MAMOVINY.

2007

Apríl 2007

Spolu, a predsa každý sám

Stará žena vstane, otvorí oblok, naučeným pohybom pretočí žalúzie, pustí do izby viac svetla. Vyberie sa na WC, do kúpeľne, on už sedí v kuchyni za stolom a lyžičkou mieša čaj vo veľkom porcelánovom hrnčeku. Cinká celú večnosť a akoby nebol dostatočne rozmiešaný a vychladnutý, pred každým dúškom zakrúži šálkou v ruke, dobre, že mu nevyšplechne na stôl. Ako neznáša tieto jeho rituály!

Umyje sa, oblečie, prisadne ku stolu a on ešte stále mieša a hlasito chlípe čaj! Pritiahne si svoj, varí jej ho každé ráno. Zo zotrvačnosti. Niežeby jej tým robil nejakú láskavosť. Je to stroj, automat, vykonáva naučené pohyby. Nestojí mu o to, pokojne by si ho urobila sama. Čo by dala za to, keby tu už nebol a v kľude by sa naraňajkovala. Ale nie. On musí pri raňajkách nahlas komentovať aktuálne politické udalosti, číta po x-tý raz včerajšie noviny, čerstvé poštárka prinesie okolo obeda. Nadáva na vládu, na ceny, na dopravu, z každej informácie vyberá to negatívne. Často zle prečíta nadpis, prekrúti celý článok a hlása bludy. Neberie ho vážne, prečíta si radšej sama, niekedy ho víťazoslávne opravuje, ako zasa všetko domotal, inokedy mávne rukou, myslí si svoje.

Konečne zatvára noviny, pýta sa, čo treba kúpiť. No čo asi?! Jej stačí chlieb. Aj tak si kúpi tie svoje klobásečky a slaninku, to mu kázať nemusí. A čokolády. Odkedy sa preriekla, že mu ich našla v skrinke s oblečením, schováva si ich v pivnici a chodí maškrtiť, keď vynáša smeti. Akoby mu ich ona nedopriala. Alebo snáď závidela. Nech sa s nimi zadrhne, neznáša len to schovávanie, zatajovanie a hlavne, keď hrá, že nemá rád sladkosti. Najmä na návšteve. To ja nebudem. Ďakujem. Nemám rád sladké. Ide ju pretrhnúť od zlosti, ale nepovie nič, nechce ho zhadzovať.

Odvtedy, čo sa spýta, čo treba kúpiť, uplynie ešte veľa času. Začne sa obliekať, ide na záchod, umyje si ruky. Oblečie si spodky, tielko, tričko s krátkym rukávom, uviaže ľadvinový pás, nohavice, košeľu, znova ide na záchod. Umyje si ruky, pokračuje. Sveter, vetrovka, šál, čapica, riadne sa pozapína, pritom vôbec nie je zima. S odporom pozerá, ako na seba navlieka jednotlivé vrstvy, vždy ju rozčuľovalo, že sa oblieka podľa kalendára, nie podľa počasia. Potom sa potí ako somár v kufri. Ale nech. Dobre mu tak. Lenže kto to bude prať? Zasa len ona. Nenechá ho chodiť v tých smradľavých prepotených handrách. Keď berie do rúk igelitky, vydýchne si, teraz snáď naozaj odíde. Zopárkrát sa pre niečo vráti, ale vzápätí dvere prudko zabuchne, je preč.

S úľavou si vydýchne, môže začať variť, nebude sa jej motať po kuchyni. Neznáša, keď sa rozkročí pri okne, ruky si dá vbok a čumí. Zavadzia, keď ide do chladničky, obchádza ho, keď chce niečo vyhodiť a svetla tiež nie je nazvyš, tieni jej. Chvíľu si vychutnáva pohodu, čistí zeleninu do polievky, mäso pokrája na kocky, osmaží na cibuľke, okorení, podleje vodou, kým sa dusí, nakrája zemiaky, dá variť, nikto jej nepripomína, či ich nezabudla osoliť. Polievka rozvoniava, ešte uvarí rezance a obed je hotový.

Kde ten dedo toľko trčí. Veď išiel len pre chleba. Ona zatiaľ obed navarila a jeho nikde. Ten chlieb by už aj upiekla a štyri razy z obchodu prišla, ale on sa motká, určite postretal známych a o chorobách rečnia, iné si nezačnú. Zase bude mať s čím ísť k doktorovi, hneď má všetky príznaky. Má po nálade. Teraz aby ho čakala s obedom, vychladne, bude mu to zohrievať. Najem sa. Nebudem ho čakať. Ale potom budem na dvakrát riad umývať? Čert aby ho zobral.

Sadne si na lavicu, preloží nohu cez nohu, nervózne kyvká chodidlom, až jej sandál nadskakuje. Berie do rúk krížovku, nedokáže sa sústrediť. Občas vyzrie z okna, široko-ďaleko nikoho. Pozrie hádam po desiatykrát a už ho vidí, ako si vykračuje, šúcha nohu za nohou, nepohne tým zadkom, čo jeho trápi, že polievka chladne na sporáku. Počuje, ako odomyká vchodové dvere, schádza do pivnice, ide sa prezuť, prejde ďalšia polhodina, kým dostupká ku dverám, znova sa prezuje, teraz už do domácich papúč a začína odstrojovanie. Pomaly dáva dole čapicu, šál, všetko starostlivo odkladá na svoje miesto, zavesí vetrovku a obradne rozvešiava prepotené kúsky oblečenia do kúpeľne. Prezlieka sa do domáceho, dôkladne si umýva ruky a môžu začať obedovať.

Od hnevu ju aj chuť prešla, ani sa ho neopýta, kde toľko bol, trucuje, on si toho nevšíma a pustí sa do jedla. Polievky mu naložila, div mu nevyteká z taniera, ale nepovie, že má veľa. Nahlas sŕka, kým ho nevyprázdni do poslednej kvapky. To na dovolenke sa vždy múdri a necháva na tanieri, on veľa nezje. Akoby to niekoho zaujímalo. Druhí zjedia viac ako doma, veď to majú zaplatené, ale on musí niečo nechať, ide ju poraziť.

Pomaly žuvká mäso, potom vyjedá zemiaky a nakoniec schrúme dve uhorky. Kto to kedy videl! To mu môže uvariť jeden deň mäso, druhý zemiaky a na tretí deň nech chrúme uhorky. Každý normálny človek je všetko pekne spolu, jej by to inak nechutilo.

Kým ona umýva riad, sedí za kuchynským stolom, číta čerstvé noviny, tentoraz nekomentuje, drieme pri nich. Necháva ho ležať na novinách, tichučko odchádza do obývačky, teší sa na svoju obedňajšiu kávičku. Chce si ju vychutnať, potrebuje pri nej absolútny pokoj. Sotva zamieša lyžičkou, počuje hrmot, to on prudko vstáva zo stoličky a začína chodiť po byte. Vojde do svojej izby, zoberie papierik, ide ho zahodiť. Príde sa niečo opýtať, znova prejde do kuchyne, odtiaľ do svojej, premáva sa po dlhej chodbe, šúcha nohami po koberci, akoby ich už nevládal ani zodvihnúť. Kým ona nedopije, chodí po byte ako s nasoleným zadkom. Pohodička sa ani dnes nekoná. Keby ho nepoznala, myslí si, že to robí náročky. Nie. Má na to šiesty zmysel, robiť vždy všetko naopak.

Vyberá žehliacu dosku, začína žehliť, vtedy sa on spokojne uvelebí v kresle v obývačke a zaspí. Prečo je jej taký odporný. Niekedy sa zahanbí sama pred sebou. Iní muži pijú, fajčia, podvádzajú manželky, on nikdy. Peniaze vždy zarobil, o rodinu sa vedel postarať, tak prečo ho tak neznáša. Nevie si rozkázať, berie jej to energiu, deň čo deň zvádzať tento boj s „nepriateľom“, a napriek tomu je to čoraz horšie, je na neho priam alergická.

Premieta si svoj život, nie je spokojná. Roky ubiehali, práca, domácnosť, starostlivosť o deti, o vnúčatá, neskôr o mamu, nemala čas piplať sa vo svojich pocitoch a teraz, na dôchodku, času a času, najmä v noci, keď nemôže zaspať, znova a znova sa vracia do minulosti a chcela by všetko zmeniť. Vŕta sa vo veciach, ktoré v zhone prehliadala, rozoberá situácie, ktoré dnes vidí v inom svetle a viní za všetko jeho. Vždy bol taký pasívny, nedokázal sa nikomu vzoprieť. Ani ju nemal tak slepo poslúchať, mohli žiť inak, inde, keby nebol ustupoval, nebola by sa natoľko podriaďovala a prispôsobovala svojej rodine, svojej matke. Ale je to jeho chyba? Sebe sa chyba ťažšie priznáva.

Napätie v nej poľavuje, zrazu on silno zachrápe a tento známy zvuk v nej vzbudí vlnu ďalšej nevôle. Keby už skončila táto prekliata zima. Vzdychne si. To bude zasa dedo celý deň čičrať v záhradke, domov sa príde iba najesť. Nebude ho mať toľko na očiach. Snáď sa tej jari dožijem. Pomyslí si.

***

Starý muž otvorí ráno oči, nechce sa mu vyliezť spod periny, ale potrebuje ísť na záchod. Pozrie na hodiny, pol ôsmej, aj tak je načase. Ak zostane dlhšie ležať, bude zazerať. Nechápe, prečo nemôže vstať prvá, keď aj tak nespí. Vraj jej vadí, keď on čaká pred kúpeľňou. Ale prečo? Nikdy ju nesúri, nenadáva, pokojne čaká na chodbe, kým sa umyje a vyjde von. Znervózňuje ju to. No nech sa nepotentuje. Hádam jeho by to malo znervózňovať, keď sa vycúra a nemôže si umyť ruky, lebo kúpeľňa je obsadená.

