, prehrmí a zasa pokračujú v zabehnutých koľajach.

Otec? Ten už do ničoho nezasahuje. Hneď na začiatku pochopil, že v rodine je vtedy pohoda, ak sa do ničoho nestará a zbytočne doma nezavadzia. Babka ho zastúpila takmer vo všetkom. Ich nezhody vítala, nahrávali jej do karát. Pohnevala sa mama s tatom? Išla na prechádzku s babkou. Z roboty chodil neskoro večer. Preto sa so ženou odcudzili? So ženou sa odcudzili, lebo chodil z roboty neskoro večer?

Raz v nedeľu, som ho stretla na chodbe pri skrini. Odkladal si kabát a nedalo sa nevšimnúť, akýsi smútok, ktorý z neho priam trčal. Práve prišiel z Bojníc, bol pozrieť mamu na trojtýždňovom liečení. Nikdy nedával najavo svoje emócie, človek mal pocit, že je od nich oslobodený. Nevedel sa trápiť, nevedel sa tešiť, všetko prijímal s takou samozrejmosťou, patrilo to k nemu, o to viac ma zasiahlo a zaskočilo to čosi, čo som zachytila.

„Tati, stalo sa niečo?“

„Nič, čo by sa malo stať?“ odvrkol v snahe odpútať pozornosť.

Neodradil ma. Nemohla by som odísť na týždeň preč, keby som z neho nevypáčila, čo ho tak rozhodilo.

Veľmi neochotne, ale predsa, začal rozprávať. Krátko pred odchodom sa dozvedel, že nebol jediný, koho mama pozvala. Na stanici stretol jej sestru s mužom, nič výnimočné. Vždy bola fixovaná na svoju rodinu, aj dovolenky sme väčšinou trávili s nimi a ich deťmi. Nevadí, bývalo veselšie, možno si bol vedomý toho, že s ním si veľa srandy neužijeme.

Strávili spolu sobotné popoludnie, ako prichádzal čas večere, mama neustále kontrolovala hodinky, s ospravedlnením odišla, musí byť presná. Naozaj nemohla večerať s nimi? Po večeri zašli niekam posedieť, v čase večierky sa zdvihla a pobrala za svojimi. Nechápal. Považoval za samozrejmosť, že strávia noc spolu a ona ho poslala do hotela, na trojposteľovú izbu, so švagrinou a jej chrápajúcim manželom. Na druhý deň krátke stretnutie pred obedom, poobede prechádzka Bojnicami a odchod.

„Ani chvíľu sme neboli sami, chápeš? Ale sľúb mi, že to mame nebudeš vyčítať!“ Nechápala som. Iba som tam bezmocne stála a pozerala na toho raneného muža „oslobodeného od emócií“ a nevedela, čo povedať, no nesľúbila som nič. Hneď po príchode na intrák som sadla za stôl a napísala mame list. Nepamätám si presne čo, ale jedno viem isto, že tam bolo o tom, ako na tatovi vidno, že ju má ešte stále rád, aj keď nedokáže extra ukázať svoje city, ale na nej nikdy. Jednoducho ho prehliada.

Mama odpísala. Čítala som a snažila sa pochopiť, ale...

Ako ich generácia bola inak vychovaná, nesmeli ukazovať svoje city na verejnosti, ako po svadbe spávali v jednej izbe s jej bratom a narúšalo to ich intimitu... Prekvapila ma jej úprimnosť, aj to, že sa neurazila a čiastočne priznala svoju chybu.

Po týždni som prišla domov, deň predtým sa vrátila aj mama z liečenia. Nezabudnem na ten okamih, keď stáli s otcom vo dverách, usmievali sa na mňa a v očiach mali čosi, čo prezrádzalo, že ten list nebol zbytočný a ak by aj malo ísť iba o tú jedinú naozajstnú spoločnú noc, či chvíľu, tak stál za to.

August 2010

Ukrivdená

Počúvam svoju mamu. Nemôžem už ani prikyvovať, iba počúvam. Žiada sa mi protirečiť, vysvetľovať, ale má to význam? Mám ju teraz zraňovať, oberať o jej pokrivenú pravdu, ktorá je aj tak boľavá? Mám ju presviedčať, že tie slzy v očiach je nekritická sebaľútosť? Že ak by sa jej podarilo otvoriť ich, boli by tam slzy ľútosti, a tie by boleli ešte viac? Načo, prečo, keď už nikto a nič nevráti čas, kedy mohla niečo zmeniť, kedy by chcela niečo zmeniť a ona nikdy nechcela a nechce. Jej oči vidia všetko po svojom, až neuveriteľne jednoznačne, neomylne, neúprosne, bez čo i len náznaku pochybností.

Znova ju rozľútostil jeden obyčajný vzťah, vzťah muža a ženy, ktorý funguje aj po rokoch. Znova je uveličená tým, ako si ju on váži, ako sa k nej správa s úctou a láskou. Už neverí ani tomu, že mal roky frajerky, bolo to verejné tajomstvo, ale predsa by na ňu tak pekne nepozeral, keby to bola pravda. Žeby výčitky svedomia? Ako sa navzájom milo prekárajú... Nemusí nič hovoriť, aby každý pochopil, že porovnáva.

Ako obvykle, po slovách obdivu k manželovi, prichádza rad výčitiek na adresu manželky – „pritom ona nevarí, neperie, nežehlí, všetko nosia do práčovne, pečie jej švagriná, okná umýva sestra, nakupuje on, tak začo?“

Žiada sa mi povedať – „mami, ty si za celý život nepochopila, že mužovi nestačí, keď je doma navarené, upratané, ožehlené? Že žena, ak túži po pohladení, mala by dať šancu na priblíženie? Mne si závidela, že ma môj manžel hocikedy len tak pohladí, privinie, kedy zatúži, ty vraj nič také nepoznáš. Vtedy sa mi vynoril obraz z detstva, ty umývaš v kuchyni riad, tato prišiel z roboty, pokúsil sa objať ťa a dať ti pusu. Je to toľko rokov a dodnes mám pred očami, ako si cúvla a pozrela na neho spôsobom – ‚čo blbneš‘, asi podľa teba nebol na to správny okamih. Že ak túži po blízkosti, nemala by ho zhadzovať, zosmiešňovať, ponižovať, ignorovať, mala by byť tolerantná, chápavá, zaujímať sa o jeho prácu, jeho názory...? Ak toto nedokáže, nezostáva jej nič iné, iba prijať svoj údel samoty vo dvojici a nezávidieť tým, ktorí to vedia.“ No iba počúvam.

Naskočí mi podobný monológ spred niekoľkých rokov, keď sa zúčastnila oslavy okrúhlych narodenín svojho švagra. Pri prípitku vstal a ďakoval svojej manželke – „za všetko, čo som v živote dokázal, vďačím mojej žene.“ To bola sila. Nemohla sa dočkať, kedy oslava skončí, aby nám mohla sprostredkovať túto nehoráznosť. „Za čo jej vďačí? On vždy zaváral, varil, obsluhoval ich ešte aj počas vlastnej oslavy! Je na tomto svete nejaká spravodlivosť? Práve TAKÉTO ženy si muži vážia!“

„Možno ho iba počúvala, zdieľala s ním každodenné starosti z ambulancie detského pediatra, chápala, keď v noci nečakane odchádzal k svojim malým pacientom, ak mamičky volali o pomoc. Dokázala privrieť oči, keď potreboval vypnúť a v rámci voľného času sa niekde pozabudol a vypil si. Nevadilo jej, že je pomalý, že občas pri rozhovore zadrieme, všetko brala s láskavým nadhľadom.“ Iba si pomyslím, nepoviem.

2012

September 2012

Monológová štafeta

sťažuje sa

zase mi volala

dokola to isté

rozpráva o susede

pani Há

vôbec ju nepoznám

môže mi byť ukradnutá

 

zopakuje

čo ju nezaujíma

od slova do slova

pridá svoje

o pani Jé

stokrát počuté

... môže byť aj mne

 

nemajte strach

nezopakujem

2013

September 2013

Keď vám neskoro večer zavolá mamina suseda

len tak vás lízla

hovorí doktor

maličké zmeny na mozgu

bez následkov

zajtra sa s vami rozlúčim

 

ja

neveriaca

neviem ako a komu poďakovať

tak ti iba pečiem štrúdľu

varím polievku z morčacieho krídla

marinované kuracie prsíčka

so zeleninovou ryžou

rajčinovo-cibuľovým šalátom

vitaj doma!

 

šiesty deň

čo zavýjala záchranka

V ten večer

zvinutú do embrya

ma viac ako inokedy

obopla samota

 

na strach o mamu

jediná

chýbalo ukolísanie

tvojim teplom

a ja som mohla

ale nechcela

 

pre jednu slabú chvíľku

vpustiť ťa

(po koľký krát?)

do môjho života

 

tá bezprostredná obava

prekročila aktuálny čas

netaktne na mňa zrúkla

 

koľko rokov sa človek dožíva?

raz definitívne

prestaneš byť dieťaťom

a budeš dospelá

až do konca

2014

Marec 2014

Odchádzať bez výčitiek svedomia

chcem ustriehnuť

naozaj poslednú

chvíľu

zapísať nadpozemským písmom

do nehmotného kúska teba

ktorý ani s koncom nezaniká

 

čo si neurobila a mala

urobila a nechcela

nie je tvoja vina

len výnimočne

odovzdáš viac než dostávaš

 

nie od kňaza

od dcéry sa dočkáš

rozhrešenia

Apríl 2014

Studená

Nádherné počasie, hriech sedieť doma. Ešte toto, ešte tamto, pobehujem po záhradke, s očami na hodinkách, nezmeškať príchod mamy. Žltučké hlávky prekrývajú zelenú, tak rada by som sa s nimi maznala čo najdlhšie, keby...

Susedov učesaný trávnik je alergický na žltú, vypichne každú púpavu skôr, než stihne vykuknúť. Zapínam teda kosačku, postínam ich blonďavé, nech nezošedivejú a nerozletia sa ku vzorným. Chvatne všetko spratávam do garáže, je čas.

Vybehnem hore schodmi, mama na prahu dverí: „Čo si len mala také súrne v tej záhradke, cez najväčšie slnko, vieš, že na to stále upozorňujú...“

Pravým dôvodom zvýšeného hlasu je aj tak nedostatočné privítanie „návštevy“, akoby som nevedela.

Bleskove sa prezliekam, umývam si ruky a dávam variť vodu na kávu. Pokladám na stôl a počúvam. Dožaduje sa mojej pozornosti, do každej vety vloží naliehavé: „No povedz! Chápeš to? Len mi povedz! To ja by som...“ Uhýbam očami, akýkoľvek nesúhlas je braný ako urážka, vyhýbam sa konfliktu.

Po hodine skríkne: „Tá káva je studená! Uvarila si tú vodu?“

„Ale mami, veď je pol tretej, ako môže káva vydržať horúca v malej porcelánovej šálke hodinu!“

Vybuchne: „Akú hodinu?! Keď som prišla, ruky si si umývala, prezliekala sa...“

Znova k nej priloží pery: „Je celkom studená!“

„Tak ju nepi, uvarím ti druhú!“ nachvíľu zneistiem, žeby som naozaj zabudla zapnúť kanvicu? Utekám do kuchyne, ešte je teplá, aj zvyšok vody, prelievam si ju cez prsty.

„Tak mi ju zohrej v mikrovlnke!“ strká mi ju do ruky.

Po ceste späť počujem zahanbené mrmlanie: „Alebo mi u vás tak rýchlo plynie čas? Asi som ja na vine.“

Zabúda na kávu a pokračuje v monológu.

Každá z nás by mala mať svoju cigaňu

stretla som našu cigaňu

zišla z bicykla

premerala si ma od hlavy po päty

a hovorí mi –

ty si taká pekná

aj oblečená si vždy pekne

 

vysvetľuje cez smiech

moja osemdesiatpäťročná mama

 

tvári sa

že od mentálne postihnutej Rómky

neberie komplimenty vážne

ale v očiach

tancujú iskierky

August 2014

Stará mama a jej bláznivé baby

vpadli sme nečakane

strhol ju príval slov a smiechu

celkom zabudla

že nerada vidí

neohlásenú návštevu

 

včera ma po dlhej dobe

nič nebolelo

chcelo sa mi lietať

vaša energia robí zázraky

 

žiadne sťažnosti

na zriedkavosť stretnutí

nebudem si vyčítať ani ja

všetko je ako má

kým existuje zajtra

September 2014

Moja malá mama

čoraz slabšia padá

dolámaná nezlomená

napĺňa každodennú modlitbu

nikomu nebyť na ťarchu

aj ľavou rukou mnohé zvládne

 

mám chuť ju nadľahčiť

pohojdať ako bábo

 

zatiaľ

len nosím jedlo v krabičkách

a obdivujem

 

ak nedovolíš

ani bolesť neporazí

smiech

 

driemal vo mne strach

čo ak príde nehoda

bude treba ratovať

 

stalo sa

 

opatrovanie

je najmenej

len bolesť za iného

nejde prebolieť

 

mamine zlomené rameno

bolo možno znamením

nech jej venujeme

viac pozornosti

 

bozkáva mi ruky

v živote

som sa tak dobre nenajedla

a ja

rozpačitá

prečo mi toľko ďakuješ

veď si moja

2015

Marec 2015

No čo s ňou

„Včera tu boli Filipkovci. Tak som si hovorila, ako dobre, že bývam sama,“ spustila takmer osemdesiatšesť ročná mama do telefónu.

„Julo zatúžil po čerstvo zomletej káve, ale nechcel ten mlynček, čo sa zvrchu pritlačí, len taký ten na kľučku. Ja mám. Už som na ňom mlela korenie, ale veď to sa umyje. Vyskočila som na stoličku, mám ho hore v linke. No čo ten nerobil! Prečo si nedávam pozor, to nemôžem takto. Hneď pribehol a zrovna sa mi šmyklo, lebo som tam nechala ten podsedák. Zachytil ma, ani som nespadla. To len preto, že tam bol! Inak by sa mi to nestalo. Ja si dávam taký pozor! Keď som si predstavila, že by som s ním bývala, strážil by každý môj krok, to by som nezniesla.“

Počúvam, mráz ma obchádza, ako vždy pri jej líčení, čo všetko stvára a aký si dáva pritom pozor.

Je pravda, že minulý rok si zlomila pravé rameno na rovnom chodníku. Nechcelo sa jej čakať cestou z mesta na autobus, tak si povedala, že prebehne. Pár metrov pred domom už mlela z posledného, zamotali sa jej nohy a bolo to.

Pokorne mi volala, že ju dobrí ľudia zodvihli, doviezli domov, nemusím si robiť starosti, sused ju vezie na chirurgiu.

Starosti prišli až potom. Ale bola statočná. Najstatočnejšia mama na svete.

Len čo sa vystrábila z najhoršieho, začala pomaličky vychádzať z domu, nerobilo jej dobre, byť odkázaná na pomoc iných. Do Kauflandu už neprebehovala cez koľajnice, skratkou pomedzi prúdy áut na hlavnej ceste, ale pekne cez semafory.

Po čase jej hovorím: „Som tak rada, že si si zvykla chodiť cez prechody, bolo to nebezpečné.“

Chvíľa ticha a priznanie: „Vieš, ja teraz chodím doobeda, keď nechodia žiadne autá. Naozaj! By si sa čudovala, aká je vtedy cesta prázdna. Vždy sa dobre poobzerám, nikde nikoho, prejdem.“

Stuhnem, ale má to význam, prehovárať ju?

Pokračujeme v našej rannej telefonickej polhodinke, trochu ponadáva na svet, televízne noviny neprestala sledovať.

„Ale nie sú všetci nevšímaví a ľahostajní. Koľko razy, keď stojím na ceste, šoféri mi zastavia, kývnu a nechajú ma prejsť. A nemuseli by, keď tam nie je prechod,“ pochváli sa.

„Aha! Na tej dopoludňajšej prázdnej ceste,“ pomyslím si.

Júl 2015

Ešte je tu

Blíži sa pol desiata, zavolám mame, nech sa porozprávame doma, nebudem hučať na všetky záhrady. Vyzváňam dlho, volaný účastník sa nehlási. No nič. Zoberiem si telefón so sebou, prezvoní ma, keď nájde zmeškaný hovor. Napriek tomu skúšam znova aj zo záhradky. Raz, dva, stále to isté. No čo. Zasa niekam „prebehla“, telefón zabudla, alebo nepočuje. Pred desiatou zneistiem. Vždy je pripravená na pol desiatu, žeby si teraz ani neskontrolovala telefón? Mierne znepokojenie, ale stále je to v norme, stáva sa. Nič veľké si nezačínam, pod prístreškom strihám suché peniažteky – „babka Zuzka volá“. Konečne! Po troch zazvoneniach ticho. Okamžite volám späť, mám na jej číslo za tri éčka neobmedzené volania, nech si ona nemíňa, vždy vyšle iba signál, volám ja. Radosť ma opúšťa. Účastník sa nehlási. Účastník sa nehlási. Účastník sa nehlási. Nečakám viac a volám jej susede.

„Teta, nehnevajte sa, že vyrušujem, ale choďte, prosím, pozrieť hneď k mame!“

V skratke jej popíšem situáciu.

Pred očami mám mamu, z posledných síl sa doplazila k telefónu, prezvonila, upadla do bezvedomia, leží na koberci, ruky rozhodené, telefón mimo dosahu. Jednu mŕtvičku má za sebou, zachránili ju susedia.

Hlavou mi beží – mamiii, ešte nie! Prosííím! Ešte sme ťa chceli previezť tvojou Chocholnou, osláviť Zuzanu v tej novej cukrárni, ešte... Ťažoba na hrudi. Mám sa ísť prezliecť z plaviek? Mám volať záchranku? Pešo prídem za hodinu, na bicykli za pol, autobus mi nejde.

„Babka Zuzka volá.“ Stláčam okamžite, čo tam po eurách.

„Mami, kde si? Prečo si ma prezvonila a nezdvíhala?“

„Prebehla som do Kauflandu. Hovorím si, ktovie kedy Gabika zavolá, minule si až o desiatej, reku, zatiaľ si lieky vyzdvihnem a nejaké drobnosti nakúpim, kým neni tak teplo, ale v sobotu naposledy. Ľudí, hádam zo všetkých okolitých dedín, plné vozíky...“

„Ale prečo si ma prezváňala a nedvíhala?!“ snažím sa ju prerušiť.

„Zašla som do takého kútika, kde bolo tichšie, že ti teda zavolám, keď som mala neprijatý hovor, ale ty si to nedvíhala. Začal mi tam rozprávať – ‚čakajte, prosím...‘ načo ja mám čakať, ty truľo! Neznášam, keď mi tam začnú vyprávať, postláčala som všetky gombíky a hodila telefón do kabelky.“

„To som mala obsadené, lebo som volala tete Eve, nech beží za tebou. Vieš, ako som sa o teba bála?! Musím jej rýchlo zavolať, že žiješ, dopovieme si to neskôr.“

***

„Už si doma?“

„Ešte nie, ale už som na Biskupickej.“ Trošku zadýchaná, ale rozprávať vládze: „Čo si robila v záhradke? Je dosť napršané? Dobre sa trhá burina?“

„Neviem, mami. Celý čas stojím v búde a zachraňujem ťa, ešte som neskúsila.“

Smeje sa a ja mám dnes nádhernú sobotu.

August 2015

Náplň práce Trápenie

Pol desiatej, treba zavolať.

Nestihnem sa celkom preladiť a mama to pozná: „Si nejaká smutná.“

„Nie, mami, nie som.“

„Tak ti voľačo je. Čo ťa bolí?“

„Nie, mami, naozaj. Nič mi nie je, nič ma nebolí.“

Neverí mi.

„Tak dobre teda. Nechcela som ťa tým zaťažovať, ale aby si si zasa nenamýšľala bohviečo. Mám iba problém s vodou. Zasa je slabý prúd, nezapaľuje sa bojler. Možno zastavili vodu, nahromadil sa bordel v perlátoroch, treba ich vyčistiť, to sa stáva. Aj studená tečie rovnako slabo. Ak to nepomôže, zavolám znova opravárovi, poradí mi.“

„Prečo mi nepovieš, čo ťa trápi? Takéto veci mi musíš hovoriť!“ upozorňuje ma dôrazne.

„Nemusím. Načo sa máš trápiť aj ty?“

„Ale veď ja už nemám inú robotu!“

„Prosííím?! Ty sa počúvaš?“ nedokážem zadržať smiech.

Mama si uvedomí, čo povedala a vybuchne do rehotu tiež.

December 2015

Parížsky kapric

„Čo ti mám upiecť k tej šesťdesiatke, synček?“ ponúka sa mama.

„Parížsky kapric.“

Obaja spokojní, len mne nedá, keď vopred viem, ako to dopadne.

Ozvem sa: „Mami, prečo mu to zasa sľubuješ? Zajtra mi zavoláš, že čo s tými žĺtkami, čo ti zostanú. Ako minule, predminule.“

Mama prekvapená: „Áno? A čo som s nimi teda nakoniec urobila?“

„No nič. Lebo si mu ho neupiekla.“

Brat sa len usmieva a zmierlivo odpovedá: „Ale raz mi upiekla, pamätám sa, že som ho už jedol aj Na vinohradoch.“ Býva tam najmenej trinásť rokov.

Na druhý deň Monka uvažuje: „Ja by som strýcovi ten kapric upiekla, len či sa babka neurazí, radšej sa jej opýtaj.“

***

„Mami, budeš piecť ten kapric?“ pýtam sa jej v telefóne.

„Tak som rozmýšľala, ten sneh sa šľahá nad parou metličkou dvadsať minút, ja už s tými mojimi paprčami si to netrúfam. Ale šak voľajako by som to zvládla.“

„Nechaj tak, Monka sa ponúkla, že ona ho upečie, len sa bála, aby si sa neurazila.“

„To budem naozaj rada. Len ma to mrzí, že bude mať s tým robotu, nemá toľko času ako ja...“

„Je to dohodnuté, nešpekuluj!“

Mením tému.

Po polhodine sa znova vracia ku koláču, ako ju to mrzí.

„Vieš čo, mami, ak ťa to má takto mrzieť, tak ho radšej upeč!“ skúšam.

Chvíľu ticho, zaskočená, potom smiech: „Ale budem rada.“

„Tak už buď len rada a nevymýšľaj.“

Ešte sa nelúč!

skôr než zasadneme k štedrovečernému stolu

začína s prosbou

musíte mi sľúbiť

že sa budete naďalej takto všetci stretávať

aspoň na moju pamiatku

rodina je najviac časom pochopíte

 

vnúčatá v rozpakoch

babka takto nezvykne

zasiahnem

kým nás nerozplače

sadni si radšej mami

dopovieš nám to budúce vianoce

2016

Január 2016

Ráno o pol desiatej

„Včera prišla Lucia aj s takým dievčaťom, na tom veľkom aute,“ začína rozprávanie bez otázky moja mama. „Chodila s metličkou, vyzametala ho, vyupratovala, myslela som si, že hádam pôjdu na výlet. Ale vtedy tam namontujú zadné sedadlá a sa mi zdá, že ich tam nemali,“ pokračuje v podrobnom popise.

Nezainteresovaný by mal z telefonátu pocit, že som si najala súkromné očko, neveril by, že tieto informácie majú pre mňa nulovú hodnotu.

„Potom vytiahli z garáže také čosi veľké, zabalené, vyzeralo to ako šporák. Nevyšla som na balkón, nekričala som na ňu, veď to je ich vec. Mňa to nezaujíma. Tak neviem nič, celkom nič,“ jedným dychom pripomína, ako ju to nezaujíma, ale v hlase badať smútok, že predsa len.

Počúvam a občas dám najavo prítomnosť pohmkávaním, inak sa domáha, či som tam. Spomínam na babku Aničku, mamu mojej mamy, ako počas môjho obedovania, komentovala dianie v okne: „Ten chlap už ide druhý raz z obchodu, dohovie, či voľačo zabudol, čosi má v kapse, vyziera to jako citróny.“ Vtedy som na znak spoluúčasti používala babkine: „Dohovie.“

Aj teraz sa mi často žiada, ale mama by ma odhalila. Napriek zmyslu pre humor, by sa jej to dotklo – tak už som ako ona?! Dávala by si väčší pozor a to naozaj nechcem.

Som vďačná za každé ráno, keď vyzváňanie preruší jej hlas.

Február 2016

Forever Young

„Medzinárodný deň žien,“ začína mama ôsmeho marca nostalgicky. „Kedysi sme v robote oslavovali, dostávali froté uteráky, obrusy, posedeli, zasmiali sa a teraz, už majú iné sviatky, čo tam po MDŽ.“

„Nemáš pravdu, mami, aj dnes muži kupovali kvety. Na Markíze porovnávali, kedysi sa kupovali karafiáty, dnes idú viac ruže. Muži v rozhovoroch vyjadrovali úctu k ženám, ženy sa tešili ich pozornosti. V Centre seniorov na Sihoti oslavovali, deti z materskej škôlky spievali, keby si...“ nedopoviem.

„To ani náhodou. Tam by som ja nikdy nešla. Do klubu dôchodcov! O čom by som sa tam tak asi s tými babkami rozprávala?!“ pobúrená mi skočí do reči.

Chápem. Veď jej ešte vyše mesiaca chýba do osemdesiat sedmičky.

Máj 2016

Zmeškané hovory

„Volala ti Renča. Len čo si odišla z domu. A potom znova. Máš od nej dva zmeškané hovory. Prvýkrát volala, kým bola doma ešte Monka. Tiež sa čudovala, čo môže chcieť,“ hlási mi najmladšia.

„No čo asi? Nemajú vymenené letné pneumatiky. Veď vieš, sú u nás v pivnici, asi chcú prísť,“ kričím z kúpeľne a idem pohľadať telefón.

„Čau Renča, prepáááč, bola som na joge, tam si neberiem telefón,“ vysypem na ňu bezstarostne.

„Už ti volal Julko?“ tichučko presmutne sa ma opýta partnerka môjho brata.

V tej chvíli moje vnútro zaznamenalo pád odtrhnutým výťahom z najvyššieho poschodia do suterénu. Moja mama. Niečo sa stalo, kým som nebola doma. Nedovolali sa.

„Nie, nevolal.“

„Tak ti to musím oznámiť ja. Maminka mi zomrela.“

Ach, teda iná mama.

„Ale Reni, veď ona nemala veľa rokov!“ reagujem bez rozmyslu, akoby mladší nezomierali.

„Sedemdesiat dva.“

„Ach, Reni, čo ti poviem?! Ako, kedy, prečo?“ nechápem.

„V piatok mala prísť ku nám. Neprišla. Ale veď vieš, ona mala tie svoje združenia, stretnutia, nestalo sa to po prvýkrát. Neprišla ani v sobotu, v nedeľu som jej vyvolávala, nebrala telefón. Keď sme sa večer vrátili z Biskupíc, zrazu som vedela, že je zle. Išla som k nej. Nebolo zamknuté, všade bola tma. Zakričala som a nič. Cítila som, že nebolo vetrané. Ani som nezažíhala a zavolala som môjmu bratovi,“ nevládze ďalej, nechám ju vydýchnuť.

„Čo povedal lekár? Kedy?“

„Presne nevedel určiť, niekoľko dní. Kardiovaskulárne zlyhanie.“

„Bola v posteli? Bolo to v spánku?“ opatrne sa pýtam, aby som sa mala čoho zachytiť.

„Áno.“

„Tak vidíš, Reni! Nech ti je toto útechou, že netrpela, zaspala. Keby si čokoľvek potrebovala, nič mi nenapadá, ale keby predsa, veď vieš. Zavolaj!“

„Neviem či a ako, kedy to povedať tvojej mame. Aby sme ju na večer nerozrušili.“

„Nechaj to tak, ja jej poviem zajtra ráno, času je dosť, obliecť si má čo, ak bude chcieť ísť v stredu na pohreb. Drž sa, zlatino!“

Ráno preberieme s mamou obvyklé každodennosti a potom opatrne prechádzam na zlú správu.

„Včera mi volala Renátka, mami. Zomrela jej mamina.“

Prekvapenie, nechápanie, smútok.

„Asi by som mala ísť na pohreb. Patrí sa to.“

„Záleží na tom, ako sa budeš cítiť, mami. Je pondelok, máš dosť času na rozmyslenie.“

Telefonujem, bratovi, mame, bratovi, mame... zosúladiť všetko čo najvhodnejšie.

„Julino, mame som povedala, že Renátka celú nedeľu svojej mame volala, keďže sa nehlásila, večer išla za ňou a našla ju. Myslím si, že jej netreba hovoriť podrobnosti. Nechám to na vás, len aby Renátka vedela, že ja som viac nepovedala.“

Uvažujem sama pre seba takto. Na mamu by zle vplývalo pomyslenie – takto dopadne starý človek, nikomu nechýba, nikto si nevšimne, že už nie je, nechajú mŕtveho niekoľko dní bez povšimnutia. Ale Renátkina mama mala svoj život, nebol dôvod ju každý deň kontrolovať. Nie v každej rodine je zvykom deň čo deň komunikovať s dospelými deťmi a vedieť navzájom o každom kroku. Nebolo by vhodné, aby mama utrúsila nejakú poznámku. Niet dôvod niekomu niečo vyčítať.

Brat uznanlivo prikyvuje: „Áno, áno, máš pravdu.“

„Mama si robí starosti, ako sa na pohreb dostane. Myslíš, že by ste sa mohli po ňu zastaviť?“ pýtam sa brata.

„Samozrejme! Len sme nevedeli, či bude chcieť ísť.“

„A čo Filip?“ trápi ma, ako sa s touto správou vyrovná malý synovec.

„Už som mu to povedal. Zareagoval zvláštne. Akoby to vytesnil. Na nič sa nepýta, len v správaní sa zmenil. Na slovo poslúcha.“

Mám z neho radosť. Naoko „lump“, ale vycítil vážnosť situácie a nepridáva rodičom starosti. Potrvá, kým sa zmieri a pochopí, že babka už nepríde. Ťažké pre dospelých a čo deti.

„Mami, pohreb bude v Záblatí, nie v Trenčíne na Juhu, zoberú ťa autom, na čase sa dohodnete. Kúpiš kyticu u vás v kvetinárstve, alebo ti zoženiem a prinesiem?“

„Nie, nie, netreba, nerob si starosti, ja to mám blízko, v stredu ráno prebehnem a predavačka je veľmi milá, ochotná, ona mi aj poradí,“ reaguje pohotovo mama.

Volám jej popoludní, je nesvoja, premýšľa nad svatkou: „Mala sa viac šetriť. Mala už druhý strojček na srdce. Neposlúchala lekárov. Aj v záhradke kopala, aj na dovolenky k moru chodila. Mala sa viac šetriť!“ zopakuje.

„Mami, ber to tak, že si posledné roky užila. Nebola by šťastnejšia, keby posedávala, dávala si pozor. Bude chýbať. To áno. Deťom, vnúčatám, priateľom. Ale skús sa na to pozrieť z jej strany. Pozri, koľko ľudí je ťažko chorých, zomierajú v bolestiach. Koľkí starí ľudia roky preležia, odkázaní na iných. Doprajme jej peknú smrť,“ utešujem ju.

„Veď áno, prisviedča mi.“

„Keď ti bude smutno, prezvoň ma, hocikedy, zavolám ti,“ nabádam ju.

September 2016

Osemdesiatsedemročná beťárka

V kuchyni povykladám mame nákup a usadíme sa v obývačke.

„Včera som volala s Dankou. Teta bola u Ľuboša, mala by sa vrátiť v sobotu,“ začínam rozprávanie čerstvou správou, keďže sa vypytovala na svoju o rok staršiu sestru. Dlhšiu dobu sa jej neozývala, nedvíhala telefón.

„Je to s ňou ťažké. Spadla, neboli pritom, nevedeli, či sa jej zatočila hlava, či sa potkla, pre istotu volali záchranku. Urobili jej všetky vyšetrenia, aj ruku zrentgenovali, preventívne dali do sadry, vraj si neboli istí, či nemá niečo prasknuté,“ pokračujem.

Mama ožije, v očiach jej šibalsky zablýska, vyhrnie rukáv, ukazuje chrastičku na lakti, vzápätí vysúka nohavicu, rovnakú má na ľavom kolene.

„Aj ja som spadla. Ani som ti nehovorila, aby si si nemyslela, že tak sprosto, ako minule. Aby si sa nebála. Niesla som prádlo z balkóna, potkla som sa o prah, vedela som, že padám. Keď človek vie, že padá, tak sa mu nič nestane,“ vysvetľuje presvedčivo.

Vyskočí z fotelky a predvádza. Ukazuje, ako zakopla, ako natiahla ruky pred seba, bežala cez celú obývačku a – „tu som sa rozpleštila, len ten sprostý koberec mi zoškrel lakeť a koleno, inak nič. Potom som si tuto sadla a desať minút sa rehotala, že keby ma tak niekto videl, to musel byť pohľad.“

„Kedy sa to stalo, mami? Každý deň ti volám, nič si nespomenula.“

„Veď hovorím, čo by som ti to, zbytočne by si si robila starosti, že bohvieako som padla a nič to nebolo,“ zľahčuje a smeje sa.

November 2016

Čo je komu smiešne

Pol desiatej, sadám si s telefónom k dcére na posteľ, náš ranný rituál. Mama už čaká, ona sa pri našom rozhovore prebúdza.

„Ahoj, mamula! Pri raňajkách som na teba myslela, uvedomila som si, že už som ako ty. Chrumkala som tousty, pozerala z okna, o niečom premýšľala a ľavou rukou som prenášala z mikrovlnky čaj. Nejako som naklonila pohár, vybrindala po stole a zamrmlala polohlasom – do prdele, čo už mám aj Parkinsona?! Viem, ty by si povedala miesto do prdele – do kariky! Alebo žebrák jakýsi!“

„Do kariky som si už odvykla. Odkedy k nám začal chodiť Karika, opravár a servisný technik ku kotlu, tato ma vždy napomínal – keď ti niečo spadne, nie, že zahrešíš ‚do kariky‘! Ale žebráka sa naspomínam, to áno. Hundrem si často, keď sa mi niečo nepodarí. Ale to je nič. To Anka, tá sa so svojím mužom normálne rozpráva, aj keď je mŕtvy. Keď prší, hovorí mu – Jožko, dnes sa mi za tebou veru nechce ísť, nehnevaj sa.“

„To ja som sa s mojím nerozprávala rok pred rozvodom, aj keď bol doma. Nie ešte teraz, keď tu už nebýva,“ smejem sa.

Mama sa kratučko zamyslí a vyprskne: „No ja s tým mojím som toho tiež za života moc nenahovorila, tak teraz po smrti mu už dám pokoj.“

„Ale predstav si, mami, že by si sa zľutovala nad nejakým ozajstným žobrákom, pozvala ho na raňajky, uvaríš mu čaj, natieraš chleba s maslom, spadne ti nôž a ty skríkneš – žebrák jakýsi! Akoby sa asi cítil, chudáčisko?!“

Smejeme sa ako pominuté, dcéra na mňa žmúri, s humorom sa nekamaráti, tak sa jej s rehotom ospravedlňujem: „Prepáč, že som svojím smiechom zneuctila tvoje pochmúrne ráno.“

Naposledy, keď som na jej vkus priveľmi vyvádzala, zahlásila: „Bože, s akým bláznom to tu ja žijem!“

Ale bol v tom nadhľad, zhovievavosť, aj náznak úsmevu.

December 2016

Namiesto jednej vety

Som na odchode, mama mi podáva prázdne plastové dózy, ukladám ich do ruksaku, keď začne: „Ty akú majonézu kupuješ do šalátu?“

„Prečo, mami, veď ty šalát nerobíš?“

„No nerobím, ale čo k tým rezňom?“

„Myslíš na Štefana? Veď u teba ich vždy jeme s chlebom,“ nechápem.

„No to sme jedávali, kým sme nemali Jarka a Miša.“

„Ty si robila minulý rok šalát? Nepamätám sa.“

„No, nerobila. Veď sa mi ani moc nechce. Už roky som ho nerobila, odkedy sa večeria u teba.“

„Tak čo teda?“ stále nerozumiem.

„Minulý rok si mi ty dala, chalani jedli so šalátom.“

„Jaaaj, veď ti donesiem, urobím viac, neboj sa.“

„Nemusíš nosiť. Zoberiem si, keď budem na Štedrý večer odchádzať od vás.“

„Jasne, mami.“

Zasa sa so mnou zahrala. Stačila jedna veta: „Dáš mi šalát aj tento rok?“

To už je taký jej folklór, patrí k nej. Len mne dlho trvá, kým mi dôjde, kam mieri. Nemám na ňu.

2017

Marec 2017

Nezmar bez palice

„Včera som mala také ľahké nohy, nepršalo, tak som sa vybrala do Kauflandu. Minula som Pyridoxin, reku, kúpim si. Na chodníku stála taká pekná stará pani, zďaleka sa usmievala, ale nepoznala som ju. Pýtala sa – vy sa nebojíte pomedzi autá chodiť cez cestu?

Aha, je mi jasné, prečo sa usmievala. K smiechu alebo do plaču, chodiť cez koľajnice a hlavnú cestu mimo prechod pre chodcov.

Nie, ja si dávam pozor, hovorím jej. Bolia ma už nohy, okolo by som ísť nevládala. A ja už len s palicou, deväťdesiatka na krku, ale vyzerala mladšia. Ja mám osemdesiat osem, hovorím jej. Tak sme na tom skoro rovnako, ona na to. Neviem presne, koľko mala.“

Mama, mama, kedysi si aspoň sľubovala, že pôjdeš cez prechod. Teraz máš tú drzosť, hovoriť mi priamo do očí – do ucha, že si zasa neposlúchla.

„Varím šošovicovú omáčku, aj mlieko som si včera kúpila.“

„Prečo si sa minule bránila? Chceli sme ti doviezť kartón, nie, nie, ja ešte mám. Mlieko a minerálku môžeš mať do zásoby vždy, v škatuliach sa nepokazí, netreba čakať, až minieš posledné.“

Ignorácia, či nepočuje?

„Cestou naspäť už neboli veru ľahké. Ale chodiť musím. Keď bude pekne, musím ich rozchodiť.“

Apríl 2017

Pozdrav tetu

Raz do týždňa veziem mame nákup. Mám to vyrátané. Nasadnem na dvojku, stihnem povykladať do chladničky, do špajze, aj podrkotať, čo nové, mama má obvykle viac. Za oknami sa ustavične niečo deje, aj na schodoch a od susedov čosi začuje, ale nielen to. Na osemdesiatosem rokov je neobvykle čiperná, sleduje televízne noviny, komentuje, kritizuje. Vonku je celkom fajn, kúpila som vankúše na drevenú lavičku, vyskúšame, posedíme v záhradke. Je čas ísť pre Petru. Cestou zamávame susedke, čo sa opaľuje pri kávičke.

„Mala by si ísť pozdraviť, patrí sa to!“ upozorní ma mama.

Obídem teda altánok a vraciam sa.

„Teta, mama ma poslala, že vás mám ísť pozdraviť. Že sa patrí. Tak dobrý deň!“

Zľakne sa, podskočí na kresle, zozadu nás nečakala, rozosmejeme sa obe, pozná mamu.

„Ponáhľam sa, idem pre Petru, potom na jogu, tak aby sme stihli autobus,“ vysvetľujem, že nemôžem zostať dlhšie.

Teta zareaguje na jogu: „Ty tam ako vydržíš byť ticho?“ pýta sa začudovane a šibalsky.

„Ja?“ zahrám prekvapenú, akoby som k slovu mala ďaleko. „Priznávam, že ťažko, občas mi ujde hláška, pobavím spolucvičiteľky, vybuchnú smiechom, mojím príchodom tam klesla úroveň disciplíny, ale majú ma rady.“

Ospravedlním sa, už naozaj musím.

Pred domom ešte pohladím po šedivej hlavičke moju čoraz menšiu mamu, objímem ju.

„Ďakujem, že sa tak o mňa staráš,“ lúči sa dojatá.

„Ale, mama, málo sa starám. Ale aj tak ťa ľúbim, aj keď sa nestarám,“ utrúsim.

„To je pre mňa najviac!“ zachveje sa jej hlas.

Náš večný spor. Jej sa zdá, že robím pre ňu veľa, mne málo. Koľko mi Petra dovolí.

O majonéze

„Včera som si chcela ísť kúpiť chlieb a prišla Ivka. Len tak som to pred ňou spomenula a ona mi nechala celý chlieb! Že kúpila, keby som náhodou potrebovala, ona si kúpi v Súči. Takú radosť mi urobila,“ spustí mama.

„Mami, akoto, že zasa nemáš chleba? Veď Julo sa sám ponúkol, že ti oni budú nosiť v nedeľu, nemusím ja. A stále máš problém.“

„To bolo tak. Najskôr mi nosili, potom mi zavolali, koľko mi majú doniesť, potom som ja volala, nech mi donesú a minule sa nepýtali a nedoniesli.“

Je mi to jasné. Kto by porozumel tomu, že ak mama povie polku, myslí tým tri chleby do mrazáku. Ak povie, že potrebuje maslo, tak potrebuje všetko. Zbytočne jej hovorím, píš si, aby si vedela, keď ti zavolám. Napísané má maslo. Každú vec, ktorú vyložím z ruksaku, komentuje: „Ako vieš, že nemám zemiaky? Presne na toto som si myslela. Aj smotanu potrebujem! Zeleninu som tiež minula. Takú chuť som mala na tresku... No vidíš. Oni mi nevedia nakúpiť. Ty presne vieš, čo potrebujem.“

No neviem. Len skúšam a hádam. Ak niekto sám nevie, ťažko sa mu ulahodí.

„Dobre mami. Budem ti nosiť tri chlebíky, dáš si do mrazáku, ako si bola zvyknutá.“

„Ale nerob si starosti. Veď aj u nás na rohu majú chlieb, to nemám ďaleko. Len tam sa ráno minie a poobede už nie je.“

„Nabudúce ti donesiem.“

„Akú majonézu kupuješ do zemiakového šalátu?“

Túto istú fintu použila aj na Vianoce.

„Alebo urobím Julovi k údenému iba zemiakovo-cibuľový. Zje aj taký. Má rád aj ten,“ skúša ďalej, či sa chytím.

„Mami, ja ti urobím a prinesiem. Na kedy ho potrebuješ? Budú u teba celé prázdniny?“

„Ale čoby! Prídu v nedeľu, budú do pondelka.“

„Dobre. Tak ti prinesiem v sobotu podvečer.“

„Ale to ma mrzí. Nemusela som ti to radšej hovoriť.“

„To už je tvoj problém. A bude ťa dvakrát. Že si mi nemala hovoriť a že ti ho urobím a donesiem,“ smejem sa z nej a rozosmejem aj ju.

„Porozprávam ti, mami, čo som včera začula pri nakupovaní. Niekoho mi to strašne pripomínalo. Rozprávali sa dve tety:

Mladí mi povedali – neopováž sa liezť na stoličku a umývať okná! Tak som sa postavila k oknu, umyla, pokiaľ som dočiahla. Potom som dala handru na palicu a pekne som poumývala aj hore. Ani som im nepovedala. Veď som nebola na stoličke. Čo som sľúbila, som dodržala.“

„Ja nechodím na stoličku! Ja mám taký šikovný rebríček. To si mi iste ty kúpila,“ pohotovo zareaguje.

Nepamätám sa. Asi to kúpil ešte tato.

„Tam sa pekne jednou rukou držím...,“ horlivo vysvetľuje.

Všetky sú rovnaké. Teda nie všetky. Dosť je takých, čo sa opustia a ľutujú, nechajú obskakovať. Tieto staré mamy, bojovníčky, nezmary, hoci veľakrát nezmyselne riskujú, sú mi sympatickejšie.

Deti mi čoraz častejšie hovoria: „Že nebudeš ako babka? Sľúb nám to!“

„Ale budem! Nič nesľubujem,“ smejem sa.

Veľkonočná

„To sekanie som presolila. Taká som sprostá! Nieže by som to najskôr okoštovala, ešte som tam dala za lyžičku soli a Vegety. Nedá sa jesť. Až ma pery pália. Ale to preto, keď robievam také aj s kuracou pečienkou, tam soľ dávam. No sprostá som sprostá. Už mi nič nejde ako kedysi.“

„Mami, prosím ťa, prestaň si nadávať. Kto v tvojom veku toľko navarí, napečie. Tety už len posedávajú a ty chystáš, akoby si v dome mala dievky na polievanie.“

„Ale čoby som.“

Popoludní sa preklikávam textami, čo by bolo vhodné do zbierky Moja malá mama, keď mi padne do oka Veľkonočná. Začítam sa. Bežím dole pre telefón, toto musím mame prečítať. Riskujem, že sa urazí, ale nech.

„Mami, počúvaj. Niečo ti prečítam. Písala som to minulý rok. Vôbec som si to nepamätala.“

Začnem čítať:

„Volal mi Filipko, že ku mne príde spať. Bola som prekvapená, pýtam sa, či sám. Že nie, to by bola nuda, aj s tatinom príde. Že sa na Veľkú noc patrí prísť spať ku babke. Prekvapilo ma to. Necítim sa dobre, najradšej by som niekde zaliezla,“ telefonuje mama. „Veď zavolaj Julovi, nech prídu inokedy, pochopí to.“

„To nieee. Šak si zoberiem tabletku, to bude dobré.“

„Čo si zasa robila, priznaj sa!“

„Aaale, vieš čo? Každý večer mi tu lieta moľa. Len čo si sadnem k telke, hnusoba jedna, preletí mi pred obrazovkou, len aby ma najedovala, hneď mám po nálade. Cez deň kukám, hľadám po stenách, nenájdem nič. Ale večer, zasa. Minule dve Mišo zabil, aj v nedeľu Julo a tá jedna potvora, tá mi tu lieta stále. Tak som vyhodila rezervné periny z postelí na balkón, poprezerala, nič.“

„Z tých vyklápacích postelí, sama?! To sa ti ako podarilo?“

„To nič, mne to ide ľahučko. Z detskej izby som vyvliekla von tie epedy, čo sú na válendách, vykefovala a tá paprča sprostá ma už zase neposlúcha.“

„Prečo jej tak škaredo hovoríš, veď je tvoja. Povedz ručička moja, hneď jej bude lepšie.“

„Paprča je to. Aj s ňou cvičím, ako mi kázali a keď bolí aj tak, vykašlem sa na ňu a necvičím. Filipko si rozkázal štvoraké, čo mu mám upiecť, ale mám nejaké sladkosti pokúpené, nebudem piecť.“

Na druhý deň.

„To sekanie je presolené. To údené mäso bolo slané!“ spustí na mňa miesto pozdravu.

„Mami, údené mäso bolo vždy slané, preto sme ani fazuľovú polievku nesolili, keď sa v nej varilo, len dochutili.“

„To bolo kedysi. Posledné roky vôbec nebýva slané,“ odporuje.

„Veď preto som ti kúpila u Hôrku, že tam je ako kedysi, nie ako tie vákuovo balené umeliny. Mala si ho na Vianoce a chutilo ti.“

„Julovi bude moc slané. Už minule hovoril, že treba menej soliť a potom netreba brať tabletky na tlak.“

„Možno sa len tebe zdá, že je slané, veď uvidíš, čo povie Julo.“

„Istotne mu bude slané. Ale ja za to nemôžem. Keď mu nebude chutiť, nech nechá tak. Nemusí ho jesť, len nech mi nehundre. Dám mu údené so šalátom, aj kuriatko s ryžou spravím, no nech ho neje, ja si ho zjem sama!“

„Mami, veď si ako ten zajko v tom vtipe, čo si išiel ku krtkovi lopatku požičať. Julo ešte neprišiel, ani netuší, že si sekanie robila a už vôbec nie, že si ho údajne presolila a ty už na neho kričíš, nech ho neje.“

Spozornie: „Aký zajko, aký krtko?“

Vyrozprávam jej príbeh: „Zajko potrebuje lopatku. Premýšľa, požičiam si od krtka. Vyberie sa k nemu, cestou uvažuje. Ktovie, či bude krtko doma. A ktovie, či bude mať lopatku. A ak ju aj má, požičia mi ju? Určite nepožičia. Kým príde ku krtkovi, už je taký nabudený, že len čo mu ten otvorí, miesto prosby na neho vychrlí – vieš čo, krtko?! Tak si tú lopatku strč do prdele!“

Mama sa smeje a len tak mimochodom prehodí, že upiekla iba orechové rožky a piškótový koláč s banánom a krémom, poliaty čokoládou.

***

Najskôr ticho, prvý výbuch smiechu, čoraz viac sa smeje, úplne ju vidím, ako si utiera slzy.

„Toto ja takto rozprávam? Nepamätám si to. Tak aj minulý rok? Škoda, že si to nenašla skôr, dala by som si pozor,“ zauvažuje mama.

Nechcem rozumieť

z ničoho nič

bez varovania

hádže do priestoru slová

 

ak človeka nájdu neskoro

netreba mať výčitky

pri tatovi som bola

záchranka prišla okamžite

aj tak zbytočne

 

žasnem

kam siaha

ohľaduplnosť mám

 

miesto strachu z ničoty

bojí sa o deti

keď príde jej čas

nech na ne nepadne vina

Kde je jej miesto?

Sotva sa usadí do kresla, vidím ten nepokoj, ktorý ňou zmieta. Preloží nohu cez nohu, chodidlom začne prudko pokyvkávať.

„Katka išla zasa za mužom do nemocnice a deti nechala samé doma!“ nedokáže skryť rozhorčenie nad počínaním susedinej dcéry.

„Veď sú už veľké. Koľko majú rokov?“ snažím sa ju upokojiť.

„Pätnásť, štrnásť a päť. Čo na tom, že sú veľké? Mama má byť pri deťoch,“ trvá na svojom.

„Muž ju teraz viac potrebuje,“ trpezlivo vysvetľujem.

„Načo tam pri ňom každý deň vysedáva do polnoci? Tým mu nepomôže,“ vytrvalo pokračuje, akoby ma nepočula.

„No asi ho má rada a chce byť s ním,“ hovorím v snahe zastaviť prúd zbytočných otázok.

Znova ignoruje slová, ktoré nezapadajú do jej myšlienkových pochodov.

„Je to dospelý človek, mal by ju sám poslať domov. Deti sa musia postarať aj o zvieratá, aj o seba,“ vymenúva, „je toho na ne veľa.“

„Je to výnimočná situácia, pochopia to,“ dodávam a len tak sama pre seba: „Aj ty by si mala.“

„No ja toto nechápem!“ zvýši hlas. „Aj zajtra ide do Bratislavy, do sanitky ju nezoberú, tak ide vlakom. No ako mu tam pomôže?! Veď na operačku ju aj tak nepustia.“

Vidím, že nie je ochotná vzdať sa svojej línie, prestanem ju chlácholiť a priamo sa opýtam: „Prečo sa tak rozčuľuješ? Oni vedia, prečo to robia. Keď to tak cítia, neodsudzuj ich. Operácia hlavy je náročná, potrebuje psychickú podporu a ak by sa niečo stalo, vyčítala by si, že s ním nestrávila posledné chvíle.“

Nič. Nenechá sa vyviesť zo svojej „pravdy“ a neúnavne obhajuje svoje stanovisko: „Ja by som to nerobila. Ja by som bola pri deťoch.“

„Ty nie. Pre teba bol muž vždy na poslednom mieste, či bol chorý alebo zdravý,“ pomyslím si a nahlas iba: „Pre deti je dôležitejšie poznanie, že mama stojí v ťažkých chvíľach pri otcovi ako teplá večera. Tento pocit potrebujú do života viac.“

Zatne sa a zaryto nesúhlasne mlčí, pochopila, že je na zlej adrese, tu sa porozumenia nedovolá.

O týždeň zvoní telefón:

„Predstav si, že ten Paľo zomrel,“ oznamuje mama. V hlase sa mieša prekvapenie, sklamanie, aj náznak smútku, s týmto nepočítala, zaskočilo ju to. „Katka išla za ním, niesla mu polievku, rozprávali sa a zrazu...“

Neodpustím si poznámku: „Teraz už vieš, aké bolo dôležité byť pri ňom a nie pri deťoch?“

Reakcia nepredvídaná, žiadne seba obviňovanie, žiadne výčitky, spytovanie svedomia, naopak, vyburcuje ju to k odporu: „Ale veď vtedy nikto nepredpokladal, že to takto skončí!“

„No práve,“ nepoviem, pochopiac, že každé slovo je tu márne.

Srdce

Večer zvoní telefón.

„Ukradli nám to tvoje srdce z tatovho hrobu! Teraz sme sa odtiaľ vrátili, hneď ti volám, nie je tam,“ oznamuje mama pohoršene.

„Mami, neukradli, zabudla som ti povedať, keď som tam bola naposledy, po tej veľkej víchrici, ležalo na susednom hrobe.“

„A prečo si ho nedala naspäť?!“ nalieha pobúrene, nechápavo.

„Určite ho neukradli, keby chceli kradnúť, zoberú z opačného konca cintorína, nie od susedov. Hovorím ti, že to bolo po víchrici, vietor ho pravdepodobne odfúkol, niekto zodvihol a dal na najbližší hrob,“ odpovedám vyhýbavo, zámerne nereagujem na prečo.

„No ale prečo si ho ty odtiaľ nezobrala?!“ nenechá sa zmiasť, otázku zopakuje.

„Akoby to vyzeralo, keby beriem z cudzieho hrobu a dávam na svoj? Akoby som ľuďom vysvetľovala, že je naše?“ snažím sa obhájiť svoje správanie.

„To tam chodilo toľko ľudí?!“ provokačne podráždene vyprskne.

„Nechodilo, ale ide o ten pocit, nechápeš?“ dávam si záležať, aby nezaznel ani náznak podráždenia.

„No toto naozaj nechápem!“ hlas sa jej zatrasie od hnevu.

„Jednoducho som si povedala, že tato dovidí aj na ten vedľajší hrob, nie je to životne dôležité, kde srdce leží, jemu by to určite nevadilo.“

„Ale mne to vadí! Takto som sa mohla spoľahnúť, že tam vždy niečo je, hrob je upravený a bolo určite drahé! A ty ho tam necháš, ja by som ho zobrala, ale už nebolo ani u nich,“ dáva najavo, že jej už naozaj dochádza trpezlivosť so svojou zabrzdenou dcérou.

„Mami, nerozčuľuj sa, ja ti rozumiem, ale skús pochopiť aj ty mňa. Ja to vidím inak. Keby si tam bola ty, urobíš po svojom,“ nenechám sa vyprovokovať a trpezlivo vysvetľujem ďalej, čím ju odzbrojím.

Chvíľa nesúhlasného ticha a sama zmení tému.

Sestry

„Volala mi Pavla. Ja som jej volala tri razy po sebe, tak som si hovorila, nech raz aj ona zavolá. Neviem, ako drží ten telefón. Chvíľu ju počujem, potom mrnkoce do toho, hovorím jej, chyť si ten telefón poriadne! Že aj druhí sa sťažujú, mám jej to zakaždým pripomenúť. Ale čo jej to budem stále pripomínať. Nechala som ju, nech si šemotí, ani neviem, čo hovorila, aj tak stále rozpráva to isté, ako ona po doktoroch nechodí, ako ona nič od bolesti neberie, ona vydrží. No keby ju tak bolelo, ako mňa, by som videla, či by si nezobrala! A po doktoroch nechodí, ale každú chvíľu spomenie, čo jej povedali na geriatrii, čo na očnom, čo na ortopédii a nechodí. Minule som chcela, aby sme sa stretli v meste v cukrárni, keď už ku mne nedôjde. Ale kdeee. Veď ona už sama nikde nechodí, len do obchodu. Deti by jej nedovolili, boja sa o ňu, že by sa šmykla, spadla, ona už má tie nohy také slabé boľavé, hlava sa jej krúti, už si ani nevarí, deti jej vždy večer donesú. Má o rok viac ako ja. Veď z nej urobili nesvojprávnu! Toto by som nezniesla, neopovážte sa so mnou takto zachádzať! Vyprávala, vyprávala, aj som sa párkrát nadýchla, že jej skočím do reči, ale nechala som ju tak, ju druhý nezaujíma, len si do kolečka do kola omieľa to svoje. Bože, veď som už ako tá Pavla. Ani som ťa nepustila k slovu, čo ma nezastavíš!“ spamätá sa mama.

Smejeme sa.

Prezradené tajomstvo

„Čo Janko? Prečo jemu babka nedohovorila? Ten nemusel poslúchať?“ pýtam sa mamy na jej brata.

„Á, na neho mama nemala. Jemu, keď niečo vyčítala, len na ňu významne pozrel, naznačil, on ju mal v hrsti. To ja taká nie som, ja keď aj na niekoho niečo viem, nikdy to nezneužijem, nezastrašujem, nevydieram.“

„Čo už mohol vedieť na babku? Morálne prehrešky nemala žiadne, žila po smrti dedka ako svätica...“

„Ale... nebolo to celkom tak.“

„Prosííím?“

„Nechajme to, nikdy som o tom nikomu nepovedala a nechcem to porušiť ani teraz.“

„Mamiii, nebuď jak malá, to mi neurobíš! Vieš aká som zvedavá?“

Zdráha sa, neochotne z nej vyliezajú slová, vety.

„Veď vieš, bola mladá a pekná. Mala tridsaťšesť rokov, keď zomrel tato.“

„No viem, ale ona sa tvárila, že chlapov nikdy nemala v láske. Tak som si myslela, že žila ako mníška.“

„Nie celkom,“ odmlčí sa, premýšľa. „Ja jediná som s ňou spala v izbe, tak o tom viem. Ale vedel to aj Janko. Asi keď mu v noci mama otvárala, niečo zazrel. Preto si robil, čo sa mu zachcelo, nemal žiadny rešpekt. Ostatní nevedeli, netušili. Bola som decko. Mala som desať, jedenásť rokov. Vždy som ten spánok mala taký nanič. Mysleli si, že spím a ja, keď som sa zobudila, nevedela som, čo mám robiť. Či priznať, že som hore alebo sa robiť, že spím, bolo mi to trápne. Richtár to bol. Ženatý, Kača sa volala jeho žena, taká... čo ja viem. On išiel vždy s chlapmi do krčmy a keď išli z krčmy, všetkých odprevadil, rozišli sa po domoch a on sa vrátil.“

„A to odišiel skôr, ako decká povstávali?“

„Pravdaže! Nemohol byť do rána, musel prísť domov, žena si myslela, že je v krčme.“

„A ako to vieš, keď ste sa o tom s babkou nikdy nerozprávali?“

„Veď som ich počula, keď som nespala, povedal jej to.“

Do podrobností sa jej nechce, ani nevie ako, naznačuje iba.

„Voľačo robili, neviem, čo všetko, počula som to, bola som zaskočená, vystrašená, zmätená. Najhoršie, že som to nemohla nikomu na svete povedať. Ani kamarátke. Bola som s tým tak sama. Doteraz o tom nikto nevedel, tak ma to mrzí, že...“

„Ale mamiii, čo ťa mrzí? Veď je to normálne, mne sa to aj zdalo divné, že babka, taká mladá už nikoho nemala. A čo ľudia? Neklebetilo sa o tom po dedine?“

„Neviem, ja som sa s deckami hrala, s dospelými som moc nehovorila, ťažko povedať, hádam nie.“

„A babka sa z toho aj spovedala? Taká pobožná, čo sa naplakala, že ja som venček na hlave nemala, keď som sa vydávala. Vyzvedala, či si ho nezaslúžim a ja som sa len smiala, že venčeky sa už nenosia, gerberu som mala vo vlasoch.“

„No istotne sa spovedala.“

„A ako?“ smejem sa. „To by som rada počula.“

„Nemala som ti to hovoriť, toľké roky som to držala v tajnosti.“

„Čo si vyčítaš? Vieš ako si babka u mňa šplhla? Normálna zdravá žena s túžbami, nemala sa za čo hanbiť. Jediné, čo jej zazlievam, že to nedokázala zariadiť inak, aby si ty nemusela byť toho svedkom.“

„A ako? Bolo nás päť a miesta málo. Dievčence spali v kuchyni, chalani v komore, ja by som sa tam už nezmestila.“

Ešte na druhý deň telefonuje a prosí ma, nech to nehovorím svojim deťom, tak veľmi ju trápi, že prezradila tajomstvo. Vraj chce, aby si zachovali peknú spomienku na babku.

„Mami, pre pokoj tvojej duše, nepoviem. Ale ver mi, že práve toto bude pre mňa tá najkrajšia spomienka na babku, že žila ako žena, ktorá sa nebála naplniť svoje túžby, prekonala strach z Boha aj susedov, len to, že neuchránila teba, to mi je ľúto, ale taká bola doba. Sama babka rozprávala, ako na kopaniciach spali s rodičmi v jednej veľkej posteli, deti ‚konča nohú‘, tak je pravdepodobné, že tiež boli svedkami všeličoho a nikoho netrápilo, čo sa v tých malých hlavičkách odohráva, ako to pochopia, vyrovnajú sa s tým. Ver, že aj moje deti by ju za to neodsúdili, mali by rovnako pochopenie. To len vaša generácia si nesie so sebou akési predsudky, zábrany, pokrivené predstavy o tom, čo je morálne a čo nie. Richtár si mal spytovať svedomie, on mal ženu, ktorej klamal,“ uzatváram debatu.

Dobroty

keď matkám

dochádzajú slová

začnú rozmaznávať stravou

dospelé deti vnuka vnučku

snažia sa ulahodiť ich jazýčku

 

spoločne maškrtia

zároveň hundrú

prečo nás napchávaš

násobíš váhu

 

kým neprehliadnu

 

toto nie je o jedení

v každom súste je ukrytý

kus maminej nehy

Tajomstvá našich mám

v náznakoch čítam

všetko bolo inak

ako sa zdá

chcem poznať pravdu tvojich pocitov

skôr než ju odnesieš TAM

 

striehnem na teba

rozprávaš o iných

prúd cudzích malicherností

hoci ma nudí

nejde zastaviť

 

možno unikáš zámerne

životy susedov nebolia

Kedysi, potom, dnes

nevychovala som ťa dobre

zbytočná snaha

pozri

kolegova dcéra

správa sa inak

 

máš divné názory mama

prečo nie si ako tamtá

 

padajú výčitky

 

druhé mamy

dávajú deťom toľko

ja ti málo pomáham

 

robíš viac

než si zaslúžim

nebuď príliš skromná

v tvojom veku

je pomocou

postarať sa o seba

som na teba hrdá

 

nespokojné samy so sebou

 

urobili sme

čo bolo v našich silách

s chybami

no dobrým úmyslom

 

dozreli do zmierenia

Povaha

„Všimli ste si? Mama je ako vymenená. Akási vyrovnaná, pokojná, ja ju nespoznávam. Nezvyšuje hlas, nevybuchne pre maličkosť, dokonca menej ohovára, je akási tolerantnejšia,“ uvažujem nahlas, či si zmenu všimli aj ostatní.

„Mám pocit, že Betka z domu oproti má na ňu dobrý vplyv. Odkedy s ňou chodí na prechádzky, pozorujem, že sa mení. Akoby jej pokoj bol nákazlivý, nasáva z nej pohodu. Škoda, že sa nenašli skôr. Bývajú tu celé roky a sotva sa pozdravili. Mame pripadala akási uzavretá, odmeraná, zdanie často klame. Je to dobrá osôbka,“ dodávam.

Prešli týždne, mesiace, možno aj dva roky.

„Tá Betka, ju nič nevyvedie z rovnováhy! Minule tam prídem, sedíme pri káve. Vonku čosi vrčí, pýtam sa jej – teba to nevyrušuje? A čo? Ja nič nepočujem. Ty nepočuješ, ako to tam celý čas vrčí? Už odkedy som prišla. Ahaaa, už počujem. A zasa nič. No chápeš to? Ani sa nešla pozrieť, kľudne si chlipká ďalej. Alebo tie deti. My sa rozprávame, Jano nám skáče do reči, myslíš, že ho okríkla? Nie. Ešte aj keď sme hrali scrabble, nechala ho, nech nám do toho nazíza. Veď už je to veľký chlapec, poslala by som ho preč. Piekla pagáčiky. Máme jeden recept, ale nespoznala by si ich. Ona je taká. Nikdy tam nedá, čo treba. Vždy o jedno vajce menej, syrom len tak postraší, a potom sa čuduje, že moje sú lepšie. Na jedlo je lakomá. Pritom na zubnej paste nešetrí, čistiace prostriedky má od výmyslu sveta, ale v kuchyni... Ešte aj vodu zo slížov nevyleje, aj tá sa zíde,“ noha cez nohu, pokyvuje chodidlom a prudko gestikuluje.

Počúvam, neurčito sa usmievam, len sem-tam slabo zaprotestujem, nech ju nerozčúlim.

„A tú kávu, keby si len videla... mieša ju tou lyžičkou, jak opreteky, div ju neporozlieva,“ zúrivo predvádza, cinká o šálku, až si zo svojej vyšplechne na tanierik.

„Tak sa predsa turecká káva nepije! Zľahučka zamiešam, položím lyžičku na tanierik, nechám usadiť a viac sa lyžičky nedotknem!“

... a taká bola kľudná, kým ju Betkin kľud nezačal rozčuľovať.

Po úraze

„Nikdy som nemala také zásoby, ako keď sa teraz ty o mňa staráš,“ telefonuje mama.

„Bola by som radšej, keby si mi napísala na papierik, čo potrebuješ, takto len hádam a možno ti nosím blbosti a nie to, čo potrebuješ.“

„Dobre si nakúpila, aj tvoj koláč bol vynikajúci, len ma to mrzí, že ťa tým zaťažujem. Veď by som sa obišla, chlieb ešte mám v mrazáku, nič mi netreba. A ty si zapisuj, čo koľko stojí a preveď si z účtu!“

„Neboj sa, mami, zapíšem.“

„Veď ťa ja poznám! Ako minule. Pozerala som výpis a vôbec si si nestrhla... už ani neviem, za čo,“ zvyšuje hlas.

Len sa usmejem.

„Dievča moje, máš dosť svojich starostí,“ neprestáva lamentovať

Zastavím ju: „Mami, nemohla by si sa z toho tešiť, alebo aspoň netrápiť sa preto?“

„Keď som taká nemožná. Po tom páde sa bojím sama, ale musím sa vzchopiť, prekonať to.“

„Je to prirodzené, chce to čas,“ utešujem ju.

„Ale ty si nerob starosti, dievčatko, naozaj nič nepotrebujem.“

„Pre mňa to nie sú žiadne starosti. Nechápeš? Chcem ti urobiť radosť, nie ťa trápiť, prestaň si robiť výčitky!“

„Ale keď...“

„Z čoho si mala väčšiu radosť? Keď si ty nám nosila, piekla, alebo keď teraz tebe my?“

Zaskočím ju otázkou, začne habkať, hľadá slová, nenachádza.

„No vidíš! Dosť bolo tvojich radostí, dopraj konečne aj nám!“

Rozosmeje sa, ja s ňou a je koniec horekovaniu.

Máj 2017

Drobučká

nepoddáva sa starobe

zrána pozbiera sily

úsmev cez bolesť

chce byť užitočná

obšíva vypeká

 

málo ti pomáham

občas zavzdychá

odmieta pravdu

najväčšou pomocou

v istom veku

postarať sa o seba

 

za maličkosti chváli

ďakuje

vo vnútri klopím zrak

najlepšie viem

niet za čo

dalo sa viac

 

ubúdajúci čas

zaoblil hrany

pod ťarchou neodvratného

vďačné že sa máme

všetko zlé zabudnuté

prítomnosť v prvom rade

 

hoci by niekto vrátil

stratené roky

nezmenilo by sa nič

sme také

Ako na ňu

„Ak ešte niečo potrebuješ, povedz, prídem s Petrou, vozík uvezie. Nemusíš brať ohľady. Ideme sa naobedovať na Žemberák, odtiaľ na nákup, ak si dovtedy spomenieš, zavolaj.“

Petru nechám na slniečku, vybehnem hore. V kuchyni vykladám potravinový nákup, nový svetrík a dve tričká, nech aj doma chodí upravená. Až potom sa odhodlám k činu, na ktorý zbieram odvahu už vyše mesiaca.

„Tuto som ti, mami, vytlačila jedálny lístok z apríla a mája. Vieš, to sú tie obedy, čo rozvážajú seniorom, aj teta...“

Nenechá ma dohovoriť, pretne priečne rukou vzduch: „Nie!“

„Nechceš si to aspoň pozrieť? Môžem ti to tu nechať?“

„Nie!“ zopakuje rukou rovnako rázne gesto.

Vrátim obal naspäť do ruksaku, mama okamžite mení tému. Ukazuje mi akúsi obálku, snaží sa vytiahnuť kartičku. Opuchnuté kĺbiky na prstoch nerešpektujú jej vôľu, znervóznie, strčí mi ju do ruky: „Vyber to sama!“

Čítam, susedina vnučka sa vydáva. Mama rozpráva, kde a koľko hostí, nevnímam.

Tak ďalej budem vláčiť zemiaky, zeleninu, cibuľu cez celé mesto a ty budeš týmito boľavými rukami čistiť a krájať, stáť pri kuchynskej linke...

Ide nás odprevadiť na zastávku, urputne sa venuje svadbe od susedov.

Petra na mňa pozerá s očakávaním, je zvedavá, ako zareagovala babka, doma sme to preberali. Poviem iba: „Ani si to neprečítala.“

Babka sa tvári, že nepočuje a rozpráva si svoje.

Ostáva nám polhodina. Nemám v pláne po takomto kategorickom odmietnutí čokoľvek ďalej podnikať. Cítim sa porazene. Zrazu mi niečo v hlave cvakne. Nevzdávaj to! Skús!

„Som trochu sklamaná, mami! Myslela som, že si to aspoň prečítaš. Nečakala som, že budeš nadšená, ale že mi dáš aspoň šancu, porozprávať sa o tom. Viem, aké je ťažké variť pre jedného. Potom ješ štyri dni to isté a nedivím sa, že ti nechutí, že sa musíš do jedla nútiť.“

„Tak mi to teda daj. Pozriem si to.“

Veľa si od toho nesľubujem, ale predsa aspoň malá nádej.

„Budem ich vyčkávať, kedy prídu,“ špekuluje.

„Chodia pravidelne, načas, majú harmonogram rozvozu.“ Nemám to overené, oblbujem.

„Ale čo budem potom robiť?“

„Čo budeš robiť? Umývať obedár. Kúpim ti krásny antikorový.“

Smeje sa.

„Čítať, lúštiť krížovky, hrať scrabble s Betkou, pozerať telku. Cez sviatky a víkendy si uvaríš, nebudeš celkom odstavená od sporáku. Ide mi hlavne o to, aby si mala pestrejšiu stravu. Každý deň inú polievku, dva dni v týždni si môžeš dokonca vybrať z dvoch jedál. Myslela som, že to bude pre teba aj príjemné spestrenie. Také vzrúšo. Ktovie, čo bude dnes na obed, aké to bude, jednoducho prekvapenie. Čo nezješ na obed, zostane ti na večeru.“

Klesne spotreba zemiakov a chleba, mám prehľad, koľko ho zješ a na tvoj cukor s číslom deväť je to pohroma.

Už je prístupnejšia, zďaleka nie naklonená tejto myšlienke, ale ani nepriateľská, zaťatá.

Usmieva sa. Využijem situáciu, objímem ju a do ucha poviem: „Mutek malý!“

Vybuchne do smiechu. Tak mi hovorievala ako decku, keď som neposlúchala a bola zanovitá.

Keď odchádzame, pohladím ju po strapatej hlávke: „Vieš, že som nikdy nič neurobila proti tvojej vôli. Vybavím ti, len ak ty budeš chcieť. Iba o tom porozmýšľaj.“

Deti

Mama je nespokojná. Ustavične mi spomína nejaké podielové listy, ktoré má uložené v istej banke, nevie, či je to výhodné. Chodia jej výpisy, ale bola by radšej, keby som to prevzala na seba. Občas mi podstrčí výpis, aby som to skontrolovala na webe, aký je vývoj, či je to skutočne aj bezpečné, ako ju uistila pracovníčka banky.

Priznávam, že to beriem jedným uchom dnu, druhým von, nezaoberám sa tým. V poslednej dobe nalieha čoraz viac. Sadnem teda k počítaču, vyhľadám informácie, je to slušné na dnešné pomery, pomaličky, ale rovnomerne hodnota podielových listov stúpa. Našla som aj informáciu o možnosti darovania, bez poplatkov, bez dane z darovania.

„Mami, ak sa teda chceš silou mocou zbaviť tých podielových listov, nebudeme ich rušiť, nikam prevádzať. Stiahla som darovaciu zmluvu, napísala na Jula, skočíte to do banky podpísať.“

„Ale prečo Julovi? Veď ty sa o mňa staráš!“ namieta.

„Rozprávali sme sa o tom veľakrát. Nepomáham ti iba ja. Každú nedeľu chodia za tebou, čo potrebuješ, pomôžu.“

„Ale Julo nikdy nevidí, čo by som potrebovala. Ty mi to donesieš skôr, než ti poviem.“

„Mami, to je chlap. Je to o komunikácii. Keby si mu povedala – teraz to potrebujem! Nie okúňať sa, veď voľakedy, keď budeš mať čas, chuť, nie je to také súrne, čuduješ sa, že potom na to zabudne?“

Nepozdáva sa jej to: „Tak aspoň napoly si to rozdeľte!“

„Mami, toto som ti tiež už veľakrát pripomínala. Pamätáš sa, ako Vlado neplatil výživné? Nemusela som vtedy siahnuť deťom na sporenie, Julo mi sám od seba začal posielať na účet peniaze miesto neho, kým si deti nevybavili sociálne štipendium. Bol sám, zarábal slušne a moje deti boli tak trochu aj jeho. Kupoval im darčeky, nie lacné a dal nám každej aj hotovosť – urobte si radosť! To som ešte bola vydatá, ale nemali sme na rozhadzovanie. Doteraz si pamätám, že som si vtedy kúpila kolieskové korčule a značkové rifle. A predstav si, že on si to už ani nepamätá. Nepísal si to, nečakal, že mu to niekedy vrátim.“

„Ty si taká dobrá,“ zmieruje sa s mojím návrhom mama.

„Ja?! Predsa Julo je dobrý! Ktorý brat by takto nezištne pomáhal? A pamätáš, ako si vtedy hovorila o pani V.? Nevieš si zapamätať mená, o jej synoch vždy hovoríš – ten chudobný a ten bohatý. Julo len zauvažoval – ako môže byť v jednej rodine bohatý a chudobný. Toto bolo obrovské! Toto vyjadruje, aký je. A vieš aký má dôchodok?“

„Ale na teba sa môžem spoľahnúť,“ pokračuje v tom svojom.

„Tak sa teda zmier s tým, že máš dve dobré deti!“ končím diskusiu a už dávam iba pokyny.

„V nedeľu ich na to priprav, ja vám v týždni zmluvu doručím.“

V pondelok.

„Julo bol taký dojatý, že nemohol rozprávať a Renátka povedala, že jej sa to netýka, nemala by do toho zasahovať, ale malo by to ísť na polovicu,“ hlási mama.

„Ja to Renátke vysvetlím, neboj.“

 

Gabika veľmi si vážim tvoj „úmysel“

ale chcem ťa poprosiť, aby si sa nesprávala takto veľkoryso

(my aj tak vieme, že si dobrá duša)

predsa aj ty potrebuješ finančné rezervy,

takže ťa prosím nerozhadzuj!

 

no dovoľ! ja nerozhadzujem

ja hádžem späť, čo bolo hodené mne

ty si ešte nebola naša

takže nevieš

Julo bol sám a moje deti boli tak trochu aj jeho deti

keď Vlado neplatil výživné, nemusela som siahnuť na úspory detí

posielal mi miesto neho môj brat

deťom dával veľkorysé dary (aj finančné)

a nielen im, aj mne – urob si radosť, povedal a dal mi 10 000 Sk!

kúpila som si kolieskové korčule a značkové rifle

ja nezabúdam, Julo na svoje dobré skutky, zdá sa, áno

moje deti sú už dospelé a váš Filip bude ešte dlho potrebovať

kým sa dovzdelá a postará sám o seba

keď mama hovorila o synoch pani V.

bohatý a chudobný, nevie si zapamätať mená

Julo iba poznamenal, nechápem, ako v jednej rodine môže byť chudobný aj bohatý

takýto je môj brat

a našiel si aj dobrú ženu

tuším Renátka sa volá

tak sa neondite a choďte si to prepísať

viem, že keby sa v budúcnosti niečo nepredvídateľné stalo, že nás nenecháte na ulici

zatiaľ sa viem postarať a pozháňať peniaze pre Petru, využiť príspevky, vyzbierať 2% z daní...

2018

Január 2018

Komu niet rady, tomu niet pomoci

„Volala som Gite. Aby mi zas nedohovárala, že sa neozvem,“ začína mama raňajší rozhovor.

„Pochvaľovala si, ako dobre im varia. Vo štvrtok im doviezli každému dva rezne, v piatok mali kura s ryžou. Nevie si to vynachváliť. Ale čo ja by som robila s dvomi rezňami?! Ostalo by mi na druhý deň, doniesli by mi nový obed a akurát by som z toho bola nervózna. Oni sa ľúbia najesť. Videla som to na rekreácii. Nikdy nenechali na tanieri. To ja som dávala dojesť tatovi. Len mi povedz, čo celé dni robia?!“

„Mami, každý má inú povahu. Gita s Rudom bez výčitiek svedomia oddychujú. Svoje si už odrobili, užívajú si takú dôchodcovskú dovolenku.“

„No predstav si, že ja by som sa naraňajkovala a sadla si so založenými rukami na lavicu a čakala, kedy mi donesú obed a bola z toho nervózna.“

„Ale oni nie sú nervózni. Hovorím ti, že je to o povahe, nastavení.“

„Veď dobre. Ja im to nezávidím. Nech si každý robí, ako mu to vyhovuje. Len nech nepresviedčajú mňa.“

„Gita ťa presviedčala?“

„To nie. Ale vychvaľovala sa, aké je to výhodné, ako im je dobre. Tak som sa jej opýtala – Gitka a čo celý deň robíte? Ráno sa naraňajkujeme, potom sa pomotáme, dovezú nám obed, poobede si pospíme. No chápeš to? Potom čo robia v noci?“

„Možno si zoberú tabletku a spia aj v noci, asi im to tak vyhovuje. Hlavne, že sú spokojní.“

„Ja by som teda nebola spokojná.“

„A ja veru áno. Keď budem mať osemdesiat, nechám si voziť obedy a budem si maľovať. Ja keď si nesiem maľovanku a farbičky, až sa tak trasiem od nedočkavosti a tešenia, ako sa ponorím do farieb a všetko ostatné sa rozplynie. Kúpim si ešte väčšie pastelky a budem maľovať a maľovať.“

„To ti závidím. Ja by som nevedela, akú farbičku mám použiť a bola by som z toho nervózna.“

„Veď každý si vyberie podľa seba. To je ono. Nič nie je predpísané. Máš vytlačené iba kontúry, kvety, motýle, rôzne motívy. Farba sa ti sama ponúkne, aby ti to lahodilo oku.“

„Tebe. Mne nie.“

„Tak by si vyberala náhodne a čakala, čo ti z toho vznikne.“

„Lenže ja by som s tým výsledkom nebola spokojná a už by sa to nedalo zmazať.“

„Aha, tak to mi nenapadlo.“

Mama si uvedomí, kam sme sa dostali a smejeme sa obe.

Obvyklé tanečky našej babičky

Dnes má dcéra dovolenku, ponúkla sa, že ma zoberie autom do obchodného centra, urobíme si niečím radosť, popritom aj babke nakúpime a pôjdeme ju pozrieť.

Ráno v našej pravidelnej telefonickej polhodinke mama len tak prehodí: „Prebehnem dnes do Kauflandu, potrebujem nejaké drobnosti k Veľkej noci.“

„Nechoď, mami, pozri, ako je vonku, povedz, čo potrebuješ.“

„Ale nieee, vystihnem, keď nebude pršať, ako a kedy by si mi to doniesla.“

Nechcem jej prezrádzať naše plány, nikdy nie je isté, ako dopadnú a babka potom stojí pri okne, čaká, hundre – kde len toľko trčia.

„Vieš čo, mamula, napíš si zoznam, ja za chvíľku zavolám, nadiktuješ mi.“

„Ja ho mám, ale toho je veľa, to nemôžem od teba chcieť,“ okúňa sa.

„Mami, diktuj, kým ti pekne hovorím, lebo ti to poviem ako Ivana.“

„Tak mám?“

„Diktuj!“

„Ale ako mi to ty donesieš? Veď ja by som si vlastne mohla prísť preto autobusom. Na zastávku to nemám ďaleko,“ vymýšľa.

„Dobre, mami. Je streda, ak ti to neprinesieme do piatku, tak nasadneš na autobus a prídeš si preto. Dohodnuté?“

„Ale tú minerálku a mlieko,“ zaváha. Kartón mlieka a celé balenie minerálky, to už dochádza aj jej, že trochu prestrelila.

„No, bóže! Požičiame ti vozíček, čo to do Biskupíc nedovezieš?“

Už sa smejeme obidve.

Tesne pred rozlúčkou ešte utrúsi: „Ach, ja som taká sprostá, radšej som ti nemala hovoriť, čo potrebujem, aj tak máš dosť svojich starostí, ešte ti pridávam.“

„Skvelé, mami! Tak by som ti nakúpila a doniesla, čo nepotrebuješ.“

Zasa smiech.

Moja zlatá mama. Ešte stále má zmysel pre humor.

Mami, do toho!

„Nemôžeš súdiť, keď nepoznáš obidve strany,“ rozhovorí sa mama. „Aj Anču som odsudzovala, verila som vtedy babke. Tá sa žalovala, že nesmie do kuchyne, že jej nevesta povie – babka, tam máte svoj kútik, choďte si sadnúť! Ktovie, ako to bolo.“

„Áno, mami, ja som sa s tetou rozprávala. Je to už dávno, ale doteraz spomína, ako sa bála, keď babka niečo zohrievala. Skôr, ako vypla plyn, išla si zobrať hrnček zo sporáka, nepoužila chňapku, ale uško obalila do fertuchy, neraz museli hasiť, potom jej zakázala. Nechcela jej zle, bála sa predovšetkým o ňu. Nikdy na ňu nezvýšila hlas, starala sa ako najlepšie vedela. Babka nakoniec neveste zverila rodinný prsteň, nie dcéram, ktoré ju iba občas navštívili. Dôverovala jej, že ho odovzdá ďalej.“

„Starí ľudia sú nekritickí... šak aj ja som už stará,“ začujem od osemdesiatšesť ročnej ženy len takú vsuvku, také mimovoľné vypustenie myšlienky, ktorá prebehla jej podvedomím, nevenuje jej väčší význam, pozornosť a pokračuje: „Aj teraz. Stále upozorňujú, že počas tropických horúčav sa starí ľudia nemajú zdržiavať vonku. Myslíš, že poslúchnu? Minule som si prebehla pre lieky, vieš, koľko som ich videla s paličkami stupkať cez tie najväčšie horúčavy?! Potom v správach len počujem, koľkých odviezla sanitka, koľkí skolabovali. Nedajú si povedať. To ja...“

Zbožňujem túto jej nesmrteľnosť. Kedysi pobúrene komentovala článok o zrazenej sedemdesiatročnej starenke: „Sedemdesiatročná starenka?!“

„Čo sa ti nezdá, ako to mali napísať?“

„Sedemdesiatročná pani. Aká to je starenka?“

Možno by ju dnes pobúrila aj osemdesiatročná.

Len trpezlivosť

Pred Vianocami mi telefonuje brat: „Mám taký nápad. Chcel by som mame kúpiť taký ľahký a pritom teplý paplón. Objednali sme si od jednej českej firmy, sme s nimi veľmi spokojní. Aj obliečky sú z takého mikroflanelu, hrejivé už na dotyk. Len neviem, ako je na tom mama s perinami. Chcel by som ju konečne milo prekvapiť, toľké roky sa snažím a nedarí sa mi.“

„To je naozaj výborný nápad! Mame som kúpila letný paplón, veľmi si ho pochvaľuje práve preto, aký je ľahučký, ale na zimu vyberá starý, klasický, hrubý páperový, ledva ho udvihne. Tomuto sa určite poteší!“

***

„Tak čo, mami, ako sa ti spalo pod novým paplónom?“ pýtam sa po Vianociach.

„Vieš čo, nemala som tie nové obliečky oprané, tak som dala svoje, sa mi zdá, že boli malé, lebo tam bol taký natlačený, no, nebolo to ono. Uvidím, keď ho prezlečiem. Zajtra operiem.“

***

Neviem sa dočkať, tak veľmi mi záleží, aby bola spokojná. Brat bol ako dieťa večne nespokojný, neústupčivý a celá rodina sa išla pretrhnúť, aby mu vyhoveli. Už je dávno dospelý, svet mu nedoprial všetko, po čom túžil, internát a vojna mu pristrihli krídelká, dali najavo, že nie je stredom vesmíru. A mama, akoby oneskorene chcela vyrovnať rozdiely, vynahradiť mi odstrkovanie. Mňa vychvaľuje, brat, nech robí čo robí, s ničím nie je spokojná.

„Všetko, čo si mi ty kúpila, používam a on, len vymýšľa sprostosti. Načo mi je nová žehlička, čo len budem sušiť v tej sušičke a tú vaničku na nohy! Ani raz som ju zo skrine dole nedala!“ vymenúva nepotrebné veci. „Ja mu to po rokoch postupne nosím, šak on si aj tak nepamätá, že mi to kúpil.“

Ale pamätá. Počujem to podľa nástojčivosti v hlase, ako rád by sa jej konečne zavďačil.

Ďalší telefonát od mamy: „Neviem, čím to bude, ale odkedy spím pod tým novým paplónom, rozbolí ma v noci pravé rameno a celá ruka.“

„Mami, to je náhoda. Bolelo by ťa aj pod starým. Vieš, že každá zmena počasia sa ti na zlomenom ramene prejaví. Aj mňa po dva dni pobolieva krčná chrbtica, ver mi,“ utešujem ju.

„Myslíš? Ináč je príjemný, teplý a naozaj ľahunký.“

Vydýchla som si. Konečne je naladená pozitívne, teším sa ako na Nový rok, keď prídu všetci na návštevu, brata pochváli.

Neverím vlastným ušiam, keď začne rozprávať, ako má obliečka zips na dlhej strane, nie ako je zvyknutá, na krátkej. Je v prostriedku, nie od kraja po kraj, ledva ho do rohov napchala, kto to kedy videl takto naopak...

„Mami, prečo si nezačala tým dobrým?“ preruším ju.

„Veď si mi hovorila, že je ľahunký, teplučký, tak si mala najskôr toto povedať a potom o nedostatkoch,“ snažím sa usmerniť ju, keď vidím sklamanie v očiach brata a švagrinej.

„Nebudem ja už nič hovoriť, vidím, že ste so mnou stále nespokojní,“ zlomí sa jej hlas, plač na krajíčku.

Uf. Hovorím si, toto nedopadne dobre, nemala som sa zamiešať. Horúčkovito rozmýšľam, ako zmeniť tému, ale skôr než ja, mení ju mama, ani neviem ako a sme pri jej susedoch, toľko má nového, čo videla spoza záclony.

Február 2018

Streda ráno.

„Kúpila som biele chryzantémy, takú bohatú kyticu mi urobila, aj stuhu peknú, do celofánu zabalila a len dvanásť euro! Som myslela, že zle počujem a naozaj. Aj sme sa porozprávali, predstav si, má za muža kolegyne z banky syna! Rozmýšľala som, že ten čierny kabát je moc ťažký. Ale keď si dám ten kožený, to zase nemôžem mať k nemu sukňu,“ spustí na mňa do telefónu.

„Nedávaj si kabát. Ten je vyslovene zimný. Daj si radšej nohavice a ten kožák. Hlavne topánky si daj tie členkové, čo sme kúpili naposledy, bude aj cirkevný obrad, nech ti v kostole a pri hrobe nie je zima od nôh, bude to trvať dlhšie.“

Mama už je čiperná, už má odsmútené, chystá sa na spoločenskú udalosť.

Zaľúbené ľúbené

Sedíme v našej obľúbenej kaviarni-cukrárni, moja mama a všetky dcéry.

„Saša sa po tretíkrát rozvádza,“ oznamujem najstaršej správu o jej rovesníčke.

„Nechápem, načo sa potom vydáva?“ zareaguje moja mama.

„Lebo svadba je dobrá žúrka! Ona nerozmýšľa vtedy, čo bude po svadbe,“ reaguje Iva.

„Skôr si myslím, že sa vydáva zamilovaná. Je dokázané, že zamilovanosť netrvá večne. Buď prerastie do hlbšieho vzťahu, alebo sa partneri rozídu. Môže trvať pol roka, rok a Saša sa vtedy rozvádza,“ pridávam svoj názor.

Iva na mňa pozrie pochybovačne a vyhlási: „Ja Jarka stále milujem!“

„Po piatich rokoch ho ľúbiš. Toto už nie je zamilovanosť. To je láska. Máš ho rada aj s jeho chybami. Nepozeráš na neho cez ružové okuliare,“ vysvetľujem, čo ona aj tak vie, nechala som sa strhnúť.

„Ale on nemá chyby!“ pokračuje v hre.

„Že zabúda na dohovorené stretnutia, nie je aspoň malá chybička? Mal tu byť teraz s nami.“

„Zabudol, lebo má veľa práce. Rúbe drevo,“ obhajuje ho.

Vytiahne mobil a necháva kolovať, čo jej Jarko dokáže. Fotí si ho pri pílení, vŕtaní. Jej sestra nemešká, vytiahne aj ona a ukazuje svojho Miša pri zváraní:

„Toto tvoj Jarko dokáže?!“

A my s mamou sa už len smejeme a tešíme, že sa majú všetci radi.

Ťazadlo

„Objednala som sa na trvalú. Už mám tie vlasy hrozné. Za mlada som ich mala pričapené na hlave, musela som chodiť na trvalú, aby som s tými štyrmi vlasmi vykúzlila nejaký účes a teraz naopak, nie a nie ich očesať, stoja mi, jak keby som bola pod elektrickým prúdom,“ spustí mama.

„Áno, vyzeráš niekedy jak majster EN,“ smejem sa.

„Budúci utorok idem.“

„Už si mohla počkať, až bude lepšie počasie, aj tak teraz nikam nechodíš.“

„Už to nemôžem odkladať, veď sa sama seba naľakám, keď idem okolo zrkadla. Keby boli zlé cesty, neni problém, zavolám, že neprídem. Neboj sa, mám to blízko, cez jednu ulicu.“

***

„Tak zajtra ráno mi nevolaj, ja ťa prezvoním, keď sa vrátim,“ pripomína mi v pondelok.

V utorok sa zobudím do zasneženej krajiny, čakám, že mama zazvoní a oznámi mi, že teda nikam nešla. Telefón mlčí. Odhrniem sneh na dvore, pred domom, nakúpim, kontrolujem telefón, žiadny zmeškaný hovor. O jedenástej mi je jasné, počasie ju neodradilo, s najväčšou pravdepodobnosťou sedí u kaderníčky. Umývam riad, keď počujem zvonenie. Všetko nechám tak a volám jej.

„Tak čo, mami, zdá sa, že počasie ťa neodradilo,“ začínam rozhovor.

„Vieš čo, u nás boli chodníky mokré. Žiadny ľad, ani sneh. A ja som išla po ceste. A pri DEMY niekto posypal zasnežené chodníky tak na husto takým drobným štrkom, až ku kaderníčke. Tak sa mi dobre kráčalo,“ ubezpečuje ma mama.

Na krátkom úseku podozrivo veľa dosť protichodných údajov. Mokro, sucho, sneh, ako potrebujem počuť, tak bolo.

Som rada, že je doma, nesnažím sa ju na ničom nachytať, nekomentujem.

„Mala tam všelijaké časopisy, také, čo nepoznám. Žiadne klebetince, ale krátke životopisy o starých známych hercoch, čítala som si, ani mi nebolo dlho. Taká som spokojná, že to mám za sebou, veď som sa hanbila aj pred susedou. Eva je vždy upravená a ja také ťazadlo.“

Počúvam prúd slov, o obrazoch, zbierke bábik, perfektnom vybavení, o všetkom, čo stihla v kaderníctve v rodinnom dome popri čítaní zaregistrovať. Jej úvahy, z čoho tá baba žije, keď u nej nikdy živej duše nestretne, istotne ju rodičia podporujú, rozvedená, dvaja synovia. Vnímam už len melódiu, vďačná, že má záujem. O ľudí, okolie, aj dobre vyzerať.

Mamin nos

„Ahoj, mamula, ledva som to stihla. Práve som sa zobudila, bežím dole k telefónu, aby si nemala strach, keď budem meškať,“ hlásim sa o pol desiatej.

„Ale nie. Veď si presná. A čo si tak dlho spala? Veď dnes svieti slnko. Nie je pochmúrne ako včera. Vtedy je na spanie.“

„Ja ti neviem. Ja keď svieti slnko, som taká natešená, že je pre mňa radosť aj spať,“ smejem sa.

„Mňa od rána svrbí nos, tak som bola nespokojná, či sa ti voľačo nestalo.“

„Ale mami, veď mňa si učila, že keď ťa svrbí dlaň, niečo dostaneš, keď nos, niečo ťa bude mrzieť. To znamená, že sa to týka teba, ty budeš s niečím nespokojná, niečoho budeš ľutovať. Ako ti napadlo, že inému by sa niečo malo stať?“

„Takto to bolo? To mňa by potom svrbel každý deň. Kedy som ja bola so sebou spokojná?“ priznáva sebakriticky, ale s úsmevom.

Kto koho poslúcha

„Už ma tie ruky neposlúchajú,“ začína rozhovor mama. „Včera som zamiesila na anglický keks, chalani ho minule spomínali. Tak sa mi to ťažko miesilo, kedysi som dávala margarín, teraz už zas hovoria, že maslo je zdravšie, tak som to mala také tuhšie. Dnes mám tie kĺbiky opuchnuté, boľavé, už to nebudem môcť robiť. Vždy som to robila po pamäti a boli pekné, teraz ich mám veľké jako lopaty, neni som s nimi spokojná. Večer som zamiesila ešte na pagáčiky, do rána som si odpočinula, tak dnes ich dorobím a upečiem. Aj parené buchty spomínali, ale na tie si už netrúfam. Ale možno raz ešte spravím,“ plánuje.

Počúvam. Nemá zmysel protestovať. Presne viem, ako to prebieha. Nie, žeby povedala – chalani, mám boľavé ruky, nebudem už piecť. Naopak. Donekonečna sa bude vypytovať, ponúkať, čo by som vám budúcu nedeľu upiekla? Aby jej urobili radosť, rozkážu si.

„Myslela som, že D vitamín je iba zo slnka,“ mení tému. „A nie. Hovorili včera, že všetci berú proti chrípke céčko, ale dôležitejší je práve D vitamín ako prevencia. Predávajú tabletky.“

„Ja viem, mami. Petra to našla na internete, kázala si kúpiť, nespomeniem si ako sa ten prípravok presne volá, ale pozriem a kúpim ti. Petra to berie denne, ale nie proti chrípke. Proti zlej nálade, depresii. Tak to čítala.“

„Nie pre mňa. Na teba som myslela. Ja nechodím medzi ľudí, ale vy ste stále vystavení riziku, keď chodíte autobusom. Chrípková epidémia práve vrcholí.“

„Áno? Ani som si nevšimla. Nikto v našom okolí sa nesťažuje.“

„Hovorili to v televízii, sľúb mi, že to budeš aj ty užívať!“

„Ale mami, ja som odolná. Aj po Vianociach ste boli všetci chorí, ja nie. Keď ma zašimorilo v hrdle, dala som si becherovku, pre istotku aj JOX nastriekala a bolo po chorobe skôr, než začala.“

„Sľúb mi, Gabika, že to budeš brať!“

„Nič ti nesľúbim, ani ty ma neposlúchaš, prečo by som mala ja?“ smejem sa.

„Ja že ťa neposlúcham?“ zatiahne tónom neviniatka. „Ja ťa vo všetkom poslúcham!“

„Áno? Koľkokrát som ťa prosila, aby si prestala piecť? Nosila ti pre našich moravské koláčiky, štrúdle z kočkovskej pekárne na nerozoznanie od domácich, len aby si sa šetrila a dnes si zasa piekla.“

„To len trošku.“

„Veď aj ja ich len trošku nebudem jesť.“

Smiech.

Apríl 2018

Vzbura

milujem

slížovú kuraciu polievku

nesmie byť uvarená v nedeľu

radšej v pondelok

 

veľké upratovanie

nie je moje hobby

ak nie je sobota

nerobí mi problém

 

baví ma robiť

čo som ako malá nesmela

behať v nočnej košeli bosá

takmer dopoludnia

 

uvarím v nej aj obed

vyzdvihnem balík od kuriéra

kontrola – mama volá

ste doma?

vyškieram sa

ešte nie som oblečená

 

vidím ju ako krúti hlavou –

ako som ťa vychovala

presvedčená

o správnosti svojich rituálov

neuhne ani o krok

deň čo deň

týždeň čo týždeň

rok čo rok

September 2018

Nespokojnosť

„Predstav si, že mali cirkevný pohreb,“ začína rozprávanie mama. „Nezobrala som si načúvatko, ale farár hovoril stále o tom istom. Trištvrte hodinu, stále dokola, čosi si tam mrmotal, ani mu nebolo rozumieť,“ vyjadruje nespokojnosť. „Keby tam aspoň nejakú básničku povedali! Hore na balkóne čosi zaspievali, ale veď tých nebolo ani počuť. Peťa, mama, mala šedé šaty! Jej kamarátky čierne nohavice a biele blúzky, to mi až tak nevadilo. Peťa tam chodila, usmievala sa, no, ja neviem.“

„Mami, rodičia, starí rodičia, všetci blízki už majú odtrápené, odplakané. Posledné mesiace sa im chlapča menilo pred očami, veď to už nebol on. Sama si ho videla, opuchnutý, pokrivená tvárička. Nosili ho na rukách, nevládal sa hýbať, prehĺtať. Bolo to vykúpenie pre všetkých.“

„Ale po pohrebe, prišli do záhrady, to bol prvý máj, nie kar! Rozložili hračky, nafúkli takých veľkých pandrlákov, veľkých ako som ja, červený, zelený, ružový, akýsi maco a čo ja viem čo ešte. A naraz sa mi až zatmelo pred balkónom, všetko to vyletelo a neviem, kde to popadalo, nič som na dvore nenašla. Kopu mladých tam bolo, na chatke mali pohostenie. Aj Matej Tóth, ten slávny športovec prišiel s veľkou kyticou. Marek robí maséra jemu, aj Nasti Kuzminovej, tá bola mladým aj na svadbe.“

„Mne sa to páči, mami. Je to celkom iné, keď zomrie starý človek a malé dieťa. Rozlúčili sa s ním primerane jeho veku. Symbolicky poslali za ním hračky do neba. Vieš, to naplnili héliom, preto stúpali hore a nemohla si ich vidieť na zemi.“

Na druhý deň.

„Ja nechápem. Oni už chodia, ako keby sa nič nestalo. Dedko mal oblečené červené tričko! Ani pred pohrebom nikdy červené nenosil. A Lenka, teta toho malého, červené nohavice!“ telefonuje pobúrená mama. „Nemám rada, keď robia takéto cirkusy, upozorňujú na seba.“

„Nemyslím si, že by to robili pre ľudí. Možno je to len ich spôsob, ako sa vyrovnať so smútkom, čo my môžeme vedieť, ako sa cítia vo vnútri.“

„Neľúbi sa mi to a celkom som si o nich pokazila mienku,“ trvá na svojom mama.

„Prečo sa toľko hneváš? Nemusí sa to páčiť každému, ale mali by sme byť ku sebe tolerantnejší.“

Mamini susedia

„Bola som v tom našom kvetinárstve. Kúpila som Lydke taký rozkvitnutý lopatkovec a ešte nejaké drobnosti, má aj meniny, aj narodeniny. Len som jej zazvonila, nechcela som ísť ani dovnútra, aj ona sa vždy ponáhľa. Ale prehovorila ma a nakoniec som bola rada. Hovorila, že ide do Kauflandu, či niečo nepotrebujem, alebo nech idem s ňou a nakúpim si. Najskôr som nechcela, ja mám takú tvrdú hubu. Ale potom si hovorím, nemôžem byť taká. Ona by ma bárkedy odviezla. Ja som niekedy taká protivná, bárčo ma najeduje a potom sa zatnem a nejdem. Nakúpila som si, odviezla ma domov, taká som bola rada.“

„Juuuj, mamula, toto sa mi páči. Že si to uvedomuješ a aspoň občas priznáš, aj sa vieš zasmiať sama na sebe. Toľko starých ľudí je nekritických, za svet by si nepriznali. Práve týmto si mladá.“

„No, mladá. V noci som mala zase kŕče v celom tele, nespala som. Ale šak čo, keby som potrebovala, môžem si pospať aj cez deň,“ zľahčuje. Viem, že si neľahne a nepospí, čo keby niekto zazvonil. Taká hanba. Spať cez deň.

„Minule som išla do záhradky, boli tam Jurčákovci, tak som si išla sadnúť na lavičku k Lydke, nech jej neni ľúto, že stále iba s Evou sedávam. Ale už tam nepôjdem. Celý čas komandovala Ferka – sadni si, Ferko, pozbieraš to neskôr. Neber si ten kýbel, zober si ten druhý. Hovorím jej, Lydka, veď ho nechaj! Neni malý chlapec. Ty tú učiteľku v sebe nezapreš. Nepôjdem tam viac. Ani ma nepočúvala, dívala sa len na neho a napomínala ho.“

„Poobede Ferko sedel na lavičke v tilku! Hovorím mu, Ferko, celé leto som ťa nevidela v tilku a teraz veru už neni tak teplo. Ten vetrík je celkom studený. Hovorí mi, že keď kosí, tak sa spotí. No a potom si taký spotený sadneš, to je to najhoršie! Tak sa zdvihol a išiel zase kosiť.“

„Chudák Ferko, už má dve učiteľky,“ smejem sa. Mama nepočuje, alebo nechce.

„Včera na mňa kývala pani Mikulášová. Ona už nevládze na nohy, sedí tam na stoličke, nemá sa s kým porozprávať. Dcéry prídu každý deň, len upratujú, v záhradke kopú, behajú a ona je tam sama. Ja som kedysi len prešla, ale teraz si k nej sadnem, je mi jej ľúto. S ňou sa dobre rozpráva, nikoho neohovárame, ona mi len o synoch a o dcérach, o svojom živote. Ináč, Lydka kedysi aj ju urazila, ani ona ju nemá rada, tiež hovorila, že je čudná.“

November 2018

Už som ju naučila

„Vieš dobre, že s Betkou sa len telefónom prezvoníme a každá vie, že treba ísť na kávu. Ráno ona ku mne, poobede ja k nej,“ začína rozhovor mama. „Ja, keď ju prezvoním, už stojím pri okne, len ju vidím pri bránke a idem jej otvoriť. Včera prídem ku dverám, zazvoním, nič. Zazvoním poriadne, opriem sa do toho a nič. Zabúcham, čakám, tak ma to najedovalo, zvrtla som sa a išla domov. O chvíľu mi volá Betka, no čo nejdeš na tú kávu? Betka, ja som už bola! Neotvorila si mi! Prepáč, Zuzka, telefonovala som s Darinkou. Betka, keby si mala pevnú linku, nepoviem. S mobilom nemôžeš prísť ku dverám, otvoriť mi a telefonovať ďalej? Ale ja som ťa nepočula, prepáč. Tak prídi! Nejdem Betka, ja som už bola. To si mám kávu sama uvariť? Ako chceš, ja už neprídem. Nedala sa odbiť, hovorí mi, ale ty si kedysi hovorila, že vieš ľuďom odpúšťať a mne neodpustíš?“

Smejem sa a mama pokračuje: „No dobre teda, tak prídem, hovorím jej. Ale už som ju naučila! Aj ma vystískala, taká bola rada,“ zakončí monológ víťazne moja malá trucovitá mama.

Ako sa má mama

kosti aj kĺby bubnujú na poplach

sekajú pohyby

kričia a ona

ešte sa dokáže smiať

akoby bolesť nebola

2019

Január 2019

Šak si nerob starosti!

„Bola som hneď ráno v tom malom obchode, kúpila som si tri chlebíky, taká som rada, dám si do mrazáku a budem mať nadlho pokoj,“ začína rozhovor mama.

„Už si minula?“ čudujem sa, veď som jej priniesla dva.

„Chalanom v nedeľu chutil, chodili si sami do kuchyne odkrajovať, nechali mi taký väčší vrchníček. Ale som rada, že im chutil, Julo vždy frfle, že to neni chlieb, čo ja kupujem.“

„Čo ešte potrebuješ?“

„Nič. Naozaj nič, šak si ma dobre zásobila, všetko mám. Len placentu na pery by si mi niekedy mohla, mám strašne suché, ale to neponáhľa.“

Na druhý deň nakydalo snehu, mama je spokojná, že nikam nemusí.

Na tretí deň kalamita, výstrahy pre ľudí, aj pre autá.

„Rozmýšľala som, že by som prešla aspoň do toho malého obchodu, šak už nič nemám,“ uvažuje nahlas mama.

Vystraší ma, že to myslí vážne.