Ale zvykol si. Vstáva prvý, aby milostivá mala kľud pri rannej toalete. Uvarí jej zatiaľ čaj, kým príde, má ho akurát, nemusí čakať, kým vychladne. Ďakujem od nej za tie roky nepočul. Nevadí, nepotrpí si na to. Stačilo by, keby na neho nepozerala ako na hmyz, ktorý jej prekáža a zavadzia na každom kroku. Aj keď číta noviny, tvári sa povýšenecky, ona ich ešte nevidela, ale všetko vie najlepšie. On ničomu nerozumie, všetko prekrúti. Nemôže sa dočkať, kedy ich dostane do rúk a bude ho chytať za slovíčka a dokazovať, že všetko je inak. Niekedy má pravdu, niekedy nie, kývne rukou, už sa s ňou neháda, načo. Pani NAJMÚDREJŠIA má vždy pravdu. Pri kávičke so susedkou sa budú mať na čom zabávať.

Opýta sa, čo treba kúpiť. Chleba. Takto je to deň čo deň. Nepovie nič viac, ale o hodinu zistí, že nemá kvasnice, prečo si nekúpil mlieko, to nevidíš, že je tu posledná cibuľa? Pošle ho po zemiaky do pivnice, raz donesie samé veľké, raz zasa moc malé, neulahodí jej, ani keby sa rozkrájal.

Vždy bol doma piate kolo u voza. Na prvom mieste deti, na druhom svokra a on... škoda hovoriť. Radšej zostával do noci v robote, domov sa chodil len vyspať. Svokra si vždy mädlila ruky, keď vyprovokovala hádku, potom mala dcérenku a vnúčatá len pre seba. Spolu si hrkútali, chodili na prechádzky. Aj deti proti nemu štvala, myslela si, že to nevidí. Keď malá prišla – tato, nejedz tie buchty nad misou, padá ti z huby, z vlastnej hlavy to nemala.

Začína sa obliekať. Je november, potrvá to dlhšie. Naťahuje spodky, keď si uväzuje ľadvinový pás, akoby počul uštipačnú poznámku – nezabudol si si padák? Len sa vysmievaj. Ty chodíš jak vystrelená, potom ťa stále niečo bolí. Raz kríže, raz krk, z čoho myslíš, že to máš? Rozmýšľa si pre seba. Omotá šál okolo krku, zapne vetrovku, dáva si na hlavu čiapku a už ju má za chrbtom: „Čo si sa zas tak naobliekal?! Spotíš sa potom ako mašuro a ja len aby som prala! Veď je vonku teplo!“ Ani na ňu nepozrie, myslí si svoje. A je to tu: „Padák si si nezabudol?“ Zabuchne za sebou dvere a odchádza.

Už aby skončila táto zima, v záhradke budem mať od nej pokoj, prídem sa domov len naobedovať, roboty bude do večera dosť. Prechádza pomaly pomedzi regály, obzerá čaje, drogériu, nemá sa kam ponáhľať. Vkladá chlieb do vozíka, oravská slanina je mimoriadne pekná, prerastená, má v chladničke riadny kus, ale táto sa priam ponúka, vypýta si pol kila. Veď sa nepokazí. Čokoláda na varenie je v akcii. Nemá rád sladkosti, ale občas mu príde na chuť, za tú cenu, oplatí sa. Musí ju nechať v pivnici, minule ju našla v jeho skrinke, nepovedala nič, len čakala na príležitosť a v pravú chvíľu mu to vyhodila na oči: „Ty nemáš rád sladké, však? Neviem, pre koho schovávaš tú čokoládu!“ Odkedy ju máva v pivnici, je pokoj. Ide so smeťami, zastaví sa, odlomí tabličku, dve, dobre padne po slaninke. Kým ju tam zas nevysnorí.

Zaplatí a chystá sa na cestu domov, aby nečakala s obedom, to by boli reči. Na druhej strane zbadá bývalého kolegu. Pokročí, nech mu neujde, dávno ho nevidel, zvedavý je, ako žije. Zvítajú sa, pospomínajú, reč zvrtnú na choroby, v ich veku je toho požehnane. Aj on berie tabletky na riedenie krvi, ale väčšiu dávku. Pôjde sa popýtať doktorky, či by aj jemu nebolo treba. A tie bolesti v ramene, presne ako ja, snáď by som mohol zájsť na rehabilitáciu, jemu to pomáha. A čo prostata? Mne zatiaľ nič nezistili, ale každý sa sťažuje, neviem, neviem, či by som predsa len nezašiel znova, človek nikdy nevie.

Čas plynie, ani sa nenazdá a hodinka je fuč. „Nehnevaj sa, ale žena čaká s obedom, pôjdem, aby nebolo zle.“ Prichádza k domu, záclonou nenápadne šklbne, začína tušiť, že bude dusno. Ide sa ešte do pivnice prezuť, nenavláči blato ku dverám, má tam šľapky, doma zasa papuče, on je pedant, nie ako niekto. Otvára dvere do bytu, víta ho ticho, poprezlieka sa, umyje ruky, vyloží nákup, ticho. Ani sa ho neopýta, kde bol tak dlho? To by bol ten lepší prípad. Bez slova mu nakladá polievku kopcom, dobre, že z taniera nevyteká, bojí sa aj lyžicu do nej ponoriť, ale zje do poslednej kvapky, nechce provokovať.

Začína konverzáciu: „Stretol som Jana, nechal ťa pozdravovať.“ Nič. Tak pukni, pomyslí si. Nemá chuť sa ďalej doprosovať pozornosti, ignoruje ho, bude mať, čo chcela. Mlčky doje druhé, prečíta si čerstvé noviny, trochu zdriemne, keď otvorí oči, už jej niet. Asi je u susedy na kávičke, budú mať o čom klebetiť, nech sa posťažuje, aké to má ťažké. Veď by videla, keby mala iného chlapa. Druhí pijú, fajčia, doma krížom slamy nepreložia a ženy ich obskakujú. Ja nakúpim, všetko jej z pivnice podonášam, aj trikrát sa otočím, vždy niečo zabudne. Ešte aj k dôchodku si privyrobím a nie málo. Roky robím účtovníctvo a nemusel by som, ale inak by mi bola dlhá chvíľa, čo v zime. Lenže tá si nič neváži, ešte aj tú slaninku a čokoládu mi závidí, akoby som míňal za jej! Ale taký je život. Spravodlivosti sa nedovoláš.

Zajtra sa pôjdem objednať na geriatriu, na očné, na urológiu, na štítnu žľazu, na rehabilitáciu, nech ma dajú do poriadku, kým príde jar, aby som v plnej sile vyšiel do záhradky. Prehodí myšlienky.

***

Stará žena nachystá večeru a odchádza, sadá si v obývačke do kresla. On sa vrátil zo záhradky, umýva si ruky, vchádza do kuchyne, sadá si za stôl, zrazu niečo zrachotí. Nevenuje tomu pozornosť, bohvie, čo zas pozhadzoval. Po chvíli zneistie, zostalo podozrivé ticho. Vstáva, zvedavosť jej nedá nenazrieť, čo sa deje. Leží na zemi, jedna noha zostala na stoličke, na zemi kus chleba. Skočí k nemu: „Čo si to porobil?“ Tľapká ho po tvári, nereaguje. Ani nevie, ako vybehne po schodoch, zvoní susedovi: „Odpadol v kuchyni, pomôž mi!“ Kým oni zbehnú po schodoch, suseda vyťuká rýchlu pomoc. Sused sa skloní, nahmatá zápästie: „Tu už my nič nespravíme, musíme počkať.“ Netrvá dlho a záchrancovia zvonia pri dverách. Konštatujú rozsiahly infarkt, napriek tomu robia všetko, čo treba. Sleduje to ako v seriáloch z lekárskeho prostredia – vyberajú mu z úst zvyšky jedla, aj zubnú protézu, pichnú injekciu, prikladajú na hruď „žehličky“, každá snaha márna. Uložia ho na lavicu a odchádzajú.

Sused ju drží okolo ramien, snaží sa hľadať slová útechy, súri ju, aby zavolala deťom. Keď prichádza syn s nevestou, odchádza, ale pripomína, keby čokoľvek potrebovali, bude nablízku.

Nasleduje obhliadka mŕtveho, čakanie na pohrebnú službu, až neskoro večer sa celá rodina zíde u dcéry. „Na nič sa nesťažoval, od rána bol v záhradke, len sa naobedoval a išiel znova. Ani sme sa nehádali, len som mu povedala, načo mu je ten sveter, keď je teplo, ale veď on si z toho aj tak nič nerobil, ani ma nepočúval. Pred týždňom bol na kontrole, všetky výsledky mal výborné, doktorka mu povedala, že stačí za tri mesiace.“ Takto si nahlas rozoberá posledné hodiny, dni, nemôže uveriť, že je koniec, nepočítala s tým, že pôjde prvý. Akoby mu to zazlievala, že nesplnil jej očakávania, urobil si po svojom.

Niekoľkokrát za sebou popisuje udalosti od príchodu zo záhradky až po pohrebnú službu, spomína na detaily, zarazilo ju, že mal modré ľavé ucho. Zopár nocí prespí u dcéry. Vnučka s priateľom vybavuje pohreb, dcéra vyrába na počítači parte, dáva na nástenku do domu, aj bývalým susedom, na najbližší obchod, poštou neposielajú, pohreb je o dva dni, treba telefonovať, na nikoho nezabudnúť. Pripravuje rozlúčkovú reč pre pracovníčku mestského úradu, objednávajú pohrebnú hostinu.

***

Je po pohrebe. Večer sa znova celá rodina zíde u dcéry, deti, vnúčatá, je tam veselo, takmer ako keď niečo oslavovali. Neskoro v noci sa všetci rozišli. Uvažuje. Na druhý deň pôjde domov, nechce, aby sa jej byt odcudzil.

Pomaly sa všetko vracia do starých koľají, dcéra vybaví, čo ide bez nej, domov jej nosí iba papiere na podpis, je jej za to vďačná, neznáša úrady, ani nevie, kde čo je, všetko vybavoval on, bavilo ho to. Niekedy si pripadala ako nesvojprávna, aj mu to vyhodila na oči, že s ňou tak zaobchádza, ale zvykla si. Ešte stále neverí, že je to definitívne. Keď je v kuchyni, má pocit, že on je v obývačke, keď pozerá telku, že číta noviny v kuchyni. Čaká, kedy príde zo záhradky, z obchodu.

Susedy sa predbiehajú, každú chvíľu niektorá zazvoní, či niečo nepotrebuje, či jej nie je smutno, prinesú niečo ochutnať. Smutno? Veď ona bola vždy sama. Nežili spolu, ale vedľa seba. V okolí mal povesť starostlivého manžela, nakúpil, vybavil, záhradku obrobil, ale či toto je všetko? Že nikdy nenašli spoločnú reč, nezaujímal sa o jej pocity, čo ju trápi, po čom túži, to ťažko niekto pochopí. Bola sama s ním, aj bez neho.

2008

September 2008

Neodoslaný list

Vždy si bola matkou, ktorej zmyslom života sú deti, boli sme u teba na prvom mieste, najskôr my, potom všetko ostatné. Nemala si iné záľuby, sústredila si sa iba na nás. Vedela si sa obetovať, uskromniť na úkor nás.

Keď som chodila do ľudovej školy umenia a mala som hodinu hneď po vyučovaní, nosila si ráno do práce moje husle, aby som ich ja nemusela mať v škole, zastavila som sa pre ne u teba. Raz som celé prázdniny necvičila a keď som na začiatku školského roka otvorila puzdro, zistila som, že praskla kobylka, struny povolili, bála som sa s tým priznať učiteľke, ty si našla učiteľa, ktorý mi ich opravil a zachránila si ma. Veľa si sa s nami rozprávala, vždy si sa zaujímala, ako sa nám darí v škole, poznala si našich kamarátov, chodili k nám domov, správala si sa k nim priateľsky. Nie všetky mamy mali tento dar.

No spomínam si aj na chvíle, kedy si sa nesprávala tak, ako som očakávala. Raz sme išli s kamoškou zo školy, to som už chodila na strednú a dostali sme chuť ostrihať sa, zmeniť účes. Prišla som domov celá natešená, stála si v kuchyni a keď si ma zbadala, zlosť ti skrivila tvár: „To čo si vyviedla?! Práve teraz, pred maturitou, veď ťa ani zmaturovať nenechajú!“

Tvoje argumenty boli v hneve často nelogické, až komické. Prečo by ma nenechali zmaturovať, keď som nakrátko ostrihaná? Nemala som červené vlasy, ani žiadny extravagantný účes, iba som sa dala ostrihať. Nenapadlo ma, pýtať si na to od teba povolenie.

Keď som sa občas zastavila u teba v práci, myslela som, že ťa to poteší, ale ty si mi vyčítala, že som výstredná, že prídem vždy vo veľmi krátkej sukni alebo veľmi širokých nohaviciach, vraj sa za mňa hanbíš, prečo som taký extrémista, keď sa nosia mini sukne, tak musím mať najkratšiu, keď sa nosia široké nohavice, tak najširšie, aby som nimi pozametala všetky ulice. Večne si mi dávala za vzor akúsi Zuzku V., tá keď príde za otcom...aká je elegantná, vždy upravená. Druhý raz som si rozmyslela, či za tebou pôjdem. Príliš ti záležalo na ľuďoch, čo si kto o nás pomyslí.

Keď som ti oznámila, že čakám tretie bábätko, použila si zasa nelogický a smiešny argument, ako vždy, keď ťa niečo nepríjemne prekvapilo, zaskočilo, nahnevalo: „Danke by to nedovolili!“

To bola tvoja prvá reakcia. Danka bola moja priateľka, boli sme obe dospelé ženy, matky a nepotrebovali sme od rodičov súhlas ani radu, koľko detí je pre nás vhodné. Bolo to naše slobodné rozhodnutie. Mala si pocit, že dve deti sú akurát, že sú už odrastené a netreba si pridávať ďalšie starosti.

Bábätko sa narodilo predčasne. Prišla som z nemocnice domov sama. Vlado ma doviezol, ale musel ísť do roboty. Bola si u nás, zaviedla deti do školy a do škôlky. Sedela som v kuchyni na lavici, ty si stála oproti mne a ja som už nevládala v sebe dusiť všetku tú hrôzu, čo som prežila za posledné dva týždne, na izbe som sa musela ovládať, aby som nerušila spolubývajúce, nebol tam žiadny kútik, kde by som bola sama so sebou. Vysypala som na teba všetko, ako strašne chcem, aby to dievčatko žilo, ale oni ju tam iba trápia, stále do nej pichajú všelijaké hadičky a aj tak vedia, že to neprežije, poslali ma domov, že som tam zbytočná.

Ty si tam iba stála a počúvala, neprišla si za mnou, neobjala ma. Ja som sa ti nakoniec ospravedlnila za svoju slabosť, že si to musela počúvať. Potrebovala som to iba dostať zo seba von. Možno si sa na mňa hnevala, že mi to nebolo treba, možno si iba chcela byť statočná a bála sa, že by si sa aj ty rozplakala. Nikdy viac sme sa o tom nerozprávali.

Oveľa neskôr sme boli spolu na ihrisku, deti tam behali, šantili a moja malá, vtedy mala asi tri roky, chodila po kolienkach, veľmi sa jej tam páčilo, prelozila všetky cestičky. Ja som bola taká pyšná, že to už dokáže a ty si sa ma opýtala, či neľutujem, že sa narodila, ako mi už mohlo byť teraz dobre. Nič som ti na to nepovedala. Nie. Nikdy som to neoľutovala. Nikdy ani nepochopím, ako sa môže toto opýtať MATKA. Kým bola ešte v mojom brušku a nevidela si ju, to som ti odpustila, že si ju nechcela. Ale toto nie.

Pamätáš, ako tvojej priateľke zomrel manžel? Nevedela sa s tým vyrovnať, ustavične plakala, rozprávala sa s ním, chodila na cintorín. Pýtala som sa ťa, či nemá v okolí nejakú staršiu pani, ktorá by občas potrebovala pomôcť, nakúpiť, porozprávať sa. Vtedy si na mňa skríkla: „Ale veď ONA potrebuje pomôcť!“ Zostala som radšej ticho.

Keď si bola mladšia, občas som sa snažila upozorniť ťa, čo sa mi na tvojom správaní nepáči, ale nikdy to nedopadlo dobre. Buď si sa nahnevala, alebo rozplakala, že ti krivdím, som k tebe nespravodlivá. Teraz to už neskúšam. Nič ti nevyčítam. Bola si tou najlepšou mamou, akou si dokázala. Ja som sa snažila vyvarovať sa pri výchove tých chýb, ktoré si robila ty, ale robila som možno iné, sama sa teraz dozvedám od detí, čím som ich v detstve ranila, a pritom som sa tak veľmi snažila. Každý z nás dokáže odovzdať zo seba len to, čo má. Čo získal v rodine, od svojich učiteľov, profesorov, aké šťastie mal na ľudí, ktorých stretol vo svojom živote. Preto ti tento list nikdy nepošlem, viem, že si mi nikdy vedome neublížila a máš ma najradšej, ako len vládzeš.

2009

Apríl 2009

Nedostatok dôkazov

V štyridsiatom šiestom (1946) skončila dvojročnú obchodnú školu a nikde nemohla zohnať miesto. Písala životopisy, obchádzala všetky úrady rad za radom a nič. Jedného dňa sa dozvedela od spolužiaka, že na sekretariáte Demokratickej strany potrebujú sekretárku. Sadla na autobus, priniesla životopis a bola prijatá.

Nastúpila 1.1.1947. Pracovala, stretávala sa s mladými, často hrávali divadlo. Tak aj vtedy. Po predstavení bolo posedenie, oslavovali úspech a ktosi tam priniesol pesničku, dodnes si ju pamätá:

 

Do ulíc nás komunisti vedú,

kto má hviezdu, nemusí sa báť,

tak ako my, nikto nedokáže,

všetko krásť a všade rabovať.

 

Naozaj sa nezamýšľala nad textom, spievali ju všetci, veď nie na verejnosti, len tak, sami pre seba. Boli tam väčšinou decká z Odboru mladých demokratov, ona nebola nikde organizovaná, nezaujímala sa o politiku. Na dedine nemali prístup takmer k žiadnym informáciám, tato zomrel, keď mala šesť, mama mala čo robiť, aby uživila päť detí. Cez vojnu boli izolovaní v horách, v chate na Kykuli, čo už ona v devätnástich rokoch vedela o demokracii, o komunistoch. Nepripisovala tomu žiadny význam, spievalo sa všeličo, bola nálada.

Keď 3. marca 1948 večer o deviatej u nich zaklopali žandári, netušila, že ich príchod súvisí práve s touto pesničkou. Domová prehliadka. Bez vysvetlenia rozhádzali celú izbu, kuchyňu, otvárali skrine, vyhadzovali obsah zásuviek, vyberali listy z obálok, niečo hľadali, nevedela čo. Zobrali ju do auta a odviezli do mesta na žandársku stanicu. Pozerá, samé známe tváre, kamaráti. Po jednom ich vypočúvali do rána a na svitaní odviedli do väznice, do vyšetrovacej väzby.