„Mami, prosím ťa, nikam dnes nechoď! Aj ja som spadla. Mala som dobré topánky, išla som opatrne, napriek tomu, pred obchodom kúsok ľadu zakrytý snehom a už som bola na zadku.“ Zahovorili sme to, ale celý čas na ňu myslím, musím jej zavolať znova.

„Mami, máš zoznam, čo potrebuješ?“

„Nie. Prečo?“

„Prečítala by si mi ho a dohodli by sme sa, čo je akútne a čo by počkalo do nedele, kým prídu naši autom.“

„Rajčiny som už nejedla, ani nepamätám. Vodu nemám, mala som veľa návštev, vypila sa. Ja nepotrebujem, ja ju nepijem. Ale Filip prvé čo príde, donesie dva poháre a fľašu minerálky. Vždy mi ochytá dvierka na linke, musím to leštiť. Varila som strúčkovú omáčku, trochu mlieka som potrebovala a už nemám. Ale šak Betka mi kúpila smotanu, bola dobrá aj bez mlieka.“

Nepripomínam, ako sme jej chceli dať kartón trvanlivého mlieka, jedovala sa, načo jej to bude, ona mlieko vôbec nepoužíva, zobrala si len jedno, to už minula.

„Zavolám Renáte, nech príde a pôjdeme spolu nakúpiť,“ pokračuje vo svojich úvahách.

„Mami, ak niečo potrebuješ nevyhnutne, požičaj si od susedy, ani Renátka teraz nepôjde, cesty sú neprejazdné, problém s parkovaním, vydrž do nedele, bude to lepšie.“

Pocit, že mama má chuť na rajčiny, na jogurt, ktorý inokedy neje, mi nedá pokoja, hneď by som sa obliekla a išla jej zaniesť. Predstava, že sa zasa niekde zrúbem na ľade, mi zväzuje nohy, potrebuje ma Petra, potrebuje ma mama, neustále mi to pripomínajú – len aby sa ti nič nestalo. Mamine obľúbené – ty si taký pilier rodiny, čo by sme si bez teba počali.

Rovnakú hru zahrala aj so susedou, keď sa jej pochválila, ako sa chystá do obchodu, priniesla jej vrecko zemiakov aj krabicu mlieka. Takže do nedele už naozaj vydrží.

Konečne je tu nedeľa, vykúpenie, nemusím sa pre ňu trápiť.

V pondelok očakávam dobré správy.

„Chalani prišli už druhú nedeľu o pol štvrtej! Neni možné, skôr jako o pol piatej nechodili. Napiekla som pagáčiky, Julo jedol, jak keby celý týždeň hladoval. Len Filip pred odchodom hovorí – babka, ty nemáš chleba? Tak ma to mrzelo, mohla som dať rozmraziť, asi bol hladný.“

Podozrievam ju, že to bol zámer, napiekla pagáče, nech si ušetrí chlieb. Nevadí.

Celá nedočkavá sa pýtam: „Čo Renátka? Kedy prišla pre nich?“

„Zavčasu. Aj posedela, tiež jej chutilo.“

„Tak ste nakúpili? Či sama bola nakúpiť?“

„To nie. Prišla neskoro, aj ja som už bola unavená. Veď ona mi volala, keď išla z domu, či mi má doniesť chlieb a ja som jej povedala, že netreba. Čoby mi z domu nosila.“

Aha, tak sme tam, kde sme boli. Takže nakúpiť, naložiť ruksak, na autobus a mama ma privíta: „Ale šak si nemusela! V takomto nečase! Šak ja by som sa obišla. Čo si robíš starosti!“

Marec 2019

Kytica od syna

„Taký som mala zvláštny sen, do rána som už nezaspala. Či sa čosi nestalo,“ začína ráno mama.

„Čo sa ti snívalo?“

„Ležala som na boku, zozadu mi ktosi podal kyticu. Prekrásnu kyticu červených šípok. Videla som len ruku. Bola to Julova ruka. V tej bordovej kockovanej košeli.“

„Mami! Veď to je nádherný odkaz! Celý Julo! Má ťa rád a nevie ti to povedať. Ako ti mohlo napadnúť, hľadať v tom niečo zlé?“

Svojský recept na dobré vzťahy

„Vždy som vylievala kávu z balkóna,“ začína rozprávanie moja mama.

Pozriem na ňu prekvapene, zareaguje: „Ale to nemôžeš vylievať do dresu ten sós! Zapchala by si odtok! Ja keď dopijem, prilejem tam trošku vody, zamiešam a vyšplechnem ju von.“

„Ja viem, mami. Veď ho nechám trošku obschnúť a lyžičkou ho vyhodím do koša.“

Moje postupy ju nezaujímajú, pokračuje: „Až raz, pozerám z okna, Eva ide okolo, zoberie za hrsť snehu a prihodí ním tú moju kávu! Na druhý deň, len čo som ju vyliala, zišla som dole pod balkón, bola tam lopata, nabrala som sneh a prihodila ju. Hneď som ale vyšla hore, zazvonila Eve, aby vedela. Zostala zarazená, habkala, že jej sa to neľúbi, ani tej tráve to nerobí dobre. Čoby nerobilo! To je hnojivo!“

„A robíš to ďalej? Stále ju vylievaš?“ pýtam sa opatrne.

„Ale nie,“ zamračí sa. „Povedala som to Julovi a ten mi nikdy nedá za pravdu. Že ani Renátke by sa to nepáčilo a že prečo som hneď letela hore, zvoniť Eve. No preto, aby sme si to vydiskutovali. Neni to lepšie, keď si to povieme? Najedovala ma a keby jej nepoviem, ani by nevedela, prečo sa hnevám. Takto sme kamarátky ďalej,“ uzavrie spokojne mama.

Aj tak ju majú radi

„Stretla som Lydku. Chodí na rehabilitáciu, aj cvičiť. Ráno išla autom a pritom vieš, kde to je! Za koľajnicami! Ja som tam chodila peši. A na cvičenie? Autom! Hovorím jej, Lydka, keby si chodila viac peši, nemusela by si ani cvičiť. A aspoň sa vyrovnaj! Keď chodíš na masáže, aj cvičiť, tak už musíš chodiť rovno! Len sa tak pousmiala, že keby som mohla. Neviem, či sa aj neurazila. Ale neznášam, keď mi povie, že ju bolí chrbtica a chodí doma s veľkým výstrihom. Mne bude hovoriť. Ja keby som nemala teplú vestu a voľačo okolo krku... Alebo do auta ide s paličkou. Ale keby si ju videla v záhradke! Odhodí paličku a zohne sa, vydrží celé doobedie okopávať a domov zase stupká s paličkou. No prečo to na nás takto hrá?“

Počúvam, nevysvetľujem, ani nepritakávam. Stačí to.

„Minule mi doniesla Slovenku, vždy, keď prečíta, donesie mi, ja dám zase Betke. Chvíľu posedela, sťažovala sa, ako má málo času, na každý deň má nejakého doktora. Keď ťa to baví, chodiť po doktoroch, Lydka, povedala som jej. Že čoby ju bavilo, ale musí. Jakoby som nevedela. Keď jej odmietli operovať ruku v našom meste, išla do Martina, potom tam musela chodiť aj na kontroly a vôbec to nebolo treba! Keby áno, boli by jej to urobili aj tu! A tak je to so všetkým.“

Mama vie.

Marcová nedeľa

„Dnes zavčasu ráno tu bol taký dupot, horní susedia behali po schodoch, bolo mi to čudné. Pozriem z okna a tam sanitka. Dosť dlho tu stála. Traja chlapi s kufríkmi, neviem, kedy odišla, musela som ísť na záchod. Taká som teraz nespokojná, je tam hrobové ticho. Neviem, či niekoho odviezli a oni išli za ním do nemocnice. Ale koho? Evu, či Frida?“

„Mami, veď zavolaj ich dcére cez domáci telefón a opýtaj sa, budeš na to stále myslieť, budeš nervózna a možno to nebolo nič vážne.“

„Vidíš, to by som mohla. Lebo u Evy zvoniť nechcem, ale veď Lenka je v byte oproti, tej môžem. Ešte chvíľu počkám, okolo obeda skúsim.“

„Dobre, mami, potom mi zavolaj.“

Chystáme sa von, keď mama jedenkrát prezvoní.

„No, čo mamula?“ pýtam sa nedočkavá.

„To najhoršie!“ rozplače sa.

„Eva, či Frido?“

„Frido.“

Trošku sa upokojí a pokračuje: „Zazvonila mi Lydka, či neviem, čo sa deje u horných, že videla sanitku. Hovorím jej, že neviem nič, nechcem rušiť, zvoniť im a vypytovať sa. A naraz Lydka hovorí, že zas je tu sanitka. Lepšie sa pozrie a hovorí, čoby sanitka, veď je to pohrebná služba. Potom som už len videla, ako ho niesli prikrytého. Vyšla som hore, vo dverách stáli dievčence, Eva ani nevyšla. Lenka mi povedala, že srdiečko. Tak som sa rozplakala, Lenka ma doviedla dole, až do bytu.“

„Viem, mamula, bude to ťažké, pre tých čo zostali, ale on mal peknú smrť, presne, ako náš tato.“

„Veď práve. Odkedy tato zomrel, on bol pre mňa jediná istota v tomto dome. So všetkým som sa mohla na neho obrátiť, všetko vedel vybaviť, poradil mi. Ako bude tá Eva bez neho! On nakupoval, zariaďoval. Zásoboval aj dcéry, všetko mal na starosti. Stále chodil na kontroly, na preventívne prehliadky a toto! Tento rok by mal sedemdesiatdeväť.“

„Eva je teraz v šoku, to tak býva, že človek tomu nechce, nemôže uveriť, má pocit, že sa mu sníva. Po pohrebe jej budete oporou. Prežila to Betka, aj ty, pomôžete jej prekonať ťažké obdobie. Blíži sa jar, pôjdete na chatku, do záhradky, nejako to zvládne. Nie je na to sama. Jedna dcéra v dome, druhá cez ulicu, pomôžu si navzájom.“

„Ale na jednu rodinu je toho už naozaj veľa. Minulý rok pochovali pravnúčika, dcéra je ťažko chorá, lekári rozhodujú, čo ďalej a teraz toto. Frido chodil každý deň do chatky, porozprávať sa pri sviečke s malým.“

„No vidíš, už tam budú spolu. Mám prísť za tebou?“

„Nie, čoby si chodila. Lydka povedala, že ma príde pozrieť.“

„Mami, ešte ti zavolám, keď prídeme zvonku. Zober si Lexaurin na upokojenie, ak nie hneď, tak určite pred spaním.“

Apríl 2019

Darček k deväťdesiatke

v decembri mi bolo veľmi zle

teraz nemôžem umrieť

beží hlavou

pokazila by som im Vianoce

 

ešte musíš počkať na prvé pravnúča

bude to čochvíľa

možno v deň tvojich narodenín

povedz si

kým neuvidím maličkú

neodídem

Máj 2019

Čerstvých deväťdesiat

Sobota. Sedíme oproti sebe v jej obývačke.

„Mami, pamätáš sa, ako si hovorievala, že tete Anči by bolo najlepšie u niektorého z detí, keby mala navarené, oprané, zakúrené, aby sa už nemusela o nič starať. Oni jej iba nosili obedy, nakupovali. Teta sa nechcela vzdať svojho súkromia. Preto sa pýtam, povieš mi, keď príde ten čas a budeš chcieť bývať u nás?“

„Vieš dobre, moja, že v tebe vidím záchranu, na teba sa spolieham. Ale ešte nie. Kým sa vládzem o seba postarať, takto mi je lepšie. Ja si pomaličky robím, oddychujem. Každú chvíľku si sadnem, nevydržím už dlho stáť a vy by ste sa chodili na mňa kukať, či mi voľačo nie je, len by som vás vystrašila. Takto si posedím a idem zase ďalej.“

„Dobre. Dohodnuté. Vieš, len pre istotku, aby bolo medzi nami jasno.“

***

„Mami, s Renátkou si na štvrtok dohovorená?“ pre istotu si overujem, či netreba zabezpečiť niekoho iného.

„Vieš čo, ja som si pozrela autobus. Mám tam byť medzi ôsmou a deviatou, to mi vychádza. Potom si sadnem v parku na lavičku, počkám na výsledky. Ani som nikomu nechcela hovoriť.“

„Nebolo by ti lepšie, keby si nebola sama? Aj domov by ťa doviezla.“

„Poviem ti pravdu, necítila som sa s ňou dobre. Ona ma všade vodila, tuším aj dovnútra by bola išla so mnou. Šak ja som neni debil! Ja viem povedať, čo mi je.“

Vybuchnem do smiechu: „Mamula, ty si taká zlatá, jak ťa to v tvojom veku uráža.“

„No áno, čo som ja nesvojprávna? A druhému je dlho hodinu a pol tam čakať, keď má aj inú robotu.“

„Dobre. Do štvrtka času dosť, uvidíme, aké bude počasie,“ uzatváram túto tému.

KAM

medzi rečou spomenieš

bežím kúpiť

nemusela si hneď

 

s istotou viem

stodesať rokov tu nebudeš

čo ak dostanem neodolateľnú chuť

niečo ti priniesť

Oslavy

Už je to tu. Mama sa dožila, Monka nerodí, oslavujeme. Sedíme za veľkým podlhovastým stolom, v penzióne nám pekne prestreli, prípitok je na stole. Vyzvem brata – si najstarší, dúfam, že máš pripravený prejav – skôr zo žartu, nerád je stredobodom pozornosti, všetci vieme. Prekvapivo vstane, zaželá mame dobré zdravie a nech takto spoločne oslávime ešte stovku.

Po ňom vstane moja malá mama, je roztomilá za tým veľkým stolom, pripadá mi ako v rozprávke. Okolo nej zväčšené kulisy – my, stoly, stoličky a ona akurát. Šedivá hlavička, biela blúzka, šedý kabátik s bielymi bodkami, pristane jej. Zodvihne pohár do výšky a spustí: „Ja sa vám chcem všetkým veľmi pekne poďakovať. Ako sa ku mne správate, ako sa o mňa staráte, všade ma so sebou beriete, keď som medzi vami, ani ma nič nebolí. Myslela som, že nás bude trinásť, teraz som si uvedomila, že sme vlastne štrnásti. Strašne sa teším na to maličké, že ho ešte uvidím.“

Začína hostina. Má načúvací prístroj, ale počuje len najbližších. Keď sa ozývajú výbuchy smiechu na opačnom konci, viem, ako ju mrzí, že o čosi prichádza. Len čo sa doje, striedame sa pri nej. Celkom nenápadne, len čo sa uvoľní vedľa nej miesto, nikto nikoho nemusí upozorňovať, moje baby samy od seba majú potrebu byť jej nablízku.

Lúčenie pri autách, spokojní sa rozchádzame domov.

Jeden deň odpočinok, na utorok som jej zorganizovala stretnutie so súrodencami. Jožko deväťdesiatštyri, Pavla deväťdesiatdva, moja mama najmladšia, oslavuje deväťdesiatku. Tuhý korienok majú. Mame som objednala tortu, chlebíčky, slaných slimáčikov, napriek protestu, že ona voľačo nachystá a upečie.

„Ty si pekne odpočiň, aby ste sa mohli v kľude porozprávať, pospomínať, nie, že ťa bude po miesení a pečení všetko bolieť a nebudeš sa potom ani sústrediť. Jožka s Ankou a Pavlu dovezie Danka s Mirom, nerob si žiadne starosti.“

Z domu jej ešte zavolám: „Mami, tortu, čo zostala v penzióne som dala Filipkovcom, oni majú radi maslové krémy. Táto je z čerstvého ovocia a ľahkého krému, čo nezjete, rozdeľ a zanes susedom, nešetri ju, doma si nenechávaj, ty by si nemala, veď vieš, cukrovka. Nikto viac ti nepríde.“

Všetko prebehlo nad očakávanie, mama je spokojná.

„Čo torta?“ pýtam sa na druhý deň.

„Nechala som kúsok na nedeľu, aby naši okoštovali.“

„Mami, predsa sme sa dohodli, že ju dáš susedom. Do nedele splesnivie, aj v plnke sú čerstvé jahody, to nie je na dlhodobé skladovanie.“

Nesúhlasné ticho, viem, urobí si po svojom.

Pre istotu napíšem bratovi, upozorním ho.

V pondelok ráno je mama v telefóne akási zdržanlivá. Viac rozprávam ja, niečo nie je v poriadku. Nakoniec to z nej vylezie: „Tortu neokoštovali. Dala si im príkaz, nech ju nejedia! Tak si ju pekne dojem, nič jej nie je, ja som si dala. Alebo ju teda vyhodím! Keď ja nemôžem. Čo s ňou mám teraz robiť?“

„No teraz už nič, mami. Mala si ma poslúchnuť a urobiť, ako som ti kázala.“

Nakoniec mi jej príde ľúto: „Tak sa nehnevaj na mňa, mamula. Asi som mala byť ticho a nechať ťa, nech si spravíš, ako sama uznáš za vhodné. Čo ti ja mám čo do toho kecať. Prepáč, mrzí ma to.“

Mala som radšej držať hubu a nechať, nech sa z nej poserú, hovorím si sama pre seba s úsmevom.

„Ale môžeš. Ty mi nakupuješ, ty sa staráš, tak mi môžeš aj hovoriť do toho.“

Toto nebola pochvala, vycítila som a pochopila.

Píšeme si s bratom: „Mama je nahnevaná, že som vás varovala pred tortou.“

„Vieš, Renáta aj chcela zo slušnosti ochutnať. Ale keď sme zbadali výraznú zelenú pleseň, nedovolil som jej to.“

Pravnúča

Malinkú som bola pozrieť hneď druhý deň po pôrode. Iva to nevydržala a skočila tam ešte v ten večer. S Petrou sme čakali na parkovisku, keď ich prepúšťali, aby si neter poobzerala, bolo jej ľúto, že my sme ju videli a ona nie. Všetko bolo dobre načasované, cez víkend budú dvaja, udomácnia sa, zosúladia. Keď bude Monka potrebovať, zabehnem v týždni. Aby sa im tam nenahrnuli návštevy, navrhla som oslavu u nás. Záhradnú party u nich urobíme najskôr o mesiac. S bratom sme sa dohodli, zoberú prababičku a prídu v sobotu alebo v nedeľu. V sobotu mame volám, prídu pre teba dnes alebo zajtra, ešte sa nerozhodli.

Upiekla som bábovku, marhuľový koláč, fašírku plnenú vareným vajíčkom, uhorkou a kapiou, krája sa za studena, dnes či zajtra, nezáleží na tom.

Poobede zájdem do záhradky, pokosím, polejem presadené petúnie, pípne mi esemeska – prídeme dnes. Fajn. Dorobím, čo treba, prezlečiem sa, zotriem prach, umyjem stolík, zazvonia. Mama medzi dverami spustí: „Hnevám sa na vás! Na teba, aj na Jula, na všetkých!“

Myslí to vážne. Naštvaná je parádne. Švagriná Renátka spoza jej chrbta hádže na mňa oči, ja čakám, čo bude ďalej, nechápem.

„To ste mi nevedeli ani jeden zavolať, že ideme dnes?!“

„Mami, veď ráno som ani ja nevedela. Ty vždy hovoríš, veď som doma, ja som za päť minút hotová, nezáleží na tom, kedy prídete.“

„Ale deň potrebujem vedieť!“

Chytím jej do dlaní tú strapatú šedivú hlavičku a hovorím: „Dobre, mamula. Teraz sme všetci počuli, že deň potrebuješ vedieť, zapamätáme si to a zariadime sa podľa toho. Ty moja malá mama, tvrdohlavá.“ Keď ju pustím, uvoľní sa, vyzlečie, sadne si do obývačky. Bežím im zaliať kávu.

„Ja mám už tretiu! Druhú som mala u Betky, keď som nevedela, že pôjdem k vám,“ pokračuje vo výčitkách. Ani jej nepoviem, že som urobila srdiečkovú bez kofeínu, keby náhodou, neublíži. „Začala som si upratovať, bola som celá spotená...“

„Ja som kosila, aj ja som spotená, budeme smrdieť spolu,“ snažím sa humorom zmierniť jej podráždenosť.

„Ráno ma prehnalo, keby viem, že ideme, zoberiem si živočíšne uhlie, potrebujem sa pripraviť.“

„Dám ti Endiex.“

„Netreba, veď záchod je blízko.“

Ani raz ho nepoužila, nebolo to také akútne.

Fotky som mala nahraté na kľúčiku, ukázala som im v telke bábätko s maminou. Všetci sa rozplývali, to naše je vždy najkrajšie. S brašulom sme dali tri becherovky, prababička jednu a bolo veselo.

Jún 2019

Vrtošivá

„Spomínala som minule našim, že by som sa tak rada prešla po Kauflande, sama si tam už netrúfam“, začína mama.

„V nedeľu prišli autom a Renátka hneď, že pôjdeme do toho Kauflandu. Ale ja som nechcela. Ani som to nemala premyslené, čo chcem, ani Ibalgin som si nechcela zobrať, lebo som si dala v sobotu, keď som bola u teba. A aj tak. Prídu na návštevu a ja tam chalanov nechám samých a pôjdem s Renátkou nakupovať?“

Počúvam a myslím si svoje. Chalani mohli prísť pešo alebo na bicykloch ako obvykle, Renátka si mohla doma porobiť. Príde autom, zabije tam celé popoludnie a zbytočne.

***

„Vybrala som sa do toho nášho malého obchodíku v rámci prechádzky, že si kúpim chlebík a citróny. No nemala! Neviem, koľko toho chleba objedná, keď na obed už nemá! A citróny, to sa už ani nečudujem. Také mám tie nohy nemožné, šak som už z posledných síl domov prišla.“

„Dobre, mami, tak citróny, chleby tri ako obvykle...“

Nenechá ma dohovoriť, skočí mi do reči: „Ty si nič nepíš, Renátka príde, pôjdeme do Kauflandu.“

„Ale Renátka nepríde. V nedeľu si odmietla, pochybujem, že príde cez týždeň.“

„Ale čoby. My sme sa dohodli, že niekedy príde, keď bude menej teplo. V utorok bola na služobnej ceste v Bratislave, to nemohla. Ale keď neprišla doteraz, určite príde v piatok, už mám aj napísaný lístok.“

„Len či ste sa naozaj takto dohovorili, či to tak pochopila aj ona, vieš, tá vaša komunikácia...“

„Zasa komunikácia! Čo ma máš už celkom za sprostú? Že neviem, čo hovorím?“ vyletí na mňa mama, poriadne som ju naštvala.

„Dobre, mami, nebola som pri tom,“ snažím sa ju upokojiť.

„Ty zatiaľ nič nekupuj, nič mi nenos.“

***

V sobotu ráno jej zavolám: „Tak čo, mami, nakúpili ste?“

„Nebola tu. Ani nezavolala!“ sťažuje sa mama sklamaná.

„Autobus, ktorým chodím, už nestihnem, ale donesiem ti poobede, povedz, čo potrebuješ. Veď si si to písala.“

„Ale nie. Nič neni také súrne, od hladu neumrem. A keby som, bolo by len dobre.“

„Mami, to sú čo za reči? Vráťme sa do reality a prečítaj mi ten lístok.“

„Je toho veľa a ťažké, šak keď prídu v nedeľu...,“ hudie si svoje.

Lenže nie je isté, či prídu na aute, a to už by bola posledná kvapka, nechcem si predstaviť, akoby to schytali a celkom neprávom.

Zavolám teda bratovi: „Julino, chcem sa s tebou porozprávať, ako to bolo s tou babkou. Tvrdí mi, že Renátka mala prísť cez týždeň, odo mňa nič nechcela. Ráno som jej teda nedoniesla obvyklé dve tašky a mama je sklamaná a nehnevaná. Chcem len vedieť, či zajtra máte v pláne ísť s ňou nakúpiť, alebo mám poobede ísť za ňou ja.“

„Mamu Renáta v nedeľu prehovárala niekoľkokrát, ale odmietla ísť, že sa necíti dobre a nič nepotrebuje, všetko má. Dohodli sa celkom neurčito, že niekedy, keď nebude teplo. Ale zajtra jej zavolám skôr než pôjdeme, nech mi nadiktuje zoznam a po ceste jej nakúpime.“

„Dobre, Julino. Ja som si aj myslela, že to takto nejako bolo. Ale veď tá naša mama má už na to nárok. Má deväťdesiat, keby všetci boli ako ona. Musíme s ňou mať trpezlivosť.“

„Vieš, čo? Ja si vôbec nemyslím, že toto súvisí s jej vekom. Mňa na nej štvú najviac tie vlastnosti, ktoré mala po celý život. Lenže vtedy si spomeniem, ako som jej vyčítal, že prečo babku v jej veku nenechá na pokoji a rieši veci, ktoré mala zmeniť, keď bola mladšia a nie v osemdesiatke na ňu útočiť a strpčovať jej život. Vždy sme sa preto s mamou hádali. Tak by som to nemal teraz robiť ja.“

„Vlastne máš pravdu. Vnímam to podobne. Vieš, ja som mala také nutkanie, vrátiť jej, ako sa ona správala k svojej mame. Ale potom som si povedala, že kto mi dal právo súdiť, hodnotiť, oplácať. Ako sa ona správala k svojej mame, bola jej vec, ako sa ja budem k mojej, to je čisto moja záležitosť.“

„Stačí teda, keď jej zajtra zavolám?“

„Vieš čo, zavolaj jej radšej teraz, je dosť nahnevaná, nech do zajtra nepukne. Nech sa jej uľaví. Povedz, že to máte v pláne, aby vedela a nebola nervózna.“

Radosť v očiach

Streda ráno.

„Zajtra idem na tú nefrológiu. Pozrela som si autobus. Ide mi o pol ôsmej,“ oznamuje mama.

„Ja mám zapísané na piatok. Nepomýlila si sa?“

„Počkaj, pozriem do karty. Je to tak. 27.6. Ivke som ani nevolala. Tá má toho hrozne moc. Záhrady, ihrisko, kozy. Nemôžem to od nej chcieť.“

„Mami, hodinu tam budeš čakať na výsledky. Ako sa dostaneš naspäť?“

„Niekde tam posedím a počkám na autobus.“

„Nevymýšľaj, niečo vymyslím, zavolám ti.“

Obávam sa, či aj Iva nemá poznačený zlý dátum. Prinajhoršom skúsim Renátku.

Posielam esemesku: „Babka zajtra nefrológia. Mohla by si?“

Odpoveď: „Jo. Mám to v kalendári.“

Tak iba ja som si zle poznačila.

Telefonujem: „Mami, Ivana zajtra pre teba príde ako obvykle.“

„Ale keď mňa to tak mrzí, že vám robím starosti.“

„S tým sa už budeme musieť nejako vyrovnať,“ srandujem.

„Mrzí ma to. Keby si len vedela ako...“

„Toto je tá tvoja vďaka. Nie, aby si povedala, teším sa, teba len mrzí a mrzí,“ skočím je do reči.

Rozosmejem ju.

***

Už sme doma. Tá Ivka, to si nevieš predstaviť, ako je s ňou dobre. Ku každému je milá. Aj s tými starými ľuďmi sa v čakárni porozpráva. Aj v cukrárni. Urobia jej chlebíčky bez šunky, dve malé kávy, ona to s každým tak vie, potom jej vyjdú v ústrety. Strašne som sa jej ľúbila v tom pásikavom tričku, čo si mi kúpila. Že ako mi svedčí. Aj si ma fotila.

„A čo u doktorky?“ pýtam sa.

„Ale. Tlak som mala výborný, dala som si pre istotu večer dva Ageny. Ale čosi sa mi zhoršilo a to ani neviem, akoby som ovplyvnila. Preto musím ísť na kontrolu už za dva týždne. Tak som verila, že mi v lete dajú pokoj. A zasa tá Ivka bude musieť ísť so mnou. Ja by som jej tak chcela za to urobiť voláku radosť... ale čo už vám ja jakú radosť urobím.“

„Mami, ako to hovoríš? Nemali ony dosť radosti, keď k tebe chodievali na prázdniny? Pamätajú si, vedia. Ber to z tej lepšej stránky. Každá kontrola je pre teba stretnutie s vnučkou, posedenie v cukrárni. Takto si ten čas ukradne, aj keď ho má málo a je vám spolu dobre.“

„Doktorka mi gratulovala, akého veku som sa dožila. Pýtala sa ma, ako sa cítim. Jako starý človek, veď to poznáte. No nepoznám, preto sa pýtam. Ale viete čo, ja si tak hovorím, že dokiaľ sa sama o seba postarám, nemám sa čo sťažovať. To máte pravdu, preto sa tak držíte. A máte radosť v očiach. To je u starých ľudí výnimočné.“

„Vidíš, mamula, týmto sa aj ja všade chválim. Že sa ešte stále rada smeješ a máš v očiach šibalstvo.“

Proti noci

„Mami, ako sa cítiš? Trúfaš si autobusom prísť do mesta? Počkali by sme ťa na Braneckého, posedeli v Eiscafe a odprevadili ťa ku gymnáziu na dvojku. Pozrela som ti spoje, stretli by sme sa neskôr, keď už nebude príliš teplo.“

„Rada by som išla s vami. Neviem. Zajtra si zavoláme a dohodneme sa, uvidím, aký budem mať deň.“

Ráno.

„Rozmýšľala som, mamula, či by si nešla radšej na kyselku na langoš. Zavolala by som našim. Renátka by prišla pre teba, odviezla ťa a my ostatní by sme prišli pešo,“ navrhujem.

Mama ožije, nadšene prikyvuje: „Áno! Na kyselku by som radšej. Čo do mesta.“

„Dobre. Dohodnem s Julom čas. Nevadí ti podvečer. Cez deň slnko páli, večer je tam príjemne.“

„Pravdaže. Veď teraz je dlho svetlo.“

„Ahoj, Julino. Mám taký návrh. Čo keby sme mamu zobrali na kyselku?“

„Mohli by sme. Len Renáta varí, neviem, ako bude stíhať.“

„Nevadí. Mamu som pripravila na to, že pôjdeme neskôr. Stačí okolo piatej.“

„Neverím! Naozaj by nebola naštvaná?“

„Nebola. Pripravila som pôdu, nemusíš sa báť. Presvedčila som ju, že cez deň je neskutočne teplo. Sama povedala, že nemá problém, je dlho svetlo.“

„To by sme mohli ísť aj o šiestej? Povedz, že aj baterky zoberieme,“ sranduje.

„Zase to nepreháňajme, dajme na pol šiestu. O pol šiestej bude Renátka u mamy. Môže byť?“

„Mami, tak je to dohodnuté, Renátka príde o pol šiestej pre teba.“

„Tak neskoro?“ skríkne mama.

„A kedy si si predstavovala ty? Veď sme sa dohodli podvečer.“

„Myslela som o štvrtej. Večer. Nie v noci. Potom bude pršať. A zima. Som rozmýšľala, že si musím dlhý rukáv obliecť, je mi tu v krátkom celkom zima.“

„Mami, ja som vonku. Polievam. Tak pečie, že som si musela dať šiltovku na hlavu a dážď nehlásili. Ale povedz si ty, ja im ešte zavolám a zmením to.“

„O tej štvrtej. Ale ja vás nechcem dirigovať. Môžem byť rada, že ma zoberiete.“

„Dobre. Ešte ti zavolám.“

Volám bratovi, smejem sa, ledva mi rozumie: „Julino, mama chce ísť večer, nie v noci. To je o štvrtej.“

„Mne sa to hneď zdalo podozrivé, že by mama išla niekde proti noci. Pokazím náladu Renáte, ale čo už.“

„Skúsme kompromis, aby sa nehnevala ani jedna. Dá mi Renátku. Vysvetľuje, čo všetko má rozvarené, aby bolo aj na zajtra. Maďarský guláš, pečené kura, knedľa jej už kysne, vyvárať bude po jednej, kysnutý koláč. Nevie presne odhadnúť, kedy skončí. Dobre, Reni. Dajme o pol piatej. Keď sme ju už šokovali s tou pol šiestou, pol piata poteší.“

Tak aj bolo.

Júl 2019

Bolí, nebolí

„Betku bolí kĺb. Bola u doktora, predpísal jej infúzie. Ale nemá ju kto voziť, autobusom si netrúfa. Navrhol jej sanitku a ona súhlasila! Že sa nehanbí. Ani na kávu neprišla. Volala mi, že neprejde. Cez ulicu! Som jej povedala. Betka, keď ja prejdem, prejdeš aj ty! Že nemôže, bolí ju to. Poobede som jej zazvonila, normálne mi prišla otvoriť. Dopili sme kávu a keď sa postavila, takto sa plazila okolo fotelky, pridŕžala sa,“ predvádza mama herečka. „Toto nemám rada, keď to na mňa hrá. To ja, keď idem von, tak sa vystrem, nech nejako vyzerám, aj keby ma jako bolelo.“

Nekomentujem.

„V utorok bolo treba kúpiť program. Volám jej, či mi kúpi. Ona nemôže. Chápeš to? Len do nášho malého obchodíku. Do čerta, tak keď ona nemôže, obliekla som sa a išla som ja. Kúpila som aj jej. Z posledných síl som domov došla, ale nech! To preto, že ju nikdy nič nebolelo.“

„Neviem, či sa ty pamätáš, malá si ešte bola. Keď som ležala s chrbticou, nemohla som sa ani pohnúť. A babka takto stála vo dverách, ruky v bok – keď budeš ležať, to ti bude dlho trvať. Mala by si to rozchodiť, voľačo ísť robiť. Neuznala mi. Strašne mi to od nej zle padlo.“

Žeby si myslela, že to na ňu hráš?

A že nevidí

V sobotu je mama ubolená. „Dala som si Ibalgin, nejako mi nezabral. Nalgesin mi kedysi účinkoval hneď. Pozerala som ho, je už tri mesiace po záruke, to sa bojím.“

„Nemalo by ti to ublížiť, skôr by už nebol taký účinný. V pondelok skúsim vyžobrať v lekárni bez receptu. Kedysi slabší dávali bez, na silnejší bolo treba lekársky predpis.“

V pondelok sa mi pošťastí kúpiť aj Nalgesin so silnejším účinkom. Popoludní nasadnem na autobus do Biskupíc, odovzdám mame, odtiaľ pokračujem pešo pre Petru do centra.

V utorok ráno. „Čítala som príbalový leták. Nesmie ho brať, kto má vysoký tlak a choré obličky. To tam kedysi nebolo napísané.“ Alebo si to nečítala.

„Tak si ho ani nezobrala?“

„No nie. Nemusela som to radšej čítať. Keby neviem, zoberiem si ho, iste by sa mi z jedného nič nestalo. Veď ja som to kedysi nečítala. To dedko ten vždy študoval, červeným si podčiarkoval, rozčuľovalo ma to a šak som už jak on,“ s úsmevom priznáva.

Hlavne, že ja hneď letím, nech sa chuderke uľaví od bolesti.

„Potom sa budeš musieť opýtať lekára, keď pôjdeš na nefrológiu, čo môžeš brať od bolesti.“

„Vieš, čo je popísané na tej Fixinele, čo si mi kúpila na záchod?“ mení tému.

„Neviem, ja to nečítam, na také drobné písmenká ani nevidím.“

„Čo treba robiť, keď sa ti dostane na pokožku, čo keď si strekneš do očí. No čo tam také sprostosti vypisujú. Kto už by si to len striekal do očí!“

Asi by som ti mala zasa doniesť nejakú Vasilkovú na čítanie.

Kým tu som

„Betka mi dala cukinu. Ty z nej robievaš aj placky?“ začína nevinne mama.

„Robievam, väčšinou pol na pol so zemiakmi, lebo obsahujú veľa vody.“

„Keď ja som posledné zemiaky včera okrájala Filipovi. Prišli mi porozprávať zážitky z tábora a Filip hneď – babka, ty si mi sľúbila, že keď sa vrátim, urobíš mi vyprážaný syr so zemiakmi.“

„Môžeš si urobiť aj zo samej cukiny, len ju trošku nechaj postáť a prebytočnú vodu zlej. Zahusti strúhankou.“

„Aj tak by sa mi k tomu žiadali zemiaky. Mohla som dať Julovi lístok, čo mi má Renátka kúpiť, ale nedala som.“

„Tak mi to prečítaj.“

„Nieee, to je ťažké. Napíšem Renátke.“

„Ako? Kam jej chceš napísať?“

„Tak jej zavolám. Tak som sa znehala, nemám zemiaky, ani ryžu, olej, citróny. Ani smotanu nemám.“

Nebudem jej pripomínať, že v sobotu sme boli autom a potrebovala iba šunku, chlieb a keksíky. Doniesla som jej viac, ale nie práve to, čo potrebovala. V pondelok som bola s liekmi, zasa niečo pribalila, ale zemiaky a ryžu nie, neviem odhadnúť jej spotrebu.

Náznak vzdoru, potom premýšľam. Napíšem Renátke. Zavolám jej. Nakoniec pozriem autobus do Biskupíc a späť. Dám to na otočku, Petra tu nebude dlho sama.

Vraciame sa z prechádzky, zájdeme do Lidlu a nakladám Petre na kolená. Zemiaky, ryža, citróny...

„Ty ideš predsa k tej babke?“

„Áno.“

„Prečo ti to robí? Prečo nepovie rovno, čo potrebuje.“

„Peťa, má deväťdesiat! Ktovie, aká budeš ty.“

„Ty tu už nebudeš, keď ja budem mať deväťdesiat.“

„Nebudem. Preto budem pomáhať ľuďom, kým tu som. Tebe pomôžu iní.“

August 2019

Poleno

Mama už čaká, oči jej svietia, keď otvára. Minule som jej iba vyložila nákup, nebol čas porozprávať sa, potrebovala som stihnúť posledný autobus. To sa jej nerátalo.

Sadáme si v obývačke, na stole má kalendár s fotkami rodiny, čo dostala k Vianociam od vnučky.

„Kde sme toto? Betka sa pýtala a ja som nevedela. Aké ste tam všetky rozosmiate.“

„Veď v Nemšovej. Vonku na terase. Nepamätáš sa? Už bola tma, možno preto to nespoznávaš.“

„Aj Peťka sa tam smeje! Betka si pozerala celý kalendár, voľačo si pritom vyprávala, ale nerozumela som jej. Ona takto mrmoce, ani neotvára pritom hubu,“ predvádza mama. „Čo sa bude namáhať. Ale nech si šemotí, mňa to aj tak nezaujíma. Keby som ju nepotrebovala, už dávno by som sa s ňou nekamarátila. Tak mi leze na nervy tá jej povaha. Poleno, poleno. Ju nič nerozhádže. Som jej povedala – Betka, keby tebe padla tehla na hlavu, tak si to ani nevšimneš. Ale jej našťastie môžem povedať bárčo, ona sa neurazí.“

„No, možno aj jej niečo vadí na tebe, ale povznesie sa nad to.“

„A Eva!“

Na rad prišla ďalšia kamarátka. Nechám ju, nech si uľaví, sem tam jemne naznačím, že každý sme iný, mali by sme mať pre seba pochopenie a začnem ja:

„Ráno Petra krájala žemľu. Dostala to za úlohu v centre, tam jej to nejde. Hovorím jej, daj si ju kolmo a krájaj zhora dole, ak to inak nevieš. Už je to, hlási. Ale vyzerá to jak u debilov. Tak potom je tu doma, hovorím jej. Petra pochopila a rozosmiala sa.“

Mama sa smeje, až jej tečú slzy, takéto má rada.

„Minule prišla Monka s malou na rukách za mnou do kuchyne, keď som umývala riad. Hovorí jej – pozri, takto sa to robilo v minulom storočí! Toto je to, čo doma ukladáme do tej veľkej skrine.“

Ďalší záchvat smiechu.

Vo dverách objímem usmiatu malú strapatú mamu a bežím na autobus.

Halucinácie

Bežný ranný telefonát, ku koncu mama len tak potichu vsunie medzi reč: „Keď ja mám zase tie halucinácie.“

„Čo máš mami?“ neviem, či som dobre rozumela.

„Ale, tie halucinácie.“

„Halucinácie?“ pýtam sa prekvapená.

„Vtedy, jak mi pridala ten nový liek, tak sa mi to stalo. Aj to tam bolo napísané. Prestala som ho brať a povedala som to doktorke. Tak mi ho vysadila. Hovorila, že sa s tým ešte nestretla, ale dala mi ten pôvodný. Chvíľu som mala pokoj a teraz už štyri noci po sebe. Už sa bojím ísť aj večer spať. Ale šak ten Atenobene berem už dvadsať rokov a nič! A teraz... ale aj tam je to napísané.“

Aha, tak zasa príbalové letáčiky.

„Skús mi to popísať.“

„Dnes ráno sa mi napríklad zdalo, že mi niekto nasypal do postele mak. Ale je to také živé, že by si ho išla zbierať. Keď spím tvrdo, tak nič. Ale keď mám také ľahké spanie, tak vtedy sa mi takéto sprostosti zdajú.“

„Objednám ťa k Petrinej psychiatričke, porozprávaš sa s ňou.“

„Ale čo by som hneď utekala k doktorke. Myslela som, že mi voľačo pozrete na internete.“

„Mamula, to je ťažko. Za prvé, neviem sa celkom vžiť do tvojich pocitov, pod čím by som to hľadala. Za druhé, teraz je veľa diagnóz, veľa liekov, to by som si netrúfala vybrať ti správny a po tretie, určite sú takéto lieky na predpis.“

Ostala ticho.

„Kedy si si naposledy zobrala niečo na spanie?“

„Ani neviem.“

„Potrebovala by si sa poriadne vyspať. V tvojom veku je bežné, že ľudia berú tabletku pred spaním a ty trpíš nespavosťou odjakživa. Prečo si taká tvrdohlavá a nezoberieš si aj ty? Sľúb mi, že aspoň týždeň vyskúšaš, ak ti to nepomôže, objednám ťa k tej psychiatričke.“

„Tak čo, ako si sa dnes vyspala?“

„Vieš čo? Už druhý deň som spala jak dudek!“ hlási natešená mama.

A je po halucináciách.

Vydýchla som si. Mala som obavy, čo ak je to niečo vážnejšie.

„Čo by si povedala, keby sme išli v sobotu na kyselku? Oslávili by sme tam tvoje meniny. Teba by zobrali autom Filipkovci, ja by som prišla pešo s Petrou a sľúbili aj Mišo s Monkou, že by prišli s malou.“

„Akurát som si myslela, že ťa poprosím, či by si nezorganizovala stretnutie v cukrárni, ale toto je ešte lepšie! Teším sa. Ale nechcem žiadne darčeky. Ja si strašne vážim, ako sa pekne ku mne správate. Aj Iva s Jarkom. Aj Mišo s Monikou. Ja už naozaj od života viac nepotrebujem.“

Zuzana

„Mami, stačí, keď príde pre teba Renátka o štvrtej? Nie je to pre teba neskoro?“

„Pravdaže, čo by bolo.“

„Dobre. Tak sme dohovorení. Julo s malou Renčou prídu pre nás o trištvrte na štyri, pôjdeme s Petrou pešo, urobíme si výlet. Naši s malou prídu za nami autom, ešte ju u nás nakŕmia, aby vydržala.“

Všetko načasované, dorazili sme naraz, pešo, aj autami. Lavičky v tieni boli ešte voľné, ani na langoše nebola fronta. Renátka dokonca priniesla podsedák, aby sa babke pohodlnejšie sedelo. Mladí vyrobili darček, do rámika vložili aktuálne fotky malinkej, nech ju má prababička na očiach, my si posielame mailom. Hana bola napapaná, vyspinkaná, spoločnosť má rada. Keď sa začala nudiť, tatino ju trošku ponosil, mamina pohojdala a zasa bola medzi nami. Všeobecná spokojnosť, dokonca aj pršať, napriek predpovedi, začalo až okolo siedmej. Rozlúčili sme sa a nasadli do dvoch áut.

V nedeľu ráno.

„Celé to bolo zbabrané“, začína mama rozhovor.

„Ako to myslíš, mami?“

„Renáta prišla pre mňa neskoro. Celý deň som ju čakala, prišla o štvrť na päť. Len ma tam vyviezla a odviezla, bola som tam pol hodinu.“

„Pol hodinu? Veď sme odchádzali o siedmej! To je viac ako dve hodiny. Myslela som, že je to pre teba akurát, že by si bola unavená.“

„Ja som sa chcela ešte zastaviť v cukrárni, oni nechceli. Taká oslava, bez zákuskov. Som myslela, že aspoň na meniny zhreším.“

Ty hrešíš každý deň, zámerne sme išli do prírody a nie do cukrárne. Skôr než ti stihnem objednať dia zákusok, rozkážeš si zmrzlinový pohár so šľahačkou.

„To mi je ľúto, mamula. My sme boli spokojní. Tak si to s tebou niekedy zopakujeme v cukrárni.“

Odborník

„Včera tu boli chalani na bicykloch. Julo si pozeral lieky, čo beriem. Hneval sa na doktorov, že majú zmluvy s firmami, a potom uprednostňujú ich. Jeden mi zvyšuje cukor, spôsobuje bolesti kĺbov, povedal mi, nech ho neberem.“

Panebože! Len čo upokojím mamu, nech nečíta príbalové letáky a dôveruje doktorom, môj braček jej urobí prednášku. Čo nevyčítala sama, postraší ju on.

„Mami, ja si myslím, že v tvojom veku a pri tvojich diagnózach, je ťažko nájsť liek, aby ti neškodil na nič. Predpokladám, že ti ich nastavili tak, aby ti pomohli a ublížili čo najmenej. Nemôžeš vysadiť všetky lieky.“

„Ja neviem. Ten liek na cholesterol som brala len každý druhý deň a potom ma doktorka vyhrešila, že ako môžem tak riskovať, keď som už mala jednu mozgovú príhodu. Teraz ho berem každý deň, ale Julo...“

„Tak nech ti predpíše lieky Julo!“ skočím jej do reči. „Ak nájde na internete liek, ktorý ti vylieči obličky, cukrovku, kĺby, bez vedľajších účinkov, ja ti ho zoženiem.“

Mama pochopí a zasmeje sa. Ale chrobáka v hlave už má.

Liek

Vyložíme nákup do chladničky, usadíme sa v obývačke. Porozpráva o susedách, aj svojich pocitoch.

„Ja viem, že mám na to vek. Aj tak sa neviem zmieriť, že už nemôžem. Tak by som sa niekedy rozbehla, postavím sa, urobím pár krokov a viem, kde patrím. Ani na ihrisko posledné dni nechodím, len do záhradky sa prejdem.“

„Toto počasie má veľmi zlý vplyv na ľudí. Počula som na balkóne, susedy sa rozprávali, ako sa im veľmi pohoršilo. A keď mi Stáňa povedala, poznáš ju, nikdy sa nesťažovala, Gabika, niekedy by som tak rada zavrela oči a už ich neotvorila. Vieš si predstaviť, ako sa cíti.“

Toto vždy zafunguje. Nie je v tom sama.

„Spomínam si na Božidaru Turzonovovú. V jednom rozhovore povedala, dušu mám stále mladú, toľko by som toho chcela, len to staré telo nepustí.“

„Presne! Aj ja to tak cítim.“

Spomeniem si na papierik v kabelke.

„Niečo ti prečítam. Rozoberala som s Mirom tie lieky. Že ja som presvedčená, že lekári ti ich vyladili čo najlepšie, aby pomohli čo najviac a uškodili čo najmenej. Že si myslím, že neexistuje v tvojom veku a pri tvojich diagnózach zázračný liek, ktorý ti vylieči cukrovku, kĺby, obličky a nebude mať vedľajšie účinky. Príde Julo a všetko spochybní, zneistí ťa, zakáže ti brať liek, ale náhradu zaň nemá. Počúvaj, čo mi povedal, zapísala som si.

Ani si nechcem predstavovať, čo by bolo, keby Ťa mama nemala. Gabenka je pre mamu univerzálny liek na dušu, bez vedľajších účinkov.

Viem, je to nadnesené, ale veľmi sa mi to páčilo.“

Mama sa smeje na plné kolo, potom zvážnie, oči sa jej zalesknú a naťahuje ruku za lístočkom.

„Mami, nie. Vyzerá to, akoby som machrovala. To som ti len tak.“

Papierik je už zmuchlaný, vyberie mi ho z dlane, povystiera a znova číta.

Obzriem sa na hodiny, je čas.

„Pobežím, mamula. Ďalší autobus by mi išiel až za dve hodiny. Petra čaká.“

Vyprevadí ma po vonkajšie dvere, objímem ju, usmieva sa.

Čo som mamu naučila

„Zajtra zase na tú nefrológiu, že za sedem týždňov a tak to rýchlo ubehlo,“ len tak medzi rečou povzdychne mama.

„Vidíš! Ja to nemám ani poznačené. Spolieham sa na Ivanu. Ale pre istotu jej pripomeniem.“

„Nie, nie! Prosím ťa, nič jej nehovor, ona toho má teraz strašne moc, šak vidím jak sa naháňa. Ja som si pozrela autobus.“

„Mami, teraz chceš ísť autobusom? Keď nevládzeš ani na ihrisko, len do záhradky a späť? Od autobusu je to cez celý areál. Potom zaniesť krv do laboratória na opačný koniec a čakať na výsledky. A na autobus. Do Biskupíc ich chodí čoraz menej. To je nad tvoje sily,“ vysvetľujem jej.

„Ale, radšej som ti nemala hovoriť, zvládla by som to nejako.“

„To by teda bolo riešenie! Len by mi niekto zavolal – vaša mamička tu leží, nevládze ďalej, prídite si po ňu!“

Mama sa rozosmeje a viac neprotestuje.

Píšem Ive.

„Viem, viem, ale plány sa mi rútia, aktuálne som v Bratislave. Skús Renátku, alebo ju preobjednaj na piatok.“

Volám švagrinej.

„Zajtra veru nemôžem, mám dovolenku, ideme s Filipom a jeho kamarátom do Brna, už dlho im to sľubujeme, je mi ľúto.“

Nájdem na nete číslo, volám. Znova a znova, nikto nedvíha.

Telefonujem mame, nech pozrie do karty, či mám správne číslo. Mám.

„Mamula, zajtra nikde nejdeš, pokojne spi, nemysli na to. Preobjednám ťa. Ak sa nedovolám dnes, tak zajtra ráno, určite ti dám vedieť.“

Zaveziem Petru do centra

„Mami, idem z centra pešo, nikto to tam neberie, ale budem ešte skúšať, ak mi nezodvihnú, zastavím sa tam osobne.“

„Takéto starosti vám ja robím. Šak sa hanbím.“

„Prosím?! To my by sme sa mohli hanbiť, že sa málo o teba staráme. Neverím, že niekto iný v deväťdesiatke býva sám, sám si navarí, operie. Keby sa to dozvedela sociálka, tak nám ťa zoberú!“

Mamu to znova rozosmeje a protirečí: „Čoby nie. By si sa čudovala. Aj starší odo mňa. A ja som sa už od teba naučila. Oprala som periny, pekne ich poskladala, žiadne žehlenie. Tie krepové ani netreba.“

Prichádzam do čakárne, na nástenke – zmena telefónneho čísla. Aha. Tak ja môžem vyvolávať. Sestrička bola ochotná, dala nový termín o týždeň, mama je spokojná, čím neskôr, tým lepšie.

September 2019

Diabetička

„Lydka mi dala včera plný tanier kysnutého slivkového koláča. Našťastie prišli Julo s Filipom...,“ začína mama.

Skôr než dopovie, pochválim ju v duchu, aká je rozumná, že ho nezjedla a dala im.

„... až večer, stihla som ho ešte okoštovať, tanier ostal po nich prázdny,“ dokončí vetu.

„To si ma pobavila, mami. Ja som si naivne myslela, že ideš povedať, našťastie prišli chalani a zjedli ho a ty naopak. Tešíš sa, že si si uchmatla skôr, než prišli. Ty moja zodpovedná diabetička!“ ironizujem.

Smeje sa jak puberťáčka.

Koľko ešte?

O takomto čase mi už voláva. Odbery sú do deväť pätnásť, keby prišli aj na poslednú chvíľu. Výsledky bývajú do hodiny. Umyjem jablká, sadnem k obrovskému hrncu a čistím, nebudem na to myslieť. Veď ma prezvoní. Počkám do dvanástej. Možno ju Iva zobrala na nákup. Nebudem jej volať.

Keď pred dvanástou zazvoní telefón, zahodím nôž a bežím aj s lepkavými rukami. Vytáčam, vzápätí sa ozve: „Teraz sme prišli. Hodinu ma tam tá doktorka držala, všetko mi vysvetľovala. Zasa sa mi zhoršili parametre, mám sa pripraviť na dialýzu. Nie hneď, ale treba s tým počítať. Hneď ma objednala aj na chirurgiu. Telefonovala s doktorom a hovorí mu, áno, má deväťdesiat, ale vyzerá o štyridsať menej. Áno, spolupracuje. Veľmi dobre sa s ňou komunikuje.“

Počujem podľa hlasu, že je vyčerpaná, ale pri týchto slovách pookreje, dobre jej robí, ako ju chvália.

„Zavolala aj doktora, aby mi skontroloval žily, či sa to bude dať prepojiť. Bol veľmi milý, príjemný. Kožu mám jak papier, niektoré žily tenké, ale pôjde to. Aj sestrička a doktorka sú ku mne také dobré. Sestrička bola nová, ale takisto sympatická, nenechala ma čakať, hneď ma volala dovnútra. Doktorka ma zobrala na oddelenie, aby som videla, ako to tam funguje. Ležalo tam hádam aj sto ľudí. Všetko mi poukazovala, aby som vedela, do čoho idem a nebála sa. Aj som to chcela všetko odmietnuť, ale keď ma presviedčala, že je to treba, čo už. Predpísala mi nejaké vitamíny, mali by mi pomôcť, tak mi ich Ivka hneď kúpila v lekárni. Verila som, že mi dajú aspoň načas pokoj a už osemnásteho zas na nefrológiu a dvadsiateho na chirurgiu.“

„Máš dvanásť dní, oddýchneš si, nemysli na to a potom sa do toho znova pustíš.“

„Že som zase schudla. Som hovorila Ivke, že mi nič nechutí, potom sa mi aj ťažko varí. Neviem čo, keď na nič nemám chuť. No... na nič. Sladké by som jedla, ale to nemôžem.“

„Teraz sa napi, choď si sadnúť do kresla a podriemkaj si trochu.“

„Veru som v noci nespala. Som vždy predtým nervózna. Zdalo sa mi, že mi pračka hučí, najhoršie je, keď len tak driemem, ani nespím, ani celkom pri vedomí, taká som zmátožená. Celú noc som nespala, ale keď je so mnou Ivka, všetka nervozita zo mňa opadne, také zlaté je to decko.“

„Dobre, mamula, nezabudni sa napiť a oddychuj.“

„Proti žltačke ma zaočkovala, že to treba. Za tri mesiace znova a po pol roku, ale to už...,“ nedopovie.

Čo my vieme.

November 2019

Šťastie

polročné dieťa

prastará mať

túži ho objať aj má strach

vnučka jej kladie malú na kolená

bez obáv

drobec sa spokojne oprie

prestane vystrájať

necháva padať bozky do vláskov

andelíček môj

ľúbim ťa

Sanitkár

„Dnes prišla sanitka presne. O jednej som už bola napichnutá. Dala som si jeden chlebíček, aj kávu, aspoň mi rýchlejšie čas ubiehal. Celkom dobrá. Nie je taká silná, ako si ja robím, ale ako Betka určite. Lepšie ako čaj. Nechápem tých chlapov. Závidím im. Jak si ľahnú, tak žujú, pijú, potom zaspia. Aj mne sestrička stále hovorí, pospite si! Ale poznáš ma,“ podáva mama hlásenie po príchode z dialýzy.

„Som rada, že si už doma. Petra pozerala na hodinky, zdalo sa jej, že sa dlho neozývaš. Ale minule si sa vrátila ešte o pol hodinu neskôr.“

„Bola som v čakárni, keď prišiel sanitkár. Predstavila som sa, či prišiel pre mňa. On že nie, ide do Trenčianskych Teplíc. A vieš kto to bol? Marián! Ani by som ho nespoznala, keby sa mi neprihovoril. Porozprávali sme sa a nakoniec mi povedal čosi, že mám krásnu právničku? Nerozumela som mu. My sme čakali ešte na jedného dedka, čo v šatni skolaboval.“

„Mamula, pravnučku! Marián je zaľúbený do našej Hany. Je to vzájomné. Aj ona sa na neho vždy usmieva. Vieš, ja som to ešte nikomu nepovedala. Nikto zo susedov nevie, že chodíš na dialýzu. Určite bol prekvapený, keď ťa tam stretol. Teraz to povie mame, ona tete, budú to vedieť všetci. Ale raz by sa to tak či tak dozvedeli. Ja sa v poslednej dobe susedom vyhýbam, aby sa na teba nepýtali. Ani ti to neviem vysvetliť. Akoby som to nechcela priznať, prijať, pripustiť, ak to nepoviem nahlas... chovám sa ako malé decko pri schovke. Zatvorí oči a myslí si, že ho nikto nevidí. Ale ja už som veľká.“

„Netráp sa, moja, hlavne ty sa už konečne vylieč, ten kašlisko máš hrozný. Človek si zvykne na všetko. Tie začiatky boli ťažké, nečakala som takýto zvrat, že to príde zo dňa na deň, ale už som to zasa ja, cítim sa oveľa lepšie a nemusíš ma tak rozmaznávať. Mohla by som si aj sama niečo uvariť. Keď ma Ivka vozila každý deň, bola som strašne slabá. Ale dvakrát do týždňa, to sa dá. Medzitým si oddýchnem, mám zase silu, prejdem celú záhradku, ďalej sa už nepúšťam.“

Štedrý večer

„Mami, tieto Vianoce nás Ivana pozvala na Vlčí Vrch. Vieš, že Mišo od začiatku ich vzťahu hovoril, že kým nemajú deti, bude Monka Štedrý večer tráviť doma a on u svojich rodičov. Teraz majú Hanu, sú rodina, tak chcú Vianoce tráviť spolu a sami. Jarko zasa vždy túžil po Vianociach na Vlčom Vrchu, roky sa prispôsoboval našej rodine a chodil ku mne.“

Mama počúva, tvári sa odmietavo: „To nie. Ja tam nepôjdem. Ešte pred pár rokmi možno áno, teraz už nie.“

„Ivana by nás prišla zobrať, aj by nás doviezla domov. Nemuseli by sme tam spať.“

„Nie. Aj tak.“

Bratova žena zareaguje: „Mohla by si ísť k nám, Zuzka. Nech Gabika s Peťkou idú.“

Mama neodpovedá, ale vidno, že sa jej nepáči ani tento návrh. Zmeníme radšej tému.

Na druhý deň telefonujeme.

„Pre mňa sú Vianoce len u vás, keď sa tam zídete všetci, tá radosť, keď si vybaľujete darčeky, ako si viete navzájom vybrať, ulahodiť, vždy je tam veselo. U Jula som bola raz a neboli to pre mňa Vianoce.“

„Vieš, mami, ja som babám od začiatku hovorila, nikdy nechoďte ku mne zo súcitu, z povinnosti. Vždy choďte tam, kde sa vy a vaši chalani budete cítiť dobre. Nebudem sa ani hnevať, ani smutná z toho nebudem. Iva má takmer štyridsať a po prvýkrát nebude tráviť Vianoce u mňa. Nemôžeme jej to zazlievať.“

„Tak teda by som k Julovi išla, ale len keby si išla j ty s Peťkou.“

„Mamula! Po prvé, nás nepozvali, ale hlavne. Predstav si, že by som ja pozvala teba a ty by si nešla ku mne, ale k tvojmu bratovi, ujovi Jožkovi.“

Chvíľu premýšľa, prikývne, ale aj tak jej toto porovnanie nestačí, lebo.

„Tak rada by som vám vyhovela všetkým, aby ste boli všetci spokojní, ale je to tak ťažké a zdá sa, nesplniteľné.“

Kde a s kým by som chcela byť ja? Viem to ešte?

Mama vo svojej koži

„Mamuška, je pol desiatej!“ pripomína Petra.

Beriem telefón, mužský hlas mi oznamuje, že účastník je busy.

„Tak babka je hneď ráno bizy, musím počkať.“

Vzápätí ma mama prezváňa. Zavolám jej.

„Gita z Piešťan mi volala! Len sa sťažuje, že si musí sama nakupovať, nikto jej nepomôže. Rudo je už domotaný a strašne zlý, ani sa s ňou nerozpráva. Neviem, čo len nakupuje, keď im obedy vozia. Prehovára ma, aby som si aj ja nechala, ale ja som neni taký jedák ako oni. Mala by som to na obed aj na večeru, nebudem jesť to isté a budem to vyhadzovať? Takto si vytiahnem krabičku, na čo mám chuť. Jana by jej mohla nakúpiť. Že ona je zaneprázdnená. Čo mi to hovorí! Hnilá je! Odkedy-prekedy už nerobí, muž chodí ešte do roboty, aj navarí. Som jej povedala, Gabika sa stará o Peťku a stihne mi aj nakúpiť, aj navariť a Jana čo robí? A ja sa s Rudkom celkom dobre v telefóne porozprávam. Myslí mu to ešte. Že to len na ňu je zlý. Nemám rada, keď sa len sťažuje. Počula som, že mi voláš, aj som jej to povedala a ona si stále svoje. Tak som jej potom povedala, že mi voľakto zvoní pri dverách a položila som. Včera bol na dialýze zase ten protivný chlap, čo stále vypráva,“ zmení tému. „Doktorke, sestričke, aj keď pri ňom nikto neni, aj tak sa mu huba nezavre. V sanitke sme ho dobre ohovorili. Aj tá pani, čo sme ju viezli, hovorila, že ju to vyrušuje, ale že on je vulgárny. Raz ho slušne upozornila, aby bol ticho a hnusne jej vynadal. Zasa som si dala dva chlebíčky a kávu, boli so šunkou. Si predstav, aká je tam starostlivosť a ani korunu odo mňa doteraz nikto nepýtal.“

„Mama, veď tebe sa tam vyložene oplatí chodiť! Koľko ty ušetríš!“

Smeje sa ako uličnica.

„Nemocnice nevedia hospodáriť! Toto je súkromná spoločnosť a ako to tam funguje! Každý deň prezliekajú periny, doktorka alebo doktor sú tam až do večera. Prídu sa opýtať, ako sa mám. Popočúvajú nás, vodu odmerajú, aj lieky predpisujú, nemusím už chodiť ani obvodnej, ani na geriatriu. A chlebíčky, keby som chcela, môžem aj štyri zjesť! Včera sme dokonca dostali aj sladkosť – banán v čokoláde.“

„Mamula, zajtra príde Monka s Hanou hneď ráno, lebo ide do Turnej na endokrinológiu. Cestou späť ťa zoberie k nám, aby si si užila Hanu. Dávno si ju nevidela, chodili práve utorky a piatky, keď si bola na dialýze.“

„Tak sa teším! Ešte som jej ani tie zúbence nevidela!“

December 2019

Už netečie

„Tá batéria mi stále teče. Taká som z toho nervózna.“

„Mami, už mohla byť dávno vymenená, čo ti ja s tým urobím.“

„Ale veď ona je nová! Julo mi ju vymenil! Treba ju len pritiahnuť.“

„Už ti ju priťahoval Julo, aj Mišo. Nepomohlo.“

„Mišo?! Ten o tom ani nevie!“

„Je to pár mesiacov dozadu. Stáli sme v kuchyni, pýta sa ťa, či máš nejaké náradie. Priniesla si mu z chodby zo šuplíka. Pošlem ti toho opravára?“

„Nikoho mi neposielaj! Možno to prestane. Ja som do toho rypkala, bol tam vodný kameň, možno preto. Alebo poviem tomu susedovi od naproti, čo aj Betke opravoval.“

Už ťa vidím, ako ty niekomu povieš. Ťahá sa to vyše roka, stále dokola. Sťažuješ sa, ale nikoho nechceš. Skončí to ako s tým záchodom. Až bude potopa, potom budeš volať mne, dúfam, že to nebude na Štedrý deň. Mohla by som tam ísť s majstrom, kým budeš na dialýze. No sľúbila som ti pred rokmi, že nebudem pre teba nikdy nič podnikať proti tvojej vôli. Čo už.

„Včera tu bol Julo. Že on nevymieňal celú batériu, len to ramienko. Netrúfa si na to. Mohla by si teda?“

„Dobre, mamula, zavolám mu.“

„Príde dnes poobede. Nemusíš stáť v okne. Keby si nepočula zvonenie, zavolá mne a ja tebe. Nebuď nervózna. Peniaze som ti v piatok doniesla.“

O jednej ma prezváňa.

„Predstav si, už aj odišiel! Takýchto opravárov by som tu zniesla aj každý deň Ja sa najviac bojím čakania. Prišiel okolo obeda, pozrel sa na to, prebehol kúpiť, vymenil, všetko vyutieral, pustil vodu, hotovo. Taká som rada, nevieš si predstaviť!“

„Aj ja sa teším, že si spokojná.“

Keby si nebola taká tvrdohlavá, už dávno mohol byť pokoj.

„Musíš mi dať na neho číslo. Chválila som sa Lydke, aký je šikovný, aj ona by si ho zavolala.“

Kupované sa nepatrí

„Pamätáš si, ako mi sľúbili, že my prídu poupratovať? Tak dôkladne. Kedy to bolo? Pred mesiacom? Našťastie som na nich nečakala. Ja som si upratala. Pomaličky, po troške. Aj linku, aj skrine. Vysávať už nebudem. S tou novou mechanickou metlou, čo si mi kúpila, to ide bez roboty.“

„Pamätám, hovorila si mi. Lenže keď ty sa chváliš pred Julom, ako si si upratala, potom sa nečuduj, mami.“

„Ale čoby som sa. To len tebe hovorím. A Renátke som hovorila, že by ma mohla niekedy pred Vianocami zobrať do Kauflandu, také drobnosti by som si pokúpila.“

„Niekedy je široký pojem. Ešte stále je pred Vianocami, aspoň to budeš mať čerstvé. Čo potrebuješ? Prinesiem ti v sobotu s koláčikmi.“

„Chlieb mi doviezol Jarko, dva veľké nakrájané, dala som si do mrazáku a mám pokoj. Citróny som chcela, slaninku som už zjedla, keď bola taká dobrá voňavá, nátierkové maslo sa mi míňa, to je všetko.“

Kvôli tomuto potrebovala ísť do Kauflandu?

„Dobre, mami. Keby si si ešte na niečo spomenula, prezvoň ma.“

„A ty mi tu nenos žiadne koláčiky! Na Vianoce budeme u Ivany, na Štefana u teba, načo mi to tu je?!“

„Ale, mami, veď sme sa dohodli. Do konca novembra bolo treba poslať objednávku, vtedy si súhlasila. Aby si mala na ponúkanie.“

„Ja by som bola aj napiekla. Len by si sa na mňa hnevala.“

„Medovníkové cesto je tuhé. Akoby si to miesila tou ubolenou rukou?“

„Čoby bolo. Zamiesila by som. Len stáť či by som pri tom vydržala.“

„Tak vidíš.“

„Tak si to zoberiem na Štefana, nič mi sem nenos.“

Čo bude mať frajera doma, že ma tam nechce pustiť?

„Mami, ja nemám toľko miesta v chladničke. Pre mňa, pre Ivu, aj pre teba. A k tebe mám od Paľka bližšie ako domov. Chcela som aspoň tvoje krabice vyložiť cestou.“

Neochotne súhlasí.

V sobotu jej povykladám nákup, vysvetlím, kde je čo, kamarát na mňa čaká v aute, ponáhľam sa.

„Toľké krabice...!“

„Zavolám ti, mami!“ zastavím jej lamentovanie.

„Už som si to vytriedila, slané a suché do špajze, zákusky do chladničky. Naložila som na tanierik a zaniesla Lydke, nech okoštuje od Paľka, ona si objednáva u susedy z ulice. Aj Eva má tento rok také smutné Vianoce, ani nepiekla, tak aj jej som zaniesla. Ja som tak bola zvyknutá.“

„Vidíš mamula. Takto som si to predstavovala. Aby si si na tácku viac druhov uložila, aj poponúkala, ako za čias, keď si sama piekla. To darčekové balenie by si mohla zobrať na dialýzu v pondelok, keď sa tam k tebe tak pekne správajú.“

Už je celkom spokojná, žiadne frflanie, načo jej to bude.

„Filip zjedol všetky vanilkové rožky. Ale Julinko mal komentáre, že kupované sa nepatrí ponúkať, na Vianoce sa má piecť doma. Prečo ty nepečieš. Že si myslel, že ťa to baví, keď si vymýšľala toľko druhov, aj pekné boli, aj dobré.“

Zaujímavé, že mne málokedy pochválil. Boli moc sladké, nedalo sa ich veľa zjesť...

„Som mu povedala, že Gabika nemá kedy. Stará sa o Peťku, o mňa, aj o malú. Čo som naložila zjedol, ale najviac mu chutili také nepodarené medovníky od Lydky. Lebo boli domáce! No keby si ich videla! Také nízke, jak linecké, povykrajované halabala, no toto sú medovníky?“

„Paľko pečie domáce. Keby som ja upiekla a predala mu, tak by boli tiež kupované?“ „Hrali sme scrabble. Padlo nám jedno písmenko, nemohli sme ho za svet nájsť. Tak mu hovorím – šak keď budem vysávať, tak ho nájdem. A on nič. Nepovedal, že ja ti povysávam.“

No čo ti na toto poviem? Chlap. On nelúšti tvoje rébusy. Nepozná tvoje hry. Že keď mama povie, povysávam, čaká, že povysáva on.

2020

Január 2020

Vyhovieť každému

Sobota ráno. Vyberám krabičky s jedlom z mrazáku, nakladám do tašky veci podľa zoznamu na chladničke. Čalamáda, cvikla, maslo, peniaze, fotky...

„Mňaaau!“ ozve sa z Petrinej izby.

Chce sa túliť, pusinkovať. Vidí na mne, že nie som jej nežnostiam naklonená. Zamračí sa.

„Premýšľam, prečo sa stále cítim previnilo. Že sa málo starám o babku. Že ty trpíš, keď sa hrám s Hanou. Prichádzam na to, že v bežnej rodine deti dospejú, odídu z domu, založia si vlastné rodiny a rodičia sa venujú vnúčatám a svojim rodičom, ktorí medzitým zostarli. Naša rodina je výnimočná tým, že ty si tu zostala, ako veľké dieťa. Neber to v zlom. Iba sa snažím vypátrať, z čoho pramenia moje pocity.“

„Ale veď ja sa snažím byť čo najviac samostatná! To babka nevie, čo chce a len čo jej donesieš nákup, zmyslí si, že ešte niečo potrebuje.“

„Petra! Babka je momentálne samostatná, chodí si drobnosti nakupovať do ich malého obchodíku. Kedy som u nej bola? Chceš povedať, že sa mám viac venovať tebe a kašlať na babku?!“ nepáči sa mi, akým smerom vedie rozhovor.

„Dobre. Veď choď!“

„Vždy, keď sa hrám s Hanou, ukladáš si hlavu na moje kolená, aby som zároveň hladila aj teba. Včera si povedala aj pred Monikou – tak trochu žiarlim. Nie si už na to trochu veľká? Dotklo sa to Monky.“

„Uvedomujem si to. Ale neviem s tým bojovať.“

„Rozumiem tomu, že v tebe zostalo kus dieťaťa, tým, že si na mne závislá. Oceňujem aj to, že sa s Hanou zahráš, spievaš jej. Keď som ťa minule doviedla z roboty, ako sa na teba krásne usmiala, zodvihla obidve ručičky nad hlavu, akoby zakričala – YES! Máte sa rady a ona nevníma, že na ňu žiarliš. Z toho mám veľkú radosť. Snažím sa ti len vysvetliť, prečo ma rozladilo tvoje mňaaau. Prečo cítim tlak zo všetkých strán. Čo potrebuješ ty, čo babka, čo Hana. Keď sa tak poctivo zamyslím, čo chcem ja, už ani neviem. Moje ja sa stratilo.“

„Dobre, dobre. Tak si choď hľadať to svoje stratené ja!“ odoženie ma od svojej postele. Naoko sa durdí, ale pobadám aj úsmev a pochopenie. Odchádza sa mi ľahšie.

***

„Ako babuš?“ víta ma, keď odomykám.

„Celkom dobre. Hučala jej svojima, potešila sa karfiolovej polievke, len keď som odchádzala, mrzelo ju, že nemá nič pre Peťku, aspoň nejaké cukríky by jej poslala.“

„Mne stačí, že mi vrátila šťastnú mamičku.“

Február 2020

Aby bol dôvod vylepšiť si chuť

„Mami, v nedeľu prídu naši pre teba, zoberú ťa k nám. Nemusíš čakať v okne, oni počkajú radšej na teba, len aby si nebola nervózna.“

„Ja sa oblečiem, veď sa nezašpiním jak malé decko. Nechcem, aby na mňa niekto čakal.“

Komu niet rady, tomu niet pomoci.

Renátka dovezie mamu o tretej, aby sa vyhla poznámkam typu – vždy prídete so západom slnka. Usmieva sa na mňa poza mamin chrbát, rozumieme si. Ostatní prídu pešo, neskôr. To je tiež mínusový bod, ale hlavne, že ona je už na mieste. Snažíme sa rozprávať priamo na ňu, aj s načúvacím prístrojom počuje čoraz horšie. Krúti sa, keď náhodou prehodíme nejakú vetu medzi sebou, čo nepočuje. Treba zopakovať. Kávičkujeme, chlebíky prinesiem, keď dorazia ostatní. Jednu tácku postavím priamo pred mamu, výrazne artikulujem: „Mami, tieto sú s Lunexom, tieto s domácou bravčovou masťou s oškvarkami.“

Druhú položím na opačný koniec stola, sú s paštétou. Po rokoch sme ochutnali domácu kačaciu paštétu. Roky sme žiadnu nejedli, nejako sme pozabudli, vyradili ju z jedálnička. Mama zvykla mrzuto oznamovať: „Dnes sme mali na dialýze paštiku. Dala som si len jeden.“ Ukázalo sa, že najradšej má so šunkou, potom so salámou, paštiku vraj nikdy nemala rada. Majú ju tam občas, ale vždy je to pre ňu sklamanie. Preto som považovala priam za provokáciu ponúkať ju po týchto informáciách. Lenže nám chutila, chcela som, nech ochutnajú ostatní.

Odbehla som pre niečo do kuchyne, keď počujem mamu: „Podaj mi Julino ten chlebík, ja nedočiahnem.“

Vrátim sa a neverím: „Mami, ty prečo ješ tú paštétu?! Zámerne som ju dala ďaleko, keď ju nemáš rada.“

„Aaale, veď vieš, že ja nie som prieberčivá. Ja zjem hocičo.“

„Hocičo? Okrem paštiky? Vybrala si si to, čo nemáš rada. Prečo?“

„No... ja som chcela nechať syrový pre Filipka a s masťou pre Renátku.“

„Je ich málo? Všetkým som povedala, že ešte prinesiem, komu čo bude chutiť.“

„Veď ja si dám ešte jeden s masťou.“

Apríl 2020

Kto vie nakupovať

„Dali nám taký leták, že ho máme prečítať aj mladým. Nesmieme sa s nikým stretávať, nákupy nám máte nosiť iba pred dvere. Sme riziková skupina, nielen vekom, ale aj pre dialýzu. Tam keby si videla, čo robia! Mne sa zdá, že to preháňajú. Miesto jedných rukavíc, keď nás idú napichnúť, dávajú si ešte druhé. Stále si ruky dezinfikujú. Ten doktor, len prejde okolo, porozpráva sa s nami, ani sa nás nedotkne a po každom si nastrieka na ruky.“

„To je dobre, mami, radšej nech to preháňajú, ako keby boli ľahostajní.“

„A v utorok budeme chodiť až o štvrtej. Majú firmu, ktorá to raz do týždňa bude špeciálne dezinfikovať. Budete chodiť do čistučkého, nemusíte sa báť, tak nám sestrička povedala.“

„Čo narobíme, zvykneš si.“

„Ale prestali nám dávať chlebíčky, aj kávu. A nesmieme si ani z domu nosiť! To ma najviac trápi. Nie, žeby som bola odkázaná na tú šunku. Ale rýchlejšie mi čas ubehol, keď som žuvkala, kávu si upíjala.“

„Áno. Už ste si na to zvykli, ťažšie sa odvyká, ako na dobré zvyká.“

„Mamula, píš si, čo potrebuješ. Nebudem teraz chodiť do obchodu každý deň.“

„Gabika, ty sa neopováž chodiť autobusom! Ja poviem Renátke, ona má auto. Veď ty si mi nosila nákupy celé roky každú sobotu, teraz môžu oni.“

***

„Máš všetko? Doniesli ti?“

„No všetko. Čo som si napísala. Renáta nevie nakupovať. Tebe, keď som povedala, že potrebujem nátierkové Rajo maslo, doniesla si dve. Vždy si pridala nejaké ovocie, tuniaka, šalát, sladkosti, poznala si ma, vedela si lepšie, čo potrebujem, ako ja sama. Citróny nemám. Ale šak zakričím z balkóna na Ivku, keď budú brať z garáže náradie. Ja teraz môžem aj sladké. Nikto mi cukor nekontroluje. Priam sa mi žiada. Ale nech! Zjem tú bonboniéru, čo som dostala, nebudem ju šetriť pre nich.“

No áno. Lebo keď si si zmyslela na niečo počas varenia, poslala si tatu, nech ide kúpiť. A on išiel aj tri razy. A ešte si frflala, že tam bol dlho. A že nakupoval do zásoby múku, cukor, ryžu, olej... ťa rozčuľovalo, keď si to našla v pivnici. Ale tam mal bližšie, ako do obchodu.

***

Navarila som tri druhy polievok, bravčové mäso, kuracie mäso, kapustové posúšky, zamrazila do kelímkov. Urobila veľký nákup a poslala Monku s Mišom, nech jej zavezú, uložia do mrazáku a čo kde treba. Prišli autom z Nemšovej.

Z dialýzy sa vrátila večer o pol desiatej: „Tak som si pochutila na tej štrúdle! Neodolala som, aj pár lyžičiek tresky som si dala.“

„Nebude ti zle, mami? Takto neskoro a sladké s treskou?“

„Nebude! Dobre mi je.“

***

Ráno. „Pozrela som do mrazničky. Aj tá je plná! Akurát som podojedala, čo si mi namrazila, pár dní som len tak improvizovala. Tie zemiakové placky s kapustou sú vynikajúce! Myslela som, že len tie štyri mám a našla som ešte tri kelímky! Monika mi to poukladala pekne podľa druhov do stĺpčekov. Ručičky jej za to bozkávam, mám to také prehľadné, vyberiem si, na čo mám chuť.“

***

Telefonujem jej každý deň ráno o pol desiatej, aj podvečer, nech jej nie je dlhý čas. Krížoviek som jej nakúpila do zásoby, ale aj tak. Prestali kávičkové stretnutia, mama sa bojí, k Betke chodia deti, vnuci, nechce riskovať. Plánovali sme veľké rodinné stretnutie, mama si priala rovnaké ako na jej deväťdesiatku. Všetko sa odkladá, o pravnučke jej iba rozprávam, o mesiac bude mať rok.

***

„Tak som rozmýšľala, Gabika. Každý máme lepšie aj horšie dni. A ty to nemôžeš dať najavo ani predo mnou, ani pred Peťkou. Keď sa ťa zasa budú ľudia pýtať, ako to znášam ja, povedz, že dobre, len vďaka tomu, že mám skvelú rodinu, že sa o mňa staráte, že mi pravidelne voláš a ja sa ti môžem požalovať, aj pochváliť. Keď mám horší deň, tak to na teba naložím. Chcem, aby si vedela, že si to uvedomujem a strašne si to vážim.“

„Toto môžeš povedať ty, mamula. Mne nevkladaj do úst, čo mám hovoriť, ja sa s tým nestotožňujem. Že to dobre znášaš, je tvoja zásluha. Nepoddávaš sa, neopúšťaš, chodíš na prechádzky, nestrácaš zmysel pre humor, sleduješ, čo sa deje vo svete a si vďačná za to, čo ostatní ľudia v tvojom veku berú ako samozrejmosť. Danka by si zaslúžila slová vďaky. Mamu má u seba a tá jej iba vyčíta a na zlé spomína, za nič ju nepochváli. Mohli by sme to pripísať veku, ale vieme obidve, akú mala a má tvoja sestra povahu.“

Chcem rozprávať, nie počúvať

„Volala mi Gita,“ oznamuje mama. „Že Rudo je smutný, že som na neho zabudla. Hovorím jej, Gitka! Tri razy som vám volala v piatok, nezdvihli ste mi. Vy nevidíte, že máte zmeškané hovory?! Začala mi vyprávať, ako sa pred chvíľou hádali, že by som tomu ani neverila, ako na seba kričali. Ale s kým ste sa hádali, Gitka? S Janou! No pochopíš to, Gabika? S dcérou. Ja si neviem predstaviť, že by sme my dve na seba kričali, že by sme sa hádali. Ani s nikým z rodiny.“

„Každá rodina to má inak. Sú také talianske, nakričia na seba, ale zasa to rýchlo vyprchá, zabudnú a ide sa ďalej akoby nič. Aj Ivana mala takú spolužiačku. U nás nebolo zvykom hádať sa, skôr sme sa trestali mlčaním. Najzdravší je taký stred. Nekričať, nehádať sa, ale diskutovať. No to už je ideál.“

„Stále som počula Ruda, že tam vykrikuje, ale Gita rozprávala a rozprávala a aj tak som sa nedozvedela, prečo sa vlastne pohádali. Hovorím jej Gitka, daj mi toho Rudka, veď mu chcem zavinšovať! Rudo hneď začal, ako mu to bolo ľúto, že som na neho zabudla. Ale oni mi nikdy telefón nedvihnú. Naozaj nikdy! Len som mu povedala, všetko najlepšie, skočil mi do reči, že stále spomína, ako nám bolo dobre, keď sme chodili na dovolenky do Tatier. Tak ma nejedoval, povedala som, tak spomínaj Rudko, aj ja budem spomínať. Maj sa dobre. A položila som to.“

Bez telefónu

„Som celý deň slabá. Posedávam, driemem. Nechutí mi jesť. Obed som zjedla. Prinútila som sa. Cítim sa ako predtým, než som začala chodiť na dialýzu,“ sťažuje sa v pondelok večer mama.

„Nemám zavolať Julovi a Renátke? Netreba ísť do nemocnice?“ zneistiem.

Ráno mi hovorila, že zle spala, ide si sadnúť do obývačky pod dečku, oddýchne si a poobede pôjde na prechádzku. Dúfala som, že večer budem počuť lepšie správy.

„Nemala by si byť sama. Ja im radšej zavolám.“

„Nie, nevolaj! Keby mi bolo horšie, zavolám im sama. Veď viem, že Renátka je vždy ochotná.“

Premýšľam. Bez jej súhlasu nechcem nič podnikať. Napíšem o mojich obavách Ive.

„Nemala by som sa tam ráno zastaviť? Ale v Trenčíne budem už o siedmej. Či sa ma nenaľaká,“ ponúka sa dcéra.

„Zavolaj jej teraz a priprav ju na to.“

„Tak som jej zavolala, neprezradila som ťa. Povedala som, že idem zajtra do Trenčína, či nepotrebuje chlebík. A ona, že áno, dá si do mrazáku. Zostane v posteli, nemusí kvôli mne vstávať.“

„Ty si poklad, Ivček! Ak by bola slabá, ako vtedy, urobila by si jej chlebík a čaj.“

Iva si ráno odomkne, nakukne do spálne, posteľ prázdna. Prejde celý byt, volá babuuuš! Nič. Vytočí jej číslo, telefón zvoní na chodbe. Pozrie, komu naposledy volala. O pol štvrtej ráno, Renátke.

Mne brat zavolal okolo deviatej. Mame sa zle dýchalo, prišli k nej. Už bola zbalená, oblečená. Zavolali rýchlu pomoc, zobrali ju na interné. Ešte v sanitke ju vyšetrili, zistili, že má polovicu pľúc zaliatu vodou. Ráno volal na interné, povedali, že je na geriatrii, má zavolať o pol tretej. Potom mi dá vedieť.

„Tak som hovoril s doktorkou, bola veľmi milá, že mama sa má lepšie, už sa pýtala aj domov. Ona by si ju tam rada pár dní nechala a preliečila ju.“

„Julino, vieš, že telefón zostal doma? Mama nemôže zavolať!“

„Ale tak pár dní bez telefónu hádam vydrží.“

„Pár dní?! Veď mama je zvyknutá, že jej volám dvakrát denne a rozprávame sa minimálne pol hodinu, niekedy celú.“

„Tak si od niekoho požičia,“ odpovedá spôsobom, nech nestresujem kvôli maličkosti.

„Ty si myslíš, že mama pozná naše čísla naspamäť? To nie je ako kedysi, keď vytáčala pevnú linku!“

„Veď som ju nechal pozdravovať. Tak vie, že sa o ňu zaujímame.“

Fajn, Čo teraz? Zákaz návštev, zákaz donášania vecí.

„Ivi, babka tam nemôže zostať bez telefónu. Čo urobíme?“ píšem esemesku.

„Ja som teraz v Nitre. Mám kamošku záchranárku, dohodnem s ňou, nech jej tam zajtra ráno telefón prepašuje.“

Uf. Aspoňže tak.

Večer mi zvoní telefón.

„Mamuš, už som v Trenčíne. Rozmýšľam, že idem pre ten telefón a skúsim sa tam nejako dostať. Ak sa mi to nepodarí, tak potom ráno cez Heňu. Nemám jej niečo z domu zobrať?“

„Julo mi povedal, že bola zbalená. Netreba.“

Za polhodinku mi dcéra hlási: „Vybavené. Vrátnik mi odmeral teplotu, pustil ma autom pred geriatriu, s tým, že nesmiem ísť na oddelenie, iba zazvoniť na sestričku. Dala som to do obálky a napísala, keď bude môcť nech mi zavolá. Sestrička hovorila, že je práve na dialýze, zanesie jej to na izbu.“

„Paráda! Tak som zvedavá, komu zavolá skôr, či tebe alebo mne.“

„Dáme si vedieť,“ lúči sa Iva.

Čo nevydrží?

Sme hore do pol noci, babka nevolá. Zhodli sme sa na tom, že prišla unavená z dialýzy, neskoro, nechcela rušiť spolupacientky, počkáme do rána.

Ráno o ôsmej zvoní mobil. Vrhám sa k nemu. Babka Zuzka volá. Prezvoní ma, zavolám jej.

„Gabika, vy ste mi prečo doniesli len telefón? A veci? Veď tu celkom nič nemám. Som v erárnom pyžame, erárnom župane. Dali mi len zubnú kefku, malé mydielko a toaletný papier. A vyzerá to, že ma hneď tak nepustia.“

„Mami, ale veď Julo mi povedal, že si bola zbalená!“ nechápem. „Diktuj mi, čo potrebuješ, ja to zariadim.“

„Čoby som bola zbalená! Ja som si myslela, že mi pichnú injekciu a dovezú ma domov.“

Volám Ive. Zodvihne mi kolegyňa Lucia, práve sú v Biskupiciach, vykladajú stromy, chystajú sa do Piešťan.

„Prosím, prosím, súrne potrebujem Ivanu daj mi ju, keď príde k autu.“

„Čo sa deje?“

„Ivuš, babka tam nemá celkom nič. Skoč k nej, budem ti diktovať, čo máš zobrať, kde čo nájdeš a pokús sa nejako jej to tam čo najskôr zaniesť.“

„To ste mi nemohli povedať včera večer?! Ideme do Piešťan, čaká na mňa päť zákazníkov,“ je nervózna, ale viem, že to urobí.

Volám bratovi: „Julino, nehovoril si mi včera, že babka bola zbalená?“

„No hovoril. Bola oblečená, mala kabelku, aj zdravotnú kartu.“

„Ale ona si nezobrala celkom nič. Je v erárnom pyžame, erárnom župane.“

„Ale no tak. Čo tam v tom tých pár dní nevydrží? Podľa mňa tam dlhšie ako do piatku nebude.“

„No nevydrží! Potrebuje okrem svojho pyžama a županu aj prezuvky, uterák, nohavičky, ponožky, mandľový krém, placentu na pery,“ vymenúvam veci, čo nutne potrebuje.

„Druhí vydržia, ona nie,“ počujem v hlase úškrn. Nechápem.

„Vybavené,“ hlási Iva. „Porušila som všetky zákazy, všetci mi vynadali, ale má to tam. Keby ešte niečo, tak až sa vystriedajú, títo si ma budú pamätať,“ smeje sa.

Vzdychla som si.

Mama: „Všetci sa tu čudujú, ako sa sem dostali moje veci. Veď je zákaz návštev aj donášania. Ja mám šikovnú vnučku, hovorím im,“ usmieva sa.

Večer brat: „Doniesli ste jej to? Pozeral som na internete, je tam vyslovený zákaz návštev, aj donášania vecí.“

„Doniesli. Ivana sa nevzdáva.“

Keď tlmočím na druhý deň dcére bratovu reakciu, vyhŕkne z nej: „Je to ko...! Keď bude mať deväťdesiat, necháme ho v nemocnici v erárnom pyžamku.“

Ešte nie

Začiatok. Úzkosť. Nie, ešte nie! Tak veľmi chcela posedenie v penzióne Mária, ako na deväťdesiatku. Celú, celučkú rodinu, minulý rok bola Hana ešte v brušku, tento rok by už bola s nami. Do toho prišla korona, zmena termínu, doba neurčitá.

Chodíme za ňou minimálne, rešpektujeme pokyny zdravotníkov, je riziková dvojnásobne. Takto predsa nemôže odísť! Nechápem ten náhly zvrat, je predsa neustále pod kontrolou, výsledky boli ešte v piatok dobré.

Petra je napätá už večer, vyrozumela z telefonátu, že sa niečo deje, zbytočne ju upokojujem. Vyčíta si, že ona by mi mala byť oporou a nezvláda to. Keď sa dozvie, že babka je v nemocnici, plače. Počas dňa si rýpe do prstov okolo nechtov, krváca, lepí si leukoplasty. Neviem, čo prevláda. Strach o babku, či obavy, že budem zasa tráviť viac času s mamou a ona bude bezo mňa. Strach zo smrti. Doteraz sa nevyrovnala so stratou dedka.

Prvý rozhovor s mamou. Počujem po hlase, že je slabá, aj keď už dýcha pekne.

„Mamula, zvládneš to! Dajú ťa dokopy a vrátia nám ťa takú, aká si bola predtým. Pamätáš, aj minule sa ti vrátila sila nečakane rýchlo a bola si ako znovuzrodená. Keď pominie táto sprostá korona, urobíme žúrku na Vlčom Vrchu alebo v Nemšovej, ak by penzión nebol ešte otvorený. To ti stojí za to.“

Mama sa zasmeje: „Veď na to sa teším a preto aj ja verím.“

Na druhý deň brat: „Počujem, že máš lepšiu náladu, nie ako včera. Už ráno ti mohlo byť jasné, že je mama v poriadku, keď ti miesto poďakovania vynadala, že sme jej nepriniesli veci.“

Smejeme sa.

Pokračovanie

„Je tu dobrá starostlivosť. Sme na izbe štyri, aj keď nepočujeme, zakričíme si, podebatujeme. Len neviem, prečo mne dávajú všetko bez soli. Im dajú k ryži voľačo kyselé, mne ananás. Ja neviem, čo v tom ananáse také je, že mi ho dávajú ku všetkému. Ráno, na obed, večer. Susedky mali na večeru bábovku a ja čierny chlebík. Mne strašne nechutí jesť. Tú bábovku by som si dala.“

„Zabudla som sa opýtať na lieky. Ľudia hovoria, že lieky, čo berieš pravidelne, si treba priniesť z domu.“

„Áno, hovorí sa to. Ale mne dávajú všetko. Okrem toho dostávam aj antibiotiká, stále mi krv berú, aj test na koronu mi robili, výsledky budú zajtra.“

„Ako sa dohodneme, kedy ti môžem volať?“

„Dievčatko, môžeš mi zavolať kedykoľvek. Keby si voľačo potrebovala, volaj, to je jedno, kedy.“

„Dobre. Tak ti budem volávať o pol desiatej ako sme boli zvyknuté a podvečer. Ale keby si ty mala chuť sa porozprávať, prezvoň hocikedy.“

***

Volám o pol desiatej.

„Vieš čo, je tu teraz frmol, sestričky chodia, lieky rozdávajú, o chvíľu má prísť vizita, poobede je tu väčší kľud, ale to zas idem na dialýzu.“

„Prezvoníš ma, keď sa vrátiš, dobre?“

„Tak už som... skoro som povedala doma. Sanitkár prišiel pre mňa, keď ma doviezol pred geriatriu, vyťahoval vozík. To čo robíte? To ja nepotrebujem. Že ma videl, keď som stúpala na váhu, ako som sa zakolísala. Nech si pekne sadkám, odvezie ma až na izbu. Hovorím mu, no dobre, ale keby ste ma viezli domov, neexistuje, aby som si do neho sadla. Aby ma susedia takto videli!“

„Mami, volala mi teta J., teta P., nechali ťa pozdravovať, bolo vidno, ako ťa majú rady.“

„Ďakujem!“ hovorí dojatá mama. „V utorok som bola na dialýze strašne neskoro a dlho, potom mi doniesli večeru, mäso s ryžou. Ale čo sa ja budem na noc ryžou napchávať! Už som nič nejedla. Dnes sme mali zapekané cestoviny, všetci rovnaké. No... ani neviem, akoby som to nazvala. A k tomu ešte čierny chlebík s maslom ako druhú večeru. Našťastie, ja to tu mám komu dávať. Susedke chutí. Ku každému jedlu dávajú ovocie, jablko, pomaranč, banán. Aj tie som rozdala, nech nevidia, že to nejem, nemajú to sestričky rady.“

„Sú tu Monka a Mišo s Hanou. Všetci ťa pozdravujú a Hana ti dáva pápá. Sme ešte vonku, na záhradke, lozí po tráve.“

„No dobre, moja, tak sa im choď venovať, aj ja ich všetkých pozdravujem, zavoláme si zajtra.“

„Postískam ťa aj po telefóne. Predstav si, ako keď od teba odchádzam a vo dverách ťa objímem.“

„Áno, cítim to.“

Nenáročná

„Tá Soblahovanka už odchádza. Zajtra ide aj tá druhá, zostaneme tu len dve. Ktovie, koho nám sem dajú. Pýtala som sa, čo ja. Že podľa toho, aké budú v piatok výsledky na dialýze. V utorok som tam zle dýchala, aj kyslík mi dávali, behali okolo mňa všetci doktori, nastavovali mi to. V stredu mi aj krv dávali, mala som strašne zlý krvný obraz. Ale už sa cítim oveľa lepšie. Aj na záchod už prejdem bez problémov, aj poprechádzať sa. Ten prvý deň som sa len tak vliekla pomaličky.“

„A ako tam spíš, mami?“

„Vieš čo, túto noc som ani oka nezažmúrila. Len čo som zaspala, počula som krik a to tá moja susedka. Aby jej nohy zložili z postele, že si ich chce pohojdať. Potom zaspala po sediačky, uložili ju. Jej dávajú takú mrežu, lebo by v noci spadla. O chvíľu zas kričala, že nemôže spať, aby jej dali nejakú pirulku. Čoby nemohla, šak aj teraz drichme. Pol hodinu v noci okolo nej behali a ja som už mala po spaní.“

„Tuším by si bola radšej, keby tam nechali Soblahovanku a túto by si poslala preč,“ smejem sa.

„Veru áno! Aj som jej povedala, že mi bude chýbať. S tou sme debatovali, pamätala si aj tatu, že tam robil na družstve ekonóma, jej mama ho často spomínala, mala ho rada. Aj Ankinu mamu poznala, mali sme o čom. Ale chcem ti povedať, aby si si nerobila o mňa starosti. Je tu o mňa naozaj dobre postarané, túto noc môžeš dobre spinkať. Nič mi tu nechýba.“

Moja úžasná mama. Miesto toho, aby vyplakávala, že chce ísť domov, povzbudzuje mňa.

„Ozaj, mamula, ako dopadli tie výsledky korona testu?“

„Vieš, čo? Ja sa nepýtam. Ak dobre, tak som rada. Ak zle, čím neskôr sa to dozviem, tým lepšie pre mňa. Som hnusná, že?“ potmehúdsky sa usmieva. Viem si ju predstaviť. No, čo jej poviem.

„Včera mi volala aj Monulka, aj Ivka!“ oznamuje natešene.

Vedela som, inak by volali mne. Prvý deň som tu mala ústredňu, všetci boli zvedaví, čo babka.

„Aby som nezabudla, pozdravujú ťa aj všetky moje kamarátky, pýtajú sa na teba každý deň.“

„Ďakujem! Ozaj, dnes mi na raňajky výnimočne doniesli grahamové rožky miesto čierneho chlebíka. Ostatní mali biele. Ale veď vieš, že ja nie som prieberčivá, ja zjem hocičo.“

Do pondelka

„No ahoj, moja.“

„Čo nové, mamula? Už ti povedali, kedy ťa pustia?“

„Zistili mi niečo v krvi, že mi nepracuje srdce, akoby malo, tak musím ísť na kardiológiu. Tým, že som mala dnes dialýzu, zajtra je sobota, potom nedeľa, tak musím zostať do pondelka. Ja som sa ani nepýtala domov. Viem, že by bolo komplikované dostať termín, keby ma prepustili. To mi hovoril doktor ešte vtedy na neurológii, že nech tam pár dní zostanem, porobia mi všetky vyšetrenia, inak by som čakala dlho. To bolo dávno, v tejto situácii je to ešte komplikovanejšie,“ hovorí moja rozumná mama a ja som na ňu pyšná.

„Čo si mala na obed?“

„Rybu. Ale vieš čo?“ stíši hlas, aby ju sestričky nepočuli. „Jak keď rybu zabiješ a pleskneš na tanier. Žiadne korenie, žiadna soľ.“

„Ja som si hneď myslela, že až doma sa dozvieme, ako si sa mala v skutočnosti, tam nemôžeš povedať všetko,“ smejem sa.

„Ale nie, inak sa nemôžem sťažovať, sestričky sú naozaj milé, ochotné, aj doktorka sa vždy zastaví, porozpráva,“ hovorí nahlas. „A sanitkár išiel taký, čo sa už poznáme a hovorí mi, vy tu čo robíte? Už ste doma nemohli vydržať? Nuda? Srandoval. Potom so mnou vystúpil, odviedol ma na izbu, porozprával sa, zaujímalo ho, aký som mala problém. Dobre to padlo.“

„A čo večera?“

„Už som ju tu mala prikrytú, keď som sa vrátila z dialýzy. Také čosi ako zabíjačková kaša a chlebík s marhuľovým džemom. Z tej kaše som zjedla hádam aj polovicu a chlebík si teraz vychutnávam.“

„Už vám dali niekoho nového na izbu?“

„Nie, sme tu len dve. Celkom tu osprostiem. Žiadne rádio, žiadna televízia. Povedz mi aspoň stručne, čo nové s koronou.“

„Predvčerom pribudlo 81, včera 45, takže to klesá. V Čechách nastalo veľké uvoľnenie, môžu cestovať, stretávať sa desiati, vysokoškoláci chodiť na konzultácie a tak. Petru to naštvalo, že majú viac nakazených ako my a už odstraňujú zákazy. To je všetko, čo ti poviem. Ja nepozerám správy, ani rádio nepočúvam, o aktuálnej situácii si ma informovala vždy ty. Na záhradke som počula, že bolo zemetrasenie v Humennom, že je poškodená nejaká budova a škola. To som sa dozvedela od tvojich rovesníčok, môžem sa hanbiť, že vy viete viac.“

„Dobre moja. Zajtra ráno mi nevolaj ty, ja ťa prezvoním, neviem, kedy bude vizita.“

„Dohodnuté, mamula, drž sa!“

Držte palce

„Práve odišla doktorka aj sestrička. Strekli mi antibiotiká, aj ešte čosi, aby som viac močila. Trikrát denne mi z prsta berú krv! No chápeš to? Načo?“

„Ja neviem. Asi ti kontrolujú krvný obraz.“

„Ale tri razy za deň?!“

„Nerozumiem tomu, mamula, ale veď oni vedia, prečo to robia.“

„Si predstav, že keď tá Soblahovanka odišla, tá druhá je jak vymenená. Predtým sa od nej nechala obskakovať, tvárila sa celkom nemohúca, teraz ju nespoznávam. Aj sa sama posadí, aj mi rozpráva a keby si videla, čo tá poje! Aj svoje, aj čo jej ja dávam, ešte aj v noci šuchoce v nočnom stolíku.“

„Čím si to vysvetľuješ? Myslíš, že keď sú z jednej dediny, že chce, aby ju tam ľutovali?“

„Istotne! Sú takí ľudia.“

„Vidíš, ty zasa naopak, radšej nepovieš, že ťa bolí. A spala si, či zasa v noci vystrájala?“

„Nie. Musím ju pochváliť, bola tichučko. Ja som pred sestričkou spomenula, že som v noci nespala, tak mi doniesla pirulku, že aj ostatným dáva na spanie. Tak pekne som zaspala a o pol jedenástej som musela ísť na záchod. Preháňalo ma, hádam šesť razy som bola, tak som sa zase nevyspala. Bola som si pýtať živočíšne uhlie. To má každý. Predstav si, oni nie! Ráno sa ma pýtala, koľko razy som bola, že to je moc. Tak mi doniesla nejakú pirulku, ale tú som si nezobrala. Som jej povedala, že už sa mi to ukludnilo a ja potrebujem živočíšne uhlie. Predstav si, ona mi povedala, že má ísť poobede do MAXu, tak mi tam kúpi. To je až neuveriteľné, akí sú tu na mňa dobrí.“

„Takú mám radosť, hneď mi je ľahšie.“

Podvečer. Mama prezváňa.

„Volám ti už teraz, nech si môžeš večer kľudne sadnúť a nemyslieť na to, že čo tá mama.“

„Mamula, ale keby ti bolo smutno, môžeš ma prezvoniť aj večer, naozaj! Ja mám telefón stále pri sebe.“

„Chcem ti povedať, že už sme tri. Ale táto je celkom hluchá. Musela som ísť až tesne k jej posteli. Len som jej povedala, že keby čosi potrebovala, ja jej podám. Ťažké nemôžem, ale nejakú drobnosť. Bola dojatá, aký som ja dobrý človek. Ale veď to poznám, keď je tam človek nový, dobre to padne. Sťažovala sa, že jej hrebeň z domu nedali a tá Soblahovanka, som si všimla, že má dva. Tak som jej povedala, že načo sú jej, nech jej jeden požičia, keď pôjde domov, jej ho vráti. Takú mala radosť. Poobede som ležala v posteli, bola som zakrytá, ale aj tak mi bolo zima. Len tak tichučko som povedala, taká mi je zima a za chvíľku mi sestrička doniesla takú ľahkú dečku, poprikrývala ma. Som jej povedala, že toto je polovica uzdravenia. Aspoň pre mňa. Že je to viac ako lieky, keď sú takíto ochotní a pozorní. A nemajú to jednoduché. Hluchí sme, kričať na nás musia a trpezlivé sú.“

„To je úžasné, máš šťastie na dobrých ľudí.“

„Aj Julo mi dnes volal, aj sme sa zasmiali, on sa snaží voľačo vtipné mi porozprávať. Už mi len držte palce, nech ma čo najskôr pustia domov.“

„To vieš, že držíme! Aj Andula písala, nechala ťa pozdravovať a praje ti, aby ti to rýchlo ubehlo.“

„Aj Andula na mňa myslí?“ potešilo ju.

Nedeľa

„Ráno nás vážili, Soblahovanka mala 165 kilov, ja 46 aj čosi. Schudla som. Neviem, prečo.“

„Veď si mala tú hnačku, to poznať na váhe. A včera už v poriadku?“

„Áno. Ani diétu som nemala. Jedla som a nič.“

„Aká bola noc?“

„Aaale, zas behali okolo tej novej, infúzie jej dávali, nevyspím sa tu.“

„Mamula, veď ty ani doma nespíš a tam je nuda. Tuto máš aspoň čo pozorovať, budeš mať zážitky.“

Schuti sa zasmeje.

„Doktorka sa ma pýtala, ako dýcham, popočúvala ma, ale nič mi nepovedala. Pýtala som sa sestričky, kedy idem na tú kardiológiu, že doktorka mi nič nepovedala. No ani vám nemohla, lebo nevie. To sa dalo do systému a oni nás zavolajú, keď budete na rade. No, dúfam, že to bude zajtra.“

„Verím, že áno.“

„Debatovali sme s tou Soblahovankou. Tak sme sa schuti zasmiali. Ona nemôže dať sama nohy dole z postele, vždy volá sestričky. Ráno sa na ňu dívam, len tak s nimi švihla a už sedela, potom si ľahla a spala. Keď som jej to povedala, nevedela o tom. Že keď je najedovaná, tak ich dá aj sama, ale asi to bolo v spánku. Ona býva s dcérou, majú domy spojené, dcéra s rodinou vpredu, ona vzadu. Prišiel za ňou vnuk, mal obložený chlebík, myslela si, že to jej doniesol. Keď ho zjedla, bežal za mamou, že mamaaa, babka mi zožrala ten chlieb. Taká divná rodina to musí byť. Aj dcéra jej stále hovorí, čo robíš, mama, zase žuješ?! Keby si ty videla, Gabika, jak ona obeduje, neverila by si, čo sa do nej zmestí. Vieš, prečo mi dávajú tie antibiotiká? Že mám infekciu močových ciest.“

„Áno? Ja som myslela, že preventívne, keď si mala pľúca zaliate vodou, aby si zápal nedostala. Tak ťa aspoň preliečia, skôr než ti to začne robiť problémy.“

„Ivka s Monulkou sa ti neozvali? Ako bolo na Vlčom Vrchu včera?“

„Neozvali. Asi im nenaliali kyslého vína, ako tomu Záhorákovi a nebyuo o čem.“

Mama sa smeje.

„Ešte som ti chcela povedať, že väčšina ľudí sa sťažuje na geriatriu, že je to horor. Kamarátky predpokladajú, že ty máš dobrú starostlivosť vďaka svojej povahe. Čo vyžaruješ, to sa ti vráti.“

„Ja to tak beriem. Sme v nemocnici, nie doma. Čo mi chutí zjem, čo nie, nechám tak, nebudem frflať, nemôžu ulahodiť každému. Ja som optimista a snažím sa vidieť to dobré.“

„Včera na záhradke susedia oslavovali. Zima bola, vietor fúkal, opekali špekáčiky. Keby si videla tú spoločnosť. Sedeli okolo stola, všetci rúška na ústach, Marián aj rukavice, tri babky, dvaja dedkovia, rodičia a vnučky. Tak som si hovorila, radšej si počkáme na lepšie časy a vyhodíme si z kopýtka bez rúšok. Oslávime všetko jedným vrzom,“ pripomínam mame, aby sa mala na čo tešiť.

Práve prišla správa od Monky, budem mať novinku pre mamu na podvečerný rozhovor:

Posielam foto, ako Hana včera opekala, no ona mala presnidávku, ale pri ohníku, tak to je akoby opekala :-)

Hana bola dobrá, havkala so psíkmi, keď sa osmelila, tak aj zamúkala a smiala sa na Ivane, keď jedla kvetinky (Ivana jedla kvetinky, Hane by som to nedovolila) :-)

Miško pomohol Jarovi čosi zmontovať, tak aj on bol vo svojom živle, jeho tie návštevy bavia viac, keď môže aj čosi robiť..

Som sa Ivy pýtala, či môžeme prísť, či nemajú nikoho pozvaného, tak mi vravela, že môžeme, že nikto sa zatiaľ nenahlásil. Tak prišli iba Lucia s Homolom, Monika so Stanom a Lenka Nestička :-)

Rozladená

„Žiadne dobré správy,“ mama je rozladená. „Tak by som ju kopla!“

„Koho, mami?“

„Tú doktorku. Stále čaká na nejaké výsledky. Na kardiológiu čakáme, na RTG pľúc mám ísť, zajtra na dialýzu. Tak dnes ani zajtra domov nepôjdem určite. Ešte tu aj narodeniny oslávim.“

„Mamula, doktorka za to nemôže. Musia ti skontrolovať pľúca, či tam už nemáš vodu. Narodeniny oslávime, ako sme sa dohodli.“

„Keby si videla, čo sa tu dialo túto noc! Dala som si doniesť Lexaurin, zaspala som a o pol jedenástej to začalo. Voľačo s tou novou sestričky robili, mám ju za hlavou, nevidela som čo. Utíšili ju, odišli a tá začala tak ziapať. Ona má protivný hlas aj normálne a keď kričí, je to rev zverský. Tak ma to rozrušilo, no zaspi potom! Ona určite nie je normálna.“

„Tá druhá sa nezobudila?“

„Tá je tiež nejaká mešuge. Aj sa posadila, ale potom zaspala. Mňa sestrička odviedla do izby, ktorú mali voľnú a tam som si od dvanástej do rána pospala.“

„Možno ti dnes na tú voľnú posteľ dajú niekoho, s kým sa budeš môcť porozprávať,“ chlácholím ju.

„Alebo ešte horší prípad. A prievan je tu. Okno musí byť otvorené. Šak sa nečudujem. Bol by tu smrad. Obidve chodia kakať na kýbel. A ja, najskôr ma preháňalo a odvtedy nič. Len ma nutká, prídem tam a nič. Ale nebudem im to hovoriť, ešte by ma poslali zas na nejaké vyšetrenie. Stále mi striekajú niečo, aby som močila a ja dve tri kvapky a dosť. To odkedy som tu. Doma som s tým problém nemala.“

„Ale to je asi normálne. Pamätáš? Julo hovoril, že suseda, čo chodí na dialýzu, už neciká takmer vôbec. Ona chodí každý deň a všetko sa oddialyzuje.“

„Aj sestričky som prechválila. Včera mi po večeri doniesli presnidávku s polievkovou lyžicou! Šak sa tam nezmestila. To čo je za rozum?“

„Mamula, mala si poprosiť sestričku, určite by ti ju vymenila. Šak aj som. Doniesla mi malú. Ale kávu mi nespravila, to majú zakázané.“

Nakladá to na mňa, je mi smutno, moja malá mama v prievane, bez kávy... Petre nič neujde, len čo dohovorím, spustí na mňa: „To si nesmieš tak pripúšťať!“

„Veď nič nehovorím, Peti.“

„Si myslíš, že to na tebe nevidím?! Ja potom neviem, ako sa mám správať, ako ťa mám utešovať!“

„Nepotrebujem, aby si ma utešovala, správaj sa normálne, ako to cítiš a potrebuješ ty.“

Dobré jedlo, dobrá nálada

V pondelok večer má mama výrazne lepšiu náladu.

„Dnes som mala také dobré jedenie, aj na obed, aj na večeru. Na obed kuriatko s ryžou, mrkvový šalát, také mäkučké bolo, nie ako to mäso včera na večeru. To sa celkom nedalo užuvať. A na večeru, neuhádneš! Zemiakové placky! Také veliké, cez celý tanier. Dve som zjedla a mala som dosť, tretiu som dala susedke.“

„Paráda.“

„Predstav si, koho nám dali na štvrtú posteľ. Začula som Biskupice, išla som za ňou, je to suseda, o pár domov ďalej. Poznali sme sa z videnia. Ona robila kedysi v Merine, ja som tam z banky chodila na previerky, tak aj odtiaľ si ma pamätala.“

„To je fajn, budeš sa mať s kým porozprávať, hneď ti bude rýchlejšie čas ubiehať.“

V utorok ráno.

„Ako si sa vyspala? Kolegyňa zasa robila bordel?“

„Nie. Musím ju pochváliť. Spala celú noc a ja som si vypýtala Lexaurin, museli ma ráno o pol siedmej zobudiť, to sa mi ešte nestalo. Ale doktorka ma nepotešila. Musia mi dávať ešte dva dni antibiotiká na tú infekciu močových ciest. Na RTG pľúc som bola včera, výsledky poslali na dialýzu, tak mi povedia večer. Kardiológiu už ani nespomínajú, tak počítam, že v piatok pôjdem domov.“

„To je fajn, aspoň niečo už máš za sebou, to bude dobré, vydrž!“

„Aj ponožky by som potrebovala. Ja som si zo všetkých povyvliekala gumičky a teraz ich musím hľadať po posteli. Mala mi Ivana zobrať z domu tie z postele, tie mi nepadajú.“

Ponožky si nepýtala vôbec, len mne napadlo, že ti býva na nohy zima, nech ti zoberie také huňaté spinkacie, čo ti kúpila Monka. Kto mal vedieť, že si z nich povyťahovala gumičky.

„Ozaj, mami, rozmýšľala som nad tým županom. Ten istý som kúpila Monke, keď bola tehotná, mala ho aj v pôrodnici. Tebe je malý pri štyridsiatich šiestich kilách? Nejde mi to do hlavy.“

„Ale, to som si ho včera voľáko zle obliekla, dnes mi je dobrý.“

Ešteže som neobjednala cez internet nový, kde by som ti teraz kúpila.

„Do piatku to už nejako vydrž, verme, že ťa pustia.“

V utorok večer. Je trištvrte na deväť a mama neprezváňa. Počítam, že v rámci areálu by to nemalo trvať tak dlho, ako keď ju vozili do Biskupíc. Pred deviatou znervózniem a zavolám jej.

„No čo, moja, ty si zabudla, že v utorok chodím na štvrtú?“ má čiperný hlas, energický.

„Nezabudla, ale aj tak mi volávaš skôr.“

„Myslela som, že dojem večeru a potom ti brnknem, hovorili, že je dobrá.“

„V pohode, mami, dopapaj, ja ti zavolám neskôr.“

„Už som dojedla. Mali sme francúzske zemiaky, ale dobré boli. Nezjedla som všetko, šak už je moc hodín a mám tu ešte chlieb so syrom, keby som bola hladná.“

„No čo si sa dozvedela na dialýze?“

„Vieš čo? Tam slúžia traja doktori. Za celého pol roka, čo tam chodím, sa striedali dvaja a dnes, zrovna dnes! To je zákon schválnosti, tam bol taký dedo. No čo ten. Ani nás nepozná, každého sa opýtal, ako sa má, to bola celá vizita. Tak neviem nič. A vy čo?“

„Ja som tu mala Hanu. Decká ti boli upratať, povysávať, kvetinky popolievať, z chladničky povyhadzovať staré veci, aby si sa vrátila do čistého.“

„A čo Hana?“

„To je chlapčisko! Tá má toľko energie, neposedí chvíľu. Vymýšľala som, čím by som ju zaujala, aby nemlátila dverami, neotvárala šuplíky, skrinky. Petre na kolenách sedieť, to je nuda, hneď sa škriabe dole, Petra urazená. Keď jej vyberá cédečká z poličiek, Petra je jak na ihlách, tak som ju zobrala do podkrovia, Petra si pozerala Rodinné prípady v telke a my sme sa tu s Hanou vybláznili, nemala kedy ani spať. Zalomila, až keď prišli rodičia. Už sa sama dokáže postaviť bez opory, zdvihne ručičky, tancuje, udrží rovnováhu bez problémov.“

„Už budem končiť, zavolám ti ráno.“

„Dobre, mami, hlavne sa dobre vyspinkaj.“

Už sa to blíži

Rozložím si karimatku, cvičím, telefón na zemi, po ruke. Zazvoní. Monka. Cvičím ďalej, zazvoní Peter. Pracovný asistent. Volá Petru do roboty, prišla škorica. Tá sa práve presúva do kúpeľne, stopnem ju: „Osprchuješ sa, keď sa vrátiš.“

Petra nervy, mali jej zavolať včera. A prečo Zuzana volala Peťovi a nie jej, ona je zamestnankyňa.

„O čo ti ide? Peťo povedal, že sa nemusíš ponáhľať, počká na teba. Autobus nám neujde, máme to kúsok, prečo stresuješ?“

„Ide mi o princíp!“

Nezabudnúť rúška, telefón, bude volať babka.

Vrátim sa domov, stále nič. Prezlečiem sa, líham na karimatku, telefón zvoní okolo pol jedenástej.

„To trvalo, čo?“ začína mama.

„Myslela som, že si na tej kardiológii.“

„Ale čoby, tú už ani nespomenú. Doktorka si chodí, kedy sa jej zachce. Tak som na ňu čakala, že ma pustí domov. Povedala, že zajtra. Ešte mi ráno dajú lieky, infúziu a poobede môžem ísť, s tým že dostanem domov lieky ešte na dva dni. Všetko som nasľubovala, len aby ma už pustili.“

„To je super! Veď sme čakali, že ťa pustia až pozajtra!“

„Ale čoby. Ja som verila, že dnes.“

„Aj tak je to skvelé, že už máš konkrétny termín. Nie je to také od ničoho k ničomu. Môžeš sa tešiť. Ako si spala?“

„Prosím ťa. Ako ja.“

„Čo ti nedali Lexaurin?“

„Ale čoby. Dali. Ale tieto dve celú noc vyprávali.“

„Zo sna? Či spolu sa rozprávali?“

„Zo sna! Keby som im rozumela, mohla by som román napísať. Vieš, že ja potrebujem na spanie kľud a ani vtedy nespím. Tak čo potom tu.“

„Jednu noc to už vydržíš, aj keby ako bolo.“

„Ivana má v piatok voľno, tak môže pre teba prísť, vo štvrtok je po záhradách, tak to dobre vyšlo.“

„Ale jako to hovoríš, Gabika? Šak zajtra je štvrtok. Som si myslela, že len mne sa pletú dni, keď som v nemocnici. Čo nevieš, že včera bol utorok, že som bola na dialýze?“ sfúkla ma.

„Prepáč, mamula, mám to naozaj v tej hlave pomotané. Tak zajtra bude musieť Renátka.“

„Ja im už ani nehovorím, čo mi je, aby ma tu nenechali.“

„Mamula a doma to komu povieš? Čo my s tebou potom urobíme? Veď lekárom to treba povedať.“

„Nikomu to nepoviem.“ Chvíľu mlčí a potom: „Taký suchý kašeľ som mala, ale na to mi stačí šalviový cukrík, ten doma mám. Ja sa vyliečim.“

„No dobre, ako myslíš.“

„Ráno mi volala Anka S., Anka B., aj Betka. K narodeninám.“

Už-už som sa chcela opýtať, ako sa dozvedeli, že je v nemocnici, to by som si dala! Retardovaná dcéra, čo nevie, že mobil jej zazvoní rovnako doma, či kdekoľvek inde.

„Boli prekvapené, že som v nemocnici, len Betka to vedela.“

Ešte jej porozprávam veselú historku o Hane, aby som ju rozptýlila a rozlúčime sa.

***

Včera večer mi volal brat. Bolo osem hodín, pýta sa ma: „Nevieš, či už nie je neskoro volať mame? Včera som jej volal akurát počas obeda, tak som jej povedal, že zavolám dnes. Bol som celý deň v záhrade a zabudol som.“

Keby som ja vedela aspoň na hodinu zabudnúť na mamu, na Petru!

„Julino, veď mama je ešte na dialýze, v utorok býva od štvrtej do ôsmej, kým ju dovezú, bude aj pol deviatej. Neskoro nie je, ona ma prezváňa aj o deviatej večer.“

„Tak ja jej zavolám zajtra. Kedy je najvhodnejšie, aby som sa trafil?“

„Doobeda je frmol, o dvanástej majú obed, večera je o piatej. Najlepšie je medzi jednou a piatou.“

„Kedy si videla naposledy Hanu?“

„Dnes. Ešte ju tu mám. Decká boli mame upratať, povysávať, kvety poliať, z chladničky staré veci povyhadzovať, rúška a rukavice jej zaniesli, polievky a jedlo do mrazáku, ja som strážila.“

„Kedy sa začneme navštevovať?“

„Ja neviem. Ja rešpektujem nariadenie vlády. Uvidíme, čo nám povedia 11. mája.“

„A decká s Hanou ku tebe chodia.“

„To áno. Im som povedala, že ak to považujú za bezpečné pre seba, aj pre nás, tak môžu. Sú všetci doma, na záhradke, s nikým sa nestretajú, Mišo robí z domu.“

„Podľa mňa to je sprostosť. Matovič to preháňa.“

„Ty si nás zo začiatku vystrašil, že to máme brať zodpovedne, teraz si prešiel do druhého extrému, tak neviem. Nejako sa dohodneme.“

Dobrý koniec

V stredu podvečer.

„Nehneváš sa, že ti stále vyvolávam?“

„Jasne, že nie, mami, veď som čakala, že po večeri sa ozveš.“

„Volal mi dnes Julo. Tak som mu povedala, že zajtra poobede ma pustia, či by mohla Renátka, Ivana má robotu na záhradách.“

„Začal, že Renáta ide zajtra na deviatu k zubárovi, potom do roboty, že nesľubuje. A potom mi hovorí, že dnes nemáš takú dobrú náladu ako minule. No čuduješ sa, po tom, čo mi povedal? Mňa sa aj sestrička pýtala, či mi má objednať na zajtra sanitku. Povedala som, že nie, prídete pre mňa. Mohla by som jej ísť ešte povedať, ale pre všetkých sem chodia...“

„Nerob si starosti! Zavolám našim, nech mi donesú Hanu, ja ju postrážim a prídu pre teba oni.“

„Ale netreba. Šak potom mi volal znova, možno ho to aj zamrzelo, že sa tak správal. Renáta končí o pol tretej a mňa pustia okolo tretej, možno štvrtej. Keby som aj mala do večera čakať, ja počkám.“

„Žiadne také. Naši budú v pohotovosti, keby čokoľvek, voláme im.“

Stále ju dráždi na kašeľ.

„Mami, skús si vypýtať od sestričky nejaké kvapky. Stoptusin je dobrý na takýto suchý kašeľ.“

„Ale, oni tu určite nič nebudú mať. Aj to živočíšne uhlie, keď som si pýtala, prehľadala krabicu a nič nenašla. Až ráno mi druhá sestrička doniesla Endiex a tak dobre mi to urobilo.“

„Veď skús, ten kašeľ ťa vysiľuje.“

„Na obed sme mali rajčinovú polievku. Celkom dobrá bola. Aj taká pečená fašírka so zemiakovým šalátom, pochutila som si. Ale na večeru, druhým zas šunkovú salámu a mne tavený syr!“ zatiahne ukrivdene, plačlivo, ale cítim v tom nadsádzku, humor.

„Mamula, šunková saláma to je údenina. Dusenú šunku by si podľa mňa mohla. Kúpime ti toľko, koľko budeš vládať zjesť, nech si to vynahradíš.“

Smeje sa.

„Včera bola tá nová celkom odpísaná. Až taká žltá bola,“ stíši hlas. „Šak potom ti porozprávam. Ale dnes jej je lepšie, podebatovali sme si. Aj Lydka mi volala, aj s tou sme sa porozprávali, má nové zuby, aj keď sa mi predstavila, nespoznala som ju, musela som sa opýtať, kto volá. Nevie si na ne zvyknúť, tak čudne hovorí.“

„Mami, základné veci máš v chladničke, keď budeš niečo potrebovať, porozmýšľaj si, postupne prinesieme.“

„Dobre, zlatko, moje.“

„Tak nech to zajtra všetko dobre dopadne, keby čosi, volaj!“

Vo štvrtok ráno.

„Už je po vizite! Aj primárka tu bola. Pýta sa ma, vy chcete ísť domov? Hovorím jej áno, strašne, chcem. A ona ma pohladila a povedala, tak pôjdete. Ale vôbec neviem kedy, to mi nepovedali.“

„Nevadí, mami. Monka s Mišom sú pripravení, len čo sa dozvieš, kedy ťa púšťajú, volaj, vyštartujú.“

„A čo tá Renátka?“

„S tým si nerob starosti, ja som ráno volala Julovi, že idú naši. Ako si sa vyspala?“

„Dnes som spala ako v oleji. Vieš, ja to tu tak trochu manipulujem. Tá, čo v noci vykrikuje a rozpráva, ona si nepýta nič na spanie. Ale ja som sestričke povedala, nech jej dá, že potom je ticho. A tak aj bolo.“

Mama volá o pol druhej natešená: „Už mám aj papiere! Povedz Mišovi, nech zastaví pred tým vchodom, kde je výťah, nech mi zavolá a sestrička ma zvezie dole. Vrátnikovi nech povedia, že idú pre mňa na geriatriu, on ich pustí.“

„Dobre, mamula, dohodnuté.“

Naši sú už v Trenčíne, na ceste ku mne, odovzdajú Hanu, preberú jedlo a časopisy. Našťastie prišli s predstihom, nie o tretej.

Rozprávali, ako jej zasvietili oči, keď okrem iného vyložili šunku a koláčiky. Hneď si jeden dala ku káve. Zaslúži si trochu zhrešiť.

Máj 2020

Lekvár

Jedlo a nákupy nosíme v rúškach, upratujeme, keď nie je doma. Malú jej ukazujú na videách v telefóne, ale predsa. Mišo vymyslel bicyklový výlet. Malá v káričke, vystihli sme pekný deň. Monka vybehne hore, vyložiť ruksak, babku zoberie na balkón. Držím Hanu na rukách.

„Andelíček! Ty si už také veliké decko?“ prababka žiari.

Mišo sa snaží o dušu, aby Hana predviedla všetko, čo vie. Ako obvykle, čím viac mu na tom záleží, nedá pápá, nezatlieska, jednoducho nič. Nahodí profesionálny úsmev ako celebrita, usmieva sa po celý čas, ale slovka neprerečie. Čo jej slúži ku cti, netrhá sa z náručia, nedožaduje lozenia po tráve, nechá babku, nech sa pokochá.

***

Utorky sú náročné. Dialýza začína o štvrtej, pozerám na telefón, zazvoní o pol desiatej.

„Som sa aj bála, či už nespíte,“ začína mama.

„Akoby som si mohla ísť ľahnúť, kým nezavoláš?“

„Dlho to trvalo. Všetci okolo mňa behali, zas som nemohla dýchať. Doktorka si myslela, že je to infarkt. Pýtala sa ma, či nemám bolesť na hrudi. Nie, nič ma nebolí. Neklamte mi, povedzte pravdu! Neklamem, pani doktorka. Tri razy mi robili EKG, bolo v poriadku. Kyslík mi dávali, injekcie. Aj takú stenu prisunuli. Ale šak ja som neni pozitívna. Žeby preto, keď ma odhalili pri EKG? Ale šak tam sú takí starí mrcinovia, čo už by sa tí na mňa dívali!“

Pochytí ma záchvat smiechu a mama reaguje: „Sa smeješ, že to hovorí taká mladica, čo?!“ smeje sa aj ona. „Ale sú tam aj takí dvaja, hádam tridsaťroční.“

„Dobre, mamula, choď si už ľažkať, určite si unavená. Dve noci si poriadne nespala.“

„Najhoršie je, že budem musieť začať chodiť trikrát týždenne. V utorok, štvrtok a sobotu. Nechcela som vyjednávať a dohadovať sa.“

„Bude to stáť za to, ver mi! Predstav si, ako si na tom bola pred dialýzou, ako si potom ožila, nabrala sily a chodila na prechádzky. Tak ťa aj teraz postavia na nohy, bude to iná kvalita života. Vieš, že chystáme záhradnú party, keď skončí korona, máš pred sebou jasný cieľ.“

***

„Dobre som sa vyspala. Zobrala som si Lexaurin, bohvie čo mi tam aj oni podávali a zobudila som sa o ôsmej! Len s tým jedením. Stále mi nechutí. Zjedla som jeden a pol rožka a tú druhú polku som už do seba nedostala.“

„Mami, dva rožky na raňajky? To by som ani ja nezjedla! Veď o jedenástej obeduješ.“

„Taká som slabá, jakživ som takáto slabá nebola.“

„Bola si ešte slabšia. Veď si teraz robíš sama raňajky. Obed si zohreješ. Čo si nepamätáš pred dialýzou? Ako si mi zavolala, že nevládzeš vstať z postele, urobiť si čaj. Bežala som na autobus, našla ťa v posteli. Vodila som ťa na záchod, robila čaj, chlebík, obed nosila do postele. Tri dni po sebe. Petra doma plakala, bála sa o teba.“

„To kedy bolo? Toto si vôbec nepamätám.“

„Keď si mi to prvýkrát povedala, že si ešte nebola slabšia ako teraz, vydesilo ma to. Ak si to nepamätáš, to je pre mňa vlastne dobrá správa.“

„Čoš, raňajky si ja spravím, aj sa obriadim. Len som jak lekvár, to ma hnevá.“

Mama zasa vo forme

„Suseda Lydka ma včera ostrihala. Pod balkónom má stoličky, ani vietor tam nefúkal. Už som to mala také vyrastené a nechcem ísť kaderníčke, nech tam niečo nechytím, ona si na hygienu moc nepotrpí. Teraz mám tak málo vlasov, tie dlhšie boli našuchorené, nebolo to tak vidieť. Ale dala som si ten gél z tuby, čo si mi kúpila a celkom dobré. Aj tak tam len ležím, akurát sanitkár čo ma vidí,“ hlási spokojná mama.

„Včera mi volala aj Oľga. Rozprávala, čo si varí, aj recepty mi dávala. Povedala som jej, že ja len otvorím mrazák a vyberiem si, na čo mám chuť. Ale veď ona je o desať rokov mladšia. Nech si varí. Že si robí takú maškrtu. Uvarí cestoviny, na to tvaroh a čerstvé posekané jahody. Takú chuť som dostala na tvarohové palacinky! Mohla by si mi kúpiť tvaroh. Dávno som nemala. Aj Rajo maslo nátierkové. Lebo keď poviem Renáte, zas mi kúpi Flóru.“

„Dobre mami, keby ti ešte niečo napadlo, prezvoň ma.“

„Tak si predstav, hovorila som ti, akú mám chuť na tvarohové palacinky. Poobede som sa išla prejsť do záhradky, otvorím dvere a na poličke dve tvarohové palacinky! Že Lydka mi zvonila, sedela som na balkóne, nepočula, tak mi ich tam nechala. Tak som si pochutila, jednu som zjedla hneď a druhú si nechala na zajtra.“

„Tá Lydka je úžasná. To bolo naozaj milé od nej,“ teším sa, akých má dobrých susedov.

***

„Tak si predstav, že včera, len čo sme dohovorili, zvoní Lydka s kulmou v ruke! Lydka, len si ju pekne schovaj, ja som si ráno dala na vlasy gel. Že nemáš to zlé, hovorí. No šak som ti ani nepovedala, že to mám zlé, hovorím jej. Typická učiteľka. Ona sa starala o deti a aj teraz na dôchodku by sa furt o niekoho starala. Kedysi mi sem chodila – ostrihám ťa, natočím ti vlasy, ale ja som jej rázne povedala nie a už mi dala pokoj. Teraz som povolila, dala som sa ostrihať a už by ma pomaly prišla aj okúpať!“

Nekomentujem.

„A tie palacinky, my sme dávali do tvarohových tvaroh! V tej prvej som ho aspoň videla, aj keď necítila, ale v tej druhej, štyri hrozienka a len bolo vidieť, že čosi biele je tam namrvené.“

„Možno nechcela, aby vytiekol,“ snažím sa obhájiť susedu.

„Na dialýze nám sestrička roznášala čokoládky Deva. Môžete mi ju hneď rozbaliť sestrička, prejde mi čas, aj si pomaškrtím. Pokrčila plecami, že je zakázané jesť tam a hodila mi ju do kabelky. Len čo odišla, tí čo majú voľné obidve ruky, rozbalili si a zjedli.“

Chúďa mama. Snáď sa čoskoro vrátia staré dobré časy a budú dostávať chlebíčky aj kávu.

Dobrý deň

„Minule mi zas tak nechutilo. Julo sa ma pýtal, či mi má doniesť rezeň alebo marinované mäso. Vybrala som si rezeň. Zjedla som polovicu a dosť. Nemohla som ho dojesť, nechala som si na druhý deň,“ smutne konštatuje mama.

Na to, že ti nechutí, je to až-až, keď si predstavím, že okrem toho popíjaš nutri drink, ktorý predpisujú pacientom, čo už neprijímajú stravu.

„Včera som mala dobrý deň. Na obed som zjedla tie tvoje zeleninové lievance, na olovrant tofu nátierku, bola výborná a na večeru som si dala ešte dva lievance. Bola som v záhradke, stretla som Julka. Prihovoril sa mi, že keby som voľačo potrebovala, nech zavolám, že Elena chodí stále na bicykli, doniesla by mi. Hovorím mu, šak ja ani vaše číslo nemám. O chvíľu prišla Elena s papierikom, doniesla mi číslo. Že ona by mi už dávno bola pomohla, len nevedela ako,“ mama je celá uveličená.

Vôbec jej nedochádzajú súvislosti. Roky sa sťažuje, že synovec býva vo vedľajšom dome, len ju pozdraví, neprihovorí sa jej, neopýta sa, ako sa má, nezavolá ju posedieť na záhradku a má to tam také pekné. Susedia jej dlho neverili, že sú taká blízka rodina. Sťažuje sa mne, Betke, my klebety nerobíme. Lenže teraz je častejšie so susedou Lydkou, ktorej dcéra zhodou okolností býva posledných pár rokov v tom istom dome, kde Julko a zrazu takáto náhoda. Po toľkých rokoch Julka osvietilo.

„Vidíš, mamula, oni sú dobrí ľudia, je to len o komunikácii.“

„Pani M. sedela pod balkónom a kričala na mňa, či by som sa s ňou nešla porozprávať. Ona už zle chodí, sedí tam na stoličke. Že aj minule na mňa kývala a neprišla som. Taká bola rada, že ma vidí po dlhej dobe. Som jej hovorila, že musí zakričať, ja už dobre nevidím, ani nepočujem. Sľúbila som jej, že sa bárkedy pri nej zastavím.“

Mame sa ráta, keď má pocit, že ona ľuďom robí radosť svojou spoločnosťou, nie ak jej niekto dá najavo, že prišiel za ňou, aby jej nebolo smutno.

Kamarátka sa čuduje, prečo mama nenadviazala kontakt so synovcom, veď sa ona jeho mohla opýtať, ako sa má.

„Ona čakala na jeho iniciatívu. Nebude sa kráľovná prihovárať poddaným,“ smejem sa.

Jún 2020

Rodinné stretnutie

Stretnutie v Nemšovej bolo skvelé, ale málo. Myslela som, že mame chýbala rodina pokope a nie iba to. Penzión Mária spomína ďalej.

„Dobre, mami, len čo otvoria, vybavím.“

„Vieš, mne ide o to, že na Vianoce sme boli u Ivany, na Štefana u teba, teraz u Moniky a ja som už taká lenivá, že nič doma nenachystám, tak by som vás chcela pohostiť tam.“

Chápem. Overujem situáciu v penzióne, ponúkam mailom dva termíny všetkým členom rodiny, na jednom sme sa zhodli. Podmienky dolaďujem s vedením mailom, telefonicky, osobne vyberám stoly, nemôžu sa spájať ako voľakedy, budeme sedieť pri dvoch, s výhľadom na terasu, ihrisko, kvetinovú výsadbu, za pekného počasia, sú dvere otvorené, Hana sa môže hrať, chalani fajčiť. Organizujem, kto koho privezie, len slnko zmenilo na poslednú chvíľu plán, v ten deň sa neukázalo.

Zasadací poriadok som premyslela vopred, aby mama nebola sklamaná ako minule, keď sa jej ušlo miesto medzi menej vyvolenými. Okolo nej treba zabávačov, Ivana s Jarkom, Monka s Mišom a malou Hanou. Ideálne by bolo, keby som sa zmestila aj ja, ale aby sa bratova rodina necítila odstrčená, budem s nimi. Petra mala možnosť výberu. Buď si sadne k babkinmu stolu bez mamičky, Hana mala detskú stoličku za vrch stolom, pre vozík zostalo miesto. Druhá voľba, s mamičkou pri stole Filipkovcov, vystavená otázkam a dobrým radám strýčka Jula. Volila z jej pohľadu menšie zlo, vedľa babky.

Ivana priniesla nádhernú kyticu z poľných kvetov, špičkovo naaranžovanú kamarátkou záhradníčkou, kvety si pestuje sama. Mama protestovala, že nič neoslavujeme, ale bola natešená, až dojatá, to nezakryla.

Skôr, než priniesli polievku, oslovil ma brat: „Prečo sme to nemohli mať na Kubrici, pri rybníkoch? Tam netreba nič dopredu rezervovať, každý si môže na mieste vybrať, čo chce.“

„Mama chcela ísť sem, splnila som jej želanie. Nabudúce môžeme ísť na Kubricu, zorganizuj, radi prídeme. Dnes by sme tam zmokli, keď bude istejšie počasie.“

„Nechápem, prečo musíme mať jednotné jedlo.“

„Už minule som ti vysvetľovala, že nad desať ľudí treba jedno, aby niekto nezačal jesť a ostatní čakali, kým mu urobia na objednávku.“

„Ja by som radšej čakal. Všade je množstevná zľava, tu nás naopak trestajú. Čím nás príde viac, tým nás znevýhodňujú a obmedzujú.“

„Pozri, podarilo sa mi vybaviť aspoň dve jedlá, kto neje mäso, sú tri porcie vyprážaného karfiolu. Druhé jedlo som zvolila špíz Mária, kde je bravčové aj kuracie, pražená cibuľka, zeleninová obloha a dohodla som pol zemiakov, pol ryže, aby som vyhovela všetkým.“

V priebehu rozhovoru nás osloví čašníčka, čo budeme piť. Renátky a Filip si bez váhania objednávajú kofolu, ja mätový čaj, Julo chce Coca colu. Ponúkne mu RC colu, ktorá je na nerozoznanie od Coca coly, lenže on jej nerozumie, zamietavo pokrúti hlavou a pýta sa na pivo. Vymenuje mu tri, ani jedno nevyhovuje, radšej bude smädný. Renátka je prekvapená: „Prečo si si neobjednal aspoň nejaký džús?“

„Veď nemajú! Počula si, čo mi vymenovala – RC colu a tri pivá.“

„Julino, ona nemusí vedieť celý nápojový lístok naspamäť. Mal si oň požiadať, alebo opýtať sa na džús,“ prihováram sa mu.

Zanovito hľadí do stola, neodpovedá. Odchytím čašníčku, keď prechádza okolo nášho stola. Pýtam sa na džús, vymenuje šesť, jeden si vyberie.

„Nemohla si povedať, že nás bude deväť? Potom by si každý objednal, čo chce,“ pokračuje v téme.

„Nemohla. Bola som rada, že mi vyšli v ústrety dvomi jedlami, bolo by mi trápne podvádzať. Sedeli by sme spolu, veľmi rýchlo by ma odhalila.“

„Ale veď ty vždy vybavíš aj nemožné. Nehovor, že toto by si nedokázala!“

„Práve preto. Vybavujem potrebné veci, nebudem míňať energiu na niečo, čo nie je životné dôležité. Nezišli sme sa tu kvôli jedlu, ale kvôli mame, aby nás mala všetkých spolu. Myslím, že raz do roka, by sme sa mohli prispôsobiť a zjesť, čo je,“ dochádza mi trpezlivosť.

„Ja si myslím, že si to mohla tak urobiť. Kto by to kontroloval, či patríme všetci k sebe?“ pridáva sa Renátka.

„Nabudúce to rada prenechám vám, vybavte si sami!“.

Prinesú fazuľovú domácu s rezancami, slepačí vývar chlapi moc nemusia, posnažila som sa.

Filip a Renátky chvália po prvej lyžici, Julo komentuje: „Nie je zlá, len to kuracie mäso! Do fazuľovej polievky kuracie, to je absurdné!“

„Kuracie?!“ oponuje Renátka. „Veď to je údené koleno!“

„Tatino, to sa ti len zdá, lebo je rozvarené, moc mäkké,“ pridáva sa Filip.

Pri druhom stole polievka zostáva v mise, babka a Petra nejedli. Renátky si s chuťou naložia aj tú.

Na stole pristávajú porcie špízu Mária, príde druhé kolo: „To je na špajdli?! Ako si to teraz budeme deliť?!“ neskrýva sklamanie brat. „My sme chceli Filipkovi dať kuracie, od neho by sme si zobrali bravčové.“

„Filip predsa neje mäso! Objednala som mu karfiol, minule mäso odmietol, objednával sa mu vyprážaný syr.“

„Ale karfiol on neje. Z mäsa kuracie zje.“

Neriešim, idem za mamou. „Mami, môžeš si vybrať mäso alebo vyprážaný karfiol.“ Mäso má odo mňa v mrazáku vždy, kuracie, morčacie, bravčové, hovädzie, na mrazenie je najvhodnejšie. Dávam jej aj zeleninové lievance, kapustové posúšky, ale mäso prevažuje. Renátka v nedeľu tiež posiela mäsité jedlá. Stáva sa, že mi povie: „Vieš, ja nemôžem stále jesť len mäso, urobila som si vrtuľky s lekvárom.“ Očakávam jasnú odpoveď a ona: „Ja by som radšej mäso.“

V pohode. Zjedla by som ho ja, keby sa neprihlásila Monka.

Medzitým sa na troch tanieroch delí mäso, bojujú so špajdľami, triedia kuracie, bravčové. Julo chcel s Filipom vymeniť aj ryžu za zemiaky, ale nedal si.

Konečne skončil obed, zostávala len káva a dezert. Brat dostal preso ne jeho vkus vo veľkej šálke, Ivana s Jarom v malej. Prečo?! No asi si také objednali.

Babka sa s chuťou pustila do zmrzlinového pohára s tromi zmrzlinami, ovocím a kopcom šľahačky. Nepovedala, že jej nechutí, že nevládze, ani že je to porcia ako pre drevorubača.

Bola nadmieru spokojná. Počas obeda robila program Hana, pri ich stole sa ozývali výbuchy smiechu, od synáčikových poznámok som ju ušetrila.

Tešíme sa na Kubricu, Julino!

Júl 2020

Mame

načasované hovory stresujú

dve polhodiny dvakrát denne ako antibiotiká

hocikedy volám rada

ráno a večer sa premáham

s výčitkami lebo

už teraz viem

raz mi budú chýbať

Nie je to až tak zlé

„Mami, keď budeš nabudúce potrebovať lieky, daj si predpísať elektronicky. Renátka chodí autom, v hociktorej lekárni ti môže vybrať a priniesť cestou z práce. Stačí, keď jej do telefónu nadiktuješ tvoje rodné číslo.“

„Dnes som si chcela ísť do Kauflandu pre lieky. Ale ráno som sa zobudila ako zdochlina. Taká som slabá, neprešla by som,“ sťažuje sa o pol desiatej mama.

To je nápad! Kedy si ty bola naposledy v Kauflande?

„Mrzí ma to, že ťa zase otravujem, ale našim nechcem volať. Istotne už balia Filipa do tábora,“ pokračuje mama.

Traja dospelí ľudia budú baliť štyri dni takmer štrnásťročného Filipa do letného tábora. Na týždeň, či na dva, to je jedno.

„V sobotu ho tam vezú, v nedeľu budú z toho istotne unavení, kedy by mi lieky doniesli? A ja už mám len na dnes a na zajtra.“

„Dobre, mami. Diktuj!“

„Mohla by si mi aj peniaze vybrať. Lebo posledných šesťdesiat euro som dala Filipkovi za vysvedčenie a do tábora.“

„Jasne, vyberiem ti. Nič iné nepotrebuješ?“

„Nie.“

Bežím do lekárne, vyberám peniaze, nakúpim, Petra má poobednú.

„Peti, idem babke na bicykli zaniesť lieky, TV program, peniaze, nákup. Vrátim sa najskôr o pol štvrtej. Keby ťa Eva chcela poslať domov skôr, tak musí s tebou počkať.“

Nasadám na bicykel, cestou premýšľam, mala taký slabý hlások v telefóne, ktovie, v akom stave ju nájdem. Na balkóne nesedí, ktovie, či neleží. Odomknem si sama, dvere na spálni sú zatvorené, zrazu vybehne z obývačky vysmiata: „Ty čo tu robíš?!“

„Expres donáška,“ smejem sa.

„Dnes som si urobila takú prechádzku okolo ihriska, tak teraz už sedím v obývačke, na balkóne mi bolo zima.“

Pozoruje ma, čo vyťahujem z ruksaku, všetkému sa poteší, aj keď nič nepotrebovala.

Juj, ako som rada, že to s ňou nie je až také zlé.

Až bude pokosená tráva

„Treba pokosiť tú trávu. Už je taká vysoká, že si nemôžem ísť sadnúť ani na lavičku,“ začína mama zasa s trávou. Kedysi jej vadilo, čo povedia susedia. Vtedy som jej povedala, nech sa o záhradu nestará, darovala ju Ivane. Ak sa za ňu hanbí, napíšem tam ceduľu – Táto záhrada nepatrí pani Zuzane. Tentoraz hrá na city. Posedela by si na lavičke.

„Kto má viac času? Ivana alebo Mišo? Koho poprosíš, aby mi to prišiel pokosiť?“ pokračuje.

„Určite Mišo. Poviem mu.“

Sľúbil, ale neprišiel hneď. Babka nadhodí tému kosenia na rodinnom stretnutí. Vysvitne, že Ivana sa dohodla s jej susedmi, že si budú kosiť oni, pre zajacov.

„Pýtala som sa Lydky, ako je to s tou trávou. Potvrdila mi to. Oni si pokosia. Ale to mali skôr! Tá tráva už je stará aj pre zajacov!“

„Nechaj to na nich, mami.“

„Si predstav, že mi preniesli lavičku na ich pokosenú záhradku a ponúkli, nech si odtrhnem, na čo mám chuť.“

Pár dní sa mama vyhrieva na ich záhradke, zobká ríbezle, maliny, egreše a zasa je to tu: „Ešte stále to nepokosili! Pošli toho Miša!“

„Ale mami, teraz by to vyzeralo ako provokácia. Dohodli ste sa, aj lavičku ti preniesli a teraz to dáš z trucu pokosiť Mišovi.“

„Nech! Mali mi rovno povedať, že to kosiť nebudú, nech si pokosím sama! Vieš, čo mi povedala Eva? Že oni kosia u Lukáša! Bola som sa pozrieť a ozaj! Tam už je pokosená skoro celá záhrada! Tak ma to najedovalo!“

„Vydrž ešte, prečo ti na tom tak záleží?“

„No včera som išla na moje čerešne, zamotala som sa do tej trávy a spadla som!“

„Mamula, prečo si tam išla, keď si môžeš trhať u nich?“ dohováram jej ustarostene.

„Ale oni nemajú čerešňu! Oni majú višňu! A tie sú kyselé! Ja to Lydke poviem, že už čakať nebudeme!“

Dva dni na to.

„Predstav si, bola tu Lydka, doniesla mi koláč aj kopu Sloveniek na čítanie. Hovorila mi, že Miro to pokosí, že to chce na seno, na zimu. Mne už je to jedno. Nech si pokosí kto chce a urobí s tým, čo chce.“

Koláč zjedený, Slovenky prečítané.

„Ja už ďalej čakať nebudem! Pošli toho Miša! Aj som to Lydke povedala, že som nahnevaná, že mi mali rovno povedať, že to kosiť nebudú. Len čosi motala, ale ja som jej to musela povedať! Nech si to prediskutujeme! Ja nechcem, aby tu bolo dusno, kvôli sprostej záhrade!“

Na druhý deň.

„Predstav si, idem do záhrady a tam Miro. Kosil to kosou. Som mu hovorila, že tá tráva už je stará aj pre zajáčkov. On hovoril, že u Lukáša kosili ďatelinu, tú im dávajú čerstvú a toto si naschvál nechal na zimu. Posušia to na seno. Už by to bol aj minulý týždeň, ale nestačí, že jeden deň svieti slnko, na druhý deň prší, zmoklo by to. Na kosenie kosou, čím je tráva vyššia, tým sa lepšie kosí.“

„Ozaj, mami, prečo to Julo nepokosil kosou? Veď on kedysi kosil rád.“

„No áno, on to kosil kedysi, ale Ivana vtedy zobrala kosu, nebola tam.“

„Ale veď ona ju vrátila, už dávno je v garáži.“

„A ozaj! Dohovie. Ten Miro, čím je starší, tým je krajší. Kedysi bol taký učamený, teraz tak zmužnel, aj porozprávať sa s ním dá, no celkom schopný chalan to je.“

Mimochodom, ťahá mu na šesťdesiatku.

Pokosené

„Bola som sa pozrieť v tej záhradke. Okolo stromov to treba s nožnicami. Poviem Julkovi, keď príde v nedeľu. Len či príde. Istotne budú unavení, keď v sobotu vezú toho Filipa. A hlásia aj búrky. Len aby ich to nezastihlo na ceste, zle by sa šoférovalo.“

„Kde presne ide ten Filip?“

„Kdesi pod Tatrami, nezapamätala som si. Budeš mi musieť poslať toho Miša s kosačkou. Je to pokosené tak kostrbato.“

No, čo sa dalo čakať od učameného.

„No, jako s kosou. Viem, je to hrbolaté, zle sa mu to kosilo. Ale vyzerá to, akoby len tie vrcholky pozrážal. No, musí to pokosiť Mišo, nech to voláko vyzerá.“

***

„Julko sa ma minule pýtal, koľko spolu každý deň telefonujeme. Hovorila som mu, že takú polhodinu ráno, aj večer. Že on nemá toľko noviniek, nevie, čo by mi rozprával.“

To ja mám od utorka večera pol desiatej, keď sa vrátiš z dialýzy, do rána pol desiatej noviniek a noviniek.

„Julko! Ale veď ja sa potrebujem vyrozprávať! Hovorím mu. Veď v zime som tu bola sama, ani s Betkou sme sa nestretali, ani do záhradky sa nedalo.“

„Zavolal ti aspoň raz cez týždeň?“

„Nie. Keď som mu hovorila, povedal, že on nevie, kedy oddychujem, aby ma nevyrušoval, že nech mu zavolám ja.“

„A zavolala si mu?“

„Nie. Ráno neviem, dokedy spí, potom je celý deň na záhradke, nechcem ho vyrušovať.“

Hlavne keď ja nezavolám do desiatej, lebo nestíham s Petrou a nákupom, prezváňaš ma: „No čo je, Gabika?! Veď volávaš o pol desiatej!“ V hlase obavy aj výčitka.

Prekliate bagety

„Dnes sme dostali bagetu! Bola tak profesionálne zabalená, to nerobili sestričky, asi objednali. Nemohli sme to síce jesť tam, až doma. Dobrá bola! Šunková! Pochutila som si,“ hlási natešená mama po príchode z dialýzy.

O dva dni.

„Zasa bola bageta. Ale s maďarskou salámou!“ bedáka, akoby tam dali najpodradnejší parizér. „Tú ja neľúbim.“

„Dnes bola syrová so zeleninou. Šak nebola zlá, ale zakaždým bagetu?“

Druhý týždeň.

„Tak si predstav, zase bageta! Ja ju už nemôžem ani cítiť! Sú oni normálni?!“

„Mami, veď zo začiatku ti chutila.“

„No áno. Pre zmenu. Ale každý druhý deň to isté?!“

„Veď je zakaždým iná. A chlebík s maslom a Pigi čaj raňajkuješ celé roky, pokiaľ mi pamäť siaha. Bezo zmeny.“

„No to je iné.“

„V čom je to iné? Nechutí ti tá bageta? Tak si natri chlebík s maslom a obsah bagety si nalož naň. Šunku, zeleninu.“

„Včera som ten vrch dala dole, namrvila z balkóna vtákom a spodok zjedla, ale už mi ide krkom. Zo štvrtka dávam v piatok Jarovi, keď mi dovezie chlebík, zo soboty odkladám Julkovi na nedeľu, tí si pochutia.“

„Mami, v čom to bolo iné, keď vám dávali chlebík? Aj vtedy sa striedala šunka, saláma, paštéta, ktorú mimochodom nemáš rada. Nerozumiem tomu.“

„Jak to tí druhí ešte jedia, tak ich obdivujem!“ nereaguje na moju námietku.

***

„Julko mi včera doniesol obed. V jednej krabičke kysnutý koláč a druhú nemôžem otvoriť. Je tam čosi biele, neviem na to prísť, čo.“

„Mamula, veď zazvoň Lydke, pomôže ti.“

„Áno, len nechcem ešte, čo ak spia.“

Večer.

„Tak sa mi to podarilo. Zvládla som to sama. Ale čo som jedla, ti nepoviem. Už si videla takto krájať zemiaky?! Jeden veľký zemiak rozkrojený na štyri štvrtky!“

Videla. Aj Ivin Krto takto krájal a celkom mi to chutilo.

„A to biele, asi cukina so smotanou, ale to som ju tam len tak tušila. Jako keby malú cukinku nastrúhala pre štyroch. A po dlhom hľadaní som našla kúščiček mäsa. Ale šak nebolo to zlé. Na dva razy som to mala. Potom som si vytiahla tú tvoju fašírku a urobila som si k nej zemiakový šalát.“

„Tak to bol cukinový prívarok s mäsom. Nečuduj sa, že bolo málo mäsa. Každú nedeľu sa sťažuješ, že ti dávajú veľa mäsiska, kto to kedy videl. Určite si to spomenula aj pred Julom, snažili sa ti vyhovieť.“

Keby si nefrflala, nadbytočné si mohla vyhodiť a nemusela si loviť kúščiček.

August 2020

Riešenie

Nikto sa jej pri dverách nedozvoní, nedoklope, treba použiť telefón, ktorý má na plné pecky. Strojček jej predpísali naposledy pred piatimi rokmi. Rozpadá sa, vypadáva z ucha. Ustavične sa sťažuje, keď ju chcem objednať na ušné, potrebuje sa predtým poradiť s bratom.

„Julko povedal, že ten strojček nikdy nebol dobrý. Na recept predpisujú len aušus. On mi pozrie na internete.“

„Dobre, mami, nechám to na vás.“

Mama sa sťažuje ďalej, Julko študuje, porovnáva.

„Objednaj ma tomu Prekopovi! Julo sa na to vykašľal, dávno zabudol, čo mi sľúbil.“

„Dobre, mami, idem tam zavolať.“

„Ešte nevolaj! Musím sa poradiť s Julkom, aký si mám dať predpísať.“

Ubehol rok, neriešim, nevnucujem sa.

„Mami, zajtra idem s Petrou na ušné, od stredy má zaľahnuté v ušiach, nepočuje. Naposledy sme boli pred tromi rokmi, mali by sme každý. Má nadmernú tvorbu ušného mazu, treba ho odstrániť. Neviem, kedy ti zavolám. Ideme Za mosty pešo, nejde nám žiadny nízkopodlažný. To je hodina tam, hodina späť.“

„Tak sa pozri, dokedy ordinuje. Ja by som išla poobede s Renátou. Keď príde z roboty. Ona by ma zaviezla.“

***

„Objednala som ťa na pol jedenástu. Julo s tebou môže ísť taxíkom, keď sa bojí šoférovať. Aj suseda Elenka tak chodí s mamou.“

„Ty si ma už objednala?! Ja som chcela, len aby si sa pozrela.“

„Pozrela som sa, neordinuje do tretej, tak som ťa objednala. Dokedy to chceš odkladať? Zavolaj večer Julovi a dohodnite sa.“

***

Nebola som u brata vyše roka, nestíham. Mama mi vyčíta: „Čo sa nejdeš niekedy pozrieť, má to tam pekné, raz ma v nedeľu zobrali, všetko mi poukazoval. Prikúpil pozemok, pestujú zemiaky, zeleninu, postavil plot, narobil sa tam. Keď som chcela minule, aby mi povysával, nevládal, že bol celý deň v záhradke, bolí ho chrbát.“

V utorok je Petra výnimočne v dielni takmer celé štyri hodiny, to by sa dalo. Zavolám kamoške, urobíme si bicyklový výlet. Prichádzame do Zlatoviec o desiatej, zvoním, v dome ticho.

„Skús na telefón,“ nabáda ma Andula.

Počujeme, ako telefón vyzváňa v spálni. Nakoniec ho predsa len zodvihne.

„Prišli sme pozrieť záhradku! Pustíš nás? Sme tu s Andulou.“

„Som ešte v posteli, ale prídem.“

Ako dobre, že nie som sama, kamarátka sa živo zaujíma o každú bylinku, každý strom, majú sa o čom rozprávať. Hoci jej praktické skúsenosti neprekročili hranice balkóna, obaja majú informácie z internetu, nie povrchné, idú vždy do hĺbky, čo nie je môj prípad. Motkám sa vedľa nich, užívam si slniečko a prezerám, čo ma zaujíma. Kvety, okrasné tekvičky, kríky. Jeho nie príliš dobrá nálada je prebitá Anduliným štebotaním.

„Ty si čo zasa na zajtra vymyslela?!“ obráti sa nečakane na mňa.

Tak predsa. Nebude to len vyrušením zo spánku.

„Ako to myslíš?“

„Že mám ísť s mamou taxíkom na ušné! Som z toho odvčera roztrasený, ako zvládnem okružnú jazdu po Trenčíne. Objednám ho ku mne, potom pôjdeme do Biskupíc...“

„Tak choď k mame pešo a objednaj ho k nej, ak je to problém.“

„Prečo si ju objednala?!“

„Prečo? Lebo ma o to požiadala. Už rok čaká, že Julko jej kúpi strojček cez internet.“

„Ona ťa požiadala? Tak to mení situáciu. Bol som naštvaný na teba. Myslel som si, že si bola s Petrou a pri tej príležitosti si si zmyslela, že objednáš aj mamu.“

„Julino, mama nepočuje. Objednáš jej teda cez internet?“

„Ja tam už ani nehľadám. Nevieš si predstaviť, koľko toho na trhu je a na základe čoho ja mám vedieť, ktorý by bol pre ňu vhodný?“

„A teda? Aké máš riešenie, keď sa na mňa hneváš, že som ju objednala na ušné?“

„To sú otázky! Ty nevieš, že sú prípady, kedy riešenie neexistuje?!“

„Aha, tak necháme mamu hluchú. Ale aspoň si jej to mal povedať, lebo ona stále čaká.“

„Veď som jej to už dávno povedal.“

„Tak asi nepočula.“

Zostávam zarazená, zaseknutá. Našťastie pokračujú v prehliadke záhrady a ja sa snažím nedať najavo, že ma bratov útok zasiahol, prechádzam sa s nimi.

„Veď sa nehnevaj! Myslel som, že si to ty vymyslela. Je to teda na mame. Ty za to nemôžeš,“ obráti sa zrazu na mňa.

„Ja sa nehnevám, Julino, som len v poslednej dobe akási rozhodená, nevšímaj si to,“ premáham sa, aby som sa nerozplakala.

„Mala by si prestať brať lieky na tlak. Najmä ten Concor. Mám pocit, že ten ti spôsobuje takéto nálady.“

Andula sa taktne vzďaľovala, keď sme riešili rodinné záležitosti. Tentoraz nečakane pristúpila k nám, chytila ma mocne okolo pliec a oslovila Jula: „Pozri, nechcem sa do toho miešať. Ale Gabika sa stará o mamu najlepšie ako vie. Potrebuje načúvací strojček? Potrebuje. Tak tam s ňou choď a uvidíte.“

Kamoška, ktorá vôbec nie je kontaktný typ, s nikým sa neobjíma, nebozkáva pri stretnutí a lúčení, stojí vedľa mňa a pevne ma celý čas drží. Ja tam len stojím, slovka neprerečiem, cítim energiu, ktorá ma zaplavuje. Niekto sa ma zastal a podržal ma.

September 2020

Pre návštevy

„Povedala som Julovi, nech mi v nedeľu Renáta, keď pôjde autom, dovezie minerálku. Šak je to len pre nich. Ja ju nepijem. Filip, prvé, čo prídu, donesie poháre, vypijú celú fľašu. Aj som mu povedala, že to potrebujem pre návštevy.“

Prešiel týždeň, dva.

„Ja som už mesiac nemala minerálku. Občas si potrebujem upiť na pretrávenie.“

„Oni ti nekúpili?“

„Nie. Julinko dávno zabudol. To neni, jako keď poviem tebe.“

„Mami, veď v nedeľu, keď ťa zobrali k nim, Renátka sa s tebou zastavila v Lidli, aby si si kúpila, čo potrebuješ.“

„Nič som vtedy nepotrebovala.“

O týždeň.

„Ja im zavolám, nech si so sebou donesú, keď prídu.“

„Mami, stále im hovoríš, že je to pre návštevy, čo keby si povedala, že aj ty potrebuješ?“

„No ja sa veru bez nej obídem. Ja už teraz ani nemôžem veľa piť kvôli ľadvinám.“

„Tak potom prečo si stále robíš starosti? Keď budú smädní, možno ich napadne, že mali kúpiť minerálku, alebo sa napijú vody.“

„To určite! Filip piť obyčajnú vodu nebude! On si do nej dáva citrón! Z troch citrónov som mala nažmýkanú šťavu v poháriku do čaju, všetku mi vypil!“

„Ináč, tie malinké citróny, čo si mi naposledy kúpila, majú strašne veľa zrniek. Šupku majú síce tenulinkú, ale polovica je zrniek, šťavy málo. Tie, čo si mi predtým kupovala, to bola radosť, z jedného som mala pol pohára.“

„To je ťažko, mami, nikdy neviem, aké budú, dovnútra nevidíš.“

„Ale ty aj tak kúpiš najlepšie. Preto si Renáte citróny ani kupovať nedávam.“

To ja

„Volala mi Gita, keď som bola na ušnom. Povedala som jej, že som u doktora, aby moc nekecala. Predstav si, že si zabudla niekde v meste palicu a prišla na to až doma! No hovorím jej, Gitka, ty mi nehovor, že tú palicu potrebuješ! Šak keby si bez nej nevládala, tak na to prídeš, len čo vyjdeš pred obchod. Povedz mi, Gabika, veríš tomu, že by nemohla chodiť bez nej?“

„Ja neviem, mami. Možno ju potrebuje ako psychickú podporu. Niekedy sa jej ide lepšie, niekedy horšie a má takú istotu, keby čosi, oprie sa o ňu.“

„Ale že príde domov z mesta a nevie, kde ju nechala?! To ja, keby som už musela ísť s palicou, veru by som ju zabudnúť nemohla.“

Nekomentujem.

„Zase sa len sťažovala, že sa o ňu nikto nestará. To ja som jej povedala, že o mňa sa veru staráte. Mám navarené, nakúpené, aj ma odveziete, kde potrebujem.“

To si jej moc nepomohla. Trochu spoluúčasti by nezaškodilo.

„Ozaj. Som ti nepovedala. Dnes sme neboli taxíkom. Renátka zistila, že si môže zobrať voľno ako môj doprovod. Dala si potvrdiť papier u sestričky, doviezla nás tam. Julko si s doktorom pohovoril, aj návod si zobral, že si ho doma preštuduje. Zobrali mi odtlačky, zatiaľ mi dali také provizórne koncovky, mesiac budem čakať. Dali mi strojček na obidve uši. Telku počujem perfektne, nemusím si dávať nahlas. Mám tam nastavenie na televíziu, na ulicu, do reštaurácie. Na tom starom nebolo nič.“

„To je super. Dobre, že si tam išla.“

„Renáta ma zobrala aj k nim, na zákusok a na kávu, to ešte k tým jej narodeninám upiekla, aj do roboty zobrala. Pekný bol aj chutný. Tenučké cesto, vrstva jabĺk, na tom pudingový krém, na tom taká pena, posekanými orechami posypaný a ešte šľahačka na vrchu. Vynikajúci! Potom išla do roboty a doviezla ma domov,“ hlási spokojná mama.

Večer.

„Vieš čo, vôbec som neni spokojná s tým strojčekom. Keď mi zvonil telefón, také pazvuky to vydávalo, no hrozné! To je tam len taká špongia, mám si ju zatlačiť do ucha a keď z nej ostane trochu trčať, hádam preto to piští. Ale nedá sa mi tam napchať celá.“

„Mamula, vydrž pár dní. V nedeľu sa stretneme u Ivany a chalani sa pozrú, či by sa s tým dalo niečo urobiť.“

Zisky

„Bol tu bol taký chlap z plynární. Vysvetľoval mi, že keď platím elektrárňam, to je zahraničná spoločnosť. Keby som mala elektrinu u nich, zisky by zostávali na Slovensku. A to ja radšej budem platiť Slovákom.“

„Mami, ja medzi dverami nič nepodpisujem, vždy sa ich čo najrýchlejšie zbavím.“

„Veď aj ja. Ale zazvonila som Lydke, Ferko mi povedal, že si to preštudoval, oni to podpísali. Nechal mi aj vizitku, že mu môžem kedykoľvek zavolať. Môžeme si overiť aj v plynárňach, že je ich zamestnanec. Vytočil číslo plynární, dal telefón Lydke a potvrdili jej to.“

„Mami, kde máš záruku, že naozaj volal do plynární? Veď mohol zavolať nejakej kamarátke.“

„Šak povedal, že mám dva týždne na rozmyslenie. Poradím sa v nedeľu s Julkom. Dám mu to prečítať.“

Panebože! Roky ti hovorím, nikomu neotváraj, nič nepodpisuj! Koľko ziskov ty už prinesieš pre Slovensko! Varovala som ťa pred pár rokmi, že moje susedy čosi podpísali, koľko to deti stálo úsilia, až sa im podarilo napraviť, čo spôsobili.

***

„Hneď ráno som volala tomu chlapovi, čo tu včera bol. Už o siedmej. Hovorím mu, ja som pre vás ani nespala. Všetky údaje som vám dala a neviem, či som urobila dobre. Hovorí mi, pani A., veď ja som zamestnanec plynární, ja si nepotrebujem zarábať nejakými klamstvami. Len kľudne spite. Vieš, pôsobil naozaj tak dôveryhodne. Uspokojil ma.“

„Presne tak. Na to sú oni školení. Každý podvodník pôsobí dôveryhodne.“

Tentoraz ťa nebudem utešovať, čičíkať.

„Veď mi to zdvihol! Keby bol podvodník, tak to číslo neexistuje!“

„Hádam si nemyslíš, že by si ho zrušil hneď na druhý deň.“

„Ale to bolo tak. Vybrala som si ten sprostý strojček, potom som nepočula a spoľahla som sa na Lydku. Ale ona je taká naivná! Hľadala potom plynárne v nejakých starých Zlatých stránkach, ale dovolala sa len na poruchy. Ty by si nevedela na internete nájsť číslo do plynární do Bratislavy?“

Nevedela.

„No čo. Tak budete aspoň na Markíze,“ smejem sa.

„Ozaj. A čo zoberem tej Ivane?“

„No nič. Čo by si jej brala, všetko jej tam necháš,“ robím si srandu.

„Ale nemôžem ísť s prázdnymi rukami. Ty jej čo doneseš?“

„Ja idem s prázdnymi rukami.“

„Ale to sa nepatrí.“

Končím s predsavzatím, že nič, veď všetci vedia, že už do obchodu nechodí. Večer si líham do postele, vidím višne v čokoláde, Toffifee... v predstavách nakupujem. Zanesiem jej darčekovú tašku pre Ivu spolu s TV Max a citrónmi pre ňu na bicykli, kým bude Petra v robote.

Načo?

„Gabika, ty mi nemusíš každý deň volať. Naozaj! Veď človek nemusí mať vždy chuť.“

„Ale mami, potom si nervózna, voláš Monike do Nemšovej, či o mne nevie, či sa niečo nestalo.“

Dnes ráno. Už mám cesto na plechu, ešte nakrájať na plátky jablká. Je čas volať. Vydrž mami, vydrž, ešte zopár jabĺk, nech je chutný, šťavnatý.

Mama ma prezváňa. Nieee! Rozhrniem plátky po koláči halabala, posypem škoricovým cukrom, tasnem ho do vyhriatej rúry a volám: „Prepáč, mami, chcela som dorobiť koláč, už som mala vyhriatu rúru.“

„Aký guláš varíš?“

„Ko-láč! Ten tva-ro-ho-vý s jablkami. Naši prídu na obed, tak sa ponáhľam.“

„Veď si si mohla dorobiť, ja som nevedela. Som si myslela, že si v záhradke a zabudla si na mňa.“

„No keby si ma neprezváňala, dorobila by som. Takto som ho tam šľahla, načistené jablká, čo mi zostali zjeme. Keby som ti nezavolala po prezvonení, čo by si si myslela?“

„Že si v obchode, nakupuješ a nepočuješ telefón.“

Dobrý nápad. Použijem nabudúce.

„Tým deckám sa u teba musí strašne ľúbiť, keď zase prídu.“

Nebudem ti vysvetľovať, že ja budem strážiť Hanu a oni ti prídu slivky pozbierať a povysávať. To by si ani na dialýzu neodišla, vyčkávala na nich.

„Budú tu aj spať, zajtra pôjdeme na ten Vlčí Vrch od nás.“

„A kedy teda ideme?“

„Napísala som všetkým, že podľa tvojej predstavy máme byť o 14.30 u Ivany...“

„Ale ja som to tak nepovedala!“

„Mami, nechaj ma dohovoriť! Podľa tvojej predstavy o 14.30 tam, ale majú sa vyjadriť ostatní, ty sa prispôsobíš, tebe je to jedno. Nikto zatiaľ nereagoval. Vieš čo, ty sa dohovor s Julom, kedy prídu pre teba. Keď tu naši spia, tak je to na nich, kedy sa vychystajú, vtedy pôjdeme, keď budú nasadať do auta, naložím Petru, sadnem aj ja, nebudem to riešiť.“

„Mohli by sme ísť aj skôr. Lebo už sa rýchlo stmieva. Ale šak ja sa dobre oblečiem, aby mi zima nebola. Mne je to jedno. Veď vieš, ja sa prispôsobím.“

„Áno, mami, ja viem.“

Práveže viem! Aj všetci ostatní. Nebudú riskovať tvoju zlú náladu. Preto ani neodpisujú. Načo?

Hostiteľka

„Volala som tomu Julovi, povedal, že stačí o tretej. Ty si mi povedala, že...“

„Mami, ja som všetkým napísala presne to, čo si povedala, citovala som ťa. Ivana nám večer odpísala – medzi štrnástou a pätnástou je to v pohode. Preto si Julo zvolil hornú hranicu. Ja to riešiť nebudem, dohodni sa s ním.“

Prichádzame na Vlčí Vrch štrnásť štyridsaťosem s malou dušičkou, či nás Filipkovci s babkou nepredbehli. A nie. Stihli sme zjesť po dva chlebíčky s nátierkou z kozieho syra, kým sa psy rozštekali po druhýkrát. Čo sa dialo v aute, som radšej nevyzvedala, babka už bola stabilizovaná, nekomentovala čas príchodu. Malá Hana kráčala pomedzi svorku psov so vztýčenou hlavou, je zvyknutá z domu na kokeršpaniela Viktora. Môj brat bol celý nesvoj a odmietal ponuky sadnúť si ku stolu: „Ja radšej postojím, bojím sa, že by mi nejaký pes vyskočil na kolená.“ Chlebíčky, palacinku, slaninku jedol postojačky, až pri rebierkach si večer opatrne sadol k tanieru.

„Aha! Julo sedí!“ upozorňujem okolo stolujúcich.

„Ale som v strehu!“ priznáva s úsmevom brat, vedomý si svojej slabosti.

„Krúti hlavou, keď vidí Macka, ktorý sa usalašil na mojich kolenách, trasie sa, je najstarší a najmenší, hladkosrstý, nemá ho čo hriať. Rozopínam sveter, túlim si ho a prikrývam, hladím na krku, nech sa upokojí.“

„Veď aj ty si sa štítila psov!“ nechápe Julo.

„Áno. Bála aj štítila, tak sme boli vychovaní. Ale odkedy tu Iva žije, je to veľká zmena. Stačilo, aby mi raz Labena skočila na kolená, privrela oči, keď som ju pohladila, zlomilo sa to vo mne. Sú to akoby moje vnúčatá. Miluje ich moja dcéra, spáva s nimi, prijala som ich.“

Napriek vrtkavému počasiu, sedíme vonku. Na doskách sú spojené dva stoly, prikryté bielymi obrusmi, nad hlavami gumová plachta šesť krát päť metrov, nezmokneme. Na stoličkách vankúše pre mäkšie a teplejšie sedenie. Gazdiná s gazdom priamo pred našimi očami pripravujú na sklo-keramickej platničke a na grile palacinky, slaninku, hermelín, rebierka. Plné tácky chlebíčkov s nátierkou sú už na stoloch, rovnako džbán s malinovou šťavou a plechovky Birella s rôznymi príchuťami. Pozorujeme sliepky, ako ďobkajú popadané hrušky, nádherne sfarbených kohútov. Medzi dvomi sa strhla bitka, Hana fascinovane hľadí, zráža pästičky a kričí – búúúm! Búúúm! Obďaleč mečia kozy, Jarko odbieha, keď dostáva signál, že kozy zdrhli na cestu, treba ich vrátiť.

Moja mama, čo jej nechutí jesť, začína chlebíkom, druhým, tvarohovú palacinku si nechá natrieť Nutellou. Kým ju doje, na tácke pristáva prvá várka grilovanej slaniny. Tí, čo sedia poblíž, si ju rozoberú. Mama vstane, podíde ku mne bližšie: „Videla si to? Tí traja to zhltli, len sa tak zaprášilo!“

Nekomentujem.

„Filipko, zober si palacinku! Dobrá je,“ kričí mama z druhého konca stola. Palacinky sú priamo pri Filipovi. Len sa usmeje.

„Filip, prečo si nezoberieš tú palacinku?“ znova na neho volá.

Medzitým si už nakladá čerstvú slaninku na chleba, aby jej ju zasa niekto nepohltal.

„Filip, prečo si tú palacinku nezoberieš, keď vidím na tebe, že máš na ňu chuť!“ mama už je napružená.

Filip je našťastie po svojej mame, neodvrkne, len sa ďalej usmieva. Po hodnej chvíli vstane, ide za Ivou: „Sú ešte palacinky? Ja by som si dal bez tvarohu, iba s Nutellou.“

„Nie sú, ale o chvíľu budú, čo by som pre teba, srdiečko, neurobila.“

Prichádza s ďalším pohárom cestíčka a pokračuje v liatí palaciniek. Koľko ich Filip zjedol, má spočítané babka. Povedala, že päť. Ja fakt neviem. Zjem čo mi chutí a koľko, ostatným doprajem to isté.

„A ty si zober slaninku, Gabika!“ otáča sa na mňa, keď u Filipa nepochodila.

„Ponúkaš jak zo svojho, mama,“ snažím sa o vtip, nech dá chvíľu pokoj.

„Prečo si tú slaninku nezoberieš, keď viem, že ju ľúbiš?“

„Lebo som zjedla dva chleby a veľkú palacinku, potrebujem vytráviť.“

Idem pozrieť záhradku, práve sa dogrilovali rebierka. Za chrbtom počujem: „Naložte Gabike na tanier, ona ani slaninku nejedla!“

Monka: „Babka, mama je svojprávna, keď bude chcieť, zoberie si sama.“

Vraciam sa späť, mama ma zbadá: „Ty by si si nezobrala, Gabika!“

„Nie, mami, keby si tu ty nebola, umrela by som hladom.“

„Tak prepáč!“ precedí mama cez zuby a myká jej kútikmi. Vstane a zmizne za domom.

Zoberiem si ďalší chlebík, nech nie som hladná a utrúsim: „Tak čo, mám ju ísť odprosiť?“

Brat zodvihne hlavu od rebierok: „Koho? Prečo? Čo sa stalo?“

„Ty si si nevšimol maminu reakciu? Veď sa skoro rozplakala.“

Až teraz zbadá, že mamina stolička je prázdna. Spozornejú aj ostatní. „Veď to bola sranda!“

„No, ako pre koho.“

Idem za mamou, prechádza sa s rukami za chrbtom za domčekom, kde ju nikto nevidí.

„Prepáč, mami!“ chytím ju okolo ramien. „Srandovala som, nechcela som ťa uraziť. Poď si za nami sadnúť!“

„Veď ja som sa len išla poprechádzať.“

Nechá sa odviesť, ale rebierka už odmieta, ona mala slaninku.

Ráno volám v obavách, či sa nevráti ku šarvátkam zo včera. Našťastie zostalo v nej to dobré.

„Tá Ivana s Jarkom! Akí sú oni zohratí. Jeden voľačo začne, druhý to dokončí. Celý čas robili, žiadna únava na nich nebola vidieť. Čo ten Jarko postaval! Všetko mi poukazovali, čo pristavil, odkedy sme tam neboli. Tie mladé kozy musia byť zvlášť, tie nemôžu pripustiť k capom. Aj robiť vie, aj ku šporáku sa postaviť. Šikovné sú tie decká. Škoda, že nebolo teplejšie, ale tá Ivana sa vždy vie vynájsť. Aj deky nám doniesla, aj bola po celý čas pri nás, nemusela odbiehať do kuchyne, dobre to vymysleli.“

Bezradný brat

„Ešte by sme mohli na tú kyselku, na langoš, kým je pekne,“ nadhodí mama.

„Dobre, mami, dohodni sa s Julom, my s Petrou prídeme.“

„Myslela som, že rodinné sešlosti skončili Vlčákom,“ reaguje Petra.

„Ak nechceš ísť, nemusíš. Pôjdem na bicykli.“

„Ja by som išla, ale babka ma tam chce aj tak len preto, aby si sa za mnou nemusela ponáhľať. Ani na Vlčáku si ma nevšímala. A Julo, ten sa ma opýtal iba na robotu. To už majú tak naučené, ako tatko. Najskôr sa pýtal, ako bolo v školičke, potom, či už mám frajera a odkedy chodím do roboty, čo balíme.“

„Rozmysli si do zajtra. Buď pôjdeme spolu pešo, alebo ja sama na bicykli.“

„Už ti volal Julo?“ pýta sa mama.

„Nie. Ako ste sa dohodli?“

„Ja som hovorila že o tretej, on povedal, že môžeme aj o druhej. Šak ja sa oblečem a kedy prídu, vtedy prídu.“

„Julino, kedy sa chystáte z domu? Ja pôjdem na bicykli, Petra nejde.“

„Myslel som, že vyzdvihneme mamu, Renáta mňa a Filipa vyloží u teba, na kyselku pôjdeme pešo, ako zvykneme.“

„Nie. Vieš, že mama je vždy nervózna. Auto sa nám pešo nikdy nepodarilo predbehnúť a tie mamine reči – kadiaľ ste len išli? Čo vám to toľko trvalo? Vždy bola nervózna, keď na nás čakali. Najlepšie je, keď prídeme naraz.“

„Tak ty si nechceš urobiť prechádzku,“ konštatuje sklamane.

Nechcem? Už dávno nerobím, čo chcem.

„Bola by som tam radšej skôr, ako neskôr, prezvoň ma, keď pôjdete pre babku.“

„Ale ako my potom pôjdeme? Nezmestíme sa do auta, keď ja s Filipom nepôjdem pešo.“

„Prosím? A keď vás Renátka vozila a vystúpili ste u mňa, ste sa zmestili? A na Vlčák ste sa zmestili?“

„Aj s babkou?“

„Veď babku ste viezli vy! Mišo s Monkou viezli Hanu, Petru a mňa.“

V pozadí počujem Renátku, ako mi dáva za pravdu.

Chalani prišli na bicykloch, kým obe Renátky doviezli mamu z Biskupíc, už sme sedeli pod stromom. Zbadali sme ich skôr, ako ony nás. Vybehla som im v ústrety, po prvýkrát mama zažiarila: „Jak to, že už ste tu?“

„Máme zázračné bicykle.“

Slniečko svietilo, langoše chutili, spokojnosť.

Podvečer mama nasadla do auta, my na bicykle, chalani ma sprevádzali, jeden vpredu, druhý vzadu.

„Celkom rýchlo išla!“ zahlásil môj takmer štrnásťročný synovec.

Jedzte, pite, hodujte!

Budú takmer tri hodiny, je september, ale slnko hreje ako v horúcom lete. Možno práve preto je voľný stôl uprostred dlažby, mimo dosahu stromov. Nevadí. Mame je zima stále, mne slnko neprekáža. Len čo sa mama usadí, niečo hovorí, ale jej čoraz slabší hlas zaniká v ruchu okolia. Dožaduje sa pozornosti: „Teraz ma všetci počúvajte!“

„Decká, stíšte sa, máme počúvať mamu!“ napomínam ich.

„Chcem vám len povedať, aby ste si objednali, na čo máte chuť! Slané, sladké, na pitie, čo len chcete!“ opíše široké gesto. Pripomenie mi Bohuša (Bolka Polívku) – Tak a teď si vás kúpím všecky!

„Mami, ale ja tu nemám peniaze!“ upozorním ju včas, nech je v obraze.

„Ty máš vždy kartičku!“ zahlási s úsmevom, že ju tak ľahko nenachytám.

„Ale toto je bufet na kyselke, tu mi je kartička na nič.“

Aj tak si tu vždy kupujeme iba langoše, zapíjame kyselkou, inak nie je veľmi čo. Neviem, čo sa tak rozšupla.

Mama zostane zaskočená, brat zachraňuje situáciu: „Ja tu mám dvadsať euro.“

„Toľko mám aj ja, možno aj viac!“ vykladá dvacku a kovové eurá na drevo. Podstrkuje mi ich: „Mne objednaj ako vždy, so syrom, cesnakom a kečupom.“

Ostatní sa k ničomu nemajú.

Mama ma niekoľkokrát drgne, že ona teda ten syr, cesnak a kečup.

„Dohodnite sa, aké chcete vy a choď sa postaviť do radu!“ posúvam kôpku eur bratovi. „Ja nebudem. Mala som na obed halušky so syrom, slaninkou a cibuľkou, ešte som sýta.“

Svet raz bude fungovať aj bez Gabiky.

Renátka trucuje, že chcela bez kečupu, že ju nepočúval, ale nakoniec spapá.

Bratovi je slnka akosi priveľa: „Už si môžeme presadnúť do tieňa, je tam voľné.“

Presunieme sa a nikto z nich si nevšimne, že ja s Renátkou zostávame stáť, bol to stôl pre štyroch. Každý sa venuje svojmu langošu a my sa pučíme smiechom, ako nás vyšachovali. Po čase odišli chlapci od vedľajšieho stola, prisadli sme si a naši ani nepostrehli, že sme tam chvíľu stepovali.

Vďačnosť

„Včera večer som išla tej Lydke zagratulovať, ja jej to vždy spolu, v jeden mesiac má meniny aj narodeniny. Bola zvedavá, čo všetko tam je, pripadalo jej to také honosné. Hovorím, ani ja neviem, kúpila mi to Monika, aj to ona tak pekne zabalila. Hneď ma usadila, ale ani jednu vetu ma nenechala dohovoriť! Mala takú plnenú šunku, takú rolku, tú mi pokrájala na tanier a dala s príborom. Šak dobre. Ale chlieb mi nakrájala na také kúščičky! Že ja chlebík neužujem s kôrkou. Hovorím jej, Lydka, ja si chlebík nekrájam! Užujem ho lepšie, ako ty s tvojimi novými zubami, čo si ich stále vykladáš. Potom či dočiahnem. No čoš by som z gauča nedočiahla na stôl! Ona by bola pri mne stála a držala mi to! Taká je ochotná, až je trápna.“

Počúvam.

„Betka si prišla pre poháre, mám ich plnú pivnicu, už nikto nezavára. Peťo jej doniesol červenú papriku, tak potrebovala. Doniesla mi aj rajčiny a pór, iste, aby neprišla s prázdnymi rukami pre tie poháre. Lebo ona neni lakomá. Ale nevie dávať. Ja jej vždy rozprávam, čo všetko si mi ty doniesla, čo mi Lydka dala, už sa učí aj ona.

Ale strúčky mi minulé dala také tvrdé, že som mala čo robiť s tým najostrejším nožom, pokrájať ich. Lebo šak mám čo jesť, mám plný mrazák od teba. Ale čo ich vyhodím? Tak som si strúčkovú omáčku varila. Prečo ich neobrala skôr, kým boli mladunké? Ale to ona tak, keď je to už staré, podaruje, potrebuje sa toho zbaviť.“

Počúvam.

„Zas mám dve bagety pre Jarka, donesie mi dnes chlieb. Je mi jedno, či to on zje, alebo dá psom. Že im to neni trápne, stále nám dávať tie bagety. Ja to slovo už nemôžem ani počuť!“

„Mamula, keď vám pol roka dávali chlieb, niekto mohol povedať, že im neni trápne, stále nám dávať chlieb! Vieš, každý je iný, každý má iné chute.“

„Veru! Ten, čo stále vypráva, sa s takou chuťou vždy do nej zahryzne skôr, než príde pre nás sanitka.“

„Čo, keby si si natrela chlebík Rajo maslom a naložila naň šunku a zeleninu z bagety? Vadí ti len margarín a bageta,“ skúšam naposledy. Už budem len počúvať.

Ozajstná žemľa

„Chalani len čo prišli, zapli telku, pozerali Sagana. Julko mi povedal, že keď ma nebavia bicykle, tak mám pozorovať tú nádhernú prírodu. On je v poslednej dobe taký nadšený prírodou, všade si všíma. Mňa to až tak nezaujíma. Ale keby si videla ich dvoch, jak to prežívali! Všetkých poznali po mene! Len sa na seba pozreli a už vedeli. Dlho to trvalo, ani scrabble sme nehrali.“ Mama pozorovala ich.

„Doniesla som im ten syr, tie kocky. A oni, že to sa nedá jesť samé, že to je do šalátov.“

„Mami, ty máš ešte ten balkánsky? Veď som ti vtedy hovorila, že si to máš spraviť s rajčinami, šalátom a paprikou, pokvapkať olivovým olejom a hlavne nesoliť, lebo on je slaný, nie ako Mozzarella.“

„Nič si mi nehovorila. Ty si mi ho len po Monike poslala. Tak si len bagetu rozdelili. Celkom som tým chalanom nemala čo dať.“

***

Mama sa vrátila z dialýzy. Na to, že je utorok, kedy končí až večer o deviatej, má nejaký svieži hlas.

„Vieš, čo sme dnes dostali? Žemľu! Naozajstnú žemľu! Je tam maslo, plátok šunky, plátok syra, aj kúsok šalátu. Už som ju aj okoštovala. To sa nedá porovnať! Chlapi síce hundrali, že len jedna, to je pravda, že bageta bola za dve žemle, ale nech.“

***

„Ela išla okolo, pýtala sa ma, či niečo nepotrebujem. Hovorím jej, nie, Ela, keby som niečo potrebovala, zavolám. Taká bola ochotná, že ona chodí každý deň do obchodu na bicykli, ide okolo, nerobilo by jej problém. A ty mi, Gabika, kúp vatu a Rajo maslo. Ale hovorím ti to s veľkým predstihom, ešte všetko mám.“

„Dobre, mami, píšem si.“

Na druhý deň.

„Ešte Ascorutin, lebo teraz beriem dva razy, ráno aj večer.“

Na tretí deň.

„Môžem ešte?“

„Jasne, hovor, píšem si.“

„Vajíčka, obaľovaný syr a cibuľu. Ale šak jako mi to ty doneseš? Zavolám Renátke, keď pôjde zajtra z roboty, nech sa u teba zastaví a dovezie mi to.

Pre Renátku by bolo jednoduchšie, nakúpiť to cestou z roboty, ako ísť pre to na Sihoť a potom do Biskupíc. Mohla by som to dať aj jej kúpiť, ale keď polovica vecí je už u teba.“ Číta mi myšlienky?

„Dobre, mami. Ja by som ti to priviezla na bicykli, ale vieš, že ma bolí celý týždeň to hrdlo, nechcem ťa nakaziť, ani sa nadýchať studeného vzduchu. Škoda, že si to nepovedala, keď tu boli naši autom, teraz už do konca týždňa neprídu.“

„Doktorka sa ma pýtala, či si merám doma tlak. Pôjdem si dať odmerať Lydke.“

„Keď ti pôjdem kúpiť ten Ascorutin, kúpim ti aj tlakomer.“

„Nie! Nekupuj, len sa opýtaj, koľko stojí. Jak to bude nejaká horibilná suma, tak ho nechcem!“

„Mamula, ja ti ho zaplatím.“

„Ešče čo?! Ja mám peňazí dosť.“

„Tak ti ho zajtra kúpim.“

„Nie! Len sa opýtaj.“

„OK.“

***

„Zavolala som Lydku, nech mi ide ten tlak odmerať ku mne. Na stole som mala vázičku s kvetmi, pár lupienkov opadalo. Skôr, než mi odmerala, pozbierala ich a išla zahodiť. Mne upratuje! Vždycky mi hovorí, jako tu mám upratané. To u nej, by si neverila! Ešte aj hovorí minule, taký tu mám neporiadok, no šak vidím, to mi nemusí ani hovoriť!“

***

„Som ti hovorila, že mi volala Gita? Tak sme sa pohádali! Som jej povedala, ty si daj, Gitka, toho Ficenka zarámovať a dívaj sa na neho jako na svatý obrázok, keď len ten bol dobrý a Matoviča máš v zuboch. Už sa s tebou o politike baviť nebudem!“

Október 2020

Radšej

„Gabika, ty si mi hovorila, že...,“ začína mama.

Ej, toto nevyzerá dobre. Tá intonácia...

„... ten tlakomer bude na zápästie, aby som si sama mohla merať tlak.“

„Áno, mami. Pýtala som na zápästie.“

„Toto je klasický na rameno.“

„To ma mrzí, neviem, ako sa to mohlo stať. Neboj sa, ja ho pôjdem vrátiť, daj ho naspäť do škatule, mám lístok.“

„To už nie. My sme to celé zmontovali, to by ti už nezobrali. Ale Julko povedal, že tento je presnejší a strašne sa mu páčil ten dizajn, že on si na to u takýchto výrobkov potrpí. Tá biela so zelenou. A má päť funkcií, posledný tlak sa tam uloží. Bol s ním veľmi spokojný,“ mamin hlas hneď naberá radostnejšiu tóninu.

„Som rada, že jemu sa páči. Keby kúpim na zápästie, znechutil by ťa, že nebude presný.“

„Áno. Povedal, že on mi každú nedeľu odmerá, nemusím si každý deň.“

***

„Strašne ma ráno prehnalo. Len tak zo mňa striekalo. Dala som si živočíšne uhlie, celý deň som mala pokoj a v noci znova.“

„Mala by si si dať pár dní diétu. Sucháre a čaj.“

„Ja som jedla celý deň normálne a nič. Šak sucháre ani nemám.“

„Tak si daj na obed iba ryžu a po každom jedle si zober tú tabletku, čo som ti kúpila namiesto Endiexu.“

„To robí nejaká podozrivá firma a čítala som leták. V prípade krvavej stolice to nesmiem brať.“

„Ešte si to nezobrala a už máš krvavú stolicu?“

„Áno. To ja mám po pôrode. Jak ma zašívali, teraz sa mi to rozpadá a koľko razy mám krv.“

„Mami, ale to je povrchové krvácanie, tam nemali na mysli zlatú žilu, ale krvácanie z tráviaceho traktu. Keby si tabletky užívala a potom začala krvácať.“

„Ale mne sa tá firma nezdá. Aj názov lieku taký čudný.“

„V lekárni mi vysvetlili, že Endiex prestali vyrábať, toto je miesto neho. Tak, ako kedysi Endiaron nahradili Endiexom. Môžeš tomu lieku dôverovať. V lekárni by mi nepredali nič podozrivé. Poznajú ma tam po mene, roky u nich nakupujem.“

Aj teba tam už poznajú.

Za dva dni.

„Rozmýšľam, či si dám na obed ten fazuľový prívarok a fašírku.“

„Preboha, mami, to už nejedz, aj keby si bola zdravá! Veď ti to Renátka poslala v nedeľu a je štvrtok! Daj si radšej to moje rizoto! O tých hnačkách by si mala povedať na dialýze. Vieš, že presne takto ti to začínalo. Telo sa potrebovalo zbaviť škodlivín.“

„To určite! A potom budem chodiť na dialýzu každý deň!“

„Tak sa radšej budeš pokakávať?“

„Radšej!“ smeje sa jak puberťáčka.

***

„Tak som to vyhodila z balkóna vtáčkom,“ hlási mama na druhý deň.

„Mami, čo na to teta P.?“

„Ona to na tej tráve ani nebude vidieť. Na snehu jej to vadilo.“

Úbohí susedia. A vtáčky. Veď to sú zvyšky pre prasce, nie pre vtáčiky. Raz ti tam ostanú ležať hore bruškami.

***

„Neviem, čo tým chalanom dám. Nemám pre nich celkom nič. Kedysi si mi kupovala, aj čo som ti nekázala. Viem, rozmaznávala si ma. Ale teraz mi to chýba.“

„Mami, nehnevaj sa, ale ja ti pre chalanov už nekupujem, ani kupovať nebudem. Mali by vedieť, že do obchodu nechodíš, nech si donesú, čo im chutí.“

Prečo ja mám počúvať každú nedeľu, čo bolo moc slané, čo zabudli osoliť, ktoré koláčiky mali čudnú pachuť.

„Nemám ani syr, ani nič sladké.“

„Hovorila si, že ty syr neješ, kupujem ti nátierky a sladké by si nemala.“

„Čo mi vy budete hovoriť, čo môžem a čo nemôžem! Ja môžem teraz všetko! A ja si poobede musím dať niečo sladké!“

„Dobre, mami, tak mi povedz, čo ti mám kúpiť.“

„Ja zjem bárčo. Tie napolitánky, čo mi doniesla Monika, chalanom nechutili, aj som bola rada, aspoň mi vyše zostalo. Poobede som si dala jednu aj dve.“

„Ja by som ti včera doniesla aj viac. Ale nezmestilo sa mi. Chcela si sucháre, kávu, horčicu a ten darček pre Betku zabral veľa miesta, celofán mi trčal z ruksaku, ani som ho nezapla. Na bicykli sa nedalo, fúkal vetrisko, bola som pešo.“

„Veď ja nechcem, aby si mi to na chrbáte nosila. Rozmaznávala si ma, to je to. Veď by som mohla ísť do toho malého obchodu. Toľko by som prešla.“

A je to tu. Kedysi si ma strašila, že „prebehneš“ do Kauflandu, cez koľajnice, teraz malým obchodom.

„Ešte ti musím povedať o tých nohavičkách! Som ti hovorila, že sú veliké, že ich mám až medzi kolenami. Ale ja som si ich ani nevyskúšala, to len podľa oka sa mi zdali obrovské. Dobré sú mi. Len či sa to bude dať oprať, keď je tam toľko vaty.“

„Mami, to sú jednorazové. Aký by to malo zmysel, keby si ich mala prať. Použiješ, zahodíš. Daj si ich na noc a keď pôjdeš na dialýzu, aby si bola kľudná, že sa ti nič neprihodí.“

„Len preto ti to hovorím, skôr než začneš zháňať menšie.“

Hlavne, že si mi povedala, že ty si nejako poradíš, že nemám nič kupovať.

„Dobre. Kúpim ti celý balík. Ona mi vtedy predala jedny na vyskúšanie. Bolo to podľa váhy. Bolo mi čudné, že ti napriek tomu boli obrovské. Kupovala som ti preto čo si chcela, vložky a vatu. Pri týchto nepredvídateľných hnačkách to bude bezpečnejšie.“

„Som ti hovorila, ako mi chválili tie nové okuliare?“

„Nie.“

„Aj sestrička, ešte aj doktorka sa pristavila – pani A., aké máte pekné okuliare, veľmi vám svedčia,“ šteboce mama. Dnes má mimoriadne čiperný hlások.

No čo, moja?

„V noci som zle spala. Stále sa mi zdalo, že potrebujem na záchod. Išla som, aj som tlačila, nič. Idem druhý raz, no takto ti poviem. Len som si uprdla. A ráno, len tak zo mňa striekalo.“

„Mamula, veď si dávaj aspoň na spanie tie nohavičky, aby si nebola v strese, že sa niečo prihodí.“

„Večer som si ich obliekla, dobre som sa vyspala. Ráno vstanem, idem na záchod a už na chodbe – rup a bolo to tam. Bez varovania, ani som nestihla dôjsť. Ale to je úžasné! To sa tam tak uloží do takého vrecka a nemusela som ísť ani do vane!“

„No vidíš. Dávaj si ich aj na dialýzu. Nie je to žiadne hanba, v tvojom veku to nie je ojedinelé. Nebudeš tam potom taká nervózna.“

„Ale ja už nemôžem nikde ísť! Čo keby sa mi to stalo niekde na návšteve!“

„Tak budeš nosiť v kabelke rezervné, pôjdeš na vecko, prezlečieš sa, použité vyhodíš, najlepšie von, do kontajnera. Tak, ako ženy si vymieňajú menštruačné vložky. Žiadna tragédia.“

„Tri dni sme mali tie žemle a zasa bagety. Už som myslela, že to bola len náhoda, že sa voľačo pokazilo a včera zasa žemľa. Ale poviem ti, keď som ju jedla, až ma naplo. To tam nedávajú maslo ani Flóru, ale nejaký podradný margarín a ten šalát, taký starý musí byť, lebo je horký. Ale ja si viem niečo tak sprotiviť,“ zmierni, akoby bola ochotná pripustiť, že to nemusí byť objektívne hodnotenie.

„Vždy ma dávali do miestnosti so samými chlapmi. Prvý raz som bola s babami. No fuj!“

Čo smrdeli? Neumývajú sa, či čo?

„Tá Bierovčanka je klebetnica, tá vie všetko! Tá jedna zas chodí jak dáma, aj sa tak oblieka, moc sa s nikým nerozpráva, ani sanitkou nechodí. Neviem, či sama šoféruje, alebo niekto po ňu chodí autom. Ale obidve sú také sedlane. Jako keby si len rubáč vyzliekli.“

Teda mami! Sedlane? Ty si odkiaľ? Mali ste kone, kravy, prasa, sliepky, husi, robili na roliach a ty nadávaš do sedlaní?

„Pri tej Bierovčanke stále stojí sestrička a rozprávajú sa. Pri nikom toľko nestojí. A mňa to ruší. Aj stroje hučia, aj televízor je pustený a v utorok ani čítať nemôžem, keď je zavčasu tma, potom si tú tmu tak uvedomujem a dolieha to na mňa.“

Veď hej, keby si počula, rozumela im, zapojila by si sa do klebetenia, nerušili by ťa. Naopak.

„Ten nový strojček tak voľakde švacnem! Na telku mi je dobrý. Tú počujem oveľa lepšie, ako keď som mala starý iba v jednom uchu. Ale tam mi ten druhý piští, také zvuky vydáva, že by som to dopriala Julinkovi, keď trvá na tom, aby som nosila v obidvoch.“

„Tak to odskúšaj a rob, ako ti je najlepšie.“

***

Odveziem Petru do dielne, zastavím sa v obchode. Odnesiem dve tašky do garáže a idem ešte do Lidlu. Cestou domov, na každom ramene taška, mama prezváňa.

Vylovím telefón z vrecka, zavolám jej, už poznám ten jej ukrivdený tón: „No čo je moja?“

„Prepáč, mami, ani neviem, koľko je hodín, zdržala som sa na nákupoch.“

„Ty nakupuješ?! Veď Nemšovani chodia v utorok a v stredu!“

„Veď aj my musíme jesť, mamula. Ide sobota, nedeľa, nemali sme chlieb, jogurty, ovocie, mlieko, všeličo treba dokúpiť. Len čo to z garáže vynosím a dám do chladničky, zavolám ti.“

„Vidíš, jaká ja som sprostá. Veď som si mohla domyslieť, že keby si mohla, zavoláš.“

„Nevadí, mamula, to je v poriadku.“

„Vieš, z teba ide taká dobrá energia, ty ma vždy tak rozveselíš. Aj Lydka minule hovorila, že z teba vyžaruje taký pokoj. Idem si uvariť tú rajčinovú polievku. Ale v tej plechovici je toho veľa. Prelejem to do pohára...“

„Mami, to nie je pretlak,“ preruším ju. „V tej plechovke sú rajčiny, olúpané, nakrájané. To si len uvar, dochuť, budeš to mať na dva dni.“

„Ale to budem mať silné!“

„To sú maximálne tri rajčiny, to nie je žiadny koncentrát, nemusíš tam ani vodu dolievať, nebude toho veľa, ani silné to nebude. Ale urob, ako uznáš za vhodné.“

„Ako dobre, že som to spomenula. Ja som už sprostá. Musím sa od teba učiť.“

„Ale čoby. Kedysi takéto nepredávali.“

„Také sprostosti sa mi snívali, že som išla do obchodu a ktosi mi kázal, aby som mu kúpila mrazené husi.“

„Ozaj, mami, pozdravuje ťa Jarko. Ten Veškrna, čo si čítala jeho knižky.“

Nevie si spomenúť, musím jej pripomínať, ako bývali v Husoviciach, mal podobné detstvo ako ona, ako žili počas vojny...

„Jaaaj, už viem!“

„Tak mne sa snívalo, že prišiel k nám, sedeli ste v obývačke za stolom, aj tato ešte žil. Kričali ste na mňa – Jarko revírnik prišiel, poď rýchlo! Ja som dobehla, objala som ho zozadu, líce na líce, ani sa nestihol postaviť. Po prvýkrát sme sa videli naživo. Mala som v ruke centimeter, merala som mu dĺžku chrbta, že mu idem uštrikovať vestu. Tatovi štrikujem šedú, pre neho mám takú kaki zelenú, či chce tenšiu, alebo hrubšiu. Písala som mu o tom sne, nechal ťa pozdravovať. Že či vieš, že som ich adoptívna dcérenka. Vieš, hovorila som mu, že ja som nikdy nemala dedka. Keď písal o výletoch do lesa s vnúčatami, vtedy som si uvedomila, o čo som prišla. Vieš, každý vzťah je iný. Otec – dcéra, mama – dcéra, tak aj babka – vnučka a dedko – vnučka. A keď už nemám tatu, o to viac som k Jarkovi priľnula. Je mi taký blízky z jeho písania. Aký je vnímavý a citlivý, ako vie svoje postrehy a pocity uložiť na papier. Ja píšem tak stroho, hádžem do počítača a neupravujem. Jeho texty sú vybrúsené, opracované, bohaté. Stále mu to myslí a nestráca zmysel pre humor. A jeho Jana je skvelá v tom, ako vie stmeliť rodinu, všetko zorganizovať a rovnako ako ja, si robí každodenné zápisky. Tak že či na nich nebudeš žiarliť.“

„Čoby som žiarlila! Veď ja to prežívam s tebou a je krásne, že ste si takí blízki a občas si napíšete, ja vám to prajem a teším sa z toho. Predstav si, Iva mi včera doniesla chlieb! Aj mi napísala lístok – babuška, Jarko zajtra nepríde, až o týždeň. Veď ja som vedela, že bude teraz chodiť s mliekom aj chlebom raz za dva týždne. Ja som Ivke povedala, že s chlebom si to zariadim. Aj som si hovorila – ráno si dám Ibalgin a pôjdem do malého obchodu. No a už nemusím. A ona je taká zlatá, vždy mi povie, keď jej ďakujem, veď ja ti len splácam, aj ty si sa o mňa starala, keď som bola malá.“

„Veď to je samozrejmé, mami.“

„By si sa čudovala! Všade to nie je samozrejmé.“

„Ale moje decká nie sú sprosté.“

Spravodlivosť na prvom mieste

„V piatok som sa išla prejsť a tak ma nohy poslúchali, vrátila som sa pre peňaženku, že skúsim až do malého obchodu, či dôjdem. Predstav si, mali tam šamróny aj moravské koláčiky v akcii. Zobrala som ich, aj jednu smotanu. Naspäť som už nevládala, chcela som si odpočinúť na lavičke pred kostolom, ale práve končila omša, ľudia vychádzali z kostola, tak som sa hanbila. Ale mne stačí aj tak postáť, o múr sa oprieť a došla som domov.“

„Ty ľúbiš šamróny?“

„Ale čoby! To pre chalanov!“

Na druhý deň položím kontrolnú otázku: „Okoštovala si tie šamróny, či budú Julovi chutiť?“

„Nieee, je ich tam päť, sú zabalené, neotvárala som ich.“

„A tie moravské koláčiky, v porovnaní s tými, čo ti kupujem v kočkovskej?“

„Tieto sú také malinké na jedno uhryznutie, ale je tam veľa hrozienok.“

***

„Včera som rozmýšľala, čo by som si dala na obed, vyprážaný syr som dávno nemala! K tomu som si uvarila dva zemiačiky, už posledné.“

Mala si chuť na mäso. Odkedy som ti navarila tarhoňu s bravčovým, ryžu s kuracím, ješ sprostosti. Párky, jaterničku, vyprážané.

„Povieš Julovi, aby ti doniesol z ich záhrady, alebo ti mám kúpiť? Julo ti hovoril, že treba najskôr tie zjesť.“

„Čo ja viem, radšej mi kúp!“

***

V sobotu ráno.

„Včera večer som zjedla jabĺčko a už som si narobila problémy. V noci som len behala na záchod. Ja už nebudem môcť jesť ovocie!“

Tak ovocie. Vyprážaný syr, smotana, koláče, taká ľahká strava a potvora jabĺčko ti ublížilo.

„Jaký čaj si dávala tej Peťke?“

„Mami, ona mala vtedy brušnú virózu. Mala aj horúčky a tri dni jedla sucháre a čierny čaj po lyžičkách. Ty, keď sa normálne stravuješ, čierny čaj ťa nevytrhne. Uvar si repíkový, ten je dobrý na trávenie.“

„Ale ja nemôžem držať diétu. To si mi vtedy zle poradila! Ja, keď mám prázdne črevá, tak zo mňa len strieka. Ja to potrebujem zahustiť!“

***

Nedeľa večer.

„Prišiel len Julko, že Filip debatoval s kamarátmi cez internet. Ale ja si myslím, že sa mu len nechcelo.“

Aj tak sa mu čudujem, že pri tvojich výchovných metódach ešte stále chodí.

„Šamróny mu chutili, zjedol tri naraz, dva som mu dala domov. Aj žemľu zjedol, druhú som poslala im, šak ich je tam dosť, niekto zje a keď ju vyhodia, nebudem o tom vedieť. Mne by to bolo ľúto vyhodiť.“

„A moravské mu chutili?“

„Vidíš a tie som zabudla vytiahnuť.“

Ej veru nezabudla. Buď si ich do nedele pojedla, alebo si si nechala aj na pondelok.

***

„Koľkokrát cez deň vo fotelke zadriemem a na tej dialýze ani oka nezažmúrim. Iste by aj boli radi, keby som tie oči zavrela. Možno ich to aj znervózňuje, keď ich stále sledujem. Ostatní pozerajú telku, alebo spia, ale ja ich rada pozorujem. Dve sú tam také šikovné, len tak behajú. Dezinfekciu ku každému stroju dopĺňajú, stále voľačo robia. Ale keď má službu ten Paľo, len sa tam motá a zavadzia, neviem, dokedy ho tam budú trpieť. A na našom dvore tie autá! Horní majú päť garáží, ale večne majú všetky autá vonku. Tak ma to rozčuľuje! Keby k niekomu niekto prišiel, kde by zaparkoval?“

„Koľko ich tam môžu mať? Veď Frido zomrel, Gabika už rok leží, teta nešoféruje.“

„No, by si sa čudovala! Na jednom chodí Paľo, na druhom Lenka, na treťom mladý Paľo, do Brunoviec chodia zásadne na Fridovom, aj Gabikine občas vytiahnu, hádam aby ich vyvetrali. Mňa by to nemuselo jedovať, ale ide mi o spravodlivosť!“

Hlavne, že ti chutí, mami.

Moja úžasná deväťdesiatjeden ročná mama

„Tak som rozmýšľala, Gabika, aká som ja sebecká. Nikdy som nechcela byť niekomu na oštaru a vlastne som. Nemusíš mi volať a počúvať tie moje výlevy. Nechcem ťa obmedzovať. Nechcem, aby si to brala ako povinnosť,“ začína mama hneď zrána.

„Už sme to skúšali, mamula. Potom sa bojíš, voláš Monike.“

„Sľubujem, že už nebudem. Uvedomila som si, že teraz, keď Peťka bude robiť od pol dvanástej, nemôžeš so mnou do desiatej telefonovať, potrebuješ navariť, dať jej obed, aby ste to stihli.“

„Pozri, mami, jediné, čo ma zväzuje je tá pravidelnosť. O pol desiatej a o šiestej. O oštare a výlevoch nerozprávaj, nerozmýšľaj takto. Ja sa s tebou rada porozprávam. Nebudem ti volávať doobeda, zavolám ti poobede, keď bude Petra v robote. A večer, keď ti bude smutno, prezvoň ma, zavolám ti. Aj kedykoľvek cez deň, ak budeš mať chuť porozprávať sa, zazvoň, len nemaj strach a nerob paniku, ak nezodvihnem hneď. Len čo budem voľná a nájdem zmeškaný hovor, zavolám ti.“

„Dobre, moja.“

„Možno sa ti zdá čudné, že chodíme s nákupom, keď nie si doma. Vysvetlím ti to. Mišo bol na rehabilitácii dať predpísať bratovi nejakú pomôcku. Asi štyri dni na to, mu volal doktor, že je pozitívny, obvoláva všetkých pacientov, s ktorými prišiel do styku, aby sa prihlásili na regionálny úrad. Mišo tam telefonoval, chcel sa objednať na test, ale vysvetlili mu, že pokiaľ mali obidvaja rúško a po odchode z nemocnice si vydezinfikoval ruky, je malá pravdepodobnosť nákazy, nech nechodí, iba sa pozoruje. Vieš, že veľa pacientov je bezpríznakových. Sme s ním v kontakte, nechceli sme ťa ani vystrašiť, ani ťa ohroziť, preto ti to hovorím až teraz.“

„Áno? Ja sa bojím len o vás, čo už po mne.“

„Práveže tebe by to skomplikovalo život, čo potom s dialýzou. Teba musíme chrániť v prvom rade.“

„Minule nám dali podpísať taký papier od primára. Ako máme byť zodpovední, že na jednom dialyzačnom stredisku dvaja nezodpovední pacienti nakazili ostatných, došlo aj k úmrtiu. Máme hlásiť telefonicky, ak máme akékoľvek príznaky, pošlú pre nás extra sanitku.“

„No vidíš, práve preto.“

„Sú tam dve miestnosti oddelené od ostatných, ale keby nás bolo viac, neviem, čo by urobili.“

„Už prešli dva týždne a zasa problém. Mišo má žiaka v karanténe. Tak ti Monika znova dovezie nákup a jedlo v utorok, keď nebudeš doma. Snáď toto raz pominie a začneme znova normálne žiť.“

Zatiaľ to funguje, ako sme sa dohodli.