Priznala, že pesničku spievala, ale naozaj nevedela, kto ju priniesol. Pre nich bolo práve toto dôležité. Ako vypovedali ostatní nevie, ale vraj to väčšina hodila na okresného tajomníka DS, aj keď si neboli istí. Oslavy sa zúčastnili dvanásti a zatvorili jedenástich. Kto ich udal? Na prvý pohľad jasné, ale dôkazy nemali.

Neskutočný šok. Celá tá noc jej pripadala ako sen, až vo vyšetrovacej väzbe si uvedomila, že je to realita, krutá nezmyselná realita. Aby ju za nejakú blbú pesničku zatvorili do cely so zlodejkami, príživníčkami a ktovie, čo ešte?

Zlodeji a iní mali červené pásky na rukávoch, politickí biele. Červené pásky museli pracovať, biele nesmeli, mali zakázané opustiť celu. Radšej by pracovala, ako trčala sama v tejto diere, ale také boli predpisy. Lavór, krhla s vodou, namiesto záchoda veľký hrniec s deklom za paravánom v kúte izby, to bola hygiena. Jedlo v ešusoch...

Preplakala celé noci. Cez deň ako-tak prežila, ale spánok neprichádzal a znova si kládla otázku, prečo a ako dlho?! Vo vyšetrovacej väzbe ju nikto viac nevypočúval, na nič sa nepýtal. Tých, čo nemali osemnásť, po dvoch týždňoch prepustili, ju presťahovali aspoň na inú izbu, s lepšou spoločnosťou – profesorka, úradníčka z ministerstva, učiteľka, samé politické, žiadna zlodejka sliepok. Profesorka im po večeroch čítavala knihy, rozprávala o filmoch, kaderníčka ju česávala, ľudia z dediny nosili balíčky, sladkosti, ovocie, ani nevedela, komu má poďakovať. Nechávali ich na vrátnici a dozorkyňa priniesla – „viete, nesmie sa to, ale berte.“ Takéto drobnosti ju držali nad vodou, aby sa tam celkom nezbláznila. Po dvoch mesiacoch ju prepustili pre nedostatok dôkazov.

Vrátila sa domov, demokratická strana bola zrušená, voľby vyhrali komunisti. Zostala znova bez roboty, ale nie nadlho, akousi šťastnou náhodou dostala prácu sekretárky na notárskom úrade. Život sa vracal do zabehnutých koľají, snažila sa na všetko zabudnúť a snáď by sa jej to aj podarilo, keby...

Keby sa v novembri ministerstvo spravodlivosti nerozhodlo „prevychovať ju“. Jedného večera u nich zaklopal tajný, vysvetlil jej, čo a ako, vraj ju má odprevadiť do pracovného tábora v Novákoch. Nasadli do vlaku, doviedol ju k dreveným barakom, na izbe ich bolo desať. Na chodbe válovy s točkami, dokonca jedna kúpeľňa, kde sa mohli z času na čas okúpať, osprchovať.

Ale prečo?! Prepustili ju predsa pre nedostatok dôkazov a za čo ju teraz idú trestať, prevychovávať?! Bezmocnosť, pocit krivdy, nespravodlivosti... Chýba jej domov, rodina, vo svojom živote sa nevzdialila z rodnej dediny a mesta, teraz je v cudzom svete, cudzích barakoch, s cudzími ľuďmi a nevie prečo a hlavne dokedy. Je zúfalá.

Vo vyšetrovačke politickí pracovať nesmeli, tu naopak. Všetkých bez rozdielu vyženú v novembri do repy, ženy chodia polomŕtve, nezvyknuté na ťažkú fyzickú prácu a ešte v mraze a chatrnom oblečení. Akási dobrá duša jej vybavila prácu v kancelárii, aspoň kúsok šťastia v nešťastí. Spomína aj na protekciu v kuchyni, keď boli večer hladné, poslali ju ženy pre chlieb, masť a cibuľu, vedeli, že ona vždy prinesie. Na žeravej piecke osmažili cibuľku, to bola dobrota!

Prokurátor, staručký pán, každý týždeň navštevoval izbu za izbou, vždy pri nej zastal, iba krútil hlavou. Toto musí byť nejaký omyl, nebojte sa, vydržte, nemôže to dlho trvať. Chvalabohu netrvalo. Na Vianoce išla domov na priepustku a po Vianociach ju už čakalo rozhodnutie – prepustená. Bez vysvetlenia, bez ospravedlnenia.

Bola slobodná! Trvalo však roky, kým prekonala strach, ktorý sa usadil príliš hlboko. Keď večer niekto u nich zaklopal, znova a znova sa vracal – čo keď prišli po ňu?! Čo na tom, že nič zlé nespravila? Na spravodlivosť už neverila.

Máj 2009

Niečo za niečo

„Mala som okrúhle narodeniny a neprišiel. Ani len kytičku nedoniesol, telefón nezdvihol – teta, ďakujem. A má za čo.“ Nasleduje dlhý zoznam, čo pre neho za celý život urobila. Ako malého chlapca ho do kancelárie brávala, na stroji učila písať, brigádu mu vybavila, diplomovku prepísala... Zarazí ma – „má za čo“. Keby jej prišlo ľúto, že si synovec na ňu nespomenie, nenavštívi ju, to je prirodzené. Ale že „má za čo“? Nie je jediný, kto má u nej čierny bod. Ľudí, ktorí nenapĺňajú jej očakávania a „mali by za čo“, pribúda.

 

pri tvojom

má za čo

sa celá zježím

 

neprestávaš

robiť súvahu

rátaš na prstoch

kedy komu čím

 

v našich skutkoch

účtovníctvo neplatí

 

nebudeš spokojná

kým neprecítiš

kto pre iných urobí viac

je bohatší

Jún 2009

Materinská láska

Mama sa o nás bála. Niežeby nám nedôverovala, naopak, mali sme pekný, kamarátsky vzťah. Každý večer pred spaním v posteli čítala, chodili sme jej s bratom zaželať dobrú noc, zarozprávali sa a skončili na zemi pri posteli. Otec už dávno pochrapkával a my ešte rozoberali večerný film alebo nejakú knižku, rozprávali zážitky z celého dňa, kým nás nezahnala spať. Neviem, z čoho pramenil ten strach, nič tragické sa v rodine, ani v blízkom okolí neudialo, napriek tomu, keď sme neprišli načas domov, napadali ju katastrofické scenáre. Bol to pre nás obrovský tlak, ak sme sa niekde zdržali a nemali jej ako oznámiť, kde sa nachádzame a kedy prídeme, poznajúc jej obavy.

Často teraz spomína, aká smola, že za našich mladých čias neboli mobily, koľko strachu si užila po našom večernom odchode na internát do Bratislavy, nevediac, či sme došli v poriadku. Ja si naopak v duchu hovorím, aké šťastie, veď by sme denne museli podávať hlásenie o každom našom kroku a taký zabudnutý mobil a mamine neúspešné volanie, hrôza.

Pamätám si, že počas strednej školy sa brat občas niekde zabudol. Išli sme si ľahnúť, ale bolo počuť, ako mamine kroky ustavične merajú cestu od jedného obloka k druhému. Ak neprišiel do dvadsiatej druhej, nedajbože do dvadsiatej tretej, muselo sa mu niečo stať. Vyhnala ma z postele a išli sme ho hľadať.

Raz išiel s kamošmi na kúpalisko a do tmy sa nevrátil. Márne som jej vysvetľovala, že plaváreň je zatvorená, dávno by nám niekto prišiel povedať, keby sa utopil. Našli by jeho veci, oblečenie, telo v bazéne, to nie sú Senecké jazerá, že by sa zachytil o konár. Museli sme sa ísť presvedčiť. Zamknutá brána, trblietajúca sa hladina vo svetle lámp, po bratovi ani stopy. Čo ďalej? Spomenula si, že v poslednej dobe často spomínal spolužiačku Janu. Ideme k nej. Nemalo zmysel, presviedčať mamu, že je to trápne. Na druhý deň pochopila aj sama, ale v tej chvíli by ju neodradil žiadny argument. Vedeli sme iba hmlisto, kde asi býva, študovali mená na zvončekoch výškových panelákov. Okolo dvadsiatej tretej sa nám podarilo nájsť ten správny zvonček. Jana zodvihla telefón a priznala, že ju brat odprevadil domov, pred chvíľou odišiel, museli sme sa obísť. Viem si predstaviť, ako hlboko klesol v jej očiach. Hrdina, ktorý ju odprevádza domov ako nebojácny muž a pritom ho hľadá mama. A tá sa dnes čuduje, že sa ešte neoženil. Rande s mamou za chrbtom?

Raz som sa zdržala u kamarátky, oznámila telefonicky, nech ma nečakajú, prídem neskôr, píšeme prejav na maturitnú rozlúčku. Pomáhali nám starší chalani, Julka nešla na druhý deň do školy, zostalo na mne, aby som ho zaniesla triednemu. Pokojne sme sa bavili, Julkini rodičia už spali, verila som, že aj moji, veď vedia, kde som. O polnoci niekto klopkal na dvere. Julka išla otvoriť, prišla pre mňa. Vyjdem medzi dvere a tam – moja mama, v natáčkach, spod kabáta jej trčí kus nočnej košele. Bez rozlúčky vybehnem von, zabuchnem dvere, aby ju chalani nevideli, taká hanba. Nechcela v noci telefonovať, aby nezobudila rodičov, tak radšej prišla.