Dve sestry

Okolo jedenástej mi volá bratranec Peťo: „Mám pre teba smutnú správu. Zomrel otec.“

„V nemocnici alebo doma?“

„Volali sme večer záchranku, povedali nám, aby sme zostali pri ňom, že ho už nebudú prevážať.“

„To je super! Tetu Anču viezla sanitka do Nitry a zbytočne. Zomrela v cudzom meste, cudzom prostredí, kým jej priniesli z Trenčína veci. Mohli zostať doma pri nej.“

„Áno. Pekného veku sa dožil. Ja som išiel ráno do obchodu, keď som sa vrátil, mama ho držala za jednu ruku, Lydka za druhú, práve dodýchal.“

„Môžeš byť spokojný, pekný život s mamou prežili a ty s Lydkou ste teraz pri nich. Tato si nemohol priať krajšiu smrť. Budeš mať dosť s vybavovaním pohrebu, nerob si starosti, mojej mame a tete Pavle cez Danku dám vedieť ja.“

„Dobre, ďakujem. Zavolám ti, keď budem vedieť, kedy bude pohreb.“

Mame zavolám hneď. Keby som to odkladala, z dialýzy príde večer o deviatej, na noc jej takúto informáciu netreba.

„Mami, volal mi Peťo. Zomrel ujo Jožko.“

„Môj milovaný Jožko?! Toho som mala najradšej,“ pustí sa do plaču.

„Mami, zomrel pekne. Lydka a teta ho držali za ruku, rozlúčili sa s ním.“

„Aj tak mi bude strašne chýbať.“

„Ja viem, mami, taký je život, vyrovnáš sa s tým. Poplač si, zavolám ti neskôr.“

Zavolám jej za hodinu: „Mami, rozmysli si, či chceš ísť na pohreb. Lebo nemusíš. Vzhľadom na vek, zdravotný stav, súčasnú situáciu, nikto by ti to nezazlieval. Je len na tebe. Ako to ty cítiš.“

„Ja by som tam chcela byť. Potrebujem sa s ním rozlúčiť. Ale šak jako sa tam dostanem.“

„Chcela som len vedieť, či ti na tom záleží. Ak áno, zariadim to. Niekto s tebou určite pôjde.“

„Večer, keď prídem, len ťa prezvoním, aby si vedela, že som doma. Nemusíš mi volať, viem, že tam máš Hanu.“

„Zavolám ti. O deviatej už budú doma.“

Popoludní volá Peťo, pohreb bude v piatok o pätnástej. Do obradnej siene môže prísť desať ľudí. Pýtam, sa koľko bude najbližšej rodiny, či môže prísť mama.

„Samozrejme! Veď sestra je najbližšia rodina. Nás bude šesť, štyri miesta sú voľné. Príde aj Pavlinka?“

„Nie. Ona nebola na pohrebe ani Jankovi, ani Anče a to bola o dosť mladšia. Miesto nej chodia Danka s Ľubošom, ale v súčasnej situácii neprídu ani oni. Tak počítaj, že od nás prídu dvaja.“

„Dobre, tak potom sa vojde aj Ančina dcéra Marienka s mužom. Tá chcela prísť.“

Volám bratovi, či by nešiel s mamou. Zavolám Ive, v skratke popíšem náš rozhovor a neurčitý výsledok.

„Vieš čo, babke tieto kokotiny ani nerozprávaj, povedz jej, že ja s ňou pôjdem. Urobím všetko preto, aby som to stihla, muselo by prísť niečo mimoriadne, to by som ti vo štvrtok dala vedieť.“

„To budem rada. Monka mi tu našepkáva, že ak by niečo vybuchlo, dovezie mi Hanu a pôjde s babkou ona. Dohodnuté, keby čosi, voláme si.“

Večer je mama čiperná: „Bol pri mne primár, povedal mi, že už je to isté, od tretieho novembra sa rušia neskoré utorky, budeme chodiť o jednej, ako ostatné dni. Hovorila som mu, že je to únavné takto večer. Najmä pre vás, vo vašom veku, uznal mi. Tak som mu povedala, že mi práve zomrel deväťdesiatpäť ročný brat. Pýtal sa, či mal takú sviežu myseľ ako ja. Ešte lepšiu hlavu mal! S ním sa dalo o všetkom porozprávať, všetko si pamätal.“

„Dobre, mami, choď už spinkať. Na pohreb ťa odvezie Ivana, bude tam s tebou, spoľahni sa.“

„Vy ste na mňa takí dobrí, takto sa o mňa staráte! S Ivkou pôjdem najradšej. Ona mi vždy dodá aj takú silu.“

Na druhý deň jej zavolám, som zvedavá, v akej bude nálade. Vidno, že informáciu spracovala, je celkom v pohode.

„Včera som sa prvý raz tešila na dialýzu. Doma by som celý deň preplakala, takto som vypadla a išla medzi ľudí.“

„Áno. Preto som ti to zavolala cez obed. Čo kvetiny? Predstavuješ si veniec alebo kyticu?“

„Veniec určite nie. Nechcem vás s tým otravovať. Som rozmýšľala, že pôjdem do toho nášho kvetinárstva, len či tam budú voľačo mať.“

„Mami, zavolám Ivane, cestou niečo kúpi, čoby si ty chodila.“

***

„Peťo, prepáč, že vyrušujem, viem, že máte teraz toho veľa, ale chcela by som ti len povedať, o čom som premýšľala. Povedz mame, že môže byť spokojná.“

„Ja ti ju dám, je tu, chceš?“

„Neviem, v akom je stave, či sa jej chce rozprávať.“

„Dám ti ju.“

„Teta, rozmýšľala som nad tým, že z celej famílie ste vy s ujom Jožkom mali najkrajší vzťah. O ujovi Jankovi a tete Betke sa vedelo, že zle žijú. Ostatní o tom nehovorili, ale ver mi, že nikde to nefungovalo, všade boli vzťahové problémy. Vy ste do toho až tak nevideli, ja ako decko som si vypočula viac, akoby som chcela, keď chodili za babkou. Rozhovory v kuchyni som počula aj do detskej. Ako žili Anča s Ondrišom, Pavla s Paľkom a moja mama s tatom, tak o tom by som vedela rozprávať najviac.“

„Áno?“ je prekvapená.

„Vás som dávala vždy za príklad aj mojim deťom. Vy ste si jeden druhého vážili, všetko robili spolu, nikdy ste sa nehnevali, neurážali, netrucovali. Aj problémy ste prijímali s pokorou a riešili triezvo. Spomínam na prázdniny, keď som s babkou chodievala do Chocholnej, do letnej kuchyne. Keď sa babka večer zabudla u Zetíčky, brávali ste ma do vašej veľkej postele a čítala si nám rozprávky spolu s Peťom, aby som sa sama nebála. Ujo Jožko mi jódovou tinktúrou ošetroval poškriabané líce. A ako ste vychovali deti! Priznám sa, že to som od nich ani nečakala, že budú takto pri vás, striedať sa vo dne v noci, keď ste už slabí a chorľaví. Ani ja nie som taká dobrá dcéra. Tak buď spokojná, že ste prežili pekný život a držala si ho za ruku až do konca. Viem, že ti bude chýbať, aj mojej mame, ale máš dobré deti, nezostaneš sama.“

„Pekne to hovoríš, Gabika. Naozaj to bol kus dobrého človeka. O všetko sa vedel postarať, aj pre deti robil veľa, mal ich rád, aj oni jeho.“

„Keď skončia tieto hlúpe časy, zorganizujem stretnutie a zaspomíname si.“

Mama ich posledné roky mala rada. Vytesnila spomienky na obdobie, keď Jožko predával rodičovský domček a sťahovali sa do Trenčína. Súrodenci pôvodne nechceli od neho nič, len aby tam býval. Konflikty so švagrinou, v časoch, keď mama bola slobodná a ona používala jej výbavu – periny, utierky, nezabudla, ale odpustila. Handrkovanie o peniaze, či ich majú vyplatiť, koho a koľko, vyústili do nevraživosti. Komunikovali formou listov, my, deti, sme robili poštárov. Ja s Julom sme hádzali do schránky im, Peťo hádzal odpovede do našej schránky. Po čase listy záhadne zmizli, zlikvidovala ich babka, aby sa na ne zabudlo a „deti“ si našli cestu k sebe. Nepripomínam jej to, keď spieva ódy na Jožka a Anku. Ako sa u nich vždy cítila príjemne, boli úprimní a bezprostrední. Telefonovali si, aj keď sa už stretávať nemohli pre zlý zdravotný stav. Väčšinou spomína na časy, keď si boli s Jožkom blízki. Jej mama zostala vdova s piatimi deťmi, keď mala tá moja šesť. Len čo trochu podrástli, museli pomáhať. Pavla bola vždy „slabá“, Jožko chodil s koňmi a vozom, najmladšia Zuzka mu pomáhala nakladať drevo, seno, čo bolo treba. Najstaršia Anča, sa starala od dvanástich rokov o domácnosť, varila, prala, mladších súrodencov česala, kúpala. Babka mala robotu na roli a v maštali. Janko, druhý najstarší, od toho sa dočkali viac problémov ako pomoci.

Zostali dve sestry, deväťdesiattri ročná Pavla a deväťdesiatjeden ročná Zuzka. Každá z nich by bola radšej, keby zostal Jožko.

Dnes ráno.

„Kto vlastne ide z ich rodiny, keď ich je len šesť?“ vyzvedá mama.

„Peťo mi hovoril, že teta Anka nejde. Nezvládla by to, skolabovala by tam.“

„A Peťova žena, Lydkin muž?“

„Tí nie. Ide Peťo, Lydka, vnuci Martin, Tomáš, vnučka Iveta s manželom.“

„Prečo?“

„Nepýtala som sa, mami, je to ich súkromná vec.“

„Ale tá Anka! To by som ja nedokázala. Neísť na pohreb mužovi.“

„Vieš, že je po dvoch operáciách srdca. Neviem, či sa tak rozhodla sama, alebo ju prehovorili deti.“

„Aj tak.“

„Mami, teta sa s ním rozlúčila. Držala ho za ruku. Ten pohreb je len formalita.“

„Ja by som si neodpustila, keby som neišla.“

„Veď práve. Každý to má urobiť tak, ako to cíti, potrebuje. Bez ohľadu na to, čo si kto pomyslí.“

Dojmy z pohrebu

Mama ma prezváňa niečo po piatej.

„Áno, mamula?“

„Nemysli si, že doteraz trval pohreb. Bola tu Ivka, uvarili sme si kávu, podebatovali sme.“

„Predpokladala som to.“

„Prišla zavčasu, niečo po druhej. To naši nikdy, ale naozaj nikdy, neprídu načas. Keby aspoň jediný raz! Ale vždy na nich musím čakať.“

Kecáš, mamula, dobre viem, ako sa ťa boja a po tvojich scénach už chodia načas. Jedine, že povieš – ale hocikedyyyy, veď ja budem doma. Poznáme.

„Tak som ju poprosila, či by sme sa mohli zastaviť aj v lekárni. Bez problémov, cestou mi vybrala aj lieky na štítnu žľazu. Dlho sme čakali, kým nás pustili dovnútra. Nikto nás nikomu nepredstavil. Lydku a Peťa by som už ani nepoznala, len Peťo si ma všimol a prišiel za nami. Lydky som sa pýtala, čo bude s mamou, či si ju zoberú k sebe. Že nie, ona tam bude chodiť spávať, obedy jej nosia. Tí Lydkini chalani sa mi zdali voláki starí, ani sa k nej nemali, čudné vzťahy musia mať. Chlapi stáli bokom, potom prišla Marienka za nami, bez muža. S tou sme sa trochu rozprávali. Chcela, aby sme po pohrebe išli na kávu, ale ja som jej povedala, že sa bojím. Pochopila to. Vnútri nás bolo deväť. Stoličky rozložené, hrala hudba, také pobožné pesničky, farára nikde. Konečne prišiel, čosi vyprával, ja som si zobrala strojček len do jedného ucha, nepočula som dobre, ale Ivka povedala, že som o nič neprišla. Šak farár by sa mal rozlúčiť. Ale záleží aj na tom, čo mu oni napísali. Aj tak dobre. Tie rozlúčkové reči bývajú také dojemné, vždy ma rozplačú. A fotku čo tam dali!“

„Mám ju pred sebou, mami. Aj na parte je fotka. Poprosila som Peťa, aby mi jedno priniesol, dala som ho pred pohrebom na nástenku. Susedy ho poznali, často sa na neho pýtali, ako sa má. Mali ho rady, stretávali sa, keď chodili nakupovať do Rozkvetu, vždy sa zastavili, porozprávali. Mne sa tam páči.“

„Ale v rozhalenke?“

„Veď je pekná tá košeľa. Károvaná, teplé farby, v pozadí strom.“

„Niečo dôstojnejšie mali vybrať! Celkovo, taký pohreb, taká rodina... to je celkom iné, ako keď sa my stretneme.“

No, čakala si žúrku, pohreby v súčasnej dobe... tušila som, že budeš sklamaná.

„A vonku, to už bolo raz dva. Ani hlina tam nebola, čo sa hádže na truhlu. V krabici mali taký asparágus, ten sme tam pohádzali. Ale vieš čo, už som farára v duchu aj odprosila. Nemohli sme dlho čakať, keď o štvrtej sme už boli doma. To sa len mne tak zdalo. A vy čo? Boli ste niekde?“

Kam sa podeli vtáčky?

Mama má celkom dobrú náladu. Spomína ešte na piatok.

„Mrzí ma, že si Ivka včera nič sladké nezobrala. Otvorila som tú bonboniéru od Vlada a nechcela, že zjedla doma veľký zákusok. Aj žemľu som jej ponúkala, zrovna bola syrová. Hovorila som si, že jako keby vo štvrtok vedeli, že na druhý deň príde, nachystali vegetariánsku. Nebola hladná, doma jedla, tak len tú kávu vypila.“

„To ťa vôbec nemusí mrzieť.“

„Neviem, kde zmizli vtáčky. V poslednej dobe je tu ticho, ani tú knedľu na balkóne nenačali. Nechcela som ju hádzať na trávu, keď ešte neuschla, ale keby boli hladní, našli by si aj na balkóne.“

„Mami, asi si ich už všetkých vyhubila. Veď to, čo im ty hádžeš, je strava pre prasce, nie pre vtákov. Iste už niekde poblíž ležia hore bruškom,“ smejem sa a riskujem, že sa urazí.

Pridá sa, keď sa dosmeje, uvažuje: „Čo im také dávam? Len tie vrchy z bagety.“

„Tie bagety im nabobtnajú v brušku, to tiež nie je ideálna potrava, keď ich natrháš čerstvé.“

„To nieee. Najskôr ich usuším, potom rozlámem.“

„Tá knedľa ti teraz na balkóne neuschne, keď je zima a vlhko.“

„Vidíš, to máš pravdu, musím ju dať do kuchyne nad radiátor.“

O fazuľovom prívarku, ktorý skončil na tráve, radšej pomlčím.

***

Reakcia Monky na Dojmy z pohrebu:

„Tak aspoň vieme, že na jej pohrebe musí byť divoká žúrka. Budeme sa ohadzovať hlinou, aby bola spokojná.“ Úsmev.

Ulomené uško

„Prečo si mala toľko obsadené? Už som chcela Betke volať, či nemám niečo ja s telefónom.“

„Volala mi Danka. Potrebovala sa o niečom poradiť, nechcela som ju hneď zrušiť. Myslela som, že sme už dohovorili, keď sa ti vybila baterka. Počula som, že sa snažíš znova dovolať, tak som Danku na to upozornila a volám ti.“

„Pavla (Dankina mama) ešte chodí na prechádzky?“

„Danka s ňou chodí. Motá sa jej hlava, bojí sa, aby niekde nespadla.“

„Komu sa nemotá? Keby videla moje modriny, narážam do futier, ale to je normálne. Ozaj. Ani som ti nechcela hovoriť, že som spadla, ale musím sa pochváliť, ako som to zvládla. Bola som na seba pyšná. Išla som na balkón vyšplechnúť sós z kávy. Pri druhom dome mal auto pred garážou Julko Z. Zahľadela som sa, zakopla som o ten hnusný prah a už som sa videla, ako sprosto padnem. Ale rozkročila som nohy a pekne som na ten prah sadla. Nič sa mi nestalo. Uško z šálky sa odlomilo, ale čo po nej, hneď som ju vyhodila.“

„Mamula, ten prah je naozaj nebezpečný, neviem, kto to mohol takto vymyslieť. Choď tam čo najmenej.“

„Ja si vždycky dávam taký pozor, len teraz som sa zadívala a už to bolo.“

„Ty ešte stále vylievaš zvyšky kávy z balkóna? Sľúbila si nám, že to už robiť nebudeš. Pamätáš, čo bolo vtedy s tou tetou P.“

„Ale jej vadilo, keď som vylievala na sneh, že to bolo škaredé,“ odvrkne.

„Vysvetlila ti vtedy, keď si sa urazila, že to chodí zakrývať snehom, že nejde len o estetickú stránku, že to ani tej tráve nerobí dobre.“

„Nech mi nikto nehovorí, že tá troška, čo vyšplechnem vždy na iné miesto, môže tráve uškodiť!“

„Tak aspoň pre svoje bezpečie. Teraz, keď je už chladno, nesedávaš na balkóne, nesušíš tam prádlo, zbytočne dvakrát denne prekračuješ prah kvôli káve. Nechaj ho preschnúť v šálke a vyhoď do odpadkového koša.“

„Šak to môžem aj cez sitko precediť a vyhodiť,“ odpovedá zmierlivo.

Zákaz vychádzania

„V piatok mi volali naši z obchodu, aby som nadiktovala rodné číslo, že mi vyzdvihnú tie lieky. Hovorila som, že mi ich kúpila Ivka, keď sme išli na pohreb. Ale keď už boli v obchode, dala som si kúpiť vajíčka a rybie prsty, nech mi Julko v nedeľu donesie.

O siedmej sa ku mne niekto dobíja a to Julko. Že mi to doniesol, Renáta ho čaká v aute. V nedeľu nepríde, lebo od soboty je zákaz vychádzania. Hovorím mu, šak starostlivosť o blízkych je povolená. A jako by som policajtom dokazoval, že ten obed nesiem tebe? A potom domov, keď pôjdem bez obeda, tak už by som celkom nemal ako. Taký sralo je z neho.“

„Neboj sa, my ťa nenecháme hladnú.“

***

„Mami, v utorok prídu naši autom. Keby si niečo súrne potrebovala, pošlem Monku.“

„Nieee. Veď si ma tak zásobila. Mám plnú ladničku, aj špajzu,“ hlási oduševnene a potom len tak špitne: „Mäso už nemám...“

„Nemáš mäso?“

„Ale nevadí, veď mám čo jesť.“

Zamyslím sa. Naposledy, keď povedala, kúpila by si mi voláke mäso? Šak ja by som si urobila, navarila som jej do kelímkov bravčové, kuracie, so zemiakmi, s tarhoňou, s ryžou, rajčinovú kapustu s mäsom, hotové jedlá, len si zohriať. Odvtedy jedla lečo, jaterničku, párky, vyprážaný syr, rybie prsty, halušky, makové šúľance, polotovary, mäso viac nespomenula. Hovorila som si, teraz príde na rad mäso a potom – Gabika, veď ja nemôžem jesť stále len mäso! V očakávaní tejto vety, mala som pripravenú plnú misu strúhanej zeleniny a syra na zeleninové lievance. No nič. Vytiahla som z mrazáku aj kuracie prsia. Udusila na cibuľke, so zeleninou a troškou smotany, naložila do šiestich kelímkov. Zeleninové lievance po štyri do štyroch krabičiek. Do jednej krabičky zemiakovú kašu s mäskom som kázala dať do chladničky, rovnako štyri lievance.

Zrazu sa mi rozsvietilo. Keď mala mama hnačku, radila som jej, nech si uvarí čistú ryžu, má vo varných sáčkoch. Lenže taká jej nechutila. Tak si rozmrazila mäso s ryžou, zjedla ryžu so šťavičkou a mäso? Mala predsa diétu, s najväčšou pravdepodobnosťou ho zjedli vtáčky.

Práve mi zavolala kamoška, keď som rozmrazovala mäso, tak som sa podelila s mojimi myšlienkami.

„Pre vtáčikov to naozaj nie je vhodná strava. Nemajú tam nejakého psíka? Ten by mäsko rád spapal.“

„Andula! Ja nechcem variť pre psov!“ skríknem zúfalo.

A ona potvorka, snaží sa napodobniť hlas mojej mamy: „Ale Gabika“, s takou tou otvorenou intonáciou na konci. Akože, to by si fakt neurobila? Vybuchnem do smiechu a ešte teraz sa smejem, keď si na to pomyslím.

V utorok sa mama vráti z dialýzy večer o štvrť na desať, unavená, uzimená, poďakuje za sladkosti, čo našla na stole, ide vraj rovno do postele.

Ráno.

„Mami, pozerala si do chladničky?“

„Pravdaže! Ešte včera večer. Keď som tam zbadala tie lievance, neodolala som. Zohriala som si, trochu tej kaše k tomu, veď to bola taká ľahká večera. Ale pri tej zemiakovej kaši ešte voľačo bolo.“

„To si mala kuracie mäso so zemiakovou kašou na dnes na obed a lievance zvlášť. Ale nakombinuj si to, ako chceš. Len som ti chcela pripomenúť, že v mrazáku máš ešte bravčové mäso s tarhoňou a tri kelímky rajčinovej kapusty s mäsom. Vtedy ti veľmi chutila. Ak sa bojíš, že ťa preženie, mohla by si si ju dať v nedeľu, keď dva dni po sebe nejdeš na dialýzu.“

„Vidíš! Alebo si uvarím tú ryžu v sáčku a do toho si dám dve lyžice tej kapusty.“

No, a keď ju budeš mať rozmrazenú a po dvoch lyžičkách jesť týždeň, tak sa z nej nakoniec naozaj posereš.

„Ako myslíš.“

„Minule mi ostalo halušiek, aj tri zemiaky, tak som si to dala dokopy, s tými oškvarkami mi to tak pochutilo!“

Ako psíček a mačička, keď piekli tortu.

Farba je dôležitá

„Ako sa rozhodol Julo? Ide na testy, či nie?“

„Ja som s ním od toho piatku nehovorila. V nedeľu tu neboli, neviem nič. Aj som mu včera chcela zavolať, ale chystám sa na výčitky, odložila som to na dnes.“

„Na výčitky? Čo mu chceš vyčítať?“

„Začnem tým, že to ste radi, že je zákaz vychádzania, aspoň sem nemusíte s Filipom chodiť!“

„Mami, všeličo by sa dalo Julovi vytknúť, ale v tomto by si mu naozaj krivdila. Pamätám si, keď bol dlhšie chorý, hovoril mi, že mu tie nedele chýbajú, chodí za tebou rád.“

„Áno?“ pýta sa pochybovačne.

„Áno. Rád sa s tebou porozpráva, aj scrabble si zahrá. Je to pre neho príjemná prechádzka popri Váhu s posedením u teba.“

„K Lydke chodí stále Ivan, aj mladá Lydka, aj vnučka, tí vôbec nedodržiavajú zákaz vychádzania a oni ma tu nechajú jako takú sirotu.“

„Mami, prosím ťa, nič mu nevyčítaj! Čo si od toho sľubuješ? Julo sa nezmení, len naštrbíš a skomplikuješ to, čo zatiaľ funguje.“

„Celý týždeň ani nezavolal!“

„On to má nastavené inak. Myslí si, že keby si niečo potrebovala, zavoláš ty.“

***

„Tak som mu volala. Hneď začal, že som ho predbehla. Chcel mi zavolať, len má teraz veľa roboty. Nahromadili sa mu zákazky, chcel ich ešte zabaliť a poslať Filipa na poštu. Tak som mu ani nemala prečo vyčítať, keď mi chcel zavolať.“

„V nedeľu príde?“

„Ani som sa nepýtala. Určite nie, lebo Ivana a Lydku odsúdil, že chodia za rodičmi.“

„Mamula, píš si, čo potrebuješ, Monka je ochotná ti doviezť, keď prídu do Trenčína.“

„Teraz naozaj nič nepotrebujem. Tak si ma zásobila. Ozaj! Renátka mi doniesla biele vajcia! Tie tak neznášam!“

„Prosím? Aký je rozdiel medzi bielymi a hnedými?“

„Ja neviem. Sú mi nesympatické. Ty mi nikdy biele nedonesieš.“

„Mňa nikdy nenapadlo pozerať na farbu. Skontrolujem kód – sk a aby neboli z klietkového chovu. Fakt neviem, akej farby ti nosím.“

Ak ti ide o estetiku, k chladničke sa ti biele hodia viac.

„Hnedé. Vždy ti zabudnem povedať o tých citrónoch. Toľko šťavy z nich vytlačím, nevieš si predstaviť! To je radosť.“

„Aj tak tam budú mať nabudúce iné. Je to ťažké, nevidím do nich, je to lotéria.“

„Vždy mi kúpiš dobré.“

„No, minule si hovorila, že tam boli samé zrnká, šťavy málo.“

„To bolo len raz.“

November 2020

Ja to mám v krvi

„Už mám v ladničke štyri bagety,“ začína zasa mama.

„Mami, vieš, nad čím som premýšľala? Predstav si, že by Julo nosil domov bagety a vyhadzoval ich, miesto toho jedol iné pečivo, chlieb. Nehovorila by si – ten Julinko, aký je fajnový! Čo môže byť na tej bagete také zlé. On ich vyhadzuje, no chápeš to? Celkom živo si viem predstaviť takúto tvoju reakciu.“

Na druhej strane ticho. Zahanbila sa, či urazila?

„Ale ja som to minule skúšala. Nemôžem to jesť. Má to také čudné chute.“

„Dobre, mami, odkladaj ich na balkón zabalené, Iva ich zoberie pre psov, keď sa zastaví na záhradke. Tým vtákom by som to nehádzala.“

„Dnes nás testovali. Len čo sme vystúpili zo sanitky, už tam nadskakoval v okienku taký mladý v skafandri, po dialýze nám rozdali výsledky. A vieš, kto to bol? Náš primár! Som ho nespoznala. Neviem, kto písal tie výsledky. Hovorí sa, že doktori škaredo píšu, ale toto keby si videla! To iste tá malá sestrička, taký polochlap. Radšej by som si to napísala sama.“

„Hlavne, že si negatívna, čo tam po písme. Naše decká mi hlásili, že sú negatívni, Nemšovania, aj Vlčí Vrch. Keď prišla esemeska, Petra zahlásila – maminko, vždyť já jsem taky negativní a po celý život. Už som sa na nej dávno tak nezasmiala. Ona občas tiež zaboduje a ukáže sa, že má zmysel pre humor.“

Mama sa schuti smeje.

„Zo začiatku ma dávali k chlapom. V poslednej dobe som s babami. Tie dve si vyložia cukríky na stolík, žujú a vyprávajú. Ponúknu aj sestričku a klebetia. Preto ony o každom všetko vedia, aj jako sa volá, kde býva. Vyrušuje ma to. Je mi to také odporné. U chlapov som mala svatý pokoj. Tá Bierovčanka mi hovorila, že ten starý dedenko spadol a zlomil si kľúčnu kosť. Toho mi bolo ľúto. On tam tak ticho ležká, nevyrušuje. Bierovčanka, keď na ňu čaká sanitka, ona si kľudne ide na záchod, ruky si umyje a stupká cez tú čakáreň, a pritom taký nikto! Robí sa dôležitá. To ja, keď na mňa niekto čaká, chytro sa obujem a utekám. Aj v tej čakárni. Ony si sedkajú, jak keby sa nechumelilo. A mňa čerti berú. Pýtajú sa ma, kde sa ponáhľam. No nikde! Vám neni doma lepšie, ako tu? Ja sa aspoň prechádzam po chodbe, nemôžem tam sedieť. Ale ja im to závidím. Neodsudzujem ich za to. Službu mala taká malá doktorka. Hovorila mi, že tlak mám dobrý, ale mala by som schudnúť. Ale ja naozaj nejem veľa, pani doktorka! Ja vám verím, práve preto. No chápeš to?“

„Ja neviem, mami, nerozumiem tomu. Ale minule ti hovorili, že sa ti svalová hmota premieňa na vodu, tá by sa ti hromadila na pľúcach, keby ti ju dialýzou neodčerpali. Takže nie schudnúť, ale menej vážiť.“

Neješ veľa toho, čo ti nechutí. Ale tri palacinky po sebe by som nedala ani ja. Nehovorím o tých večeriach o desiatej.

„By som teraz zavolala našim. Ale nemôžem, oni spia. O dvanástej začínajú variť. Mne sa poobede už nechce volať.“

No... ako komu.

„Pozerajú dlho telku, potom si ráno pospia. Prečo by v nedeľu mali skoro vstávať, keď im to takto vyhovuje.“

„Ja to mám v krvi. Vždy, keď som ráno vstala, začala som variť.“

„Veď aj oni, keď vstanú, začnú variť. Rozdiel je len v tom, kedy kto vstane.“

Zasmeje sa.

Jednotvárna strava

Mama sa vráti z dialýzy, prezváňa ma. Konečne sa utorok vrátil do starých koľají, nemusí chodiť o štvrtej ale o jednej, ako vo štvrtok a v sobotu. Napriek tomu je nejaká skleslá.

„Mám takú jednotvárnu stravu, kedysi si mi nosila štrúdlu a vianočku, salámu som nejedla ani nepamätám.“

Salámu a šunku ti nekupujem, mohla si si vybrať z bagety, posledné štyri zjedli psy.

Jednotvárnu stravu? Premietam, čo všetko som jej navarila, nakúpila, som zaskočená.

„Veď mi povedz, na čo máš chuť! Uvarím ti, upečiem.“

„Ja by som si aj sama, ale nemám na to suroviny. Pudingy som pomíňala pre Jula, aj mlieko. Krupicovú kašu mám storočnú, ale šak aj tak nemám mlieko.“

„Tie makové šúľance a slivkové knedličky si už zjedla?“

„Pravdaže. Šúľance si mi už dávno nekúpila a slivkové gule mám. Nemám si ich čím posypať. Nemám tvaroh, ani mak.“

„Ja ich mám rada so strúhankou. Vieš, ako babka Anička robila – maslo, cukor, strúhanka, do chrumkava.“

„To som ja nikdy nemala rada.“

„Moje decká majú zasa rady s Grankom.“

„To sa nehodí.“

„Toto mi musíš povedať, naozaj som nevedela. V pondelok tu bola Monka. Pýtala sa, čo ti má zaviezť. Nič. Babka má také zásoby, nepotrebuje celkom nič. V utorok potrebuješ.“

„Keď ja som chcela dať na starosť niečo aj Julovi. Prečo sa len vy o mňa staráte? Som na neho taká nabrúsená. Tri týždne u mňa nebol, ani mi nezavolá, ako sa mám. Volali sme raz, aj to som mu zavolala ja.“

„Sama si hovorila, že ti chcel zavolať, len si ho predbehla. Predýchaj to a zavolaj mu normálne, keď nebudeš nabrúsená. Nič mu nevyčítaj. On sa spolieha na mňa. Keby si mala len jeho, určite by ti zavolal, ako sa máš a či niečo nepotrebuješ.“

Píšem Ive: „Nepôjdeš tento týždeň do Biskupíc? Babka potrebuje niečo sladké.“

„Jasne, zastavím sa u nej zajtra alebo vo štvrtok.“

***

„Mami, Iva príde dnes alebo zajtra, napíš si na lístok a zavolaj jej, čo ti má doniesť.“

„Mám to napísané, ale nechcem so všetkým vás otravovať.“

„Mamula, zvykni si na to, keď je niekto ochotný, daj mu kúpiť všetko. Je to jednoduchšie ako to rozdeliť trom.“

„Včera mi spadol telefón. Len z malého stolíka na koberec, ale rozpadol sa. Dala som ho dohromady, ale nefungoval. Tak som zazvonila mladému Paľovi, ten čosi urobil, aj to zasvietilo, tak som išla domov. Doma nefungoval. Išla som za ním znova, ale už nebol doma. Zazvonila som u Lydky, otvoril mi Ferko. Ten hneď zdvihol ruky – mne to nedávaj, ja tomu nerozumiem, to Lydka. Lydka čosi poskúšala, ale nepodarilo sa. Zavolala mladej Lydke, aby poslala Mira. Ale keby si to počula, jak opatrne. Lydka, prosím ťa, nemohla by si poslať Mirka... šak ja zavolám, poviem potrebujem, prídi! Aj prišiel, veď to nemá ďaleko, za dve sekundy to bolo hotové. A ten Miro, vždy býval taký učamený a teraz dozrel na takého pekného chlapa.“

Áno, mami, o učamenom Mirovi už vieme.

***

Píše mi Iva: „Volala mi babka, dala si kúpiť mlieko, chlieb, roztierateľné maslo, tvaroh, puding, krížovky a Jar. Dopíš mi ty, čo naozaj potrebuje a nehnevaj sa na ňu, že to nepovedala mne.“

„Detskú krupicu, mletý mak, moravské koláčiky, štrúdľu, taštičky lekvárovú, makovú, tvarohovú, zmrazené makové šúľance, smotanu. Ja sa na ňu už dávno nehnevám, len sa usmievam, alebo mi jej je ľúto. Vieš, ona by si to najradšej sama kupovala, tajne, aby sme nevedeli, koľko sladkého poje.“

Iva: „Predstavujem si seba, ako budem mať 90 a budem musieť prezradiť svoj tajný nákupný zoznam, na ktorom bude napr. lízatko Chupa Chups so žuvačkou.“

„Ja si budem prosiť čokoládu z Lidlu 74% a keď poviem dve, prineste mi desať, lebo sa budem hanbiť priznať, že jednu mám na dva dni.“

Odpoveď od Ivy: malé čierne srdiečko

Nechutenstvo

Celý deň prší, mračí sa, zavolám mame aj popoludní, určite jej je dlhý čas. Keď nemám určenú hodinu a povinnosť dvakrát denne, cítim sa slobodnejšie.

„Neuhádneš, koho mám na návšteve!“ prihlási sa mama beťársky.

„Žeby Ivana prišla už dnes, aj keď prší?“ skúsim.

„Nie, nie,“ vychutnáva si moju nevedomosť.

„Neviem.“

„Julko s Filipom prišli!“

„Tak super! To vás nebudem rušiť. Pozdravujem chalanov!“

O hodinku ma mama prezváňa. Žeby už odišli? Nechce sa mi veriť.

Zavolám jej.

„Julko chce vedieť, ako sa volali tie nápoje, čo si mi kupovala, keď mi nechutilo jesť. Už mi to tridsať razy kázal, vždy zabudnem, tak ti musím volať hneď.“

„Neviem si spomenúť. A pre koho to Julo potrebuje?“

„Pre mňa,“ stíši hlas.

„Pre teba? Veď tebe chutí!“ vyhŕkne zo mňa. Nechápem.

„No... ako kedy. Jeden deň mi chutí, potom to do seba nasilu pchám,“ zrazu má hlások slabý, zúbožený.

„Aha. Nutri drink! Spomenula som si.“

„Že kde to kupuješ, sa Julko pýta.“

„V lekárni.“

No zbohom. Keď budeš jesť toľko, čo teraz a ešte to zaklincuješ nutri drinkom, ktorý predpisujú pacientom, čo už neprijímajú normálnu stravu... ale... kým ti to Julko prinesie, možno ti už naozaj nebude chutiť.

Ráno.

Len čo prídem z chránenej dielne, volám jej, viem, že sa už trasie, aby mi mohla porozprávať zážitky.

„Už sa ťa neviem dočkať. Tak predstav si, ja som mu včera volala, nebral to. Potom zavolal on mne, že bol vonku pozrieť, či neprší. Nachvíľu prestalo, tak ma prídu pozrieť. Nestihla som mu ani povedať, čo som mala na neho nachystané. Tak som rozmýšľala, Gabika, ty si strašne dobrý človek. Ty máš taký vplyv nielen na mňa, ale aj na všetkých ostatných. Akoby si aj na diaľku zariadila to s tým Julom. Že mi to nezdvihol. To ja som taký prchkoš. Obdivujem ťa.“

„Ani ja som vždy takáto nebola. Skúsenosti. Pozri sa. Keby si Julovi povyčítala, prišiel by. Ty by si si myslela, že iba preto, že si mu zavolala, Julo by sa cítil ukrivdený, bolo by dusno. O čo lepší pocit máš, keď vieš, že prišiel sám, dobrovoľne, mal dobrú náladu, lebo netušil, čo všetko si mu chcela povykrikovať. Výčitky nič neriešia, len pokazia.“

„Ešte k tej jednotvárnej strave. Bola si včera taká prekvapená. Ale ja som to myslela tak, že keď som sama chodila, kúpila som si občas žemličku, buchtičku.“

„Ja neviem, čo ti chutí, prečo mi nepovieš.“

„Ale čoby si nevedela! Ty poznáš moje chute lepšie ako ja! Keď si chodila na bicykli, vždy si mi dobre nakúpila, niečím ma prekvapila.“

„Mami, aj keď ti to dovezieme autom, vždy nakupujem ja. Tak som asi osprostela, že ti už neviem tak dobre nakúpiť.“

Alebo sa ti naozaj viac rátalo, keď som to nosila na chrbte.

„Ale nie, veď aj minule si mi poslala jaterničku, slaninku, párky, všeličo, pochutila som si.“

„Ja ťa chápem, že človek sa cíti ako bez rúk, keď je odkázaný na druhých. Nemôžeš si prebehnúť, kedy sa ti zachce. Čo narobíš.“

„Ešte ťa chcem poprosiť, keď mi to dnes Ivka donesie poobede, to už budem na dialýze. Opýtaj sa jej, koľko to stálo a pošli jej na účet, lebo odo mňa si nechce zobrať peniaze. Povedz jej, že keď si nezoberie, potom od nej už nič nebudem chcieť.“

„Dobre, mami, potrestáme ju. Zakážeme jej, aby ti nakupovala.“

Mama sa smeje.

Samota

„Vieš, mňa si tam tak považujú. Iste preto, že ja jediná tam čítam. Minule som už dobre nevidela, bolo tak šero, tak som ich počúvala. Sestrička hovorila, že najhoršie je, keď človek zostane sám. Ja hovorím, že to neni najhoršie. Najhoršie je, keď človek ostane sám s niekým. Vidíte, nad tým som nikdy takto nerozmýšľala, povedala sestrička. Ale šak ja to tiež nemám z vlastnej hlavy, voľakde som to čítala, prizná sa mi mama. Potom sa tam vyprávali, že kto spieval Sbohem, lásko. Že opýtajte sa pani A., tá vie všetko! Veru som si nevedela spomenúť, len som vedela, že nie Korn, jako hovorili oni.“

„Waldemar Matuška, mami.“

„Bierovčanka hovorila, že na tej druhej smene našli troch pozitívnych. Tí budú musieť teraz chodiť v noci. Ja by som sa tak rada vyhla v sobotu testovaniu, nechcelo by sa mi chodiť v noci.“

Juj, ty si ale dobrá duša. Radšej by si nakazila celú zmenu, ako chodiť v noci.

„Jarino včera doniesol nákup. Tých koláčov! Dala som si ich do ladničky, šak to ani nepojem.“

„Mamula, daj si ich do sáčkov a do mrazáku. Večer si vždy jeden vyber, aby si mala poobede. V chladničke by ti to nevydržalo.“

„Vidíš, dobre, že ťa mám. Mňa by to nenapadlo. Bola tu Lydka. Chcela ma ostrihať. Povedala som jej, nech počká, kým si umyjem hlavu. Potom mi to chcela aj natočiť. Tak som jej doniesla natáčky, celú hlavu mi natočila. Ja si dám len hore tri štyri, aby som to nemala také naježené. Kedysi som mala tie vlasy také prišlopnuté a teraz mi zas stoja jak sprosté. Tá Lydka, ona je strašne ochotná. Ale ani to neni dobre. Potom sa jej človek nevie striasť.“

„Je úžasná. Máš okolo seba naozaj dobrých ľudí.“

Do šlaka!

„Tá Lydka ma ostrihala strašne! Už večer, keď som si odtočila natáčky, som to videla. Že som mala natočené, ani nebolo poznať. Potrebovala by som trvalú. Už päť mesiacov som nebola. Lebo tá naša kaderníčka, tam sa bojím, že by som volačo chytila. Ona si na hygienu moc nepotrpí. Ale tá ma dobre strihala. Na bokoch, nad ušami. Lydke sa to nikdy nelúbilo.“

„Jej sa teraz páčiš?“

„Áno! So sebou je spokojná. Predstav si, ráno mi tu zazvonila. No, ráno. Jedenásť bolo. Ona mala ráno, ja už obed. Stojí tam s kulmou v ruke, že ma ide natočiť. Ja som ti hovorila, teraz sa jej už nezbavím. Doniesla mi aj kapsu jabĺčok. Pozerám na ňu a ona, že to mi mladá Lydka obrala. Že už boli zrelé. Škaredé zahodila a tie pekné mi doniesla. Šak to sú dobré jabĺčka. Ja som chcela, aby mi ich Julko obral, ale celkom som zabudla, keď tu bol. Aj sa ma pýtal, že čosi si odo mňa chcela. Za svet som si nevedela spomenúť. Ale on za to nemôže. Lebo jemu som to ani nepovedala.“

„To ti tvoju jabloň obrali a ešte aj doniesli? Teda, mami, takýchto susedov ti môže každý len závidieť.“

„Ja keď som prišla z dialýzy, umývala som si ruky, jak som sa zbadala v tom zrkadle, hrozne vyzerám. Ale sme negatívni! Celá naša skupina. Primár sa usmieval, keď mi niesol výsledok. Že mal by som vám to dať do obálky, ale dajte si to rovno do knižky. Ešte mi to preložil a vložil do knihy. Do šlaka! Tam nikto druhý nečíta!“ skríkne mama. Akože – to je úroveň!

Kto zavolá

„Mami, tá druhá zámožná rodina sa volala Sýkorová? Vieš, s Dankou si teraz overujeme, čo si z detstva pamätáš ty a čo jej mama. Ábelovcov spomína aj ona, o Sýkorovcoch Danka nič nevedela.“

„Čoby. Sýkorovci boli veľkostatkári a bývali v Trenčíne. Mali dcéru Petrovú, Šebáňovú a synov. To Petrovci bývali v Chocholnej. Sýkora bol riaditeľ školy v Trenčíne.“

„Jaaaj, to preto sme volali školu pri kostole Sýkorka. A tá Zora, čo ste sa s ňou hrávali, bola teda Petrová?“

„Áno. Oni mali Zoru a Evu. My jediní z dediny sme sa s nimi kamarátili, mohli sme k nim chodiť domov. Lebo naša mama bola čistotná, mali sme doma knihy, požičiavali sme si navzájom. Syn pána učiteľa Ábela so mnou chodil do triedy. Sveto a Róbert boli moji jediní kamaráti. S tými dievčencami z triedy som si nemala čo povedať. Raz prišla slúžka od Ábelov do triedy, vypýtať ma na oslavu. Že oslava je nachystaná, už len na mňa čakajú. Tam som prvý raz jedla šľahačku, ani som nevedela, čo to je. Keď boli oslavy, všetci sme sa naučili básničku a pán učiteľ vždy len mňa vybral, aby som išla recitovať. Raz som sa prihlásila, že potrebujem ísť na záchod, lebo mi bolo nepríjemné voči ostatným, že vždy vyberie len mňa. A toto som ti iste tiež už hovorila. Ako som na podlážkach jedla fazuľovú polievku.“

„Áno a Sveto povedal, že jednému žebrákovi dajú a druhému nie,“ smejem sa.

„Mama nie, žeby bola lakomá, ale Svetovi dať obyčajnú fazuľovú polievku a ešte na podlážky! Potom sme tam už spolu jedávali.“

„K Petrovom chodila s tebou aj teta Pavla. Spomínala si, ako ťa babinka hrešila, že sa nemáš sestre posmievať. Ona, hoci bola staršia, často komolila slová. Že ju môžeš opraviť, ale nevysmievať sa jej. To sa nepatrí.“

Mama sa s chuťou zarehoce: „Ja som len na to čakala, aby sa pomýlila, rada som sa smiala.“ Vidno, že neľutuje, zasmiala by sa znova.

„Teta si to asi nepamätá. Toto nepridáva na zoznam tvojich hriechov. Vieš, Danka hovorila, že teta mala takú clivú chvíľku, uvedomila si, že keď zomrel ujo Jožko, ona už nemá komu zavolať.“

„Aha, tak so mnou už neráta.“

„Ona sa trápila, že sa vzťahy medzi vami pokazili, prestala si jej volať, navštevovať ju. Poplakala si, ale už sa voči tomu obrnila. Myslí si, že ju nemáš rada. Ty zasa zazlievaš jej, že ti len vyčíta a nespomenie, čo všetko si ty pre ňu robila. Asi si už cestu k sebe nenájdete.“

„Ja som jej aj k Danke ešte dva razy volala a povedala som si, že už nebudem. Vyčíta a vyčíta, k slovu sa nedostanem. Nech zavolá ona. A keď sme boli na chalupe na Hradnej, čo som jej urobila? Z čoho usúdila, že ju nemám rada?“

„Mami, to si pamätám. Ty si tam bola vo svojom živle, rozprávala si sa s mladými, aj na fotkách vidno, že postávaš v hlúčikoch, teta sedí pod stromom na lavičke. Aj keď sme sedeli všetci za stolom, ona sa už nevedela zapojiť do debaty. Ja som si potom ku nej sadla, zaspomínali sme na detstvo, keď som sa u nich hrávala s Dankou, aj som tam občas prespala. Ty si si to až doma uvedomila, že šak som s tou Pavlou ani nebola, ale ja jej to vynahradím, zavolám jej niekedy.“

„S ňou sa už nemám o čom rozprávať. Anča aj Jožko do poslednej chvíle mali pamäť výbornú. Koho som spomenula, každého si z Chocholnej pamätali.“

„Teta už je popletená a má inú povahu ako ty. Nevidí to pekné, vždy bola nespokojná, ukrivdená. Ani Danka to s ňou nemá ľahké.“

Nechutenstvo pokračuje

„Hádaj, čo včera varili?“ skúša ma mama.

„Kapustu?“ skúsim. Jeden čas sa sťažovala, že oni hádam nič iné nejedia, len kapustu. Hlávkovú, kyslú, na všetky spôsoby.

„Hrachovú kašu s údeným!“ hlási víťazoslávne.

„Vidíš, to bolo tvoje obľúbené. Keď bola v robote hrachová kaša, ja som si mäso od nej očistila a jedla s chlebom, ty si ju zbožňovala. Celkom som na ňu zabudla, nevarím ju, u nás to nikto neobľuboval.“

„Julko mi volal, že majú hrachovú kašu s údeným. Či mi môže doniesť, či ma to nebude preháňať. No čoby ma to preháňalo! Keď odišli, neodolala som, zohriala som si. Na tom údenom bola ešte cibuľka osmažená!“

Aké ľahké jedlo takto na noc. Pred nimi si nemohla. Pokazila by si si imidž nechutenstva.

Vďačná téma nechutenstvo

Spomínam si, keď som sa učila na skúšky, babka Anička mi nachystala obed, nikdy so mnou nejedla. Nechutilo jej, ona už toho moc nezje. Len čo som odišla do izby ku skriptám, babka sa rozkašľala, rýchlo jedla, až jej zabiehalo. Stála som pred dilemou. Ísť jej pomôcť a prichytiť ju pri jedle, alebo nechať napospas osudu. Nezadusila sa. Mala rada sladké, nepriznávala sa k tomu. Termix jedla s veľkou chuťou, ale keď som jej ponúkla: „Babka, nechcete termix?“

„Šak okoštujem.“ Tvárila sa vždy, že ho je po prvýkrát.

Môj tato posledné roky okrem slaninky a klobásy miloval aj sladké. Keď na návšteve odmietal koláče a zákusky, že on sladké neje, mamu išlo poraziť. Začal si schovávať čokolády do skrinky vo svojej izbe. Keď ich tam mama objavila, schovával ich v pivnici.

Je to kliatba našej rodiny, alebo vlastnosť starého človeka?

Mám rada čokoládu z Lidlu sedemdesiatštyri percentnú. Keď sa začnem tváriť, že mi nechutí, nechajte mi ju nenápadne pri dverách za taburetkou. Ďakujem.

Sucho v ústach

„Ráno, keď sa zobudím, mám strašne sucho v ústach. Myslela som si, že sa mi prestali tvoriť sliny. Našťastie tam dnes bola tá dobrá doktorka. Hovorila som jej to a pýtala sa ma, či nemám doma suchý vzduch.“

„Mami, ty si si zasa nedala odparovače? Hovorila som ti, že len čo sa začne kúriť, treba dolievať vodu.“

„Vidíš, zase som zabudla. Zajtra si ich pôjdem zobrať, už sa mi teraz nechce.“

„Ty ich máš zasa v pivnici?“

„Áno. Vždy sme ich tam dávali.“

„Mami! Tak na tatu si sa hnevala. Rozčuľovalo ťa, že všetko znáša do pivnice. Len si umyla nejaký pohár, už bol v pivnici. Hovorievala si, že raz tam odnesie aj teba. Keď ma tu nenájdete, budem v pivnici! Tebe by sa do trojizbového bytu nezmestili dva odparovače, keď bývaš sama? Môžeš ich dať do špajze, do chodbovej skrine. Ja ho Petre nechávam na radiátore celoročne. Pekný modrý so žltým mesiačikom, keď sa nekúri, nedolievam vodu.“

„Vidíš, jaká ja som? Na druhom ma to rozčuľuje a sama to robím.“

Marína keksy

„Som sa Julkovi pochválila, že Jarko mi doniesol koláče. Taký bol najedovaný, či nemôžem im povedať, Renáta by mi upiekla. Nech poviem, aký lúbim. Ja lúbim každý. Aj obyčajný kysnutý? Aj obyčajný kysnutý. Tak ti nabudúce donesiem pol plechu!“

Tak už podľahol aj braček. Dohováral mi, že nemám mame nosiť štrúdľu, koláče, bábovku, veď cukrovka. Ale počúvať tie reči...

„Aj si ich ponúkla? Vytiahla si niečo z mrazáku?“

„Nie. Mali ešte tie Marína keksy. Spojila som ich lekvárom natrela čokoládou. Prvú nedeľu pojedli, druhú nedeľu pojedli. Potom tri týždne neboli u mňa, ale ja som ich vtedy nachystala, nevedela som, že neprídu. Minule som ich vytiahla, ani jeden nechcel. Že to sa nedá stále jesť to isté. No, možno bola tá poleva už stará. Ale bonbóny jedia stále.“

Bonboniéru ti každý donesie inú.

„Takže kto nakoniec tie keksy zjedol? Vtáčiky, či ty?“

„Čoby! Ja som ich nejedla. Pekne som im tie isté ponúkla znova. A veru zjedli, keď nebolo nič iné. Tuším jeden tam zostal.“

Aha. Takže mala si absťák, ale keksy si nezjedla. Čakala si na koláče od Jarka. Nebudem sa pýtať, aký osud čaká posledný keksík.

„Ozaj, mami. Teta Pavla pôjde do Malinova k Ľubošovi. Na Hradnej idú prerábať kuchyňu, malo by to trvať dva týždne. Ľuboš sa zatiaľ zotavil, kým bola Pavla v Trenčíne, tak je ochotný zasa s ňou Danke pomôcť. Má prísť vo štvrtok, ale teta už teraz povedala, že ona nikde nepôjde. Chce ísť do svojho bytu do Trenčína.“

„Ona si trúfa vyjsť na štvrté poschodie?!“

„No, trúfa. Že ona je samostatná, nič nepotrebuje. Poprosí Lydku, nech jej nosí obedy.“

„A čo sa ona zbláznila? Šak Lydka ju ani nepozná. Kedy sa naposledy videli?“

„Vieš, Lydka je teraz za svätú. Lebo ona sa o Jožka starala doma. Aj u nich spávala. Danka s Ľubošom si ju prehadzujú, ona chce ísť domov.“

„Ale veď Lydka sa stará ešte o svoju mamu! To si ako predstavuje?“

„Veď vidíš, že neuvažuje reálne.“

„Vieš, čo? Ja by som ju tam dotrepala a nechala tam!“

Pevne verím, mami, že toto nemyslíš vážne. Že sa v tebe len zasa ozval prchkoš.

„Uvidíme, ako to dopadne, potom ti poviem.“

Návšteva pravnučky

„Ešte večer na posteli som sa usmievala. Prehrávala som si to. Na všetko hovorila nie. Nechcela povedať, ako sa volá, ako sa volám ja a ešte sa na tom smiala. Až tak očená prižmúrila a smiala sa na nás. Chcela som ju zodvihnúť a vieš, že som nevládala?“

„Nečudujem sa. Veď má viac ako desať kilov. Čochvíľa ona teba zodvihne.“

„Posadili mi ju na kolená, obzerala si ma, robila na mňa ksichtíky. Tak som sa nasmiala. Najskôr sa ma len tak dotkla a potom ma pohladila!“

Monka: „Haňa sa babky dotkla jedným prstom, skúmala materiál. Mišo jej hovorí – urob babke moja! Pohladkala ju po vlasoch.“ „Čože? Aký materiál?“ nechápe Petra. „Babka má vráskavú tvár. Decko nechápe, že staroba. Chce si vyskúšať, ohmatať.“

„Videla som, Mišo narobil fotky.“

„Tak som rozmýšľala. Tak ako Mišo s Monikou prinášajú pohodu a dobrú náladu, tak aj tá malá je dobrá. Neplače, nehnevá sa, ako iné malé deti. Je taká rozumná. Ja mám výčitky, že som vás vychovávala v strese. Bola som stále nervózna.“

„Mami, to si nevyčítaj. Bola iná doba, iné prostredie, iné podmienky. Zbytočné je teraz sa rýpať v minulosti. Ber to tak, že každá sme robili pre deti to najlepšie, čo a ako sme vedeli.“

„Ale to tato! Na neho som nahnevaná. Mohol chodiť domov častejšie, aj keď bol na montážach. Stále som bola sama a každý večer som sa triasla, čo keď budete mať teplotu. Telefón nebol, akoby som zavolala doktora. Volal ma bývať do Ostravy. Tam mu ponúkali byt. Ale čoby som tam ja v cudzom meste. On by bol od rána do večera v robote. Vy by ste chodili do českých škôl. To sa mi nelúbilo.“

Vinník sa vždy nájde. Nebola si sama. Celý život s mamou za zadkom. Inak by vyzeralo vaše manželstvo bez svokry, tato by nehľadal útočisko v robote. Možno by sme boli rodina. Mama, tato, deti. Nie babka, mama, deti, tato. Možno.

Už nikdy

„No čo mamula, čo robíš, keď je takýto čas. Lúštiš?“

„Nič. Celkom nič. Šak nevidím na to a ani sa mi nechce. Taká som lenivá, ani kávu sa mi nechcelo uvariť.“

„Mne sa tiež nechcelo ani nos vystrčiť, ale musela som pre lieky, kúpila som ti aj ten leukoplast.“

„Leukoplast? To som Renátke kázala.“

„Monika mi v stredu hovorila, že potrebuješ.“

„Ja som včera večer Julkovi volala, že potrebujem. Aj živočíšne uhlie nech mi kúpia. Ja mám také sprosté to brucho. Ale takú náladu mal, neviem, čo mu bolo. Aj som sa ho pýtala a nechcel nič povedať. Niečo ho strašne muselo trápiť. Veď mi povedz, Julko, čo ťa trápi. Aj sa zdalo, že sa ide rozhovoriť, ale nechcela som to z neho páčiť.“

No nič sa mu nestalo. Len nebol zvyknutý na tvoje telefonáty. V stredu ti doniesli nutri drinky a vo štvrtok zavoláš, že potrebuješ leukoplast a živočíšne uhlie. Buď rada, že sa nerozhovoril, radšej si hrýzol do jazyka.

„Nerob si starosti, určite nič vážne, veď v stredu si hovorila, že mal dobrú náladu.“

„Vieš čo, ja už nikdy nikomu nepoviem, že mám chuť na sladké!“

„Prečo mami?“ nechápem.

„Ja som vtedy nemala celkom nič. Ani puding, ani mlieko, ani len keksíka. Teraz mi Jaro zapratal mrazák koláčmi.“

„V čom je problém? Veď ich nemusíš zjesť naraz. Každý deň si vyber jeden.“

„Ale mám plný mrazák koláčov!“

„Potrebuješ tam dať niečo iné a nezmestí sa ti?“

„Mám to teraz neprehľadné, ani neviem, čo tam je.“

„Aha.“

„A to nie sú koláče ako z Kočkovskej. To nakúpil také kadečo. Kopu cesta, málo plnky. Šak ten orechovník a makovník som poobkrajovala konce a zaliala pudingom. Voláko to schosňujem. Ale to je celkom iné, keď si sa len ty o mňa starala, jako teraz, keď sa začali všetci. Aj Julkovi som hovorila, že ty si vždy prišla na bicykli, keď som niečo potrebovala. Teraz sa nedá. Čudoval sa, že prečo sa nedá chodiť na bicykli. No šak už je zima.“

„No, nerobí mi to dobre, mami, pod ruksakom sa spotím, vonku mrholí, je sychravo, nemôžem si dovoliť hazardovať s krížami, kto by sa postaral o Petru. Keď sú ochotní tí, čo majú auto, som rada.“

„Veď ja by som to teraz od teba ani nechcela.“

Sme dospelí

nehrajme sa na večnosť

pozrime si do očí

podstatnú časť máš odžitú

sme pripravení

 

o týždeň o rok viac

čo na tom záleží

rozlúčme sa

 

máme ťa radi

aká si

vysmiata uhundraná vrtošivá

hlavne statočná

 

nemaj strach

väčšina ťa tam čaká

na nás počkáš ty

Spievať nie

„Pozerala som si moje zápisky. Od roku 1999 si to píšem. Ja som celé tie roky mala vysoký tlak, aj keď som brala lieky! Mám tam osem pohárkov ogarkov, sedem pohárov ogarkov, každý deň som zavárala! Ešte keď tato umrel, som mala dve hriadky zasiate, potom jednu hriadku a teraz nič.“

Veď hej. Len po jeho smrti začali neúrodné roky. Tato v záhradke len na lavičke posedával a taká úroda bola! Čo sa naokopával, krhiel s vodou nanosil, ešte aj stromy polieval. To nebolo nič. A zrazu zaseješ a nerastie.

„Mamula, ale koľko si mala vtedy rokov! Veď ťa každý obdivuje, aká si čiperná, ako ti to myslí. Lúštiš, správy pozeráš,“ utešujem ju.

„Ale včera bola v televízii taká storočná. Všetko si sama porobí. Uprace, nakúpi, navarí a ešte aj pesničku zaspievala. Keď sa jej pýtali na recept, povedala – len robiť, robiť, robiť a zaspievať si. A ja už celkom nič nerobím,“ slzy má na krajíčku, hlas sa jej chveje.

„Ešte aby si nám spievať začala! Nestraš, mama!“

Mama z plaču prechádza do zvonivého smiechu. Sama nám rozprávala, často na to spomína, ako spievala Julkovi iba ako bábätku, kým sa nemohol brániť. Nejakú uspávanku spinkaj synáčik, pamätala si aj slová.

„Po kom to ja mám? Naša mama pekne spievali a my decká ani jedno.“

Káva

„Povedz Mišovi, nech mi kúpi dve také kávy, jako mi kúpil do toho balíčka k osemdesiatke pre Lydku. Lydka vtedy chválila, že lepšiu kávu ešte nepila. Pýtala sa, kde to kúpil. Chcela by som dať mladej Lydke, za to, že mi obrala tú jabloň a starej za to, že ma tak sprosto ostrihala.“

Hádam pre teba robí aj viac.

„Dobre, mami, poviem mu.“

„Ty si tomu Mišovi nepovedala? Lebo keď boli u nás, tváril sa, že to počuje prvý raz.“

„Povedala, možno zabudol. Pripomeniem mu.“

On si niekedy informácie nechá prejsť ušami, neuloží.

Pripomínam, ale nechodia do Trenčína každý deň, vo sviatok je v Coffee Sheep zatvorené. Mama je nervózna, keď povie Gabike, má to hneď.

Konečne Mišo priniesol čerstvo upraženú a namletú kávu. Nabalím im jedlo, nákup, aktuálny program TV Max. Babka je práve na dialýze, bude prekvapená, keď to nájde.

„Prečo prišli, keď som nebola doma?! Nemohli ma počkať? Čo ja teraz s tou bagetou?“

„Mami, ja im nerobím program. Som rada, že išli tým smerom, boli niečo vybavovať, tak som ich poprosila, aby ti to doviezli.“

„A tá káva, to čo?! Také veľké balíky. To koľko toho kúpil?“

„Ja neviem, mami, opýtam sa, ešte sú tu.“

„Nevidím na to, mám zlé okuliare, ale šak to musí byť pol kila.“

Mladí počúvajú, Mišo je zaskočený, mama nepovedala gramáž, kúpil ako minule.

Na druhý deň.

„Už som to Lydke zaniesla. Taká bola prekvapená, chcela mi za to zaplatiť. Na obed mi doniesla fazuľovú omáčku! To mi ona teraz takto bude splácať! Ale ja jej poviem, že to nechcem, jak mi každý deň začne nosiť polievku. Ja to mám na dva dni. Teraz sa jej zasa nestrasem. S okuliarmi som si prečítala, že to bolo sto gramov.“

„To preto, že poznáš vákuovo balenú kávu, táto, keď je čerstvo namletá, je taká našuchorená, má väčší objem.“

Tým sme mali tému káva uzatvoriť. Lenže Monka mi neskôr povedala, že v pražiarni majú sáčky s nálepkami pripravené a každému navážia, koľko chce. Mišo kúpil dvestopäťdesiat gramov. Bol vtedy taký prekvapený z maminej reakcie, že mi to ani nepovedal.

„Babke to ani nehovor, nech je spokojná, že dala desať dekov.“

„Lenže ona zo mňa vymámila, koľko stála. Ak začne prepočítavať, klepne ju, že taká drahá káva.“

Na druhý deň.

„Tak tej kávy bolo dvestopäťdesiat gramov,“ oznamujem radostne a vysvetľujem, ako to v ovečke funguje.

„To načo toľko kupoval ten Mišo?! Stačilo desať dekov.“

„Mami, veď Lydka pre teba toľko robí, nezaslúži si?“

„Ale oni to ani nevypijú!“

„Ty si dávaš kúpiť pol kila Jacobsky a si sama. Oni sú dvaja a tvrdíš, že tam každý deň chodí dcéra a syn. Nevypijú?“

„Ale ja som kávičkárka.“

„Oni nie sú? Akoby vedela oceniť lahodnú chuť, keby kávu nepila?“

„Vlastne, keď jej chcem uvariť kávu, vždy povie, že už pila,“ zahundre mama a mení tému.

„Tá omáčka nebola fazuľová, ale strúčková. Povedala, že fazuľová.“

„Možno povedala fazuľková. Fazuľková je mladá fazuľka, strúčky. Fazuľová je zo suchej fazule, aj v reštauráciách sa to takto rozlišuje. Len u nás bola strúčková.“

„Šak zjedla som. Ale taká riedka bola, kyslú smotanu to ani nevidelo. Musela tam dať len smotanu na varenie. Bez kôpru. Šak do strúčkovej a šalátovej sme vždy dávali kôpor. Ten to tak pekne prevoňal.“

S deckami rozoberáme mamine hodnotenie. Jaro bol prisprostý, keď priniesol plnú kapsu koláčov. Mišo bude teraz prisprostastý alebo sprostý? Stupňovanie slova sprostý – sprostejší – najsprostejší v maminom podaní nám nie je celkom jasné.

Pre vtákov

„Zabudla si mi kúpiť tie čokolády na varenie.“

„Nezabudla. Dúfala som, že ty na ne zabudneš. Načo ich potrebuješ?“

„Tak.“

„Aby si zasa natierala Marína keksy a potom sa budete tri mesiace s nimi naťahovať. Ako skončil ten posledný?“

„Ja som im ho vždy zamiešala medzi ostatné keksy a oni ho tam aj tak nechali. Ale poslednú nedeľu zmizol. Neviem, či ho zjedli, alebo niekde zašantročili. Ale túto nedeľu pre nich nemám celkom nič.“

„Z tej plnej tašky od Jarka v mrazáku už nič nezostalo?“

„Vidíš, pozrem sa. Ale minule som vtákom hodila taký makový. Oni ho vytiahli a nezjedli. Opatrovala som ho, ale potom som nevedela, či je cukrom posypaný alebo plesnivý, tak som ho hodila vtákom.“

„Keď si ho vytiahli a nezjedli, mala si im ho dať domov.“

„Ale Julo by mi povedal, že to on nevytiahol. Možno som to ja.“

Skôr určite ako možno. Vytiahla si makový, priniesli ti domáci slivkový, tak makový zostal vtákom.

December 2020

Vianočné vysvedčenie na dialýze

„Nemám sa dobre. Zase ma bolí ten bok. Toľko som si toho naplánovala a teraz sedím skrútená vo fotelke a nič nerobím. Keby som aspoň vedela, z čoho to mám.“

„Máš to z chrbtice, naťahovala si sa s tým zimným paplónom, nepočkala si na Jula, ten ti ho už iba obliekol. A čo si mala naplánované?“

„Aaale, chcela som si ísť kúpiť chleba.“

„Ty nemáš chlieb? Veď ten ti Iva nosí. Prečo si mi nepovedala včera, keď sme ti niesli jedlo a nákup?“

„Lebo som nevedela, že budem ráno takáto skapatá.“

„Keď som sa ťa pýtala, čo treba doniesť, už vtedy si mi hovorila, že si ledva domov došla od kaderníčky, hlava sa ti krútila. Koľko ešte máš?“

„Na dnes, aj na zajtra.“

„Nikam nechoď. Ak ti Ivana dovtedy nedonesie, prídeme v piatok. Ale rozmysli si a napíš, čo ešte.“

„Keď budeš kupovať TV Max, kúp aj Betke.“

„Prosím? Veď som ti doniesla Eurotelevíziu. Tam máš program od devätnásteho decembra do nového roka. TV Max je do Štedrého dňa. Potom bude niekedy medzi sviatkami nový, neustriehnem ho, Petra je od štvrtka doma, už má dovolenku. Preto som to vyriešila takto.“

„Tak môžeš kúpiť aj Betke tú Eurotelevíziu.“

„Ale prečo, mami? Veď hovoríš, že k nej stále chodia vnuk, vnučka, dcéra, prečo jej nekúpia?“

***

„Mami, bola som v Rozkvete, tam ma pustia aj s dôchodcami. Kúpila som ti veľkú bonboniéru s čokoládkami pre všetkých a tri malé. Kávy sme ti doniesli včera, na dialýzu na Vianoce máš všetko.

To som si zasa vypočula. Načo som jej objednala u Paľka vianočné pečivo pre sestričky. To ona minulý rok nemala spätnú väzbu, nevedela, koho ponúkli. Ona chce bonboniérky a kávy, čo minule Mišo kúpil Lydke, ale nie také veliké! Desaťdekové! Paľovi a tej malej nedá nič. Paľo sa tam len tak motá a nikdy neni do konca smeny. Že je zdravotne znevýhodnený, to je mame fuk. Tá, čo sa o ňu pekne stará, tej dá bonboniéru a kávy si ešte rozmyslí komu. No jasne. Mama potrebuje odmeňovať a trestať, spoločné vianočné pečivo by nesplnilo účel.

Chlieb idem kúpiť o jedenástej, tam ma skôr nepustia. Koľko chceš, aby ti vydržal aj cez sviatky?“

„Jeden mi bohate stačí, veď ešte mám v mrazáku. Ibalgin už nemám. Tú Eurotelevíziu si Betke kúpila?“

„Nie. To som pustila z hlavy. Prečo ti na tom tak záleží? Stále hovoríš, aká je Betka neochotná, chodí do Kauflandu a neopýta sa ťa, čo potrebuješ. Ani chlieb si nedáš kúpiť, lebo je neochotná. Nerozumiem tomu.“

„Ale minule mi aj cesnak dala.“

„No, drobný, aby ho nemusela vyhodiť. Pekné si nechá pre seba.“

Poleno, poleno. To sú tvoje slová. Nič dobré si na ňu ešte nepovedala.

„Ale neni ona zas taká, to len tak možno vyznelo. Dobre, tak jej poviem, že ty nemôžeš.“

„Ona teraz nechodí do Kauflandu? Tam určite majú.“

„Že sa teraz bojí chodiť medzi ľudí.“

„Dobre, mami. Chlieb, Ibalgin, bonboniéry. Ak ti niečo napadne do jedenástej, prezvoň ma.“

O jedenástej pokračujem v nákupoch a zrazu ma osvieti. Čo ty rebeluješ, keď netreba? V piatok tam tak či tak treba ísť. Dohováram si. Kúpim Eurotelevíziu, napíšem tete esemesku, že zajtra ju bude mať u mamy. Telefonuje mi celá vytešená, ďakuje, až je dojatá. Normálne sa zahanbím, že som robila také fóry. Celé roky znáša mamine vrtochy a mne je zaťažko kúpiť jej niečo len z princípu, prečo ja a nie deti. Fuj. Hanbi sa, Gabika!

2021

Marec 2021

Varovanie

„Gabika, ty si mi neposlala nič sladké!“

„Mami, celý týždeň si zapisujem, čo potrebuješ, o sladkom nebola reč.“

„Ale kedysi si mi kupovala, aj keď som ti nepovedala.“

„Kedysi. Potom si bola v nemocnici, zrážali ti cukor, každý deň brali krv z prsta a nosili ti inú stravu, ako ostatným.“

„Áno? To bolo kvôli cukrovke?“

„Mimochodom. Dukátové buchtičky, slivkové pirohy, makové šúľance, to nie je sladké?“

„To je obed! Ja potrebujem po obede niečo sladké!“

„Dobre. Keď si rozkážeš, ja ti donesiem aj celú tortu. Dohodneme sa takto. Čo mi povieš, to ti kúpim.“

„Nie! Budeš mi kupovať tak, ako predtým, aj keď si nepoviem!“

Vzdávam to. Dostáva prísun buchiet, vianočku, termixy, šišky, keksíky, upokojí sa.

***

„Gabika, kým si ma ty zásobovala, mala som všetko. Aj mliečne výrobky!“

Teraz ťa kto zásobuje? Nechápem, kam mieri. Nosíme ti tvaroh, smotanu, termixy.

„Čo konkrétne máš na mysli?“

„Všetko. Tavené syry, plátkové syry, jogurty.“

„Jogurty som ti prestala kupovať, povedala si, že ťa z nich preháňa a vôbec, že ti zakázali mliečne výrobky.“

„Áno. Ale trochu môžem.“

„Tak chceš jogurt?“

„Áno.“

„Syr tavený sme ti doniesli. Ten Lunex.“

„To si dávam na halušky a do polievky.“

„Dobre, mami. Iva ti prinesie chlieb, citróny, jogurt, tavené syry, plátkové, my prídeme s nákupom a jedlom zasa o týždeň.“

O čom je zasa táto hra? Že Julko bol v nedeľu hladný, hľadal tvrdý syr a musel si dať tavený? Alebo som mala pochopiť, že treba začať znova kupovať tvrdý syr, už keď jedli ten po záruke, lebo dlho u nej neboli a mama taký neje?

***

„Sestrička sa ma pýtala, či jedávam niekedy aj slaninku, keď som taká chudá. Ale pravdaže, jedávala som. Ale teraz nemám. Vieš, tá, čo si mi naposledy kúpila, tá sa absolútne nedala jesť na chleba. Ani kúštiček mäsa tam nebolo. Ale šak ja si ju smažím a oškvarky z nej sú dobré.“

Aha. Oškvarky nie sú slanina. To je asi zelenina. Mohla si mi rovno povedať – kúp mi slaninu s mäskom a nevymýšľať príbeh so sestričkou.

***

„To im neni ľúto, oberať také malé ogarky?“

Vôbec sa nechytám. Kde sme? Lovím v pamäti, kedysi som jej kúpila menší pohárik sterilizovaných uhoriek. Veľký má dlho otvorený, ide do neho rukami, aj sa jej pokazí.

„Narážaš na tie malé uhorky? Myslela som, čím sú menšie, tým vzácnejšie a chutnejšie.“

„Toto sú také malinké, že to ani chuť ogarkovú nemá.“

„Dobre, mami, takže sa vrátime k tým pôvodným.“

„Ale šak pojedla som. Už nemám ani čalamádu, ani cviklu.“

„Dobre, píšem si.“

„Ale cviklu mám najradšej tú nastrúhanú.“

Čiže jemne rezanú. Strúhaná bola cviklová kaša, na kocečky – nevadí, šak ja som neni gurmán, zjem všetko. Ale iba raz.

Varovanie od dcéry:

prosím ťa, keď budeš mať 90, povedz mi, čo ti mám kúpiť, kúpim ti aj gumové medvedíky, keď budeš chcieť, aj keby ti mali prsty na nohách kvôli cukrovke amputovať, len so mnou nehraj tieto hádanky, jeblo by ma :D

Už nechoďte!

„Volala si mi, mami?“

„Áno. Len som ti chcela povedať, Gabika, aby ste ku mne už nechodili. Ja ešte mám čo jesť.“

„Ale prečo? Veď som ti navarila, nakúpila, je nový TV Max, sľúbila si aj Betke.“

„Celý deň si nič nezačínam, čakám. Už som aj ožehlila a neprišli ste.“

„Ale ja som ti hovorila, že prídeme večer. Nákup mal prísť medzi druhou a štvrtou, vedela si, že skôr neprídeme.“

Ožehlila? Nevieš si vynachváliť, ako je fajn, že sme ťa odučili žehliť, stačí poskladať. Teraz si od jedu našla niečo aj na žehlenie?

„Máte mi to podať medzi dverami, to ja nepotrebujem.“

„Pôjdeme aj k tebe.“

„Do ôsmej musia byť v Nemšovej, tak mi nehovor, že prídete aj ku mne. Najhoršie, čo si mohla urobiť, je to, že si mi povedala, že prídete. A ja som sa celý deň tešila. A teraz neprídete. Nemala si mi sľubovať.“

„Mami, naši prišli o desiatej, ale Mišo išiel hneď roznášať žiakom noty. Potom sme sa naobedovali, malá išla spať. Teraz Mišo učí, je zatvorený hore v izbe. Len čo skončí, prídeme.“

„Ja viem, že máte aj inú robotu, ako chodiť pozerať starú babu. Hovorím ti, nič mi nenoste, ja mám čo jesť.“

Mišo doučí, začíname kmitať. Mišo oblieka malú, my s Monkou nakladáme mrazené jedlo, ostatné máme nachystané, vyrážame.

„Bude moc zle?“ pýta sa Mišo.

„Neboj sa, pred tebou sa neukáže, ona sa vie ovládať. Už si vyliala zlosť na mame,“ upokojuje ho Monka.

V celom byte má pozhasínané. Objaví sa na schodoch, dole si otvoríme sami, nevyjde nám v ústrety. Chvíľu je zaťatá, ale malá ju roztopí. Snaží sa ju zodvihnúť, nevládze. Mišo jej ju dá na kolená. Vystískajú sa, pobozkajú a už sa Haňa šmýka dole, beží za hračkami. Berie za ruku mňa: „Gaba, poď!“

Jašíme sa, hádžeme po sebe loptičkou, zadúša sa smiechom. Schováva sa za záclonu, ja ju hľadám.

Zaspievať nechce, sedieť pri babke nechce. Ani Haňa nespĺňa babkine túžby a predstavy, ale lepšie, ako nič.

Na druhý deň nákup nekomentuje, akoby chcela zdôrazniť, že o jedlo jej skutočne nejde. Až na tretí sa prizná, ako večer o pol ôsmej, len čo sme odišli, sa pustila do zemiakového majonézového šalátu. Najskôr len trošku, odložila ho do chladničky. Pred spaním neodolala a dojedla ho.

„Ten syr v krabičke, to mi vyhovuje. Lepšie ako v tom črievku.“

„Myslíš tú Lučinu alebo...“

Nenechá ma dohovoriť, skočí mi do reči: „Či ty ani nevieš, kupuje mi to Monika.“

Aha. Tak ty neveríš, že nakupujem ja. Keď ti to nedovalím na bicykli alebo autobusom, to sa neráta.

Nebránim sa.

Šak čo

„Ten telefón ma tak jeduje... ale šak už ho mám strašne dávno. Nečudujem sa.“

„Mami, kúpila som ti ho pred rokom.“

„Ale čoby! Toto mi Julko kúpil. Ten má už hádam desať rokov.“

Mám to poznačené v diári, odložený pokladničný lístok, záručný list, ale nebudem ju presviedčať. Na Vianoce jej brat kúpi nový, takmer rovnaký.

„Neviem si na ten nový telefón zvyknúť. Ani zmeškaný hovor tam nenájdem. A predstav si, volal mi voláky Nemec. Nič som mu nerozumela, zložila som to. Na druhý deň znovu, ale už ho nedvíham. Keď vidím neznáme číslo, zruším to.“

„Mami, Peťo mi volal, že sa ti nedá dovolať, vždy ho zrušíš. Uložil ti Julo jeho číslo?“

„V nedeľu mu poviem, nech mi ho uloží.“

„Stále mi ten Nemec vyvoláva, aj keď som na dialýze.“

„Povedz Julovi, nech ti jeho číslo zablokuje.“

Nepomohlo.

„Vždy mi volá z iného čísla. No chápeš to? Čo tým sleduje? Chmulo jakýsi.“

Je mi to divné.

Asi po dvoch mesiacoch.

„Predstav si, volala som Oľge B. Taká bola natešená, že ona sa mi vôbec nemôže dovolať. Že som jej to aj raz zdvihla, ale počula len hundranie – to je neznáme číslo, ja také nedvíham. To musela ona zle vytočiť. Ja som to nikdy nepovedala. Trištvrte hodiny sme debatovali, keby sa mi nevybil telefón, ani by sme neskončili.“

Na druhý deň.

„Volala mi Anka H. Keď som jej to zdvihla, rozplakala sa. Myslela si, že som už umrela, bolo jej ľúto, že ste jej nedali vedieť. Kontakt na vás nemala, už sa chcela rozbehnúť ku mne, presvedčiť sa. Rozmýšľala som aj teraz, či to zdvihnem. Zas tam bolo tak moc čísiel, jako keď ten somár volal z Nemecka. Šak číslo má mať desať číslic a ona tam mala ešte 421 na začiatku.“

„Mamula, veď to je predvoľba na Slovensko. Prečo ti Julo neuložil všetkých do nového telefónu? Zobrazilo by sa ti meno a vedela by si, kto ti volá.“

„Čo ja viem. Šak na papieri ich mám napísané, asi som mu nekázala. Dala som si tam teba a tvoje deti, to mi stačí.“

Apríl 2021

Ja toho moc nezjem

„Večer ti zavolám!“ významne ohlasuje mama. Má na mysli návrat z návštevy u brata.

O trištvrte na osem ma prezváňa.

„Julko mi volal, že Renáta príde pre mňa o jednej. Poznám ich, tak som povedala, že medzi jednou a pol druhou. Vieš kedy prišla?! Akurát som im išla zavolať, nech už pre mňa nechodia. Bolo za päť minút dve! Julko povedal, že som povedala medzi jednou a druhou. Nehádam sa. Možno som povedala. Ale od jednej do druhej je strašne dlho! Ale šak bolo dobre. Venovali sa mi všetci, aj záhradku mi ukázali, už majú zasadené aj zemiaky. Ale oni strašne veľa zjedia. To by si neverila. Stále si pridávajú. Tá Renátka musí toho naozaj moc navariť. Ja som sa doma naobedovala už o jedenástej, ako zvyknem. Zjedla som len polievku a dva zeleninové lievance, lebo som vedela, že aj u nich budem. Dala mi na tanier celý rezeň s majonézovým šalátom. Zjedla som pol, ten bol vynikajúci! Povedala som, nech to nevyhadzujú, že si to dojem neskôr. Babu mi dali okoštovať. Údené mäso tam boli len také kúščičky porozhadzované, že Julko to tak lúbi. Niekomu by to vadilo, my sme dávali väčšie kusy, ale mne to nevadilo. Ten majonézový šalát bol skoro jako tvoj. Šak všetko tam bolo. Ale v tom tvojom je taká zvláštna príchuť, ty by si ho mohla dať aj do nejakej súťaže. Keď sme sa vrátili zo záhradky, dojedla som to. Aj koláč bol dobrý, aj kávu som si dala, aj domov mi ešte zabalila. Oni si ani neuvedomili, len ja som ich upozornila, že už treba ísť, aby Renátka bola do ôsmej doma. Naozaj mi tam bolo dobre. Ten Filip, aj ho hreším, vychovám a on ma vždy vyobjíma, až k bránke ma odprevadil. Povedala som mu, že ty si taká opica, Filip, ale aj tak ťa mám rada. Dobre mi bolo, naozaj, ale ty si mi tam chýbala. Ja sa aj večer modlím, aby si tu ešte vydržala, strašne by si nám chýbala. Ty vieš tak povzbudiť, vždy povedať, čo človek potrebuje, takú dobrú energiu šíriš,“ láme sa jej hlas.

Tak ona počíta, že pôjdem skôr. Iste. Môžem dostať infarkt, môže ma zraziť auto. Ale...

Neviem ako reagovať. Chce sa mi strašne smiať, radšej mením tému.

Polenu zaspievala

Po dlhšej dobe sme sa stretli u mamy v obývačke viacerí. Dcéra, syn, vnuk, vnučka s partnerom, pravnučka. Večer telefonuje nadšená, plná dojmov, do rána sa jej rozleží v hlave.

„Ten Filip je také poleno. Malá sa predvádzala, nosila mu hračky, koketovala s ním. A on nič. On to s deťmi nevie.“

Keď sa naváža do mňa, znesiem. Štrnásťročnému Filipovi krivdiť nedovolím.

„Mami, ako to myslíš? Malá sa rozplakala, keď uvidela Jula s Filipom. Nevideli sa pol roka. Potrebovala bezpečie maminho náručia, kým sa sama osmelila. Najskôr nosila hračky mne – babinka Filipovi, postupne som ju naviedla, nech podá priamo jemu. Hádzali si loptičku. Filip bol skvelý. Vyčkával, nevnucoval sa jej. V kuchyni sa hrali s rádiom, spievala mu.“

Nesúhlasné mlčanie.

„Ty sa u mňa necítiš dobre, Gabika. Videla som to. Naposledy si celkom nebola vo svojej koži a včera si tiež toho veľa nenahovorila.“

Nechápem. Bolo veselo, zabávali sme sa všetci. Premýšľam, o čom to je. Mama žiarli na pravnučku. Keď prídem sama, venujem sa iba jej. Haňa pritiahne všetku pozornosť, mama sa cíti v úzadí. To preto vytiahla nohavicu až po nohavičky, zodvihla nohu takmer nad hlavu a ukazovala nám všetkým, aká je chudá. My v rozpakoch, nevedeli sme, či čaká ľútosť alebo pochvalu. Nechala si prilepený tampón po dialýze od soboty do nedele, aby slávnostne vyhrnula rukáv a začala odliepať leukoplast, kým nepriskočil Mišo a neurobil to za ňu. Kedysi naopak, každú bolesť tajila. Potrebovala by nás všetkých spolu tak na pol hodinku a potom každého jednotlivo mať len pre seba.

„Malej som neni moc sympatická. Správa sa ku mne tak úctivo, ako ju naučili. Aj ma pohladká, ale nezaspieva mi. Filipovi v kuchyni spievala.“

No, vidíš, polenu zaspievala.

Dáma

„Gabika, koľko stáli tie čokolády?“

Lovím v pamäti, o čom je reč. Dva mesiace dopredu myslela na svoje narodeniny. Na dialýze si rozdávajú pri sviatku čokoládky ako deti v materskej škole.

„Myslíš tie pre sestričky?“

„Áno, tie.“

„Euro deväťdesiat stála jedna.“

„To prečo si mi také drahé kúpila, keď vy si kupujete v Lidli lacné?! Chcela som ešte štyri, ale za takúto cenu nie.“

„Mami, vtedy sme sa dohodli. Spolupacientom dvadsať Fidoriek, primárovi a doktorke bonboniérky Milka a dvom obľúbeným sestričkám čokoládu. Ak to chceš podarovať z vďačnosti, že sa o teba príkladne starajú, zdali sa mi vhodnejšie čokolády Lindt.“

„Pre primára a doktorku som ti nič nekázala!“

Aha, tak to bolo pre vlastnú potrebu pod zásterkou darovania.

Ako s tým balíčkom k Veľkej noci. Pre primára. Keď som sa pýtala, či si odovzdala, nie, bol vážny, nehodilo sa to. Doniesla som to domov.

„Tak poďme ešte raz. Potrebuješ štyri čokolády aj pre ostatné sestričky.“

„Áno, ale z Lidlu!“

„Ak ich chceš pre seba, kúpim ti v Lidli. Ak pre sestričky, kúpim ti rovnaké ako tie dve, zaplatím ti ich.“

„Keby si tu bola, tak by som ťa vyfackala! Urazila si ma. Vieš dobre, že som neni lakomá.“

„Prepáč, mami, nechcela som ťa uraziť,“ ospravedlním sa. Mráz mi prešiel po chrbte z jej tónu, možno by ma naozaj fyzicky napadla. Snáď nie.

***

„Ten somár dnes zasa stále vykrikoval. A sestrička, ktorú som si doteraz vážila, za ním chodila a rozprávala sa s ním. Vykrikovali na seba, aj keď bola pri druhých. Keby som sa chcela rozprávať s Mikulášom, ani by sme sa nepočuli. Je bezohľadná. Mala ho upozorniť, že tam niektorí ľudia chcú aj spať. On vie byť aj sprostý a vulgárny, keď ho niekto napomenie. Keď nás odpájala, pýtala sa ma – no čo, aké bolo dnešné ležanie?“

„Nepovedala som jej, že je sprostá, len – no... veselé. A ten somár na to, že ona nič zlé na mňa nepovie, ona je dáma! A sestrička – ona je naozaj skutočná dáma,“ pochváli sa mama.

Výčitky

„Nezdá sa ti to sprosté, baviť sa na účet babky? Prečo o nej píšeš? Vie o tom?“ pustí sa do mňa Petra.

„Mávala som chvíľami výčitky. Potom som si uvedomila, že to môže byť prospešné pre iných, ktorí majú približne rovnako starých rodičov. Porovnávame, nachádzame spoločné, uvedomujeme si, že to k ich veku patrí. Je to pre mňa aj psychoterapia. Vypíšem sa, uvoľním a s babkou mám potom trpezlivosť, necítim potrebu protirečiť jej. Počúvam, myslím si svoje, už ju neprevychovám.“

„Ale ty by si jej mala povedať, čo si myslíš! Mala by si jej povedať, nech ťa nebuzeruje, nevymýšľa si. Nech nekritizuje, čo jej uvaríš, nakúpiš. Nech ti to povie, keď objednávaš a nie vždy deň po,“ rozohní sa.

„Petra...“

„Áno. Ale je to moja mama! Má deväťdesiatdva rokov! To počúvam každý deň,“ skočí mi do reči.

„Peti, ja viem. Babka mala vždy svoje muchy, aj keď bola mladšia. Ale kto nemá? Uvedom si, že stále to dobré, čo pre nás urobila, prevyšuje mnohonásobne jej vrtochy. Keď sme s tebou chodili do Prahy, postarala sa o dievčatá. Nikdy nepovedala, že má iný program, nechce sa jej, necíti sa dobre. Prišla ráno o siedmej a mohla som sa na ňu spoľahnúť, kým sme sa neskoro večer nevrátili. Chodili k nej na prázdniny a ja som mala viac času venovať sa len tebe. Mohla by som ti rozprávať do večera, ako nám aj s dedkom pomáhali. A keby aj nie, postarala by som sa tak či tak, koľko by som mohla.“

„Babka o tom vie, že o nej píšeš?“ bojovne.

„Vie. Veď ju občas pozdravujem od písmákov. Majú ju tam radi takú, aká je. Samozrejme, že jej nedávam čítať všetko, to by sa uplakala k smrti. Ale mama sa vie zasmiať aj sama na sebe. Samozrejme, odtál potál.“

Zdá sa, že ma zobrala na milosť.

Máj 2021

Dobrovoľne

Už je to týždeň, čo sa dala Petra dobrovoľne zaočkovať, aby sa mohla po mesiaci vrátiť do práce. Mala tie najkrajšie vedľajšie účinky. Spala ako šípková Ruženka. Ráno do pol desiatej a popoludní znova.

„Gabika a ty sa prečo nedáš zaočkovať?“ kladie mi rovnakú otázku po neviem koľký krát moja mama.

„Mami, vždy keď príde k tebe Julo, poštve ťa proti mne. Prečo som taká tvrdohlavá, nedám sa testovať, nedám sa očkovať. Keby v písomnom súhlase bola aspoň kolonka pod nátlakom brata a mamy. Takto by som sa musela ísť ešte aj vyspovedať z klamstva, keď podpíšem, že som sa rozhodla sama a dobrovoľne.“

„Ja ťa do ničoho nenútim, len som sa opýtala. Julko sa ide zaregistrovať dnes, že by si sa mohla aj ty, išli by ste spolu.“

Ak sa ma budeš pýtať každý deň, pokazíš mi leto.

V pondelok nikomu nič nepoviem, sadnem k PC, zaregistrujem sa. O tri dni mi príde esemeska, v nedeľu o pätnástej v EXPO CENTER.

Pekný slnečný deň, vyberiem sa pešo, organizácia perfektná, žiadny problém.

Prezváňa ma mama.

Ráno sme spolu volali, popoludní čakala brata s Filipkom.

„Volala si mi, mami? Čo sa deje?“

„Ale nič. Len som sama. Julko mi volal, že bol ráno na tom očkovaní. Auto majú v oprave, tak ho tam viezla Drahuška, aj domov ho doviezla. Bojí sa prísť ku mne, že keby mu prišlo zle, dostal by horúčku, čo potom, keď Renátka pre neho nemôže prísť. Čítal na internete, že sedemdesiat percent zaočkovaných má problémy.“

V duchu sa usmievam, aj ja mám po očkovaní, nikto ma nevozil a s Petrou treba ísť von, nikto za mňa ani vozík tlačiť nebude. Rozprávam sa s ňou dlho, aby jej ušiel čas, tajomstvo si nechávam na lepšiu príležitosť. Predpokladám, že na mňa udrú spolu s bratom na záhradnej párty o týždeň a ja len – zaočkovať? Veď som bola minulú nedeľu. Chcete vidieť očkovací preukaz?

Trávová odysea

Akoby to bolo včera a je to tu zas. Moja záhrada, Moja tráva. Mama ignoruje, že záhrada, ani tráva nie je dávno jej.

„Julko by to pokosil, ale to by bolo tak na päťkrát, už je moc vysoká.“

„Mami, veď susedia pre tých zajacov...“

„Nie!“ skočí mi do reči.

Stíchnem.

„Poviem Ivke, nech mi kúpi kosačku, budem ju mať v garáži, potom mi pokosí bárgdo,“ oznamuje odhodlane.

„Akú? Kábel tam nedotiahneš. Naftovú?“

„Čo ja viem. Ostatní majú elektrinu v chatkách. Tí nemajú problém.“

„Veď to. S naftovou ja nemám skúsenosti.“

„Kto príde, pokosí. Budem ju mať v garáži, veď to má hodnotu,“ nenechá sa vyviesť zo svojich predstáv.

„Mami, hovorila som Ive o tej kosačke. Sľúbila, že nejakú kúpi a príde pokosiť.“

„Ale ona nie! Veď Ivka toho má moc!“

„Kto iný? Hovorila, že sa pokúsi vysvetliť aj susedom, že im trávu pre zajacov nebudeme nechávať, že kosenie na seno nespĺňa tvoje estetické kritériá.“

„Čo tráva pre zajacov sa kosí raz do roka?!“ rozčúli sa mama.

„To nie. Ale keď ju chcú na seno, nemôžu ju kosiť teraz v dažďoch. Treba sa prispôsobiť počasiu. Na to ty nemáš trpezlivosť.“

Nevyhoviem

„Nezavoláš babuške?“ pripomína Petra.

„Nie. Dnes je štvrtok, ide na dialýzu, nemá rada, keď ju niekto ruší. Ona prezvoní, keď sa vráti.“

„Aha. Neuvedomila som si to,“ priznáva.

„Ale vieš čo? Radšej jej zavolám. Včera som jej povedala, že som stratila telefón, ak ho nenájdem, nech prezváňa teba. Bude spokojnejšia, ak bude vedieť, že som ho našla.“

„Tak som rada, že mi voláš! Chcela som ti volať ešte včera večer, keď ste odišli, ale nemala som odvahu,“ začína mama.

„Prečo?“ nechápem.

„Keď si vystúpila z auta, potešila som sa, že si prišla, ale veľmi rýchlo ma to prešlo. Bola si taká odťažitá. Akoby si si ani nechcela sadnúť. Akoby si sa od nás dištancovala. Že k nám ani nepatríš. Taká studená si bola,“ spustí na mňa.

„Mami, mrzí ma, že si ma takto vnímala. Prepáč mi to. Nespala som v noci, možno som bola trochu mimo,“ snažím sa nájsť nejaké vysvetlenie.

Sedela som na stoličke, na sedačke, aj na zemi. Vyložila som jej všetko do chladničky, pomohla jej obliecť novú vestičku, bola spokojná, presne takú si predstavovala. Nechala si ju oblečenú. Čím som sa previnila? Možno som bola viac v úzadí, nechala som rozprávať Miša a Monku, so mnou rozpráva minimálne hodinu denne. Bol tam aj brat, s ním tiež nehovorí celý týždeň. Nech si užije ich. Spytujem svedomie. Haňa ma často brala za ruku – poď, Gabinka. Ale prikľakla k nám aj babka. Aj jej priniesla autíčko – Suska opjaví. Minule som ich poslala bezo mňa, to bola smutná, že som neprišla. Odkedy sa narodila Haňa, nie som podľa nej na návšteve vo svojej koži, až to vyvrcholilo dnešným vysvedčením. Žiarli. Nemám iné vysvetlenie. V telefóne som len jej, tam som zlatko.

„Vieš, musela som ti to povedať. Ale inak si bola pekná včera. Taká vysoká a tie dlhé vlasy ti svedčia. Nedávaj sa ostrihať!“

„Mami, veď ty si ma vždy kritizovala za dlhé vlasy, nabádala ma ostrihať sa, najlepšie aj trvalú,“ oponujem.

„Včera ti to svedčalo. Keď ste odišli, dala som si zavináča, tak som si pochutila. A tie buchty! Tvarohová aj lekvárová boli vynikajúce. Dobre som sa navečerala.“

Takáto večera po ôsmej by aj mňa zabila, a to nemám deväťdesiatdva. Hlavne, že ti chutí.

Aj tak tam nepôjdem

„Predstav si, prišla za mnou doktorka a pýtala sa ma, kedy som bola naposledy na diabetológii. Nikdy. Ja tam nechodím,“ hlási mi mama po dialýze.

Jasné. V karte máš napísané – diabetológiu odmieta.

„Čosi o diéte tam čítala, ale šak to bolo už dávno.“

„Mami, to bolo presne pred rokom, keď si bola v nemocnici, pichali ti každý deň do prsta a mala si diétu,“ opakujem jej, čo rada zabúda.

„Že si ešte preštuduje výsledky a pravdepodobne ma tam pošle. Ale ja tam nepôjdem. Ja jej poviem, že starecká cukrovka vôbec nie je nebezpečná. A ja už teda roky na to mám.“

„Vidíš, mami! Stále mi opakuješ, že ty už môžeš sladké, tebe nikto cukor nekontroluje. Krv vám berú pravidelne a tam vidia všetko.“

„Doteraz mi stále hovorili, že výsledky mám dobré.“

„Možno neboli až také alarmujúce, kým si sa nepustila do buchiet, koláčov, šišiek, bábovky, keksíkov. Ktovie koľko čokolády a Fidoriek si pojedla z tých, čo si vymámila pod zámienkou narodenín, akože pre sestričky. Vtedy im stúpol počet personálu dvojnásobne. Pamätáš, ako som ti pripomínala, že by si nemala a ty – Gabika, ja to potrebujem! Budeš mi kupovať ako doteraz, aj keď ti nepoviem!“

Riskujem, že sa urazí, poprie, čo povedala, nad očakávanie všetko priznáva a smeje sa ako puberťáčka.

„Mne sa to žiada! Nemôžem si pomôcť. Čo riešia môj cukor! Iné by mali.“

„Čo konkrétne máš na mysli?“

„Veď tú arytmiu!“

„To ti vysvetlili. Tá je spôsobená dialýzou. Cievy už nie sú také elastické. Roztiahnu sa, ale nevedia sa tak rýchlo vrátiť do pôvodného stavu. Oni musia robiť kompromis. Ľadviny sú nefunkčné, dialýzu potrebuješ, robia, čo môžu.“

Nepoviem

„Včera chalani pozerali hokej. Ale Julko mi aj periny prezliekol. On to robí tak pedantne, profesionálne. Len som zistila, že som mu dala obliečku na dvestodvadsať centimetrový paplón, čo tu kedysi on mal, tak som celú noc paplón hľadala.“

„On na to neprišiel, že je to obliečka na jeho paplón, že je veľká?“

„Nie. On to tak ponatriasal, nevšimol si. Ja som si ho ráno prezliekla do menšej. By si neverila, aký on je rozhľadený. Pozeral dokument o Austrálii, potom si ešte na internete dohľadal informácie. Rozprával mi o tom, ako o Trenčíne, dopodrobna. Ale nechcela by som s ním bývať. On by ma nútil pozerať dokumentárne filmy. Aj vetrať ma učil. Ktoré okno mám pred spaním otvoriť na ako dlho, aby sa mi dobre spalo. Všetko by som musela robiť podľa neho. A fajnová hubička to je. Priznám sa, že tú bonboniérku, čo si mi dala ku dňu matiek, som zjedla celkom sama. Aj som mala výčitky, ale povedala som si, že je moja. Vždy všetko nechávam pre chalanov. Dala som im tú od Lydky. To si mala počuť. To je taký šmejd, ani tam neni napísané, akú plnku má ktorý bonbón. Pýtal sa ma, aká bola tá od teba. No dobrá. Len mi povedz, Gabika, po kom on je? U nás nikto taký gurmán nebol. Šak je to čokoláda, je to sladkosť, zjem.“

Jún 2021

Prázdny žalúdok

„Renátka pre mňa prišla o tretej. Pekné to tam majú. Zemiakovú vňať takú vysokú, že sa mi Julo smial, že je vyššia ako ja. Rajčiny, paprika, všetko posadené. Každý kúsok miesta využitý. Bylinky, rastlinky, čo som o nich nikdy ani nepočula. Všetko mi poukazoval. Kto by to bol na neho povedal, že z neho bude taký poľnohospodár. Nikdy do záhradky nechodil. Už to aj Renátku začalo baviť. Sedeli sme vonku, oni hrali bedminton, striedali sa. Filip za mnou pribehol každú chvíľu, objal ma, pohladil, aj vlasy mi pochválil. Že minule som to nemala tak pekne ostrihané. Aj malá Renča vyšla von a sedela pri mne.“

„Tak si mala pekný deň.“

„Vieš, kedy som prišla domov? O štvrť na desať!“

„No pekne. Veď bolo príjemne, aj večer bolo ešte teplo.“

„Len ti chcem povedať, že ja si robím starosti, čo im ponúknem, Renátka si veru nerobila. Ani som sa ti nechcela priznať, ale v piatok som bola v malom obchode. Hovorila som si, keď idem na prechádzku, prejdem toľko isto. Tak som sa vybrala, na zastávke autobusu na lavičke som si posedela a zvládla som to. Nemala som ani keksíka, ani kúska syra. Čo by som im ponúkla? Ale šak tam nič nemali. Kúpila som také keksy, že liate. Išla som zahryznúť ako do keksíka a to bolo celkom mäkké.“

Aha. Tak na ponúkanie. A čože si sa ty do nich pustila? Chcela si im ich predžuvať? Vedela si, že neprídu oni k tebe, ale ty k nim.

„Mami, nepýtam sa ťa každý deň, čo potrebuješ? Keď ťa niekto prekvapí, chápem, že si nevieš spomenúť. Ale celý týždeň píšeme zoznam, pridávam do košíka.“

Je mi jasné, že si keksíky nerozkážeš, keď ti hrozí diabetológia. Zasa platí – kúp mi, aj keď si nerozkážem!

„No nič. Chcela som o tej Renátke. Ja som sa doma naobedovala, ale zjem polku obeda a potom ho dojedám. Do tretej som ho nezjedla a tam mi dali kúsok melóna, taký koláč s ovocím, bublanina to je? Z višňového kompótu. Aj Drahuška im poslala, tak som obidva okoštovala. Renátkin bol lepší. Taký sladší. Prišla som domov s celkom prázdnym žalúdkom. Tak som sa musela o štvrť na desať najesť. Nebola som hladná. Ja totiž hladná nebývam. Ale nemôžem ísť spať s prázdnym žalúdkom, to mi nerobí dobre.“

Nie, ty nebývaš hladná, iba pažravá.

„Pýtala som sa, či nepotrebuješ syr, povedala si, že nie, že si si ho dávala iba do polievky, teraz nevaríš.“

„K tej Renátke. Domov mi nabalila. To áno. Plný kelímok špenátu so zemiakmi, pečené kuriatko s ryžou. Ale u nich si nerobila starosti. To len ja si.“

Taková normální rodinka

V stredu je donáška, nový televízny program, chodí sa ku babke. Keďže sa prepravuje aj jedlo, očakávam, že mladí prídu autom. O jedenástej zaparkujú pred garážou bicykle s káričkou. Sledujem dianie, nezasahujem. Po obede zať odchádza do práce, počujem pokyny smerom k Monke: „Vy choďte na bicykloch k babke, ja končím o šiestej, prídem tam za vami.“

Haňa sa vyspinká, hráme sa, okolo štvrtej mama Monka nabáda Haňu: „Poď, prebalíme ritku, ideme babke Zuzke!“

„Nabaľ všetko, čo treba, dáme to do káričky,“ obráti sa na mňa.

„Všetko? V tejto horúčave? Zoberiem len to najnutnejšie. Hádam nebudeme viezť aj zmrazené jedlo?“

„Čo sa tomu stane, za pol hoďku sme tam.“

OK. Citróny, koláče, keksíky, vata, med, programy, bez problémov. S nepríjemným pocitom prikladám mliečne výrobky, salámu, syry. Kelímky so zmrazeným jedlom nechávam doma, našťastie má dosť veľkú zásobu, hladná nebude.

Mama sedí na balkóne, víta nás s úsmevom, nečakala nás tak skoro. Monka ide povykladať nákup, pošle babku za nami, v záhrade pod stromami bude príjemne. Prababka sa rozplýva nehou, keď jej Haňa podáva ručičku a nechá sa viesť nami oboma. K susedom chodí vnúčik Oskar, nie je tam núdza o zábavu. Malá sa chvíľu hojdá: „Pajádna hojdačka!“ ocení žltú guľôčku, ktorá po stlačení zapíska. Tá na tej našej chýba. Objavuje stoličky, skladacie kreslá, hrá sa s paličkami. Sú jej vzácne, prababička takú nemá. Veď má len deväťdesiat dva, utĺkla by nás ňou, keby sme si dovolili kúpiť jej. Radšej sa chytí stromu, steny, keď ju sotí. Susedia sa k nej správajú prirodzene, malá s nimi komunikuje, vôbec nie je zaskočená a uplakaná ako pri stretnutí s cudzími ľuďmi zvykne. O pol siedmej dofrčí Mišo, prinesie si oškvarkový pagáč a orechový koláč. Konzumuje ukradomky, skrýva jedlo pred Haňou. Monka vysvetľuje susedom: „Nechcem, aby teraz jedla sprostosti, bude večerať.“

O siedmej na nás Mišo žmurkne: „Čo baby, pôjdeme?“

„Mohli by sme,“ pritakáva Monka.

„Ale nie domov! Ku mne!“ zavelí moja mama.

Mladí sú rozpačití, čaká ich cesta na bicykloch do Nemšovej, mali pocit, že bolo dosť.

„U mňa ste neboli, toto sa neráta!“

Presťahujeme sa teda k nej do obývačky, aspoň na pol hodinku.

Vyrazíme na hrádzu, fúka silný protivietor, mám čo robiť, aby som držala tempo, som na bicykli po prvýkrát túto sezónu, nebolo kedy.

Pod železničným mostom sa Mišo so mnou lúči a Monka na neho: „Tebe už celkom hrabe?! Veď mám všetko u mamy, aj kľúče!“

Pokračujeme teda v ceste, ja na dvore postrážim dieťa, kým oni sa vybehnú hore zbaliť. Je osem hodín, na večeru nezostal čas, čaká ich ešte dlhá cesta. Nekomentujem, pozorujem. Monka strčí malej do ruky cereálny rožok.

„Šuchý?“

„Buď rada, že aspoň ten! Taký ľúbiš! Tatko by ti nedal nič, lebo namrvíš!“ hnevá sa, aj smeje, mama Monka.

Zvykla si, že deň prebieha pod taktovkou „manžela“. Ak priveľmi zasiahne do jej plánu, vyskočí ako čert z krabičky, vykričí sa, kým ju on niečím nerozosmeje.

Tráva

„Volala som Ivane. Povedala, že na kosačke boli hrdzavé nože, objednali nové. Len čo prídu, dovezie ju a pokosí,“ hlási spokojná mama.

O pár dní.

„Jarko mi doviezol bryndzu. Pýtala som sa, čo je s kosačkou. Vysvetľoval mi čosi, že tam chýba kôš na trávu. To kúpili len motor?! A teraz budú objednávať jednotlivé diely? Prečo nekúpili novú? Ja by som si ju zaplatila!“

„Iva hovorila, že nová by bola zbytočne drahá.“

„Ja by som si zaplatila! Ty by si takúto záhradu nemohla mať. Susedia by ti to nedovolili! Našťastie, ja mám dobrých. Aj keď Lydka mi naznačila, že ju poštípal môj kliešť.“

No, neviem, či máte kliešte s číslom popisným. Či si ty nejobíš sjandičky. A či Jarko nehovoril nôž a nie kôš.

„No, čo narobíme, mami, snáď sa to čoskoro vyrieši.“

„Ja som si rada chodila posedieť do záhradky. Teraz musím chodiť na prechádzky preč, také je to tam hnusné.“

Viem aké, bola som tam.

Nechám ju vyrozprávať, počkám na ďalšiu tému.

„Budeš objednávať?“

„Samozrejme, budem. Čo potrebuješ?“

„Tie cukríky šalviové, Domestos a rybičku už nemám. Tie rybie prsty.“

„Keby si si ešte na niečo spomenula, prezvoň.“

„To acidko som nevedela, že robia aj ovocné! Som si odpila, že bude také trpké a jaké sladučké! Vynikajúce bolo!“

Takže jahodové acidko.

„Áno, je také osviežujúce, kyselkavo sladké.“

Rozlúčime sa. Len čo si sadnem k počítaču, prihlásiť sa na stránku Tesca, zvoní telefón. Zbehnem dole, babka Zuzka.

„Čo ti ešte napadlo, mamula? Práve idem písať zoznam.“

„Vieš čo, ja som taký sprostý človek. Prečo som ti to ja rozprávala o tej kosačke. Čo ty nemáš dosť svojich starostí?“

„To je v poriadku, mami. Nemusíš sa cenzurovať. Môžeš mi hovoriť, čo ti napadne, čo ťa trápi, na to som tu. Neboj sa o mňa. Nebudem si z toho robiť ťažkú hlavu. Sú aj väčšie problémy, hlavne, že sme zdraví.“

„Ty si taký dobrý človek! A ja ti to ani nemám ako oplatiť,“ láme sa jej hlas.

„Mamula, ty mi nemáš čo oplácať, ja oplácam tebe. Pomáhala si mi s deťmi, chodili k tebe na prázdniny, koľko si nám toho pošila, napiekla! Mysli na to pekné a dobré, čo si pre nás urobila a nič si nevyčítaj.“

„Nehnevaj sa, musela som ti zavolať a omluviť sa, lebo by som ani nespala.“

„Pusti to z hlavy, nič sa nestalo.“

Škrátci

„Čo Žilinčania? Už sa ti ozvali?“ vyzvedá nedočkavo mama ohľadne avizovaného bicyklového výletu našich mladých.

„Nie, mami. U nás to nie je zvykom. Ani neviem, či tam boli.“

„No čo, ako bolo?“ skúša druhý deň.

„Na čo myslíš?“

„No nehovor mi, že ešte stále o nich nič nevieš!“

„Mami, my si nevoláme každý deň. Ani Ivana mi nehlási, koľko nadojila. Oni majú svoje životy, nepotrebujem vedieť o každom ich kroku.“

Ďalší deň.

„Škrátci jakýsi, ešte stále sa ti neozvali?“

„Nie, mami, ale mňa to ani netrápi. Porozprávajú mi, keď prídu.“

„Ale ja by som im zavolala!“

„Zavolaj, mami! Máš číslo na Monku, aj na Ivanu, potom mi porozprávaš,“ smejem sa.

Rozosmejem aj ju, lebo mala samozrejme na mysli – „na tvojom mieste“!

Neverím na náhody

„Budeš objednávať?“

„Samozrejme, mami. Celý týždeň mi môžeš povedať, čo ti napadne. Nákup musím ukončiť v utorok večer o jedenástej.“

„Nepôjdeš okolo lekárne?“

„Čo potrebuješ?“

„Ascorutin mám už len na štvrtok ráno.“

„Kúpila som, keď som ti bola pre lieky na tlak.“

„To neni možné! Ako si vedela?! Ty si veštica!“

„Hovorila som lekárničke – a dajte mi aj Ascorutin, keď mi mama zavolá zajtra alebo o dva dni, nech nemusím prísť znova.“

Mama sa neurazí, nepostrehne narážku a ďalej rozvíja moje telepatické schopnosti. Sú to len roky praxe.

V utorok nepotrebuje nič, stredu prečká a vo štvrtok ráno: „Keď pôjdeš pre Peťku do roboty, neišla by si mi kúpiť vajíčka? Ani zemiaky nemám.“

„Dobre, mami. Dovezieme ti zajtra.“

Rozprávam deťom, Mišo zareaguje: „Veď má deväťdesiatdva!“

„No práve! Ja v mojom mladom veku by som si nezapamätala, že nákup chodí v stredu a vo štvrtok treba Gabiku poslať do obchodu.“

Neskutočná mama

Vrátime sa s Petrou večer o deviatej. Napriek tomu, že sme s mamou hovorili o šiestej, ohlásila sa mi ako obvykle po dialýze, niečo ma núti zavolať jej, porozprávať sa ešte.

„Pozeráš niečo v telke, mami? Nevyrušujem ťa? My sme sa práve vrátili z mesta a ešte stále je teplo.“

„Volačo na Barrandove. Ale nevadí. Ani som ti to nechcela hovoriť, ale keď už voláš... Keď som s tebou dohovorila, urobila som si chlebík, sadla do obývačky a naraz mi tá ruka začala tieeecť... išla som si zobrať tie tampóny, čo mi oni dali, ale to bolo nič. Tlačila som si to, vždy to pomohlo a teraz nie. Zobrala som uterák, o chvíľu bol nie zakrvavený, ale až taký ťažký. Odlepím si to a to nie že teče, ale strieka. Zobrala som druhý uterák, zazvonila som Lydke, nech ma odvezie naspäť. Tá bola nejaká popletená, dlho jej trvalo, až sa obliekla. Po ceste mi hovorí – ja sa bojím, že odpadnem. Prečo, Lydka? Ty neznášaš krv? Ja sa bojím o teba, hovorí roztrasená a šoféruje! Musela som ju ukludňovať ja. Lydka, nemusíš sa báť, mne naozaj nič neni. Len to potrebujem zastaviť. To sa stáva, len to nebýva tak silno. Ja som naozaj v poriadku, neboj sa!“

„Mami, keď sa ti to stane nabudúce, zavolaj záchranku. To bude rýchlejšie, mám s nimi skúsenosť. Sú veľmi milí, ochotní a prídu do desať minút,“ preruším ju.

„Ale ja som chcela, nech to vidia tam. Na dialýze.“

„Ivana hovorila, že dvadsať minút môže parkovať v nemocnici zadarmo. Ale ona tam brala ten lístok, keď ma zobrali dovnútra, hovorila som sestričke, nech idú aj pre tú pani, čo ma doviezla, lebo ledva stojí na nohách. Že nebojte sa, už sedí, postarali sme sa o ňu. Predstav si, že jak som si sadla na posteľ, ešte hovorím, choďte nabok, lebo to strieka, dám si dole uterák a nič. Prestalo to. Dobre, že som mala ten krvavý uterák, šak by mi ani neuverili.“

„Asi si už mala prázdnu nádrž, už všetka vytiekla,“ odľahčím situáciu. Petra by okomentovala – morbídne, trápne, ale mamu to rozosmialo.

„No ale prídeme k pointe. Lydka stratila lístky v aute, už mala dva, rampa sa jej neotvorila. Potom ich našla, nevedela, čo s nimi. Tak ja som vyskočila, zaklopkala na vrátnika a rampa sa otvorila. Ani neviem, či sa to podarilo nakoniec jej, alebo ten vrátnik. Ona naštartovala, myslela som, že ma počká kúsok ďalej a ona išla a išlaaa... Stála som tam opretá o zábradlie a hovorím si, šak keď doma nevystúpim, hádam si všimne, že ma tam nechala. Nemala som so sebou peniaze, ale šak mobil som si zobrala, poradila by som si.“

„Ona ťa tam zabudla?!“

„Vrátila sa celá roztrasená. Ja som si myslela, že som zle zavrela dvere a po ceste som ťa stratila,“ napodobňuje plačlivým hlasom susedu.

„Mami, ja si myslím, že Lydka má zlé obdobie, že má depresie. Mohla si radšej Lenke zazvoniť. Tá je mladá, má skúsenosti, keď sa starala o sestru vo vážnom zdravotnom stave.“

„Ale chápeš to?! Ona bola celkom mimo! Ona nevidela, že vedľa nej nesedím?! Že ide sama?!“

„Muselo to byť pre ňu šokujúce, keď si tak veľmi krvácala. A ak má aj depresie, vtedy sa človek nevie sústrediť, robí veci, ktoré iní nechápu.“

„Hovorila mi, že si musím niekoho zavolať, čo mi vyčistí byt. Ale čoš! Kožené kreslo som poutierala, aj stôl, len koláč som musela vyhodiť, lebo aj ten som zastriekala.

Jedla si chlebík a vyhodila koláč. Hm.

Uteráky som vyhodila, nohavice a tričko namočila do studenej vody.“

„Mami, si úžasná! Zvládla si to perfektne. Máš taký svieži hlas, myslela som, že budeš zoslabnutá.“

„Ale čoby! Celkom nič mi neni. A vy ste teda ani neboli vonku?“

„Boli sme, som ti hovorila, že práve sme sa vrátili z mesta. Petra mala hroznú chuť na kebab. Tak som jej sľúbila, že večer, keď prestanú horúčavy. Bolo jej to také vzácne, po toľkých časoch.“

„Hovorila si mi to? Ja o tom neviem. Čo som už jak tá Lydka?“

„Ale nie, mami. Možno som ti to povedala rýchlo a potichu.“

„Kedy má Peťka meniny?“

„Dvadsiateho deviateho júna. Spolu s Petrom a Pavlom.“

„Tak jej daj za mňa päťdesiat eur, nech si volačo kúpi. Keby jej nestačilo, kludne aj do sto.“

„To jej naozaj stačí, ďakujeme!“

„Nech si kúpi, po čom túži.“

„Určite si vyberie nejaké cédečko a knižku.“

„No choď už, nebudem ťa baviť.“

„Mamula, si neskutočná! Obdivujem ťa, ako si to zvládla, sama zorganizovala, ešte aj Lydku upokojovala! Choď sa už vyspinkať! Dobrú noc!“

Brat opäť neprekvapil

„Objednaj ma, Gabika, k tej očnej!“

„Mami, som ti hovorila, že sa nedá objednať. Ani osobne, ani telefonicky. Jednoducho nastavili systém, kto príde ráno o siedmej, zapíše sa. Štyria pacienti na jednu hodinu a dosť. Čakáreň je pre dve osoby, ostatní čakajú vonku.“

„Keď som u nej naposledy bola, povedala, že mám začínajúci šedý zákal, netreba to operovať. Lenže ja už nevidím! Mikulášovi operovali a vidí.“

Mikuláš má šesťdesiatpäť rokov, nepoznáme diagnózu. Možno ho mal v pokročilom štádiu a operácia bola nutná. Možno nemá stareckú cukrovku, ktorá podľa teba vôbec nie je nebezpečná, iba z nej môžeš oslepnúť. Možno nemá po každom jedle sladkú bodku. To tvoje – ale ja to potrebujem, Gabika!

Len čo sa uvoľnila covidová situácia, začína znova.

„Pohľadaj mi na internete číslo, ja si tam zavolám sama!“

„Dobre, mami.“

„Predstav si, mám termín! Sestrička mi povedala – neobjednávame! Ale ja som jej skočila do reči – prosím vás, len si ma vypočujte! Mám deväťdesiatdva rokov, chodím na dialýzu, mne by ste mohli dať výnimku. Čosi habkala, nakoniec sa ma opýtala, či mám doprovod. Sestrička, ja doprovod nepotrebujem! Tak prídite v stredu o desiatej.“

„Super! Si lepšia ako ja,“ chválim ju.

„Len ako sa tam teraz dostanem. Ivku z Vlčieho Vrchu nemôžem volať, Renátka chodí do roboty.“

„Veď si povedala, že doprovod nepotrebuješ.“

„Nepotrebujem, aby nikto išiel so mnou donútra a hovoril za mňa!“ odvrkne naštvaná.

„Aha, to som nevedela, že to takto myslela sestrička.“

„Jako ináč?!“

„Tak zavolaj Julovi. Môže pre teba prísť taxíkom, doveziete sa tam a naspäť zasa zavolá taxík.“

„To by on musel zavčasu vstávať... šak ja si to nejako zariadim.“

„OK.“

„Volala som Ivke, len tak medzi rečou som jej spomenula, že som sa objednala na to očné. Ona má práve vtedy nejaké dôležité jednanie, nevie, kedy to skončí. Veď ja som ti nevolala kvôli tomu, ja si to nejako zariadim, povedala som jej.“

Som zvedavá.

Zvoní mi v záhradke telefón, môj brat. Nezavolá ako je rok dlhý, on a mama neradi telefonujú. To sa musel prekonať.

„Áno, Julino?“

„My v stredu nemôžeme. Ideme na očkovanie. Renáta autom už vôbec, tá má veľa zameškané. Ja by som mame poslal taxík, ty by si ju tam mohla čakať a naspäť by si ho zavolala ty a poslala ju do Biskupíc.“

„Ale ja musím Petru odviezť do roboty, ako to zvládnem s obidvomi?“

„Vieš, Renátka musí chodiť s Filipkom na tú imunológiu, zasa pôjdu vo štvrtok,“ odpovedá celkom od veci.

„Na koľkú idete na to očkovanie?“

„Na dvanástu.“

A dovtedy budeš robiť čo? Spať? Teba na prvé očkovanie viezla Drahuška, aj prišla pre teba, lebo si sa bál, že by si zablúdil. Prečo si si ty nezavolal taxík?

„Dobre, Julino, nechajte tak. Ja zavolám Monke do Nemšovej.“

„Monka? Mohli by ste prísť v stredu ráno do Trenčína?“ Vyrozprávam jej, čo je vo veci.

„Jasne. Mišo ide už na deviatu, lebo rozdáva vysvedčenia. Vyhodím ho v ZUŠ-ke, doveziem ti Hanu, pôjdem pre babku, odveziem ju tam. Počkám s ňou.“

„Teším sa. Potom ju zoberieš k nám na obed, ak nebude príliš teplo, zoberieme ju do záhradky a keď pôjdete domov, cestou ju vyložíte.“

„Dobre. Dohodnuté.“

„Juj, taká som rada! Pánbožko vám to vynahradí na deťoch!“ použijem otrepanú frázu na odľahčenie.

„Veď už nám! Pozri, čo máme doma! Aká je šikovná!“ jasá mama Monka.

„Mami, v stredu ráno pre teba príde Monka. Zoberie ťa potom k nám na obed. Julo mi volal, že sa im to nehodí.“

„Ja som taký sprostý človek, prečo ti ja všetko hovorím. Všetky starosti nakladám na teba. Jako keby si ty nemala svojich dosť. Žeby kritika na brata? Mala som si to vybaviť sama, zavolať si taxík, taká som nemožná! Aj uvariť by som si mala, aj nakúpiť. Som celkom neschopná.“ Tak nie.

„Mamula! Koľko máš rokov? Ako môžeš vôbec takto rozmýšľať? Iní v tvojom veku sú vo všetkom odkázaní na druhých. Tak sme dohodnutí. Nerob si starosti, všetko je zariadené.“

„Ďakujem! Som strašne rada, že pôjde so mnou Monika.“

Júl 2021

Bez okuliarov

„Tak som prišla bez okuliarov. Som sklamaná. Myslela som, že mi predpíše nové. Povedala, že tak, jako ja nevidím, ani ona mi nevidí dovnútra cez ten šedý zákal. Ale, pani doktorka, keď som tu naposledy bola, povedali ste, že to netreba operovať! Ale kedy ste tu bola naposledy? Vtedy naozaj nebolo treba. Teraz je najvyšší čas. Pošlem vás na komplexné vyšetrenie... Pani doktorka! Ja, v mojom veku, na žiadne vyšetrenie nepôjdem! Chcem iba zoperovať šedý zákal. Aj bola trochu urazená. Hovorí, že naposledy som vás tiež poslala do nemocnice na vyšetrenie. Hľadám, hľadám, žiadne výsledky tu nevidím. Šak si hľadaj, pomyslím si, ja som nikde nebola. Stretla som Jana V. a ten mi povedal, že je tam dlhokánska úzka chodba, čaká tam tridsať ľudí. Dobre, že si mi to Janko povedal, ani tam nejdem. Dala mi číslo, kde sa mám objednať. Zavolám tam zajtra.“

„Už si sa objednala, mami?“

„Bola som dnes na dialýze, zajtra sa objednám.“

„Volala si tam, mami?“

„Dnes som bola unavená, zavolám v pondelok.“

„Veď dnes je sviatok!“ konštatuje mama v pondelok. „To sa nikde nedovolám! Zavolám v utorok. Ale v nedeľu ideme na ten Vlčí Vrch, jak mi to v piatok zoperujú, či budem môcť ísť.“

„Nemyslím si, že by ťa objednali tak rýchlo. Veľa ľudí čaká. Cez koronu sa neoperovalo.“

Dozvuky

„Vieš, uvedomila som si, že ťa už nie využívam, ale zneužívam. Že toho máš už vyše hlavy,“ začína mama.

„Prosím? To si z čoho usúdila? Myslela som, že si mala včera pekný deň. Taká som bola spokojná, ako všetko vyšlo, ešte aj počasie a ty takto.“

„Áno. Včera som u vás na nič nemyslela, tak mi bolo dobre. Ani na diagnózu. Dialýzu. To deň predtým som bola taká smutná. Keď sa do toho zamontoval aj ten Julo. Mala som pocit, že už ma máš plné zuby, že máš so mnou len starosti.“

„Dala som ti to nejakým spôsobom najavo? Nie som si toho vedomá.“

„Nie. Nič také si nepovedala. Len som to tak vycítila.“

Keby si ma nevyprovokovala tým – ja doprovod nepotrebujem, sestrička! Bola by som reagovala inak. Nerob si starosti, mamula, niečo vymyslím a zapojila by som všetky deti, vynechala brata, ako obvykle. Vtedy by si nemala zlé pocity. Dochádza mi, kde som urobila „chybu“.

„Mami, vieš, že nemám auto a musím vodiť Petru do roboty a z roboty. Čo je v mojich silách, urobím pre teba ochotne. Som rada, že Monka mohla prísť a všetko sme zvládli. Tak už, prosím ťa, mysli len na to pekné a zabudni na zlé pocity.“

„Ja viem, že si ma rozmaznala, mohla som si zavolať sama taxík a neobťažovať ťa s tým.“

„Ja by som ťa samu ísť nenechala, s rozkvapkanými očami vidíš ešte menej ako obvykle. Nechajme to už.“

„Chcela by som vyhrešiť aj Miša. Ale nemôžem.“

„Prečo?“

„On sa tak nepekne vyjadruje o Julovi. Až devastujúco.“ Dehonestujúco.

„Mami, pochop to! U nich v rodine je chlap chlapom. On nechápe, že Julo je nepoužiteľný. Má vodičák, bojí sa jazdiť. Všade ho vozí Renátka, s Filipom musí na kontroly tiež chodiť ona. Pritom chodí do roboty a on je doma. Mohol by s ním ísť pešo alebo autobusom. Nemusela by vymeškávať z roboty. Filipovi dohováraš, že nič doma nepomáha, to tatino, keď mal toľko rokov, čo ty... Ale aký má Filip vzor? Zoberie si z rodiny len to, že mamina so sestrou vygruntujú byt, keď oni dvaja sú v nedeľu u teba, aby ich to nevyrušovalo.“

„Vy ste na neho všetci takí... Veď on je šikovný. Postavil si byt. Postavili mu ho. Kúpil si auto. Na ktorom ho vozí manželka. V záhradke čo si porobil! Všelijaké vynálezy. Vyvýšené záhony. Veď hej. Baví ho to. Ale keď máš problém so záchodom, s batériou, so zástrčkou, voláš mne, lebo... Je vzdelaný, sčítaný, on minule Filipovi vysvetľoval aj kde vzniká sopeľ, aká chemická reakcia tam vzniká, že prechádza cez nosohltan. Myslela som na to, keď som večer umývala riad. Po celom dni som bola taká unavená – nakúpiť, navariť, postarať sa o Haňu, o Petru, keď Monka bola s tebou. Keby som študovala internet, nenarobila by som sa. Vedela by som, ako vzniká sopeľ! Až som sa pritom nahlas rozosmiala. Chodila by som si s tebou zahrať v nedeľu scrabble a rozprávala ti o dokumentárnych filmoch.“

„Ja viem, mami. Lenže Mišo to vidí z tej praktickej stránky. Iva ti kúpila kosačku, že potom pokosí bárgdo. Ona pokosila, Julovi všetko vysvetlila a on ti povedal, že sa nových a veľkých strojov bojí. Povedal to pred Filipom. Nečuduj sa, že sa Mišo smial.“

„Neni on taký zlý, ako si vy myslíte.“

Buď rada, že nevieš všetko. Aký postoj zaujal, keď si bola v nemocnici. Jeho dobré rady – veď jej nemusíš volať každý deň, tak jej nedvíhaj, nekupuj jej, čo si zmyslí...

***

„Tým chalanom celkom nemám čo zajtra ponúknuť.“

„Tak zlyhala objednávka. Ja som ti kúpila všetko, čo si chcela, aj navyše.“

„Julkovi uvarím puding, Filip nelúbi, tomu dám čokoládu, čo sme dostali na Pavla od nejakého Krála, ani neviem, ktorý to je. Filip už minule hovoril, že zjedol celý balík plátkového syra, či stihnem do nedele kúpiť a nestihla som.“

„Mami, Filip si myslí, že ty chodíš ešte nakupovať?“

„Hádam áno. Šak niekedy aj idem. Len nesmie byť zima, ani teplo. Boleli ma nohy.“

Chute

„Takú hroznú chuť som dostala na rožek! Volala som Betke, či nepôjde do obchodu. Katka jej práve doniesla nákup, aj dva rožky, tak mi jeden doniesla. Hneď som si ho omaslovila a celý zjedla!“ jasá mama.

„Na rožok??? Vždy si hovorila, že chlieb ti nič nenahradí. Keď vám na dialýze prestali dávať chlebík, bola si nešťastná. Čo si sa nafrflala na tie bagety a žemle. Prekvapila si ma.“

„Ja som frflala na bagety?“

„Nepamätáš si? Rozdávala si ich Jarkovi, Julovi, Filipovi a kŕmila nimi vtákov z balkóna.“

„Ja som kŕmila vtákov?“ To už je celkom urazená.

„Nevadí, mami, nevracajme sa k tomu. Ja len vysvetľujem, prečo mi nenapadlo kúpiť ti obyčajné pečivo. Len sladké.“

***

„Vidíš, Julko mi to uznal. Aj jemu sa stáva, že niečo, čo celé roky neľúbil, mu zrazu zachutí.“

Lenže on to povie Renátke a tá mu kúpi. Ja by som mala veštiť z krištáľovej gule.

Jednoznačne

„Vieš, že sa tomu Lubošovi ani nedivím, že jej tak povedal?“ reaguje moja mama. „Žije si u detí jak prasa v žite a ešte sa sťažuje. Prečo ona tak neznáša nevestu a zaťa? Veď Miro jej obedy nosil, lieky obstarával, vozil ju, čo mi pamäť siaha. A keď sme boli u nich na chalupe, Alica sa k nej tiež pekne správala, videla som to. Vieš dobre, že ja mám rada aj Vlada, aj Renátku. Aj chalanov tvojich dcér. Teší ma, ako pekne sa Mišo s Jarkom ku mne správajú. Kde sa v nej berie tá nenávisť? Ona bola vždy krásna. Môžem ti odprisahať, že som jej nikdy nezávidela. Naopak, pýšila som sa tým, že je to moja sestra. To ona mi vždy závidela aj nos medzi očami. A čo už mne mohla závidieť?“

„Možno to, že ťa majú ľudia radi.“

„Áno, nebola som žiadna krásavica. Ale keď sme boli na zábave, ona sedela v kúte a ja som tancovala. Bola taká neprístupná, chalani nemali odvahu sa jej prihovoriť. Aj babky v dedine ma mali rady. Aj na dialýze. Taká drobná sestrička vždy uteká pomôcť mi z postele, zoberie mi kartičku – poďte, ja vás odvážim. Do šatne prejdete sama? Pravdaže, prejdem. Prečo ste vy ku mne taká milá? Lebo vy ste dobrá. Ale, čo, jaká dobrá.“

„Sú ľudia, ktorí ich sekírujú, s ničím nie sú spokojní, vykrikujú na nich, ty si disciplinovaná, neobťažuješ ich zbytočne.“

„Oni tú Pavlu rozmaznali. Luboš ju brával k sebe, keď ešte vládala. Tam ju obskakovali, zvykla si na to.“

„Ťažko povedať. Ľuboš chcel vtedy odbremeniť Danku, aby nemusela za ňou behať na štvrté poschodie, keď príde z roboty. Oni už boli s Alicou na dôchodku. Potom prišli pády, zlomeniny, bolo jednoduchšie postarať sa o ňu doma, ako za ňou niekoľkokrát denne dochádzať.“

„Ona bola vždy slabá. Čo sme sa my ako decká narobili. Pomáhali mame, keď tato umrel. S Jožkom sme seno zvážali, Pavla nemohla. A pozri, koľko sa dožila! Taká slabá a chorľavá. Keby si ona vytrpela to, čo ja!“

„Má to ťažké Danka. Hovorí jej – mami, celý deň si nahnevaná. Ja sa potom cítim previnilo, že som ti niečím ublížila. Nemohla by si sa aspoň raz usmiať a zaželať mi dobré ráno? Ty nám na Dobré ráno ani neodpovieš.“

„A ona si robí starosti, kde potom pôjde? Šak do hrobu! Mali jej povedať. Tam, kde každý. Ja som o dva roky mladšia a žiadne plány si nerobím. Už mám len spomienky. Žiadne plány.“

„Na rozdiel od nej, spomínaš na to pekné.“

Ako prasa v žite. Či by si sa ty zmierila s pobytom mimo svojho vlastného bytu, obývačky, kresla... Aké by boli naše vzťahy, keby sme boli spolu dvadsaťštyri hodín denne, každá so svojimi návykmi, zvykmi, predstavami.

Mama sa začne smiať. Tak úprimne, nákazlivo.

„Vieš, jaká som ja už sprostá? Rozmýšľam, kde som nechala ten telefón. Hádam v obývačke. A ja telefonujem! Mám ho na uchu!“

Na tykanie

Konečne Vlčí Vrch. Má nás tam všetkých. Deti, vnúčatá, ich partnerov, pravnučku. Počasie napriek nepriaznivým predpovediam vyšlo na jednotku. Ani zima, ani príliš teplo, neprší. Mama doslova žiari aj na fotkách. Taká je rozšupnutá, keby bol na stole alkohol, podozrievam ju, že si aj niečo druzgla. Zvedavá je na užovku, ktorá vychádza raz do roka, vždy, keď je na návšteve babka. Minulú nedeľu lialo, užovka nedostala mail, že stretnutie sa ruší, vlnila sa pred dverami v očakávaní, Jarko ju aspoň odfotil.

„Ukážem vám tú užovku!“ berie do ruky mobil.

„Už aj ty mi vykáš?! Veď si mi tykal! To len Mišo si nedá povedať!“ ohradí sa.

Jarko je podáva ruku, vybozkáva ju: „Tak na tykanie, Zuzka!“

Mišo pribehne: „Zuzka! Mne si nikdy tykanie nenavrhla!“ vystíska ju a vybozkáva. Mama je v siedmom nebi. Pleskne si pravou dlaňou do ľavej a zvolá: „Odteraz, kto mi zavyká, platí!“

Chalani sa postavia každý z jednej strany, malú mamu medzi seba a zakričia: „To chce fotku!“

Na jednej stoja, na druhej pridrepnutí a každý z jednej strany pusinka na Zuzkinom líčku.

Spoznať svet

Malá má dva roky a dva mesiace. Do škôlky pôjde o rok, ale rada sa hrá, že už chodí. Naloží si malý plecniačik, behá po byte: „Ponáhjam ša do škvojky!“

Zrazu zastane: „Ešte nemvožem íšť do škvojky! Najpv muším špožnať švet! To nie je ako papať jíbezjičky.“

***

Dovezieme mojej mame jedlo a potrebné veci. Je príjemný podvečer, usadíme sa na lavičke v záhrade. Tráva je už zasa vysoká. Mišo berie kľúče od garáže, ide pre kosačku. Kým kosí, Monka strihá výrastky pri stromoch. Haňa sa prestane jašiť, chce pomáhať. Mamina jej vkladá do rúk prútiky a ukazuje hromadu pri plote, kam ich treba hádzať. Prebehne trikrát, pri štvrtej hrsti vetvičiek sa zháči, otočí sa na mňa: „Zanes to ty, Gabi!“ Behá, skáče, pozoruje päť balónov na oblohe.

Je pripravená na všetko. Môže z nej byť robotník, aj riaditeľ.

***

modlitbička v Hankinom jedinečném podání:

andejíčku štjážničku

opatjuj moju dušičku

jako bojo pji pošteji

panbožko moj pomáhaj

August 2021

Motáci

Kozia farma. V piatok sa rozváža mlieko a kozie výrobky v plátenných taškách s logom. Zákazníci majú pripravenú rovnakú so sklenenými obalmi zo spotrebovaných výrobkov.

Mama ma prezváňa po druhýkrát.

„Musím sa ti pochváliť! Prišiel Jarko, vyzul sa, išiel donútra. Zavinšoval mi k Zuzane, doniesol mi plnú kapsu koláčov a ešte aj bonboniéru! Zdá sa, že nebol ani u susedov, asi nemali nič objednané. Betka doniesla sklo ku mne, lebo išla do Kochanoviec. O to viac si to vážim, že prišiel len kvôli mne. Nehnevaj sa, že ti toľko vyvolávam, ale musela som sa pochváliť.“

„Nevadí, mami. Mám radosť, že ťa tak potešil.“

Večer sa vrátime s Petrou z koncertu, mrknem na mail, Ivana: „Babka dala Jarkovi miesto skla Betkine syry. Nedvíha mi telefón, tak keby ich hľadala, povedz jej, že ich nejako Betke doručím.“

„Mami, nespíš ešte?“

„Nie, pozerám Čo ja viem.“

„Iva písala, že si Jarkovi dala omylom miesto skla, Betkine syry, doniesol ich naspäť.“

„Ale čoby! Tašku so sklom si zobral sám hneď na začiatku! Keď odchádzal, vidím tam tú kapsu a hovorím mu, šak si to sklo tu nechal! Podala som mu ju medzi dvere.“

Aha. Jarko by tiež mohol rozmýšľať a nezobrať všetko, čo mu kto strčí do ruky. Ale viem. Má toho veľa.

„Nevadí, mami, stalo sa. Len keby Betka syry hľadala, povedz jej, že Iva sa pokúsi, nejako jej ich znova doručiť.“

„Šak ona mi volala, keď sa vrátila z Kochanoviec, či si pre ne môže prísť. A ja jej hovorím, žiadne syry ti nedoniesol. To ste sa voláko zle dohovorili. Bola prekvapená. Že v utorok príde syn Peťo, tak ich objednala pre neho.“

„Dobre, mamula. Zavolaj jej, že Iva jej ich dovtedy určite doručí.“

Kolenačky

Termín pripadol na deň, keď sú obe moje dcéry na dovolenke v Chorvátsku.

„Mami, musíš sa spoľahnúť na Jula s Renátkou. Decká tu nemám, Petra ide na rannú smenu.“

„Viem. Julo mi povedal, že Renáta si zobrala dovolenku, počíta s tým.“

***

„Už si určite myslíš, že ma nechali v nemocnici. Naši prišli ku mne na kávu, ale ja som ti musela ísť zavolať, viem si predstaviť, aká si nervózna.“

„Mami, vôbec nie. Viem, koľko vyšetrení treba absolvovať pred operáciou a počítala som s tým, že ťa Renátka zoberie aj niekam na obed.“

„Ako si to mohla vedieť?“

„Lebo ja sa nestresujem dopredu. Vždy mám pripravený ten lepší variant.“

„Julko zavolal taxík, išiel so mnou a Renátka prišla pre nás autom. Pozvala som ich na obed do reštaurácie, kávu som tam nechcela, že doma si urobíme lepšiu. Len som ti chcela povedať, že už sme doma, robili mi kopu zbytočných vyšetrení, na tom istom prístroji, len zakaždým v inej miestnosti. Pýtali sa ma, kedy som bola naposledy na diabetológii. Že mám poškodenú sietnicu z cukrovky. Nikdy. Nikdy?! A prečo? Lebo ma tam nikto neposlal.“

„Veď v karte máš napísané – pacientka odmieta diabetologické vyšetrenie.“

„Ja neklamem. Ale u doktorov sa môže,“ smeje sa mama.

„Aha, to som nevedela.“

„Pozri mi na internete číslo na diabetológiu, ešte mi musia urobiť jedno očné vyšetrenie, ale potrebujem tam výsledky z diabetológie. Dala mi termín za dva týždne, ak to dovtedy nestihnem, mám si termín telefonicky posunúť. Termín na operáciu šedého zákalu mi už dali. Jedno oko v novembri, druhé v decembri.“

„Dobre, mami. Som rada, že ťa počujem takúto čipernú. Mala som obavy, že prídeš veľmi unavená. Choď si už vypiť s nimi tú kávu, ja ti potom zavolám.“

Ráno volám na prvé číslo, ktoré som našla v našom okrese, sú tam štyri, mala som šťastie.

„Áno. Patrí k nám podľa obvodu. Nemôžem vám dať termín, potrebujeme si pozrieť zdravotnú kartu. Stačí, keď príde príbuzný s kompletnou zdravotnou dokumentáciou a výsledkami očných vyšetrení, termín určíme na základe toho.“

Petra má zasa rannú.

Skôr, ako zavolám mame, pošlem bratovi kontakt na doktorku, adresu diabetologickej ambulancie aj s mapkou, je to v jeho štvrti, Zámostie, ale pre istotu. Žiadna odozva.

Volám mame, nech nachystá kartu na chodbu, aby si ju mohol Julo vyzdvihnúť, aj keď ona nebude doma.

Bratovi píšem, že sú tam do jednej, kartu bude mať pripravenú na chodbe. Keby mohol čo najskôr.

Večer mi volá mama.

„Julo prišiel pre kartu. Len si odomkol, zobral ju a chcel ísť preč. Už som bola doma z dialýzy, vyšla som za ním z kuchyne. Že sa ponáhľa, Renáta ho čaká v aute. Bol taký najedovaný, že Gabika len organizuje a sama nič nevybaví. Hovorím mu, že on ani nevie, koľko razy bola so mnou Ivka, Monika, Mišo. No vidíš! Ona len organizuje! Ale ona s tebou nejde! Zrútil sa mi svet. Ja som ho videla ružovými okuliarmi. Povedala som mu, že druhý raz pôjdem radšej kolenačky, akoby som mala od neho niečo chcieť. Nehnevaj sa, že ti to hovorím, ale som toho plná. Nechcem vás rozhnevať.“

„Mami, nerob si výčitky. Julov postoj poznám, nepočujem to po prvýkrát, len šetrím teba, nehovorím ti všetko. Netráp sa, to bude dobré. Jula hnev prejde a keď sa vrátia naši, postaráme sa ďalej my.“

Volá mi brat. Oznámi mi termín a dôrazne upozorní: „Nabudúce, keď budeš niečo vybavovať, konzultuj to najskôr s nami! Mama už je celkom mimo.“

„Prosím? Čo som mala konzultovať? Mama mi celkom zrozumiteľne vysvetlila situáciu, dožadovala sa telefónneho čísla na diabetológiu. Boli ste pri tom, počula som tam vaše hlasy. Ako mi mohlo napadnúť, niečo s vami konzultovať?“

Zopakujem mu, čo mi mama povedala.

„Aha, tak tebe to povedala celkom inak, ako nám. Ja som si myslel, že by jej to mohli urobiť na dialýze, papier by sa zaniesol na očné a nemusela by chodiť na diabetológiu ani na očné, rovno by išla na operáciu.“

Zdá sa, že mama má viac rozumu ako ty. Ako ti mohlo niečo takéto napadnúť?

Počúvam ťa

„Neni ti smutno, mami?“

„Je u mňa Anka H.“

„Tak fajn. Choď za ňou, nevedela som.“

„Volala mi poobede, či môže prísť, hovorím jej, pravdaže, som sama. Už ma z nej hlava bolí!“ stíši hlas. Počujem Anku, ako ma necháva pozdravovať, predpokladám, že aj ona počula mamu, je mi trápne za ňu.

„Teraz odišla!“ hlási rozhorčene mama. „Prišla o tretej, sedela tu štyri hodiny! Volala mužovi, či by nemohol prísť po ňu. Ale keby si počula, ako ponížene. Janko, prosím ťa, nemohol by si prísť pre mňa? A on jej povedal, že dopozerá športové správy! Chápeš to?! Ja som zavolala tatovi – prídi pre mňa! Čo sa mu má doprosovať!“

Ja chápem. Väčšina pochopí. Ty si bola extra prípad. Aj v reštaurácii. Vždy si si objednala iné ako tato. Keď nám priniesli jedlo, bez opýtania si si ho s ním vymenila. To jeho sa ti pozdávalo viac. Jemu to predsa nevadilo. Však?

„Som z nej taká unavená! S ňou sa nedá porozprávať, ako s tebou. Ona stále spomína na časy, keď ešte chodila do roboty, ako chodila na Moravu, stretávala sa s ostatnými chmeliarmi, ako ju uznávali, aká bola šikovná. Už som to počula stokrát. Ja som sa chcela pochváliť s Hanou. Mám tu ten kalendár. Ale len čo som začala, aj naša Stanka je veľmi šikovná! Vieš, koľko má tá rokov? Sedem! No čoby nebola. Ale Hana má dva! Snažila som sa meniť tému, nech nerozpráva len ona. Hovorím jej, prsty ma bolia... aj mňa! A už začala o svojich diagnózach. Vieš čo, ona je celkom mimo. Odkedy tu nebola, strašne sa zmenila. O čo je mladšia odo mňa a ona nevedela nájsť záchod! Išla do špajze, do kúpeľne, až naposledy otvorila dvere na záchode. Cúrala a nechala si ich odchýlené. No čo jej celkom šibe? Na nikoho sa neopýtala, ani na Peťku.“

„Niektorí starší ľudia už nevedia počúvať. Sú zameraní sami na seba, potrebujú sa vyrozprávať.“

Ako ty.

Poslúcham

„Rozmýšľala som, že Peťku zanedbávam. Už som jej dávno nič nedala.“

„Ako to myslíš? Dávaš jej peniaze k meninám, narodeninám, k Vianociam. Kupuje si knižky, omaľovánky, korálkové obrazy, cédečká.“

„Ale Filipovi som dala aj za vysvedčenie, aj do tábora.“

„Filip je študent, Petra si zarába.“

„No, z toho už len zbohatne!“

„Mami...“

„Teraz ma nevyrušuj! Buď ticho, počúvaj ma a urob, čo ti hovorím!“ zvýši hlas.

„Nie si ty dnes nejaká drzá? Ivana nie nadarmo hovorí, že rodičov si treba vychovať. Vidím, že som niečo zanedbala.“

Mama sa smeje a pokračuje: „Daj jej päťdesiat euro, nech si kúpi, po čom túži. Keď bude mať ona radosť, budem mať aj ja. Ona vždy na mňa myslí, pripomína ti, nech mi zavoláš.“

„Dobre, mami, sú to tvoje peniaze, nebudem s tebou bojovať. Ďakujem v jej mene. Keď si niečo vyberie, objednám jej, potom ti ukáže. Pravdepodobne to bude dáma pri klavíri, obraz lepený z korálikov.“

„Obdivujem ju. Ten s motýľom mám na stene, aj východ slnka, čo robila pre Moniku, bol nádherný. Teraz mi ukazovala ďalší rozrobený. Je to neuveriteľné, že s jej očami a ručičkami toto dokáže.“´

„Áno, keď ju niečo baví, má nesmiernu trpezlivosť.“

September 2021

Fialky

„Lydka mi obdivovala fialky. Presadila som ich do tej hliny, čo si mi dala, všetky mi kvitnú. Jej nekvitne žiadna. Vyčíta si, že im raz v zime nechala otvorené okno, že sa na ňu preto hnevajú.“

Africké fialky som dostala kedysi od kamarátky. Presádzala, rozmnožovala, až nebolo pre ne v byte miesta. Priniesla mi bedničku malých kvetináčov s mladučkými rastlinami, bez opýtania. Tak som sa chtiac-nechtiac stala pestovateľkou fialiek. Je to už pár rokov, čo ich presádzam, rozmnožujem. Naložila som do kartónovej krabice od jogurtov asi osem misiek. Aktuálne kvitli dve, ostatné mali pauzu. Poprosila som Monku, nech ich odovzdá tete Lydke, keď viezli domov babku.

Na druhý deň.

„Tie rozkvitnuté som si nechala ja. Lydke som dala vybrať z ostatných, zobrala si dve, tak ostali mne. Že ona má, len jej nekvitnú. Povedala som jej, že tieto nevedia o tom, že im nechala otvorené okno. Tieto rozkvitnú.“

„Prečo, mami? Veď ty máš fialiek dosť.“

„Ale, také boli pekné, neodolala som.“

Zostalo mi smutno. Takáto nebývala. Radšej dávala krajšie. Kde sa v nej berie tá chamtivosť? A čo Lydka? Trápne mi je vysvetľovať – tie rozkvitnuté boli pre vás.

„Monka, prečo si včera nezazvonila tete a nedala priamo jej tie fialky?“

„Myslíš, že mi babka dovolila? Ukázala do chodby, tuto mi ich polož!“

***

„Také mám krásne tie fialky. Ako si sa o ne starala? Také sú svieže a ako kvitnú! Ani sa mi do izby už nepomestili, musela som dať aj na kuchynské okno.“

Radšej mi to nepripomínaj. Už sa len modliť, aby aj tete tie moje rozkvitli.

Čo nevieš ty, viem ja

Neďaleko mojej mamy, je už asi rok pražiareň kávy. Vonku zopár stolov, stoličiek, pieskovisko pre deti. Príjemné posedenie, obklopené stromami, pod hrádzou Váhu.

Mama nás vyzerá na balkóne.

„Babi, idem ti vyložiť tašku, ty sa zatiaľ obleč, zoberieme ťa do toho Cofee Sheepu.“

Kedysi tadiaľ mama chodila na prechádzky, dnes už iba do záhradky a naspäť. Rozprávali sme jej o pražiarni, nevedela, že sa tam dá aj posedieť a ku káve dať koláčik. Chcela pozvať Betku, s ňou by si trúfla prejsť túto vzdialenosť.

„Taká som na ňu najedovaná! Vieš, čo mi povedala?! Šak ja som tam už bola s Katkou. No chápeš to?! Tak ja ju chcem pozvať, že som objavila niečo nové a ona tam bola a ani mi nepovie?!“

Rozhodli sme sa, že jej to vynahradíme.

Do malého červeného auta sa piati nezmestíme, Monka príde za nami pešo. Naspäť sa pýtam Hani: „Chceš ísť autíčkom, alebo pôjdeme spolu pešo?“

Podá mi ruku a vykročí. Ukazuje na dva balóny, zastaví sa pri kríku: „Jako ša vojá?“

„Veru neviem. Opýtame sa Ivy.“

Chytí sa príležitosti a začne mi vysvetľovať ona: „Vieš, toto neni stjom. To je taký špecjájny kjík, papajú ho kozičky. Tuto vznikne taký kojotoč a kožička táákto padne.“ Kolotoč predvádza ručičkou, nakloní sa celá nabok, aby mi názorne ukázala, ako sa to celé deje. Ideme ďalej. „Keď šom boja mjadá, bývaja šom v hentom dome,“ ukazuje prstom na poschodovú bytovku za cintorínom.

„A s kým si tam bývala?“

„Šama.“

„Nebolo ti smutno?“

„Nebolo.“ Zamyslí sa a dodá: „Šak šme tam boji štyjia! Mamka, tato, ja.“ Počíta na prštekoch, použije tri.

„Tak potom traja ste tam bývali.“

„No, tjaja.“

Na chodníku sú vyložené kontajnery, bolo by pohodlnejšie zostúpiť na cestu, po ktorej len zriedkavo prejde auto. Pri mojom pokuse ma strhne späť na chodník, pretlačíme sa medzi kontajnery a kríky, po ceste nie.

Naši nás už čakajú pred bránkou, čudujú sa, že nám to trvalo akosi dlho. Lenže to nebola iba taká obyčajná cesta. S odborným výkladom to trvá dlhšie.

Rodinné obedy

Obvyklé kolečko. Nemšová, Vlčí Vrch, penzión Mária.

„Nie, mami. Penzión Mária organizovať nebudem. Filipkovci tam neboli spokojní, dohodli sme sa, že tentoraz vyberú a vybavia oni.“

„Neboli spokojní?!“ veľké prekvapenie.

Ty si s nimi pri stole nesedela.

Ubiehali dni, čakalo sa, veď Gabika.

„Mamula, naši prídu pre teba autom, ja s Petrou prídem do mesta pešo, stretneme sa v Speranze, nevyberaj nič z mrazáku, pôjdeme na obed.“

Mama nadšená, pochutila si na vyprážanom hermelíne a zemiakoch, štrúdľu a kávu si dala u nás. Po večeri ju zaviezli domov, strávila s nami pekný deň.

„Čo s tým obedom? Ja by som chcela ísť so všetkými,“ začína o dva dni.

„Veď povedz Julovi, dohodnite sa.“

„Ale ani s Jarkom a Ivkou som nebola.“

„Tak zavolaj aj Ive.“

„Pôjdeme do Teplíc, Ivka sa dohodne s Filipkovcami.“

Super.

„Tak si predstav! Ja som povedala, že chcem ísť o jednej. A Julinko, nie, že by povedal, vynasnažíme sa. On mi rovno povedal, že či by sa volačo stalo, keby prišli o štvrť na dve. A tak aj prišli. Do Teplíc sme prišli o trištvrte na dve a Ivana tam nebola. Tak im hovorím, tak my nejdeme na obed, ale na večeru! Keď prišla, bola som nahnevaná. Ivka, že títo neprídu nikdy načas, to viem. Ale u teba som na to neni zvyknutá! Povedala mi, že babka, nefrfli furt. Ale ja viem. Jej to musím uznať. Kozy podojiť musia, aj mlieko popratať. Renátka mala šaty. Celkom jej to svedčalo. Som u nej zvyknutá len na nohavice. Skoro som ju nespoznala. Ale má teda riadne proporcie! Odkedy ti na dialýze držia váhu na štyridsaťdva kilov, každý ti je tučný. Petra, odkedy si povedala – aj tá Peťka pribrala, začala raňajkovať iba jogurt. Ona si chodila s Filipkom, akoby tam ani s nami neboli. Ivka ma celý čas držala, vodila, chuďátko, ona by aj dlhšie kroky robila a musela so mnou. Jarko s Julom zasa chodili za nami, jak takí ochrancovia a Renátka len s tým Filipkom.“

„Mami, vieš dobre, keby tam nebola Iva, tak ťa vodí ona alebo Julo. Takto sa spoľahli na Ivu.“

„Aj som jej to povedala. Že si nás nevšíma. Potom zas začala rečniť, nikoho nepustila k slovu, ale Ivka ju našťastie prekričala. Keď si nevšíma, zle je, keď rozpráva, zle je, ideálne by bolo, keby počúvala iba teba. Dala som si vyprážaný rezeň, štrúdľu, zmrzlinu, aj oplátku. Dobre bolo. Aj počasie sa vydarilo, po parku sme sa poprechádzali, na lavičkách posedeli.“

„To som rada, mami.“

Monka: „Ivana ti hovorila, ako bolo v Tepliciach?“

„Nie. Všetko viem od mamy. Tá bola až na pár detailov maximálne spokojná.“

„Iva s Jarkom sa na nich zabávali, ale Iva povedala – dúfam, že Filipkovcov si budeme striedať! Že sa toto nestane pravidlom!“

„To som rada, že si to vyskúšala s nimi za jedným stolom.“

Dlho čakali na obsluhu, zemiaková placka bola vysušená palacinka, mäso malo byť pikantné, Julko sa bál, že bude moc a bolo málo, tá placka bola určite polotovar a zohriali ju v mikrovlnke...

Veľká sestra

„Choď povedať babine, čo ty budeš!“ ponúka Haňu tato Mišo, len čo vojdú do bytu.

Malá pribehne za mnou do kuchyne, škerí sa a hovorí: „Vejká sestja!“

„Prosím?“ neviem, či som dobre rozumela.

„Vejká sestja!“ opakuje.

„Veľká sestra?“ uvažujem. Koho sestra? Kým mi docvakne. Vyskočím, objímam Monku: „To naozaj?“ Radujem sa, objímem aj stvoriteľa, zahŕňam ich otázkami.

Som druhá v poradí, ktorá sa dozvedá túto novinku, hneď po Hane. Na tú skúšali doma romantiku. Obidvaja rodičia sa usadili a privolávali malú: „Hanka, chceš vedieť tajomstvo?“

„Nie!“ utiekla do svojej izbičky.

„Hanka, chceš vidieť fotku?“ boli nútení zmeniť taktiku.

„Anooo!“ prirútila sa rýchlosťou blesku v nádeji, že idú pozerať fotky v telefóne.

Ukázali jej ultrazvuk, maličký biely fliačik, dieťatko, ktoré rastie maminke v brušku, jej malý súrodenec a ona veľká sestra.

Nasledovala babka Ola s dedom Mišom, osobne sa vybrali na Vlčí Vrch, oznámiť Ive a Jajovi. Všade použili test inteligencie: „Budem vejká sestja!“ Pre moju útechu, každému chvíľu trvalo, kým sa zorientoval a pochopil.

Včera prišla na rad babka Zuzka.

Vyložili sme jedlo, usadili sa v obývačke. Haňa hneď bežala pre bedničku s hračkami po Filipovi, vyberala autá, vrtuľník, a tak nebola ochotná oznámiť, čo bolo v pláne. „Nie! Nepoviem!“

„Nevadí, povieš neskôr,“ netlačila som na ňu, babka tomu nevenovala väčšiu pozornosť. Keď sa malá do sýtosti pohrala, usadila sa do fotelky, skúsila som znova: „Teraz povieš babke, čo ty budeš?“

„Vejká sestja!“

„Áno?“ babka nejaví záujem, ani nežiada vysvetlenie.

Monka napovedá: „Haňa bude mať súrodenca!“

„Áno? Tak budete mať robotu,“ odpovedá bez emócie.

Ako to myslí? Robotu splodiť súrodenca, či robotu s dvomi deťmi? Žeby takto pragmaticky?

„Babi, ale ja už som tehotná!“ snaží sa Monka naznačiť, že robotu už majú za sebou. Popracovali v Chorvátsku.

„Čože?! A prečo ste mi to nepovedali?“ konečne vytryskli emócie.

„Veď sme ti to teraz prišli povedať!“ smejeme sa všetci.

Babka si všetko usporiada v hlave, buchne energicky pästičkou do operadla fotelky: „Tak toto je dobre!“

Mali sme zvoliť iný spôsob oznámenia, bola z toho chúďa zmätená, kým pochopila.

„Len nech sa to narodí čím skôr, nech sa ja dožijem!“

„To si hovorila, aj keď sa mala Hana narodiť a už má dva roky,“ povzbudzuje ju Monka.

„Budem sa za vás modliť, nech všetko dobre dopadne!“

Zlý deň

„Sigety! Aj meno má sprosté, aj on je sprostý!“ začína mama chrliť po príchode z dialýzy. Pritom čas je obvyklý, nepostrehla som výrazné meškanie. Rozosmeje ma: „Za meno naozaj nemôže, mami.“

„Chcela som, aby ma sanitkár odviezol. Nie. Sigety už je odpojený, počkáme na neho. Lenže on sa celý celučký v šatni prezlieka! Dlho mu to trvá. Taká som bola najedovaná, aj som mu to povedala. Vy vôbec neberiete ohľad na to, že druhí na vás čakajú. Ale mne to dlhšie trvalo, lebo mi to tieklo. Ja som vás videla. Viem, že vám tieklo. Ale koľko ste bol v šatni! Aj sanitkár sa ma už bál. Pýtal sa, že kde sa tak ponáhľam. Počkajte! Šak keď budete mať toľko čo ja, aj vy sa budete ponáhľať. Ani si netrúfol ísť cez Sihoť, prvú ma zaviezol.“

No, ty si sa zase raz predviedla.

„Mami, koľkokrát ostatní už sedeli v šatni a Mikuláš povedal, zavezte ju, my počkáme. Nikto sa neohradil a čakali.“

„Aj tá Bierovčanka! Ona ide na záchod, ruky si poumýva, nič ju nerozhádže. Pomaly si stupká, nech ostatní čakajú,“ ide si ďalej mama.

Taká návšteva

„Ešte ich tam máš?“ pýta sa mama po návrate z dialýzy.

„Práve ideme pre Miša do roboty, sme vonku.“

„Tak ja ti potom zavolám, musím ti porozprávať o Lydke.“

„Môžeš, mami. Monka vezie Petru, Haňa ide so mnou pekne za ručičku, počúvam ťa.“

„Bola som jej včera večer vrátiť tanierik. Zavolala ma donútra. Len čo som si sadla, začala upratovať. Sadni si, Lydka! Prečo teraz upratuješ?! Mali tam dva poháre, nejaké prádlo. Si predstav, majú štyri izby! Prečo má byť prádlo v obývačke? Taká bola roztržitá, pýta sa ma, či chcem kávu. Nechcem. Či mi má dať niečo vypiť. Nie. Potom doniesla na tanierku zákusky z tej nedeľnej oslavy. Tak mi povedz, čo hľadala?!“

Žeby niečo zdravé, keďže vie, že máš pred vyšetrením na diabetológii?

„Zákusky mala domáce, či kúpené?“

„Domáce. Ja som si dala žerborezy, šak dobré boli, ale ja som robila iné. Ešte mala aj také... ale ja som viac nechcela. Ona je zakomplexovaná tá Lydka. A neviem prečo. Veď aj Ivo sa tam zastaví, aj mladá Lydka tam chodí, aj vnučka s malým. Tak z čoho? Aj ona má svoj vek, zdravotné problémy, neviem, čo za jej správaním stále hľadáš. Ferko tam driemal, horší, jak náš tato. Ten aspoň pri návšteve nespal. Ha ha. Na návštevách zaspával pravidelne, hlavne, keď si ho ty nepustila k slovu. Sem tam sa prebral, voľačo povedal, aby sme vedeli, že je tam. Noš, to je taká návšteva,“ zakončí svoje hodnotenie.

Október 2021

Zvláštne

„Mami, teta Pavla pôjde do Záblatia do Seniorville. Vieš, to je ten pekný zámoček. Danka prešla všetky zariadenia v meste aj blízkom okolí. Snažila sa vybrať to najlepšie,“ oznamujem opatrne mame.

„To už je s ňou také zlé?“ čuduje sa.

„Hovorila som ti, je to stredný stupeň ťažkej demencie. Danka už nevládze. Nevyspí sa, nemôže odísť z domu, mama je dezorientovaná. Aj v noci hocikedy vstane, oblečie sa, nemôže ju nechať bez dohľadu.“

Porozprávam jej zopár príhod a mama jednoznačne podporí Danku: „Povedz Danke, že sme všetci pri nej. Nech si nič nevyčíta. Tam sú odborníci, poradia si s ňou. Keď by sa zosypala aj ona, kto by sa potom staral o obidve?“

„Dobre, mami, poviem jej. Veľmi sa preto trápi, že sa nedokáže postarať o svoju mamu, povzbudí ju to.“

Mama je najskôr plná obáv, ako si tam sestra zvykne, či sa nebude pýtať domov. Je taká neistá, akoby si začala uvedomovať, že sa to môže stať aj jej. Zdá sa, že s ňou súcití. Podávam jej správy z každej návštevy príbuzných. Sestričky ju chvália. Pavlínka je milá pani. Chutí jej, spinká, chodí do spoločenskej miestnosti, máme tu rôzne aktivity. Nespomína nás? Pýtajú sa. Nie. Ale to je dobre. Zvláštne. Nič z obáv sa nenaplnilo. Akoby sa prepla do iného sveta. Zabudla na krivdy z mladosti, prestala vyčítať, domov sa nepýta. Poprechádzajú sa s ňou v parku, rozlúčia sa. Občas hovorí z cesty, ale pozná ich. Danka sa pomaly upokojuje, prestane si robiť výčitky. Bolo to dobré rozhodnutie.

„Danke prišli fotky. Teta je na pedikúre, sedí v kresle, nohy má vo vaničkách. Na druhej fotke sedia pri stole, vyrábajú niečo z gaštanov,“ delím sa o dobré správy.

„Tak jej je tam dobre! Jej bolo celý život dobre! Vždy bola slabá. Nemohla nič robiť. Ona ani Bosulu nikdy nepodojila. Mne dala najviac mlieka, ja som jej spievala. Asi to chcela mať rýchlo za sebou, aj kravy majú sluch. Ja som husi kŕmila, ona nikdy! A keď tato umrel, mala som šesť rokov. Všetkých päť nás bolo na prehliadke a mňa jedinú poslali do Tatier. Ju nie. Tak kto bol slabý?!“

Chutí nechutí

„Vytiahla som si tie cestoviny s cukinovou omáčkou. Tie trubice som odtiaľ vybrala. Omáčka bola dobrá.“

„Ty asi nemáš rada pene. Deckám to veľmi chutilo, myslela som, že aj ty si pochutíš. Pene sú z tvrdozrnnej pšenice, je to semolinová múka, považujú sa za najkvalitnejšie.“

„Mne sú už na pohľad protivné také veľké trubice.“

„Tak si ich vyhodila?“

„Čoby. Poobede som si ich pokrájala a zjedla.“

Stavím sa, že si si na ne dala marhuľový lekvár.

***

„Vytiahla som si paprikáš. Uvarila som si do neho vrtulky. Radšej by som mala halušky.“

„Prečo si si nezohriala halušky?“

„Lebo nemám.“

„Nemáš halušky?“

„Už dávno.“

„A prečo si mi to nepovedala, keď si mi diktovala, čo potrebuješ?“

„Lebo som sprostá.“ Alebo sa hanbíš priznať, že si ich už zjedla.

„Dobre, mami, tak si píšem aj halušky.“

„Vieš čo, ale ani som neni hladná. Idem jesť len preto, že to treba. Niekedy sa vyslovene na to jedlo teším, teraz mám obdobie, že mi nechutí.“ Je pol jedenástej.

„Ani večer ti nechutí?“

„Včera som mala na večeru tie vrtulky s boloňskou omáčkou a dve zemiakové placky. Najskôr som si usmažila jednu a potom si hovorím – ale nebuď lenivá! Tak som si spravila ešte jednu.“ Z dialýzy si prišla o šiestej, telefonovali sme minimálne pol hodinu. Predpokladám, že si večerala o siedmej. Po takejto sýtej večere by som ani ja nemala chuť na obed o pol jedenástej!

***

„Taká som sprostá. Mohla som si pár laskoniek do špajze odložiť, schovať. Ale nenapadlo ma, že mi zožerú celú krabicu,“ podáva hlásenie o nedeľnej návšteve syna a vnuka mama.

„Odkiaľ si mala laskonky?“

„Bola som im kúpiť volačo sladké v malom obchode, Betka mi strážila chodítko.“

„Ty už nemáš nič na ponúkanie?“ Kúpila som jej krabičku ovsených keksov bez čokolády, krabičku s čokoládou, tri tvarohové buchty, tri lekvárové. Suseda jej doniesla na tanieriku slivkový koláč, Betka štrúdľu.

„Aaale, tie keksy im moc nechutili.“

„Tak ti ich nemám kupovať?“

„Ale tie s čokoládou im chutili! Tie mi kupuj! Veď ja si potrebujem po obede niečo chrumkať... vlastne aj večer,“ dodá, keď si uvedomí, že je pol deviatej a ja počujem v telefóne, ako chrumká a rozpráva s plnými ústami. Doháňa, čo nezjedla, kým tam boli chalani, aby Julko nepovedal, že veľa zje.

„Laskonky ja nemám rada. Sú moc sladké. Tebe nie?“

„Teraz už aj v továrni dávajú menej cukru. Naozaj neboli moc sladké.“ Hm. Odkiaľ to ty vieš, keď ti všetky zožrali?

Diabetička

Mama dnes ide na obávanú diabetológiu. Po návrate mi telefonuje celá rozjarená: „Taký dobrý doktor tam bol, taký chlapčisko. Vôbec ma nestrašil, bol taký ľudský. Študoval si kartu a hovorí mi – vy ste od roku dvetisícšestnásť diabetička. Nie, pán doktor. Ja som tu ešte nebola. Nikto ma neposielal. Máte tu napísané – negatívny postoj, odmieta diabetologickú ambulanciu. Aaale, to si ani nepamätám.“

„Dobre si ty pamätáš, mama!“

Smeje sa ako nezbednica.

„Ale on mi všetko uznal. Áno, viem, že to nemáte jednoduché. Dialýza, vysoký tlak, cukrovka. Toto všetko sa podpísalo na vašom zraku. Že by som nemala jesť sladké ako hlavné jedlo. Jesť hlavne mäso.“

„Predpokladám, že si mu povedala, že ty sladké vôbec neješ, ani sa ti nežiada,“ doberám si ju.

„To nie. Ale ako hlavné jedlo sladké nejem!“

„To nie. Iba sladká bodka po každom obede.“ V poslednej dobe po každom jedle.

Smeje sa.

„Ohromný bol. Všeličo sa ma povypytoval. Že čím to je, že som po toľkých rokoch predsa len prišla. Pán doktor, musela som. Chcem ísť na operáciu šedého zákalu a bez vás ma nezoberú. Ale sľúbte mi, že budete teraz chodiť na kontrolu. Teraz vás objednám za pol roka, potom za rok. Ale pán doktor, za rok tu už ja nebudem, hovorím mu. Tak sa takto dohodneme. Ak sa obidvaja dožijeme, stretneme sa za pol roka a potom za rok. No strašne fajn bol. Renátku som pozvala do cukrárne. Ale jaká cukráreň! Moravské koláčiky, štrúdle, tých zákuskov! Dali sme si kávu, ja veterník, Renátka laskonku a venček.“

„Mama, z diabetológie rovno do cukrárne?!“ karhám ju.

„Šak povedal, že trošku môžem. Len naraz nemôžem veľa.“

„To znamená, že od rána od deviatej, po troškách celý deň?“

Záchvat smiechu, ničím jej dnes náladu nepokazím.

Začiatok a koniec jedla – téma dňa

„Aj u vás svieti slnko?“ pozdravím ráno mamu.

„Pravdaže, svieti. Len som taká slabá. Od šiestej som hore. Pár dní som nemala stolicu, len horko ťažko som bobek vytlačila. Večer som zjedla také veľké jablko od Betky a už to išlo. Od rána... Šak ja by som ani nemohla u nikoho bývať. To si nevieš predstaviť. Päť razy na záchode a to sa nedá ani ovládnuť. To len tak strieka, to by ani nohavičky neudržali.“

Nechcem vedieť, čo si natlačila do seba pred tým jablkom. Ako vždy, po dialýze.

„Chceš povedať, že tie molicare sú nekvalitné?“

„Ale, čo ja viem, len si myslím, že by to aj cez ne pretieklo. Ja ich šetrím.“

„Prečo, mami? Veď to sú jednorazové nohavičky. To máš ako vložky, sú to jednorazové hygienické potreby.“

„Ja si do nich vatu pchám a vyhodím ich, až keď sú znehodnotené.“

„Bolo mi čudné, že som ti už dlho nekupovala. Kúpim ti.“

„Môžeš.“

„Čo budeš obedovať?“

„Dám si ten zemiakový šalát a usmažím si k nemu syr.“

„Nebojíš sa, že ti neurobí dobre na to brucho?“

„Nie, to nemám zo stravy. Ja to už poznám. Potrebovala som sa prečistiť a už zase môžem jesť bárčo.“

„Nezohreješ si radšej rizoto?“

„Nie! To som jedla včera!“ odvrkne zlostne.

„Dobre, mami, jedz, čo ti chutí.“

Prestala som jej kupovať obalený syr. Zbytočne. Vždy ho má v mrazáku. Aj z posledných síl ide s chodítkom do malého obchodu a kúpi si. Potrebuje prestriedať. Vyprážaný syr, vyprážaný rezeň, vyprážané rybie prsty. Pestrá strava – syr, mäso, ryba.

„Mami, nadiktuj mi termíny na očné. Iva pôjde s tebou, len to potrebuje vedieť včas.“

„Ivka by išla so mnou? To som rada. S ňou chodím najradšej. Dvadsiateho šiesteho novembra jedno oko, desiateho decembra druhé oko. Šak ja by som do nemocnice aj prešla. A hádam aj odtiaľ. Len jak mi to oko zalepia...“

„Nesranduj, mama. Nenechali by sme ťa ísť samú na operáciu očí, ani keby si nemala deväťdesiat dva rokov.“

Reprodukujem Ive.

„Šak nech prebehne! Povedz jej, že ju počkám pri Smažienke,“ smeje sa Ivana a značí si termíny.

Kuchárka

S mamou treba ísť na posledné očné vyšetrenie pred operáciou šedého zákalu. Iva nemôže, ide do roboty – sadiť stromy, na iný deň nemá brigádnika. Aby mladí nemuseli ráno skoro vstávať, rozhodnú sa, že strávia u nás dva dni, aj s prespaním. Prvý vstáva Mišo, ide pre mamu a do nemocnice. Mne zvoní budík o ôsmej, treba odviezť Petru do roboty. Haňa sa ma nevie dočkať, už ma ťahá do podkrovia. Riešime tam niečo dôležité, keď počujem dole hlasy.

„Ako rýchlo sa vybavili! Tatino s babkou Zuzkou sú už doma! Musíme ísť dole, privítať ich.“

Nechce sa jej, ale poslúchne. Mama bude u nás obedovať a užije si pravnučku, prichystáme jej pekný deň. Tatino odišiel za svojimi povinnosťami, zostali sme doma štyri baby.

„Haňa, prečo sa nehráš tak, aby som ťa aj ja videla?“ napomína ju babka Zuzka, keď sedí na schodoch za jej chrbtom. Vyberiem obrovskú knižku, ktorú čítavame na zemi, sú tam maľované zvieratá, ukazuje prštekom, ja čítam názvy, chvíľu ju udržím v dohľade babky. Ťahá ma znova do podkrovia.

„Babuľka, ja musím ísť variť. Mamina sa musí rozprávať s babkou Zuzkou, bolo by jej tu samej smutno. Zahraj sa trošku dole.“

Skúša to s maminou, tá jej odpovedá rovnako.

„Vieš, čo? Poď so mnou do kuchyne, budeme spolu variť.“

Ochotne cupká za mnou.

„Čo jobíš? Čo budeš vajiť?“

„Teraz čistím zemiaky, budem robiť zemiakové placky. Opláchneme a budeme strúhať. Vylez si na túto stoličku, budeš dobre vidieť do misy.“

„Pječo nestjúhaš na tomto?“ ukazuje na najmenšie dieročky.

„Vieš čo, kedysi som strúhala tam, ale bola z toho kašička, veľa šťavy. Zapáčilo sa mi to na drobných slzičkách, odtiaľ idú také drobulinké slížiky, chutí nám to tak.“

„Tejaž čo?“

„Teraz tam dáme drvenú rascu, mleté čierne korenie, osolíme, hlavne veľa majoránky. A cesnak!“

Vyberiem zo špajze cesnak, polámem ho na strúčky, za pomoci nožíka ho čistím. Haňa si jeden zoberie a drobnými prštekmi aj bez nožíka ošúpe. Pochválim ju.

„Tejaž čo?“

„Ešte pridáme dve vajíčka, trošku múky a hotovo.“

„Čibuju tam daj!“

Niekedy nastrúham aj cibuľu, niekedy nie, dobré sú aj tak. Začnem masu miešať, ale Haňa trvá na svojom: „Čibuju tam daj!“

„Maminka dáva aj cibuľu?“

„Áno!“

„Pokrája ju na drobučko, alebo nastrúha?“

„Pokjája,“ odpovie bez zaváhania.

Poslúchnem.

„A tejaž čo?“

„Teraz vám dám polievočku a ja začnem vysmážať placky. Choď si sadnúť do obývačky na svoju stoličku. Pri sporáku sa mi nemôžeš motať, je to tam nebezpečné. Mohol by ťa oprskať horúci olej.“

Kým dojedia polievku, prvé placky sú hotové. Monka robí poslíčka, prináša z kuchyne ďalšie a ďalšie, delí im na tri taniere, počujem iba: „Hanka, nejedz tak rýchlo! Je to ešte horúce!“

Našťastie mám v chladničke ako záchranu fazuľkové rolky aj rizoto z predchádzajúceho dňa, keby náhodou nezostalo dosť pre Miša a Petru.

November 2021

Nevie celkom nič

„Lydka sa ma minule pýtala, načo chodím do pivnice! Stále to mám pred očami. Nevedela som, čo jej mám na to povedať. Ja triedim! Dávam si plastové fľaše k smeťáku v kuchyni a raz za týždeň ich znesem do pivnice. Jako to ona vie?! Iste počuje, keď odomykám, mám pivnicu pod ich bytom. Ale keď jej pôjdem vrátiť tú knižku, tak sa jej opýtam! Lydka, teba prečo zaujíma, načo chodím do pivnice?! Poď sa pozrieť, ukážem ti, čo tam mám. Prázdne poháre a plastové fľaše. Aj Eva sa ma minule pýtala, čo robím, keď nevarím. No ja som sa jej mala opýtať, čo ona robí, keď ja tri razy do týždňa ležím pol dňa na dialýze. Také bosorky sú to. Ony sa vypytujú a ja o nich neviem celkom nič. Peťa s Marekom minule nosili vrecia do chatky na záhrade, aj do pivnice. Iste ten byt po Gabike vyprázdňujú a idú ho prenajať, alebo predať. Oni bývajú v Bystrici, majú tam robotu aj byt, nebudú sa sem sťahovať. Ale ja sa nevypytujem. A mladá Lydka sem každé ráno príde, odomkne si sama, lebo starí dlho spia. No čo také súrne má. Ja by som tam nechodila. Ja jej ani doobeda nezazvoním, keď viem, že spia. Ale to len ja som taká ohľaduplná, aj na moju škodu.“

Dávam si pozor, aby som vkladala medzi jej vety – aha, no, hm. Keď stíchnem, kontroluje, či funguje telefón. Dôležité je meniť intonáciu, aby bolo vidno, že počúvam s porozumením.

Zatvorené cukrárne

Skôr, než sa navečeria, ohlási návrat z dialýzy.

„Vy ste ešte na cintoríne?“

„Nie, mami. Veď Mišo je v robote.“

„To pôjdete až potom? Veď už je tma.“

„Určite nie.“

„Kedy teda idete?“

„Pravdepodobne v piatok, kedy robí iba do štvrtej.“

Viem, to sa ti už neráta, lebo všetci tam už boli a naše venčeky nikto neuvidí.

„Ten somár sprostý, čo stále vykrikuje, ležal vedľa mňa. A tá sprostá sestrička, ona ináč neni sprostá, ona je inteligentná! Celý čas bola pri ňom a rozprávali sa. O čom sa môže s takým somárom rozprávať?! Prečo za ním chodí?! Až ma z nich hlava rozbolela. Ešte som ti čosi zabudla povedať, keď sme sa včera vrátili z hrobov. Už viem, prečo som mala taký zlý pocit. Všetky hroby boli nazdobené, obrovské kryzantény v kvetináčoch a tí naši, ani len kytičku nedoniesli! Len tie moje kahance sme pozapalovali, postáli a nič. Jožko mal pekný hrob, vidieť, že Lydka s Peťom sa postarali a ten náš, jedna kvetina tam bola. A na Palkovom, len tie dva ťažké kvetináče, čo tam majú furt a taký ten vres, neviem, čo tam Danka doniesla. Vedľa bola biela kryzanténa, ani neviem, či patrila k nim alebo k vedľajšiemu hrobu, aj tá taká nepodarená. A mohla aj babke, aj nášmu tatovi volačo položiť na hrob. Mala by za čo, aj jednomu, aj druhému.“ Zase tá tvoja matematika.

„Mami, každý to má inak. Záleží na tom, ako to cíti, ako prežíva. Stačí aj doma zapáliť sviečku, prelistovať si album s fotkami, nemusí to byť len o vencoch a kvetoch.“

„Ale áno, ja tiež hovorím, že je dôležité spomenúť si a nie robiť honosné výzdoby pre druhých, len mi to bolo trápne, že sme prišli s prázdnymi rukami. To som si až na druhý deň uvedomila. A všetko bolo pozatvárané, bola som zvyknutá, že sme zastavili v cukrárni na zákusok a na kávu. Tak sa mi to rozležalo v hlave, že to bolo celkom nanič.“

Ty si vlastne išla skontrolovať hroby, ofrflať, čo sa dalo. Slnko prestalo svietiť, tvoje nálady budú zodpovedať počasiu.

Vzácna návšteva

„Pôjdeme dnes k babke?“ pýta sa Mišo pred odchodom do práce.

„Vieš čo, mohol by si ísť autom a cestou sa zastaviť po ňu. Nech zmení prostredie, u nás sa navečeria, bude aj s Petrou a Haňu nemusíme toľkokrát vyzliekať a obliekať,“ vymenúvam výhody.

Všetci ju privítame, usadíme. Petru som priviezla z roboty pár minút pred ňou, prezlieka sa vo svojej izbe, odskočím jej s niečím pomôcť.

„Gabika, kde si!“ prísne napomenutie.

Monka a Mišo sedia okolo nej na sedačke, prisadne Petra, ja si kladiem stoličku oproti nim, nech babka na mňa dobre vidí. Idylka trvá pár minút.

„Poď hoje!“ ťahá ma za ruku Haňa.

Budeme sa hrať dole, babke Zuzke by bolo ľúto, keby sme neboli s ňou.

„Poď hoje!“ nenechá sa odradiť.

„Zaspievaj mi, Hanka!“ dožaduje sa babka. „Poď si ku mne sadkať!“

Bez úspechu.

Petra babke rozpráva, ako bolo v robote, vyhodnocujem, že by bola vhodná chvíľa vyhovieť malej. Vybehneme do podkrovia, točí ma na kolieskovej stoličke. Vyberá autíčka, každé pomenuje.

„Vieš čo, zoberieme si autíčka dole, aby babke nebolo smutno.“

Zdráha sa, prehováram ju.

Babka reční, Haňa prinesie knižku, vyskočí mi na kolená, potichučky jej čítam.

„Gabika! Ty sa mi vôbec nevenuješ! Potom sa nečudujem, že ma aj Hana ignoruje!“

Mišo nám v kuchyni pripraví kaiserky so šunkou, syrom a maličkými paradajkami. Monka prináša na tanierikoch, večeriame v obývačke. Mama sa s chuťou pustí do jedla, sleduje Haňu: „Zober jej to! Ona neni hladná! Pozri, čo s tým robí!“

„Mami, aj včera tak jedla a zjedla všetko. Ja som Monku ustavične okrikovala. Prvé, čo sa Petra naučila hovoriť, bolo – Bože, Mona, ty! Nepomohlo to, doteraz sa s jedlom hrá, preto má pre ňu pochopenie.“

Haňa hryzká rajčiny, mini pareničku roztočí, prikladá si ju na ústa – to mám júško! Potom ju potrhá na kúsočky, po jednom vkladá do úst. Posledná príde na rad kaiserka. Vydlabe vnútrajšok, po kúštičkoch papá, nakoniec schrumká zrniečkovú kôrku. Tanier je prázdny, ešte aj opadané semienka prštekom loví a oblizuje.

Petra sa snaží o dušu. Rozpráva babke vtipy, objíma ju. V kútiku dúfa, že odídu skôr, než začne v telke Zlatý slávik, ktorý jej štyri roky tak chýbal.

December 2021

Oslobodená od rozhodovania

„Mami, teta Pavla dnes ráno zomrela. V noci ju dvakrát prehnalo, sestričky ju prebalili, boli pri nej. Nadránom zaspala. Chystali jej raňajky a už sa nezobudila. Hovorím ti to radšej hneď, keď ideš na dialýzu medzi ľudí, spracuješ to ľahšie, akoby si mala ísť s touto správou spať.“

„Tak už som sama.“

„Nie si sama, máš nás. Že raz zostaneš sama zo súrodencov, sa dalo predpokladať. Minulý rok Jožko, deväťdesiat päť, teraz Pavla, deväťdesiat štyri. Deti sa rodia, starí ľudia zomierajú. Peknú smrť mala. Zaspala.“

„Je mi to ľúto, že sme sa tak dlho nevideli. Ale keď ona posledné roky mi nič pekné nepovedala, nemala ma rada.“

„Mami, pamätáš si, ako ti asi pred mesiacom Danka po mne odkázala, aby si mame odpustila a pomodlila sa za ňu. To isté povedala aj svojej mame, odpusti tete Zuzke a pomodli sa za ňu. Ber to ako zmierenie. Odkázala si jej vtedy, že sa na ňu nehneváš a spomínaš len na to pekné.“

„Čo pohreb? To sú teraz na nič pohreby. Na Jožkov mám také zlé spomienky, lepšie by som mala, keby som tam vôbec nebola. Stáli sme dva metre od seba. Tak sa mi žiadalo po pohrebe aspoň na kávu si sadnúť, porozprávať, nedalo sa.“

„Je sobota, teraz nič nevybavia. V pondelok ti poviem, kedy bude pohreb. Nemusíš ísť. Danka s Ľubošom to chcú len tak komorne. Čo najmenej ľudí.“

„Šak uvidím.“

„Danka s Ľubošom sa rozhodli správne. Bolo to ťažké. Nevedeli, ako bude reagovať. Dopadlo to nad očakávanie dobre. Zmena prostredia tete prospela. Mala nové podnety, starali sa o ňu úžasne. Aj tým, že bola nová a najstaršia, venovali jej viac pozornosti. Naša Pavlínka jej hovorili, chválili ju, aká je mierna, pokorná, spokojná. Vôbec sa jej správanie nezhodovalo s tým, čo bolo napísané v správe od psychiatra. To bol lepší prípad. Mávali klientov, ktorí sa doma správali bezproblémovo a tam naopak. Agresivita, nespokojnosť. Hovorila som Danke, nech sa netrápi, že nebola posledné chvíle pri nej. Keby zostala u nich, pokračovalo by to v stereotypoch, možno by ju držala za ruku, ale dobrý pocit by sa nedostavil. Dva mesiace odlúčenia ich paradoxne zblížilo. Teta sa tešila na Danku, Danka na ňu. Nosila jej dobroty, prechádzali sa v parku a teta jej nič nevyčítala. Brala to ako pobyt v liečebni, s tým, že sa raz vráti domov. Domov nemyslela k nim, ale do svojho neobývaného bytu na štvrtom poschodí. Všetko sa vyriešilo. Teta odišla v spánku. Prvé Vianoce bez nej by boli rovnako smutné, aj keby žila. Pre koronu by domov ísť nemohla, ťažko by to pochopila. Minulý pondelok, keď zakázali návštevy, Danka sa rozplakala. Bola zvyknutá chodiť za mamou dvakrát do týždňa. Dovolili jej aspoň priniesť medovníčky, oplátky a list, ktorý priložila s tým, že jej veci odovzdajú a list prečítajú. Na veľké prekvapenie ju pustili dnu, urobili test a mohla ísť za ňou na izbu. List jej prečítala sama. Hovorí jej – mami, aká si pekná, čistučká. No, veď nás tu stále kúpu. Či si tu ty nakoniec aj nejakého dedka nenájdeš. Mama sa usmiala s porozumením.“

Rozprávam mame, vydrží počúvať. Voláme si po dialýze, volám jej v nedeľu ráno.

„Mami, už dávno si nemala taký slabý hlas. Unavený, vyčerpaný. Bolí ťa niečo viac ako obvykle, alebo sa trápiš pre tetu Pavlu?“

„Tak je toho na mňa v poslednej dobe voláko moc.“

„Ja viem. Operácia, testy, počasie. Zlé správy ľahšie znášame v lete, ako v decembri. Poobede príde Julo s Filipom, rozveselia ťa.“

V pondelok ráno. Mama má celkom svieži hlas.

„Som tak rada, že voláš, neviem sa dočkať, aby som ti povedala, ako sa mi uľavilo. Večer som si išla ľahnúť, bola som taká unavená, uzimená. Začala som sa modliť a nahlas som povedala – Pavla, nehnevám sa na teba, odpúšťam ti. Spi tam spokojne. Všetko to stieklo do tej postele. Ja som zaspala a ráno som bola ako znovuzrodená. Chápeš to?“

„To je super, mami! Možno si to pred tým mesiacom hovorila formálne. Veľmi si chcela, aby to tak bolo, ale kdesi vo vnútri zostala nevraživosť. Uľavilo sa ti až teraz, keď si to precítila z hĺbky duše.“

Pohreb bol cez dialýzu.

Mame sa polepšilo

Okrem čokolád a bonboniér, som jej kúpila aj košíčky so sušeným ovocím, pekne naaranžovaným do kruhu. Idú Vianoce, nech má čím obdarúvať. Susedy, sestričky, doktorku, primára, spolupacientov.

„Kúp aj pre mňa sušené ovocie, nech mám čo nasypať na tanier.“

Vyberám z každého – sušené slivky, marhule, jabĺčka, brusnice. Žiadny komentár. Možno zabudla, ešte neochutnala, pripúšťam aj možnosť, že sú akurát. Neurazili, nenadchli, niet o čom.

Po dvoch operáciách šedého zákalu a narazenia do operadla stoličky, je ubolená, stratila iskru. Posťažuje sa na bolesti na hrudi, jesť jej nechutí, zaťažuje ju kvapkanie do očí, nohy ju bolia, lebo málo v zime chodí...

Predsa to prišlo: „Gabika, tie sušené jabĺčka, sú hnusné. To sa vôbec nedá jesť. A tak som sa na ne tešila. Je to jak žuvačka. Neni sú dobre usušené. Aj som si ich dala na radiátor dosušiť, aj tak sú odporné.“

„Dobre, mami, tak ich vyhoď, keď sú zlé.“

„Nevyhodím ich. Julovi chutia. Jemu vyhovuje práve to, že sú ako žuvačka. Ja ti to len preto hovorím, nech ich nekupuješ, ani vám by to nechutilo.“

Dôležité body

„Julko mi doniesol chlieb, aj tie lieky u nich mali, čo nemali vo vašej lekárni!“ volá mi natešená mama. „Doniesol mi kus kúpenej bábovky, že je strašne dobrá. Pomaličky som ju jedla. Hovorí, že vidí, že mi nechutí. Tak som sa prinútila a zjedla som celý kus, nech vidí, že mi chutí. Dala som na tanier tie tvoje koláčiky. Košíčky mu strašne chutili a tých medovníkov sa nevie dojesť. Zase si pýtal, či by si ich nemohol zobrať domov.“

„Mami, to sa mi nechce veriť, že by ti už štvrtýkrát odniesol medovníčky, keď aj Renátka pečie. Asi si mu povedala – Julino, keď ti tak chutia, zober si ich domov.“

„Nie! Naozaj si ich pýtal tak prosebne, jak psíček, no nedaj mu ich!“

Zdá sa mi to absurdné, smejem sa, už dávno som sa tak nepobavila.

„Aj som sa ho pýtala, či sa Renátka nehnevá, keď si nosí domov tvoje a ona pečie. Povedal, že nie. Že šak on je aj z tých jej. Vieš čo, ani ja by som sa neurazila. To len ty a Monika ste také ješitné.“

„Mami, ty? Predstav si, že by si napiekla medovníky. Tato by išiel k susede a doniesol by si v sáčku od nej. Zhodila by si ho zo schodov a viac mu nič neupiekla!“

„Taká som ja neni,“ urazená. Už jej dlho nehovorím, čo si myslím, odvykla si.

„Dobre, mami.“

„Nechcem toho Jula toľko chváliť, ale on je naozaj strašne múdry. On vie aj nádchu zastaviť, aj bolesti hlavy.“

„Ako zastavuje nádchu?“

„Teda, nie nádchu, ale kýchnutie. Stlačí si na nose taký bod a potom nekýchne. A na hlave si tiež vie vyhľadať bod, ktorý keď stlačí, prestane ho bolieť hlava. A hovoril mi, že v tej väznici Alka alka...“

„Alcatraz?“

„No, no, tam! Bol zavretý taký chlapík a študoval tam o vtáčikoch a potom ich liečil.“

„Povysávali ti?“

„Vieš čo, prišli až o štvrtej, Julka bolela iste tá ruka po očkovaní a Filipovi som ani nekázala. Čo budeme v nedeľu večer robiť rámus. Šak nečakám nikoho, kvôli komu by bolo treba vysávať.“

„Dobre, mami.“

„Ozaj a prečítal mi v správe, že na kontrolu mám ísť k spádovej lekárke, nie do nemocnice. Nech tam Gabika zavolá, možno bude treba vybaviť termín, nezoberie ma o pol desiatej, ako som povedala Mišovi. Povedal mi, čo jej máš povedať.“

„Mami, ja nemám jej číslo. Ty si si vybavila operáciu. Ja som tam volala, mne povedali, že neobjednávajú, musíš prísť na siedmu a čakať do ôsmej, či sa dostaneš na rad. Ty si mi povedala, nech ti dám číslo, že si to vybavíš sama a vybavila si si. Povedala si – sestrička, vypočujte si ma! Mám deväťdesiatštyri rokov... Tak zahraj na city aj teraz, možno ťa zoberú hneď.“

„Ale ja to číslo nemám.“

„Tak ti ho nájdem na internete, ako vtedy. Počkaj. Zavolám ti potom.“

Nadiktujem jej číslo. „Začínajú o ôsmej, zavolaj tam čo najskôr, nech viem. Aby nemuseli ráno malú budiť zbytočne a trmácať sa do Trenčína.“

V pondelok ráno. „Sestrička bola milá. Doktorka je na péenke, ale v stredu príde. Mám prísť o dvanástej. Kto ma zaveze? Renátka chodí do roboty. Zavoláš Ivke na Vlčí Vrch alebo Mišovi do Nemšovej? Ale mrzí ma to.“

„Zistím, kto by prišiel a zavolám ti.“

Volám Monike: „Nebuďte malú, dnes sa nikam nejde.“

„My sme ju už vyhnali z postele, už raňajkuje. Prečo?“

Porozprávam jej celý príbeh.

„V stredu už naozaj do Trenčína neprídeme. Nenašiel si Julino nejaký bod aj proti demencii? Lebo keď toto poviem Mišovi, príde mu stlačiť niečo on.“

„Idem zavolať Ive.“

Viem, že keď nebude mať kto, Mišo z Nemšovej príde a Julovi nič nestlačí, nebude to po prvýkrát.

Výnimočná

Počúvam Chrisa Reu na youtube, mám ho dosť nahlas. Čosi sa mi marí, že Peťa dole kričí. Vypnem to a načúvam.

„Telefón!“

„Veď je len trištvrte na šesť! To nemôže byť babka.“

„Neviem, ale volalo ti to dvakrát.“

Smejem sa na tom strednom rode. A naozaj. Mama.

„Mami, už si mi volala dvakrát?“

„Áno.“

„Prepáč, počúvala som hore pesničky, nečakala som ťa tak skoro.“

„Skoro. A keby neišiel s nami sprostý šofér, bola by som doma ešte skôr. Skrátili nám to o pol hodinu, lenže najskôr ten chmulo viezol Pádivú, potom Kolára a mňa nakoniec. Hovorila som, nech zaveze najskôr mňa, že to je desať minút. A on, somár sprostý, že to nemôže, to je proti smeru. Ale šak som mu to nedarovala.“

„Čo si mu povedala? Zavinšovala si mu do Nového roku?“

„Povedala som mu, že už mám svoj vek. Každý šofér to rešpektuje a vozí ma prvú, len on nie.“

„Mami, ale keď bol nový, nemohol vedieť, koľko máš rokov. Vyzeráš mlado, čo sa čuduješ,“ robím si srandičky.

„Chmulo jakýsi! Šak zostal potom pokropený.“

2022

Január 2022

Vždy budem prvá

Raz do týždňa berieme mamu k nám, nech zmení prostredie. Posledný týždeň bola mimoriadne slabá. Zo sedačky som ju musela večer zodvihnúť, obuť čižmy, zviesť ju dole po schodoch, posadiť do auta. Po každej dialýze mi volá: „Hlava sa mi motá, slabá som, jesť mi nechutí.“ Každé ráno: „Taká som slabá. Len mi povedz, Gabika, z čoho som taká slabá? Šak ja jem, aj keď mi nechutí. Prinútim sa.“

„Žeby preto, že máš deväťdesiat tri rokov? Veď koľko ľudí v tvojom veku už iba leží, prebaľujú ich, kŕmia.“

„Ale ja budem jesť ešte viac, nech zosilniem.“

„Mami, nebolo by ti lepšie v Seniorville, tam, kde bola teta Pavla? Tak sa pekne o ňu starali. Raňajky by ti urobili, keď sa zobudíš, lieky dali, do sanitky ťa odprevadili, čakali na teba, keď ťa dovezie naspäť. Nemusela by si kúrenie kontrolovať. Všetko, čo ťa znervózňuje, by odpadlo, bola si v spoločnosti empatických sestier. Program by si tam mala, nebol by ti dlhý čas.“

„Za osemsto euro?!“

„My by sme ti priplácali k dôchodku.“

„Ešte bude horšie.“

O dva dni.

„Vieš, čo sa mi snívalo? Že si ma chcela dať tam, kde bola Pavla. Keď som sa zobudila, až taký čierny mrak na mňa sadol. Preto ti volám, aby som sa rozhovorila a zabudla na ten sen.“

„Mamula, to sa ti nesnívalo. V stredu sme sa u nás o tom rozprávali. Vo štvrtok som sa ťa pýtala, či si sa o tom radila s Julom, povedala si, že nie, že v nedeľu.“

„To som už celkom sprostá, že si to nepamätám? Asi to mal vyriešiť ten sen. Že toto naozaj nechcem. Strašne by ma to ranilo. To by som už medzi vás vôbec nepatrila. Stratila by som kontakt.“

„Chodili by sme tam za tebou rovnako ako domov, telefonovali by sme si tiež.“

„Ja by som ani nechcela, aby sa o mňa starali jako o Pavlu! Ja by som to nezniesla! Nezžila by som sa tam s nimi. Čo by som tam celý deň robila?“

„Čo robíš doma?“

Presedíš vo fotelke, čítať nevidíš, lúštiť nevidíš.

„Stále volačo robím.“

„Dobre. Ale vieš sa vžiť do mojej situácie, keď mi stále voláš, aká si slabá, ako sa ti hlava motá, sáče ťa od steny po stenu? Vieš, ako mi je, keď ti neviem pomôcť? Ja si ťa nemôžem zobrať k sebe. Vy ste boli na tvoju mamu dvaja a starali ste sa len o ňu. Ja by som bola sama na vás dve. Akoby som súčasne viedla po schodoch teba, aj Petru? Teba do sanitky, v čase, keď Petra ide na poobednú. Keď ide na rannú, tak práve v tom čase, keď má prísť sanitka, bežím po ňu a čo s tebou?“

„Gabika, ja nič nepotrebujem. Mne je doma dobre. Veď ty sa o mňa vzorne staráš, všetko mám, čo potrebujem.“

„Ale nezodvihnem ťa, keď spadneš. Ako včera, spadla si z postele, nevedela si vstať. Koľko ti trvalo, než si sa zodvihla,“ rozplačem sa.

„Tak ti to už nebudem hovoriť. Netráp sa pre mňa! Veď vieš, že keby bolo najhoršie, budeš prvá, komu zavolám.“

Februára 2022

Naša Sjúzn

„Mami, ako sa cítiš? Zoberieme ťa zajtra k nám, alebo prídeme večer my s nákupom. Minule si bola taká slabučká, unavená.“

„Čo som bola unavená z toho, že som u vás?!“

„Myslela som, že doma si vo svojom kresle cez deň zdriemneš, u nás nemáš také pohodlie.“

„Asi som mala zlý deň. To nie preto, že som bola u vás. V utorok mi pichli injekciu na zosilnenie. Odvtedy sa cítim lepšie. Budem si ju pýtať zakaždým. Aj sa mi snívalo, že som videla taký papierik a bolo na ňom napísané Suzan – injekcia. Nebolo tam Zuzana, ale Suzan.“

„Dobre, mami. Decká sa pre teba zastavia.“

„O koľkej?“

„U nás to nefunguje presne na čas. Ku mne chodia v rozpätí desiatej a jednej hodiny. Ale pre teba prídu o dvanástej. Alebo tak ako minule. Ale dohodnime sa o dvanástej, keby prišli skôr, oni počkajú.“

„Šak ja budem doma, rýchlo sa oblečiem, kedy prídu, vtedy.“

To hovoríš vždy a každému a potom tie cirkusy! Nikdy nikto podľa teba nepríde načas.

S Petrou sa naobedujeme skôr, nech sa môžem venovať ostatným. Len čo prídu, nakladám na taniere.

„Mami, máš na stole. Uvarila som šošovicovú omáčku, keď ti minule tak chutila.“

„Ja som neni hladná.“

„Dobre, tak ti zohrejem, keď budeš hladná.“

„Ale ja nebývam hladná. Mne nechutí. Idem to radšej zjesť teraz.“ Zje omáčku, odchádza do obývačky. Ostatným nakladám druhé.

„Tebe dám, mami, druhé až po káve? Keď ti nechutí...“

„Ale mne nebude ani potom. Šak mi daj.“

Naložím jej detskú porciu. Pečené kuracie stehno jej pokrájam, trošku ryže, trošku dusenej zeleniny, cviklu.

„Joj, toho je moc. To ja nezjem.“

„Nevadí. Čo nezješ, zabalím ti domov.“

Kým pobehujem okolo ostatných, mamin tanier je prázdny.

„Ja som to zjedla!“ vykríkne prekvapene.

Usadíme sa v obývačke pri káve a mama začne: „Ty si mi včera povedala, že prídu medzi desiatou a jednou! Ja som sa o pol dvanástej obula, chodila v čižmách po byte. Šak ja ich mám čisté. Nevedela som si to vysvetliť. Šak Mišo ide do roboty! Kedy sa stihne naobedovať?“

„Mami! Povedala som ti, že pre teba prídu o dvanástej. Takto chodia ku mne. K tebe prídu o dvanástej. Zopakovala som ti to najmenej dvakrát. A je dvanásť, sme naobedovaní. Tak mi nehovor, že o pol dvanástej, si ešte chodila v čižmách po byte.“

„Tak nielenže Julo zo mňa robí sprostú, už aj ty! Šak hádam viem, čo si mi povedala!“

„Aj ja viem, čo som ti povedala. Roky som nechala zo seba robiť sprostú ja, na všetko som ti prikyvovala. Ale aj ja som už stará. Aj ja chcem mať raz pravdu.“

„Tak ty si robila sprostú! A ja som!“

Chvíľa ticha, sama si prídem smiešna, ako zrazu vzdorujem. Toľké roky prehĺtam, hryziem si do jazyka. Čo si chcem teraz dokazovať? Našťastie dusno preruší Haňa: „Poď, Gabi!“ ťahá ma do podkrovia. Monka s Petrou sa babke venujú, kým prídeme dole s bábikami.

Na olovrant si dá lekvárový koláč. Ja s Petrou jeden, ona dva.

O šiestej sa jej pýta Monka: „Môžem ti priniesť večeru?“

„Ja nebudem večerať.“

„Nechceš chlebík alebo rožok?“

„Ale šak ja som čosi jedla.“

„Jedla si koláč, mami. Ale to bol olovrant. Ak máš chuť, daj si.“

„Ale nemám. Len jak si ty ideš voľačo urobiť.“

„Idem. Veď preto sa ťa pýtam.“

Monka prinesie veľký celozrnný rožok so šunkou a cherry rajčinami.

S chuťou sa pustí do rožka, potom pribrzdí, aby si nepokazila imidž nechutenstva.

„Taký veľký rožok si mi doniesla.“

„Veď ho nemusíš dojesť, babi! Zoberieme Viktorovi (pes).“

„Ach! To by bola škoda.“ Vyprázdni tanier.

„V utorok mi hovorili, že som dve kilá pribrala. Museli mi ich odčerpať. Neviem z čoho!“

Myšlienkové barličky

Pred štrnástimi rokmi, keď zomrel tato, začala som plniť všetky tvoje rozmary. Dovtedy to robil on. Hovorila som si, ktovie, do kedy tu bude. Nech potom neľutujem, že už nemám komu. Keby som vedela, že tu budeš sto rokov, bola by som iná?

Keď mi ťa je ľúto viac, ako unesiem a nevládzem viac pomôcť, spomeniem si, ako si sa správala k svojej mame. To pomáha.

Žiadne privilégiá pre Sjúzn

Mama ma prezváňa.

„Gabika, ty si na mňa zabudla!“

„Nezabudla. Hovorila som Petre, teraz babka obeduje, teraz k nej prišla Betka pre TV program, urobia si aj kávičku, keď odíde, mama ma prezvoní.“

„Ty si veštica! Presne tak to bolo,“ smeje sa. „Hovorila som Betke, že Gabika mi dnes nevolala. Nevolala? Veď máte určené limity. Máme. Ale Gabika ich porušuje, povedala som jej.“

„Nie, mami, žiadne limity. Už dávno si mi povedala, že ti nemusím volať presne o desiatej.“

***

Vráti sa z dialýzy.

„Tak si predstav! Ja som si myslela, že ma odpájajú o pol hodinu skôr, keď som taká slabučká. Až dnes sa primár priznal, že to nie je jeho zásluha. To prišlo nariadenie zhora. Že pacientom nad osemdesiatpäť rokov majú skrátiť dialýzu o pol hodinu. Dnes nás odpojili troch. Ale mne sľúbili, že pre mňa bude aj sanitka chodiť o pol hodinu skôr! Čakali sme v šatni a išli sme domov rovnako ako tí, čo boli normálne. To ma už rovno môžu nechať na posteli! Čo z toho mám, keď sedím v šatni?! Ale ja v pondelok primárovi zavolám! Toto mu nedarujem. Dnes som mu povedala, že mi tá injekcia veľmi pomohla. Postavila ma na nohy. A on, že to som rád a odišiel! Nečakal, čo mu chcem povedať ďalej. Ani mi ďalšiu nepichli, ani nesľúbil.“

Zúčastnene pritakávam, striedam „áno?“ s „aha“.

„Boli ste niekde?“ prejaví záujem aj o nás.

„Neboli, veď fučalo, bolo nepríjemné počasie.“

„Čože? Veď bolo krásne, aj slnko zasvietilo, ako vždy, keď ja ležím.“

„Možno sa ti to zdalo, keď si bola za sklom. Naozaj bol silný vietor.“

„Nebol! Veď som nastupovala do sanitky, tak viem. Nemšovania boli niekde?“

„Neviem.“

„Veď mali v piatok prázdniny, tak niekde museli byť!“

„Možno boli, neviem. Veď zavolaj Monike, ona ti porozpráva.“

Ticho.

„Myslím to vážne, mami. Monika hovorila, že jej môžeš hocikedy zavolať. Rada sa s tebou porozpráva.“

„Vidím, že dnes nemáš dobrú náladu.“

„Z čoho si to usúdila, mami?“

„Už od začiatku som to počula. Pôjdem niečo zjesť, nechám ťa.“

Sjúzn obeduje

„Pamätáš sa, Julo sa ma v pondelok pýtal, čo mi majú uvariť. Nech si rozmyslím, na čo mám chuť, v nedeľu prídu pre mňa. A nič. Nezavolal, neopýtal sa. Teraz neviem. Mám im uvariť puding, prídu chalani ku mne, či ja tam. Šak polievku som si vytiahla. Ja sa naobedujem.“

„Mami, ako ťa poznám, povedala si, že ty nie si gurmán, zješ hocičo. Tak sa nechaj prekvapiť, niečo navaria. Naobedovať sa môžeš. Vieš, že oni obedujú neskôr, ty o pol jedenástej, dovtedy vyhladneš.“

„Ja by som nebola hladná, ale nechcem mať prázdny žalúdok. Aj mäso s tou kyselou kapustou som si vytiahla.“

„To je dobre. Naobeduj sa a uvidíš.“

Večer.

„Nevadí, že ti zase volám? Ale už som sa nemohla dočkať, čo ti to porozprávam. Tak Julko mi volal o pol jednej, že prídu pre mňa o druhej. Šak stačí aj o tretej, som mu povedala. No, pravdaže neprišla o druhej, ale nevadí. Zobrala ma do Lidlu. Ale vieš si predstaviť, keď som štyri mesiace nebola v obchode. Bola som tam jak osprostená. Nevedela som, čo chcem. To si nevedela nikdy. Preto musel ísť tato do obchodu viackrát. Kúpila som si jednu kaiserku a pýtala som sa Renátky, aké syry ľúbia chalani, aby som mala pre nich. A ona mi pekne ukázala, jaké mám kúpiť. Normálne mi poukazovala, jaké ľúbia. A čo si čakala? Že ich kúpi ona a dá ti ich do tašky? Alebo, že sa bude okúňať, že pre nich kupovať nemusíš a potom by si ich dala kúpiť mne? Nevedela som nič. Jogurty ste mi doniesli vy, aj všetko ostatné, mám teraz plnú chladničku potravín. Tak sme sa tam pomotali a išli k nim. Ale tam nič. Žiadny obed. Iste boli oni už naobedovaní. Renátka mala slivky v chladničke, že ide robiť slivkové gule s makom. Začala variť, že chcela, aby som mala čerstvé. Tak ona varila a ja som bola s chalanmi. Obedovala som o štvrtej, oni to už mali iste jako druhé. Filip si bol pridať, šesť gulí zjedol!“

„Ty si mala koľko?“

„Mne dali na tanierik päť, ale ja som ich zjedla tak pomaly. Potom mi Renátka urobila ešte tri obložené chlebíky. Jeden som zjedla a dva mi zabalila. To bol ten obed! Oni zabudli, že ma pozvali na obed. Prišla som na návštevu a ponúkli ma ako vždy. Čo si čakala? Slávnostné prestieranie s prípitkom a predjedlom? Chalani začali skladať básničku pre Ivanu k štyridsiatke. Chceli, aby som tam bola, kým ju nenapíšu, aby som ju zobrala aj s knihami ku mne. Keď príde Ivana, aby som jej to odovzdala. To už bola taká reč. Oni skladali, mňa nepočúvali. Vlastne som tam celý čas nemala s kým komunikovať. Tak som povedala Renátke, nech ma odvezie domov, ja tam čakať nebudem. Posedela u mňa, tam sme sa porozprávali. Lebo s Julom sa už nedá viesť dialóg. On sa vždy postaví na stranu toho druhého, keď na niekoho voľačo poviem. Ja sa potom stiahnem. On sa ešte nenaučil, ako sa vedie dialóg – aha, hm, áno? Sviečkovú mi doniesla.“

„Tak vidíš! Slávnostný obed budeš mať zajtra.“

V pondelok.

„Aká bola sviečková?“

„Vieš čo, dobrá bola. Len mäso skoro žiadne tam nebolo. Ale aj tá omáčka s knedľou bola dobrá.“

„Málo mäsa? Veď vždy sa sťažuješ, že ti dáva veľa mäsa a potom si na druhý deň dorábaš prílohu.“

„No, vždy mi dáva veľa. Teraz asi nemala.“

Sjúzn sa hnevá

„Vrchná sestra ma vyhrešila. Že som pribrala. Ale čoš! Šak kolko razy som už mala štyridsať štyri kilov. Potom prišla doktorka a pýtala sa ma, ako sa mám. Povedala som jej, že zle. Že prečo. Lebo ma vrchná vyhrešila jak malé decko. Že som pribrala. Ale nič si z toho nerobte. Nemyslite teraz na to, hlavne buďte kludná. Povedala mi.“

„Povedala ti to nejako hrubo, že ťa to urazilo?“

„Nemôžete toľko piť a jesť! Viete, keď priberie dve kilá niekto stokilový, tam sa to stratí. Ale na vás je to hneď vidieť, povedala. Nič neni na mne vidieť a netreba to komentovať. Veď ja už nepijem ani nejem. Chodila potom okolo mňa, ani si ma nevšímala. Ale iste jej doktorka dohovorila. Keď zapípal stroj, prišla a už bola jak medík. Iste sa bála, že sa budem na ňu hnevať a sťažovať sa. Ale čo ma po nej. Spomenula, že budem musieť potom vážiť moč. Pravdaže. To ja veru robiť nebudem.“

„Injekciu si si vypýtala?“

„Pýtala som. Ale vysvetlila mi, že mi ten vitamín už dávajú do stroja. Preto mi pichli len tú jednu.“

„Tak to je dobre. Hlavne, že sa cítiš lepšie.“

Začínam sa o ňu báť

Za päť pol šiestej. Mama prezváňa.