Posledný ročník na vysokej. Prichádzala som po týždni unavená domov, ani som tašku nestihla položiť, zvítať sa s manželom a zvonil telefón. Pravidelne, každý piatok, bola som na to priam alergická. Všetky otázky mi boli známe vopred.

„Už si doma? Si v poriadku? Ako sa máš? Čo nové? Nič nepotrebuješ?“

Akú chuť som mala zakričať – „nie, mami, len aby si mi dala pokoj!“

Snaha o ovládanie bola, ale priznávam, niekedy som bola na ňu odporná. Len preto, že nevedela odhadnúť tú správnu mieru starostlivosti.

Aj ako dospelá žena, matka troch dcér, nikdy som sa neoslobodila od pocitu, že mama má o mňa strach. Najmä v lete, pri neplánovaných večerných potulkách, keď zájdem na koncert na námestí alebo len tak na Ostrov, za kamoškou, vždy mi bliká, čo keď bude volať mama a nenájde ma doma. Stalo sa neraz, že vyzváňala na pevnú linku a na druhý deň sa priznala, ako zomierala od strachu, či sa mi niečo nestalo.

Od tohto pocitu chcem moje deti uchrániť. Verím, že sa mi to darí. Byť dostatočne blízko, keby potrebovali moju pomoc, ale zároveň dosť ďaleko, aby som im nebránila žiť svoj vlastný život slobodne, bez pocitov viny, ak sa mi deň, týždeň, neozvú. Sú dospelé, dôverujem im, nevolám im a nekontrolujem ich. Robia to stále mnohí rodičia, neviem, či zo zvyku alebo tiež zo strachu. Tie moje sú mi vďačné, že nepatrím medzi nich a závidia im to aj kamaráti. Ak sa niečo zlé má stať, nezabránime tomu. Svojimi negatívnymi myšlienkami môžeme to zlo skôr privolať.

Júl 2009

Výlet s prekvapením

Mama bola čudná. Ani po druhom ročníku vysokej školy ma nechcela pustiť s frajerom na dovolenku, na výlet, na stanovačku, iba na jeden deň a dosť. Žiadne spanie. Keďže mali naplánovanú dovolenku do NDR a v aute boli dve miesta voľné, nasáčkovali sme sa teda k nim, s tým problém nemali. Priateľ bol výborný šofér, najskôr sa s otcom striedali, ten bol neskôr rád, že ho za volantom nahradil celkom. Jazdenie nepatrilo medzi jeho hobby, ani v ňom nevynikal, teda istým spôsobom áno. V detstve sme sa s bratom od hanby schovávali pod sedadlá, keď nás predbiehal traktor a orientačné neschopnosti som zdedila práve po ňom.

Na recepcii nám dali kľúče od dvoch dvojposteľových izbičiek. Vošli sme do prvej a ja som začala z veľkej cestovnej tašky vyberať svoje veci. Mama myslela, že žartujem.

„Chlapi budú spať spolu a my spolu,“ oznámila mi so samozrejmosťou.

Pokúsim sa o vtip: „To by nebolo dobré, mami, Vladovi vadí chrápanie, poznáš tatu.“ Nenechala som sa vyrušiť v triedení a mama znervóznela: „To nemyslíš vážne?!“

„Ale áno, mami, myslím,“ vysvetľujem pokojne, ale dôrazne. „A ty čo myslíš, keď sme v Bratislave na intráku, tam nás kto kontroluje?“ pokračujem.

Obráti sa smerom k tatovi, ktorý sedí na posteli a pozerá do zeme. Jeho názor ju nikdy moc nezaujímal, ale ako je známe, topiaci sa slamky chytá: „Tak jej povedz niečo!“

Tatu nevyvedie z miery, bez emócií zahlási: „Ja budem tieto záležitosti riešiť so synom, toto si vybavte vy dve.“

Vlado by sa najradšej pod zem prepadol, celá situácia mu je nepríjemná, ale nechce zasahovať, sám je prekvapený mojou aktivitou, bol zmierený s tým, že bude spať na izbe s otcom. Pravdupovediac, ja tiež, až tesne pred príchodom do hotela ma pochytil vzdor, nie som malé decko, aby mi niekto ustavične niečo zakazoval. Posledný mamin zúfalý pokus: „Tak sa zoberte!“

„Hneď teraz, mami? Tu, v Berlíne?“ nedokážem zadržať smiech.

Mama vraj celú noc preplakala, oka nezažmúrila, naša izba bola našťastie na opačnej strane chodby za rohom. Na druhý deň sme si s ňou veľa zábavy neužili, ale neskôr to rozdýchala a bolo fajn.

Každý deň sme podnikali výlety po okolí, na mori nám vadilo, že bolo studené, ale zato schinken koktail chutil náramne práve taký, dobre vychladený, každý deň. Na jemno nakrájaná šunčička a iné dobroty, zaliate dressingom vo vysokom pohári na stopke. Krásny výhľad na Berlín z otáčajúcej sa kaviarne na televíznej veži, múr, rozdeľujúci mesto na východný a západný, ulica Unter den Linden plná obchodov, toto sú útržkovité spomienky na NDR.

Noc pred odchodom sme si vychutnávali naše posledné spoločné „spinkanie“, a tak nás nadránom premohol hlboký spánok, z ktorého vraj nebolo možné nás prebrať. Raňajky boli dohodnuté na určitú hodinu a my nikde. Chvíľu čakali, potom išli zaklopkať, neskôr zabúchať na dvere, skúšali prezváňať telefónom z recepcie a nič. Mama nás už videla mŕtvych, nevedela, či má volať policajtov či záchranku, keď sme sa konečne prebudili na veľký rámus za dverami, celí vydesení vyskočili z postele, neveriac, že je už toľko hodín. Mama bola nielen vyľakaná a naštvaná, ale aj zahanbená, že zburcovali pol hotela, zatiaľ čo my sme spali ako neviniatka. Bolo to trápne, aj smiešne, no čo už, stalo sa. Raňajky sme mali s prednáškou, ale chutilo nám.

November 2009

Kávička

Mám nesmierne výčitky. Mama bola zvyknutá zájsť k nám každú sobotu alebo nedeľu, teraz jej zakazujem, všade ľad, sneh, ešte by sa šmykla, nechcem to ani domyslieť. V jej veku a pri silnej osteoporóze. Zavoláme si každý deň, ale to sa jej neráta, návšteva je návšteva. Ja som u nej tiež dlho nebola, stále v jednom kolotoči, nedarí sa odbehnúť na druhý koniec mesta.

Dnes potrebujem zájsť na daňový úrad, naskytla sa príležitosť konečne ju pozrieť, odtiaľ je to na skok. Nabalím ruksak, nazriem do debilníčka, aby som na nič nezabudla a spokojná vykročím z domu. Vybavím, čo treba, cestou si ukladám v hlave myšlienky, čo všetko jej musím porozprávať, aby som ju zabavila, rozptýlila, iste bude zvedavá, čo máme nové. V telefóne vždy rýchlo, rýchlo, aby veľa neplatila, aj keď z pevnej linky na mobil to ani pri tých najlákavejších akciách nie je lacné. Najmä ak sa mama pozabudne a rozreční o počasí, o susedoch, vždy je o čom. Na mobil si nezvykla, často zostal vybitý, alebo neustále vytáčala prvé číslo pri každom pohybe, keď ho nezablokovala, a tak skončil kdesi v zásuvke. Pevná linka, je pevná linka, tej sa nevzdá.

Blížim sa k domu, je necelých dvanásť, ideálny čas na návštevu, to už bude mať aj riad umytý, obeduje o jedenástej. Mama sa poteší, je prekvapená, nečakala ma. Kým vykladám v kuchyni nákup, pobehuje po obývačke – „vestu tu mám rozhodenú,“ spratáva, akoby som bola cudzia. Čo už môže mať porozhadzované, býva sama a vždy si na poriadok potrpela.

Usadí ma do kresla a spustí: „V sobotu som si povysávala a v nedeľu prišiel Julo s Filipkom! No keby som vedela, nechám to na pondelok. Ale tatinko natrúsil vyše ako synček,“ usmieva sa, ale trošku nakrivo. „Nechápem, ako môže byť taký netolerantný. Kritizoval Ordináciu v ružovej záhrade, ale tak sa pritom rozčertil, že by to zakázal, to nie je zo života, ale vymyslené... Čoby nebolo, je to zo života, aj taký je život! A som mu povedala, ty povedz, podľa môjho názoru, to neni dobré, mne sa to nelúbi, ale nemysli si, že si pupok sveta, že ty vieš všetko najlepšie! A vieš, čo sa lúbi jemu?! Partička! Ja keď to vidím, tie sprostosti, čo tam robia, ja sa nemôžem na to dívať, hneď prepínam. No už si toto videla? Tak Ordináciu by zakázal, ale Partička je geniálna! Ako improvizujú, akí sú pohotoví, to je umenie. No tak ma rozčúlil...“

Zazvoní telefón. Iba raz. Trošku ju nadvihne, ale sadá si späť do kresla.

„To nič. To ma Betka prezváňa, mám k nej ísť na kávu.“

„O pol jednej? Myslela som, že chodíš o pol druhej.“

„Nie, vždy chodím o pol jednej a zrovna dnes som mala ísť načas, lebo ide na pohreb, že aby sme to stihli.“

„Veď choď, mami, ja pôjdem.“

„Nieee, len seď. Šak pohreb je o pol tretej, to stihne.“

Začne čosi o Filipkovi, aký je fajnový, že vyberal keksíky iba s čokoládkou, bez čokoládky nechcel, aj bonbóny nie hocijaké, najradšej má čokoládu na varenie.