„Ahoj! Tak dnes ste nemuseli čakať! Ako zavčasu si prišla!“ vítam ju.

„Zavčasu?! Už som dávno mohla byť doma, keby tam bol šofér!“

„Veď si chodievala o šiestej a teraz ešte nie je ani pol,“ chlácholím ju.

„Čo nevieš, že mi to o pol hodinu skrátili?!“

„No, viem. Stále mi to vychádza dobre. Šesť bez pol hodiny je pol šiestej, nesmelo protestujem.“

„Neviem, prečo sanitku objednali na štvrť na sedem!“

Asi má na mysli štvrť na šesť.

„Vás teda odpájajú už o piatej?“

„Ale čoby! O trištvrte na sedem!“

Radšej stíchnem, evidentne je mimo.

„Idem v pondelok miesto utorka,“ oznamuje mi, akoby som to už mala vedieť.

„To vám dnes povedali?“

„Šak jako by som to ináč vedela? Sestrička mi povedala. Aj sa pýtala, či mi to má na papierik napísať. No mne to ozaj písať nemusíte! Hádam to len do pondelka nezabudnem! Na druhej zmene je šesť pozitívnych. Preto nás prehodili.“

Nechám ju rozprávať o Kolárovi, o Vitázkovi, kto chodí s palicou, kto sa šuchce vyše ako on, o tej šibnutej, čo všetko o nej vie Bierovčanka, ale ju to nezaujíma, kým sa ma neopýta: „Ty si dnes oddychovala? Potrebuješ si oddýchnuť. Včera si sa nachodila po tých schodoch. Si hovorila, že sa porozprávame a ja som ťa ani nevidela. Bola si stále s malou hore. Šak som sa aspoň s Monikou porozprávala. Máš toho moc. Jeden deň sa ja u vás prestravujem a hentí trikrát do týždňa.“

„Nie som z malej unavená. A nechodia trikrát do týždňa. Najviac dva. Minulý týždeň mal Mišo prázdniny, boli iba raz.“

„Minulý týždeň boli trikrát! Ale nebudem sa hádať. Teraz kedy majú prísť?“

„V utorok.“

„Tak zajtra ti prídu.“

„Mami, v utorok. Zajtra je nedeľa.“

„Idem zavolať aj Ivane. Nech v pondelok ku mne nechodí. Že budem na dialýze.“

Už-už som sa opýtala, prečo by mala Ivana prísť, či sú dohodnuté, ale zahryznem si do jazyka. Neviem, čím ju vyprovokujem.

„Dobre, zavolaj!“

„Opravovali im telefón, ale hádam to už majú hotové.“

„Opravovali im telefón? O tom neviem.“ Obaja majú mobilné telefóny, ale tak, je možné, že ho Iva mala v oprave, nechcem ju podozrievať, že je celkom mimo.

„Ja viem. Ja som s ňou bola v kontakte. Tak viem. Idem si voľačo pohľadať na jedenie.“

„Dobre, mami, choď sa napapať. Ahoj.“

Sjúzn má vždy pravdu

„Okuliare som si ani nedoniesla. Aj tak nič nevidím. Keby som neišla na tú operáciu, mohla som lúštiť, aj čítať. Že som sa, ja sprostá, dala na to nahovoriť.“

„Veď si to sama chcela, mami. Práve preto, že si nevidela.“

„Čoby! Šak mňa tam poslal doktor! A očiarka hneď povedala, že musím ísť na operáciu šedého zákalu.“

„Ty si sa k nej sama objednala. Ešte som ťa obdivovala, ako si to zvládla. Nenechala si sa odbiť, kým ti nedali termín. Hoci telefonicky neobjednávali, museli si ťa vypočuť.“

„Jako to hovoríš! Čo si nepamätáš, že ma tam poslali?!“

Kto? Odkiaľ? Veď chodíš iba na dialýzu. Tam ti oči nevyšetrujú. Operáciu šedého zákalu si si vydobyla sama, lebo Mikulášovi operovali, nevidel a už vidí. To očná ťa poslala na diabetológiu pred operáciou. Nie naopak.

„Mami, ja sa nechcem s tebou hádať. Len ja som si to zapamätala takto.“

„Mám to aj v karte! Ja to tam nájdem!“ je už naozaj nahnevaná.

„Dávam ti do kelímkov tú cukinovú babu, čo sme mali na obed. Ako ti to mám napísať, aby si vedela, čo to je? Akoby si to ty pomenovala?“

„Nepíš mi to písaným, ale tlačeným!“

„Písaným? Veď píšem tlačeným, aj červenou fixkou, ako si chcela,“ som prekvapená.

„V poslednej dobe áno, ale ja ti to ukážem! Nikdy neviem, čo idem jesť.“

Písaným som písala naposledy na základnej škole.

„Gabi, poooď!“ ťahá ma za ruku Haňa.

„Zase idete hore? Hanka, ty si naša! Nie len Gabikina. Aj my ťa tu chceme!“

Haňa nereaguje. Ťahá ma po schodoch. Na deke máme more, bábiky ležia akože na nafukovačke. Keď sú akože mokré a studené, ideme na breh a tak stále dokola, kým nevymyslí inú hru.

Mama sa vyberie po schodoch za nami.

„Nechaj ma, Monika, ja už ďalej prejdem. Budem sa držať zábradlia.“

„Ja ťa len istím, babi, keby náhodou.“

„Čo tu vy robíte?“ Sadne si na posteľ ku stene. Napriek tomu, že kúrim, pod šikmou strechou je o čosi chladnejšie. „Hanka, mne je tu zima! Musíš ísť so mnou dole.“ Malá si ju nevšíma. „Musíš mi pomôcť po schodoch.“ Nič. „Kedy prídeš dole?“

„Nikdy!“ otočí sa k nej nezvyčajne bojovne Haňa.

Prehovorím ju a schádzame všetky. Držím za ruku malú, našťastie priskočí Mišo a pomôže zo schodov mame.

„Ona ma vôbec nemá rada! Preto sa stále ťahá do podkrovia,“ žaluje Monike.

„To vôbec nie je pravda, babi. Keď tu nie si ty, malú ani nevidím. Buď sú hore, alebo sa zatvoria v Petrinej izbe, keď je ona v robote. Dnes tu strávila oveľa viac času,“ oponuje.

Nosila som jej bábiky, snažila sa hrať s ňou v tvojej prítomnosti. Ukazovala som jej fotky, menovala všetkých – Monička, Gabička, Petička, Zuzička. Hrala sa s menami. Spievala, tancovala, všetko ti je málo.

„Babka, máš banán?“ kričí Haňa.

„Mám! Prinesiem ti.“

„Tá babka má všetko! Ale nanuk určite nemáš!“ otočí sa ku mne mama.

„Je to naozaj výnimočné, ale mám. V zime nanuky neobjednávam, ale v stredu, keď mali prísť naši, objednala som štyri. Mišo nejedol, jeden zostal. Dáš si?“

„Áno!“ zasvietia jej oči.

Na obed zjedla strúčkovú omáčku, cukinovú babu so zemiakmi a čalamádou, ku kávičke pohár – piškóty so smotanou, džem z červených ríbezlí, zaliate vanilkovým pudingom, posypané Grankom a kandizovaným ovocím. Dnes zabudla hrať, že jej nechutí a spráskala ešte nanuk magnum.

A Petra?

„Mami, ja som babke rozprávala o robote a ona ma nenechala ani dohovoriť. Hovorila si svoje. Len sa sťažovala. Keď s ňou telefonuješ, zavriem si dvere, nech to nepočujem. Takto som to mala v priamom prenose.“

Citové vydieranie

„Dobre som počula?! Zajtra dovezú zasa na obed babku?! Veď ste sa s Monkou zhodli, že je tu bez nej lepšie! Zasa bude rýpať do teba aj do Hany,“ začína dnešný deň Petra.

„Áno, prídu aj s babkou. Rozprávali sme sa, že deň bez babky je pokojnejší, ale to neznamená, že ju prestaneme k nám brávať.“

„Super!“ šľahne o posteľ pyžamové nohavice.

„Petra, ak to s babkou nezvládaš, môžeš sa zatvoriť do izby a lepiť koráliky.“

„To zasa budú reči!“

„Nebudú. Babka to pochopí.“

Šľahne o posteľ druhý diel pyžama.

„Som mama, dcéra a babka. Nemôžem robiť iba to, čo vyhovuje tebe.“

Ďalší výbuch zlosti.

„Nevieme, dokedy tu babka bude. Doprajme jej, aby s nami trávila čo najviac času.“

„To je citové vydieranie! Všetko jej ospravedlňuješ – pochop to, babka má už deväťdesiattri rokov!“

„Ak je to pre teba naozaj také ťažké, môžeš ísť v piatok k tatinovi. Střídavá péče. Zavolám mu?“

Ach, to si Gabika nemusela. Je to od teba hnusné.

Sjúzn nie je gurmán

„Mamííí! Poď dole!“ kričí na mňa Petra.

„Čo sa deje?“

„Babka volá, že nedvíhaš telefón.“

„Prepáč, mami, vypol sa mi sám od seba, nechápem.“

„No a teba to vôbec nevzrušuje. Ja som sa už aj navečerala, keď sa ti nedalo dovolať!“

„Vidíš, veď to by si sa mohla vždy. A zavolať mi, až keď sa naješ.“

„Mohla,“ odsekne urazene.

„Mami, veď je len tri štvrte na šesť,“ snažím sa ju upokojiť.

„Gabika! Ty stále zabúdaš, že ma odpájajú o pol hodinu skôr!“ už na mňa kričí.

„Nezabúdam. Veď si chodila o šiestej a teraz o pol šiestej. Čo si večerala?“ mením tému.

„Takú dobrú zemiakovú kašičku som si urobila. Z tej krabičky čo si mi kúpila. Dala som si do nej čerstvé maslo, pochutila som si. Aj zajtra si ju spravím.“

„Zajtra budeš obedovať u nás. Nič si nechystaj. Decká prídu pre teba ako minule.“

„Ale nie. Nebudem vás otravovať.“

„Sme dohodnutí, mami, nevymýšľaj.“

„Naozaj nemusia. Otrávim vás.“

Čo keby si sa správala tak, aby si nikoho neotrávila?

„Mami, pokiaľ im to čas dovoľuje a sú ochotní, nerieš to.“

„Mrzí ma to.“

„To už je tvoj problém. S tým ti nepomôžem.“

Smejeme sa obidve.

„Kúpila som ti zimné kapce, aby sa ti lepšie obúvalo. Aj troje vlnených ponožiek do nich. Minule to nešlo. Zips nebol zaseknutý. To si si len myslela. Keď máš tie huňaté ponožky a trochu ti pripuchnú nohy, nejde to. Program tu máš, tie pudingy, výživné mandľové krémy, zmrazené jedlo, zoberieš si to, keď pôjdeš domov.“

„Chleba nemáš?“

„Mám. Ten ražný kváskový.“

„To nechcem! To neni chleba!“

„A čo to je?“

„Neviem.“

„Monika, hovorila, že toto babke nebude chutiť. Na ňu je to moc zdravé.“

„Ale mne nevadí, že je ražný! Mne Julo už aj ražný doniesol a bol dobrý. Nebol taký nízky, ale nadýchaný.“

„Dobre, mami. Tak ak vydržíš do nedele, nech ti Julo donesie. Alebo popros Betku, nech ti kúpi v malom obchode.“

„Do nedele vydržím bárjako.“

„Dobre. Tak sa vidíme zajtra.“

Koho sa báť

Nie som televízny maniak. Väčšinu programov vnímam skôr ako kulisu, maľujem pri nich, štrikujem, čítam, keď Petra pozerá. Seriál Priznanie ma fascinoval už úvodnou piesňou, bohužiaľ, je v nedeľu a reprízu nedávajú. Keď brat odíde od mamy do ôsmej, dá sa to stihnúť, posledné dve nedele sa zdržal. Minulý diel mama podávala dôležité spravodajstvo z návštevy takmer celý diel s tým, že šak ti Peťka porozpráva.

Včera som pozerala striedavo na hodiny, na telefón, nieee! Ručička sa blížila k pol deviatej, keď zazvonil.

„Práve odišiel.“

Podľa toho, ako štikútaš, si už niečo pahltne zjedla, pri Julovi si nemohla, lebo veď ti nechutí.

„Zase ma mučil s okuliarmi, cez ktoré vidím lepšie. Tlak mi meral. Doniesol mi...“

Počúvam jedným uchom, som v pohotovosti, len keby bola nejaká otázka.

„Čo robíte?“

„Pozeráme ten dobrý seriál.“

„Ja nebudem. Voľačo iné si nájdem, alebo budem lúštiť krížovku. Hovorila som Julkovi, že ten Peťo by strašne rád ku mne prišiel, ale ja nechcem, aby voľačo nedoniesol, keď on chodí do toho Rakúska. Že som ho už mohla dávno pozvať. Jeho sa báť nemusím, keď neni očkovaný. To očkovaní covid roznášajú a sú bez príznakov.“

„Veď Peťo s Darinkou mali covid! Bola si rada, že si tesne predtým odmietla jeho návštevu, keď ti to potom oznámil.“

„On mal covid? Už si to nepamätám. Asi to bolo dávno.“

„Tak to je dobre. Už by si zabudla aj na to, že ťa nakazil.“

Bože, Gabika, zasa si sprostá. Ale čo jej to ten Julo trepe?! Koho sa má a koho nemá báť.

Našťastie mama nereaguje, nenechá sa vyviesť zo svojho monológu.

„Čo to tam počujem?“ pýta sa.

„Pozeráme telku, mami, ten seriál,“ hovorím v nádeji, že ma prepustí.

„Jakési kotkodákanie tam počujem. Ale šak to nič. Jako dobre, že ráno nemusíte vstávať.“

Tak toto jej vyvracať nebudem. Ráno vstávame do roboty, ale debatu by som tým len predĺžila.

„Zajtra idem ležať, šak keď prídem, ti zavolám.“

„Dobre, mami, dobre sa vyspinkaj!“

Prečo

Mama ma prezváňa. Zostávam v obývačke, veď včera bolo super, neočakávam nič, čo by Petra nemohla počuť.

„Gabika, ty ma už máš plné zuby. Videla som to včera na tebe.“

„Čo sa stalo? Prečo mami? My sme si práve večer hovorili, aká bola pohoda, ani vo sne by mi nenapadlo, že nebudeš spokojná.“

„Ale ja sa na teba nehnevám, ani by som sa ti nečudovala, keby si ma už mala dosť.“

„Len mi skús povedať, čím som ti to dala najavo. Nie som si ničoho vedomá.“

Premietam deň. Privítala som ju, polievku aj druhé som jej naložila sama, nenechala som to na Monku ako minule. Kávu, puding, žemličku, všetko ja, osobne. Do auta som ju zaviedla, usadila, zapásala.

„Veď to neber tak vážne.“

„Ako to nemám brať vážne? Ja by som rada vedela, čo mám urobiť, aby si sa tu cítila dobre.“

„Ja sa u vás vždy cítim dobre. O to nejde. Ale to je tak. Mišo zavelí, ideme pre babku a vy baby, či chcete, či nechcete, ma musíte strpieť.“

„To vôbec takto nefunguje. Mišo sa ma vždy opýta, treba ísť pre babku, alebo jej iba zaviezť jedlo? Ja sama mu poviem, nech sa pre teba zastaví, aby si bola s nami, nech doma nevyčkávaš, kým príde z roboty.“

„Monike včera nebolo dobre. Tvrdlo jej brucho. Keby som tam ja nebola, bola by si išla ľahnúť. Ja som ju aj posielala, ale ona, slušne vychovaná, neišla. Ja by som aj bola odišla, ale nemala som jako.“

„Monika sa necíti dobre, to je pravda, ale vráťme sa ku mne. Čo som ti povedala? Z čoho si usúdila, že ťa mám dosť? Včera som mala pocit, že sa všetci cítili dobre. Naozaj ma to zaskočilo.“

„Bola si taká inakšia. Ale šak Hana ťa predo mnou ochraňovala. Nepustila ťa za mnou. Boli ste stále hore.“

„Keď spala, sedela som pri tebe. Rozprávali sme sa. Potom tancovala a spievala v obývačke, boli sme s tebou. Čítala som jej pri tebe.“

„Na obed som si zabudla zobrať tabletku, museli mi dať na dialýze, mala som vysoký tlak,“ prejde na každodenné hlásenie o dialýze.

A Petra vedľa v izbe plače.

„Čo je, Peti? Nič sa nedeje.“

„Ja som neni sprostá! Počula som! Prečo je tá babka na teba taká?“

Marec 2022

Sjúzn si vždy poradí

„Ešte sú u teba?“ ozýva sa mama nečakane. Porozprávali sme sa pred obedom dosýta. Dúfam. Čo sa deje?

„Pravdaže, mami. Veď Mišo je ešte v robote. Potrebuješ niečo?“

„Či by sa u mňa nezastavili. Čosi som poščukala a nejde mi teraz žiadny program. Už tri razy som volala Julovi, ale on mi stále len radí, čo mám urobiť. Asi to má ďaleko ku mne!“ vyštekne ironicky.

„Mami, neviem. Záleží na tom, kedy príde Mišo z roboty a ako sa bude cítiť Monka. Nemohla by si zazvoniť susedovi? Pre každého chalana je to maličkosť.“

„Nebudem nikoho otravovať! Každý vie, že mám syna,“ pokračuje zanovito.

Posielať susedu, nech ti kúpi keksíky alebo vysmážaný syr, to nie je otravovanie. To ti nie je trápne, aj keď vedia, že ti nakupuje dcéra.

„Myslím, že by si mohla. Urobí to za pár sekúnd,“ skúšam opatrne.

„Nechaj tak, ja si to už nejako zariadim. Už ľutujem, že som vám vôbec volala.“

O hodinu prezváňa znova.

„Len ti chcem povedať, aby ste nechodili. Viem, že Mišo by hneď utekal, keby vedel. Ale keď som Julovi zavolala, že to na tom papieri nevidím ani s lupou, že šak sú ľudia, čo nemajú televízor, môžem byť bez neho aj ja, povedal, že príde,“ v hlase vládne spokojnosť.

„Dobre, mami, ja som to Mišovi ešte ani nestihla povedať. Práve prišiel.“

Na druhý deň ráno. Volám jej o deviatej, nehlási sa. Idem nakúpiť, prezváňa ma dvakrát v obchode. Naložím ruksak na chrbát a zavolám jej: „Prepáč, mami. Volala som ti z domu, nebrala si telefón. Teraz som bola v Bille kúpiť morčacie krídlo, chcem ti navariť polievku. Nedvíhala som, vieš, aké je to telefonovať s respirátorom. Ako to dopadlo s tým televízorom?“

„Renáta ho doviezla, ale ani nevyšla z auta. Neviem, či je ofučaná, nemá byť prečo. Nič som jej také nepovedala,“ rozmýšľam. Julo to mal za chvíľku opravené.

Asi sa aj jej zdalo neprimerané, bežať ti zo Zlatoviec prepnúť program.

„Ešte si v obchode?“

„Nie, už som na ceste domov.“

„Tak môžem hovoriť,“ uisťuje sa.

„Môžeš.“

„V nedeľu som bola taká zmagorená, nedala som chalanom ani tie dve tašky papiera, čo som mala nachystané, ani Lexaurin som si nedala rozpoliť. Ale šak ten papier som mu teraz nechcela dať, keď bol s Renátou. Lexaurin mi rozpolil.“

„Papier si mu mala dať. Práve preto, že boli autom. Mohli to hodiť do kufra a vyhodiť hocikedy. A ten Lexaurin, to je stále dokola. Poznáš môj názor. Doktorka ti predpisuje toľko, koľko potrebuješ. Nie je dôvod poliť ho.“

„Ale ja nechcem byť z neho osprostená ako minule.“

„Mami, teta suseda ho brala pol hodinu pred spaním.“

„Ale to by som ho musela brať pravidelne.“

„Áno, pravidelne. Aby si sa pravidelne vyspala.“

„Ale ja si ho zoberem, len keď cítim, že nebudem spať. Niekedy spím aj bez neho.“

„Zoberieš si polku, keď nemôžeš zaspať. O pol druhej v noci si zoberieš druhú polku a potom sa čuduješ, že si ráno domotaná.“

„Ale ja nemôžem brať toľko liekov!“

A prečo? Zničila by si si ľadviny? Za mlada si sa ládovala Dinylom, Belasponom, Algenou, vtedy si to neriešila. Teraz chceš začať zdravo žiť?

„Keď sa dobre vyspíš, to je základ. Vtedy si silnejšia, menej nervózna, máš lepšiu náladu.“

„Dnes zase nevidím. Nemôžem čítať. Celkove som taká nanič. Nemusela by som ti všetko hovoriť. Ja viem. A zase som to na teba naložila. Šak Peťku máš v robote, pravda?“

„Práve mi volali, že si mám prísť po ňu. Nepriviezli tovar. Len vyložím nákup a idem.“

„Máš to ťažké, dievča a ešte aj Julo sa stále na teba hnevá, že chodíš ku mne málo. On nevidí, že keď ma zoberieš k sebe, prestravujem sa u teba celý deň, je to jednoduchšie.“

To by si mu musela povedať a nie sa sťažovať, že sa neprídem pozrieť ani na fialky, ako pekne kvitnú. Mimochodom tie, čo som poslala tete Lydke a ty si si ich nadžgala na dve okná, lebo ti bolo ľúto dať ich jej.

„Nech sa hnevá, ak sa mu tým uľaví.“

„Tak sa nehnevaj, že som ťa zdržala.“

„Nevadí. Už odomykám, rozlúčim sa, mami.“

Do kariky

„Mami, sme na námestí na koncerte pre Ukrajinu. Zavolám ti, keď prídeme domov,“ zruším mamu skôr, než sa stihne rozrozprávať. Aj tak by som ju tam nepočula a nevedela, kedy treba pritakať.

„Predstav si, že sme zasa museli čakať. Bola tam nová sestrička, iste nenahlásila, že pre nás troch treba sanitku skôr. Už boli odpojení aj ostatní, keď prišla. Brali sme aj Bierovčanku, aj Mikuláša do Dubodiela. Ja som si sadla dopredu, šak pôjdem prvá. A naraz vidím mosty! Do kariky! To kde idete? Skríkla som na šoféra. Veď ideme na Zámostie, zaviezť Kolára. Ale mňa ste mali prvú! To ja nemôžem robiť taký zbytočný okruh. Ale podľa toho, jaký bol pokorný, iste sa len pomýlil.“

Ale nepomýlil, mami. Pokorný bol, lebo sa bál, aby ho tá energická babka niečím neovalila.

„Aha.“

„Tak som rozmýšľala, že táto diagnóza (mala na mysli dialýza), to je dobré pre samovrahov. Prestanú tam chodiť a je to.“

Toto určite nie je tvoj prípad. Máš plány na niekoľko rokov vopred. Operácia očí, aby si dobre videla, strojček, aby si dobre počula, redukuješ lieky, aby si nezaťažovala organizmus. Začínaš zdravo žiť. A to je dobre.

Revidentka

Mišovi traja žiaci neprišli, skončil v práci výnimočne skoro. Zbalila som tašky a vyrazili sme k mame. Prišli sme za svetla. Po prvýkrát v živote sme počuli: „Tak zavčasu? Ešte som vás nečakala.“ Všetci vždy chodíme so západom slnka.

Vykladám veci do chladničky, do mrazáku, na stôl v kuchyni. Mama nakukne: „Nechaj tak, ja si to potom vyložím!“

Nekomentujem. Rozmrazilo by sa to. Chápem. Potrebuje ísť do obývačky za mladými, ale aj mňa by chcela mať pod kontrolou. Snažím sa rýchlo, vchádzam do izby.

„Gabika, vyzleč sa!“

Čo sme u doktora?

Zmätene pozriem na Monku.

„Čo si mám vyzliecť, mami? Veď si hovorila, nech Hane nevyzliekajú svetrík, že tu nemáš až tak teplo.“

„Tú bundu si daj dole! Takto vyzeráš jako na odchode!“

„Babka, to má mama len takú tenkú trigovicu,“ zastane sa ma Monka.

„Ale šak som ju videla, že takto vystúpila z auta!“

„Mala som čiernu zimnú bundu. Tú som si zavesila v chodbe na vešiak,“ vysvetľujem.

Trigovicu si aspoň rozopnem.

„Predstavte si, ten Kolár ma pozná. Minule sa ma pýta – vy ste robili v banke? Áno, hovorím mu, jako to vy viete? Chodili ste k nám na previerky zásob. A pritom je to taký ťutenko, tichučký a on si toto pamätá. Že hneď ako počul moje meno, vedel, že som to ja,“ zažiaria jej oči, stúpne sebavedomie. Zasa je revidentkou štátnej banky československej.

„A on kde robil? V ktorom podniku?“

„Šak som sa ho ani neopýtala. Že tam robil vedúceho skladu.“

„V OSP?“ skúšam. Podnikov, kam chodila na previerky, bolo viac.

„Iste tam.“

„Hana, poď trochu za mnou!“ Zažiada sa mame. Malá si s tatinom kreslí za malým stolíkom, kúsok od babky. Pozrie na ňu a nič. „Veď sa mi zdalo, že sme už kamarátky!“ skúša ďalej.

Haňa otočí dlane dohora a povie, čo jej napadne: „Ja som tu neni zvyknutá, vieš?“

Všetci sú sprostí

„Neuveríš, kde som! V obchode,“ hlási sa mi mama.

„Dobre, mami, zavolám ti neskôr.“

„Nečakala som, že mi zavoláš tak zavčasu. Išla som na prechádzku. Náhodou som mala pri sebe peniaze, tak som sa zastavila aj v malom obchode. Aj tašku si mala náhodou pri sebe? Ale taká sprostá predavačka tam bola! Kedysi tam bývali také dve milé. Aj sortiment mali iný. Táto len jakési napolitánky. Chcela som si rozmeniť tých päťdesiat euro. Šak mi nemala vydať! No čo tam od rána robila, keď o deviatej nemala drobné?! Tak som jej dala, koľko som mala. Jedno euro mi chýbalo. Šak to je bagatel. Mám jej ho niekedy doniesť. Toľko mi nakúkala do tej kapse, hovorím jej, čo si myslíte, že som vám niečo ukradla? Že nie, len kontroluje, či to dobre nablokovala. Jeden chlieb, jeden grahamový rožok a krabicu laskoniek. Tri veci nevie nablokovať!“

„To je tam nejaká mladá, nová?“

„Čoby mladá! Len strašne sprostá!“

Je ešte niekto na tvojej úrovni?

„Nebolo ti zima?“

„Nie, dnes je teplo.“

„U vás je teplo? My sme mali ráno zamrznuté strechy v záhrade na chatkách.“

„Nie. Preto som išla ráno, lebo poobede sa to počasie vždy pokazí.“

To ti tak budeme věřit. Išla si zavčasu preto, aby ešte mali chlieb. A počítala si s tým, že ťa ja nenačapám v obchode, volávam neskôr.

„Mala som strašnú chuť na ten náš chlebík.“

„Julo ti nenosí dobrý chlieb?“

„Ale dobrý. Len ho dá nakrájať na také tenké šúplatky.“

Zrazu šúplatky. Keď som ti ja odkrojila chlieb, nikdy nebol dosť tenký. Vždy boli reči – taký gaval! Ja mám radšej dva tenké. Pravda bude zasa inde. Nech sa Julo nečuduje, že za týždeň zješ celý chleba. Jeden máš utajený.

Veď ja im ukážem!

„Teraz som prišla domov!“ hlási mama rozčúlená. „Načo ma odpoja o polhodinu skôr, keď mám potom sedieť v šatni? Pýtam sa, kde je sanitkár. Že sa dole rozpráva so sestričkami. Išla som za nimi. Zavezte ma domov! Už ledva stojím na nohách! Nemôžem vás zaviezť. Čakáme na ostatných. Zavezte ma! Ja si to zodpoviem! Chápeš to, Gabika? Načo ma potom odpájajú?!“

Chápem. V zdravotníctve šetria peniaze. Pacientov nad osemdesiat päť rokov odpájajú o pol hodinu skôr. Ak vás budú po jednom rozvážať, to, čo ušetria, minú na naftu. Buď rada, že vám to takto na tvrdo ešte nikto nepovedal.

„Zaviezol ma. Kolár minule volal na dispečing a tam mu povedali, že už nebudeme mať žiadne privilégiá, budeme chodiť spolu s ostatnými. Ale ja sa zajtra opýtam primára. Kto tu rozhoduje? Vy alebo dispečerka?“

Keby si tam nerobila bordel a neštvala aj Kolára, mohli ťa potichučky občas zaviezť skôr. Teraz urobia poriadok. Budú vás voziť spolu.

Čoraz citlivejšia osôbka

„Mariena mi poslala esemesku – zomrel mi brat Jožo, pohreb bude v pondelok o desiatej v Nitre. No čo už je ona celkom sprostá? Čo nevie, koľko mám rokov? Hádam tam nepôjdem vlakom. Jožovi. Čo som ho už dvadsať rokov nevidela. Nerozprávala sa s ním. A ani som sa nikdy nemala o čom.“

„Mami, len ti chcela oznámiť, že zomrel. Patrí sa, rodine.“

„Ale načo mi tam písala, kedy je pohreb?!“

„Napísala jednu esemesku, poslala všetkým príbuzným. Je na každom z vás, kto príde, kto nie.“

„Pamätáš sa na tú svadbu jeho sestry? Čo tam vystrájal? Aj policajtov museli volať.“

„To bolo dávno, mami. A nebol to Jožo, ale jeho brat Laco. Ten pil vždy viac ako Jožo.“

„A ich mama Margita! Tá mi doteraz tie záclony vyberá. Šak už je dávno mŕtva, chudera. Na svadbu ich prišlo ako hadov a nič mi nedoniesla. Že nevie, aké mám okná. Chce mi kúpiť záclony.“

„Z tatovej rodiny už pomreli všetci jeho súrodenci, aj ich partneri. Zostala si ty, jediná švagriná a teta Margitiných detí,“ snažím sa pripomenúť dôvod, prečo si na ňu Marienka spomenula. „Mohli by sme ísť my, s Julom. Je to bratranec. Oni nášmu tatovi na pohrebe boli.“

Mama má pravdu

Mama príde z dialýzy maximálne spokojná. Prvú ju napichli, prvú odviezli domov. „Hovorila som sestričke, ako sa teším na večeru. Že budem mať údené mäso a majonézový šalát od dcéry. Že tá robí najlepší na svete. A zajtra si dám na obed to kuriatko s ryžou. Dobre si ma zásobila. Ale čosi som ti chcela ešte povedať. Čo to len bolo. Aha! Ty si sa včera u mňa necítila dobre, Gabika! Šak Hana ťa potom odvliekla do kuchyne...“

Zasmejem sa: „Ako povieš, mami. Tak predsa mala Monka pravdu. V aute sme konštatovali, že bola pohoda, že ti predsa len vyhovuje viac, keď prídeme my k tebe. A Monka hovorí – počkaj do zajtra, ešte sa jej to odleží v hlave. A je to tu. Ani u nás, ani u teba. Vždy sú pripomienky.“

Bavíme sa ďalej, mama to nekomentuje.

V nedeľu ráno.

„Gabika, musím ťa vyhrešiť!“ začína z ostra.

Usmievam sa, lebo takéto hrešenie býva väčšinou o tom, že som si previedla z jej účtu málo peňazí.

„No daj! Čo také?“

„Od štvrtej nespím a rozmýšľam nad tým. Ako si ty mohla povedať, že som neni spokojná, ani keď ma zoberiete k vám, ani keď vy prídete ku mne?“

„Môžem...“

„Nie! Počúvaj ma! Ja sa všade chválim, ako sa teším aj k vám aj na vás, ako som rada, keď ste všetci okolo mňa a ty povieš takéto voľačo?!“

„Mami, keď si u nás, napomínaš Hanu, že ťa ignoruje, okríkaš ju, aby nechodila do podkrovia. Vyčítaš, že si ma ani nevidela, ani sa so mnou nerozprávala. Preto sme začali chodiť k tebe, aby sme boli v jednej izbe, všetci spolu. A ty zasa na mňa, že sa tam necítim dobre.“

„Gabika, ty si takáto nebývala. Si taká vzťahovačná! Všetko, čo poviem, otočíš proti niekomu alebo proti sebe. Veď ja niečo musím hovoriť. Keby som tam sedela jak mutek, ani to by sa vám neľúbilo.“

„Dobre, mami. Mne to len niekedy príde ľúto, že nech sa snažím akokoľvek, vždy si nespokojná.“

„Ale povedz mi! Cítila si sa u mňa dobre?“

„Ja neviem. Ja nerozoberám svoje pocity. Ja sa snažím, aby ste boli spokojné vy tri. Ty, Petra, aj Hana.“

„Tak ty ma porovnávaš s Petrou a Hanou?! Tak jak máš so mnou takéto starosti, tak na mňa zabudni. Vôbec na mňa nemysli, vynechaj ma a venuj sa im. Ja to už bez teba vydržím. Šak už tu dlho nebudem, nebojte sa.“

„Nehovorím o starostiach, ale o radostiach. Snažím sa to skĺbiť tak, aby ste sa všetky tri cítili čo najlepšie.“

„Vieš, mne už všetci odišli. Ja sa nemám s kým porozprávať. Lojzka, Valika, Gita. Staroba je hnusná.“

Lojzka. Vždy keď odišla, volala si mi, aká si z nej unavená. Valika, Gita, ani si im nedvíhala telefón, lebo mali iné názory ako ty a rozprávali len o sebe. A koľko kamarátok máš nažive, ty im nezavoláš a keď volajú ony, škoda hovoriť.

„Je mi to ľúto, mami, viem, že by som mala za tebou chodiť častejšie, ale nejako to neviem zosúladiť.“

„Ale veď ty sa o mňa staráš! Mám všetko, čo potrebujem. Ja to chápem, že sa musíš strať o Peťku. Netráp sa pre mňa.“

Známe pravidlo. Ak mám pocit, že sa ľutuješ, ešte ti naložím, ak sa pre mňa trápiš, pochválim ťa.

Vlastne mala pravdu. Stačilo povedať – nie, mami, to sa ti zdalo, cítila som sa dobre. Bola by spokojná. Nachvíľu. Polepším sa.

Apríl 2022

Volám ti, aby si mi zavolala

Volá G..

„Dobrý deň, teta,“ ohlásim sa.

Ticho. Počujem iba tetin smiech.

„Kto je tam? To si ty, Monika?“ pýta sa moja mama.

„Mami, voláš mne, Monika tu nie je.“

„A prečo mi hovoríš teta?“

„Lebo mi voláš z tetinho telefónu. Ako som mala vedieť, že si to ty?“

„No, ja som u Betky na káve a zabudla som si telefón. Keby si mi volala, aby si vedela, kde som.“

„Dobre, mami. Ešte som ti nevolala. Nestíham. Vieš, robila som veľkú službu, varím, nemohla som sa dovolať do tej sociálnej poisťovne. Petra potrebuje potvrdenie čo najskôr. Aňa mi volala, Danka tu bola, zavolala by som ti neskôr.“

„Peťka je v robote?“

„Nie, mami. Petra má poobednú, potom idem na jogu a vyzdvihnem ju cestou z jogy. Musím si navariť aj na zajtra, naši tu budú spať. Monka ide ráno do poradne do Trenčína. Mišo chce ísť s ňou, aby nemuseli ráno budiť Hanu, vymysleli to takto.“

„Tak mi potom zavolaj.“

„Dobre, mami. Pozdravuj tetu.“

Sjúzn hodnotí

„Gabika, musím ti povedať o tých haluškách. To bolo oproti tvojim nie sto a jedno, ale tisíc a jedno! Halušky suché, celkom suché. Slaninku som tam nevidela, ani necítila. Kapusty nikde. Slaninka tam hádam bola, ale len také špiny som tam videla. Musela som si tam pridať tavený syr, aby som to zjedla. Ja sa len čudujem tomu Julovi, že takéto môže jesť.“

„Každý máme iné chute.“

„A tá fazuľová polievka! Gabika, tam boli tie široké hladké slíže, tie ja nemám rada. Plný pohár slížov a fazule, vody nič. Tak som si to cez sitko precedila, aby som tam trošku tej vody mala.“

„A zelenina? Mrkva, zeler, petržlen, nič?“

„Pol mrkvy tam bolo! Nepostrúhaná, nepokrájaná. To aj Betka tak uvarí celú a potom to nakrája až na tanier. No na kerého čerta to takto robí?!“

„Ani bábovka nebola dobrá?“

„Tá bola dobrá. To Renáta dobrú peče. Takú dvojfarebnú. Šak ona dobre varí. Len túto nedeľu to bolo na počudovanie. Nechcela som ti to včera hovoriť, keď tam bola Monika, aby si nemyslela, že ohováram, kade chodím. Vieš, ja nechcem ohovárať. To len tak pre porovnanie.“

Jasne, mami, ty si v podstate veľmi nenáročná. Nie si gurmán, zješ hocičo. Len – Gabika, tej fazule tam bolo moc! Na tie zeleninové lievance sa vôbec neteším. Ten tvoj pilaf nepatrí medzi moje oblúbené. Gabika, ja nemôžem jesť stále mäso! Mala by som sa stravovať tak výdatne. Iste mäso mala doktorka na mysli. Tie trubice (penne) som si musela pokrájať...

Trucovitá

„Julo mi povedal, že budúcu nedeľu prídu pre mňa,“ pochváli sa mama.

„Šak neviem, či tam pôjdem. Renáta tu bola pre vajíčka a nič nehovorila,“ je neistá v týždni.

„Mami, keď ťa pozval Julo, určite sa dohodli a nemusia ťa volať obidvaja,“ utešujem ju.

V nedeľu neskoro večer volá mama.

„Dnes bola dobrá žúrka! Nezvykneš tam byť tak dlho,“ som prekvapená.

„Ja som bola doma.“

„Doma?“ nechápem.

„Čakala som do pol tretej, že mi zavolajú, kedy prídu pre mňa. Potom som zavolala ja. Ale robila som sa akože nič. Len som sa opýtala, či prídu. Že áno, prídeme. Tak mu hovorím, ty si mi sľúbil, že ma zoberiete k vám. Ale mne to nevadí. Prídite! Že on mi povedal, že keď bude niekedy pekne. Nepovedal konkrétnu nedeľu. O chvíľu mi volá, že ak chcem, Renáta príde pre mňa. Nie, Julko. Takto to ja nechcem. Vynútene. Ale naozaj, príde pre teba. Nie, to ja by som sa tam už necítila dobre. Prídite vy a položila som.“ Ale si ich vytrestala.

Keď prišli, nechcela som sa hnevať, tvárila som sa normálne, ale raz mu to poviem. Že Julko, ja ti už nikdy nebudem veriť, čo mi ty povieš. Ty nikdy nedodržíš slovo! Ach, mami, nepočuješ, ale vždy máš pravdu.

Prichádza podrobný rozbor jedla, ktoré priniesli, aj čo zjedli oni, boli aj na prechádzke.

„Vieš, nebrala som si chodítko, že sa ich budem držať. Ale domov som prišla jako lazar. Nemám to rada, keď sa takto predvediem. Chrbticu mám dobabranú, urobili sme len najmenší okruh okolo cintorína a ledva ma domov dovliekli. Tak ma to jeduje! A Julo mi nepovedal, aby som si ho zobrala. Až na ceste sa ma pýtal, prečo ho nemám.“ Lebo by si si aj tak urobila po svojom? Na to, že nevládzeš, prídeš až v polovici cesty.

Vyčerpám svoj prídel aha, mhm, hm, áno, po polhodine sa opýta: „Pozeráte niečo?“

„Petra pozerá Let´s dance, ja som v jej izbe, aby som ju nerušila.“

„Zase som ti toho narozprávala! Ale neber to tak, že sa žalujem, ja len tak rada rozprávam.“

„V pohode, mami,“ usmievam sa. Toto bolo milé priznanie.

Zobrať, či nezobrať?

„Už mi spadli tie ružové okuliare. Vieš, ako som ich zo začiatku chválila,“ začína rozhovor mama.

„Máš na mysli dialyzačné centrum?“ nie som si celkom istá, o kom, o čom hovorí.

„Áno.“

Čakám nejaké hrubé porušenie starostlivosti zo strany sestier, lekárov a ono príde toto.

„Vieš, tie dve baby, čo chodia s druhou skupinou, boli teraz s nami. Neviem, ale nevadí. Tak len čo prišli, vyložili na stolík igelitové vrecá, ale veľké vrecá s cukríkmi a rozdávali sestričkám. Ktorá išla okolo, napchali jej do vačku. A primár! Primár! Ten si ešte aj vaček podržal, aby sa mu to tam zmestilo. Veď to sú úplatky! Že mu to neni trápne.“

„Mami, toto nie sú úplatky. Nevidím problém v tom, že si to zoberú. Ak je niekto trápny, tak sú to tí, čo ponúkajú. Je neslušné neprijať, aby sa neurazili. Chápem sestričky, aj primára.“

Dovolím si oponovať, mama má svetlejšie dni, je nadopovaná cukrom. Linecké kvetinky, bratislavské rožky, koláče... Už nebojujem proti cukrovke, je pokojnejšia, ústretovejšia, menej hádavá, keď má svoju dávku sladkého.

„Asi som sa na neho škaredo pozrela, lebo keď som odchádzala, prihovoril sa mi – Tak už idete? Všetko v poriadku? Nemusíš sa mi teraz líškať, som si pomyslela. Vidíš, aj vtedy keď som mu dávala bonboniérku. Vôbec sa neodťahoval, len poďakoval.“

„Mami, ale to je normálne. Ak mi niekto niečo dáva, nejakú maličkosť, pozornosť, nebudem sa s ním naťahovať. Predpokladám, že to myslí úprimne a neočakáva, že mu to vrátim.“ To len ty si počítala, kto si koľko zobral chlebíčkov, zákuskov. Ak odmietol, bol nevychovanec, ak zjedol veľa, bol pažravý. V Chocholnej asi platili osobité pravidlá.

„Tak som nad tebou rozmýšľala, Gabika, máš toho veľa. Dvakrát do týždňa navariť pre toľkých ľudí, s Hanou behať po schodoch, aj tú Peťku máš na starosti.“

„Mami, ale to babky rady robia pre deti, pre vnúčatá. Veď aj ty si taká bola. Deti k tebe chodili na prázdniny, varila si, ešte si popritom aj zavárala.“

„Ale mne tato všetko nakúpil. To bola veľká pomoc. Ja som už len varila. Ani na vnučky som nebola sama.“

Moja zlatá mama.

Až sa pominieš

prichádzam autobusom

s plným batohom a taškou

ako kedysi

vybaľujeme spolu

každou dobrotou sa rozsvietiš

len dcéra

žiadna mama babička

máš ma celú

energická a čulá

bez veku

hľadíš mi priamo do očí

nikto ma nebude mať radšej

už len ja budem ľúbiť bezvýhradne

moju krv

Sjúzn vychováva

„Niekoho tam máš?“ pýtam sa mamy. Počujem hlasy.

„Boli tu dievčence, ale už odchádzajú.“

„Rozlúč sa s nimi, zavolám ti neskôr.“

„Nie. Ony už stáli na chodbe, neodchádzajú kvôli tebe. Ahojte!“ zakričí za nimi, zatvorí dvere a začne: „Dnes som spokojná. Zavolala som ich o jednej na kávu. Ponúkla som ich griotkou. Lydka vypila kávu aj griotku, jedla sladké, aj slané, tie bryndzové keksíky, čo si mi doniesla, jej veľmi chutili. Aj som jej povedala – Lydka, konečne si normálna. Nerobíš drahoty, to nemôžem, hento nemôžem. Ja, keď som na návšteve, aj keby mi nechutilo, keď ma ponúknu, zoberiem si, aby som neurazila. Ale tá Lydka, je jak Anka. Ani ona ma nenechala dopovedať jedinú vetu. Rozhovorili sa s Betkou, tak som im povedala – tak tu debatujte a išla som do kuchyne kávu uvariť.“

Narodeniny má zajtra. Asi sa jej nechcelo vyčkávať, piatok chce mať voľný, tak si oslavu so susedami zorganizovala dnes.

Máj 2022

Vďačná Sjúzn

„O druhej mi volal Julo, či chcem ísť k ním, alebo majú prísť oni. Takto on pozýva. Povedala som mu, nech prídu, že mám dosť sladkostí, mám ich čím ponúknuť. Ale on sa musel opýtať Renátky a tá rozhodla, že prídu pre mňa.“

„To sa ti naozaj dnes nechcelo, či si len hrala formu? Veď si hovorila, že by si tam rada išla. A dnes bolo naozaj pekne, dalo sa aj do záhradky.“

„Nechcelo sa mi, ale potom som bola rada. Šak Renátka, to je taká hostiteľka. My sme išli s Julom do záhradky a ona si mohla doma robiť, čo chcela. Neprišla tam za nami. Kúpila tortu Marlenku, ale naozaj bola dobrá. Keď sme prišli dovnútra, urobila chlebíčky, nevedela som na to prísť, z čoho je tá nátierka. Taká mdlá bola. Julo hovoril, že z tuniaka. Ale tam by sa žiadalo dať viac zeleniny. Ona dala navrch jedno tenké koliesko rajčiny. Jedno! Šak aspoň tri mohla dať. Domov mi dala rizoto. Som hovorila, že som mala včera od teba. To mi strašne chutilo. Mäsa tam bolo moc, ale šak som si ho odtiaľ povyberala a s chlebom ho zjedla. Tá ryža bola dobrá. Takú velikú kyticu mi kúpili. No, vyzerá, že ju už doma mali najmenej od piatku. Ale šak volačo z nej ešte zachránim. A krém Nivea. Že je kvalitný, bude dobrý na tú moju citlivú pokožku. Nedávno mi Julo hovoril, že mi k narodeninám kúpi lavičku. Z lavičky je krém. Ale šak ja ju ani nechcem, aj tá stará je dobrá. Ja tam moc nesedávam. To keby húpaciu, na tej by som sa húpala! Kedysi som sa u susedov. Ale teraz majú na nej taký bordel, že sa tam nezmestím.“

To by si mi neurobila

Mama Monka v pôrodnici, tato Mišo odchádza pred jednou do práce. Petra má poobednú, o druhej jej začína zmena.

„Poď, babuľka, ideme Peťku zaviezť do roboty.“

Obujem jej sandálky: „Tuto ma čakaj, neujdi mi!“

Posadím na taburetku Petru, obujem ju, postavím. Jednou rukou sa chytí zábradlia, z druhej strany ju beriem pod pazuchu a za ruku. Haňa je zvyknutá ísť tiež za ruku. Chce sa ma chytiť, nevie ako.

„Ty poď pekne za nami, drž sa zábradlia a po jednom! Opatrne.“

Posadím Petru do vozíka, malú jej dám na kolená, to je bezpečnejšie.

Po návrate vycikať a spať. Prečítam jej jednu knižku, chytí ma za ruku, otočí sa k stene, pohrá s mojimi prstami a zaspí. Zostanem pri nej ležať, keď sa zobudí, aby nebola sama. Najneskôr o pol piatej musíme vyraziť pre Petru. Pred štvrtou sa zobudí po prvýkrát. Pozrie na mňa, zatvorí očká a spí ďalej. Toto sa zopakuje niekoľkokrát. Posledné prebudenie využijem, tichučko jej poviem: „Už nespinkaj! Musíme ísť pre Peťku, vieš?“

Neprotestuje, ale má podmienku: „Najskôj koláčik!“

Sľúbila som jej na obed, že keď sa vyspinká. Nezabudla. Čas tlačí, ale sľub dodržím.

Vonku je nádherne, Petra s nami nechce zostať v záhradke.

„Poď s nami, vyvedieme Peťku po schodoch, odomkneme jej a potom pôjdeme.“

Je poslušná.

Vzadu som jej nechala kútik s hlinou, baví ju hrabkať si tam a hĺbiť jamky lopatkou.

O dve záhrady ďalej počuť sestry Emu – päť rokov a Sáru – dva roky. Zrazu nás zbadali a chcú ísť k nám. Tatino vysiela staršiu, nech sa opýta, či môžu. Ema, škôlkarka, si prisadne ku mne na hojdačku, začína konverzáciu. Sára si čupne k Hane a berie jej náradie. Oľutujem, že som nekúpila plastové. Haňa sa mi zdala dosť rozumná na ozajstné malé hrabličky s krátkou rúčkou. S napätím sledujem, ako si šermujú okolo hláv, majú potrebu si lopatku s hrabličkami každú sekundu vymieňať. Ustavične ich napomínam, nech dávajú pozor. Posielam Emu do altánku pre loptu, v snahe odpútať pozornosť od hliny. Čas plynie, taštička s mobilom zostala zavesená v garáži. Som príjemne prekvapená, keď vidím prichádzať tatu Miša. Chvíľu s deťmi blbne on. Je čas večerať. Roztriedime deti a ideme hore. Vyberiem telefón, dva zmeškané hovory od mamy. Pol siedmej. Z dialýzy prichádza o pol šiestej. Ale veď vedela, že mám na starosti sama dve deti.

„Mami, prepáč, boli sme s Haňou v záhradke, nepočula som.“

„Volala som aj Peťke, nezdvihla to. Volala som Monike, či nevie, čo je s tebou. Toto si mi ešte nikdy neurobila. Muselo sa ti niečo stať. Nech zavolá Mišovi, zistí, čo sa stalo a zavolá mi.“

To sa ti podarilo. Zavolať matke do pôrodnice, že osoba, ktorá sa stará o jej dieťa, je nezvestná.

„Mami, veď si vedela, že mám aj Haňu aj Petru, nebolo kedy sledovať telefón.“

„Ale ty si mi to ešte nikdy neurobila! Nehnevaj sa na mňa, že panikárim, ale veľmi som sa bála. Bola som presvedčená, že sa niečo muselo stať, lebo ty by si mi to neurobila!“ pokračuje.

Ospravedlňujem sa, vysvetľujem. Ako sme zvládli deň bez mamy a bez otca ju nezaujíma.

„Si ty normálna?“ Mišo je pobúrený. „Pol hodinu sa ospravedlňuješ. Mala si jej povedať – a čo? Tak som ti nezdvihla! Volám ti teraz. Prečo si to necháš, aby ťa takto terorizovala?“

„Ja neviem. Ona ma vždy dotlačí k tomu, aby som sa cítila previnilo. Kedysi som jej vzdorovala. Mama sa urazila, poplakala si, ale nedala som sa zotročiť. Odkedy zomrel tato, začala som to vnímať tak, že ktovie, dokedy tu bude. Ustupujem, vyhýbam sa konfliktom. Štrnásť rokov.“

Jún 2022

Sjúzn pozýva

„Babka sa pýta, či by ste s nami nešli na obed. Práve sme vyšli z diabetológie,“ telefonuje Iva.

„Jasne, my sme s Petrou práve na ceste na Žemberák, prídite za nami, počkáme vás.“

Mama vystúpi z auta celá rozžiarená. Posadáme si ku stolu a začne: „Gabika, ja mám také výsledky, jak zdravý človek! Doktor ma pochválil, že diéta pomohla. Mám v nej pokračovať.“

„Mama, nesranduj! Ty a diéta? Toľko sladkého, čo ty poješ, zje málokto.“

„Ale ja som od nedele nejedla nič sladké! Keď som vedela, že mi v utorok budú brať krv.“

„Ani ten slivkový koláč si nezjedla, čo som ti v nedeľu doniesla?“

„Ten som zjedla. Pravdaže.“

„A tú misu jahôd, čo ti Betka doniesla?“

„Aj tú. Čoš tam je koľko cukru!“

Obedujeme a od nášho stola sa ozývajú výbuchy smiechu. Usmievajú sa aj čašníčky. To je iná nálada, ako keď prídeme iba s Petrou.

„Ivka, tebe neni ľúto, keď my jeme mäso?“ pýta sa mama.

„Nie,“ odpovie stručne Iva.

„Mami, to je zvyk. Ja, keď vydržím týždeň nejesť čokoládu, sladkosti, už sa mi vôbec nežiada. Ale keď ma niekto ponúkne, nechcem sa vykrúcať a už sa v tom veziem znova,“ vysvetľujem ja.

„Takže to je závislosť! Toto ja našťastie nepoznám. Ja nie som na ničom závislá.“

„Záleží na tom, ako si to pomenujeme. Keď ty povieš – ja poobede musím mať niečo sladké! Čo je to?“

Smeje sa mama aj Iva.

„Gabika, ja som mala 4,6 cukor!“

„Keby tam s tebou nebola Iva, neverím ti. Teraz verím na zázraky. Ty by si mohla robiť reklamu. Dáme ťa na nejakú stránku Diabetes – cukrom proti cukrovke!“

„Pýtala som sa ho, čo si myslí o tom poškodenom zraku. Či to teda môže byť z cukrovky. Povedal, že v minulosti som mohla mať také vysoké hodnoty, ktoré zrak poškodili. Nemôže to potvrdiť, keď som celé roky odmietala chodiť k nim na vyšetrenie.“

Pozerám na mamu, aká je čiperná, ako srší dobrou náladou.

„Mami, poviem čašníčke – toto je moja 93-ročná mama. Nech vie, že sem budem na obed chodiť ešte veľa rokov. Nech si ma váži a obskakuje.“

Čo sa patrí

„Už som to tej Lydke povedala. Včera som ju zastihla v záhrade. Hovorím jej, Lydka, ty sa k tomu Ferkovi správaš ako k malému chlapcovi. Stále ho okrikuješ. To nerob, Ferko! To tam nedávaj, Ferko! To mi nechaj, Ferko! To urobím ja! A on je z teba taký osprostený, že ťa poslúcha. To keby si robila druhému chlapovi, tak ti volačo škaredé povie. Že to sa mi len zdá, neposlúchne ju vždy. Ale Lydka, to sa ani nepatrí, aby si ho okrikovala, keď som tu ja. Ja sa prídem za tebou porozprávať. To keď idem za Evou, tá všetko nechá a sadne si so mnou. Či má v ruke motyčku, či krhlu, všetko odloží, nechá tak. Ty naopak, vtedy začneš robiť. Vtedy máš najvyše roboty.“

Keby si ty mala iné susedy, tiež by ťa už niekam poslali.

***

Sedíme s mamou na lavičke v záhradke.

„Rada tu sedávam, len mi vadí, že tu nemám žiadne súkromie. Každý ma tu vidí, hneď ma zdraví, máva mi. Stromčeky sú ešte malé, kým vyrastú, ja tu už nebudem.“

„Vidíš, mohli sme ti nasadiť tuje, tie by si mala už vyše hlavy,“ robím si z nej srandu.

„Tie mi ani nespomínaj! Tuje nenávidím! Už sa všetci ohradili, nikomu do záhradky nevidím. Všade samý múr z tují. Tak ma to jeduje! Kedysi som sa prechádzala, do každej som videla. Ty by si si to predstavovala ako v rozprávke. Tuje sem! Tuje preč! Tuje ako žalúzie. Včera som bola s Lydkou. Len čo ma zbadala, hovorí – juj, dnes ale zle vyzeráš. Ale tie vlasy máš nádherné. Odkedy mi odstrihla pol centimetra, ale naozaj len pol centimetra! Tak mi účes chváli. Lydka, mám také hnusné vlasy teraz, jako som dávno nemala. Že čo na to hovorí Gabika. Že sú hnusné, povedala som jej. Dobre, mami, toto som nepovedala, ale určite to nie je po prvýkrát, čo si ma použila ako zbraň. Zas začala vykrikovať na Ferka. Ferko, zobral si si palicu? Ferko, doniesla som ti vodu. Napi sa! Ferko, nepi z tej vody! To je stará! Doniesla som ti čerstvú. Napil si sa, Ferko? No chápeš to, Gabika? Je to normálne? A on nič. Jemu to tuším nevadí. Jediný, komu to vadí, si ty. Potom začala, jaký je Ferko chorý. Ale čo mi ty hovoríš, Lydka, veď vidím, že mu nič neni. No čo by mu mohlo byť, veď nechodí ani na dialýzu. Že ho bolí na hrudi, ale on o tom nehovorí, tají to. No pravdaže. Lydka, keď ho ty nestihneš okríknuť, aby si zobral palicu, tak ide do tej záhradky jak rytier! A keď mu ju dáš, má ju koľko razy pod pazuchou, v jednej ruke krhla, v druhej motyka. Že Ferko sa strašne v tej záhradke narobí. No čo to ide mne rozprávať! Šak ho vidím, jak posedáva na lavičke.“

„A kto sa teda o tú záhradu stará, mami? Majú ju celú obrobenú.“

Zaskočím ju.

„No... pokope syn a šak aj Lydka volačo spraví. Tá tiež krivká do záhrady s paličkou, tam ju odhodí a robí jak drak. Keby som ja tak vládala. A oni sú chorí!“

Sjúzn hodnotí, nekritizuje

„V stredu idem na to očné. Musia mi s tými očami niečo urobiť. Ja celkom nevidím. Ale ja im rovno poviem, že na operáciu nejdem, ani injekcie do očí si nenechám pichať. Už mám skúsenosť. Keby mi neoperovali šedý zákal, mohla som vidieť. Neviem, čo by mi ešte dobabrali. Nechcem byť celkom slepá.“

Ty si úžasná. Tváriš sa, akoby ti zdravé oči operovali proti tvojej vôli. Drzo si sa prebojovala k očnej a objednala sa na operáciu. Lebo Mikuláš po operácii vidí. O generáciu mladší. Nikto z rodiny si od toho nič nesľuboval, máš poškodenú sietnicu. Ak si teda videla, prečo si sa domáhala operácie šedého zákalu.

„Uvidíme, čo ti povedia.“

„Bola som v nedeľu u Jula v záhradke. Nosil mi jahody, má niekoľko druhov. Filip bol vnútri, aj Renátka, to je u nich tak. Nevenovali sa mi. Až potom sa prišli ukázať. Renátka ma zobrala aj do Lidlu na nákup, ale ja som v obchode taká osprostená, na všetko zabudnem. Ale šak volačo som si kúpila. Domov mi dali bravčové pečené a kapustu s knedľou. Minulú nedeľu kapustovú polievku a ešte aj kapustový šalát k mäsu. Neviem, či im tú kapustu voľakto dáva zadarmo, keď ju stále varia. Ale tá kapustová polievka! Škoda, že si vtedy neprišla, Gabika. Chcela som ti ju v tom pohárku ukázať. Samá kapusta, dve okrželky mrkvy a zemiaky. Takú kapustu by som ja aj poslepiačky navarila. Horko-ťažko som šesť lyžičiek vody vymačkala na tanier, taká bola hustá. A ona tú kapustu krája na kocky! Šak vieš, ako sme my krájali kapustu. Na rezance. To je potom samý hlúb, keď to pokrája na kocky. Ja viem. Jej sa ťažko varí. Ľutujem ju. Ten Julo všetko skritizuje, nič nepochváli. Ja neviem, po kom je ten chlapčisko! Žeby po tebe, mami? Slivkový koláč upiekla. Že ho nechce jesť ani Julo, ani Filip. Že je suchý, málo sliviek. Tak mi dala kus aj domov. No, bol taký vysoký, moc cesta.“

Čerešne

Prichádzame s Haňou k mame do záhrady, čerešňa sa ponúka, vetvičky so zrelými guľôčkami mám na dosah. Trhám po jednej a podávam Hane: „Vieš vypľúvať kôstky?“ pýtam sa jej pre istotu. Trojročnú susedu to ešte len učia.

„Viem!“

Kým Monka privedie mamu, už má v brušku za hrsť.

„Jéééj, čerešne!“ poteší sa aj Monka.

„Len jedzte! Vôbec nie sú červivé!“ ponúka mama.

Otočím sa a potichu vyrozprávam príbeh z nedele: „Mama mi hovorila, že s Julom čerešne otvárali, v každej bol červík. Julo jej vysvetlil, ako čerešňoví červíci vznikajú. Jedli ďalej, nevadilo im to, ale Filip viac do úst nedal ani jednu.“

Monka sa smeje: „Mne to nevadí.“

Bližšie k nenávratnu

pri piatkovom lúčení

zbadám náznak presahu

ako kedysi u babky betky

pohľadom viac tam

ako s nami

 

čoraz viac túžim byť na kopcoch

uprostred hôr

hovorí mama v sne

tak už sa pripravuješ na cestu?

 

nečakám odpoveď

viem

vie

Žrádlo naše každodenné

„Mami, kúp si televízny program, keď pôjdeš s Ivou na nákup“, hovorím mame.

„Iva, pripomeň babke, že potrebuje nový program. Dva! Kupujem aj pre Betku,“ píšem Ive.

„Kúpila si si program?“

„Nie. Zabudla som.“

„Veď som písala aj Ive.“

Večer si prečítam: „Zabudli sme. Vyškiera sa na mňa Ivanin smajlík.“

„Tak povedz Betke, mami, nech kúpi ona.“

„Povedala som jej – keď pôjdeš na prechádzku, kúp program. Vieš, čo mi povedala? Že ona chodí na prechádzku na hrádzu! Tak ma najedovala. Čo má na tú hrádzu permanentku? Nemôže ísť raz na prechádzku do Kauflandu?“

Keby si jej rovno povedala – Betka, choď prosím ťa kúpiť niekde program, išla by. Ale ty musíš všetko okľukou.

„Takže si tento týždeň bez programu?“

„Ale čoby! Potom mi doniesla. Poleno, poleno. Aj dnes ráno som išla už o pol ôsmej do obchodu, kúpiť si smotanu. A Betka bola tam! Hovorím jej, keby som vedela, dala by som si kúpiť smotanu. Ale tebe keď zavolám, tak ideš na hrádzu. Nepovedala mi na to nič!“

Buď rada, že nič. Ani ja by som ti na to radšej nič nepovedala.

„Takú som mala chuť byť na ňu zlá, ale zas nemôžem. Jahody mi nosila, šalát mi dala, aj cukinu. Preto som si išla smotanu kúpiť. Robím si ju s vrtuľkami, na to smotanu, to je také svieže.“

„A čo si si ešte kúpila okrem smotany?“

„Také keksíky. Lebo tí chalani, koľko im na tanier naložím, toľko zjedia. A to mi Filip v nedeľu povedal, že babka, ale ti dnes chutí! Mne! Od obeda som pred nimi nič nejedla, ani sladké. O pol deviatej som si dala tú tlačenku s chlebom, reku, ktovie, kedy odídu. A on mi toto povie! Hovorím mu, Filip! Ja som od obeda nič nejedla! Že jemu sa zdá, že som jedla.“

Filip neni sprostý, zaregistruje, keď sa napchávaš v špajze, nemusíš jesť pred ním.

„Čo sa ťa to tak dotklo? Veď aj im chutí, čo je na tom zlé.“

„Vieš čo? Eva mi dala ovoňať takú strašne dobrú bravčovú masť. Taká pekná žltučká bola a jako voňala! Tá by bola dobrá aj na chleba. Že u takého mäsiara... Brumíček, či jako... to kupujú.“

„Tá čo som ti kúpila u Hôrku neni dobrá?“

„No, to je taká obyčajná. Jako v obchode.“

„Povedz Eve, keď si bude kupovať, nech kúpi aj tebe. Ja takého mäsiara nepoznám.“

„Ja masť potrebujem. Aj dnes som si do tej cukiny dala, lebo už mám málo oleja, tak šetrím.“

„Mami, bola si na nákupe s Renátkou, potom s Ivanou, nevedela som, čo si si kúpila. Tak som ti doniesla len tak odhadom, čo asi, keď nepovieš.“

„No, zabudla som. Ja napríklad aj do pečeného bravčového mäsa dávam bravčovú masť. Nie olej.“

Ty kedy si piekla bravčové mäso?! Čo si už celkom mimo?

„Šak už nevarím. Ja viem.“

Čítaš mi myšlienky? Pomoooc! Alebo to bola nápoveda, že mám ja dávať do mäsa masť?

„Ten paprikáš, čo si mi v piatok doniesla, mi tak chutil. Dala som si na obed a potom aj na večeru. Šak čo, keď mi chutí, som si povedala. Tú knedlu som za jeden deň zjedla.“

„To bola sviečková, mami. Som rada, že ti chutila. Aj Haňa ju obedovala, aj večerala a ešte si pýtala pridať.“

Super. Dala som ti do kelímkov štyri porcie. Jednu zješ, tri si dáš do mrazáku. Knedľu som nestihla nakrájať. Veď si naporcuješ, ako potrebuješ. Teraz neviem, či si zmastila všetky štyri porcie, či ti len knedľa bude chýbať.

Júl 2022

Roxorová tyč

Iva strávila celé dopoludnie s babkou na očnom. Štyri vyšetrenia v rôznych dverách, kým jej pichli do oka injekciu. Poslali mi fotku z čakárne. V zelenkavom igelitovom plášti, čiapka na hlave, rúško, vidno jej len smejúce sa oči.

Komentujem: „Zlatino. Je statočná. Asi by som v jej veku do toho nešla.“

„Vieš čo? Ja som asi dva týždne dozadu mala niečo s uchom. Zrovna s tým, čo počujem a keby to má byť trvalý stav, tak by som si dala aj roxorovou tyčou v riti špárať. Takže babku chápem, že sa ešte pokúša o nejakú záchranu zraku.“

„Petra sa nepýta, čo si mala s uchom, ale čo je roxorová tyč. Dobré, čo?“

„Smajlík.“

Október 2022

V obavách

prekročila brázdu poznávania

nie je zvedavá

prestáva sa pýtať

rozpráva

 

čoraz nástojčivejšie

si berie slovo –

všetci počúvajte mňa

 

možno ju čas omína

nabáda zanechať

čo najviac živých viet

roztrúsených medzi nami

 

tie naše aj tak

definitívne skončia

s ňou

November 2022

Vinník sa našiel

„Gabika, volám ti zo sanitky. Máme takého milého šoféra, neviem, či sa dostanem domov do polnoci. Tak aby si nebola nervózna,“ začína mama, nie z obáv o moje duševné zdravie, ale ako možnosť vynadať šoférovi prostredníctvom mňa.

„Zase mali poradu! Napichli nás o trištvrte na dve!“ kričí pobúrene. „Ale za to môže primár! Ten by nemal robiť porady, keď je čas na dialýzu, somár sprostý.“

„Keď ma odpojili, sestrička mi hovorí, nebojte sa, sanitka vás už čaká. No čaká, ale my tu teraz budeme čakať do polnoci. Lebo čakáme jakéhosi Nemšovana. Šak hovorím šoférovi, Nemšová je druhým smerom.“

„Mami, do Nemšovej sa dá ísť obomi smermi. Aj na Dubnicu, aj cez Skalku. Aj autobus chodí cez Skalku,“ snažím sa ju upokojiť. Počujem šoféra, že telefonuje, nech ho mama neruší.

Na druhý deň.

„Ahoj, mamula. Bola som u zubárky, preto ti volám až teraz.“

„Včera si sa mi zdala nahnevaná, že ti volám.“

„Vôbec nie. Len som to chcela skrátiť, aby sme nerušili šoféra, aj on telefonoval.“

„On telefonoval? Ja som ho nepočula. Taká som na neho napálená. Mohol mňa zaviezť a potom sa vrátiť. Vieš o koľkej som prišla domov?! O pol siedmej! Keď prišiel ten Nemšovan, tak by som ho bola vykopla z tej sanitky! Pol hodinu sme naňho čakali!“

„Ale mami, to by ti ho nebolo ľúto, keby kvôli tebe išiel pešo do Nemšovej?“ odľahčujem situáciu. „Veď on za to naozaj nemohol. A šofér si tiež nemôže robiť, čo sa mu zachce.“

„Tak tie baby na dispečingu sú za to zodpovedné! Že to takto sprosto organizujú! Ale zrovna tento šofér bol kedysi na mňa taký milý a teraz len čosi zamrmlal, ani som mu nerozumela.“

„Vieš, nemajú to ľahké. Je ich málo a pacientov veľa, môžu sa pretrhnúť a aj tak sú ľudia nespokojní. Nečuduj sa, že nemá vždy dobrú náladu.“

Sjúzn si tak ľahko neudobríš

„Dnes išiel s nami ten istý šofér, čo v utorok. Musel to vidieť, že som bola na neho vtedy strašne najedovaná. Stále sa mi prihováral, do tej sanitky by ma bol tuším aj na rukách vyniesol, tak okolo mňa behal. Takto si ma neudobríš, somár sprostý, som si pomyslela. Ale musel mať vtedy voláke problémy. Lebo hentaký neochotný nikdy nebýva. A predstav si, že včera mi volal Peťo z Partizánskeho (môj bratranec), že ma príde v sobotu pozrieť. No ale šak v sobotu ja idem ležať, hovorím mu. To sa musím na to pripraviť. Ja už o takej dvanástej som nachystaná, dovtedy sa musím naobedovať. Že on by prišiel ráno. Janka (jeho partnerka) by ma tiež chcela vidieť, idú do Trenčína nakupovať. No čo ma len chce vidieť! Malé deti sa chodia pozerať. Tak som si myslela, že hádam volačo chcú. A nič. Ani mi nič nedoniesla, naozaj sa na mňa prišli len pozrieť. Šak to je smiešne. Prísť sa pozrieť na starého človeka.

Mne sa to nezdá smiešne. Naopak. U starého človeka nevieme, dokedy tu ešte bude.

Uvarila som im kávu, ale asi im nechutila. Hádam sú zvyknutí na nesku, alebo majú kávovar. Lebo obidvaja tam moc nechali. Ja ju vycmurkám celú, nechám len na dne. Keby sa nedvihli, ja by som im aj povedala, že sa už musím chystať. Ale našťastie sa sami brali preč.“

December 2022

Záchranka

Volá mi neznáme číslo.

„Tu je Petra P., nezľaknite sa, mama je pri vedomí. Išla som k babke a počula som ju kričať. Tak sme s babkou odomkli a našli ju ležať na chodbe. Hovorí, že nespadla, len ju prestali poslúchať nohy. Takže spadla. Zavolali sme záchranku, či nemá niečo zlomené. Nemáme kontakt na brata, tak voláme vám. Ďakujem, Peťa, zariadim, aby tam čo najskôr prišiel niekto z rodiny.“

„Ahoj, Julino. Ako sa máte?“

„Ešte stále sme chorí. Prečo sa pýtaš?“

„Lebo aj my sme chorí a volala Petra P., že... Tak nič. Idem zavolať Ive na Vlčí Vrch.“

Volaný účastník je nedostupný.

Volám Jarkovi: „Nevieš, kde je Iva? Je nedostupná.“

„Možno len niekde vybehla. Prečo?“

„Volala mi Petra P., že...“

„Ja som v meste. Ivanka by ti aj tak nepomohla, nemá auto. Idem tam ja.“

„Ďakujem, Jarko!“

„To som zasa ja. Petra. Už je tu záchranka. Potrebovali by sa dohodnúť s niekým z rodiny.“

„Peťa, každú chvíľku príde Jarko, Ivanin priateľ. Počkajte tam, prosím, ešte dovtedy.“

„Samozrejme.“

Asi o hodinu volá Jarko: „Mama leží v posteli, je jej zima. Raňajšie lieky jej dali záchrankári. Zmerali jej tlak, dali niečo proti bolesti. Je v poriadku, má iba oškreté lakte, tie jej ošetrili. Zostanem tu, kým sa nepresvedčím, že je schopná prejsť sama do kuchyne.“

„Ďakujem ti, Jarko! V mene celej našej rodiny. Si poklad.“

Len čo odíde Jarko, volá mi mama: „Vieš, ja som nespadla. Išla som na záchod. Tam celkom dobre. Ale naspäť mi vypovedali nohy. Tie kríže ma bolia už niekoľko dní a vystrelilo mi to do nôh. Tak som sa popri stene zviezla na zem, sadla som si. Ale už som nemohla vstať. Tak som chvíľu sedela, chvíľu ležala. Kričala som, ale nikto ma nepočul. Bolo mi zima, mala som bolesti. Ibalgin ďaleko, telefón ďaleko. Našťastie som ťa poslúchla a večer som nestíšila kúrenie, keď si hovorila, že bude najstudenšia noc. Snažila som sa došúchať do spálne, ale len som si lakte oškrela. Až pred obedom išla Peťa a tá ma počula kričať. Nechcela som záchranku. Šak ja som vedela, že som nespadla, nemala som sa jako uderiť. Ale našli ma na zemi, tak mi neverili. Aj doktorke som povedala – ja som nechcela, aby ste sem chodili! Nemusíte ma vyšetrovať! Mňa vyšetrujú na dialýze, aj tlak mi tam merajú. Aj sa tuším urazila. Že to oni musia. Prišla aj Lydka, plná izba nás bola. Lydka mi potom doniesla aj rajčinovú polievku. Hovorila som jej, že mám kotlíkový guláš od teba. Ten Jarko ešte aj tanier umyl a zaniesol jej ho. Počkal, kým prejdem do kuchyne, aby videl, že som schopná zostať sama. Keď odchádzal, povedal mi, že keby čosi, zavolaj mi, ja prídem. To je strašne dobrý chalan.“

„Dobre, mamula, som rada, že to takto dopadlo a že máš takých dobrých susedov. Teraz lež. Hlavne sa zohrej a pospi si.“

Večer má mama celkom svieži hlas.

„Volám ti, aby si si nerobila starosti. Teraz ma nič nebolí. Keby začalo, dám si Ibalgin a zajtra na dialýze poviem primárovi, nech mi zasa dá tú injekciu. Vtedy sa mi uľavilo. Lydka ma bola pozreť, doniesla mi na večeru špagety. Tak ten guláš si nechám na zajtra. Povedala, že ma ešte večer príde skontrolovať, aj ráno príde. To máš tak. Tá jej prílišná starostlivosť ma až otravuje.“

„Mami, ja som tak rada, že za tebou chodí. Keby sa o teba nestarali, nemali by kľúče, ktovie, akoby to bolo dopadlo. Snaž sa byť ku nej milá, aj keď to nie je celkom podľa tvojich predstáv.“

„Iste tu bola aj Eva, lebo mi to sľúbila. Ale ja som tak tvrdo zaspala, tak ma nebudila a odišla.“

***

Išla som na dialýzu a Eva na mňa kričí: „Čo ti šibe?! Kde ideš?“

„Na dialýzu!“

„Šak nemôžeš ísť sama. Nech ťa šofér odnesie!“

„Čoby som nemohla! Ja najlepšie viem, čo môžem a čo nemôžem! Už mi idú na nervy s tou ich starostlivosťou.“

„Ako bolo?“

„Šak dobre. Ale primár nebol. Bola by som radšej, keby bol on. Ukázala som doktorke ten papier zo včera. Oni mi tam, sprostí, napísali, že som spadla! Nikto mi neverí, že som nespadla. Ale šak ona si z toho hlavu nerobila. Len to tak prebehla. Vypýtala som si tú injekciu proti bolesti, aj na tú zabudla. Ale pred koncom som to povedala sestričke, tak ona pohladala a pichla mi.“

„Tak dobre.“

„Len mi zas nechutí jesť. Ale šak ja som nikdy veľký jedák nebola. A snažím sa jesť, aj keď mi nechutí.“

Jaaaj, tak ty si už ozaj vo svojej koži. Zase tanečky s jedením. Len pred tromi dňami si sa pustila do štyristo gramového zemiakového majonézového šalátu a musela si si odtrhnúť od huby, aby si si trochu nechala aj na druhý deň.

Injekcia od primára

Ráno mi volá mama: „Môžeš?“

„Sekundu, mamula. Len si dám župan.“

„Čo si ešte neni oblečená?“

„Bola som ráno dole zakúriť a ešte som si chvíľu zdriemla. Bolí ma to hrdlo. Teraz som vyliezla z vane.“

„Ja ti chcem len povedať, že včera som volala tomu Julovi. Ale chytro sme sa povyprávali. Pýtam sa ho, jako bolo u doktorky. Že mu dala antibiotiká. Hovorím mu, že to neni dobre, hneď brať antibiotiká. Potom, keď ti volačo bude, ti nezaberú. Tak to hovoria, píšu. Že čo mu mala dať. Taký je podráždený, tak som sa ho vyše nepýtala.“

Sa mu nečudujem, keď ho takto nasieraš. Desať dní kašle, necíti sa dobre a ty mu povieš, že keď mu volačo bude. Čakal desať dní, nebežal hneď k doktorke.

„Ty si ako spala?“ mením tému.

„Ale, nebolo to bohviečo. Keď mi primár pichol injekciu proti bolesti, to bol balzam. Včera som ani necítila úľavu. Ale keď sa už môžem motkať po byte, to je dobre. Ráno by som si bola aj pospala. Ale musela som vstať o deviatej, lebo som sa bála, že ma Lydka nájde v posteli.“

Jasne. Zasa by si si pokazila imidž ránostajky. To len susedia vylihujú do obeda.

„A bola ťa pozrieť?“

„Áno. Práve odišla. Večer som radšej išla zazvoniť Lydke, aj Eve, že si idem ľahnúť, nech sú spokojné, nech mi tu nelozia.“

„Dobre, mami, keď ti bude smutno, môžeš mi ešte zavolať.“

Keď musíš, tak musíš

„Čo mamula, kto mal službu?“

„Rybárová. Aj sme sa povyprávali.“

„Tak si si dala pichnúť injekciu proti bolesti?“

„Ale čoby! Šak som zabudla!“

„Tak to je dobre. Znamená, že ťa nič nebolí.“

„Že nebolí! Ledva som tam obležala, také bolesti som mala.“

„Nechápem, ako môžeš zabudnúť na bolesť, keď ťa bolí.“

Chvíľu ticho. „Taká som priblblá.“

„No nič. Tak si zober Ibalgin a choď si ľahnúť.“

„Ja len čo sa pochválim, že mi chutí, už zas nemôžem jesť a musím.“

„Čoby si musela. Keď ti nechutí, nejedz!“

„Ale musím! To by som zoslabla.“

„Za jeden deň nezoslabneš.“

Viac zoslabneš, keď pribereš tri kilá za deň a musia ti ich za jedno poobedie odčerpať.

„No ale ja som sa ti pochválila, ako som včera schuti zjedla obed a do večera už nič. Nechutilo mi.“

„Mami, veď si mi večer volala, že máš chuť na šunku, len nevieš, či je ešte dobrá. Povedala som ti, ak nesmrdí a nie je zelená, môžeš si ju osmažiť na panvičke, hodiť na ňu dve vajíčka a budeš mať hemendex.“

„Vidíš, ozaj. Šak som to jedla na večeru. Ale dnes od rána mi už zas nechutí. A dnes tu ani nikto nebol. Ani Lydka ma nebola pozreť. Ale šak ja som rada. Aspoň mám súkromie.“

Čuduješ sa? Vedia, že keď niekto príde pred dialýzou, vyhodíš ho od dverí. Po dialýze si unavená, ideš si ľahnúť. Tak kedy?

„V Nemšovej už je chorá aj Monka aj Nina. Iva písala, že aj Jarko je chorý.“

„Jarko je chorý?! Teraz, keď ho potrebujem? Ešte sa päť rázy vrátil od dverí, že keby čosi, volaj, ja prídem.“

Hajzel jeden. A on si ochorie.

„Neboj, mami, veď Renátka je už zdravá, v pondelok ide do roboty. Julovi zaberú antibiotiká a čochvíľa sa všetci vyzdravieme. Ešteže susedia sa držia, keby čosi, chlieb ti kúpia.“

„Ja mám do Vianoc dosť všetkého. Šak Ivka mi nakúpila, aj Mišo mi od teba doniesol, mám v mrazáku čo len chcem.“

Po roce Vánoce, Vánoce...

„Mami, tak som rada, že Renátka poslala fotku zo štedrej večere. Sála z nej príjemná atmosféra. Smeješ sa tak schuti, vidno, že si sa tam cítila dobre.“

„Ale, prosím ťa! Ja mám také zlé pocity z celého večera, bola som jak lekvár. Julo ma vodil hore po schodoch, dole na večeru, robil mi asistenta. Dnes už chodím lepšie. A včera, jak také hebedo som bola.“

„Ale mami, na to vôbec nemysli. Kto v tvojom veku takto chodí. Tvoji rovesníci roky ležia, treba ich obracať. Teš sa, že je, ako je.“

„Veď Julino bol milý. Mal včera dobrú náladu. Naozaj sa o mňa staral. Aj Filip každú chvíľu si ku mne prisadol. Ale večera! To ti musím povedať. Tak Julko mi volal, či má Renátka prísť pre mňa pred vysmážaním, či po vysmážaní. Našťastie ma čosi osvietilo a povedala som, že pred vysmážaním. Išli sme s Julkom hore, že tam je teplejšie. A Renátka dole vysmážala a vysmážala. O siedmej sa pýtam – čo je s tou večerou?! Nie, žeby som bola hladná. Ale ja zoslabnem, keď nejem. O pol ôsmej sme večerali! Kapustu som sa bála, keď ma preháňa. Našťastie mala aj fazuľovú polievku, tak som jedla tú. Kapor bol dobrý, pekne vysmažený, mal veľké kosti. Ale šalát! Šak minulý rok urobila skoro ako tvoj. A teraz, hrozne, ale hrozne mi nechutil. Ja som neni prieberčivá, ale tento naozaj nebol dobrý. Voláký ružový, neviem, či cviklu do neho dala, či čo. Ale šak zjedla som. Ešte Filip mi hovorí, ty by si babka mala jesť v spoločnosti. Hovoríš, že doma ti nechutí. Má pravdu. Tam, keď všetci jedli, aj ja som bez odporu, celkom schuti všetko zjedla.“

Paňo maňo! Doma zješ dosť. S odporom, či bez odporu, to ti nedokážem. Ale prázdne kelímky a tvoja váha hovoria za všetko. Zo vzduchu nepriberáš.

„To som rada.“

„Som ti hovorila, že oni sa nevedia tešiť z darčekov ako vy, preto tam nerada chodím. Ale krivdila som im. Teraz si tak ulahodili, všetci sa tešili, ďakovali si. Renátka dostala najviac. Chalani jej nakúpili, som sa čudovala, že vedeli čo jej urobí radosť. Renátka bola uveličená a Filip jej hovorí – to preto, lebo ťa máme radi.“

Vymenuje mi všetky darčeky, ktoré kto dostal, podrobne popíše! Obdivujem. Ja by som si nezapamätala.

„No vidíš.“

„Mne kúpili album a také zábradlie, že mi Julko namontuje popri stene. To bol dobrý nápad. Fotky mám jak seno, takto si budem v albume pozerať. Večer o jedenástej som prišla domov, už som ti ani nevolala. Renátka sa ma pýtala, či mi má dať niečo domov. Tak som si povedala, že áno. Šak nemám doma navarené. Mohla by som si rozmraziť, ale dala mi aj polievku, aj kapra so šalátom. Len koláč mi nedala. Ten som už nevládala u nich, že šak mi zabalia. Ale šak mám čo jesť. Šak tie tvoje mám v ladničke.“

„A na dialýze ako bolo? Rozdala si darčeky?“

„Nie. Ani som ich z domu nebrala. Som vedela, že keď to máme posunuté a skrátené, bude tam len ten starý dedušo. Tomu nedám nič. On len prejde, opýta sa, jako sa máme. Ale zaujímavé, že moje meno si pamätá. Nikomu nepovie menom, len mne. Jako sa máte, pani Alexyová? Ale nie len on. Musí sa im to moje meno ľúbiť. Lebo ostatných ani neviem, ako sa volajú a moje meno tam znie porád.“

„Tak aspoň ušetríš. Toľko som ti toho nakúpila a nakoniec si dala iba doktorke.“

„No, lebo aj sestry sú choré. Je tam len polovica z nich. Ale šak medzi sviatkami porozdávam. A v piatok som vybehla aj hore k Eve. Má meniny aj narodeniny, tak som jej doniesla to veľké sušené ovocie. Strašne ma volala dovnútra. Nechcela som ísť. Povedala som jej – ty si sa odo mňa odstrihla, keď Frido zomrel, tak aj ja len takto medzi dverami. Taká bola prekvapená. Že ja som sa odstrihla?! Áno. Kedysi si každý deň pribehla, teraz vôbec. Keď neviem, kedy môžem, habkala.“

No, ty si miláčik. Pred týždňom ťa s vnučkou zachraňovala, záchranku volala a ty na ňu takto. Sú neskutočne tolerantné, inak by sa na teba už dávno vykašľali.

„Ani si nešla dnu?“

„Ale čoby. Nakoniec som posedela.“

Veď hej. Ale drahoty robiť musíš.

„No dobre, mamula. Tak to dopadlo dobre.“

„Ozaj a Peťka ako?“

„Včera už mala iba 37.6, nemusela som jej zrážať. Aj sa navečerala, potom puzzle skladala, tak dobre.“

„A Nemšovani?“

„Monka písala, že doobeda všetci kašlú ako tuberáci, ale poobede už aj oni lepšie.“

„Takéto Vianoce som ešte nezažila, aby všetci boli chorí.“

„Čo už. Tie budúce si to snáď vynahradíme.“

V krbe ešte nevyhaslo

Popoludní mi volá mama po druhýkrát: „Gabika, nemám program! Pozrite mi niečo. Nebudem telku zapínať len tak.“

„Peti, pozri niečo babke v programe! Mami, program som ti kúpila. Zajtra ti ho dám.“

„Jako mi ho zajtra dáš?“

„Malo to byť prekvapenie, ale poviem ti to teda. S Ivou sme sa dohodli, že zajtra ťa s Jarkom zoberú a pôjdeme do Nemšovej. Petra už nemá teplotu, môže zostať doma pár hodín sama. Kúpila som ti aj Ibalgin, nachystala vianočnú kapustnicu, aj majonézový šalát, keď si mala takú chuť na ten môj.“

„Gabika! Len mi povedz, čo by som ja bez teba robila!“

Rozosmeje ma to: „No to teda naozaj neviem, mami.“

Neviem, či ju tak dojalo jedlo, alebo plánované rodinné stretnutie. Najskôr oboje. Šťastím sa skoro rozplače.

„Tak dohodnuté, mami. Zajtra prídu pre teba Iva s Jarkom okolo pol tretej, potom vyzdvihnete mňa, o tretej máme byť u Monky.“

Usadíme sa v zimnej záhrade, oheň v krbe plápolá, Monka znáša na stôl.

„Gabika! Ty si mi sľúbila ten šalát!“ spomenie si mama.

„Áno, mami, neboj sa. Je v chladničke. Monka ti to dá, keď budeme odchádzať.“

Mama nenápadne drapká zo všetkého. Jednohubky, chlebíčky s nátierkou, ozdobené kúskom mozarely a olivou, oškvarkový pagáčik, syrový pagáčik. Po čase osloví Monku: „Podáš mi, prosím ťa, pagáčik? Ja nedočiahnem.“ Akoby to bolo prvé sústo. „Vieš, z čoho mňa na Štedrý deň preháňalo? Že som mala prázdne črevá. Keď som sa u Jula najedla, už mi bolo dobre.“

„Aha.“

„Vieš, čo je najhoršie? Že mi už ani sladké nechutí. Tie košíčky si robila ty, Gabika?“

„Áno mami.“

„Okoštujem. Tie linecké si robila zo špaldovej múky, Monika? To som ešte nikdy neskúšala.“ Okoštuje.

Teší sa, keď sa Nina na ňu smeje, rozpráva jej svoje bé, vá. Čo ju štve, že Iva s nami nesedí, okupuje ju Haňa. Odvlečie ju do svojej izby, v obývačke sa objavia, iba keď prídu predviesť novú tetovačku. Iva už má potetované obe ruky, Haňa aj biele pančušky. Postupne chodíme do tetovacieho štúdia všetci, iba babku Zuzku omilostila, pred ňou má rešpekt. Tato Mišo v duchu preklína darcu – deda Vlada a keby sme tam neboli my, zabaví jí to a vrátí až na konci školního roku. Som si istá. Sú tam tetovačky farebné, aj trblietavé, po čase sa trblieceme všetci, vrátane Niny. Neuveriteľným spôsobom sa trblietky prenášajú z jedného na druhého. Na oblečenie, aj na tvár. V duchu pesničky – už sa nám pozlaaatko li-i-goce... ligoce sa celá rodina. Príde pozrieť aj Mišov otec. To svetlo v očiach, keď berie na ruky malú Ninu, len ťažko popísať. Rozumie si aj s mojou mamou. Spomínajú na starý Trenčín, akoby oni dvaja boli rovesníci, pritom je len o čosi starší odo mňa. Čas príjemne plynie, mama sa zamyslí: „Moje vianočné želanie sa mi splnilo. Som spokojná.“

„Čo to bolo mami?“ som presvedčená, že povie, že sa chcela stretnúť s nami so všetkými a podarilo sa.

„Že vám nechcem byť počas Vianoc na obtiaž, nech sa nemusíte o mňa starať. Nikomu vám neprajem takúto starobu.“

„Ale mami, veď sú na tom ľudia horšie. Koľké roky ležia, musia ich obracať...,“ opakujem, čo už toľkokrát. Asi slabá útecha.

Je čas rozlúčiť sa, hovorím Hanke: „Vidíme sa na Hodžovej.“

„Na Hodžovej? To je zle.“

„Prečo? Veď k nám chodíš rada,“ prekvapí ma.

„Ale tu to bolo také príjemné, keď sme tu boli všetci.“

Myslela som, že by jej stačila iba Iva a nie. Vnímala tú rodinnú pohodu, ktorú nám v poslednej dobe berú choroby. Snáď budúci rok bude lepšie. Postupne sa obliekame, obúvame, lúčime.

„Kde je tá Monika?“ dožaduje sa mama.

Asi má pocit, že sa ešte nerozlúčili?

„Chcela som si od nej vypýtať oškvarkové pagáčiky. Tri.“

Monka položí Ninu, berie vrecúško a nakladá babke pagáčikov, aby nemala prázdne črevá.

V jednej ruke nesiem tašky, druhú jej ponúkam, nech sa ma chytí pod pazuchu a vykročíme k autu. Mišo ide popredu a svieti nám na cestu.

Mama zbadá, že má prázdne ruky. „Ty si mi sľúbil, že mi tú tašku zoberieš!“ preľakne sa, že šalát a kapustnica zostala u nich.

„Neboj sa, mami! Ja ich nesiem, pozri! V jednej máš darčeky, v druhej jedlo.“

Doma pozerám fotky, čo som len tak náhodne cvakla. Na jednej je mama zamyslená. Ten pohľad... akoby už dovidela kamsi, kde my ešte nie.

Pokiaľ chutí

„Podľa Jula sa prežieram,“ začína mama.

„Z čoho si to usúdila? Takto ti to určite nepovedal.“

„No nie. Ale hovorí mi, že u nich mi vždy chutí. Že nejem málo.“

„Nepočúvaj ho. Ty vieš najlepšie, koľko zješ.“

Aj keď, už som si tým neni istá.

„Včera som si zobrala jeden pagáčik do vačku, čo mi ešte ostal od Moniky, že ho na dialýze zjem. No nemohla som. Doniesla som ho domov a potom som ho zjedla.“

Miesto troch ti Monka naložila plný sáčok. Ak ti na druhý deň zostal jeden, musela si sa riadne premôcť. Vzhľadom na tvoje nechutenstvo. Čo všetko si pojedla za jeden deň, skladám z tvojich útržkov. Dva kelímky majonézového šalátu si mohla mať minimálne na dva dni. Dorazila si ho v ten večer. Ja viem. Aby si nezoslabla.

„Aha.“

„Tak sa mi krútila hlava, musela ma sestrička doviesť do šatne.“

„Koľko ti odčerpali?“

„Nie moc. Mala som štyridsať šesť, keď som prišla a znížili mi na štyridsať štyri.“

Konečne si prezradila váhu. V poslednej dobe podozrivo zabúdaš. Už viem prečo. Aj prečo sa ti zle dýcha. Máš štyri kilá naviac. U teba je ideálne štyridsať dva. Znova sa tvorí voda v pľúcach. Ak neschudneš, pridajú ti ďalšiu dialýzu v pondelok, ako Biskupičanke. Tak sa toho obávaš a nedochádza ti.

„Aj dnes som si hovorila – nejdem jesť. Nejdem jesť. A nakoniec vstanem a idem. Potom ani neviem, čo. Lebo keď ti chutí, ľahko sa rozhodneš.“

„Mami, nemala by si sa tým stresovať. Vidíš, že máš rezervu. Ak nebudeš jeden – dva dni jesť, nič sa nestane. Nemysli stále na jedlo. Možno budeš prekvapená, začne ti znova chutiť. Pozri, dôležitý je príjem a výdaj energie. Ty teraz máš výdaj minimálny. Nechodíš na prechádzky. Tak sa nesnaž jesť toľko, ako v lete, na jeseň, keď si chodila von. Množstvo stravy má byť primerané aj hmotnosti a veku človeka. Ty nepotrebuješ jesť zarovno Filipa, Renátky, Jula,“ volím opatrne slová, aby som sa jej nedotkla, ale aby pochopila, kam tým mierim.

„Asi máš pravdu. Idem si urobiť kávu, kašlem na jedenie. Na tú mám chuť.“

Kým jej chutilo, nič som nehovorila. Nech. Tak si skráti o čosi život, ale s chuťou. No čo ak jej naozaj teraz nechutí a núti sa do jedla, len aby nezoslabla. Pri jej diagnóze je to zlá cesta.

2023

Január 2023

Hovor hlasnejšie!

Ráno skúšam hlas. Petra schváli: „Hovoríš lepšie, ako včera.“

Ešte si pre istotu odkašlem a vyzváňam mame. Volaný účastník sa nehlási. Zasa nechala mobil v spálni a do kuchyne nepočuje. Skúsim neskôr. Hovorila mi, že keď spadla, spoliehala sa na to, že keď sa mi neohlási, zalarmujem susedov a nájdu ju. Keby som to robila zakaždým, neviem, neviem. Skúsim o pol hodinku. Zdvihne po druhom zvonení: „Gabika, práve som otvorila dvere Betke. Zavolám ti, keď odíde.“

„Dobre, mami.“

Prešli takmer dve hodiny, keď mi volá. Rozpráva čo Betka, všetci jej príbuzní. Vráti sa k nedeli, keď boli chalani. Čo zjedli, nezjedli, čo doniesli, nedoniesli. Čo Julo skritizoval.

„Mali aj takú kapustu. Ale tú mi nedoniesli, lebo tam bola aj klobása, aj mäso, taká hustá, to by som nejedla. Gabika, ja ťa nepočujem! Ako držíš ten telefón?“

„Mami, telefón za to nemôže. Nemám hlas.“

„Šak neviem, čo hovoríš. Hovor hlasnejšie! Šak teba som vždy dobre počula.“

„Nemôžem hlasnejšie. Veď som ti včera hovorila, že ma bolí hrdlo. Nedá sa mi.“

„Že Julo za to nemôže? Že inakší nebude? Či tú kapustu nemôžem? Šak mi ju ani nedoniesli.“

Pochytí ma záchvat smiechu z bezmocnosti. Petra naopak, rozčúli sa: „Čo ti furt vyvoláva, keď vie, že si chorá!“

Mama sa nenechá odradiť, pokračuje ďalej, ale snaží sa zapojiť do rozhovoru aj mňa. Je mi čudné, vždy si vystačí sama. Stačilo aha, no, hm, fíha. Už to mám! Ona práve tieto krátke slovíčka teraz nepočuje a má pocit, že nepočúvam s porozumením. Keď poviem celú vetu, niečo z toho pochytí.

„Gabika a liečiš sa? Dokedy ten hlas budeš mať takýto?“ hovorí mrzuto. Z fázy – ty si pilier rodiny, všetci ťa potrebujeme, nemôžeš byť chorá! Prešla do štádia – len aby som ťa počula. Nech viem, že ma počúvaš.

„Liečim, mami, ale všetkým to trvá dlho, či sa liečia, či nie.“

„Julo sa pýtal, či berieš také dva lieky. Zabudla som, ako sa volajú. Tak som mu povedala, že áno.“

„Dobre si mu.“

On bol s tými dvomi liekmi chorý tri týždne. Verím, že ja s mojimi – cesnak, cibuľa, repíkový čaj a vlastnoručne vyrobený vianočný punč, to dám za dva.

Chlapec

„Gabika, tak sa mi v noci aj cez deň zle dýchalo, dýchala som, jak keby som bežala. Nemohla som sa dočkať, čo tá sanitka príde. Chrbát ma bolel, ledva som nastúpila. Mala som moc vody na pľúcach. Neviem, kde sa len tá voda bere. Žeby z tých štyroch kilov navyše? Odčerpávali mi ju, všetci okolo mňa behali, kyslík mi dávali, jakúsi injekciu. Jak keby som mala štyridsať horúčky. Neviem, čo toľko behali. Ale, šak tam nemajú čo robiť, nech behajú.“

„Aj vtedy, keď si naposledy nemohla dýchať, behali okolo teba a potom ti pridali ďalšiu dialýzu.“

„Toho sa ja najviac bojím.“

Tak sa neprejedaj, drž si svoju váhu.

„Teraz sa ti dobre dýcha?“

„Áno, už je to celkom dobré. Aj krv mi zobrali, že mám vysokú sedimentáciu, nejaký zápal v tele. Predpísali mi antibiotiká, že či mi má kto pre ne ísť. No nemá. Tak si predstav, že tá doktorka mi ich išla zobrať do nemocničnej lekárne. Ale predpísali mi aj probiotiká a čosi od kašľu. Šak ja by som to ani nebrala. Len oni sa ma potom stále vypytujú, či mi to už niekto doniesol. Šak ja cigánim. Ale zas nemôžem stále a vo všetkom. Chcem zavolať Julkovi. Ale to až poobede, lebo dlho spí. A potom mi zas povie, čo som mu skôr nezavolala. Ale, povedz mi, nemohol by taký chlapec, aj dva tri razy do týždňa za mnou pribehnúť?“

Ten chlapec má šesťdesiat sedem rokov a po trojtýždňovej chorobe vyzerá na viac. Stretla som ho. Viem.

„Julo ti stále hovoril, že si máš dať predpísať antibiotiká, že ti chrchle na prieduškách. Ty si sa bránila, že ti nič nie je. Tak teraz bude spokojný a donesie ti aj probiotiká. Len mu zavolaj.“

„A ty sa máš ako?“

„Môj zdravotný stav nebudeme rozoberať. Petre to nerobí dobre, bojí sa, kto sa o ňu postará.“

„Ale šak to je počuť, nemusíš mi ani hovoriť.“

Hlas je to najmenej. Keby som ti povedala, že v noci sa mi zapchá nos, nemôžem dýchať, keď dýcham ústami, dráždi ma na kašeľ, oko mám zapuchnuté, zahnisané, ulepené... Petra by sa zrútila. Aj tak dnes ráno plakala, že už toho má dosť. Zo všetkých strán sa valia informácie, ako sa kto má zle, všetci sú chorí.

„Už si si zobrala tú tabletku?“

„Ešte nie. Sú to také... tie farebné. A je tam napísané, že sáček nemáme rozoberať, ani ho jesť. Tak sa musím poradiť so sestričkou.“

„Mami, to puzdierko nemáš rozoberať, ale prehltnúť celé.“

„Ale tam je napísané, že ho nemám jesť.“

„Buď si to zle prečítala, alebo je to zlý preklad. Prehltni to celé. Nič sa ti nestane. Nie je to sáček, ale puzdro a to je jedlé.“

Zlá noc

O pol desiatej ráno zvoní telefón. Mama: „Gabika, zavolaj Ivke, že z tej kávy dnes nebude nič. Nech pre mňa nechodí. To je tak vždy, keď ja sa na niečo teším.“

„Čo sa stalo, mami?“

„Ale. Celú noc som nespala a nemohla som dýchať. Idem zavolať doktorke na dialýzu, čo mám robiť.“

„Dobre, mami, potom mi zavolaj.“

Volám Ive: „Mohla by si prísť do Trenčína skôr? Babka na kávu nepôjde, v noci nespala, zle sa jej dýchalo. Volá doktorke na dialýzu. Asi bude treba ísť na RTG pľúc. Už minule ju posielala.“

„Dobre. Nachystám sa. Keby čosi vieš, volaj!“

Volá mama: „Doktorka mi povedala, že to bude niečo iné, nepatrí to k nim. Včera mi vodu odčerpali. Mám si zavolať 155.“

„Dobre, mami. Iva príde za tebou do nemocnice. Ale nečakaj na ňu. Zavolaj si sanitku, ako ti povedala doktorka. Iva by tam s tebou krúžila, hľadala miesto na parkovanie a nič by ste nevybavili. Sanitka ťa dovezie, kam treba. A zober si pre istotu aj tašku s vecami, keby ťa tam nechali.“

„Ivi, babka pôjde sanitkou, čakaj ju v areáli nemocnice.“

Iva ma priebežne informuje: „Už je v ambulancii geriatrie, myslím, že jej nič neni. Predbehli sme celú čakáreň, lebo prišla záchrankou a ešte pindala, čo toľko čakáme.“

„Mne sa tiež zdala podozrivo svieža na to, že celú noc nespala. A dýchala normálne.“

Ďalšia správa: „Pýtala som sa záchranky, aký by bol postup, keby som ju priviezla ja. Povedali, že ja by som sa s ňou nikde nedostala. Ak je jej stav život ohrozujúci, má volať záchranku. Ak nie, má ísť k obvodnej lekárke.“

Som celkom pokojná. Na Ivu sa môžem spoľahnúť.

Okolo pol štvrtej príde správa: „Zobrali jej tri krvi, urobili RTG pľúc, šecko OK. Už sme najedené, boli sme v Plzenskej pivnici. Tam som ju nechala na chvíľu na starosť Jarkovi. Išla som pre auto a babka sa strepala na schodíku pred dverami. Tak sme jej ešte ruku fačovali.“

Iva pokračuje v reportáži aj po príchode k babke: „Na tej ruke má roztrhnutú kožu. Je to dlhé, ale je to len koža. Celý čas s tou rukou diriguje, keď rozpráva, udiera do sedačky. Takže dobrá správa je – nebolí ju to. Horšia – takýmto štýlom sa jej to tak skoro nezahojí.“

Neviem sa dočkať, čo zavolá mama. Viem, že to bude v momente, ako Iva s Jarkom zatvoria dvere. Tak aj bolo.

„Taká som otrávená. Taká sprostá doktorka prišla. Kázala mi ľahnúť si na nosítka. Čoby som ja ležala! Ja môžem sedieť, aj prejsť ten kúsok môžem! Musela som si ľahnúť a ešte ma aj priviazali! Oni sa zbláznili! Šak som ja už išla sanitkou a nikdy ma nepriväzovali! Prišli sme tam, poležiačky ma vyviezli na geriatriu. Vnútri som už sedela. Odmerali mi tlak, zobrali krv, urobili EKG. Hovorím im – to mi načo robíte?! Toto mi všetko robia na dialýze! To sú duplicitné vyšetrenia. Sedela som tam jak taká tekvica potom a nič so mnou nerobili. Tak hovorím sestričke, že idem na chodbu povedať vnučke, nech sa ide zatiaľ naobedovať. Že nie. Že nesmiem odísť. O chvíľu som sa zdvihla, že ja idem. Nikde nechoďte! Čo som vám povedala! Šak jej len poviem... Nesmiete ísť nikde. Volali ste záchranku. Šak so mnou aj tak nič nerobíte. Tak mi znova zobrala krv. Vždy, keď som sa ozvala, tak znova čosi urobili. Tlak odmerali, znova EKG. No hundrala som. Taká som bola najedovaná! Ale tá Ivka, ona ma vie tak usmerniť. Ona mi nedá za pravdu. Vždy mi vysvetlí, prečo musím čakať. Všetko vie vybaviť s takou pokorou a noblesou.

Keby si čítala tie čety, čo dnes písala... jej slovník má ďaleko od noblesy. Prekladám v texte do prijateľnejšej podoby pičuje, zdrbala sa, v piči... aby som nepobúrila čitateľov. Ale je skvelá. Na slovíčkach nezáleží.

Dve reštaurácie už boli zatvorené. V tretej ešte varili. Chcela som si dať niečo také ľahké. Tak som si dala vyprážaný syr s varenými zemiakmi. Nie s hranolkami.

Naozaj ľahučké. Priam diétne.

Na jednu porciu dva syry! Tak som si nechala aj domov zabaliť. Budem mať na zajtra. Ivka išla pre auto. Jarko mi otvoril dvere a tam taký schodisko! Spadla som, nastrčila som ruku, aby som si tvár chránila.“

„Jarko ťa nezachytil?“

„Nie. To keby som bola s Mišom, ten by ma ani spadnúť nenechal. Ale Jarko, ten je taký... pomalší.

Aha. Noblesa. Pomalší. Mala si na mysli retardovaný.

On ani nič nehovoril. My sme sa s Ivkou vyprávali a on tam sedel a nič. Ticho. Bol sa snowbordovať. Ivka mu zavolala, nech príde za nami. No poviem ti, Gabika, otrasné je to na tej geriatrii. Toľkéto časy tam presedeť.“

„A čo tí, mami, čo sedeli v čakárni od rána. Ty si ich predbehla.“

„No čoš! Oni sedeli v čakárni a ja vnútri. Jaký rozdiel.“

„Dobre, mami, som rada, že to máš za sebou. Zober si Lexaurin, aby si sa dobre vyspala.“

Iva po príchode domov bola ešte plná dojmov, pokračovala v líčení záchranárskej story.