Telefón. Tentoraz vyzváňa bez prestania, ide ho zodvihnúť. Počujem, ako vysvetľuje: „Ale Gabika sa zastavila, tak som neprišla. Ale nieee, ja už idem, počkaj na mňa, šak ona sa aj tak ponáhľa.“

Pochopila som. Zobrala ruksak, bundu, kým sa obúvam, mama už je vo vetrovke: „Počkaj, odprevadím ťa, pôjdeme spolu, Betka býva cez ulicu.“

Pred bráničkou sa rozlúčime: „No vidíš, mohli sme ešte podebatovať, ale šak ty sa aj tak ponáhľaš, pravda?“

„Áno, mami, veď vieš...“

Vykračujem si smerom do mesta, myká mi kútikmi, nemôžem zadržať smiech. Nedbám na to, čo si pomyslia ľudia, ktorých stretávam. Čistý blázon, smejem sa, usmievam len tak, sama pre seba. Tak ja som si robila výčitky, že nechodím častejšie, chystám si novinky a mamu ani nezaujíma, ako bolo na koncerte. Malo by ma to trápiť? Mne je stále do rehotu.

Typickí starí ľudia. Sťažujú sa, že deti neprídu a keď prídu, dajú prednosť zabehnutým rituálom. S Betkou je deň čo deň, ráno o pol deviatej kávička u jednej, poobede o pol jednej kávička u druhej, partička scrabble a keď je pekne, tak spolu pobehajú aj po obchodoch. Okolo piatej prichádza susedka z horného poschodia, len tak na kus reči... Deň ubehne ako voda, porozprávajú sa, povymieňajú recepty, ohovoria ľudí z celej ulice a je tu večer, ten si užije každá sama, pri svojom obľúbenom programe v telke. Mame je čudné, ako sa niektorí dôchodcovia môžu sťažovať, že im je dlhý čas. Ona má stále „robotu“, nenudí sa.

Odchádzam spokojná, vidím, že je stále plná energie, chrbtica pobolieva, vidno to na každom pohybe, ale nepoddáva sa bolesti, keď je veľmi zle, užije ružovú tabletku, inak vydrží a nestoná. Možno by mi malo byť ľúto, že dala prednosť kamarátke pred vlastnou dcérou, ale vôbec nie. Naopak, je sympatické, že má svoj program a nie je závislá iba na deťoch, nezväzuje to natoľko.

Čo teraz? Petra končí v škole za dve hodiny, navštívim kamošku v práci, potrebujem sa podeliť o čerstvý zážitok. Pracuje v banke, sadám si do kresla a zahrám na klienta, aby šéf nezazeral. Snažím sa rozprávať potichu, ale výbuchy smiechu nenechajú nikoho na pochybách, že ide o súkromnú návštevu. Ktože by sa tak zabával na hypotekárnom úvere. Po polhodinke odchádzam, nech neprovokujem. Poblúdim po meste, vyzdvihnem dcéru a len čo prídeme domov, zvoní mobil.

Mama: „Neni si na mňa nahnevaná? Ja som taká sprostá, veď som k tej Betke nemusela. Nič by sa nestalo, keby sme jeden deň vynechali. Mohli sme posedieť, podebatovať, veď ty si vlastne ešte nemusela ísť, zdvihla si sa, až keď ten telefón zazvonil. Ako ma to teraz mrzí, nevieš si predstaviť. Ani na ten koncert som sa neopýtala, ako bolo, koľko prišlo ľudí.“

„Ale mamiii, v pohode, pohovoríme si inokedy, o týždeň máme prázdniny, sneh dovtedy zmizne, prídeš, posedíme, pokecáme. Nehnevám, naozaj, ani trošku, ver mi!“

December 2009

Chronická nespokojnosť

Blíži sa Štedrý deň. Niektorí ľudia sú osamelí, trápi ich, že niet s kým zasadnúť k štedrovečernému stolu. Podaktorí naozaj nikoho blízkeho nemajú, na iných si nespomenú, nezavolajú ich. Mama má opačný problém. Pozýva ju brat, aj ja. U nás je zvyknutá, už si ani nepamätám, kedy naposledy trávila Vianoce doma. Pravdepodobne v čase, kým ešte žila babka. Chystať večeru iba pre nich troch, seba, muža a dospelého syna... Pripadalo jej to také... Vianoce sú o deťoch, pre deti. Radi sa nechávali aj s bratom pozvať a radovali pod stromčekom z darčekov s vnučkami, s neterami.

Lenže brat si pred časom tiež založil rodinu a už minulý rok ju volal k nim, vyhovorila sa. Teraz nalieha ešte viac: „Nie si zvedavá na Filipka? Ako mu svietia očká, keď rozbaľuje darčeky?“

Vnučky sú už dospelé, nedalo sa odmietnuť.

O polnoci ju doviezli domov, nešla hneď spať, potrebovala mi aspoň zavolať: „Dobre bolo, ale... Celý večer som na vás myslela, tak ste mi chýbali, nemala som vôbec Vianoce, bola som iba na návšteve. U vás je veselo, vždy prídem na iné myšlienky. A večera? Kapusta taká planá, iba s hríbikmi a akási potuchnutá, kapor bol ako uvarený, nie vysmažený, taký bledý a mäkký a ten šalát! Ani s majonézou, ani bez, len taký postrašený, no, nepochutila som si.“

„Čo Filip?“ snažím sa zastaviť prúd negatívnych informácií.

„Ale áno, Filipko bol zlatý, tešil sa, stále opakoval – to je paráda!“

Na druhý sviatok vianočný pozvala nás všetkých k nej. Poznám ju, dôrazne upozorňujem, nech nás nečaká, nič nechystá, prídeme najedení a neviem presne kedy, určite nie poobede, skôr k večeru.

„Nevadí, kedy chcete, veď budem doma!“

Chalani, priatelia dcér, prichádzajú našťastie načas, v aute vládne dobrá nálada, nebolo ešte pol štvrtej, keď sme dorazili pred dom. Mama už stojí medzi dverami bytovky, to neveští nič dobré.

„Zase ste museli prísť so západom slnka!“ víta nás podráždená. „Čo ste robili doteraz? Kde ste boli tak dlho?“

Usmievam sa, odhodlaná nebrať ju vážne, nech si pohundre, veď ju to prejde. No keď neprestane ani v obývačke a ustavične rýpe, že nevieme prísť nikdy na čas, vybuchnem: „Zámerne som ťa upozornila, že prídeme neskôr, v snahe predísť výčitkám.“

„Čo si taká nabrúsená?“ prechádza do urazeného tónu.

„Ja a nabrúsená? Prichádzali sme k tebe s dobrou náladou.“

Našťastie vstúpi medzi nás priateľ, krotí nás obe, nech prestaneme s hádkami. O hodinu prichádza brat s rodinou. Posadáme si a všetci sa snažíme zabudnúť na konflikt. Napätie postupne opadáva, vtipkujeme, smejeme sa, zabávame, ale to „čosi“ je stále cítiť v ovzduší.

2010

Máj 2010

Návrat z liečenia

V čase, keď som sa odsťahovala na intrák, mala som svoj život, nezaoberala sa príliš vzťahmi v rodine. Počas víkendov som doma iba prespala, väčšinu času trávila mimo. Všetko bolo po starom, babka, mama, otec, presne v takomto poradí. Nezapodievala som sa tým. Ak aj nie sú celkom spokojní, už na tom nič nezmenia, zabehnutý stereotyp, sem-tam mamin pokus o zmenu, vzhľadom na fakt, že po termíne, bez výsledku. Ťažko presviedčať niekoho – ja som tu pani domu, komu dáme „kľúče“ od bytu, od detí, od kuchyne, od záhrady, od manžela.

Zo začiatku to bolo pre ňu také pohodlné. Žiaden stres, kolegyne behali zadýchané, ráno rozniesť deti do škôlky, do školy, cez obedňajšiu prestávku nakúpiť, z práce bežať po malých, navariť večeru, s väčšími úlohy porobiť, skontrolovať, večer padali únavou, tie šťastnejšie si delili povinnosti s manželom.

Naša mama sa vychystala do práce, my s bratom sme sladko snívali svoje sny, nemusela nás budiť. Korunky stačilo občas prisypať do šáločky v kredenci, babka vedela najlepšie, čo treba nakúpiť, čo bude variť, či jej treba kúsok údeného do fazule, či dochádza múka do koláčov, čo na desiatu do školy. Prišla z práce, dostala obed, porozprávala, čo nové, až potom sa pustili spolu do prania, žehlenia, okopávania, čo babka naplánovala.

Ako pribúdali roky, prestávala sa jej páčiť úloha večného dieťaťa, rada by rozhodovala sama za seba, unavovalo ju nekonečné prispôsobovanie, ale... Pochopí to ešte stará mama? Je to v jej silách? Má právo žiadať to od nej po toľkých rokoch? Obaja, ja aj brat, študujeme, sme mimo domu a títo traja tu nažívajú spolu, či vedľa seba, ako vedia. Občas malá vzbura, prehrmí a zasa pokračujú v zabehnutých koľajach.

Otec? Ten už do ničoho nezasahuje. Hneď na začiatku pochopil, že v rodine je vtedy pohoda, ak sa do ničoho nestará a zbytočne doma nezavadzia. Babka ho zastúpila takmer vo všetkom. Ich nezhody vítala, nahrávali jej do karát. Pohnevala sa mama s tatom? Išla na prechádzku s babkou. Z roboty chodil neskoro večer. Preto sa so ženou odcudzili? So ženou sa odcudzili, lebo chodil z roboty neskoro večer?