„Vykrikovala tam, že už jakživ nezavolá 155-ku. Tak som jej vysvetlila, že záchranka je tá najrýchlejšia možnosť. Trvalo to tri hodiny, ale inak by sme to nevybavili ani za celý deň. Keby ju ja doveziem do nemocnice, ideme na urgentný príjem. Tam vybavia všetkých zomierajúcich, pošlú nás na geriatriu. Tam pustia najskôr všetky záchranky, dnes ich bolo šesť, našťastie, babka prvá. Tak snáď si to zapamätá.“

„Áno. Ja som jej tiež dôrazne povedala. Ak si zavoláš záchranku, musíš rešpektovať ich pravidlá. Ak si schopná v sanitke sedieť, nastúpiť do nej, máš si ísť k obvodnej.“

„A ešte dramatické okienko,“ pokračuje Iva. „Už som vedela, že babku vezie záchranka na geriatriu. Poskakovala som tam, aby som bola čo najskôr pri nej. Tipla som si, že toto už sú oni. Sanitka zastavila, dvere zatvorené, vnútri poskakovala doktorka, sanitka sa otriasala, asi desať minút nikto nevyšiel. Hovorím si, je to v prdeli. Oživujú ju. Konečne vyšla doktorka, zaslzené oči – pýta sa ma – vy ste vnučka? Áno. Viete, stará mama. Hlavou mi už beží – je tam. Mame to pôjdem povedať osobne, nebudem jej volať. A ona pokračuje – nezobrala si ráno lieky. To musíte na ňu dávať pozor! Som myslela, že jej dám jednu medzi oči. Ona si myslela, že babka je senil, čo zabúda na lieky. Tak som jej vysvetlila, že babke bolo ráno zle, nejedla a nechcela si ich dať na prázdny žalúdok. A aby si mala novelu kompletnú, tak keď sme išli na ten RTG, vyprevádzala nás jedna zo sestričiek z geriatrie. Dvere všade pootvárané, plná čakáreň a babka na plnú hubu kričí a ukazuje – táto je aspoň milá, ale hentááá!!!!“

„No, to je moja mama. Hovorila mi, že ty všetko vybavuješ s pokorou a noblesou.“

„Tak ona pozná to slovo, že pokora! Škoda, že to sama nikdy nevyskúšala,“ smeje sa Iva.

Nemá sa kto postarať

„Akosi spala, mamula?“

„Ale šak dobre. Zobrala som si Ibalgin a spala som. Len som tak rozmýšľala, že o mňa sa celkom nemá kto postarať. O Pavlínku sa deti starali. Tento týždeň sa to ukázalo. Nohy ma neposlúchali, jednu ruku mám zapuchnutú druhú ofačovanú a nechali ste ma tu napospas.“

„Mami, mne je to ľúto. Viem, že by si tam už nemala byť sama. Trápi ma to, že sa o teba neviem postarať. Ale nedokážem skĺbiť starostlivosť o teba, aj o Petru.“

„A Julo? Veď ma vo štvrtok videl, v akom som stave. V piatok ani nezavolal, ani neprišiel. Čo mal také súrne, že nemohol prísť. Veď on nemá celkom nič na starosti.“

Nebudem ti hovoriť, že Julo zavolal v piatok večer mne, aby som išla v sobotu za tebou, že on bol vo štvrtok. Piatok akoby neexistoval. A Petru vôbec neberie do úvahy. Že mne ide autobus do Biskupíc raz za hodinu, naspäť rovnako, to nerieši.

„Rozprávali sme sa deťmi, aj s Julom, že by ti bolo najlepšie tam, kde bola teta Pavla. Nie, ja nikde nepôjdem. Ja by som si tam nezvykla. Šak už tu dlho nebudem. Ja to vydržím, nebojte sa. Keby bola tá eutanázia, už by ste mali odo mňa pokoj. Ale takto, čo mám urobiť.“

„Mami, ako to hovoríš. Chodili by sme tam za tebou. Mohla by si posledné roky prežiť pekne. Nedali by sme ťa hocikde.“

„Nie. Keď už, tak tú opatrovateľku na štyri hodiny. Ja by som do desiatej spala, potom by tu bola so mnou ona.“

„Mami, ale ty potrebuješ starostlivosť aj v noci.“

„Čoby som potrebovala.“

„A keď zasa spadneš?“

„Aj tam môžem spadnúť.“

„Ale nenechajú ťa ležať na chodbe päť hodín.“

„Peťke povedz, nech za mnou neplače, keď tu nebudem. Že tak to bude najlepšie.“

Petra všetko počuje, plače. Vykrikuje: „Ja som všetkému na vine. Keby si nemala mňa, mohla si sa starať o babku.“ Príde za mnou po kolenách, berie mi z ruky telefón: „Babi, tak to aspoň skús! Keď sa ti tam nebude páčiť, môžeš sa vrátiť.“

„Peťulka, ty sa pre mňa netráp! Veď dnes ráno ma nič nebolí. Raňajky som si spravila, teraz si polievku zohrievam.“

Petra odchádza do svojej izby, záchvat plaču sa stupňuje, potrebujem ju ísť upokojiť.

„Mami, musím ísť za Petrou, dať jej tabletku, kým si nezačne hrýzť ruku.“

„Povedz jej, nech sa pre mňa netrápi!“

„Mami, to sa nedá rozkázať. Trápim sa ja, Ivana, Monika, Julo, všetci sa trápime. O ničom inom teraz nehovoríme, hľadáme riešenie. Iva mi včera sama povedala, nech si uvedomím, že sa nemôžem starať o Petru, aj o teba. Dohodli sa s Monikou, že sa budú na prechodné obdobie u teba striedať. Zajtra príde Monika z Nemšovej. Ráno Ninu nakojí, potom jej Mišo dá nejaký príkrm a vráti sa domov, aby Mišo stihol do roboty na jednu hodinu. V utorok na dopoludnie príde Iva z Vlčieho Vrchu, Jarko sa postará o kozy. Prechodné obdobie. Minule si bola už naklonená domovu dôchodcov, tak sme chceli zajtra začať vybavovať.“

„Nie. Nie. Nemusia chodiť, ja to zvládnem, už je mi lepšie. Najhoršie mám za sebou.“

„Dobre, mami, dnes príde Julo, porozmýšľaj a porozprávaj sa aj s ním. Ja už naozaj musím ísť za Petrou.“

„Peti, dám ti tabletku, len sa trošku upokoj, aby si ju mohla prehltnúť.“

„Drž mi prosím ťa ruky, aby som sa nedohrýzla.“

Upokojí sa, prehltne tabletku, ide si ľahnúť a zaspí.

Dnes

Andula ma podvečer vytiahla na hrádzu, vyvetrať sa. Po piatej už držím v ruke telefón, sledujem displej, aby som včas zareagovala, keď zavolá mama po návrate z dialýzy.

„Áno, mami?“

Dúfam, že nebude počuť okolitý ruch. Tvárim sa, že som doma s Petrou. Len nedávno mi brat povedal, že keď ma stretol v meste s Hankou, myslel si, že Petra už môže byť doma sama. Keď mám ísť k mame, nemôže.

„Konečne tam bola dnes doktorka,“ začína mama.

„Tak si jej porozprávala o záchranke?“ Nevedela sa jej dočkať, aby jej porozprávala zážitky z geriatrie.

„Áno. Hovorila som jej, kde ma chcete dať. Čakala som, že ona vám to odsúhlasí. Lebo ona mi často hovorila, že by som nemala byť doma sama. A predstav si, že nie. To nikto nemá pre vás izbičku, kde by ste mohla byť? No, nemá. Nemohli by sa deti presťahovať, vymeniť si s niekým byt, aby boli blízko vás? Nemôžu. Majú pri dome záhrady.“

„Mami, ty si jej nepovedala, že mám dcéru na vozíku, ale že mám záhradu?“

„Ale povedala.“

„Akoby som Petru vozila do chránenej dielne cez celé mesto autobusom a ešte sa starala o teba?“

„Pýtala sa, či nemám nejaké susedy. Že by stačilo, keby na mňa občas prišli pozrieť. No, mám. Že určite sa nájde nejaké riešenie, aby som tam nemusela ísť. Gabika, nemôžeš to oddialiť?“

„Nemôžem. Potom už nebude nikde miesto.“

„Šak sa nemusíme ponáhľať. Voľakedy bude.“

„Čo si obedovala, mami?“

„Morčaciu slížikovú polievku a mäsko. Asi morčacie.“

„To bolo kačacie, mami.“

„Včera som jedla to rizoto, tak som si dnes urobila zemiakovú kašičku z krabičky. Pochutila som si. Stále mi dávajú infúzie, oni si myslia, že zosilniem. Iste aj preto, že nepriberám. Šak som taká osprostená, že som sa ani nepozrela, koľko vážim.“

„Čo sprcha?“

„Osprchovala som sa. Doktorka povedala, že to nemusím mať ofačované.“

„Nemala si problém vojsť do vane?“

„Nie. Veď ja tam mám z jednej strany práčku, z druhej tú policu na vani. Celkom bez problémov. A ako sa má Peťka?“

„V noci zasa nespala, o druhej napísala básničku.“

„Áno?“

„Čo Nemšovani?“

„Neviem. Nehovorili sme dnes spolu. Voľačo zjedz, mami a choď si ľahnúť, v telke aj tak nič nie je.“

Rozlúčime sa. Cestou ešte nakúpim, prídem domov okolo šiestej. Petrina prvá otázka: „Už si hovorila s babkou? Čo je? Ako?“

Porozprávam jej.

„Ale veď tá babka klame! Neverím, že jej to povedala doktorka na dialýze.“

„Áno, Peti. Ona iba cez doktorku vyrozprávala, ako si to ona predstavuje.“

„Ale takto nás klamať?!“

„Petra, predstav si, že by sme tebe povedali, že v stredu ťa odvezieme do domova sociálnych služieb. Že sa nemá kto o teba postarať. Bola by si schopná použiť čokoľvek, aby si tam nemusela. Je to pud sebazáchovy.“

„Tak ty sa jej zastávaš?“

„Áno, zastávam. Chápem ju. Ale to neznamená, že sa zajtra nebudeme snažiť, presvedčiť ju, že pobyt v zariadení je pre jej dobro.“

Deti moje

„Nevolala si mi Gabika?“ telefonuje mama.

„Nie, mami. Idem s Petrou na psychiatriu. O chvíľu nám ide autobus. Julo neprišiel?“

„Ale čoby. Julko je tu. Len sa mi zdalo, že mám od teba zmeškaný hovor. Tak vás nebudem baviť.“

„Dobre, mami. Keď sa vrátime, Petra sa musí prezliecť, zaveziem ju do roboty. Zavoláš mi, keď sa vrátiš z dialýzy.“

Píšem bratovi, čo bude ďalej. Vysvetľujem situáciu s Petrou. Prichádza odpoveď – neviem, akoby si ty znášala pätnásť rokov bez celého víkendu. Mám na teba veľmi ťažké srdce. To moje mi ide puknúť. Pätnásť rokov? Neviem. Nepočítala som. Vážila som si, že tam s Filipom po nedeliach podvečer chodia. Že to mama vnímala ako návštevu a ja som vláčila nákupy, aby mala čo chalanom... to naozaj nebudeme riešiť. Že on sa cez týždeň vypol a ja som každučký deň počúvala mamine „novoty“ a chtiac-nechtiac žila jej život. Keď som mala depresie a prosila ju, nech mi aspoň jeden deň nevolá, nech volá bratovi, nepomohlo.

„Gabika, veď ja nič od teba nepotrebujem, len sa porozprávať. U Jula nikdy neviem, akú bude mať náladu.“

Možno, keby si neurobila zo mňa bútľavú vŕbu skôr, než som dovŕšila osemnásť, mala by som viac psychických síl sa teraz o ňu starať. Najskôr sťažnosti na svoju mamu, potom na nášho tatu, keď zomrel, v tom, na čo jej bol dobrý, som ho zastúpila ja. Nákupy, úrady...

Premýšľam. S bratom sme prestali komunikovať, všetky informácie máme sprostredkované od mamy. Mama je manipulátor. Malo mi to dôjsť skôr. Ona nás znepriatelila, rozdelila. Zavolám Julovi. Dosť vecí si vysvetlíme a mne už nezviera žalúdok, keď vidím na displeji jeho meno, ani keď mu idem zavolať ja. Začali sme spolupracovať. Zhodli sme sa na tom, že mama doma zostať nemôže. V najdrahšom domove pre seniorov je voľné miesto, ostatné sú plné. Pripravujeme mamu, vypĺňame a podávame žiadosti. Máme rozdelené služby, každý deň je u nej niekto iný. Zdôrazňujeme, že je to prechodné obdobie, nedá sa to takto dlhodobo.

„Mami, volal mi riaditeľ, že sa máme tento týždeň rozhodnúť. Včera mal troch záujemcov. My to máme vybavené, môžeš nastúpiť hneď. Ak to budeme odďaľovať, je možné, že nás niekto predbehne.“

„Nebudem na to pripravená nikdy, ale poslúchnem vás.“

„Dobre, mami, tak budúci týždeň.“

„Len mi povedz, z čoho som taká slabá?“

„Mami, je to vekom. Ujo Jožko bol tiež slabý. Lydka mi hovorila, ako jej padal a ona sedela pri ňom na zemi a plakala, lebo ho nevládala zdvihnúť.“

„Áno? Šak ja som hovorila primárovi, nech mi voľačo pichne na zosilnenie. Po každé mi dá niečo do stroja. Vtedy mi voľačo pichol, keď sme išli na Vlčí Vrch na Štedrý deň k Ivke a jaká som bola silná. Teraz mi už nič také nevie dať.“

To bolo pred štyrmi rokmi. Zábavné je, ako jedným dychom hovoríš o eutanázii a zároveň pýtaš vitamíny a nutri drinky, aby si tu bola do sto rokov.

Nakupujem nové nočné košieľky, nátelníky, sivú flaušovú domácu súpravu, šedé kroksy, teplé ponožky, nech je tam pekná a v teplúčku. V ten deň je u mamy Iva. Po ceste domov píše: „Dievčatá, ja som to argumentačne nezvládla. Že načo tam má ísť. Takže deň sme nedohodli žiadny.“

Volá mama: „S Ivkou sme podebatovali, bola tu od pol tretej, teraz odišla. S ňou je tak fajn. Ona ma chápe. Hovorila, že som tú 155-ku ani nemusela volať. Medzi ľuďmi sa mi už dobre dýchalo. A to, že som spadla, to sa mohlo aj tebe stať. Bola tam tma, potkla som sa. Uznala, že môžem byť doma, len ona nechce ísť proti vám. Mama je rozšupnutá, páči sa jej, že má každý deň spoločnosť.“

„Mami, to nie je pravda. Iva mi písala, že sa jej nepodarilo presvedčiť ťa.“

„Ja si tam nikdy nezvyknem. A nepotrebujem to. Už ma ruky nebolia, nemusíte sem chodiť.

Nič nepotrebuješ. Ani umývať sa. Keď ti chcem pomôcť s hygienou, šak ja som čistá. U mňa sa nepráši. A včera som sa sprchovala. Dala som si rukavicu na tú zafačovanú ruku. Nemydlila som sa. Len som sa tak dobre opláchla.

A budem chodiť von, nohy mi spevnejú. Keby bolo lepšie počasie, išla by som s chodítkom.“

„Mami, keby bolo dobré počasie, trúfla by si si ísť s chodítkom?“

„No, sama nie. To som sraľo. Šak s Julkom by som išla. A on by si vybavil asistenciu a štyri hodiny denne by sem chodil, zaplatili by mu to.“

„Asistencia je do šesťdesiat rokov. Tebe by mohol vybaviť opatrovateľský, to je dvadsaťštyrihodinová starostlivosť. Julo k tebe bývať nepôjde.“

„Šak by tu nemusel bývať. Len by mi prišiel voľačo porobiť.“

„To nejde. Zo sociálneho chodí kontrola a ty nemôžeš byť doma sama. V Seniorville bude o teba postarané kráľovsky. Nebudú ťa budiť. Raňajky ti urobia, keď sa sama zobudíš. Veď ty si spoločenská. Bude ti tam lepšie, sťažuješ sa na samotu. Budeme za tebou chodiť. Môžeme ťa zobrať na návštevu k Monke, Ive, k nám, k Julovi, tak ako doteraz. To nie je väzenie. Celkom si viem predstaviť, že keď to vyskúšaš, povieš si, prečo som sem nešla skôr.“

„To nikdy nepoviem! A nechcem, aby ste mi doplácali. Dôchodok mi na to stačiť nebude.“

„A aby Monika od malých detí za tebou chodila, to chceš.“

„Nechcem. Nemusíte sem chodiť, deti moje. Ja nič nepotrebujem. Štrnásť rokov som tu bola sama, budem aj ďalej.“

Prekvapenie

„Ahoj, mami. Už si naobedovaná?“

„Áno. Polievku som zjedla a druhé mám nachystané.“

„Akú si mala?“

„Ja to teraz robím tak, že vytiahnem polievku a čakám, aká bude. Morčacia so slížami.“

„To máš ako ‚kočku v mechu‘. Keď som bola malá, kupovala si mi takú krabičku a nikdy som nevedela, čo bude v nej. Prstienok, korálky... bavilo ma to.“

„Včera som hovorila tým sestričkám, aký je to rozdiel. Aké sú ony a aké boli na geriatrii.“

„Je to rozdiel, mami. Na dialýze je už taká rodinná atmosféra. Je to tam zabehnuté, žiadne nepredvídané situácie. Na geriatrii majú plnú čakáreň a keď príde záchranka, všetko sa naruší. V ten deň, keď doviezli teba, prišla ešte šesťkrát.“

„Ja som tam nikoho nevidela. Nič tam sestričky nerobili, žiadneho pacienta neprijali. Len mne občas odmerali tlak, zobrali krv, urobili EKG.“

„Lebo nemohli iného zobrať. Museli ťa pozorovať, ako dýchaš. Šak sedela ďaleko, ani by to nepočula. Ani sa nerozprávala so mnou. Pozrela do karty, videla môj vek a z toho usúdila, že som dement. Toto ja nemám rada. Nech sa so mnou najskôr porozpráva a urobí si úsudok. Primár sa len zasmial, keď som mu to hovorila. Mne to teda smiešne neni.“

„Každý sme na niečo citlivý. Vieš, oni majú určené pravidlá, ako postupovať pri pacientoch, ktorých privezie záchranka. Ak by ich porušili, ich za to potrestajú.“

„Aj primár sa ich zastával.“

„Iva má kamošku záchranárku, tak pozná túto problematiku. Hovorila ti Iva, čo všetko si vypočula v čakárni? Taká babka s dedkom. Sestrička jej hovorí, dedko musí tento liek zobrať ráno po jedle. Ale on hneď, keď ráno vstane, dá si jabĺčko. To je dobre. Stačí aj jabĺčko. Len aby čosi zjedol. Ale to je pol deci! Hovorí jej babka. Jaj tak to potom nie. Po poldeci musí niečo zjesť a potom si dať liek.“

Mama sa nesmeje.

„Chápeš. Dedko pije jabĺčkovicu, sestrička si myslela, že je jablko.“

„Aha.“

„Dúfam, že si chalanom nevarila puding.“

„Ale nie. Mám tú ruku ešte takú klavú. Ale neviem, čo im dám.“

„Veď Monika hovorila, že si mala na stole plný tanier keksov, keď tam bola.“

Teraz, keď ti sladké nechutí, nemal to kto zjesť.

Mame nespomeniem, že prídeme aj my, s dievčatami. Brat usúdil, že to bude lepšie. On s Filipom príde skôr, my ako prekvapenie. Tak uvidíme, kto koho prekvapí viac.

Ja ti neviem

Zazvoníme. Otvára nám brat, mama nepočuje. Vojdem do obývačky.

„Gabika! A ty si ako prišla?“ mama je prekvapená.

„Monka ma doviezla.“

„Aj Monika je tu?“ teší sa mama.

Len čo sa povyzliekame a usadíme, zvoní Iva.

„Aj Ivka prišla?! Toto je môj najkrajší deň. Či ste sa prišli so mnou rozlúčiť?“ zneistie.

Monka napiekla osie hniezda, Iva priniesla bonboniéru. Vybaľujú, ponúkajú, zahovorí sa to. Mama sa skloní, na zemi pri fotelke má igelitové vrecko s fotkami.

„Toto som akurát išla vyhodiť. Keď ste tu, pozrite si, či niečo z toho nechcete.“

„Vy si pozrite a čo nebudete chcieť, ja beriem!“ prejaví záujem Iva.

Chytím do ruky prvú fotku, nemôžem uveriť. Často práve na túto myslievam, že by som si ju vypýtala. Vykúkam spoza stromu, mám asi jedenásť. Bol pekný slnečný deň, vybrali sme sa s mamou a tatom na Brezinu. Neviem, kde bol brat, kde babka Anička. Rozhodne to nebola bežná situácia, ísť niekam takto v trojici. Mama s tatom sa nepohádali, rozprávali sa, tato mal so sebou Flexaret a odfotil si ma. Tá zriedkavá pohoda mi zostala v spomienkach aj cez túto fotku.

„Mami, prečo si ma chcela vyhodiť?!“ pýtam sa jej napoly dotknuto, napoly žartovne.

„Čo ja viem. Je tých fotiek moc, nezmestia sa mi všetky do toho albumu.“

Rozprúdi sa debata okolo fotiek, spoznávame, kto je kto, smejeme sa.

Po hodnej chvíli si uvedomím, že niekto by mal začať s tým, kvôli čomu sme prišli.

„Mamula, chceli by sme sa s tebou porozprávať o tom zariadení. Mala by si tam nastúpiť tento týždeň.“

„A kedy ma chcete odviezť na tú popravu?“

„V stredu.“

Mama nič nepovie, iba zvraští tvár na nepoznanie.

„Mami, veď to nie je zo dňa na deň. Pripravovali sme ťa na to už od minulej zimy. Pamätáš?“

„Áno. Keď si mi to vtedy prvýkrát povedala, myslela som, že mi srdce pukne. Som zvedavá, čo na to povie primár, keď mu to poviem. Lebo doktorka...,“ opakuje, čo mi už rozprávala. „Zajtra pôjdem povedať aj Lydke a Eve to tajomstvo. Aj Betke.“

„Mám pre každú nachystanú veľkú bonboniéru Merci a Griotku. Pôjdem im to odovzdať ako poďakovanie.“

„Lydke a Eve nič nenos! Tie za mnou teraz vôbec nechodia. Len Betka mi každý deň volá, ako sa mám.“

„Možno preto, že vidia, že každý deň za tebou chodí niekto z nás. Ja im to chcem dať sama za seba. To som ja kúpila. Pre mňa bolo veľmi dôležité, že mi zavolali, keď sa ti niečo stalo, mohla si sa kedykoľvek na ne obrátiť o pomoc. Ja som im za to vďačná.“

Akonáhle prišla reč na aktuálnu tému, Iva sedí bez jediného slova, krvi by sa jej nedorezal. Naša drsňáčka je teraz najslabší článok. Ako prvorodená má k babke najpevnejšie puto a jej slobodomyseľnej povahe sa prieči vyvíjať na niekoho nátlak. Sama je presvedčená o správnosti nášho rozhodnutia, ale pokiaľ babka sama nepovie – áno, súhlasím s tým, máte pravdu, Iva sa s tým nezmieri. Len Monka a Julo sa pridávajú, vysvetľujú stokrát vysvetlené, prečo nemáme iné riešenie, aké výhody má pobyt v zariadení. Mama sa bráni a argumentuje rovnako mnohokrát vyslovenými slovami. Neplače, nie je ani ironická, nezraňuje nás.

„Mami, mohla by som ti aspoň povedať, čo som ti kúpila?“

„Môžeš.“

„Popisujem jej dopodrobna nočné košieľky, domáce oblečenie...“

„To by som sa asi mala tešiť,“ je trošku v rozpakoch.

„Teš sa, mami! Budeš tam najkrajšia babka!“

Usmeje sa trpko.

„Môžeme ti doniesť tašky z auta?“

„Nie, nenoste mi to sem!“

Netlačíme na ňu. Decká začnú rozoberať referendum, mama sa zapája. Pozerám na hodiny. Monka nechala deti Mišovi. Nine nachystala miesto jedného dojčenia príkrm, ale najneskôr o ôsmej by mala byť doma, lebo Nina zje aj tatu.

Skúsim sa vrátiť k téme.

„Mami, nemysli si, že tam budeš ako vo väzení. Budeme ťa brávať do cukrárne, na návštevy, tak ako doteraz.“

„Babka, keby si čokoľvek potrebovala, čo by ti uľahčilo pobyt tam, ak by to bolo len trochu možné, zoženieme, prinesieme,“ pripája sa Monka.

„Mami, v stredu zoberieme kávu, čaj, med, citróny. Všetko, na čo si zvyknutá, ti tam budú na raňajky pripravovať,“ pokračujem. Dávam jej tým najavo, že iná možnosť už nie je.

Monka sa dvíha, že by sme už mali ísť.

„Mami, teraz mi povedz úprimne. Keď v stredu pre teba prídeme, pôjdeš s nami?“

„Ale áno. Nebudem vám robiť problémy. Veď ma poznáš.“

„A môžem teda priniesť z auta aj tie tašky?“

„Pravdaže. Šak miesta tu mám dosť.“

„Ty si nachystaj obľúbené kúsky oblečenia, tepláky, pulóvre, ostatné všetko som ti nakúpila a zabalila ja.“

Rozlúčime sa. Iva, Julo a Filip ešte zostávajú. Monka ma vezie domov. Chvíľu je v aute ticho.

„Tak čo si o tom myslíš? Ako to dopadlo?“ spýta sa ma.

„Ja ti neviem.“

Premýšľame.

„Pozerám, že ty si sa k babke aj namaľovala! Bála si sa, že sa rozplačeš. Obrana, však?“

„Aj to. Ja mám takú akúsi úchylku, že keď ten svet nejde tak, akoby som si priala, tak chcem byť aspoň za peknú. Že namaľujem sa, sukničku si dám,“ zdôverí sa Monka.

***

Ráno volám mame, ako obvykle.

Má dobrú náladu, sťažuje sa akurát na ruky. Bolia ju dnes obidve, asi reuma. Ešte stále mi hovorí zlatko, nehnevá sa na mňa.

„Gabika, mohla by si mi kúpiť aj novú liekovničku. Táto mi už toľkokrát padla, je dotlčená.“

„Pravdaže, mami, kúpim.“

„Dokedy boli včera naši?“

„Do pol deviatej. Debatovali ešte, aj Filip sa zapájal.“

„Ozaj. Čo ti doniesol Julo na jedenie?“

„Veru celkom nič. Asi si myslel, že by som to už nestihla zjesť,“ smeje sa mama.

„Nevadí. Veď odo mňa máš ešte dosť.“

„Z tých osích hniezd ti hádam nechali.“

„Ale áno. Zostalo pár.“

„Ako ti chutili? Monka má iný recept ako ty.“

„Ale šak dobré boli, len málo sladké. Vieš, že ja mám rada sladučké.“

„Dnes mi prišiel balík. Objednala som ti takú šedú vestu z ovčej vlny. Tá, čo som ti kedysi kúpila, ti je teraz veľká. Si v nej celá utopená.“

„Ty myslíš na všetko, zlatko moje.“

Na upaženie od citu

jedna z rodín

zmení zajtra

príbeh všetkým

koho sa to týka

to nie ja a moja mama

 

získavam odstup

ako vtedy

keď som porodila

zostalo dieťa a inkubátor

mňa nebolo v nemocnici treba

 

jedna matka chodila ulicami

na počkanie známym rozprávala

historku o predčasniatku

odosobnená

aby sa nezbláznila

Výdych

Odveziem Petru na deviatu do roboty.

„Gabika, nemáme veľa roboty, zavolám ti skôr,“ víta ma asistentka.

„Prepáč, Marika, ale dnes asi skôr neprídem. Chcela som ťa naopak poprosiť, či by Petra nemohla zostať o čosi dlhšie, keby nestíham.“

„Samozrejme.“

Nasadám k Ive do auta.

„Tak čo, ako sa cítiš?“

„Na piču.“

„Budeš sa čudovať, ale ja som v pohode. Tak som si to v sebe upratala. Mala som oveľa väčšie výčitky, keď sme nechávali mamu v noci samú, ako teraz. Spustila sa v mojom podvedomí akási obrana, ktorá zámerne pripomína krivdy a neprávosti a nie všetko to pekné a dobré, čo sme s mamou zažili, čo pre nás urobila.“

„To je prirodzené. Aj keď sa rozchádzaš s frajerom, nepripomínaš si pekné, ale aký bol hajzel.“

Prichádzame k mame, dvere má pootvorené. Iva prechádza miestnosť za miestnosťou, volá – babi! Ticho.

„Ona nám ušla!“

„Ale čoby. Keď nechala otvorené, asi sa išla rozlúčiť s Lydkou,“ uvažujem nahlas ja.

V obývačke na stole má nachystanú kávu, čaj, med, nabíjačku na telefón. Na chodbe je zbalená taška s oblečením. Pridávam veci do tašiek, ktoré som priniesla ja. Strčím jej tam aj kalendár s rodinnými fotkami, album vnučiek a dvoch sadrových anjeličkov, čo má na stole. O chvíľu vchádza mama: „Bola som sa rozlúčiť s Lydkou. Nasilu mi dala vypiť koňak. Nechcela som, ale musela. Na rozlúčku. Aj Eva sa včera rozplakala, aj Lydka. A Betka nič. Pritom viem, že jej to je ľúto.“

„Mami, obleč si tú teplú bordovú vetrovku. Budete chodiť von. Túto tenšiu ti poskladám, tá je dobrá do sanitky na dialýzu. Nechceš si zobrať aj túto teplučkú trigovicu? Máš tam stojačik, je taká hrejivá a svedčí ti.“

Prikývne.

Podľa môjho zoznamu ešte kontrolujem – okuliare, telefón, občiansky preukaz, kartička poistenca...

„Poďte si ešte sadnúť na chvíľu,“ vyzve nás mama.

Kontrolujem nenápadne čas, ale neodmietnem.

V zariadení nás privíta riaditeľ, usadíme sa za okrúhly stôl a ide pre vrchnú sestru.

„Vitajte u nás, pani Alexyová!“

Po úvodných slovách preberá jedno tlačivo za druhým, oboznamuje nás s obsahom, podpisujeme.

Niečo má podpísať mama.

„Máte rozcvičenú ruku, pani Alexyová? Môžete sa podpísať?“

„Pravdaže. Čoby som nemohla. Šak vzorový podpis to neni.“

„No aká ste vy zbehlá, že vzorový podpis.“

„Moja mama pracovala v banke, ona sa vyzná.“

„Čo som sa ja napodpisovala, aj parafy robila.“

Rozprúdi sa debata, mama sa schuti smeje, aj by som si ju odfotila, ale kým odomknem telefón a stlačím foťák, už sme kdesi inde. Raz počúva so záujmom, raz sa smeje...

„Budete na izbe s Magduškou. Aj ona je taká čiperná ako vy. Myslím, že si budete rozumieť. V jedálni pri stole budete sedieť tiež s takými zhovorčivými. Poohovárate, poklebetíte.“

„Na to ohováranie som ja neni,“ hovorí mama.

„No, to je uhol pohľadu,“ pridám sa ja. „Niekto tomu hovorí ohováranie, niekto – my s Evou neohovárame. My len tak konštatujeme.“

Prvá vybuchne smiechom Iva, pridáme sa všetky.

Preberieme ešte nejaké organizačné veci, prichádza znova riaditeľ. So zmluvami a faktúrou.

„Tak čo, pani Alexyová? Skúsite to s nami chvíľu?“

„Chvíľu áno!“ smeje sa mama.

Výťahom sa vyvezieme na prvé poschodie. Tam dajú mame vyskúšať chodítko. Je rovnaké, aké má doma, je spokojná. Vydezinfikujú ho a hneď jej naň nalepia meno.

Je čas obeda, sestrička ju berie do jedálne, my odchádzame. Mama je sklamaná, chcela, aby sme jej s Ivou vybalili tašky, poukladali, čakala, že pôjdeme s ňou na izbu. Nedalo sa. Vraj sú chrípky, teraz nepúšťajú.

„Čoš len robia také tajnosti?! Prečo by ste tam so mnou nemohli ísť!“ zvýši mama hlas.

„Pozri, mami. Ani tebe by sa nepáčilo, keby s Magduškou prišla celá rodina, vykladali by jej veci, rozprávali jeden cez druhého. Musíte byť navzájom ohľaduplné.“

„Aha. Ozaj. To som si neuvedomila. Myslela som, že by sme tam boli samé.“

Poobjímame si ju, sľúbime, že budeme chodiť.

Na začiatok skvelé. Už len aký bude prvý telefonát.

„Gabika, volám ti, aby si bola spokojná. Ja tu má toľko známych! Je tu jedna zo Soblahova, čo poznala tatu, aj predsedu. Aj Anku S.. Potom je tu jedna, čo robila v banke, ale nastúpila až po mne. A jedna z mestského úradu, z finančného odboru. Pozerám sa na ňu z profilu, šak aj túto poznám! Jedine moja spolubývajúca je nanič. Tá nemluví.“

„Veď vrchná sestra hovorila, že Magduška je zhovorčivá.“

„No, zatiaľ neni. Ale hovoria o nej, že je televízna maniačka. Pozerá televízor a tak jej hučí, že sluchátka ja veru potrebovať nebudem. Ale šak čo ma po nej. Tuto na chodbe je debatný krúžok a tá zo Soblahova je taká veselá kopa, toľko sa nasmejeme.“

„Mami, ani si nevieš predstaviť, ako som si vydýchla. Tak som sa bála toho prvého telefonátu. A čo ste mali na obed?“

„Rajčinová polievka bola. Ale naozaj veľmi dobrá. Druhé bolo pečené rebierko s chlebom. Zjedla som, mne to nevadí. Ja mám rada chlieb. A ešte sme aj napolitánku dostali, že to na olovrant.“

„Tak to je super.“

„Povedz aj Peťke, že som tu spokojná, nech sa už netrápi.“

„Mami, taká som šťastná, hneď idem všetkých obvolať. Musela som im sľúbiť, že len čo dáš o sebe vedieť, budem ich informovať.“

„Aj sestričky sú zatiaľ milé, nemôžem sa sťažovať. Jediné, čo mi chýba, na nočnom stolíku nie je žiadna lampa. Keby si mi baterku doniesla a hodinky, aby som si v noci posvietila a pozrela sa, koľko je hodín. To ja potrebujem.“

„Dobre, mami, určite ti donesieme.“

„Dobre, moja. Tak sa opatrujte, šak ja ti budem volať.“

Liečenie

„Už som sa vrátila z dialýzy a som aj po večeri.“

„Čo ste mali dobré?“

„Bryndzové pirohy. Myslela som si, že tam je len jeden oškvarek, ale našla som štyri. Už boli studené.“

Tak si mala povedať sestričke, nech ti ich zohreje.

„A na obed čo bolo?“

„Plný tanier šťavy, trochu tarhone a mäsa. Také malé porcie dávajú. Chlap by sa z toho nenajedol. Ale šak ich je tu málo.“

Ešteže tebe nechutí, hladná nebudeš.

„Ako si spala?“

„Vôbec som nespala. Bolela ma ruka, Ibalgin mi nezabral a tú masť, čo si mi kúpila, som našla až ráno. Zabudla som, kde som si ju dala.“

„Suseda nechrápala?“

„Ale nie.“

„Takže ťa nebude rušiť v noci.“

„Riaditeľ sa ma bol pýtať, ako sa mi tu ľúbi. Povedala som, že som spokojná. Nič som na ňu nehovorila. Len že jej stále hučí televízor a keď som jej aj povedala, nech ho už vypne, neposlúchla.“

Alebo ťa nepočula.

„Ale šak o ôsmej ho vypla. A predstav si, že mi potom prišiel povedať, že sa budem sťahovať.“

„A kedy a kde?“

„To ešte neviem. Ja sa tu cítim ako na liečení a že po skončení pôjdem domov.“

Nestraš, mami.

„Zajtra za tebou príde Iva. Prinesie ti tú baterku a hodinky. Potrebuješ ešte niečo?“

„Dva uteráky nech mi donesie.“

„Uteráky tam máte. Tie sme nemali dávať.“

„Máme. Ale neviem, či sa hentá do nich neutiera. Ja chcem svoje.“

Len aby sme ti tam postupne nemuseli presťahovať celý byt.

„Dobre, mami.“

„Hentá nič nerozpráva. Aj prebaľovať ju chodia. Ja som po obede už chcela ísť čakať na sanitku a taká tá moja najlepšia kamarátka išla so mnou. Dole bolo vyše ľudí a riaditeľ nám rozdával cukríky. Keď prišla sanitka, on osobne ma zaviedol až do nej. Naspäť ma viezol taký známy šofér a hovorí mi – no, vy ste taká šľachtičná, bývate na zámku.“

Zrazu mama začne komunikovať s niekým iným. Počujem ako hovorí: „Kde ste vy boli? Aj mi bolo smutno bez vás.“ Mne už nevenuje pozornosť, rozlúči sa.

Oslavy v Seniorville

„Už máš po obede, mami?“

„Áno. Bol vynikajúci. Ale celkom studený. To oni sem vozia autom a rovno nám to dajú na tanier. Pýtala som sa ostatných, či im to nevadí, že zvykli si. Hovorím, že včera som mala studené pirohy, lebo som prišla neskoro z dialýzy. Že nemusíte banovať, aj my sme mali studené. Slížiková polievka, taký vývar, výborná, ale studená. A ryba so šalátom. Ryba studená a šalát bol až ľadový. No to nemôžu takto na obed. Prišla sestrička, pýtala sa, či máme nejaké pripomienky, tak som jej to povedala. Bola rada. Že to takto nenechá. Voľačo musia urobiť.“

„Dobre, že si sa ozvala. Keď nikto nepovie, nič sa nezmení.“

„Spala si?“

„Túto noc som zaspala, aj keď mala televízor pustený. Do jednej som tak tuho spala, potom už nie, ale nevadí. Stratil sa mi mobil. Všetko som prehľadala, nikde. Tak som sa zviezla výťahom za sestričkami, jedna prišla hore a prezváňala ma. Hľadali sme, hľadali, nevedeli sme, kde to zvoní. A vieš, kde bol? Pod posteľou! Iste som ho mala na deke, čo nám prehadzujú cez posteľ a s tou dekou som ho zhodila.“

„No, hlavne, že sa našiel.“

„Tuto to tak robia, že raz za čas sú oslavy. Všetci, čo mali narodeniny a meniny v decembri a januári oslavovali dnes. Naliali nám každému do pohára trochu šampanského a torta bola taká, akú aj doma robievame. Z piškót a smotany. Jedna tam aj platne doniesla, aj muzika bola.“

„Aj ste tancovali?“

„Šak chlapi boli dvaja. Máme ešte jedného, ale to je ten, čo stále vykrikuje, toho ani nedoniesli. Šak dobre urobili.“

„To by bola ťažká robota pre tých dvoch, aby toľké baby vytancovali. Tá režisérka Chytilová mala pravdu. Teraz sa to ukázalo. Ona hovorila, že ženy stárnou. Muži nestárnou, oni z ničeho nic zdechnou.“

Mama sa smeje.

„Kávu som si po obede nedala, že si dám potom s Ivkou. Nevieš, kedy príde?“

„Neviem presne. Vie, že medzi obedom a večerou treba, tak nepríde neskoro.“

Rozlúčime sa.

Bohyňa

Idem k mame vypratať chladničku a pozrieť susedy. Prichádzam okolo desiatej, vyťukám kód, dvere sa neotvárajú. Aha, asi budú zamknuté. Prosili sme susedov, aby nezamykali, nikto cudzí sa dnu nedostane, netreba mať obavy. Ak by mama potrebovala rýchlu pomoc, je to komplikácia. Nerešpektovali to a dnes už nebol ani dôvod. Vedia, že mama je preč. Telefonujem tete J. Zodvihne to po dlhšom zvonení, niečo rachotí, neozve sa, hovor sa preruší. Skúšam znova, konečne sa prihlási.

„Dobrý deň, teta, nemôžem sa dostať do domu. Idem k mame, asi máte zamknutý vchod.“

„Áno, áno, idem vám odomknúť, Gabika.“

„Som rada, teta, že vás vidím, aj tak som chcela u vás zazvoniť. Chcela som vám porozprávať o mame, ako sa zabývala a poďakovať vám za všetko, čo ste pre ňu robili. Viem, že to nebolo ľahké, poznám maminu povahu. Napriek tomu ste na ňu nezanevreli a vždy pomohli. Veľmi si to vážim, ďakujem!“

Teta je ešte viac zohnutá, ako naposledy, musí zakláňať hlavu, aby sme si videli do tváre. Mama by jej povedala – vystri sa, Lydka! To len treba chcieť! Neopúšťaj sa!

Teta sa usmieva: „Keď som jej bola gratulovať pred dialýzou, ako tá na mňa skríkla.“

„Všetko viem. Mama sa mi vždy pochválila, aká bola na vás odporná. Práve preto si vás veľmi vážim, že ste to znášali.“

Podávam jej fľašu griotky a bonboniéru Merci.

Nahnevá sa: „Toto nezoberiem! Ako vás to napadlo! Ja som to robila z presvedčenia, z dobrého úmyslu. Viete, akoby som sa cítila, keby som si to zobrala?“

„A viete, ako sa budem cítiť ja, keď si to nezoberiete? To je len maličkosť, pozornosť. Neplatím vám za to.“

„V žiadnom prípade!“

„Ani keby ste mne tým urobili radosť?“ skúšam.

„Nie.“

„Teta, aspoň túto Hanácku griotku. Chutila vám u mamy. Bola som ju pre vás kúpiť v Pime za Maxom,“ snažím sa ju obmäkčiť.

Zafungovalo.

„Dobre, tak tú si zoberiem a tieto čokoládky posielam ja vašim vnúčatkám – Hanke a Ninke, ukazuje na bonboniéru.“

Rozlúčime sa a kráčam o poschodie vyššie za tetou P.

„Dobrý deň, teta. Prišla som k mame pozrieť chladničku a pri tej príležitosti aj vás.“

„Poď ďalej, Gabika!“

„Teta, ponáhľam sa, Petra je doma sama, aby som stihla autobus naspäť. Chcem vám iba povedať, že mama sa má dobre, je tam pani Č. zo Soblahova, ktorá poznala vášho muža, aj môjho tatu, aj Anku H. pozná. Jedna pani z banky a ešte známa z mestského úradu.“

„Tak som rada!“ tete očividne spadol kameň zo srdca, mala o mamu obavy.

„Už im tam šéfuje. Včera mali vynikajúci obed, ale bol studený. Povedala sestričke, že to takto nejde. Oni ho dovezú autom a rovno im to dajú na taniere. Musia to predtým zohriať. Sestrička jej ešte poďakovala, že ich na to upozornila, niečo s tým spravia.“

„Veď mame nechutí!“ s iskrou v oku napodobňuje mamu.

„Presne. Aj vy ste ju prekukli, že? Nechutí jej, neje, ale kelímky s jedlom sa zázračne rýchle vyprázdňovali.“

„Viem, koľko zjedla, keď sme mali niečo na záhrade,“ pritakáva teta.

Zopakujem v podstate to isté, čo susede J. Ospravedlňujem sa za všetky mamine vývrtky.

Teta sa smeje: „Tvoja mama je bohyňa! Ale v dobrom slova zmysle. Jej to tak myslí!“

„A manipulátor“, dodávam ja.

„No mňa nezmanipulovala. Ja som jej vedela povedať – takto Zuzka nie. Vieš, čo mi povedala pred Vianocami? Že som sa od nej odstrihla! Že keď ide na záhradu, naschvál otočím hlavu, aby som ju nevidela!“

Poučená zdola, obidve bonboniéry a griotku položím na policu pred dverami, skôr, než zazvoním.

„Ešte raz, teta, veľmi pekne ďakujem, vám, aj vašej dcére. Mama mala šťastie na dobrých susedov. Inak by tu tak dlho nemohla ani sama bývať. Bol to určitý stres aj pre vás, mysleli ste na ňu, čo tá Zuzka.“

„Ver mi, že som ju každú dialýzu odprevádzala očami spoza okna.“

„Toto je pre vás a pre Lenku,“ ukázala som a bežala dole schodmi, aby nemala možnosť so mnou bojovať.

Z chladničky som niečo vyhodila, niečo zobrala so sebou. V igelitke som niesla zmrazené jedlo v kelímkoch, ktoré som mame priniesla nedávno, nestihla ho zjesť. Cestou na autobus narazím na Betku, ide z prechádzky.

„Teta, ak sa neurazíte, tuto je zmrazené jedlo, čo mama nestihla zjesť. Idem na autobus, nechcem to prevážať.“

„Ďakujem, Gabika. Pozdravuj mamu!“

***

„Dobrý deň. Tu je dcéra pani Alexyovej. Mohli by sme zajtra prísť pozrieť mamu traja? Dcéra, syn a vnuk.“

„Ste nahlásení?“ pýta sa sestra.

„Práve sa nahlasujem. Dnes je sobota, chceme prísť v nedeľu. Nestačí deň vopred?“

„Na víkend treba už v pondelok, utorok. Ja mám plno. Nemám vás kam dať.“

„Veď my by sme mamu zobrali von. Do neďalekej kaviarničky.“

„Viete čo, takto sa dohodneme. Zavolajte zajtra okolo pol desiatej sestre, ktorá bude mať dennú. Mama je celkom sebestačná, ak ju chcete zobrať von, môžete.“

„Ďakujem! Viete, my sme noví, nevieme ešte, ako to funguje.“

„Mama práve odišla na dialýzu. Má u seba na izbe aj Lexaurin, ako chcela, aj sa ráno osprchovala, všetko je v poriadku.“

Nechutí, stále nechutí

Je nedeľa. Teším sa na návštevu k mame jak malé decko. Aj k nej domov som sa tešila, ale inak. Tam na mňa padala tieseň, že ju nechávam samú, že by sme sa mali viac starať o prostredie, v ktorom žije. Kuchyňu by bolo treba vymaľovať, v kúpeľni odpadlo zopár kachličiek...

Andula, poznajúc moje orientačné neschopnosti, mi volá v dostatočnom predstihu: „Nemám ísť s tebou? Trafíš tam?“

„Neblázni! Mám naštudovanú trasu, viem, kde mám vystúpiť. Mám ústa a oči, prečítam ulice, opýtam sa.“

Vystúpim na zastávke Záblatie – stred. Poobzerám sa okolo. Zbadám tabuľku s nápisom Pri parku. Spravím pár krokov smerom ku nej, otočím hlavu vľavo a predo mnou kaštieľ!

Práve vychádza auto, brána sa otvára, vkĺznem dnu bez zvonenia. Otváram dvere, je tam prítmie. Pozriem vľavo – Sklad. Pozriem vpravo, v kresle sedí schúlená postava, prikrytá dekou až po bradu. Podídem bližšie: „Mami!“

„Už si tu?“ poteší sa. „A chalani?“

„Neviem, mami, myslela som, že ma budú čakať na zastávke. Ale neboj, prídu každú chvíľu, vedia, že návštevy sú iba do piatej.“

Vtom sa otvoria dvere, sú to oni. Mama má bordovú vetrovku, ružový šál, úhľadne uviazaný okolo krku, vraj jej pomohla sestrička. Čiapku a rukavice má položené na chodítku. Nechá si nasadiť čiapku, aj rukavice, ako dieťa. Som zvyknutá, s Petrou je to rovnaké. Kaviareň je pár krokov od zariadenia. Je nezvyčajne prázdna, predpokladala som, že tam bude polka klientov s príbuznými. Usadíme sa k radiátoru, mame je stále zima. Nevyzlečie si vetrovku, nezloží čiapku. Prichádza milá dievčina: „Čo vám môžem ponúknuť?“

„Aké máte zákusky?“ pýtam sa navnadená ponukou na internete.

„Žiadne. To máme iba v lete. V zime sa nám nemíňajú.“

„Tak zázvorový čaj poprosím.“

„Zázvorový nemáme.“

„Ja by som si dal kofolu,“ prihlási sa Filip.

„Kofolu nemáme.“

„Mohli by ste nám povedať radšej čo máte?“ smejem sa.

Nakoniec si predsa niečo objednáme. Mama s Julom kávu, Filip limonádu a ja mätový čaj. Mama ešte podotkne, že by chcela lungo, aby jej nedoniesli veľkú šálku. Žasnem nad jej znalosťami. To ju iste naučila Iva.

Mama živo gestikuluje, zážitkov má kopec.

„Sľúbili mi to signalizačné zariadenie. Vieš, Julko hovoril, že tu budem mať taký náramok, aby som si mohla zavolať pomoc. Zobrala som so sebou ešte jednu pani a išli sme sa opýtať sestričky, prečo to ešte nemám. Hovorím jej, aj táto pani, otočím sa na ňu a pani nikde! Veď išla so mnou! Vrátime sa kúsok, pani leží na zemi v bezvedomí. Sestrička ju plieska po lícach, prebrala sa. Že jej naraz prišlo tak horúco a odpadla.“

Asi nestačila tvojmu tempu a ty si si ani nevšimla, že si ju cestou stratila.

„Hovorím sestričke – sľúbili ste mi to v stredu, je nedeľa a ešte stále ho nemám! Že zastavte sa, keď skončia návštevy.“

Bola si za ňou vo štvrtok, ale nevadí. Iste doteraz takúto požiadavku nikto nemal, museli ti ho objednať.

Vyskočí spoza stola, ide ku chodítku. Odklopí sedačku, vyťahuje plátennú tašku. Na stôl ukladá dve krásne jablká, veľký pomaranč, napolitánku a termix: „Toto si zoberte! Ja to tu nemám kedy zjesť.“

„Prečo to neponúkneš iným? Iste by radi zjedli,“ napomína ju brat.

„Ja to nebudem nikomu ponúkať, šak oni majú svoje,“ trvá na svojom mama.

Poukladám všetko späť do tašky, vložím jej do chodítka: „Takto nie, mami. Mala by si jesť aj vitamíny. Ak to nezješ, povedz sestričke, nech to ona niekomu dá.“

„Viete, čo budeme mať na večeru? Také tie špekačky v čalamáde. Jako sa to volá?“

„Utopencov?“

„Áno, áno,“ zasvietia jej očká.

„Mami, akú hudbu ste mali pri tých oslavách? Decká sa zaujímali, či Pink Floyd alebo Elán,“ usmievam sa.

„Ja veru neviem. Bolo to také nejasné, tlmené a my sme sa vyprávali, celkom neviem, čo to púšťali. Ale hovorila sestrička, že sú to také staršie platne. Julko, myslela som na teba. Ty by si tu veru nič nezjedol!“

Julo sa zatvári prekvapene, nepovažuje sa zrejme za väčšieho frfľoša, čo sa týka jedla, ako je ona.

„Dostali sme plný tanier šťavy, trochu tarhone a mäsa. A dnes! Kapusta, knedľa, mäso, absolútne bez šťavy!“

„Mala si si vo štvrtok odliať, keď si mala veľa, dnes by sa ti zišla,“ vtipkujem.

Blíži sa pol piata a mama už myslí na večeru: „Večera je do piatej. Mali by sme už ísť. Chcem vám ukázať izbu.“

„Na izbu ísť nemôžeme, mami.“

„Ale čoš! Aj Ivku som tam zobrala. Čo majú robiť jaké tajnosti. Doniesla tácku zákuskov, na izbe sme ich zjedli, ešte ostalo aj pre kamarátky, že aby som ponúkla pri kávičke.“

„Sprchovala si sa sama?“

„Vieš čo, sestrička hovorila, že sa bojí, aby som sa nešmykla. Ale šak tam majú aj také, jako si mi do vane kúpila, aj tú stoličku na sprchovanie. Ale bola taká milá, tak som ju nechala, nech ma ona.“

To som si vydýchla. Obávala som sa, že bude bojovať – ja ja ja.

„Len tu vôbec nespím. A jesť mi nechutí.“

„To aj doma.“

„Ale tu ešte menej spím a ešte viac sa musím nútiť do jedla.“

„Veď Gabika hovorila, že druhú noc si dobre spala,“ čuduje sa Julo.

„No aj keď zaspím, tak do jednej, do tretej a potom som už hore.“

„Prečo si nezoberieš Lexaurin?“

„Oni mi ho zobrali!“

„Vrchná sestra mi v sobotu hovorila, že mama už má pri sebe aj Lexaurin, ako chcela.“

„No áno. V sobotu som ho už mala, ale som si ho nezobrala, lebo som nevedela, či budem spať.“

„O jedle si hovorila, že je vynikajúce. Tak ako vieš, keď neješ?“ nedá pokoj brat.

„Ja som taká zodpovedná. Raňajky, obed, večera. Zjem to, lebo musím. Tak doma, aj tu. Tá bankárka tu má aj sestru. Ale tá je už mimo. Ona sa o ňu tak pekne stará. Aj pri obede jej povie – toto môžeš, toto nechaj.“

„Ozaj, mami. Bola by si rada, keby tu bola ešte teta Pavla?“

Rozmýšľa, neviem, či mi rozumela.

„Vieš, teta Pavla tu bola pred rokom. Či by si bola rada, keby ste tu boli spolu.“

„Ale áno, rada by som bola. Ale keby bola jako kedysi. Ale šak ona už bola mimo, ani by ma nepoznala. To nie.“

Aha. Bankárka sa pekne stará. Na druhých sa ti to ľúbi.

„Mami, mne ide autobus. Chalani ťa odprevadia.“

„Ale šak som vás do tej izby chcela zobrať!“

„Ukážeš mi ju inokedy. Mne už ďalší nejde. Šesť kilometrov by bolo pešo ďaleko. A máme s Petrou kúpené lístky do kina. Budúci týždeň má poobednú, neprídem za tebou. Budeme si iba telefonovať. Príde za tebou niekto iný.“

„Veď nemusíte chodiť tak často! To budete mať jako keby ste ma opatrovali.“

„Ako to hovoríš. Prídeme sa iba porozprávať. Zodpovednosť už majú iní.“

Pred kaviarňou si ju vyobjímam a bežím na autobus.

Postrúhať

„Ten utopenec, to by bolo pre Renátku. Škoda, že odišli skôr. Bola by som jej to dala. To bolo také štipľavé! Jeden kúsok som si dala. Našťastie som mala tú bublaninu, čo mi doniesli. To som mala miesto večere.“

„Spala si?“

„Nespala. Nepomohol ani Lexaurin, ani Ibalgin. O tretej ráno som išla za sestričkami, dali mi nejakú pirulu, ale to pomohlo tak na pol hodinu.“

„Aj teraz ťa tá ruka bolí?“

„Nie. Cez deň ma vôbec nebolí. Ale v noci! Strašne, strašne, strašne! Ale strašne, Gabika!“

„Tak to povedz na dialýze.“

„Na obed sme mali rizoto. Zelenina, ryža, mäso som nenašla. Že aj kukurica tam bola. Ale ani tú som nenašla. Zelenina, zelenina.“

„Býva aj zeleninové rizoto.“

Aj ja som ti ho robila. Lenže ty si si k nemu ešte vytiahla dusené mäsko z mrazáku.

„Potom sa dívam, tá oproti voľačo vyjedá lyžičkou. Pýtam sa jej – vy čo to máte? Že postrúhané jabĺčko, inak by ho nezjedla. Tak som hneď išla za kuchárkou, nech aj mne postrúha. Ešte teraz ho dojedám.“

„No vidíš! Postupne sa naučíš, ako to tam chodí.“

„Pred obedom sme hrali bingo. To nám rozdala také tabuľky s číslami. Ona točila a my sme si vyškrtávali číslo, ktoré vytočila. Kto mal prvý všetky čísla preškrtnuté, vyhral. Dva razy som vyhrala ja!“

„Tak super! Gratulujem! Na scrabble si ešte stále nikoho nenašla?“

„Veru nie. Nikto to tu nevie hrať.“

„Nevadí. Donesieme niekedy v nedeľu, zahráme si v kaviarni.“

***

Vrátim sa z jogy. Petra hlási, že mi volala babka. Nestihla ju zdvihnúť.

„Mami, bola som na joge. Tam si neberiem telefón. Potrebuješ niečo?“

„Jaj, zabudla som, že máš jogu. Len som ti chcela povedať, že som bola u nášho doktora. Hovorili, že je taký nevšímavý, ale mne bol sympatický. So mnou sa pekne rozprával. Predpísal mi Nalgesin na tú bolesť.“

„Koľko má približne rokov? Je to kategória dedušo, či mu ešte budeš dôverovať.“

„Takých šesťdesiat. V pondelok ide so mnou sestrička k doktorke na geriatriu, že ma chce vidieť. Tam som veru dávno nebola. Vieš, čo sme mali na večeru?! Také hrubé slíže, posypané kakaom. Ale ani sladké, ani slané neboli.“

„Moje baby majú rady cestoviny s Grankom.“

„Šak ja si teraz chrumkám tie slané keksíky, tie rybičky, čo si mi ty kúpila. A tá Soblahovanka, čo som ti hovorila, že ju zobrali na víkend domov, tak oni jej predali dom a bola sa rozlúčiť s kamarátkami. Že dobre bolo. Aj jej zaspievali. Šak načo by ten dom opatrovali, keď sa tam ona už nevráti. Ale že by mala kde ísť, keby chcela. Má štyroch synov tam v Soblahove.

Aha. Obávala som sa, že ak ju budú brávať každý víkend domov, zatúžiš po tom aj ty.

Vieš, čo sa mi stalo? Rozbila som si tú moju kávovú šálku. Požalovala som sa bankárke a ona mi hneď doniesla svoju, že ona pije z veľkej.“

„Nesmúť za ňou, Iva ti v stredu donesie.“

„Nehneváš sa, že ti tak často volám?“

„Mami, povedala som ti, kedykoľvek. Keď ti len trošku bude smutno, volaj!“

Február 2023

Pečenie

„Včera som ti hovorila, že máme na večeru huspeninu. Ale nebola to huspenina. Bolo to strašne dobré. Nakrájaný zemiak, kúsky šunky, hrášok, uhorka, zaliate to bolo takou jako rozšľahanou smotanou, k tomu rožek.“

„No, to mohlo byť dobré.“

„Na obed mal byť boršč. Ale že to bola koložvárska kapusta. Len tej kapusty tam bolo málo. Tak sa baby smiali, že to bola len koložvárska. Kapusta nie. Ale skoro všetko som zjedla. Dobré to bolo.“

„Aspoň ťa nebude preháňať.“

„Vieš, čo sme pred obedom robili? Piekli sme osie hniezda. V kuchyni na stole bolo všetko nachystané. Cesto v takej kocke, už ho bolo treba len rozvaľkať. Plnky orechová, maková, jablková. Dali nám biele zástery aj čapice na hlavy, ja som natierala žĺtkom.“

„To je super! Ty si rada piekla, len si už nevládala plechy dávať do trúby a vyťahovať. Tak si tam prídeš na svoje.“

„Ostali nastrúhané jabĺčka, pýtali sa, kto by si dal, tak som sa prihlásila.“

„To je dobre, mami, že papáš aj vitamíny.“

„Áno, dostali sme aj pomaranč na olovrant včera, aj banán dnes na desiatu, tak sa prinútim a zjem to. Večer som si dala Ibalgin, aj Lexaurin a spala som do piatej, Gabika!“

„To som rada. Dnes príde za tebou Iva a Julo. V piatok by prišla Monika, ak budú deti zdravé. Ja ich postrážim, ona pôjde za tebou. Nechcela, aby som ti to dopredu hovorila, aby si nebola sklamaná, ak nepríde. Ale ty si už veľká, pochopíš to.“

„Pravdaže. Ďaleko je to do toho Záblatia. Večer sme prišli tak neskoro, strašne som bola unavená.“

„Mami, stále pracujem aj na Dome humanity. Písala som pred dvomi dňami znova riaditeľke, zatiaľ nereagovala. Vlado sľúbil, že jej dnes zavolá. Keby sa uvoľnilo miesto, uprednostnili by ťa.“

„Aj som vám chcela povedať, či by sa nedalo ešte presťahovať.“

„Neboj sa, myslíme na to.“

„Máte so mnou len starosti.“

„Nie, to nie sú starosti.“

„Včera som čakala na sanitku dole pri radiátore, prišla až o jednej. Riaditeľ ma prišiel pozrieť. Utešoval ma, že na tom dispečingu to tiež nemajú jednoduché. Odprevadil ma potom až do sanitky. Nemusíte, deti, chodiť tak často. Veď vás to potom neodbremení. Je mi tu dobre. Aj strava sa zlepšila. Som stále slabšia. Dobre sa o mňa starajú. Som teraz na izbe, pôjdem sa trochu natiahnuť.“

„Ale my to neberieme ako povinnosť. Že musíme ísť za mamou. My sa na teba tešíme, chodíme radi. Naozaj, ver mi! Aj v nedeľu som sa za tebou tešila ako malé decko a bolo mi tam s tebou dobre. Vieš, do Biskupíc som sa tak netešila. Povykladala som jedlo, chvíľu sme posedeli, bežala som na autobus a teba tam nechala samú. Bolo to čoraz ťažšie. Stále v strese, kedy mi kto zavolá, kde ťa našli.“

„Som šťastný človek. Pozdravujem aj Peťku.“

„Choď si ľažkať, oddýchni si, kým príde Iva s Julom.“

Zasa posledná

„Zas sme viezli najprv Kolára, potom Vitázka a nakoniec mňa.“

Je pol šiestej, takto chodila z dialýzy aj do Biskupíc, ale vozili ju prvú.

„Už si večerala?“

„Akurát mi doniesli večeru.“

„Tak ju zjedz a zavolaj mi potom.“

„Šak je už teraz studená, nevychladne mi.“

„Čo máte?“

„Jakýsi prívarok. Sú tam zemiaky a fazuľka, varené vajco a k tomu chlieb.“

„Nemáte tam mikrovlnku? Žeby si si to zohriala.“

„To by som musela ísť do kuchyne. Mne to nevadí. Zjem to studené.“

„Čo ste robili doobeda?“

„Cvičili sme. Jak malé deti. Keby som bola vedela, ani tam nejdem. Išla som sa len pozrieť, čo robia a už ma tam usadili, musela som aj ja. Takto dajte ruky, otočte hlavu, no, hovorím ti, jak malé deti.“

„Čo ste mali na obed?“

„Zemiakovú kašu a také dusené mäso.“

Všetko hovorí akosi rezignovane. Včera mali „výbornú hríbovú polievku“, dnes ju ani jedlo nenadchlo.

„Kde si, mami, keď je tam taký hluk?“

„Na izbe. To hučí telka! Posadili ju na záchod, či voľačo vytlačí, lebo inak ju musia prebaľovať, ale telka musí hučať stále.“

„Keby si ty chcela niečo pozerať, môžeš si prepnúť? Pozeráš televízne noviny?“

„Nie. Šak tu celkom zblbnem. Včera jej hovorím, nech to prepne na jednotku alebo na markízu, pozerala krimi noviny a normálne mi povedala, že nie. Ja som sa snažila aj pomáhať jej, teraz na ňu kašlem. Nič jej nepomôžem.“

Len či si ty zasa nehrala tie svoje hry a neopýtala sa jej – vy nepozeráte televízne noviny na markíze alebo na jednotke? A ona ti povedala nie.

„Vieš, kto príde zajtra za tebou?“

„Kto?“

„Monka s Mišom aj s deťmi. Vybavili si audienciu u sestričky, že môžu prísť o pol jedenástej. Mišo učí do šiestej, potom by ich už nepustili.“

„Áno?“ poteší sa.

„Chcela som ti povedať, Gabika, že prádlo budem dávať tebe. Šak ja toho moc nenašpiním. Nebude ti to vadiť. Nechcem to dávať im.“

„Mami, oblečenie máš očíslované, spísali ti zoznam, to nemôžeme vynášať a nosiť späť. Máš to zaplatené.“

Hlavne by pribudla starosť s organizovaním. Zakaždým príde za tebou niekto iný a bude sa musieť zastaviť u mňa pre prádlo. Potom si zmyslíš, že by som ti aj to jedlo v kelímkoch mohla nosiť...

„Dobre. Ešte som voľačo chcela, ale to od Ivanky.“

„Prečo od nej? Veď povedz čo, donesie ti zajtra Monika, alebo v nedeľu ja.“

„Keď si teraz ani neviem spomenúť.“

„Tak zajtra mi povieš.“

Ak nie, budeš čakať do 15. februára, ak to musí byť iba od nej.

„Dnes mi chválili na dialýze tú novú vestu.“

„Mami, chcela som sa ťa opýtať, či trváš na tom, aby sme ťa presťahovali do Domu humanity. Rozmýšľali sme, či ti nebudú chýbať kamarátky. Prídeš do nového prostredia, budeš si musieť zvykať odznova. Ktovie, aká bude strava, budeš porovnávať.“

„To sú neni zas až také dobré kamarátky. Také si nájdem aj tam. A budem bývať sama.“

„Takže máš záujem iba o jednoposteľovú? Ak by sa uvoľnilo miesto na dvojke, tak ho máme odmietnuť?“

„Áno.“

Hentá

„Gabika, tak som rozmýšľala, že bol najvyšší čas, aby som odišla z domu. Ja by som sa už nevládala sama o seba postarať. Včera som bola v šatni s Janou. Po ňu chodí muž autom. Hovorila som jej, že už ma vozia do Záblatia. Pýtala sa, či som tam išla dobrovoľne. Dobrovoľne. Týždeň sme o tom rokovali. Potom sme sa všetci stretli u mňa a dohodli sa, že je to najlepšie riešenie.“

„Mami, taká som na teba pyšná! My máme veľké šťastie, že si takáto rozumná a berieš to pragmaticky.“

„Ja som doma necvičila. Nevedela som čo, ani sa mi nechcelo.“

Veď to. Najskôr si nemohla cvičiť, lebo by sa na teba pozerala babka Anička. Potom si nemohla, lebo by sa na teba pozeral tato. Keď sa ten pominul, zrazu prišla tvoja originálna verzia – škoda, že nám nikto nepovedal, aké dôležité je cvičiť. Teraz sa to už vie. Nepáčilo sa ti, keď som ti pripomínala, že ti niekoľkokrát predpísali rehabilitáciu, vybrala si vždy masáže, elektroliečbu, injekcie a cvičenie ti „nerobilo dobre“, po prvej lekcii si tam prestala chodiť.

„Je to parádny rozdiel, ako sa teraz hýbeš. Keď som bola za tebou v stredu, behala si po chodbe bez chodítka. Doma si sa už len plížila popri stene.“

„Každý deň chodím na stacionárny bicykel, nastaví mi tam aj také kolečko na chrbát, čo ma masíruje. Aj s rukami cvičíme.“

„Pekne ťa rozhýbali. Normálne si chytila druhý dych.“

„Včera prišiel sanitkár, aj Kolár už bol odpojený. Ale on mi hovorí, poďte, najskôr hodím vás, potom sa pre neho vrátim. Naraz vidím, že on mieri do Biskupíc. Hovorím mu, ale ja už chodím do Záblatia. No, čo mal robiť. Už keď ma naložil, musel ma odviezť a potom sa vrátil pre neho.“

Ty ich vyjdeš dobre draho. Chudák Kolár, sa načakal. Pritom ste ho mohli vyložiť cestou, keby si šoféra upozornila, že ideš do Záblatia.

„Si predstav, že hentá sa so sestričkami rozprávala celkom milo. Sedeli sme na káve a ona vyprávala a vyprávala. Hovorím jej potom – vy sa prečo so mnou vôbec nerozprávate? A vieš, čo mi povedala? Že to ja sa s ňou nerozprávam! Možno na tom aj niečo bude. Keď ona mi odvrkovala, aspoň sa mi to tak zdalo, ja som potom na ňu zanevrela. Ale ináč ona sa už snaží. Aj televízor vypína už o ôsmej.“

„No vidíš, to sa utrasie. Začiatky sú také. Zvyknete si na seba. Teším sa, keď bude teplejšie a bude sa dať posedieť v parku. Zoberieme ťa do Nemšovej, na Vlčí Vrch, na kyselku. Ešte si to spolu užijeme.“

„Len keby ma tá ruka tak nebolela. Ale zaujímavé, že celý deň ma nebolí a jak si ľahnem, bolí jak čert, celú noc som nespala. Až by som kričala od bolesti. Boli so mnou v tej ambulancii chronickej bolesti. Predpísal mi takú šumivú tabletku do vody. Dve noci mi to pomohlo, tretiu už nie. Tak som to prestala brať.“

„Ale to by si nemala, mami. Neznamená, že keď ti nepomôže jednu noc, tak už nikdy. Vyskúšaj to ešte.“

„Dobre, zlatko, moje. Už ťa voláko slabo počujem. Šak zajtra, keď sa vrátim z dialýzy, tak ti zavolám.“

Nechutí jej, ale premôže sa

„Gabika, dnes som mala hrozný deň,“ hlási mama plná energie, čo nekorešponduje s obsahom jej oznámenia.

„Čo sa stalo?“

„Ráno ma prišla sestrička zobudiť pred šiestou! Gabika! Nebolo ešte šesť! Hovorí mi – umyte sa, oblečte sa, prídite dole. Dáme vám raňajky a pôjdete po doktoroch. Prišla som dole o šiestej, naraňajkovala som sa a čakala. A čakala. Sestrička, čo mala nočnú odišla, prišla druhá. Chodila za mnou, aby mi smutno nebolo. Ale bolo osem! Osem hodín, keď prišla sanitka. Išli sme na tú ortopédiu. Doktorka písala, písala... kázala mi postaviť sa, potom otvoriť a zavrieť ruku, to bolo celé vyšetrenie. Že potrebujem operáciu. To ja už na žiadnu operáciu nepôjdem. Predpísala mi antibiotiká, tie mám vybrať ešte pred operáciou. Musia sa k tomu vyjadriť aj naši na dialýze. Lebo to je zrovna tá ruka. Ale mne je jedno, čo povedia. Ja na žiadnu operáciu nepôjdem. Potom sme išli k zubárovi, poslal ma na rentgen. Zrentgenovali mi zuby, ďalší termín neviem, aký mi dali. Šak to je už ich starosť. Prišli sme o pol dvanástej, dali mi obed a už som zas čakala na sanitku na dialýzu. Gabika! Prišli sme tam o trištvrte na dve! Na dve! A to nás majú napichnúť o jednej. Prvý raz sa mi stalo, že som tam zaspala. Teraz sme prišli, ostatní sú už navečeraní, doniesli mi šišky.“

Pri slove šišky jej hlas znežnel.

„Odovzdala som im papiere, kázala som, nech mi zajtra donesú tie antibiotiká.“

Aha, tak na operáciu nepôjdeš, ale antibiotiká pre istotku zješ.

„Čo mňa už po doktoroch naháňajú. Už ma to nebaví. Mám toho dosť.“

No keby si sa každý deň nesťažovala, že ťa ukrutne ruka bolí, nešli by ste ani do ambulancie chronickej bolesti, ani na ortopédiu. Keby si sa nerozhodla, že si dáš vytrhnúť jeden z posledných dvoch vlastných zubov, nemusela si ísť k zubárovi. Ale očividne ti to prospelo. Zasa sa okolo Zuzky niečo dialo.

„Mami, sociálna sestra Katka mi posiela na Whatsapp fotky z pečenia, z osláv, vždy, keď sa u vás niečo deje a to je takmer každý deň. Veľmi sa z toho teším.“

V utorok spojili Valentína s fašiangami. Na jednej fotke mama lepí farebné pásiky na maškarnú masku, na druhej sa prizerá, ako vykrajujú fánky v tvare srdiečok, na ďalšej drží v ruke tabuľku s nápisom – Láska ide cez žalúdok. Panuje tam dobrá nálada, mama sa tvári skôr otrávene, usmieva sa kŕčovito. Ale na poslednej! Úsmev žiarivý, iskra v oku, to keď Katka drží misu s hotovými fánkami a babky idú ochutnávať. Mama obe ruky v pohotovosti, div, že sestre misu z ruky nevyrazila.

Strašne sa kradne

„Počuješ, jak tu vrieskajú? Pili sme kávu, debatovali. Keď som ti volala, už tu bolo celkom ticho. Zas sa rozrečnili.“

„Čo bolo dobré na obed?“

„Pečená ryba a zemiaková kaša. Aj polievky tu robia dobré.“

„Ako si spala?“

„Vieš čo? Normálne ma museli ráno zobudiť. Ja som spala do ôsmej!“

„To je super!“

„Ráno som mala o tabletku viac. Tak som sa išla opýtať. Nebudem len tak voľačo jesť, keď neviem, čo to je. Že to mi včera tá doktorka na ortopédii predpísala. Budem to brať ráno aj večer. A tie antibiotiká, tie mám jesť pred vytrhnutím zuba. Že to preto, lebo chodím na dialýzu. Dala som si už oprať, ale nevrátilo sa mi to. Hentá si dala neskôr a už to má a ja porád nič. Ale že tu bola jedna upratovačka, čo kradla. Už ju vrchná sestra vyhodila. Čo sa jej lúbilo, to si nechala. Iste aj moje niekto ukradol.“

„Ale mami, kto by ti to kradol. Len pekne počkaj, donesú ti to. Ak máš málo oblečenia, donesiem ti.“

„Čoby som mala málo. Ešte mám dosť. Ale keby mi ukradli ten pekný biely pulóver, to by mi bolo naozaj ľúto. Budem si dávať prať tebe alebo Renáte.“

Tvárim sa, že nepočujem, snáď to zahovoríme. Ale nie.

„Čo hovoríš?“

„No nič nehovorím, mami. Zakaždým za tebou príde niekto iný a budeme po rodine zháňať prádlo, kto ti čo opral. Len si dávaj tam, ako ostatní.“

„Ani tie dva uteráky mi nevrátili.“

„Na tie nečakaj. Som ti hovorila, že uteráky si tam nemáš nosiť, dávajú ti oni. Nemala si ich očíslované, zostanú medzi ostatnými.“

Už je to tu. Ako Mirova babka z Radošinej. Tej susedia ukradli aj nezrelé jabĺčka z jabloní. Najskôr ti zmizla káva, potom kalendár s fotkami vnúčat...

„Ja sa najradšej sama sprchujem. Ale minule som jej dovolila. Môže mi občas umyť chrbát a hlavu. Ale šak ten chrbát mi tuším ani neumyla. Či umyla? Doniesla veľkú osušku aj uterák, kdesi odbehla, že mi príde vlasy vysušiť. Fén nechala na izbe, tak som si vysušila sama. Tak mi ďakovala, keď prišla. Šak toho máte dosť aj bezo mňa. Povedala som jej.“

„Ozaj, mami. Volal mi Julo, že od Filipa všetci ochoreli.“

„Tak v nedeľu neprídu,“ zosmutnie.

„Ale prídem ja, mami! Donesiem ti nové pyžamo, aj nejaké svetríky.“

„Ty prídeš?“

„Pravdaže. Ja som už zdravá.“

„Teším sa.“

Ponúkanie

Vonku je od rána nepríjemné počasie. Zamračené, dážď, vietor. Nebudem brať mamu do kaviarne, zostaneme v spoločenskej miestnosti. Vojdem do vestibulu, mamy nikde. Zvláštne. Vždy prichádza prvá, čaká ma. Postojím pri výťahu, či z neho nevystúpi, potom jej zavolám.

„No čo je, moja?“

„Mami, ja už som tu. Prídeš za mnou dole?“

„Veď si hovorila, že prídeš o druhej.“

„Asi sme sa zle rozumeli.“

Skúšame kľučku, spoločenská miestnosť je zamknutá.

„Čo toto znamená?! Nedeľa, čas návštev a zamknuté?“ pohoršuje sa mama.

„Možno odomykajú o druhej. Prišli sme skoro. Počkáme chvíľu tu, ponúkam jej kreslo.“

„To teda nie. Mne by tu bolo zima. Ideme na izbu!“ zavelí.

„Dobre. Tak ti aspoň vyložím veci, čo som ti priniesla.“

„Šak starú vyrušovať nebudeme,“ hundre si cestou.

„Starú? Koľko má Magduška rokov?“ opýtam sa zámerne.

„Sedemdesiatšesť. A čoš!“

Tak Hentá má už aj priezvisko. Krstné meno Hentá, priezvisko Stará.

Pani sedí v kresle, pozerá telku, hlasitosť je primeraná. Sadneme si s mamou na posteľ, keď sa mi pozerá do tváre, nemusím kričať, rozumie mi. Po hodine predsa len navrhnem, aby sme skúsili znova spoločenskú, nech nerušíme. Už je otvorené. Pri jednom stole sedí dcéra s mamou na vozíku. Rozpráva sa s ňou ako s dieťaťom. Začula niečo z nášho rozhovoru, prihovorí sa mi: „Vy ste boli s mamou na izbe? To sa smie?“

„Viete čo, oficiálne by sa nemalo, vrchná sestra zakázala. Ale nás tam mama vždy prepašuje. Zatiaľ nás nikto nenachytal. V domovom poriadku je napísané, že návštevy sú na izbách povolené v prítomnosti klienta. Takže pokojne tam s mamou môžete ísť a odvolajte sa na domový poriadok. Vy ste tu tiež noví?“

„Maminka je tu už tri roky. Ale keď bol covid, nesmelo sa chodiť, tak teraz neviem. Ja ani neviem, kde má izbu.“

„Pri dverách majú menovky, podľa nich to ľahko nájdete. Moja mama má deväťdesiattri rokov, je slabučká, nemôže byť už doma sama. Ale hlavu má našťastie v poriadku. Myslí jej to lepšie ako nám. Je tu... odkedy si tu, mami?“

„Od dvadsiateho piateho januára,“ odpovie bez rozmýšľania.

„Ona už všetko pozisťovala, vytvorila si tu vlastné pravidlá,“ smejem sa.

Mama ma opraví: „Deväťdesiatštyri!“

„Vlastne áno. V apríli bude mať deväťdesiatštyri.“

„Vieš, koľko máš rokov, maminka? Osemdesiatšesť. Pozri, pani má deväťdesiatštyri!“ Otáča vozík našim smerom, ale pani nereaguje. Vráti ju naspäť a venujeme sa každá tej svojej.

„Všetci ťa pozdravujú. Je nedeľa, vieš? Mali sme u nás, ako vždy, stretnutie. Nabudúce príde za tebou Eugenika. Vieš, kto to je? Pamätáš si ju?“

„Eugenika,“ zopakuje mama, zdá sa, že si spomenula.

Sústredím sa na rozhovor s tou mojou, ale zachytávam aj útržky od vedľa. Dcéra mamu hladká, prihovára sa jej. Podáva detskú výživu vo vrecúšku, ponúka – cuckaj si to! Neskôr jej rozbalí čokoládu a nabáda, aby si odhrýzala.

Mama sleduje rodinku za mojím chrbtom a komentuje: „Iste sú to synovia. Pekne sa starajú. To je vidieť, keď niekto príde len z povinnosti. Stále ho kŕmia. Banán mu dávajú. Aj kávu v termoske doniesli. Jeho keď dovezú s tým vozíkom na nejakú akciu, zavrie oči a celý čas ich neotvorí, až keď ho zas vezú do izby. Tak je to s ním.“

„Mami, keby si mala na niečo chuť, povedz si, donesieme ti. Vieš, ja som deckám hovorila, nech nenosia jedlo, že máš plné šuplíky, nestačíš to jesť.“

„Pravdaže, ja nič nechcem. Len minule Soblahovanka kritizovala, že ktosi mal návštevu a neponúkal ničím. Tak sme nevedeli, či jej nič nedoniesli, alebo len neponúkla.“

„Dobre, mamula. Tak zajtra ti Monika prinesie niečo na ponúkanie.“

Nebráni sa.

„Som ti hovorila, že bankárke aj mlieko ukradli z chladničky? Ony si so sestrou dávajú mlieko do kávy. Mali tam dve krabice. Jednu načatú, druhú celú. A zmizli obidve. Majú podozrenie na jedného. Ale on sa len usmieva. Čoby som to ja bral. Ja zas podozrievam doktorku. Tá vždy, keď obedujeme, zdvihne sa, odíde a potom sa vráti. Ona chodí aj po izbách a baby hovorili, že sa im vytentovala do ich záchoda, zahnusila to tam, kopu papiera natrhala a nahádzala tam.“

„No vidíš, nakoniec môžeš byť rada, že si s Magduškou. Predstav si, že by si bývala s doktorkou.“

Usmeje sa.

„Vieš, keď máme nejakú akciu, tak sme na prvom poschodí všetci spolu. Keď sa tak na niektorých pozerám, až mi je smutno. Len sa dívajú neprítomne pred seba, je to strašné, keď si človek už nevie povedať, rozkázať, nič vybaviť.“

„Áno, aj pre tých blízkych je to ťažké. Ja sa s tebou porozprávam a mám z toho dobrý pocit. Títo si rodičov aspoň kŕmia. Jednak nevedia, že tu dostávajú aj ovocie, aj sladkosti, aj kávu, oni im to nepovedia. A možno je to akýsi spôsob uspokojenia, že pre tých rodičov aspoň niečo hmatateľné urobili, keď už inak nevedia preniknúť do toho ich sveta.“

Sadnem do autobusu a píšem mojim babám na chat sihoťárky: Návštevy majú nosiť niečo sladké na ponúkanie, inak sú ohovorené.

Chceli ste ma vidieť

O trištvrte na deväť zvoní telefón. Mama: „Gabika, nehnevaj sa, ak som ťa zobudila, ale zavolaj Monike, nech dnes za mnou nechodia.“

Prečo nevoláš Monike?

„Nezobudila, mami. Práve ideme do roboty. Petra má rannú.“

„Ja dnes idem na geriatriu a má prísť aj kaderníčka.“

To si mi prečo včera nepovedala?

„Dobre, idem jej zavolať, nech idú rovno ku mne.“

***

„Vieš čo, tak som sa ne tej geriatrii cítila trápne, sestrička nevedela, čo má so mnou robiť. Pýta sa ma – vy ste prečo prišli? Niečo sa vám zhoršilo? Jak keby som sa tam sama napchala. Hovorím jej – prišla som, lebo ste ma chceli vidieť. Tak som tu. Bola tam iná sestrička, aj iná doktorka. To Chudá odkázala, že ma chce vidieť. Urobili mi EKG a to bolo celé vyšetrenie. To mi robia aj na dialýze. Potom písala, písala, písala. Neviem čo, papiere mi do ruky nedali. Našťastie mi obed dali predtým. Čakali sme tam dve hodiny! Pýtam sa tej sestričky, čo bola so mnou, či čakáme na nejaké výsledky. A ona, že nie, len na vyšetrenie. Šak jej sa dobre čakalo. Hrala sa s mobilom, kde by sa ponáhľala. Ale veď mňa berú všade prednostne!“

„A čo kaderníčka? Už si ostrihaná?“

„Šak som zvedavá, koľko si bude účtovať. Všetci ju chválili, ale neni to bohviečo. Prišla o deviatej, ja som mala ísť prvá. Lebo o jedenástej som išla na tú geriatriu. Sestrička to povedala, ale jedna sa postavila predo mňa! Ale človek sa na ne nemôže ani hnevať. Vieš, ony sú také... už im to nemyslí. Musela som ju predbehnúť.“

„Čo ste mali na obed?“

„Takú dobrú polievku a prírodný rezeň s ryžou.“

„No vidíš, včera si sa sťažovala, že sú stále zemiaky a zemiaková kaša, tak už ste mali aj ryžu.“

„Si predstav, že dnes mi od rána berú z prsta krv, sledujú cukor. Neviem, čo ich to napadlo, šak to ešte nerobili. Ráno som mala päť, to ma pochválila. Na raňajky sme mali dva koláče, šak som zjedla len jeden! Druhý som si nechala. A už som mala dvanásť! To môže takto z jedného koláča? Poobede som mala jedenásť a ešte mi do večera bude dvakrát brať.“

Prišiel na psa mráz. Skončia ti sladké večere. Kto to potom s tebou vydrží?

„Bankárka sa stále pýta, kedy si zahráme to scrabble.“

„Super, mami! V stredu príde za tebou Julo, poviem mu, nech ti ho donesie.“

„Vieš čo, hentá stále pozerá Jojku. Aj keby tam holé zadky ukazovali, neprepne to. Ja som včera išla radšej vedľa pozerať s babami evanjelickú omšu. Čoš, keď bola evanjelická. Pekne ten farár hovoril. Politici by to mali počúvať!“

„Mami, včera pozerala Magduška veľmi pekný film, keď som bola u vás na izbe. Práve to končilo. To by sa určite bolo páčilo aj tebe. Boli sme na tom s Petrou v kine. V hlavných úlohách Polívka a Holubová.“

„Kedy príde Monika s deťmi, keď dnes neprišli?“

„V piatok doobeda, ak sa dovtedy niečo neudeje.“

„Šak nemusia. Ja si to nevynucujem.“

„Nemusia. Ale Monka ťa chce vidieť. Cez prázdniny pôjdu na lyžovačku.“

Poslúchaj, mama

Vonku je opäť nepríjemne. Od rána popŕcha, fúka studený vietor, von nepôjdeme. Mama, napriek počasiu, keď ma zbadá cez oblok, vybieha mi oproti. V pulóvri a veste. Pridám do kroku a ženiem ju do spoločenskej miestnosti. Sadáme si za okrúhly stolík oproti sebe. Pozerám na ňu s úľubou, ako jej to pristane. Upravené vlasy, ružový svetrík, šedá vesta, šedá hlávka, úsmev a iskra v očiach. Znova sa uisťujem, bolo to správne rozhodnutie. Tvárou v tvár mi všetko rozumie. Ukazujem jej videá, čo mi posiela Katka. Pýtam sa jej, kto je kto. Blíži sa čas odchodu. Vyveziem sa s ňou na druhé poschodie. Na posteľ vykladám nové domáce oblečenie, na nočný stolík kalendár, snáď jej ho znova „neukradnú“. Dózu so slaným pečivom na ponúkanie.

„Mami, tu máš zemiakový šalát a žemličku. Zanesiem ti to do chladničky, máte tu teplo, je tam majonéza.“

„Nie, nie! Ja si to sama.“

Dám ešte pár pokusov, márne.

„Tak mi sľúb, že to hneď zješ, alebo odnesieš do chladničky.“

Neviem, či sa naň chce vrhnúť, len čo odídem, alebo sa bojí, že jej ho niekto ukradne. Zasa jej nechutí.

Ide ma odprevadiť, „dievčence“ sedia v kútiku na chodbe. Spoznávam veselú paniu.

„Dobrý deň! Vás poznám teta z videa, čo mi poslala Katka. Ste tam taká veselá. Ako sa voláte? Mama si nevedela spomenúť.“

„Píšem sa H..., tu ma volajú Etelka.“

„Som rada, že som vás stretla.“

Prichádza pani s dvomi palicami. „Ja som robila na družstve, poznala som vášho otecka,“ prihovorí sa mi.

„Jáj, tak vy ste Soblahovanka! Tak vás volá moja mama.“

Zvezieme sa dole výťahom, teta je zhovorčivá.

„Ja mám len sedemdesiatpäť rokov. Keď som sa vrátila z nemocnice, bývala som u dcéry.“

„Vy máte aj dcéru? Mama spomínala iba troch synov,“ som prekvapená.

„No, poviem vám pravdu, ja ju moc nespomínam. Ona je také ledačo!“

„Mami, aj ty o mne takto rozprávaš?“ smejem sa.

„To teda nie! Božechráň!“ oponuje teta, hladí ma po ruke. „Teraz mi predali byt, aby mi mohli platiť toto, dôchodok mi nestačí.“

Zrazu vybehne sestra z kuchyne.

„Nemôžete ísť von!“

Nechápem. Obzerám sa, mamy nikde. Myslela som, že je za závesom. Pobehnem, ani tam. Otvorím vchodové dvere, mama vonku.

Sestra na ňu znova kričí: „Poďte dnu!“

„Ja len dcéru odprevádzam,“ nedá sa mama.

„Nie ste oblečená!“

„Čoš!“

Objímem ju, jemne natlačím dovnútra a napomeniem s úsmevom: „Poslúchaj, mama!“

„Chytro by si tu zmeškala autobus, zavyprávaš sa...“

Žeby žiarlila? Vystrčila ma pätnásť minút pred odchodom autobusu.

Marec 2023

Dobehala

V stredu bola za babkou Iva. Posedeli v kaviarni u Mišáka, babka si dala zákusok a kávičku. Iva priniesla koláčiky priamo z Moravy, na ponúkanie, nech ju neohovoria. Tašku nechali u sestričiek, po večeri si ju vyzdvihne a poponúka. V ten deň mi mama nevolala! Píšem babám na Sihoťárky: „Po štyridsiatich rokoch deň bez mamy! Dnes mi nevolala! Jupí!“

Snáď to nie je rúhanie. Viem, že jej telefonáty mi raz budú chýbať.

Predpokladám, že sa s babami pri moravských koláčikoch rozšupli, bola unavená, išla spať. Keď mi nezavolala ani vo štvrtok po dialýze, už som zneistela. Vedela som, že nič vážne sa nedeje, zo Seniorville by mi zavolali, ale predsa. Čakám do pol siedmej a skúšam volať ja. Volaný účastník sa nehlási už po štvrtýkrát. Skúšam volať sestričkám, nedvíhajú. Konečne o pol ôsmej volá mama: „Tento sprostý telefón sa nechcel nabiť. Bola som aj za našim odborníkom, máme tu stavebného inžiniera a ten mi povedal, že len ho treba nabiť.“

„Asi si ho nechala celkom vybiť a potom to trvá dlhšie, kým ožije.“

„Taký mám dnes zlý deň. Od rána sa mi zle dýchalo. Na dialýze som moc vážila. Hovorím im – šak som nejedla! Tak ste veľa pili. To áno. Stále som smädná. Aj teraz sa idem napiť, čoš! Moc vody mi museli odčerpať, aj infúziu mi dali, tak som tam bola dlho, kým mi dotiekla. Mala som sa dnes aj sťahovať a odmietla som to, keď som bola taká slabá.“

„Kde si sa mala sťahovať?“

„Za učiteľkou.“

„Ona bývala sama?“

„Nepočujem ťa.“

„Bývala sama, či sa niekto odsťahoval?“

„Šak ťa nepočujem.“

„Mohla si sa presťahovať, veď sestričky by ti to preniesli, nemusela by si sama.“

„Čo hovoríš?“

„Že sestričky by ti veci preniesli.“

„Nepočujem.“

„Ponúkla si včera kamošky?“

„Nie. Lebo keď som prišla, už spali.“

Prosím?! Včera si nebola na dialýze. Ponúknuť si mala po večeri. Takže tašku si si odniesla na izbu a do rána koláče skotila. Potom sa ti zle dýchalo, veľa si vážila... takže s ponúkaním bude koniec. Dostaneš jeden koláčik a dosť.

„A dnes poobede?“

„Dnes... nie. Ani neviem, prečo som ich dnes neponúkla.“

No ja už asi viem.

„Tak zjedz večeru a choď spať. Zajtra prídem ráno o desiatej, lebo Petra má poobednú. Ak by nebola robota, prídem o druhej, ako minule.“

„Dobre, moja.“

V piatok o dvanástej zvoní telefón. Asi mama ide reklamovať, prečo som o desiatej neprišla.

„Až teraz idem obedovať, Gabika. Spadla som v izbe a nemohla som sa sama postaviť. Našťastie hentá vyšla na chodbu a zavolala pomoc. Sestričky ma hrešili, dali mi plienky a idú ma presťahovať na tri dni na prvé poschodie. Neviem prečo. Šak hentá sama nič neurobí a môže tu byť a ja som samostatnejšia a chcú ma presťahovať.“

„Nedokážeš prejsť teraz ani s chodítkom?“

„Ale čoby, prešla by som. Ale oni sa teraz boja, lebo aj včera som spadla.“

Aha. Behala si bez chodítka po chodbách, videla som. Neoblečená si vybiehala k bráne, tak ťa chcú mať pod dohľadom. Tak pekne sa to vyvíjalo, sama si si to pokazila.

„Mami, Petra dnes nejde do roboty, prídem o druhej.“

Mama sa nesústredí, niekto tam rozpráva.

„Mám sa ísť naobedovať. Prišla pre mňa sestrička.“

„Dobre, mami. Tak sa dohodneme takto. Ak ťa budú sťahovať, nebudem sa tam motať. Prídeme za tebou až v nedeľu, spolu s Julom.“

„Dobre.“

Minerálka

V nedeľu prichádzam o jednej popoludní. Mama nie je ani pri bráne, nečaká ma ani vo vestibule. Nakuknem do spoločenskej, tá je ešte prázdna. Vyberiem sa k výťahu, sestrička sa pýta, či mi má niekoho doviezť.

„Nie, ďakujem. Zavolám mame, ona príde sama.“

„Zuzka? Ona spí. Pýtala sa ma, či si môže ľahnúť, že je unavená, lebo v noci nespala. Mám ju zobudiť?“

„Nie, nie! Ja na ňu počkám.“

Prejde sotva desať minút a už mamu počujem. Vybehnem spoza rohu, mama na vozíku, sestrička mi ju odovzdáva. Zohnem sa k nej, objímem ju a veziem si ju do spoločenskej miestnosti. Sadnem si do kresla a ju natočím ku mne, nech sa dobre počujeme. Načúvatká nemá, spomínala, že má brat doniesť baterky, asi ich má vo vrecku vesty. Rozhovor viazne, bohužiaľ, čoskoro si uvedomím, že to nie je iba nedoslýchavosťou. Zahľadí sa na veľký kvetináč: „Aj kamene nám tu dávajú.“

„Mami, to je umelý kvet a kvetináč je plný kamienkov.“

„Takýchto hrncov tu majú strašne veľa. Ale šak potrebujú. Kde by tie kvetiny dávali. A toho odpadu, čo tu je! Takýto malinký fliačik som mala na teplákoch a hneď – nohavice dole!“

Stretla som jej bývalú kolegyňu a veľmi dobrú priateľku. Rozprávala som sa s ňou pol hodiny, aby som mohla mame porozprávať, čo má nové. Napriek snahe hovoriť hlasno a priamo, aby mohla odčítať aj z pier, nejaví veľký záujem.

„Tá Slivková stále rozpráva!“

„Myslíš Stopková? No vidíš. Magduška nerozprávala, táto rozpráva veľa, ešte ti za ňou bude aj smutno.“

„Vidíš, takto tu stále hučí ten televízor!“

„Mami, neni tu žiadny televízor. Sme v spoločenskej miestnosti. To sa ľudia rozprávajú.“

„Tak to rádio tu hrá.“

Započúvam sa. Odkiaľsi zachytím melódiu, ale toto by mama nepočula ani s načúvatkom, nieto bez neho.

„Tie biele pulóvre ti už doniesli?“

Nerozumie.

Chytím ju za ružový, natriasam ním: „Pulóvre! Biele!“

„Doniesli. Ale to sú neni moje. Ale šak nechala som si ich. Tá Renáta ma vôbec nepríde sem pozrieť.“

„Mami, veď tu bola dvakrát a ešte si tu krátko.“

„Nebola.“

„Nepamätáš sa? Jednu nedeľu prišla neskôr, prišla za nami do kaviarne, dala si kávu. A tú ďalšiu prišli spolu pešo, všetci traja. Ešte ma potom boli odprevadiť na autobus. Nezmestili sme sa všetci za jeden stôl, Renátka sedela za druhým, blízko teba.“

„Nepamätám.“

Je mi smutno. Neviem, ako ďalej. Na deti sa nepýta, nevie sa dočkať brata, že je strašne smädná.

„Mami, ale Julo ti donesie iba baterky do načúvatiek. To si mu odkázala po mne. O minerálke si nehovorila.“

„Ale jemu som to hovorila.“

O pol tretej sa konečne objavia chalani.

„No daj mi tú vodu, Julko! Taká som smädná.“

Julo pozrie na mňa. Potichu mu hovorím, že mama je dosť mimo.

„Nekázala si vodu.“

„Ale čoby! Šak som hovorila, že keď prídeš, toľkoto vody vypijem!“ ukazuje rukami.

„Nevieme, komu si to hovorila, mami, ale mne nie, ani Julovi.“

Kývne rukou.

„Aj tak by si nemala tú minerálku. Tá vysušuje. Nemáte tu čaj?“ poúča brat.

Jemu nerozumie vôbec, robím tlmočníka.

„Máme. Ale ja potrebujem minerálku.“

„Julino, daj mame tie baterky do načúvatiek!“

„Mami, daj mu tie načúvatká!“

Chytí sa za ucho: „Šak ja ho nemám.“

„Ani vo vačku?“

„Nie. Jedno som ešte mala, aj to som už stratila.“

O tretej mi ide autobus, rozlúčim sa. Ťažké dve hodiny.

Na zastávke stretnem pani, s ktorou sme tam spolu prišli, rozpráva mi ich príbeh. Mama je tam päť rokov. Povzbudzuje ma, že sú lepšie a horšie dni. Jej mama bola tiež po páde popletená. Nálada závisí od počasia, od toho ako sa vyspí...

Večer mi volá brat: „Ja som to vzdal. Išiel som za sestričkou, nech príde po ňu, že si chce pred večerou ešte oddýchnuť. Zavolaj im a opýtaj sa, či jej nedali nejaké oblbováky. To nebola naša mama. Nech jej to nedávajú. A nemôže byť na vozíku, lebo potom zoslabne. Potom mi zavolaj.“

„Čo všetko sa mám opýtať?“ pýtam sa ironicky, aby mu došlo, že bude jednoduchšie, keď zavolá sám.

Nedošlo. Diktuje mi jednu otázku za druhou. Strácam reč.

Na druhý deň volám sestričkám, volaný účastník sa nehlási. Pred druhou som úspešná.

„Dobrý deň, prepáčte, že vyrušujem, ale chcem sa opýtať na mamu. Včera bola nejaká popletená. Prišlo to tak zrazu. Predtým chodila sama za mnou, teraz ju priviezla sestrička na vozíku.“

„Máte pravdu. Po tom páde je trošku dezorientovaná. Dala som jej lieky a ona ich ešte štyrikrát pýtala. Musela som jej ukázať liekovničku, že je prázdna, že ich naozaj zjedla. Zjedla večeru a hovorí mi, že ide na večeru. Musela som jej vysvetľovať, že už je po večeri.“

„Zaujíma ma, na ktorom poschodí teraz je. Hovorila mi, že spať chodí na druhé a cez deň musí byť na prvom, lebo ju stále pozorujete.“

„Ja som cez víkend nemala službu, ale je možné, že si ju tam včera nechali, keď nás bolo menej. Ale inak je presťahovaná na druhom poschodí.“

„Takže býva s pani učiteľkou Stopkovou?“

„Áno. Ak chcete, idem sa na ňu pozrieť. Ale pred chvíľou som za ňou bola, je na svojej izbe, je po obede a je hore.“

„Ďakujem, nemusíte, to mi stačí. Ešte som vás chcela poprosiť, či by ste nás zapísali na budúcu nedeľu na druhú hodinu. Prišli by sme traja. Brávali sme mamu do kaviarne. Teraz bol problém, že sme zabrali miesto niekomu inému. Neviem, v akej kondícii bude v nedeľu.“

Sestrička nás včera vyhrešila, že máme chodiť všetci naraz, mama je unavená. Nie sme ani zapísaní, nemáme tam vôbec čo robiť.

„Mami, každý deň som ti pripomínala, aby si nás nahlásila na nedeľu.“

„Čoš, šak všetci vedia, že sem chodíte.“

Aha.

Trošku som sa upokojila, ale rozhodujúce bude, či mi mama večer zavolá, ako bolo zvykom.

Volám bratovi, ako som sľúbila: „Konečne som sa dovolala, opýtala som sa, na čo som ja chcela, na tvoje otázky som zabudla.“

Zreferujem, čo som sa dozvedela, brat ma nekarhá, len pripomína, že by jej nemali dávať oblbováky. Dali sme ju tam, lebo sme starostlivosť nezvládali a teraz ich ja mám poučovať, ako sa majú o ňu starať?

„Hlavne sa jej opýtaj, či našla tie načúvatká a dala si tam baterky, lebo by nebolo dobre, aby si len domýšľala, čo jej kto povedal.“

Vrátim sa z jogy, prezlečiem, babka Zuzka volá!

„No čo, moja, čo máte nové?“

Rozprávam jej o Petre, o robote.

„A Nemšovani sú už zdraví?“

Rozprávam o Monke, o deťoch, všetko mi rozumie.

„Tie načúvatká si našla?“

„Vieš čo, sestrička prehľadala každý kút a nič. Potom odišla a o chvíľu prišla víťazoslávne, že viete, kde boli? Na vašej starej izbe!“

„Super! A dala si si baterky?“

„Dala. Horko-ťažko, ale dala.“

„Počuješ lepšie?“

„Pravdaže.“

„To mám radosť.“

„Len som taká slabá, unavená. Nechutí mi jesť. Ale tie moje kamarátky chodia za mnou na izbu, tak mi deň celkom rýchlo prešiel. Poviem primárovi, nech mi do tej infúzie dá nejaké vitamíny, nech spevniem a nech mi chutí jesť.“

„Vždy bývaš na jar takáto zoslabnutá. Uvidíš, keď bude teplejšie, budeme chodiť na prechádzky do parku, so slnkom ti aj sily pribudnú, aj chutiť ti začne.“

„Dobre, moja, tak sa majte dobre. Šak zajtra ti zavolám, keď prídem.“

Wau! Už je to zasa moja mama.

Dohovie

preťahujem sa s kosou

ťahám ju za rúčku

belejú mi hánky

viem viem je čas ale

sľúbila som jej slnko

prechádzky parkom

tortu s číslom deväťdesiatštyri

trinásť obsadených stoličiek

a smiech

 

myslíš

že sa jej bude ľahšie odchádzať s pocitom

všetko stojí za kočku

sama ťa pozve

poď

ideme

nech

Sťahujeme sa

O šiestej zvoní telefón. Babka Zuzka volá.

„Áno, mami?“

Praskanie, šušťanie, žiadne hlasy. Skúšam vykrikovať, či sa chytí. Hovor pozdržaný, napokon sa spojenie preruší. No nič. Asi sa jej v kabelke zapol. Keď nezavolá do siedmej, hovorím si, má ho vybitý.

O štvrť na deväť – babka Zuzka volá.

„Áno, mami?“

„Vieš čo, je to tu hrozné. Dali mi tu také ohrady, nemôžem cez to ani nohy prestrčiť.“

„To ti len na noc hádam.“

„Nie. Aj cez deň by som mohla spadnúť,“ hovorí ironicky.

„Veď si dnes bola na dialýze.“

„Áno. Bola. Teraz prišla sestrička, že dajte si to z uší von a spite. Dala mi dvojdecovú šálku vody, že aj tak viac vypiť nemôžem. Tak som tu sama na seba odkázaná. Hrozné.“

„A kolegyňa už spí?“

„Čo ty už spíš?“

„Nie, mami. Či učiteľka spí.“

„Pravdaže. Tu sa spí stále. Zajtra mi idú trhať ten zub.“

„O koľkej?“

„To mi nepovedali. To je tajné. To až zajtra sa dozviem,“ opäť nasadí ironický tón.

„Tak mi potom zavoláš, ako to dopadlo.“

„Ani neviem, koľko je hodín.“

„Je pol deviatej.“

„Tak to by som sa ešte mohla do rána vyspať.“

„Pravdaže. Upi si trošku vody a pokús sa zaspať.“

„Peťka už spí?“

„Nie. Ide pozerať Nemocnicu. Ten seriál pozerá.“

„Šak aj ja som to kedysi pozerala.“

„Dobrú noc, mami, dobre sa vyspinkaj, zajtra zavolaj.“

Ráno volá vrchná sestra zo Seniorville.

„Nezľaknite sa, všetko je v poriadku. Len som vás chcela informovať, že mamu sťahujeme na prvé poschodie. Táto noc bola zlá, mama bola dezorientovaná, potrebujeme ju mať pod dohľadom. Pani Stopkovej pracuje srdiečko len na tridsať percent, ona sa potrebuje vyspať a bola v noci rozrušená. Za posledné dni sa mame zdravotný stav zhoršil, nemôžeme ju nechať na druhom poschodí. Z dialýzy chodí vyčerpaná, dohodli sme sa so sanitkárom, že bude chodiť na vozíku.“

„Všimla som si to aj ja. Už v nedeľu pri návšteve, aj včera, keď mi telefonovala. Premýšľala som, čo spustilo túto rapídnu zmenu. Jeden týždeň sme spolu bez problémov komunikovali a zrazu to prišlo skokom. Nedávate jej nejaké lieky na upokojenie? Alebo, mohli to spôsobiť lieky proti bolesti? Lebo ju zrazu už ani ruka nebolí, ani zub, len je popletená. Mala som podozrenie aj na prudké zvýšenie cukru. V stredu bola za ňou moja dcéra, priniesla jej moravské koláčiky na ponúkanie, či ich ona večer sama nezjedla. Stúpol jej cukor, voda, museli jej veľa odčerpať, potom sa jej hlava motala, spadla a už to išlo.“

„Takto. My sme s kolegyňami tiež rozmýšľali, čím to je. Ale. Lieky na bolesť mala mama pri sebe, mala si ich dávkovať sama, podľa intenzity. Dala si liek raz, dva, viac ho nebrala, my sme jej ho nedávali. Ona chcela mať lieky pri sebe, ja sama, ja sama. Keď sme ju sťahovali, našli sme lieky, čo jej predpísal doktor v ambulancii chronickej bolesti, aj Ibalgin tam mala, aj Lexaurin, zobrali sme jej ich a včera večer sme jej dali Lexaurin. Tie koláče sme jej sťahovali z izby do izby, nakoniec sa vyhodili, lebo už boli tvrdé.“

„Tak toto mi neklamala. Hovorila, že ich ani neochutnala, lebo v ten večer mala plné brucho a potom jej už nechutilo jesť. Môžem sa opýtať na to jedenie? Stále hovorí, že jej nechutí. Ale to hovorila aj doma a pritom jedla dosť, až moc.“

„Je pravda, že v poslednej dobe toho na obede moc nezjedla. To nám hovorila kuchárka. Ale teraz sa chodí stravovať na prvé poschodie a tam sme ju práve chválili, že sa pekne rozjedla.“

„Ďakujem vám! Som veľmi rada, že ste mi zavolali a overila som si niektoré informácie. Nesmierne si vážim, ako sa o ňu staráte. My by sme to absolútne nezvládali. Ja mám dcéru na vozíku. Takto som spokojná, že je o mamu dobre postarané.“

„To ma teší. My vždy informujeme, keď sa zhorší zdravotný stav, keď sťahujeme. Volali sme vášmu bratovi, ale ten nedvíhal. Máme vás napísaných v poradí brat, dcéra, vnučka.“

„Brat ešte spí, on vstáva okolo obeda a v noci je hore,“ usmievam sa.