Raz v nedeľu, som ho stretla na chodbe pri skrini. Odkladal si kabát a nedalo sa nevšimnúť, akýsi smútok, ktorý z neho priam trčal. Práve prišiel z Bojníc, bol pozrieť mamu na trojtýždňovom liečení. Nikdy nedával najavo svoje emócie, človek mal pocit, že je od nich oslobodený. Nevedel sa trápiť, nevedel sa tešiť, všetko prijímal s takou samozrejmosťou, patrilo to k nemu, o to viac ma zasiahlo a zaskočilo to čosi, čo som zachytila.

„Tati, stalo sa niečo?“

„Nič, čo by sa malo stať?“ odvrkol v snahe odpútať pozornosť.

Neodradil ma. Nemohla by som odísť na týždeň preč, keby som z neho nevypáčila, čo ho tak rozhodilo.

Veľmi neochotne, ale predsa, začal rozprávať. Krátko pred odchodom sa dozvedel, že nebol jediný, koho mama pozvala. Na stanici stretol jej sestru s mužom, nič výnimočné. Vždy bola fixovaná na svoju rodinu, aj dovolenky sme väčšinou trávili s nimi a ich deťmi. Nevadí, bývalo veselšie, možno si bol vedomý toho, že s ním si veľa srandy neužijeme.

Strávili spolu sobotné popoludnie, ako prichádzal čas večere, mama neustále kontrolovala hodinky, s ospravedlnením odišla, musí byť presná. Naozaj nemohla večerať s nimi? Po večeri zašli niekam posedieť, v čase večierky sa zdvihla a pobrala za svojimi. Nechápal. Považoval za samozrejmosť, že strávia noc spolu a ona ho poslala do hotela, na trojposteľovú izbu, so švagrinou a jej chrápajúcim manželom. Na druhý deň krátke stretnutie pred obedom, poobede prechádzka Bojnicami a odchod.

„Ani chvíľu sme neboli sami, chápeš? Ale sľúb mi, že to mame nebudeš vyčítať!“ Nechápala som. Iba som tam bezmocne stála a pozerala na toho raneného muža „oslobodeného od emócií“ a nevedela, čo povedať, no nesľúbila som nič. Hneď po príchode na intrák som sadla za stôl a napísala mame list. Nepamätám si presne čo, ale jedno viem isto, že tam bolo o tom, ako na tatovi vidno, že ju má ešte stále rád, aj keď nedokáže extra ukázať svoje city, ale na nej nikdy. Jednoducho ho prehliada.

Mama odpísala. Čítala som a snažila sa pochopiť, ale...

Ako ich generácia bola inak vychovaná, nesmeli ukazovať svoje city na verejnosti, ako po svadbe spávali v jednej izbe s jej bratom a narúšalo to ich intimitu... Prekvapila ma jej úprimnosť, aj to, že sa neurazila a čiastočne priznala svoju chybu.

Po týždni som prišla domov, deň predtým sa vrátila aj mama z liečenia. Nezabudnem na ten okamih, keď stáli s otcom vo dverách, usmievali sa na mňa a v očiach mali čosi, čo prezrádzalo, že ten list nebol zbytočný a ak by aj malo ísť iba o tú jedinú naozajstnú spoločnú noc, či chvíľu, tak stál za to.

August 2010

Ukrivdená

Počúvam svoju mamu. Nemôžem už ani prikyvovať, iba počúvam. Žiada sa mi protirečiť, vysvetľovať, ale má to význam? Mám ju teraz zraňovať, oberať o jej pokrivenú pravdu, ktorá je aj tak boľavá? Mám ju presviedčať, že tie slzy v očiach je nekritická sebaľútosť? Že ak by sa jej podarilo otvoriť ich, boli by tam slzy ľútosti, a tie by boleli ešte viac? Načo, prečo, keď už nikto a nič nevráti čas, kedy mohla niečo zmeniť, kedy by chcela niečo zmeniť a ona nikdy nechcela a nechce. Jej oči vidia všetko po svojom, až neuveriteľne jednoznačne, neomylne, neúprosne, bez čo i len náznaku pochybností.

Znova ju rozľútostil jeden obyčajný vzťah, vzťah muža a ženy, ktorý funguje aj po rokoch. Znova je uveličená tým, ako si ju on váži, ako sa k nej správa s úctou a láskou. Už neverí ani tomu, že mal roky frajerky, bolo to verejné tajomstvo, ale predsa by na ňu tak pekne nepozeral, keby to bola pravda. Žeby výčitky svedomia? Ako sa navzájom milo prekárajú... Nemusí nič hovoriť, aby každý pochopil, že porovnáva.

Ako obvykle, po slovách obdivu k manželovi, prichádza rad výčitiek na adresu manželky – „pritom ona nevarí, neperie, nežehlí, všetko nosia do práčovne, pečie jej švagriná, okná umýva sestra, nakupuje on, tak začo?“

Žiada sa mi povedať – „mami, ty si za celý život nepochopila, že mužovi nestačí, keď je doma navarené, upratané, ožehlené? Že žena, ak túži po pohladení, mala by dať šancu na priblíženie? Mne si závidela, že ma môj manžel hocikedy len tak pohladí, privinie, kedy zatúži, ty vraj nič také nepoznáš. Vtedy sa mi vynoril obraz z detstva, ty umývaš v kuchyni riad, tato prišiel z roboty, pokúsil sa objať ťa a dať ti pusu. Je to toľko rokov a dodnes mám pred očami, ako si cúvla a pozrela na neho spôsobom – ‚čo blbneš‘, asi podľa teba nebol na to správny okamih. Že ak túži po blízkosti, nemala by ho zhadzovať, zosmiešňovať, ponižovať, ignorovať, mala by byť tolerantná, chápavá, zaujímať sa o jeho prácu, jeho názory...? Ak toto nedokáže, nezostáva jej nič iné, iba prijať svoj údel samoty vo dvojici a nezávidieť tým, ktorí to vedia.“ No iba počúvam.

Naskočí mi podobný monológ spred niekoľkých rokov, keď sa zúčastnila oslavy okrúhlych narodenín svojho švagra. Pri prípitku vstal a ďakoval svojej manželke – „za všetko, čo som v živote dokázal, vďačím mojej žene.“ To bola sila. Nemohla sa dočkať, kedy oslava skončí, aby nám mohla sprostredkovať túto nehoráznosť. „Za čo jej vďačí? On vždy zaváral, varil, obsluhoval ich ešte aj počas vlastnej oslavy! Je na tomto svete nejaká spravodlivosť? Práve TAKÉTO ženy si muži vážia!“

„Možno ho iba počúvala, zdieľala s ním každodenné starosti z ambulancie detského pediatra, chápala, keď v noci nečakane odchádzal k svojim malým pacientom, ak mamičky volali o pomoc. Dokázala privrieť oči, keď potreboval vypnúť a v rámci voľného času sa niekde pozabudol a vypil si. Nevadilo jej, že je pomalý, že občas pri rozhovore zadrieme, všetko brala s láskavým nadhľadom.“ Iba si pomyslím, nepoviem.

2012

September 2012

Monológová štafeta

sťažuje sa

zase mi volala

dokola to isté

rozpráva o susede

pani Há

vôbec ju nepoznám

môže mi byť ukradnutá

 

zopakuje

čo ju nezaujíma

od slova do slova

pridá svoje

o pani Jé

stokrát počuté

... môže byť aj mne

 

nemajte strach

nezopakujem

2013

September 2013

Keď vám neskoro večer zavolá mamina suseda

len tak vás lízla

hovorí doktor

maličké zmeny na mozgu

bez následkov

zajtra sa s vami rozlúčim

 

ja

neveriaca

neviem ako a komu poďakovať

tak ti iba pečiem štrúdľu

varím polievku z morčacieho krídla

marinované kuracie prsíčka

so zeleninovou ryžou

rajčinovo-cibuľovým šalátom

vitaj doma!

 

šiesty deň

čo zavýjala záchranka

V ten večer

zvinutú do embrya

ma viac ako inokedy

obopla samota

 

na strach o mamu

jediná

chýbalo ukolísanie

tvojim teplom

a ja som mohla

ale nechcela

 

pre jednu slabú chvíľku

vpustiť ťa

(po koľký krát?)

do môjho života

 

tá bezprostredná obava

prekročila aktuálny čas

netaktne na mňa zrúkla

 

koľko rokov sa človek dožíva?

raz definitívne

prestaneš byť dieťaťom

a budeš dospelá

až do konca

2014

Marec 2014

Odchádzať bez výčitiek svedomia

chcem ustriehnuť

naozaj poslednú

chvíľu

zapísať nadpozemským písmom

do nehmotného kúska teba

ktorý ani s koncom nezaniká

 

čo si neurobila a mala

urobila a nechcela

nie je tvoja vina

len výnimočne

odovzdáš viac než dostávaš

 

nie od kňaza

od dcéry sa dočkáš

rozhrešenia

Apríl 2014

Studená

Nádherné počasie, hriech sedieť doma. Ešte toto, ešte tamto, pobehujem po záhradke, s očami na hodinkách, nezmeškať príchod mamy. Žltučké hlávky prekrývajú zelenú, tak rada by som sa s nimi maznala čo najdlhšie, keby...

Susedov učesaný trávnik je alergický na žltú, vypichne každú púpavu skôr, než stihne vykuknúť. Zapínam teda kosačku, postínam ich blonďavé, nech nezošedivejú a nerozletia sa ku vzorným. Chvatne všetko spratávam do garáže, je čas.

Vybehnem hore schodmi, mama na prahu dverí: „Čo si len mala také súrne v tej záhradke, cez najväčšie slnko, vieš, že na to stále upozorňujú...“

Pravým dôvodom zvýšeného hlasu je aj tak nedostatočné privítanie „návštevy“, akoby som nevedela.