„Dobre. Informujte, prosím, aj jeho.“

„Samozrejme.“

Premýšľam. Nezavolám mu. Nájde zmeškaný hovor, zavolá on im. Nech si to vypočuje sám a nedáva mne tisíc otázok, čo som sa mala opýtať.

Stráca chuť do života, ale na buchty nie

V stredu po trhaní zuba nezavolá. Vo štvrtok po dialýze volá, ale je slabučká, na niečo odpovie, na niečo nie. Neviem, či nepočuje, alebo nerozumie, čo sa pýtam. Dozviem sa len, že mala hroznú chuť na sladké a mali na večeru puding s chlebom. Alebo rožky to boli? Predpokladám, že dukátové buchtičky.

„Koľko vás je na izbe?“

Neodpovedá.

„Ste tam dve?“

Neodpovedá.

„Máš sa cez deň s kým porozprávať?“

„To vôbec.“

„Vytrhli ti ten zub?“

„Nevytrhol mi ho. Len sa tam rypkal, rypkal, ale šak bol príjemný ten doktor.“

V piatok volá, znova slabý hlások, samá sťažnosť.

„Je to tu hrozné. Chovajú sa k nám jak k sopľavým deckám. Dávajú mi tie ohrady. Ja ich nevládzem odtlačiť, keď chcem niekde ísť. Stále som smädná. Na noc mi dala sestrička dvojdecovú šálku vody a odišla, že viac aj tak nesmiem.“

„Čo ten zub, mami?“ skúšam znova, či si nespomenie.

„Vieš čo? Tu sa dejú zázraky. Ja mám kompletný chrup.“

Zase z toho nie som múdra.

„Čo ste mali na večeru?“

„Zemiakovú kašičku, k tomu také kúsky opečených zemiakov a takú syrovú... no čo syrovú?“

„Omáčku?“

„Nátierku. Takú nátierku.“

„Napi sa trošku vody a dobre sa vyspinkaj! V nedeľu prídeme.“

V sobotu po dialýze nevolá. V nedeľu idem pripravená na všetko.

Sestrička ju privezie na vozíku. Podávam jej veľkú bonboniéru Merci, pre sestričky k MDŽ, poďakujem za starostlivosť. Brat podáva fľašu minerálky: „Nalievajte mame podľa potreby.“

„Nedávaj jej to! Mne ju daj!“

„Mami, ja mám pre teba menšiu fľašku v taške, neboj sa!“ zachraňujem situáciu.

Má vetrovku, čiapku na kolenách.

„Ideme sa prejsť do parku, mami. Svieti slnko, ale je veľmi zima. Dám ti čiapku.“

„Nie! Už si ako oni! Len aby som neprechladla!“

„Dobre, ako chceš.“

„Kde máš tú vodu?“

Podám jej fľašku, naloží na ústa a polovičku stiahne na jeden dúšok. Brat jej ju berie z rúk.

„Šetri si ju, nemôžeš toľko!“

„Priniesla som ti buchtu s tvarohom a lekvárom.“

„Daj!“

Vytiahnem ju z vrecúška a už mizne v maminých ústach. Nezdá sa, že by jej nechutilo.

„Kde je tá voda?“

Brat sa otočí na mňa: „Mám jej ju dať?“

„Daj!“

Vozíme ju po chodníčkoch, ukazujeme daniele za ohradou, nejaví veľký záujem, pýta sa dnu.

„Je to tu hrozné. Som im povedala. Buď ma vrátite na druhé poschodie, alebo pôjdem preč.“

„A kde preč? Kde by si išla? Kde by ti bolo lepšie?“

Nachvíľu sa zamyslí: „Postavte mi búdu!“

„Teraz ťa sprchujú alebo kúpu vo vani?“

„Sprchujú ma. Ja stojím, oni ma ošpliechajú, ale tvár mi neumyjú. Povedala som sestričke – zavezte ma k umývadlu, potrebujem si umyť tvár! Tak ma umyla, aj nakrémovala. Hovorila, že tam chodí aj kozmetička, tak som jej povedala, nech ma objedná.“

Aha. Hovorila si, že už nemáš chuť do života, ale na kozmetiku áno. Aby si v truhle vyzerala dobre. Chápem.

„Mami, pozdravuje ťa Peťa, Danka, Ľuboš, Hanka, Andula, menujem všetkých blízkych, moje kamošky. Usmieva sa. A ešte ti musím odovzdať pozdrav aj od ľudí z Písmáku. Vieš, to je tam, kde píšem aj o tebe. Všetci ťa majú radi a prežívajú všetko s tebou. Držia ti palce, aby si zosilnela. Aleš, Ľuboš, Irča, Ľudka, Maruška.“

„Áno?“ vidno, že jej záujem robí dobre.

„Teta G. mi volala. Robí si o teba starosti, že jej celý týždeň nedvíhaš telefón. Aj ona ťa pozdravuje.“

„Mišo mi povedal – nabil som vám telefón! Iste som ho mala zasa vybitý.“

„Koľko vás je na izbe?“

„Tri.“

„Aj sa rozprávate?“

„Nie. Šak kedy? Ja tu strašne slabnem. Ja sa už sama ani z tohto vozíka nepostavím. Musia ma vrátiť naspäť. Toto ja dlho nevydržím.“

„Mami, to nie je tak. Ty si hore slabla a preto ťa presťahovali dole. Tá posledná noc bola kritická. Stopkovej pracuje srdiečko len na tridsať percent. Bola z toho rozrušená.“

„Bodaj by jej celkom prestalo! Nemám ju rada! Keby na mňa nežalovala, mohla som zostať tam. Že som celú noc padala. To je blbosť!“

„Ako to môžeš takto povedať?! Sestra, čo mala nočnú, stále za tebou chodila, bola si dezorientovaná. Stále si niečo hľadala, chcela niekam ísť. Nie je na vine Stopková.“

„Ja si to nepamätám. To som naozaj mohla takto zblbnúť? Žeby som to robila a nevedela o tom?“

„Ale áno, mami, to sa môže stať aj mladšiemu človeku. Keď sa dobre nevyspí, môže mať takéto výpadky. Takže, ak budeš dobre jesť a zosilnieš natoľko, že budeš vládať sama chodiť s chodítkom, až potom ťa môžu preložiť naspäť. Dovtedy musíš byť blízko k sestričkám.“

„Povedzte mi, prečo som ja stále takáto smädná? Včera som pri večeri vypila tri šálky čaju.“

„Asi ti stúpol cukor.“

„Aj mi veru prestali dávať sladké. Dávajú mi celkom iné ako druhým. Aj som si minule musela vypýtať sladké.“

„Veď si mala predvčerom puding na večeru.“

„No a odvtedy nič.“

Na spoločenskej miestnosti sa otvoria dvere, vstúpi žena. „Prepáčte, môžeme vás na chvíľu vyrušiť? Sme z občianskeho združenia a chceli by sme vás pozdraviť pri príležitosti MDŽ.“

Vchádzajú muži, ženy a malí chlapci. Harmonikár zahrá a zaspieva pesničku. Chlapci roznášajú starenkám kvetináče s cibuľkami narcisov, muži nám, dcéram. Mama sa roznežní, pohladí chlapčeka po pleci: „Aký si zlatunký! Ďakujem!“

„Ja sa rozlúčim, mamula. Nezabudni, že nás ešte čaká oslava, tak nestrácaj chuť do života. V stredu príde Iva s Monkou.“

„Naozaj?“ rozžiari sa ako vianočný stromček.

„Tak vidíš, máš sa na čo tešiť.“

Prejdem jej dlaňami po lícach, má ich hebučké, vidno, že sa starajú a tvár jej natierajú mandľovým krémom.

Krik

V pondelok mama volá, je celkom v pohode. V utorok po dialýze nič, hovorím si, je unavená. V stredu ráno o ôsmej – babka Zuzka volá. Zazvoní len raz. Volám jej späť, má obsadené. Možno zavolá neskôr. Po desiatej – babka Zuzka volá.

„Áno, mami?“

„Predstav si, mala som pokazený telefón. On mi totiž padol. Potom tam vyskakovali také hausnumerá a nemohla som volať. Teraz mi ho kamarátka opravila. Taká som rada, ja som bez neho celkom nemožná.“

„Teším sa, že ťa počujem. Máš celkom svieži hlas. Asi si sa dobre vyspala.“

„Áno. Spala som. Ráno som tu urobila taký krik! Si predstav, že oni nás o siedmej umyjú, zavrú a do štvrť na deväť sme tu o smäde a o hlade!

Nedávno si sa sťažovala, že ťa o ôsmej budia na raňajky, teraz si o štvrť na deväť vyhladovaná?

Toto je ľudský prístup?! Takto sa správa k ľuďom?! To vy si hovoríte penzión?! Som im povedala. Vyhrážala som sa, že si dám zavolať riaditeľa. Sestrička mi ukázala chrbát. Dobre, šak ja viem. Ale aj tak.“

Asi má oškretý chrbát od pádov?

„Ako na to reagovala?“

„Vyviezla ma po raňajkách hore za našimi. Aj kávu mi tam urobili. Gabika, hovorila som si, že ak ma odtiaľto nezoberete, ja neviem, čo spravím. Ale sľúbila mi, že ma bude hore voziť častejšie, nech tam pookrejem.“

Paňo maňo! Čo by som ja doma robila so zlostnou babkou, čo sa chce motať po byte, padá a je stále hladná a smädná? Do toho by Petra dostala hysterický záchvat... Pánboh s nami a zlé preč.

„Kde si teraz? Máte tam veselo.“

„Doviezli ma sem, že ideme hrať bingo. Ale rozdali im stuhy a majú s nimi cvičiť. Ja by som radšej bingo. Tak som ti zavolala. A kedy prídu naši?“

„Príde len Iva. Naši zasa ochoreli. Haňa prišla v pondelok zo škôlky s teplotou tridsaťosem stupňov. Zasa má sopeľ, pridala sa aj Nina, zasa odsávajú. Hane to vrazilo do uší. Mišo jej ráno hovorí – urobím ti copček. A Haňa – aký chlapček?“

Mama rozumie, smeje sa.

„Aspoňže tá Ivka príde.“

„Je zapísaná na štrnásť pätnásť, tak sa na ňu teš.“

Dve telá

od Ivy

mne sa sníval sen o babke, že mala dve telá a jedno vedomie..

chystala som sa s ňou na prechádzku... bola v takom poschodovom dome a jak som otvorila vchodové dvere, spadla zo schodov.. ale v tom som už pod pazuchou držala to „druhé telo“ a hovorím jej babi, kľud, kašli na to, nejdem ťa zdvíhať, o chvíľu „si tu“... a začala som „tú babku“, čo som držala pod pazuchou hladkať po líci, aby to jej vedomie prešlo z tej spadnutej babky, do tej, čo mám pod pazuchou.. a tak sa i stalo.. bolo to totálne živé, ešte aj ako som ju držala pod pazuchou, tam som cítila tú pumpičku, čo má v ruke..

babka sa len obzrela na to telo, čo zostalo ležať pod schodmi, mávla rukou, usmiala sa a vykročili sme cez prechod na výlet.

Monka:

Iv, ty máš také magické sny.. veľmi zaujímavé.. myslím že to by sa babke páčilo môcť nechať toto telo niekde pod schodmi a vyraziť na výlet v novom, čerstvom..

Plače

V stredu podvečer – babka Zuzka volá. Tá má energie! Volala dopoludnia, bola za ňou Iva a po návšteve znova telefón.

„Áno, mami?“

„Tak tu bola tá Ivka. Sľúbila mi, že ma zoberie niekedy na taký dobrý obed. Lebo ja som tu hladná. Na obed sme mali zemiakovú kašičku s takou krúpovou kašou, to je hladné. A do večere som veru vyhladla. Našťastie bola teplá, lebo ten chlebík mi už veru nechutí. Fliačky s kapustou a oškvarkami. Ale tie fliačky, aby si s lupou hľadala.“

„Kapusta hlávková, či kyslá?“

„Čo ja viem, šak aby si ju lupou hľadala.“

„Šak ako to chutilo? Kyslo, či sladko?“

„Čo ja viem.“

„Iva ti nič nedoniesla?“

„Nie.“

Vracia sa k ránu, ako robila krik, chcela dať zavolať aj riaditeľa a sestrička jej ukázala, aký má mokrý chrbát, že im musí uznať, že toho majú veľa. Dobre, nehovorím, že je to vaša vina, ale musíte to zariadiť tak, aby ste sa k nám správali ako k ľuďom, jej povedala. Rozplače sa.

„Gabika, čo som ja komu urobila, že som musela takto dopadnúť? Veď som nikomu neublížila. Prečo ma pánbožko takto trestá?“

„Ja viem, mami, že je to ťažké. Ale skús si každý deň nájsť niečo, na čo sa budeš tešiť. Že ťa zavezú hore za kamarátkami, že prídeme my za tebou. Predstav si, že by ťa hneď na začiatku dali na prvé poschodie. Bola by si tam celkom stratená. Takto si si hore našla kamošky, ktoré ťa prídu pozrieť a môžeš aj ty s nimi kávičkovať. Sestrička ťa tam určite zavezie, keď budeš chcieť.“

Upokojí sa.

„Len si neviem predstaviť, ako to tu tá Pavla zvládala.“

„Mami, tetu Pavlu veľmi chválili. Ona tu bola taká zmierená, pokorná. Nesťažovala sa. Čo jej dali, zjedla, nevadili jej ani zábrany pri posteli. Cez deň bola na vozíku. Vtedy bol covid, aj s návštevami boli problémy. Sama si zavolať nevedela, iba sestrička ju dala Danke k telefónu. Nepočula dobre, tak to boli také rozhovory.“

„Vidíš, tak si hovorím, že tým, čo už nevnímajú, je lepšie. Tá jedna je tu celkom mimo.“

Minule si hovorila, že našťastie, mne hlava slúži, môžem si rozkázať. Tí chudáci, čo sú mimo, sú celkom odkázaní na nich.

„Zajtra ti zavolám po dialýze. Keby som ti niekedy nezavolala, vedz, že je na vine telefón. Mišovi som stále hovorila, nech sa mi na to pozrie. Šak-šak, nemal kedy. Potom som sa sťažovala tej kamarátke. Ona hovorí, ukáž, ja ti to spravím. Dva razy tam ščukla a bolo. Aj som si myslela, že sa na toho Miša budem hnevať. Ale už sa nehnevám.“

„Mami, nehnevaj sa na nikoho. Hnev vždy viac ublíži tomu, kto sa hnevá, ako tomu, na koho sa hnevá. Ťažilo by ťa to.“

„Aj ja som si tak povedala. Takto naňho zakričím, keď ide okolo – Mišo, zavezte ma hore! Mišo, zavezte ma dole!“

Takto som to nemyslela, ale dobre. Mišo je určite poctený, že si mu odpustila a robíš si z neho poskoka.

Popýta sa na deti, na Petru, rozlúčime sa.

Píšem Ive: „Ty si babke nedoniesla ten koláčik a minerálku?“

„Nie. Po kauze ‚otrávila babku moravskými koláčikmi‘, jej nebudem nosiť nič. Minerálku a citrónovú šťavu som dala sestričke, snáď sa to k nej dostane.“

Posielam jej iba rozrehotaného smajlíka.

Ani nepamätá

Neviem, či je to náhoda, alebo sa mama rozhodla, sprostredkovať mi udalosti v priamom prenose. Vo štvrtok po dialýze volá podozrivo skoro.

„Mami, ty si už doma z dialýzy?“

„Ale čoby. Prišla som do šatne a šoféra nikde.“

Povie dve vety a už počujem mužský hlas.

„Prišiel sanitkár, musím už ísť. Zavolám ti, keď prídem.“

Tak to robíš vždy. Čo bolo toto? Chcela si zapôsobiť na šoféra s mobilom v ruke, že vlastne nemáš na neho čas?

Alebo dnes. Zavolá mi, je tam šum, hluk a komentuje: „Práve nám doniesli večeru. Bez lyžice, bez vidličky. Čo je to? Fliačky? Tí ľudia to jedia rukami!“

„Fliačky? Rukami? Veď sa lepšie na to pozri. Čo je to?“

„Sestrička, doneste mi vidličku! Počula si, čo mi povedala?! Že to sa vidličkou neje.“

„To je čudné.“

„Ďakujem, sestrička! Doniesla mi. Že jednu našla.“

„Tak mi povedz, mami, čo to teda je.“

„Šunka je tu, varené vajco, kyslá uhorka a žemla.“

Tak Sjúzn potrebuje aj k obloženej žemli vidličku!

„Tak sa navečeraj, zajtra máš dialýzu a v nedeľu už prídeme my.“

„Teším sa na vás.“

Pred večerou mi ešte stihla povedať, že sa nudí. Keď sa jej pýtam, či nelúšti krížovky, povie, že nemá kedy.

„Nebola si za kamoškami?“

„Nemal ma kto zaviezť. Je tu taký chaos. Ja si už v hlave robím zoznam, na čo všetko sa budem sťažovať.“

„Čo ste robili doobeda?“

„Aaale, cvičili sme.“

„Čo ste mali na obed?“

„Polievka taká miešaná, tie tu robia výborné. Zemiakovú kašičku s mäsom na šťave, aj cvikla nastrúhaná tam bola, ostatní si vybrali ryžu. Musím ich pochváliť, zlepšila sa tá strava.“

Hlavne, že si sa včera sťažovala, že tá zemiaková kaša sa stále jesť nedá. Keď ti dajú vybrať, vždy si vyberieš kašu.

„Ale včera, Gabika! Ja neviem, ako to tí kuchári rozmýšľajú. Počúvaj ma! Polievka z kyslej kapusty a bolo tam fest mäsa. A druhé? Mäso s knedľou! Takáto kombinácia!“

Asi ťa počuli, keď si sťažovala, že na vás šetria, že mäso si nevidela, ani nepamätáš. To je pravda. Nepamätáš.

Veterník

V sobotu podvečer som na veľkom nákupe. V kabelke zvoní mobil. Iste mama, zavolám jej z domu, nebudem hučať na celé nákupné stredisko. Len čo zaplatím a prejdem pár metrov, telefón vyzváňa znova. Odložím nákup, hrabem sa v kabelke, babka Zuzka volá.

„Áno, mami?“

„No kde ste?! Už volám druhý raz!“ osloví ma prísne, akoby som bola stredoškoláčka a prišla neskoro domov.

„Bola som v obchode. Kúpila som ti ten pizza koláčik, čo máš rada. Jankove buchty, keksíky Zuzanky, šalviové cukríky, krekry a minerálku. Zajtra ti prinesiem,“ zaliečam sa, nech má pocit, že som v tom obchode bola len kvôli nej.

„Tak sa mám zajtra na čo tešiť!“ ľúbezný hlas, razom zabúda, že som jej nezdvihla na prvé zvonenie.

Objednaní sme na pätnástu, idú aj mladí, zobrali ma autom. Prišli sme o pár minút skôr. Kým zaparkujú, vyberajú deti z auta, ja idem po ňu. Čakám pri výťahu, mama s chodítkom.

„Mami, prečo nemáš vozík? Vonku je konečne pekne, celkom teplo, mohli sme sa trochu prejsť. Ty už vládzeš aj s chodítkom?“

„Pravdaže! Ja by som aj sama prešla, ale oni sa o mňa boja! Vieš?“ zanôti ironicky.

Sestrička sa pozrie na mňa previnilo: „Chcela sa poprechádzať.“

Pochopila som, že sa mama zaťala, dávam jej pohľadom najavo, že to je v poriadku. Ide neisto, ale ide. „Kde sú?!“ obzerá sa, hľadá Jula s Filipom.

„Už sú na ceste. Videla som ich. Ide aj Renátka. Za pár minút sú tu.“

„Kým prídu, pôjdem na večeru!“ Len čo sme za bránou, sadne si a povie: „Odvez ma!“

Sedačka na chodítku slúži na krátky oddych, nie na vozenie. Pozerám na ňu, či to myslí vážne a veruže hej. Chopím sa teda rukovätí, kráčam vedľa jej nôh, vyzerá to dosť komicky. Monka nám ide oproti, nechápe. Prichádzajú Filipkovci, mama sa otočí na Renátku: „No neni možné, že si aj ty prišla!“ akože s úsmevom.

Je tu tretíkrát a ani by som sa jej nečudovala, keby už neprišla vôbec. Čo rýpeš?

Všetci sú v rozpakoch z chodítka. Hoci je vonku teplejšie ako v kaviarni, mama je nasmerovaná tam. Dva dlhé stoly sa takmer opierajú stoličkami, ponúkli sme jej miesto za vrchstolom.

„Chcem sedieť pri okne, kde svieti slnko!“

Odkladáme s Monkou stoličky, Julo s Filipom vedú babku popod pazuchy, podlomia sa jej nohy, takmer ju nesú.

„Do čerta! Toto sa mi stane práve, keď sa chcem ukázať!“

„Mami, chceš kávu?“ ponúka ju brat.

„Áno!“

„Dáš si aj zákusok?“

„Áno!“

Myslím, že keby pokračoval v ponuke, neodmietne nič.

Mame som vo vitrínke vybrala tvarohovo-mandarínkovú kocku so želatínou, to sa jej bude dobre jesť. Všimla som si, že nemá dolnú protézu. Renátka si vybrala posledný veterník, ostatní krémeše, punčové, čokoládové venčeky. Len čo ich čašníčka položila na stôl, mama skríkla: „Ja chcem veterník!“ Najmenšia mama, najväčší zákusok.

„Ja som ti vybrala tento, mami. To sa ti bude lepšie jesť.“

„Čoš, ja som zvyknutá jesť aj rukami. Pravda, Gabika!“ Rozpráva zážitok z piatku, ako im chudákom nedali k večeri vidličky. Všetci už vedia, ako to bolo naozaj.

„Nebola k tomu žemľa?“ okúsi Renátka.

„Žiadna žemľa!“ zaprie ju mama.

Monka si sadá k babke, nech sa s ňou porozpráva, so mnou predsa hovorí každý deň. Nina spí v kočiariku, Hanka objavila detskú kuchynku, perfektne vybavenú. Hrá sa. Mišo s Julom preberajú tému pivnica v záhrade, Filip sa hrá pod stolom s mobilom. Keď začne Nina mrnkať, vyberú ju z kočiarika, pousmieva sa na babku, Hanka babke namaľovala obrázok. Usmieva sa, šťastná, že vidí deti. Ale zas odtál potál. Stačilo.

„Gabika! Poď si ku mne sadnúť! S tebou som sa ešte nerozprávala!“ Monka s Ninou sa prediera stoličkami na moje miesto a ja k mame. Vymeníme si s Monkou pohľady, Ninu a miesta.

Mama rozpráva, ako bola celé dopoludnie hore, za kamarátkami, že sestričky sú milé, nemôže sa sťažovať. Len ten Mišo jej vždy sľúbi – hneď, o chvíľu, mám toho moc, už mu povedala, že ho nikdy viac o nič nepožiada.

Tak mu treba! Vytrestáš ho!

Otočí sa k publiku: „Dievčence, neprajem vám, aby ste sa dožili toho, čo ja!“ ťahá jej do plaču. Prečo mužov vynechala a výzvu obracia iba k nám, dievčatám, netuším. Zrejme podľa Chytilovej, predpokladá, že do deväťdesiatky „zdechnou“.

„Mami, keby si spätne mala zhodnotiť, dokedy si tu bola rada? Keby si mala možnosť niečo ovplyvniť, koľko rokov by si sa chcela dožiť?“

„Pred dialýzou.“

„To znamená, keby si sa s týmito skúsenosťami mala rozhodnúť, či ísť do dialýzy, odmietla by si ju?“

Váha.

„Decká, koľko je hodín? Zabudla som si mobil.“

„Pol piatej.“

„Tak to už mama mala byť na večeri. Mami! Je pol piatej. Musíme ísť.“

Mama po veterníku zrejme hladná nie je a vôbec sa nezberá k odchodu. Obliekame deti, mama sedí.

„Julko! Poď si ku mne sadnúť! Pozrieš sa mi, čo ma tam môže tlačiť. Zasa som si musela vybrať tú protézu.“ Otvára veľké ústa, Julovi nezostáva nič iné, len prisadnúť. Ak ho mama považuje za experta dentistu, nič proti tomu nezmôže. Nečakám na výsledky vyšetrenia, idem zaplatiť, beriem chodítko a čakám, až ju vyvedú.

S kvetom vo vlasoch

Pozerám fotky, čo poslala Katka zo Seniorville. Mama s kvetom vo vlasoch, mama lepí samolepky na vajíčko, sústredene niečo obkresľuje, mama na lavičke na slniečku, s veľkým slameným klobúkom. Vyzerá spokojne, keby niekto vyvíjal na ňu nátlak, som presvedčená, že by hodila po ňom kvetinu aj nožnice. Je po osemnástej, ešte nevolala, asi toho dnes bolo na ňu veľa.

Babka Zuzka volá: „Až teraz som sa dostala do postele.“

„Práve pozerám fotky, čo poslala Katka. Vidím, že dnes si mala akčný deň.“

„Máme tu štyri kúpeľne. Umyla som sa a nechala som tam telefón. Hovorím sestričke, doneste mi telefón, zabudla som ho v kúpeľni. Odišla a viac sa nevrátila. Prišla druhá sestrička, hovorím jej, potrebujem súrne telefonovať! Mohli by ste mi doniesť telefón z kúpeľne? Odišla a ani tá sa nevrátila. Našťastie som mala v izbe vozík. Šmýka sa tu. Ale obula som si druhé papuče, nasadla som na vozík a išla som ho hľadať. Neviem karovať! Tak ma to jeduje! Ale šak išla som. Pokukala som štyri kúpeľne a naraz sestrička. Veď som vám hovorila, že vám ho donesiem. Vy ste mi neverili? Pravdaže som neverila. Akoby som mohla, keď ste boli preč polhodinu.“

Poznám tvoje časové abstrakcie. Chodili sme vždy so západom slnka, hoci boli tri, maximálne štyri hodiny.

„Čo ste mali na večeru?“

„Cestoviny s takou omáčkou a strúhaným syrom. Oproti mne sedela taká tichučká. Dala to do úst a vypľula. Videla som na nej, že to nemôže jesť. Že ona by si to dala sladké. Volám sestričku, že z toho sa už sladké urobiť nedá. Čoby sa nedalo! Druhá sestrička pekne z toho zhrnula ten syr, osladila jej to a pani sa pekne najedla. Ináč by bola hladná.“

Len či si tou paňou nebola ty.

„Ozaj! Vlado ťa pozdravuje. Volá teraz každý týždeň, že ako sa má babka. Petra je urazená, že na ňu sa nepýta. Či aj ona má ísť do nejakého zariadenia, aby sa o ňu začal zaujímať. Povedala som jej, že tato starne, obáva sa, že aj jeho mladá žena čoskoro šupne do nejakého zariadenia, tak sa zaujíma, ako to tam funguje.“

Mama sa zasmeje, potom zvážnie: „Povedz Peťke, že mi nemá čo závidieť. Radšej by som bola, keby sa na mňa nikto nepýtal a bola by som doma.“

„Volala som dnes tete G.. Sľúbila som jej, že jej dám občas vedieť, ako sa máš. Potešila sa.“

„Veď aj ja som jej tento týždeň volala, našla som zmeškaný hovor.“

„Nevedela som. Tak to som rada, že si sa jej aj ty ozvala.“

„Vieš, čo mám oblečené?! Letnú nočnú košeľu! Pýtala som si tú červenú, že je v praní. Hovorím jej, šak je poskladaná v skrini! Že neni, mala som ju včera a je špinavá v praní. No čo zo mňa robia sprostú! Včera ste mi dali túto letnú! Ale s nimi sa dohovoriť, to jako keby som hovorila po taliansky.“

„A je ti zima?“

„Pravdaže mi je zima. Tak mi dali k tomu pyžamové nohavice.“

„Nechápem. Tak prečo ti nedali celé pyžamo, alebo prečo si zo skrine nezoberieš tú nočnú košeľu, ktorá tam teda je.“

„Neboj sa, ja si ju zajtra oblečem. Ja na nich kašlem. Nech ich aj rozpučí. Vieš, ja tu stále frflem,“ pochváli sa.

Katolíčka

Babka Zuzka volá.

„Ahoj, mami! Boli ste dnes vonku?“

„Neboli. Povedali mi, že je zima.“

„Neviem. Mne sa zdalo celkom teplo, aj keď slnko dnes moc nesvietilo. Ale je pravda, že aj Petre bola zima, neboli sme dlho.“

„Predstav asi, dnes sme mali spoveď! Dvaja farári prišli a hore spovedali. Sestrička prišla za mnou a už ma hnala – poďme, poďme, ideme sa spovedať. A ja jej, že ja veru nejdem. Čudovala sa, že mám napísané, že som katolíčka. Som katolíčka, ale na spoveď nechodím. Tak som tu, Gabika moja, ostala sama jediná, v tej velikej miestnosti. No len mi povedz, z čoho by som sa ja spovedala!“

Aj by som ti povedala, ale neviem, či to chceš naozaj počuť. Možno by zoznam hriechov bol dlhší, ako ten tvoj zoznam sťažností.

„To si ma prekvapila. Myslela som si, že ti bude trápne odmietnuť spoveď, keď sa tváriš, že si veriaca. Babka Anička sa v hrobe obracia, že ty a Pavla ste jediné zo Seniorville, čo odmietli spoveď. Bola si zhrozená, že pri sčítaní ľudu, sme s Julom označili ateista a teraz takto?“

„Gabika, ale keď som sa toľké roky nespovedala, tak teraz už z čoho? Jaké ja mám hriechy? Jedine, že som nechodila do kostola. Potom im prišli dávať prijímanie, chcela som ujsť von a sestrička mi, že len seďte, nebojte sa! Všetko je zariadené. Mňa pekne obišiel a pokračoval ďalej.“

Tak to je sila. Lepšie je byť ateista, ako veriaci, ktorý odmietne spoveď a prijímanie. Nemôžeš sa ani vyhovoriť, že nevládzeš do kostola.

„Čo ste mali na večeru?“

„Francúzsky šalát.“

„Francúzsky? Nie vlašský?“

„Áno, áno! Vynikajúci bol. Len v tých kelímkoch je toho veľa. Sestrička mi hovorí, šak koľko zjete, toľko. Je toho moc, hovorím jej, ale škoda je to nechať. Tak som zjedla. Ale na obed, Gabika, na obed sme mali vysmážanú žemľu so zemiakmi, za lyžicu majonézy, žiadne mäso k tomu!“

Tak toto ti neverím. Asi vyprážaný syr? Ale vyprážaná žemľa, to ťažko.

„Čo ti máme doniesť v nedeľu?“

„Dve minerálky a Ibalgin. Oni mi všetky lieky zobrali! Teraz by som si to už nenechala. Ale to mi vtedy, keď som bola taká osprostená.“

„Ja viem, sestrička mi to hovorila. Ale keby si si vypýtala proti bolesti, dali by ti.“

„Čoby! Oni tu majú svoje proti bolesti! Ibalgin mi nedonesú.“

„Dobre, mami.“

„Už nás idú dávať do postele. Predstav si, že odteraz, do rána do ôsmej, nesmieme vstať z postele. Ale neboj sa! Ja som sa už naučila dať to dole. Pekne som minule vstala, išla som na záchod, vyšla som na chodbu, ani nevedeli.“

Len skúšaj ich trpezlivosť. Začnú ťa priväzovať. Musela by si byť David Copperfield, aby si sa aj z toho dostala.

Čo je vozík

Prichádzam od autobusu a za bránou už vidím brata, Filipa a mamu... na chodítku?! Brána je otvorená, nemusím čakať.

„Mami! Veď si mi sľúbila, že budeš na vozíku. Každý deň som ti to pripomínala.“

„Veď toto je vozík. Čo je vozík?“

Robíš si z nás prdel, alebo si naozaj mimo?

„Vozík je to, čo má Petra.“

Brat v predklone tlačí mamu na chodítku, ponad plece mi hovorí: „Sestrička povedala, že sa chce poprechádzať. Keby aspoň za ním išla, ale hneď si naň lofla.“

„No nič. Tak ideme rovno do kaviarne,“ vzdávam sa prechádzky.

Hrkoce sa s ňou cez drobné kamienky, zozadu ju pridŕžam. Pred kaviarňou sa postaví, brat ju berie popod pazuchu a ja nesiem chodítko.

Objednávame kávu lungo, pepsikolu, kofolu, mame podávam bezbublinkový Rajec.

„Zákusky si objednajte!“

„Doniesli sme ti slivkový koláč, aj my sme jedli, nebudeme zákusky,“ vysvetľuje Julo.

Vypije kávu, chlipká z fľašky. Zrazu ukáže na moju pepsi: „Toto mi tu vylej!“ Podáva prázdnu šálku od kávy. Som v rozpakoch. Beriem môj pohár: „Toto myslíš?“

„Nie. To, čo ti zostalo vo fľaške.“

Ešteže tak.

Vyzungne to na jeden dúšok. Zasa si odpije zo svojej.

„Ja by som potrebovala bublinky! Toto je obyčajná voda.“

Idem za čašníčkou a vypýtam bublinkovú Mattoni. Konečne je mama spokojná. Vypije polovicu a ostatnú káže preliať do fľašky s Rajcom.

„To sa tam nezmestí, mami!“ nechápe brat.

„Takto voľakde vylejte!“

„Ako povieš.“

„Keby ste to tu videli! Dnes bolo zase prijímanie. Aj doktorka zhora bola, celý deň sa modlí. Všade samé pátričky, obrázky, už to preháňajú. Aj zajtra má prísť kňaz.“

„Prekvapila si ma, že máš taký odmietavý postoj,“ hovorím jej.

„Ale uznaj, že ja sa nemám z čoho spovedať!“

„V poriadku. Tak povedz farárovi, že od poslednej spovede, som nespáchala žiadne hriechy. A môžeš ísť na prijímanie.“

„To by som načo robila?!“

„Lebo tvrdíš, že si katolíčka a to k tomu patrí. Chodiť do kostola, modliť sa, spovedať.“

„Ja som katolíčka jak remeň!“

„Tak povedz, že si veriaca, ale nie katolíčka,“ pridáva sa Julo.

„Julko, ja som tridsať rokov, hádam aj viac, nebola na spovedi!“

„To má byť poľahčujúca okolnosť? Nie je to skôr hriech?“

„Čo ste sa vy do mňa tak obuli? Zmeňte tému, lebo sa naozaj rozčúlim!“

„Mama, veď mne je to sympatické, že si rebelka. Kedysi ti záležalo na ľuďoch, nechcela si vytŕčať z davu. Toto bola riadna odvaha, nechať sa obísť počas prijímania,“ pochválim ju.

„Mne sa ľúbi u evanjelikov, že sa farár opýta – zhrešili ste? Zhrešili. Ľutujete? Ľutujeme. Čo sa má každého vypytovať. Myslíš si, že to vníma, čo mu sto ľudí po jednom hovorí?“

„No, predstav si, že by všetci kričali zhrešili a ty jediná – nezhrešila! Nemala by si čo ani ľutovať.“

„Filipko, nemajú tam žiadne zákusky? Ja som tomu jednému hovorila, keď sa ma pýtal, či už je otvorená cukráreň, že je. A ty hovoríš, že neni žiadny výber?“

„Mami, on nehovoril, že nie je výber, ale že jedli doma slivkový koláč. Ale idem ti objednať, ak máš chuť.“

„Šak aj ja budem mať ten slivkový koláč.“

„Tak si ho dáš po večeri. Chceš veterník, alebo ti ja niečo vyberiem?“

„Vyber mi ty. Ale len ak budete aj vy.“

„Filip, daj si niečo, aj ja si dám.“

Čašníčka prinesie mandarínkovú kocku, veterník pre Filipa a kocku Kardinál pre mňa.

„Také malé porcie tu dávajú, to by ste neverili! Na obed bola hovädzia polievka, zemiaková kašička, ale za lyžicu tej kaše! K tomu také šulčeky mäsa.“

„Čevapčiči?“ pýta sa Julo.

„Ale čoby. To hádam z toho mäsa, čo sa varilo v polievke, takto namrvili, do takých šulčekov.“

Pozriem na brata a očami naznačím – nechaj tak.

„Aspoň všetko zješ.“

„Ale sú tam aj chlapi! Tí musia byť hladní.“

Videla som tých chlapov. Myslím, že na teba nemajú. Zrazu ťa prestali na dialýze vážiť. Ha. To ti tak budeme věřit. Odkedy som ťa pochválila, že na to, že ti nechutí, máš peknú váhu, prestali ťa vážiť.

„Stále tu riešia moje vlasy. Už ma tri razy strihali a furt mi na tej hlave stoja.“

„Priniesla som ti tie natáčky. Sestričky hovorili, že by ti to natočili. Tak ich popros a daj im ich.“

Čas beží, mama je v dobrej kondícii, schuti sa smeje a keď ju vedieme na večeru, nedovolíme jej sadnúť na chodítko. Pekne ho tlačí pred sebou až do kaštieľa.

Dozvuky

„Už som sa nemohla dočkať, čo ti zavolám.“

„Čo sa stalo, mami?“

„Celú noc som nespala. Jako ste sa včera do mňa pustili. Jako keby som bola najväčší vyvrhel sveta. Mňa sa nikdy nikto nepýtal, žiadny farár, či chodím do kostola a na spoveď. To neni žiadny hriech, keď sa nespovedáš.“

„Kvôli tomu si nespala? Ja som mala z teba včera dobrý pocit. Ešte som Petre hovorila, že babka sa schuti smiala, dobre bolo. A ty si ani nespala pre nás? To si brala tak vážne? Veď to bola sranda.“

„To vôbec nebola sranda. Bolo vám to vidieť v očiach, ako ste na mňa útočili. Keby si sa videla, Gabika!“

„My sme ťa chceli iba presvedčiť, že nie si katolíčka, že si ako my, že si na našej strane.“

„Ale to neni pravda! Ja som katolíčka! Neni som na vašej strane!“

„A čo ťa teda od nás odlišuje?“

„Že verím a modlím sa.“

„Dobre. Dôležité je, ako to cítiš ty. Tak zabudni na ten včerajšok.“

„Ako môžem zabudnúť, keď ste ma tak odsúdili.“

„Mami, keby sme my s Julom boli na spovedi, na prijímaní, mohli by sme ťa odsúdiť. Takto to nemá logiku. Akoby sme ťa mohli odsúdiť za niečo, čo my neuznávame. Naopak, ja som na teba pyšná, že si rebelka, že si spoveď a prijímanie odmietla. Znamená, že je to pre teba zbytočné, nepodstatné. Tak už sa k tomu nevracajme.“

„Neni to zbytočné, ale...“

„Čo ste mali na obed?“

„Zemiaky a také mäsko. Nič moc to nebolo, ale nevadí, aj tak som nebola hladná. Zjedla som pred obedom ten slivkový koláč. Nebolo to bohviečo. Ale sestrička mi povedala, že ho musím dnes zjesť, aby sa nepokazil.“

„Veď Renátka robí najlepší slivkový koláč na svete. Vždy nám chutil.“

„Toto nebol kysnutý. Taký kombinovaný.“

No, vidím, že dnes máš zasa svoj deň. Tak poď, čo bolo ešte na hovvo.

„Aký ste mali dnes program?“

„Vieš čo, oni tam čosi tvorili, ja som sa dívala len zobďaleč. Mne je už na vracanie, keď vidím tú veľkú noc. Samé vajíčka, stužky... Bola tam aj bankárka, prišla sa za mnou porozprávať. Aj učiteľka tam bola, s tou sme sa len pozdravili. Som rada, že s ňou nebývam.“

„Áno? Prečo?“

„Vieš čo, ona je strašne múdra. Nikto nevie nič lepšie ako ona. Šak, nerozprávala som sa s ňou, ale vyzerá tak. Že nad ňu neni.“

„A Anka Soblahovanka nebola?“

„Tá má stále zdravotné problémy. Najskôr ju to hrdlo bolelo, teraz už štyri dni nebola na veľkej, tak má bolesti brucha. Hore už ani nechodím, ten kolektív sa celkom rozpadol. Jedna sestrička nám prišla na takú píšťalu zahrať, učí sa. Ale bolo to len také vŕzganie.“

„A na tvojej izbe ako? Už si sa skamarátila s nimi?“

„S tou jednou sa už rozprávame.“

„Ako sa volá?“

„To neviem.“

„Bývaš tam už tretí týždeň a nevieš, ako sa volajú?“

„Neviem, čo ma po tom. Ona je taká sebecká! Myslí len na seba.“

„Áno?“

„Predstav si, my keď sedíme na posteli oproti, je tam taký vankúš, tak sa oň opreme. Len čo vyjdem z izby, už mi ho uchmatne a opiera sa ona.“

„Neni to jej vankúš? Lebo hore vankúše neboli. Opierali ste sa o zrolovaný paplón, zastlaný dekou. Tak jej ho nechaj a ja ti donesiem.“

„Čoby to bol jej!“

Ako v škôlke.

Apríl 2023

Palacinky

Babka Zuzka volá: „Dnes mám čierny deň.“

„A čože sa stalo?“

„Išla som na dialýzu, buchla som sa do nočného stolíka. Takých boľačiek som ja už mala, čo ani nevedia. Zalepili mi to, vezeme sa na dialýzu, šofér ostatných vysadil a mňa veze ďalej. Kde ma vezete?! Ja musím byť do pol druhej na dialýze! Že – ja dobre viem, kde vás vezem a stihneme to, nebojte sa. Na chirurgiu ma zaviezol. A tam, z dverí do dverí, na piatich oddeleniach som bola.“

„Bola si na rentgene?“

„Nie. Len z dverí do dverí. Doktor sa pozrel, krváca to. Zalepil a poslal ma do druhých dverí. Odlepil, krváca to. Zalepil a zas do tretích. Obstrihali mi to, do tej otvorenej rany mi napichali injekcie. Gabika! To bola rana tak na dva nechty! A oni mi tú nohu zafačovali až po koleno! Hundrala som im. Stále som hundrala. Načo ma sem doviezli?“

„Doktori tebe nehundrali?“

„Čoby. Ten jeden doktor sa usmieval.“

Si viem predstaviť. Malá zúrivá babka, to muselo byť do popuku. Päť oddelení na chirurgii, je tiež zavádzajúca informácia. S tým strihaním a pichaním do rany, no, neviem.

„Tak sa dobre vyspi, zajtra prídeme, ako obvykle.“

„Ešte ti musím povedať, jaké veci sa tu dejú. Ja som si tie makové krekry vysypala do šuplíka a tam si chodím zobkať. Aj keď idem na dialýzu, neberem si do hrste, dám do vačku. Naraz je šuplík prázdny. Volakdo mi to musel zjesť. Sestrička mi upratovala nočný stolík, ale to len zvonku.“

„Mami, keby ti to niekto zjedol, zostali by tam makové zrniečka. Sestrička ti to musela vyhodiť. To si nemôžeš sypať do šuplíka. Donesiem ti plastovú misku. Myslela si, že sa ti tam rozsypali, tak to upratala.“

„Ale to by voľakde museli byť!“

„No v koši. Kde inde by ich dala, keď si ich mala vysypané.“

***

Nedeľa. Prichádzam k bráne, mama sedí na lavičke, chalani postávajú pri nej. Zamávam im, nech prídu bližšie, ak ideme do kaviarne, nemusia nám bránu otvárať na dvakrát. Zostávajú na mieste. Asi nejdeme nikam, mamu zrejme tá noha bolí.

„Tak čo? Ideme do spoločenskej?“

„Mama nevie,“ hovorí brat a zdá sa, že ani on.

„Tak ako, mami? Chceš tu zostať?“

„Môžeme ísť do spoločenskej. Ale tam sa nedá objednávať.“

„Takže do kaviarne?“

„Mne je jedno. Ako vy chcete.“

Zasa tie tvoje tanečky.

„Dobre, ide sa.“

Julo jej pomôže postaviť sa z lavičky, podá chodítko: „Chyť sa a poď!“

Super. Nedal jej možnosť výberu, nestihla nasadnúť. Kráča rezko, vôbec nepoznať, že by ju noha bolela.

Kávička lungo, mandarínkový zákusok, zapije bublinkovou minerálkou.

„Tá Viera chodí sama každý deň k nám dole. Dnes ju sestrička na vozík nakladala, ruku jej prekladala. Neznášam, keď sa niekto pretvaruje!“

„Možno sa jej niečo akútne prihodilo, čo ty vieš,“ zastane sa Julo Viery.

„Čoby! Ja ju dobre poznám! Filmuje to!“ osopí sa na brata. „Hore ju nemajú radi, preto chodí k nám. Ona stále spí, len sem-tam sa zobudí.“

„Prečo ju nemajú radi? Keď spí, ako im môže prekážať?“ čudujem sa.

„Lebo vypráva sprostosti!“

„Kedy, keď stále spí?“ pýtam sa.

„Asi zo sna,“ zapojí sa Filip.

Smejeme sa a hrozí, že nás mama vykáže z kaviarne.

„Doniesli sme ti palacinky,“ zachraňuje situáciu Julo.

Mame zažiaria očká: „Keď bude zlá večera, zjem palacinky.“

Pochváli sa, ako ju sestrička osprchovala, aj nechty jej ostrihala, ako pekne sa tam starajú o tých starých ľudí. Kŕmia ich s láskou – ešte trochu spapajte! Kontroluje čas.

„Nemusíme sa ponáhľať. Večera býva v nedeľu studená, nemáš čo zmeškať,“ prehováram ju. Vydrží ešte pätnásť minút a skočí nám do reči: „Nehnevajte sa, ale už by sme naozaj mali ísť.“

Poslúchneme, odprevadíme ju do kaštieľa, vyvezieme na prvé poschodie. Skontroluje, či sme jej odovzdali všetko, čo sme priniesli a odchádza bez rozlúčky.

„Počkaj, mamula, veď si ťa ešte vystískam,“ zastavím ju.

Vidina palaciniek je mocnejšia.

Znova sa ocitneme za bránou, rovnako, ako minulú nedeľu. Studený vetrisko sa do nás opiera a autobus v nedohľadne. Vyberieme sa pešo štyri zastávky. Chalani sú už takmer doma, ale ako správni džentlmeni, počkajú so mnou, zamávame si. Zasa o týždeň.

Všade jedna Hentá

„Už som v posteli. Mišo ma ukladal. Pýtal sa, či ešte niečo, alebo už je hotovo. Hotovo. Zábranu mi ešte nedávaj. Potom ťa zavolám. Povedala som mu. On je dobrý chalan, len keď voľačo chcem, sľúbi a zabudne. Ale baby hovorili, že on má operovanú hlavu. Že sa na neho nemôžem hnevať, že je taký... Ale. Že ho to baví! Takýto mladý, aby utieral starým babkám zadok! Prečo si nenájde inú robotu?“

Ach, mama, keby takto všetci rozmýšľali, kto by vám tie zadky potom utieral.

„Vieš, čo som sa dnes dozvedela? Že tá, čo s ňou teraz bývam, kedysi bola na druhom poschodí. Chodila z izby do izby a čo našla, požrala. Tak ja už viem, kde sú moje krekry. V jej bruchu! Ona je skoro taká, ako tá, čo som s ňou bývala na začiatku. Ticho je, nikomu sa neprihovorí. No kus nechutnej baby je to!“

„Áno?“

„Zas bolo včera prijímanie. Odišla som. Naraz prišla za mnou vrchná sestra. Že Zuzka, ty si neni katolíčka? Som. Nespovedám sa, ale každý deň sa modlím. Takže tuto to máš. Ukázala na hruď. Áno! Tam to mám.“

„Mami, v piatok ťa príde pozrieť Monka s Ninou. Samozrejme, ak budú zdravé. Tak sa modli, aby im to do piatku vydržalo. Teraz je to už len na tebe. Sa ukáže, ako sa vieš modliť.“

Mama sa smeje, neurazila sa.

Sociálna sestra Katka posiela fotky. Mama sústredene maľuje vajíčko. Mama vykrajuje formičkou keksíky. Mama sa smeje s bankárkou. Vidno, že majú k sebe blízko.

Julo volá: „Pozrel som si tie fotky, čo si poslala. Mama tam vyzerá spokojná. Nikdy by som si nepomyslel, že bude dobrovoľne niečo takéto robiť. Zdá sa, že ju to celkom baví.“

„Ona sa tvári, že je to pod jej úroveň. Zalezie do svojej izby a potom príde po ňu sociálna Katka, nechá sa prehovárať. Potom ide, robí to vlastne kvôli nej, nie pre seba.“

„Všimla si si, že je všade bez okuliarov?“

„Všimla. Nikdy ich nemá, ani keď za ňou prídeme. Neviem, či ich zabúda, alebo jej už je jedno, že šak som už všetko videla.“

„Ale to znamená, že ona vlastne teraz dobre vidí! Stále frflala, že jej tie oči dobabrali, že nemala ísť na operáciu. No ja, kebyže nemám okuliare, netrafím ani to veľké drevené vajco. Nie tam ešte guličky maľovať.“

„Vidíš, ozaj.“

Bez sladkostí

V sobotu podvečer babka Zuzka volá: „Gabika, zle sa mi dýcha, aj kyslík mi dávali, zajtra ti zavolám a poviem, čo sa tu dialo.“

„Mami, veď zajtra je nedeľa. Prídeme za tebou.“

„Ozaj. Šak nedeľa.“

„Kyslík ti dávali na dialýze?“

„Áno.“

„Tak dobre, nebudem ťa trápiť, ťažko sa ti rozpráva. Dobre sa vyspi, zajtra prídeme.“

V nedeľu volám do kaviarne, či majú otvorené aj na Veľkú noc. V spoločenskej každý kričí na svojho príbuzného, ťažko sa tam rozpráva. Super. Je otvorené.

Volám sestričkám: „Dobrý deň! Mohli by ste nám mamu obliecť a nachystať na tretiu? V kaviarni je otvorené, nepôjdeme do spoločenskej.“

„Ale do spoločenskej by ste ani nemohli. Nie ste zapísaní.“

„Ale sme. Mama minulú nedeľu odovzdala kartičku, kde bol čas, aj kto príde.“

„Nie. Nič nám nedala. Nemôžete sa spoliehať. Oni zabudnú. Treba si vždy zavolať.“

„Tak ďakujem. O tretej si prídeme po ňu.“

Prichádzam od autobusu, brat tlačí mamu na vozíku, naozaj na vozíku, nie na chodítku. Vedľa ide Renátka a Filip.

„Mami, prečo si nás zasa nezapísala?“

„Ale čoš, šak oni vedia, že chodíte.“

„Keby nebola otvorená kaviareň, tak ideme domov. Nepustia nás za tebou. Spoločenská je plná.“

„Ale čoš.“

Vozík zaparkujeme za vrchstolom, sadáme si okolo nej.

„Dáš si kávu?“

„Ja som kávu vypila. Sestrička mi prišla povedať, že je kaviareň otvorená až potom.“

Objednáme si pepsi, kofolu, kávu a mame podávam pollitrovú fľašu bublinkovej minerálky.

Otváram krabičku s koláčikmi, mamu ponúknem prvú. Zoberie si tartaletku, odpije tretinu minerálky a keď zavonia Renátkinu kávu, zahlási: „Ale tá káva, to bola len taká žbrnda.“

„Dáš si teda kávu?“

Prikývne.

„Gabika, ponúkni ma ešte.“

Podám jej znova krabičku a položím doprostred, aby dočiahli všetci. Takto jej podám niekoľkokrát, zo sáčku si sama vyberá oškvarkové pagáčiky.

„Gabika, toto mi naleješ sem!“ ukazuje na moju pepsi a svoju šálku od kávy.

Beriem teda fľašku, idem jej naliať, keď skríkne: „Ešte tu mám kávu! Len aby si mi to nevypila.“

Prisuniem jej fľašku celkom blízko, aby nebola v strese, že jej svoju pepsi vypijem.

„Mami, mala by si si dávať pozor na to pitie. Zasa si mala veľa vody, preto sa ti zle dýchalo,“ upozorňuje ju Julo.

„Julko, veď ja vôbec nepijem!“

„Nepiješ? Každú nedeľu ti donesiem veľkú fľašu minerálky a Gabika malú.“

„Do tej som minule kopla a celú som ju vyliala.“

„A tri šálky čaju, čo vypiješ po večeri?“ pridávam sa.

„Tri šálky čaju som v živote nevypila! Dve vypijem.“

„Aj to je veľa,“ nedá sa Julo.

„Vám sa dobre hovorí, čo by som mala a nemala!“ naštartuje ju to.

„Nechaj tak, Julino. Nič s tým neurobíme. Menej piť nebude, iba nám bude viac klamať,“ hovorím mu potichu.

„Som im povedala, že nikdy nepôjdem do nemocnice. Keď mi oni ranu zalepia, hneď sa mi to zahojí. V tej nemocnici mi do rany pichli päť injekcií, obstrihali mi to, rozrezali, doteraz to nemám zahojené a bolí ma to.“

Vyhrnie si rukáv a ukazuje veľký leukoplast.

„To sa ti čo stalo?“

„Išla som do kúpeľne. Šmyklo sa mi a spadla som. Keby mám papuče, tak sa mi nešmykne. Ale to sa mi tie ponožky šmykli. Ja keď spadnem, sama sa nepostavím. Tie chodbové dvere a kúpeľňové sa do seba zakliesnili, mala som čo robiť, aby som ich odtlačila.“

„To si sa na tých dverách poranila?“ pýta sa Renátka.

„Čoby. To som si oškrela, keď som sa plazila z kúpeľne do postele.“

Potom sa čuduješ, prečo ti dávajú zábrany k posteli.

„Je tu taká hnusná sestrička. Našťastie len jedna. Tá na mňa stále kričí.“

„Prečo na teba kričí?“

„Pre každú sprostosť. Stačí, že sa postavím, už na mňa skríkne. Ale ja jej to dávam najavo.“

„Ako jej to dávaš najavo?“

„Ignorujem ju!“

Určite preto ani nespí.

„Doktorka mi hovorila, že tú vodu nemám z toho, že moc pijem. Keď som vtedy spadla a uderila sa, z toho sa mi urobila voda na pľúcach a na to sú tabletky. Musím im to na dialýze povedať.“

„Ty si bola u doktorky?“ čuduje sa Julo.

„Nie. To je klientka. Bývalá doktorka,“ vysvetľujem mu.

Mama počuje, aj keď hovorím potichu.

„Áno, ona je väčšinou celkom mimo, ale niekedy nám vie dobre poradiť.“

Hoci je pol piatej, mama sa nezberá na odchod. Brat jej predsa len pripomenie, koľko je hodín.

„Ja som najedená.“

Zrazu sa na večeru neponáhľa. Príde mi to vhod, nemusím ísť štyri zastávky pešo ako minule. Posedíme do piatej. Renátke podávam krabicu koláčikov pre sestričky, mame dávam pagáčiky a pár koláčikov čo zastalo, posielam mladej Renátke. Rozlúčim sa a bežím na autobus, oni mamu odprevadia.

Dnes popoludní, babka Zuzka volá: „Gabika, mám k tebe jednu veľkú pripomienku:“

Málo som sa s tebou rozprávala? Rozprávala som sa s Julom a Renátkou?

„Čo mami? Čo som urobila?“

„Ty si všetko sladké porozdávala. Mne si nič nedala. Ja budem teraz celý týždeň bez sladkého. Ani len cukríček tu nemám.“

„To mi je ľúto, mami. Nabudúce ti donesiem.“

Včera ste jedli barančeka, dnes si priznala, že ste mali tortu poobede. Koľko si včera pojedla, som ti nepočítala. V piatok ti Monka doniesla koláčiky, dva si zjedla hneď, ostatné si si nechala zabaliť. Chúďa naše vyhladované.

Len aby som vedela

V piatok prišli mladí na obed. Na tretiu boli objednaní k babke.

„Hanka, ideš s nami, pozrieť babku Zuzku?“ pýta sa tato Mišo.

„Nieee, ja chcem zostať s Gabkou.“

„Dobre. Tak máme jedno miesto voľné. Ideš s nami, Peťa?“

„Áno.“

Prekvapila všetkých. Bránila sa návštevám, že si chce babku zapamätať takú, aká bola naposledy u nás. Vrátila sa odtiaľ rozhodená, nemala som čas venovať sa jej. Až keď všetci odišli, zdôverila sa.

„Keď ma uvidela, potešila sa. A to bolo všetko. Monka vytiahla koláčiky, babka sa na ne vrhla, div ten alobal neroztrhala. Dva zjedla a hneď – zabaľ mi to, Miško! Potom prišla učiteľka. Babka na ňu zazrela a povedala – nemám ju rada. Ona nám chcela ukázať babkinu fotku na nástenke vo vestibule. Tí traja sa išli pozrieť, nás nechali pri stole. Myslela som, že keď budeme samy dve, bude sa so mnou rozprávať. Len sa opýtala, ako sa mám a začala byť nervózna, kde toľko trčia. Pokúšala sa vstať a ísť k chodítku, aby mohla ísť za nimi. Cítila som sa bezmocná, keď som jej nedokázala pomôcť a zároveň mi bolo divne, že by ma nechala samú v tej veľkej spoločenskej miestnosti. Okrem nás tam nebol nikto.“

„Neber si to tak. Veď vieš, babka má svoj vek, už jej nedochádzajú takéto súvislosti.“

„Keď sme odchádzali, začali sa zhromažďovať babky na večeru, každému ma ukazovala – to je tá moja vozíčkarka. Bankárka ma pohladila. To bolo príjemné.“

Pozerala telku, ale stále nebola vo svojej koži. Večer som si k nej išla ľahnúť.

„Vieš, ja mám strach, že to bolo naposledy, čo som ju videla.“

„Peti, babka prežila kus života. Je prirodzené, že raz to bude naposledy. Teraz si pozerala dokument o Jiřím Štaidlovi. Mal tridsať rokov, keď zahynul. Úžasný hudobník, textár, bol mladší ako ty. Babka má deväťdesiatštyri. Mala by si byť rada, že si sa predsa len odhodlala ísť za ňou. Práve preto, že nevieš, kedy príde ten deň.“

V utorok popoludní. Julo volá: „Gabi, telefonovali mi zo Seniorville, mama je v nemocnici. Bola zavodnená, zle sa jej dýchalo, ráno ju odviezli, nechali si ju na geriatrii. Myslíš, že ju zasa z toho dostanú?“

„Určite. Ktovie, koľko toho zasa vypila. Pomôžu jej tam. Nie je to prvý raz.“

„Idem z kardiológie, myslíš, že by som sa tam mal zastaviť?“

„Nie, Julino. Zbytočne by si tam išiel. Ona je teraz aj tak na dialýze. Ak bude môcť, zavolá mi večer. Dám ti vedieť.“

Sestrička z dialýzy volá: „Volám správne? Ste dcéra pani A.?“

„Áno, som.“

„Mama je na dialýze, stále ma prehovára, aby som vám zavolala, že je v nemocnici, lebo vy to určite neviete. Telefón zostal na oddelení, nedali jej ho so sebou.“

„Ďakujem, ste milá, že ste zavolali. Povedzte, prosím, mame, že vieme. Bratovi volali zo Seniorville, on mne. Aj deti už vedia. Všetci na ňu myslíme, držíme palce, nech ju čo najskôr dajú dokopy a prepustia.“

Mama, ty mi aj po Svätom Petrovi odkážeš, že už si tam.

Dala mi najavo

V utorok večer mama nevolá. Asi je unavená po dialýze, vyšetreniach, prvý deň v nemocnici, chápem. Ráno sa pokúšam dovolať na geriatriu. Infekčné. Geriatria sa presťahovala. Volám na získanú klapku, geriatria ženy lekári. Musíte si zavolať jej ošetrujúcej lekárke. Nová klapka. Konečne mi zodvihne – informácie podávame po štrnástej, dopoludnia sú vizity. Neviem sa dočkať štrnástej.

„Mama bola dezorientovaná, hnevala sa, prečo ju stále prevážame. Ale dala sa usmerniť na vizite, už je kľudná. Včera dostala infúziu a transfúziu, dnes je znova na dialýze a transfúzii.“

„Znamená to, že už bude musieť byť dialyzovaná každý deň?“

„Nie. Iba aktuálne jej pani doktorka predpísala na tieto dva dni, potom sa uvidí podľa výsledkov.“

„Dýcha sa jej dobre?“

„Áno. Nebola saturovaná. Má výpotok pri srdci, ale to je chronická záležitosť. Pokúsime sa jej to napichnúť pri sono.“

„Je predpoklad, že by v nedeľu už mohla byť späť v Seniorville?“

„Nie. Robíme ešte vyšetrenia, aj v nedeľu má niečo.“

„Môžeme ju prísť pozrieť?“

„Samozrejme. Návštevné hodiny sú každý deň.“

Večer čakám telefonát, ja nechcem volať, aby som nerušila. O pol ôsmej mi to nedá, volám. Volaný účastník sa nehlási. Volám do Seniorville.

„Mama mi dva dni nevolala, nie je to u nej zvykom. Dali ste jej so sebou telefón?“

„Nie. Bolo to tak narýchlo, nevedeli sme ani, že si ju tam nechajú. Ale môžete si prísť pre telefón aj načúvatká. Aj hneď. Som tu, odovzdám vám ich.“

Volám bratovi: „Tak si predstav, že mama je tam bez telefónu. Sestrička z dialýzy mi hovorila, že mama nemá načúvatká, ale telefón nechala na geriatrii. Tak som tomu rozumela. Môžeme tam ísť ešte teraz večer a zaniesť jej.“

„Ja som bol dnes celý deň v záhrade, keď bolo tak pekne. Zajtra už má pršať. Tak keby pršalo, mohol by som.“

„Zajtra príde Monka s Ninou, tak ja ju postrážim a Monka to môže vybaviť.“

Naši sa cestou ku mne zastavia v Seniorville, zoberú odtiaľ čo treba, sestrička pribalila aj kozmetickú taštičku. Monka kúpila babkine obľúbené ovsené polomáčané, cukríky riccola, minerálku. Odovzdali sestričke a spokojní prišli na obed. Čakám, že mama mi okamžite zavolá. Nič. Asi je na dialýze. Asi je na vyšetrení. Musí mať infúzie v obidvoch rukách! Nie je možné, aby nezavolala. Večer volám ja. Zodvihne to cudzia pani.

„Chcela by som hovoriť s moju mamou. Zuzanou A.“

„Dcéra vám volá! Dcéra vám volá! Chyťte si to! Povedzte jej niečo!“ kričí na ňu pani.

Telefón je niekde odložený.

Vykrikujem: „Mami! Mami! Mamula!“

Počujem hlasy, mama sa s niekým rozpráva. Telefón nie je dosť blízko, aby som rozumela, ale vnímam melódiu hlasu, rozpráva plynule, intonuje, je čiperná. Asi má na izbe inteligentnú, nie Hentú. Držím telefón, kým sa nepreruší spojenie. Nechápem. Žeby sa urazila, že sme jej ho nepriniesli hneď v prvý deň? Ale veď sme nevedeli, že ho nemá so sebou. Dala mi najavo. Ignoruje ma. Sladkosti a cukríček má, čoš.

Skús hlasnejšie, mami!

V piatok. Mama nevolá, skúsim o štvrtej ja. Zodvihne telefón, počujem slabučký hlások.

„Mami, skús trošku hlasnejšie. Ako sa máš?“

„Nerozumiem ti, mami. Pýtam sa, ako sa máš?“

„Som ešte v posteli,“ hovorí potichu a pomaly.

„Dnes si nebola na dialýze?“

„Nie.“

„Zajtra pôjdeš?“

„Áno.“

„Koľko vás je na izbe?“

„Tri, štyri,“ akoby ich práve teraz počítala.

„Dobre varia? Chutí ti tam? Čo ste mali na obed?“

Niečo rozpráva, nerozumiem.

„Prídeme v nedeľu. Čo ti máme doniesť?“

„Voľačo som ti chcela povedať, ale zajtra ti to poviem.“

„Dobre, mami. Nebudem ťa trápiť. Oddýchni si, vyspi sa, zajtra sa porozprávame.“

Premýšľam. Takáto zmena zo dňa na deň? Vo štvrtok rečnila, v piatok ťažko súka slová. Možno sa im tam po dvoch transfúziách rozbehala, boja sa, aby nespadla, dávajú jej nejaké oblbováky, je ospalá. Uvidíme zajtra.

V sobotu príde mail od Ivy:

Volali mi z nemocnice, že babke sa skomplikoval stav, lebo dostala nejaký rotavírus, hnačka, vracačka. Naznačili, že v jej veku sa to už môže vyvinúť rôzne. Je veľmi slabá a na kyslíku, dnes nejde ani na dialýzu. Navštíviť ju môžeme, ale je nákazlivá. Pre mladého človeka nič vážne. Vírus. Návštevné hodiny dnes od 13.30 do 16.00. Pôjdem za ňou, kto sa cíti byť mladý, môže ísť so mnou.

Mail poslala Monke, Julovi a mne, o 11.05.

12.21 čet od Ivy:

Mamuška, tak volali znova. Babka to nedala. Monke som písala, Julovi volala. Tebe som nechcela volať, nech Petra nehysterčí, ale kľudne mi zavolaj, keby chceš.

Takto som to nechcela. Mali sme 30.apríla osláviť narodeniny v Retro reštaurácii. Do Seniorville by priniesla moravské koláčiky, pagáčiky a tri fľaše detského šampanského. Potom by mi mohli niekedy zavolať – Zuzanka zaspala a už sa nezobudila.

Do Retro reštaurácie som napísala – rezerváciu ruším, mama sa svojich 94. narodenín nedožila.

Spokojná?

Ivana volá: „Doktorka povedala, že cez víkend nič nevybavíme. Papiere budú nachystané najskôr v pondelok na obed. Aj tak idem v pondelok do Trenčína. Zastavím sa v Seniorville pre doklady a oblečenie, potom pôjdem do nemocnice, odtiaľ rovno do pohrebnej služby a na matriku.“

„Dobre, Ivi, dík.“

V pondelok píše z pohrebnej služby, posiela fotky vencov, radí sa, čo na ne napísať. Poobede príde k nám. Vyberáme fotku na parte a do domu smútku. Na parte nebol problém, horšie to bolo s fotkou, ktorú potrebujú vo formáte A4. Maličká zväčšená je o ničom.

Do domu smútku baby vybrali aktuálnu, kde sa mama usmieva cez bolesť, strnulý úsmev. Sedí vo svojom obľúbenom kresle v obývačke.

„Nie! Toto už nie je moja mama. Chcem ju spontánnu a rozosmiatu, akou vždy s nami bola!“

„Mne sa tu páči,“ hovorí Iva. „Vyjadruje záver jej života. Že napriek fyzickej bolesti – strnulý úsmev, tu chcela byť kvôli nám – milujúce oči.“

„Pozrite, aká je dogabaná! Blúzka biela, trigovica ružová a na tom všetkom strakatá hnedá vesta. Nepamätáte sa, ako kritizovala uja Jožka, že mal na parte károvanú košeľu a ešte s krátkym rukávom! To jej neurobíme.“

„Ak ti vadí vestička, pomocou umelej inteligencie ju prezlečieme.“

Iva začne čarovať, umelá inteligencia až tak inteligentná nie je, miesto ružovej blúzky, ktorú sme zadávali, vyrába na veste rôzne vrecká, z ktorých trčia psie hlavy. Zrejme motív na veste z ovčej vlny im evokoval psov. Skúša znova a znova, psov pribúda, už ich má v náručí aj na krku, smejeme sa ako bláznivé.

„Tak pripíšeme do formuláru k prejavu – na staré kolená si zamilovala psov.“

Ďalší pokus – hurá! Bledá blúzka, s jemným kvetinovým vzorom na ramenách. Sme spokojné. Parte aj dom smútku vyriešený. Iva mi podáva zoznam babkiných kontaktov. Telefonujem bývalým kolegyniam, kamarátkam, susedám, bratrancom a sesterniciam. Poprosím Miša, aby odkázal po kolegyni, nech dá vedieť otcovi, bývalému riaditeľovi banky, ktorého mama často spomínala, boli veľmi dobrí priatelia.

Ráno pred pohrebom píšem babám na Sihoťárky: „Ja sa na ten pohreb strašne teším. Je to normálne? Je to na psychiatriu? Teším sa, že sa všetci stretneme, na bratrancov, ktorých inak nevídam.“

Monika: „To už máš ten dôchodcovský mód asi.“

Iva: „Podľa mňa je to normálne. To len naša kultúra vytvorila nejakú ‚kultúru hrôzy‘ z pohrebov. Pohreb má byť oslava prežitého života. Iné je, keď zomrie dieťa, alebo sa stane nejaká nehoda. Narodenie je pre mňa pondelok a smrť piatok.“

„Prečo práve pondelok a piatok? Ešte je aj víkend,“ pýta sa Petra.

„To len tak obrazne. Víkend je už úľava po smrti.“

„Bože, Iva, ty si také múdre dieťa, akoby si ani moja nebola,“ píšem ja.

Rozrehotaný smajlík od Ivy aj od Monky.

S obradom sme boli veľmi spokojné. Sympatický pán hovoril prirodzene, bez pátosu, bez afektu. Použil materiál, ktorý sme mu poskytli, ale aj veľmi pekné vlastné úvahy. Na záver zaznela mamina obľúbená skladba – Zbor židov z Nabucca.

Kar v hostinci U Ondreja prebiehal v príjemnej atmosfére, spomínali sme, smiali sa.

„Škoda, že tu nie je mama. Určite by sa jej tu páčilo!“

Iva spomína: „Keď som bola naposledy s babkou u Mišáka, išli sme autom po Električnej a babka hovorí – taká som slabá, dúfam, že to už nebude dlho trvať. Keby bola tá eutanázia... A jej hovorím – babi, ale na eutanáziu by si si nenašla čas. Lebo by bolo – šak po Vianociach, šak po narodeninách, šak po lete... a strašne sme sa na tom smiali.“

Mami, prišiel aj Tvoj bratranec Jaro! Čuduješ sa, že som mu zavolala? Áno. Videla som ho ako malé dievčatko, teraz má osemdesiatdva, ale z tvojho rozprávania som vedela, aký bol dôležitý v tvojom živote. Našli sme sa tam, bol veľmi rád, že som mu dala vedieť. Aj ujovi A., ktorého si tak často spomínala, sa mi podarilo doručiť túto informáciu. Bude mať tento rok deväťdesiat a prišiel! Peťo A. prišiel na otočku z Viedne. Na moje prekvapenie som zbadala aj Milana G., tvojho kolegu, náhodou išiel okolo parte, prišiel aj s manželkou Jožkou. Tvoje kamošky, napriek zdravotným problémom prišli, všetky spomínali, ako sa s tebou rady rozprávali, aká si bola rozhľadená, dalo sa s tebou o všetkom. Susedia z nášho domu, samozrejme aj z vášho. Kar bol super! Jedlo, káva, palacinky, všetci boli maximálne spokojní. Boli sme aj slušne oblečení. Keby si videla Filipa v obleku! Fešáčisko. Nebolo čo vytknúť. Alebo?

 

 

Útržky

„Mamuška, čo ti chcela babka ešte povedať? Myslíš, že to bolo niečo dôležité? Alebo sa jej len zdalo, že ti chcela niečo povedať?“ pýta sa Petra.

„Premýšľala som nad tým. Ja si myslím, že to nebolo nič konkrétne. Možno len podvedome chcela, aby som telefonát od nej čakala ďalej, aj keď tu nebude. Taký symbol. Akoby chcela poprieť definitívnosť našich rozhovorov.“

 

V sobotu ráno, pred babkinou smrťou, nám píše Iva: „Večer som išla pozrieť kozy a pod jabloňou som zacítila brutálnu vôňu mandľového krému.“

V pondelok popoludní nám píše: „Všetko oblečenie som nechala v Seniorville pre klientov. Dali mi len osobné veci. Doniesla som jej tam tri mandľové krémy. Všetky blbosti, aj rozpoužívaný sprchový gél mi dali a mandľový krém ani jeden. Mohla to minúť? Len tak uvažujem.“

„Čuduješ sa? Veď všetky sú na Vlčom Vrchu pod jabloňou,“ srandujem.

 

„Boli tam štyri sestričky, pomáhali mi vybrať oblečenie pre babku. Bolo to milé. Dajte jej tento biely pulóvrik, ten mala rada. A na to ešte tento biely svetrík, jej bolo stále zima. Tieto nohavice sa budú dobre obliekať, sú s gumou. A rozhodne hrubé biele ponožky.“

Máj 2023

Dôležité

„Ivi, nezabudni v Seniorville vypýtať bledomodrý zápisník. Všimla som si, že mama si ho so sebou brala. Mala ho v tej taške, čo si sama balila navrchu.“

Viem, že si začala robiť zápisky minimálne pätnásť rokov dozadu. Raz mi z neho prečítala: „Nič sa mi nedarilo, ale všetci chválili, aj zjedli. Tak hádam to nebolo zlé.“ Z čias, keď sme k nej ešte chodievali všetci na Štefana.

Zošit Iva priniesla, pár dní som sa odhodlávala, či chcem naozaj čítať, čo si mama zaznamenala. Predpokladala som, že tam budú nejaké spomienky, psychologické úvahy, hodnotenie ľudí z rodiny, okolia. Mala som obavy, aby to nebol záznamník jej krívd. Prvé, čo ma zarazilo po otvorení, chýbala takmer polovica strán. Musela vynaložiť veľkú silu, aby vytrhla zviazané listy. Alebo ich trhala po jednom? Zachoval sa rok 2021, 2022, posledný zápis bol 15.februára 2023 – Prišla Gabika autobusom.

Je to v podstate jedálny lístok. Dátum a čo jej kto priniesol. Julko s Filipom každá nedeľa od polievky po dezert, Gabika iba – priniesla veľký nákup a navarené. Strieda sa na bicykli, autobusom, poslala po deťoch... Medzitým dátumy očkovania, injekcií, pádov a návštev u Jula, u Gabiky, na Vlčom Vrchu, v Nemšovej, langoše na kyselke. Všetko o jedle, nie o pocitoch. Podrobnejšie sú zachytené pády na chodbe, pred Plzenskou pivnicou, čo si udrela, čo jej kto ošetril, odkiaľ jej tiekla krv.

„Prišli všetci. Prihlásili ma do detského domova. Omyl alebo irónia? Protestovala som, ale presvedčili ma, že sama doma zostať nemôžem. Odviezla ma Ivka a Gabika. Pomaly si zvykám.“ Dátumy, návštevy, od 15. februára nič.

Milí moji

Púšťame sa do vypratávania bytu. Zisťujeme, že bledomodrý zošit bol posledný z maminých zápiskov, ktoré viedla od roku 1995. Listujem, záznamy sa s menšími obmenami opakujú. Prvé roky sú o tom, čo upiekla, čo upratala, aké má výsledky krvi, tlak, štítna žľaza, ako sa cíti, čo ju bolí. Kedy bola u nej Gabika, Julko, kedy ona u nich. Rovnako obojstranné návštevy susedov, kamarátok, čím ponúkla, bola ponúknutá. Podrobnejšie zaznamenáva výlety na Vlčom Vrchu, v Nemšovej, na kubranskej kyselke, na rybách v Kubrici, návštevy reštaurácií a cukrární, nejaké pohreby. Vymenúva všetkých, ktorí sa zúčastnili a dôvod, prečo niekto nie. Vedie si čitateľský denník, názov, autor, krátky popis prečítaného. Čo ušila, uplietla za jednotlivé roky. Výdavky a príjmy. Ak sa naskytne nedeľa alebo sviatok, kedy sme neprišli, napíše – bola som sama. Posledné roky nevarí, nepečie, nepletie, nešije. Píše – Gabika priniesla nákup a navarené. Na bicykli, autobusom, pešo, s Nemšovanmi. Julko s Filipom pravidelne v nedeľu, hrali sme scrabble, priniesli mi, vymenuje od polievky po koláč. Sanitka, dialýza, pády...

Vo štvrtok som bola likvidovať oblečenie, ukladám do vriec, triedim ramienka, drevené, plastové, koženkové. Na nočnom stolíku pri maminej posteli je blok z Tesca, obyčajný linajkový. Nikto si ho doteraz nevšimol. Beriem ho do rúk, obraciam prvý list a čítam.

Je večer, sedím sama a rozmýšľam. Stále ma niečo ťahá dať na papier niečo, čo som v živote nikomu nepovedala...

Sedím v autobuse a čítam. Je to štrnásť strán A5 napísaných drobným písmom a posledná, pätnásta.

12.3.2021

Milí moji,

Môj čas už prichádza a preto Vám chcem povedať, že ak ma nájdete ležať bez života, aby ste si nič nevyčítali, že ste neboli pri mne. Nič by ste nepomohli, moja sviečka dohorela a tak to malo byť.

Dávali ste mi veľa lásky a pomoci, a to mi pomáhalo žiť a dávalo silu všetko vydržať. Mala som Vás veľmi rada a cítila som sa vždy vo vašej spoločnosti dobre.

Moje najvrúcnejšie želanie je, aby ste sa mali stále tak radi ako doteraz a ja sa budem na Vás dívať a tešiť sa s vami.

Každý deň som sa za Vás všetkých modlila, aby ste boli zdraví a mali sa radi, lebo rodina je to najdôležitejšie, čo v živote máte.

Toto je taká moja tichá rozlúčka.

Babka Zuzka alebo

Baba Juska

(tak jej hovorila dvojročná Haňa)

Píše nám Sjúzn: Detstvo

Ako ten čas letí. Život prešiel a je tu jeseň života. Čítala som v knižke Choď za hlasom srdca toto: Keď sa náhodou dožiješ osemdesiatky, potom pochopíš, že v tomto veku sa človek cíti ako lístie koncom septembra. Ešte visíš tam hore, ale už vieš, že je to len otázka krátkeho času. Susedné listy padajú jeden za druhým, vidíš ich padať a máš hrôzu z toho, že sa zdvihne vietor.

Nerada sa takýmto myšlienkam oddávam, ale je to realita a my už nemyslíme dopredu – čo bude, ale naše spomienky sa vracajú do čias minulých.

Moje spomienky na detstvo sú pekné. Neboli sme bohatí, ale neboli sme hladní. Nebola som nikdy sama. Bolo nás vždy veľa a boli sme spolu. Večery, najmä zimné, boli pekné. Boli sme všetci v kuchyni. Veď vtedy sa celý život odohrával v kuchyni. Niekto sa hral, niekto sa učil. Mňa si tato vždy vzal na kolená a čítal kalendár alebo nejaký časopis, ktorý sme dostali. Otec bol jediný, kto mi vedel ukázať lásku. Pohladil ma, objal, čo mi potom celý život veľmi chýbalo. Keďže som bola najmladšia, učila som sa od starších súrodencov, takže som bola do školy pripravená. Dobre som sa učila a tato bol na mňa pyšný. Čakal moje vysvedčenie. Osud bol však krutý, otec zomrel 26.januára a ja som dostala vysvedčenie 30.januára. Samozrejme, veľká jednotka a čokoláda ako odmena. Tak rada by som mu ho bola ukázala. Chodila som veľmi smutná a nemohla som pochopiť, keď sa deti v škole smiali a hrali, keď ja som mala takú veľkú bolesť.

Život sa nám razom zmenil a my sme nemali živiteľa. Mama zastávala funkciu otca a Anča, ako najstaršia, štrnásťročná, sa starala o nás, deti. Starala sa vzorne a ja som jej za to bola celý život vďačná.

Otec zomrel po krátkej chorobe. Liečil ho lekár, ktorý mu každý deň prišiel pichnúť injekciu. Po týždni prišiel iný lekár, ten konštatoval, že je už neskoro. Poslal ho do nemocnice, ale tam bol iba jeden deň a poslali ho domov zomrieť. Zomrel do rána. Keďže zomrel vlastne na TBC, museli sme ísť na prehliadku. Všetci boli v poriadku, iba ja som musela ísť na liečenie. Cez Masarykovu ligu to bolo zadarmo, resp. za nejaký poplatok. Tak som ja, prváčka, ktorá dovtedy nebola ani len v Trenčíne, išla na mesiac do Tatier, do Lučivnej. Nebolo to pre mňa ľahké. Tam som chodila aj do školy.

Píše nám Sjúzn: Vojna

Po vychodení piatej triedy ľudovej školy, som sa rozhodla ísť do meštianky, pretože som sa chcela učiť a tu nebolo čo. Z mojej triedy nešiel nikto, iba Sveto Ábel do gymnázia. Nebola som však sama, išla so mnou Anča Benková, o dva roky staršia. Chodili sme spolu tri roky, poctivo každý deň, tri kilometre na stanicu do Kostolnej. Ona potom skončila a išla sa učiť za krajčírku a ja som pokračovala do štvrtého ročníka.

Potom som sa prihlásila a išla na skúšky na Obchodnú akadémiu. Robila som skúšky aj na štvorročnú, aj na dvojročnú, bez protekcie ma prijali na dvojročnú. Bolo to náročné. Bola vojna, vlaky chodili ráno a večer. Mimo toho, každý deň poplach.

Počas školy bývali v našej obci nemeckí vojaci. Aj u nás doma spával nemecký dôstojník. Aj keď sme mali iba jednu izbu a bolo nás päť detí, dali sme mu izbu a my sme sa tiesnili v kuchyni a komore. Taká bola doba. Večer sa museli okná dobre zastrieť, aby nebolo vidno svetlo. Lietadlá nad nami často lietali, boli to ťažké lietadlá, bombardéry. No horšie to bolo na ekonomickej škole, to už boli denne poplachy. Učili sme sa dve, maximálne tri hodiny a potom sme museli školu opustiť. Keďže vlaky chodili nečasto, museli sme domov peši desať kilometrov. Večer bolo treba robiť úlohy a učiť sa, na čo som často nemala silu. O nejakých výletoch, či zábavách na škole nebolo ani pomyslenia. Pred koncom vojny začali boje v našej dedine. Na polovici Nemci, na druhej Rusi. Celá dedina evakuovala do hôr, kto ostal, toho zastrelili. Odišli sme teda do hôr. Jednu noc sme spali na zemi v lese. Potom sme išli na Kykulu. Tam bola lesácka chata. Brat Jožko bol lesák. V jednej izbe sme spali sedem dospelých a dve malé deti. Denne nám nad hlavami lietali míny, občas padla blízko nás. Poškodila nám aj strechu. Popri nás prechádzali vojaci, ktorí sa striedali v prvej línii frontu. Keď prechádzali Rusi, museli sme sa dievčence schovať do komory. Keď prišli Rumuni, povešali uniformy na plot. Vyliezali z nich vši, mali sme potom čo robiť, aby sme sa ich zbavili. Jesť a variť nebolo čo. Od kopaničiarov sme si požičiavali múku a zemiaky a mama kúzlila, čo mohla. Z múky upiekla miesto chleba osúchy. Bola by som vtedy dala za krajec chleba poslednú korunu.

Píše nám Sjúzn: Prvé zamestnanie

Skončila som školu v roku 1946, teda tesne po skončení vojny. Pomery boli také, že som nemohla dostať miesto. Spolužiak mi poradil, bolo voľné miesto na sekretariáte Demokratickej strany. Bolo tam dobre, no netrvalo to dlho. Prišiel február 1948, vyhrali komunisti a nás zrušili. Večer o dvadsiatej druhej hodine prišli žandári, prehľadali mi korešpondenciu a odviezli ma do väzenia. Tam som strávila dva mesiace, boli to veľmi ťažké dni. Zatvorili nás asi sedemnástich, neplnoletých pustili a nás troch osemnásťročných nechali. Prepustili ma pre nedostatok dôkazov. Vrátila som sa v máji a zase bez práce. Prišiel za mnou mne neznámy človek, predstavil sa mi ako Samák a našiel mi prácu na Notárskom úrade v Drietome. Nastúpila som, robota ma bavila, mala som tam dobré postavenie. V novembri na tanečnej zábave som sa dozvedela, že ministerstvo sa rozhodlo ma prevychovať a preto pôjdem do pracovného tábora do Novák. Na druhý deň prišiel žandár (známy) v civile a odprevadil ma do Novák. Bola som mu veľmi vďačná, vybavil mi, že nemôžem chodiť do ťažkej roboty a prijali ma do kancelárie. To bolo znesiteľné a mala som tam potom veľa známych, ktorí to robili ľahšie. V priestore tábora sme sa mohli voľne pohybovať a tak sme sa stretávali. Boli to vlastne ľudia na úrovni, všetci pre politické alebo vymyslené priestupky. Schádzali sme sa po práci na besedy, občas sme si aj spravili nejaké divadlo. Pustili ma po Vianociach, vybavil mi to Mrázik, riaditeľ Odevy, vybavila to sestra Pavla, cez jej šéfku Fastovú. S Mrázikom sme boli potom kamaráti, vždy, keď prišiel do Chocholnej, sa u nás zastavil.

Pokračovala som v robote na Notariáte. Počas práce na Notariáte som bola operovaná na slepé črevo. Dopadlo to nie celkom dobre, maródovala som celý mesiac. Nemohla som sa postaviť, pretože som hneď vracala a krútila sa mi hlava.

Potom sa mi naskytla príležitosť ísť pracovať na Hydrostav do Kostolnej. Bolo to lákavé, bolo to bližšia a širšie pracovné možnosti. Nastúpila som v januári 1950. Robila som v mzdovej učtárni. Potom sme sa spojili s Tatrou a firma sa presťahovala do Trenčína na Skalku. Tam som robila vo všeobecnej učtárni. Kolektív bol veľmi dobrý, slovom, bola som tam veľmi spokojná. Spriatelila som sa s Gitou Golutzovou, vtedy ešte Streškovou, priateľstvo nám vydržalo dodnes.

Píše nám Sjúzn: Väzenie

Už počas práce v Kostolnej som začala chodiť s mojím mužom. Bolo to veľmi pekné. Každé ráno ma privítal, po práci odprevadil domov. Bol veľmi pozorný a najmä slušný. Bol mojím šéfom a to veľmi uznávaným a váženým všetkými, jak podriadenými, tak nadriadenými.

Potom prišiel rok 1952 a on musel odísť do výroby. Odišiel do Ostravy. Bolo to veľmi zlé. Písali sme si, občas prišiel, býval u kolegu Udvardyho. Nakoniec som povolila a zobrali sme sa v roku 1954. Myslela som si, že príde domov a všetko sa zlepší. No bol to omyl. Ostal naďalej v Ostrave a domov chodil iba raz za šesť týždňov. Ja som bola sama, celý Hydrostav sa presťahoval do Piešťan. Nemala som okolo seba priateľov, nemala som telefón, ba zo začiatku ani rádio. Cítila som sa strašne sama. Keď sa mi narodil Julko, bolo to lepšie. Mala som spoločnosť. No keď prišiel večer, bála som sa, aby neochorel, lebo som nemala ako zavolať pomoc. Keď sa mi narodilo dievčatko, bola som neskonale šťastná. No bola som s deťmi sama. Preto som bola na deti tak strašne naviazaná, čo mi ostalo stále. Tým som deťom mnohé chvíle znepríjemnila, lebo som sa o ne bála, boli mojím všetkým, mojím životom, mojou jedinou radosťou.

Konečne prišla zmena. Presťahovali sme sa do pekného bytu v Trenčíne. Začala som robiť v Banke, bol tam dobrý kolektív. Aj susedia boli dobrí. No môj rodinný život ostal naďalej osamelý. Vždy boli dôvody byť mimo domu. Môj muž začal robiť na JRD v Soblahove, kde bolo treba pracovať celé dni, soboty aj nedele. Keď sme si kúpili auto, bolo to lepšie. Predsa si sem-tam našiel čas a niekde sme spolu všetci vyrazili. Snažila som sa vám deťom dať čo najviac, aby ste si na to detstvo spomínali v dobrom, či sa mi to podarilo, neviem.

No keď sa deti osamostatnili, bolo to znova smutné obdobie. Julko sa odsťahoval, Gabika sa vydala. Presťahovali sme sa do Biskupíc. Našťastie boli susedia dobrí, mala som spoločnosť. Tato ďalej pracoval, po dôchodku aj doma. Pracoval stále, prekladal listy, sem-tam si podriemal a rozprávať sa nebolo o čom. Keď som sa niekedy domáhala viac pozornosti, chcela som sa o tom porozprávať, bola som zahriaknutá. Čo mi chýba, však on zarába. To bola pravda. Vždy vedel peniaze zarobiť, ale aj rozhádzať. Ja som tiež zarábala a šetrila. Peniaze vedel zarobiť, aj na záhrade pomáhal, aj doma, ale myslím si, že na spokojné manželstvo to nestačí. Jeho pekné listy aj pozornosti sa po manželstve stratili, stačilo mu, že som bola doma, starala sa o deti a o domácnosť. Tak sme žili. Viac ako dvadsať rokov sme žili ako brat a sestra, ba ešte menej. Bez spoločných radostí, bez pohladenia, bez pochvaly, bez toho, aby aspoň niekedy prejavil, že mu na mne záleží, že ma aspoň trochu má rád.

Môj citový život bol na nule, no bola som mu vďačná, že sa zmohol aspoň na dve deti. Neviem, čia je to zásluha, že také dobré. Mala som, aj mám z toho radosť.

Píše nám Sjúzn: Intímne

Je večer, sedím a rozmýšľam. Stále ma niečo ťahá dať na papier niečo, čo som v živote nikomu nepovedala, ani najbližším, ani mojim kamarátkam. Niečo o mojom manželstve. Manželstve? Bolo to skôr spolužitie dvoch ľudí, ktorí mali našťastie deti. To bola jediná a najväčšia výhra môjho života. Keď som začala s mojím mužom chodiť, bolo to pekné. Bol milý, pozorný, nebol dotieravý. Každý deň ma odprevadil domov a ja som sa cítila šťastná. Potom prišla tá zlá udalosť, odišiel do výroby a to až do Ostravy. Návštevy bývali nečasté a náš vzťah sa obmedzil iba na korešpondenciu. Trvalo to dlho a potom som súhlasila, že sa zoberieme. Myslela som, že sa situácia vyrieši. Nič sa však nezlepšilo. Zdá sa, že jemu to tak vyhovovalo. Mal, čo chcel a ja som mu zrejme nechýbala. On vlastne ženu ani nepotreboval. Nevedel a ani nemal záujem vyjadriť city či už objatím, bozkom, alebo povedať niečo milé, nejaké vyznanie. Žila som teda naďalej sama. Keď sa narodil Julko, mala som pre koho žiť, o koho sa starať. V tom čase sa Hydrostav presťahoval do Piešťan, odišli všetci moji priatelia a ja som zostala celkom sama v Chocholnej, kde som nemala žiadnu priateľku, pretože som žila vlastne stále v robote, teda mimo domu. Už keď sme sa brali, mi klamal. Nemal na seba nič, ani prádlo, iba jeden oblek, ktorý si obstaral na poslednú chvíľu. Zarábal dobre, všetko minul, dúfam, že pre svoju rodinu. Nemal ušetrené nič a klamal, že poslal domov balík s prádlom a ten sa asi stratil. Neverila som tomu, ale som to neriešila. Ja som hľadala nejaký byt, aby sme konečne mohli byť spolu ako rodina. A on mal toľko drzosti, že rozprával, že on zháňal byt a koľko mu to dalo práce. Chodil domov jedenkrát za šesť týždňov na sobotu a nedeľu. Hádam ten byt hľadal z Ostravy. Keď sa narodila Gabika, prešiel robiť na Oravu, tak chodil každý týždeň. No ja som už robila na JRD, tak keď prišiel domov, snažil sa mi pomáhať v robote, teda bol celý čas na JRD, tam ho nikto nekontroloval. Vás deti mal rád, chodil s vami na prechádzky a myslím, že to bol vlastne jeho cieľ, mať deti, lebo potom sa to prejavilo, že už o sexuálny život, ktorý bol aj tak biedny, prestal mať celkom záujem. My sme vyše dvadsať rokov žili vedľa seba ako brat so sestrou, bez dotyku, bez milého slova. Tvárila som sa pred deťmi, že je všetko v poriadku, že žijeme dobre. Hanbila som sa niekomu povedať, že nepoznám objatie, nepoznám manželské bozky, o ostatnom ani nehovorím. Nezažila som v mojom manželstve žiadnu spolupatričnosť. Snažila som sa o to, aby aspoň hovoril, prečo je taký, no vždy ma zahriakol, či mi neni dobre, že sa o nás stará. Áno, staral sa, zarobil peniaze, obstaral, čo bolo treba, ale myslím, že to nie je všetko. Keď pozerám filmy, aj si poplačem, že ja som v mojom dlhom živote toto nezažila. Bola som veľmi zle vychovaná. Keď som bola slobodná, odmietala som chalanov, lebo som bola presvedčená, že až po svadbe môžem s mužom spať. No cítila som sa veľmi zradená, oklamaná a smutná, že o mňa nemá záujem. Bola som už aj unavená, stále predstierať niečo, čo nebolo. Všetky moje city som preniesla na deti, bola som preto neraz nepríjemná, lebo som sa nesmierne bála a bola by som najradšej mať deti pri sebe a držať ich za ruku ako keď boli malé.

Moje deti boli, sú a budú pre mňa všetkým. Neprejavovala som tie city, iba keď boli moje zlatká malé, držala som ich na kolenách a spievala som im. Život ma akosi naučil odvykať si prejavovať city.

Nehnevám sa, ani nebanujem, že som sa vydala. Čo som nemala od muža, nahradili mi deti a tie mi dávali silu vydržať v manželstve a nebyť neverná. Muž by mi neveru nebol ani vyčítal, ale ja by som sa nebola vedela pozrieť deťom do očí a to ma držalo.

Sjúzn dopísala

Odkedy tato zomrel, mala si potrebu zdôverovať sa mi, zachádzala si do podrobností, nepotrebovala som to vedieť, najmä keď on sa už nemohol brániť.

Vo svojich spomienkach si vytesnila babku Aničku. Ako je to možné? Žila si s ňou od narodenia až do jej smrti. Výrazne ovplyvnila náš rodinný život. Mala som pocit, že si sa vydala za svoju mamu a tetu Pavlu. Tato bol vždy v úzadí. Na výlety sme chodili s rodinou tvojej sestry, aby bolo veselo, s tatom bola nuda. Prečo som od mojich ôsmich rokov musela spávať v spálni na manželskej posteli s babkou Aničkou a ty s tatom na válendách v detskej, medzi hlavami periňák? Keď som sa dožadovala zmeny, povedala si, že sú tam vyležané matrace, bolela by ťa chrbtica. To si ho už vtedy trestala, že nejavil o teba záujem? Prečo si myslím, že ty si nejavila záujem o intímny život a až na staré kolená, keď si začala čítať Urbaníkovú a pozerať filmy, ti prišlo ľúto, o čo všetko si prišla?

Sorry, mami.

Plavba

Iva je koncom apríla práve u nás, keď jej zvoní telefón.

„Chryma volá. Asi nám doviezli babku z Nitry. Áno? Dobre. Dobre. Dohodneme sa a oznámime vám termín.“

Vylučovacou metódou jednotlivých členov rodiny sme sa zhodli na utorku 16.mája o 16.30.

Na druhý deň idem skontrolovať hrob, povyhadzujem živé zvädnuté kvety, zostali dva veľké umelé vence. Tabuľka s menom otca nie je demontovaná, nič sa nezmenilo. Zájdem osobne do kamenárstva, či by nemohli do 16.mája vybaviť objednávku, budeme ukladať maminu urnu. Pani ochotne vyberie našu z hŕby ostatných a sľubuje, že sa vynasnažia vyhovieť nám, teoreticky je to možné. Deň pred mi telefonuje. Je jej ľúto. Tabuľka je vo firme, ale pán, čo maľuje písmená, je už týždeň chorý, nedalo sa. Nevadí. Snaha bola.

V utorok prichádzajú naši z Nemšovej na obed. Prší.

„Tá babka v nebíčku nevedela zariadiť, aby dnes svietilo slnko?“ podotkne Monka.

„Ktovie, či v tom nebíčku je. Čo ak prikladá niekde pod kotlom?“

„Gabena! Keby ťa tak mama počula!“ zahriakne ma Monka.

„A možno si to priala vo veľkom štýle ako v amerických filmoch. Tam bývajú pohreby zásadne s dáždnikmi, za veľkého lejaku,“ pokračujem.

Naobedujeme sa, tato Mišo odchádza do práce, s deťmi je divočina. Ninu sa podarí na hodinku uspať. Iva má prísť o 15.50, pôjdeme jedným autom. Petra odmieta účasť, aspoň sa zmestíme. S Filipkovcami sa máme stretnúť pri hrobe. Naháňame deti, obliekame, berieme dáždniky. Dážď potešil aspoň Hanku. K štvrtým narodeninám dostala ružový detský dáždnik. Má premiéru. Aj by sme to stihli, keby práve ľudia nešli domov z práce, každý vlastným autom. V kabelke mi drnčí mobil. Julo. No zbohom! Oni sú už tam, v lejaku, bude nervózny. Volám mu späť.

„Len som ti chcel povedať, že sme na ceste, stojíme v zápche.“

„To je super! My sme tiež v zápche, tak sa nebudete hnevať.“

Prichádzame tesne po nich. Páni hrobári už majú všetko nachystané, napriek dažďu, nič neodflákli. Prestretý koberček z umelej trávy, na ňom urna. Vrchná platňa je na valčekoch, posunutá, aby vznikol priestor pre vloženie. Nad truhlou babky Aničky je polica s urnou uja Janka, môjho tatu, pribudla mamina. Obrad prebehol rýchlo, rovnako ako pri tatovi, nevieme, čo sa od nás očakáva. Dávame súhlas so zatvorením hrobu, idem so zamestnancom Chrymy k jeho autu vyrovnať účet a podpísať faktúru. Naši stoja zatiaľ pri hrobe. Keď prichádzam, počujem brata: „Všimli ste si, že keď sme sem prišli, dážď zosilnel?“

„Áno. Akoby niekto vylieval vedrá vody. To iste babka – toľko času ste mali a ani tie písmená ste mi nestihli napísať?!“ smeje sa Iva.

„Zase ste prišli neskoro! Že zápcha. Nemohli ste ísť z domu skôr? Čo ste len mali také dôležité na robote! Ani na ten sprostý pohreb mi neprídete načas!“ parodujem ju ja.

Rehoceme sa jak diví, našťastie tam nikto v tom daždi nie je. Mysleli by si, že sme sa už nevedeli dočkať, kedy ju pochováme, ale nie. Vždy sme boli takíto a mama nás práve takých mala rada. Smiala by sa s nami.

Mali sme v pláne ísť si spolu niekam sadnúť.

„Monka, ak sa ti nechce v tom daždi vyberať decká zo sedačiek, môžeme sa stretnúť inokedy,“ navrhujem jej.

„Nie, nemám s tým problém.“

Zaparkujeme pred Formulou. Nina je vyložene kaviarenský typ. Len čo spojíme dva stoly a Monka ju posadí do detskej stoličky, radostne sa hemží, výska, rozdáva úsmevy. Aby sa nesápala po jedle okolosediacich, podáva jej balíček jablkových chrumiek. Zopár ich pochrumká, ale mamine palacinky sa jej pozdávajú viac. Dojem svoje, vyberám Ninu zo stoličky a odchádzam, nech si ich aj mamina vychutná. Pri veľkom stole s futbalom behajú chlapci, synovia čašníčky. Keď podídeme k nim, odbehnú, schovávajú sa za stĺp, odkiaľ s veľkým smiechom vykúkajú raz z jednej, raz z druhej strany. Nina je z tejto hry celá bez seba, zachádza sa smiechom a robí na nich kúk. Iva sa u nás nestihla najesť, objedáva si vyprážaný syr so zemiakmi a tatárkou. Hanka si objednala palacinky, ale uprene pozerá do Ivinho taniera. „Takéto ja ľúbim!“ Jedia spoločne, jeden hlt Iva, jeden Hanka.

„Ešteže ti mama navarila. Inak by si bola hladná, Ivka,“ komentuje so spoluúčasťou Monka.

Čašníčka nás upozorňuje, že majú otvorené iba do šiestej. Naložíme deti znova do sedačiek, vyrážame domov, keď volá tato Mišo.

„Nie, nie. Prídi ku Gabike, my už ideme domov. Zatvárali dnes už o šiestej.“

„Mišo hovorí, že mám zaparkovať pred zuškou. Nechápem. Čo si chce sadnúť Ive na kolená?“ čuduje sa Monka.

„Možno chce iba dáždnik. Dal nám obidva do auta, asi jemu nezostal,“ uvažujem ja.

Mišo vybehne zo zušky s úsmevom a dáždnikom, otvára kufor, skočí do neho, zabuchne dvere a kričí – ideme!

„Ty si sa zbláznil. Ja ťa cestou zabijem, mňa zavrú a deti zostanú samé, siroty!“ lamentuje neskúsená vodička.

Mami, bolo super! A v nedeľu som objednala plavbu loďou po Váhu. Ideme všetci. Budeme sa stretávať čo najčastejšie, ako si si priala.

Jún 2023

Telefonát

Mama volá: „Gabika, mala by si mi voľačo doniesť.“

„Mami, ja neviem... ako ti to mám povedať... je to také... netaktné, je mi to nepríjemné. Ale vieš... ty si už mŕtva.“

„Aha,“ prikývne, akoby len pozabudla.

„Mami, ale kde si teraz? Niekde musíš byť!“

„Som tu. Je mi tu dobre. Nemusíš sa o mňa báť, ani ty sa neboj. Ale aj tam mi bolo dobre. Naozaj. A čo som vám napísala, to je všetko. Nečakajte viac. Ja som toho moc nezažila. Vždy, keď sa niečo dialo, bola som inde. Raz v Bratislave...“

Hovor je svieži, presvetlený, mám pocit, akoby sme hovorili zoči-voči.

Snívalo sa mi.

Hoci so západom slnka

bývame spolu viac

než keď sme museli

nik nediktuje čas počet miesto

ten zjedol málo

druhý zas príliš veľa

napätie povolilo

nálada hopká

tenučká nitka spája príbuzných

pri stole medzi kríkmi za plotom

kde najmenšia šteká na havka

Júl 2023

Vzorec

„Pozri, čo mi nechal!“ ukazuje prstom mama. Sme v kuchyni. Na stole rozbalené Marína keksy, na papieri zostali dve omrviny, odlúpené rožteky.

„Sám si ich nezoberie. Musím mu ich rozbaliť,“ pokračuje rozhorčene.

Otec stojí opretý o kuchynskú linku, nereaguje, nebráni sa. Ako vždy.

„Mami! Ty sa počúvaš? Rozbalíš ich jemu a očakávaš, že tebe nechá? Keby ich nezje, zle je. Keď ti nenechá, zle je. Ty si môžeš kúpiť a dopriať, čo ti chutí. Zaslúžiš si to. Rovnako tato by mal jesť to, na čo má chuť a nebyť odkázaný na to, čo mu ty rozbalíš. Mala by si zmeniť ten tvoj vzorec v hlave.“

Mama počúva, neprotestuje, neurazí sa, nerozplače.

Lebo už je mŕtva.

Snívalo sa mi.

September 2023

Píšem na čet Sihoťárky.

Dievčatá, sedíme v cukrárni Ona pečie a pri koláčiku premýšľam. Nedávajte ma do toho hrobu. Viem. Pôvodne som chcela ísť na policu vedľa tatu. Ale teraz, keď ten hrob otvorili, nepáčila sa mi tá ponurá atmosféra. A zoskupenie ľudí. Babka Anička s dcérou a synom a zaťom. Ujo Janko zasa bude pindať, že som nemala jesť ten chleba s masťou, že mi upchal cievy. Trenice medzi babkou Aničkou a Zuzkou, tato zasa piate kolo u voza. Mám taký návrh. Vysypte ma niekde na Vlčom Vrchu. Ak by Monka mala námietky, tak polovičku k vagónu pri včelách v Nemšovej. Hlavne ma nezatvárajte v hrobe, chcem von, na vzduch. Ešte sa nezberám. Som tu rada. Len aby ste vedeli. Ďakujem za porozumenie a splnenie poslednej vôle.