Bleskove sa prezliekam, umývam si ruky a dávam variť vodu na kávu. Pokladám na stôl a počúvam. Dožaduje sa mojej pozornosti, do každej vety vloží naliehavé: „No povedz! Chápeš to? Len mi povedz! To ja by som...“ Uhýbam očami, akýkoľvek nesúhlas je braný ako urážka, vyhýbam sa konfliktu.

Po hodine skríkne: „Tá káva je studená! Uvarila si tú vodu?“

„Ale mami, veď je pol tretej, ako môže káva vydržať horúca v malej porcelánovej šálke hodinu!“

Vybuchne: „Akú hodinu?! Keď som prišla, ruky si si umývala, prezliekala sa...“

Znova k nej priloží pery: „Je celkom studená!“

„Tak ju nepi, uvarím ti druhú!“ nachvíľu zneistiem, žeby som naozaj zabudla zapnúť kanvicu? Utekám do kuchyne, ešte je teplá, aj zvyšok vody, prelievam si ju cez prsty.

„Tak mi ju zohrej v mikrovlnke!“ strká mi ju do ruky.

Po ceste späť počujem zahanbené mrmlanie: „Alebo mi u vás tak rýchlo plynie čas? Asi som ja na vine.“

Zabúda na kávu a pokračuje v monológu.

Každá z nás by mala mať svoju cigaňu

stretla som našu cigaňu

zišla z bicykla

premerala si ma od hlavy po päty

a hovorí mi –

ty si taká pekná

aj oblečená si vždy pekne

 

vysvetľuje cez smiech

moja osemdesiatpäťročná mama

 

tvári sa

že od mentálne postihnutej Rómky

neberie komplimenty vážne

ale v očiach

tancujú iskierky

August 2014

Stará mama a jej bláznivé baby

vpadli sme nečakane

strhol ju príval slov a smiechu

celkom zabudla

že nerada vidí

neohlásenú návštevu

 

včera ma po dlhej dobe

nič nebolelo

chcelo sa mi lietať

vaša energia robí zázraky

 

žiadne sťažnosti

na zriedkavosť stretnutí

nebudem si vyčítať ani ja

všetko je ako má

kým existuje zajtra

September 2014

Moja malá mama

čoraz slabšia padá

dolámaná nezlomená

napĺňa každodennú modlitbu

nikomu nebyť na ťarchu

aj ľavou rukou mnohé zvládne

 

mám chuť ju nadľahčiť

pohojdať ako bábo

 

zatiaľ

len nosím jedlo v krabičkách

a obdivujem

 

ak nedovolíš

ani bolesť neporazí

smiech

 

driemal vo mne strach

čo ak príde nehoda

bude treba ratovať

 

stalo sa

 

opatrovanie

je najmenej

len bolesť za iného

nejde prebolieť

 

mamine zlomené rameno

bolo možno znamením

nech jej venujeme

viac pozornosti

 

bozkáva mi ruky

v živote

som sa tak dobre nenajedla

a ja

rozpačitá

prečo mi toľko ďakuješ

veď si moja

2015

Marec 2015

No čo s ňou

„Včera tu boli Filipkovci. Tak som si hovorila, ako dobre, že bývam sama,“ spustila takmer osemdesiatšesť ročná mama do telefónu.

„Julo zatúžil po čerstvo zomletej káve, ale nechcel ten mlynček, čo sa zvrchu pritlačí, len taký ten na kľučku. Ja mám. Už som na ňom mlela korenie, ale veď to sa umyje. Vyskočila som na stoličku, mám ho hore v linke. No čo ten nerobil! Prečo si nedávam pozor, to nemôžem takto. Hneď pribehol a zrovna sa mi šmyklo, lebo som tam nechala ten podsedák. Zachytil ma, ani som nespadla. To len preto, že tam bol! Inak by sa mi to nestalo. Ja si dávam taký pozor! Keď som si predstavila, že by som s ním bývala, strážil by každý môj krok, to by som nezniesla.“

Počúvam, mráz ma obchádza, ako vždy pri jej líčení, čo všetko stvára a aký si dáva pritom pozor.

Je pravda, že minulý rok si zlomila pravé rameno na rovnom chodníku. Nechcelo sa jej čakať cestou z mesta na autobus, tak si povedala, že prebehne. Pár metrov pred domom už mlela z posledného, zamotali sa jej nohy a bolo to.

Pokorne mi volala, že ju dobrí ľudia zodvihli, doviezli domov, nemusím si robiť starosti, sused ju vezie na chirurgiu.

Starosti prišli až potom. Ale bola statočná. Najstatočnejšia mama na svete.

Len čo sa vystrábila z najhoršieho, začala pomaličky vychádzať z domu, nerobilo jej dobre, byť odkázaná na pomoc iných. Do Kauflandu už neprebehovala cez koľajnice, skratkou pomedzi prúdy áut na hlavnej ceste, ale pekne cez semafory.

Po čase jej hovorím: „Som tak rada, že si si zvykla chodiť cez prechody, bolo to nebezpečné.“

Chvíľa ticha a priznanie: „Vieš, ja teraz chodím doobeda, keď nechodia žiadne autá. Naozaj! By si sa čudovala, aká je vtedy cesta prázdna. Vždy sa dobre poobzerám, nikde nikoho, prejdem.“

Stuhnem, ale má to význam, prehovárať ju?

Pokračujeme v našej rannej telefonickej polhodinke, trochu ponadáva na svet, televízne noviny neprestala sledovať.

„Ale nie sú všetci nevšímaví a ľahostajní. Koľko razy, keď stojím na ceste, šoféri mi zastavia, kývnu a nechajú ma prejsť. A nemuseli by, keď tam nie je prechod,“ pochváli sa.

„Aha! Na tej dopoludňajšej prázdnej ceste,“ pomyslím si.

Júl 2015

Ešte je tu

Blíži sa pol desiata, zavolám mame, nech sa porozprávame doma, nebudem hučať na všetky záhrady. Vyzváňam dlho, volaný účastník sa nehlási. No nič. Zoberiem si telefón so sebou, prezvoní ma, keď nájde zmeškaný hovor. Napriek tomu skúšam znova aj zo záhradky. Raz, dva, stále to isté. No čo. Zasa niekam „prebehla“, telefón zabudla, alebo nepočuje. Pred desiatou zneistiem. Vždy je pripravená na pol desiatu, žeby si teraz ani neskontrolovala telefón? Mierne znepokojenie, ale stále je to v norme, stáva sa. Nič veľké si nezačínam, pod prístreškom strihám suché peniažteky – „babka Zuzka volá“. Konečne! Po troch zazvoneniach ticho. Okamžite volám späť, mám na jej číslo za tri éčka neobmedzené volania, nech si ona nemíňa, vždy vyšle iba signál, volám ja. Radosť ma opúšťa. Účastník sa nehlási. Účastník sa nehlási. Účastník sa nehlási. Nečakám viac a volám jej susede.

„Teta, nehnevajte sa, že vyrušujem, ale choďte, prosím, pozrieť hneď k mame!“

V skratke jej popíšem situáciu.

Pred očami mám mamu, z posledných síl sa doplazila k telefónu, prezvonila, upadla do bezvedomia, leží na koberci, ruky rozhodené, telefón mimo dosahu. Jednu mŕtvičku má za sebou, zachránili ju susedia.

Hlavou mi beží – mamiii, ešte nie! Prosííím! Ešte sme ťa chceli previezť tvojou Chocholnou, osláviť Zuzanu v tej novej cukrárni, ešte... Ťažoba na hrudi. Mám sa ísť prezliecť z plaviek? Mám volať záchranku? Pešo prídem za hodinu, na bicykli za pol, autobus mi nejde.

„Babka Zuzka volá.“ Stláčam okamžite, čo tam po eurách.

„Mami, kde si? Prečo si ma prezvonila a nezdvíhala?“

„Prebehla som do Kauflandu. Hovorím si, ktovie kedy Gabika zavolá, minule si až o desiatej, reku, zatiaľ si lieky vyzdvihnem a nejaké drobnosti nakúpim, kým neni tak teplo, ale v sobotu naposledy. Ľudí, hádam zo všetkých okolitých dedín, plné vozíky...“

„Ale prečo si ma prezváňala a nedvíhala?!“ snažím sa ju prerušiť.

„Zašla som do takého kútika, kde bolo tichšie, že ti teda zavolám, keď som mala neprijatý hovor, ale ty si to nedvíhala. Začal mi tam rozprávať – ‚čakajte, prosím...‘ načo ja mám čakať, ty truľo! Neznášam, keď mi tam začnú vyprávať, postláčala som všetky gombíky a hodila telefón do kabelky.“

„To som mala obsadené, lebo som volala tete Eve, nech beží za tebou. Vieš, ako som sa o teba bála?! Musím jej rýchlo zavolať, že žiješ, dopovieme si to neskôr.“

***

„Už si doma?“

„Ešte nie, ale už som na Biskupickej.“ Trošku zadýchaná, ale rozprávať vládze: „Čo si robila v záhradke? Je dosť napršané? Dobre sa trhá burina?“

„Neviem, mami. Celý čas stojím v búde a zachraňujem ťa, ešte som neskúsila.“

Smeje sa a ja mám dnes nádhernú sobotu.

August 2015

Náplň práce Trápenie

Pol desiatej, treba zavolať.

Nestihnem sa celkom preladiť a mama to pozná: „Si nejaká smutná.“

„Nie, mami, nie som.“

„Tak ti voľačo je. Čo ťa bolí?“

„Nie, mami, naozaj. Nič mi nie je, nič ma nebolí.“

Neverí mi.

„Tak dobre teda. Nechcela som ťa tým zaťažovať, ale aby si si zasa nenamýšľala bohviečo. Mám iba problém s vodou. Zasa je slabý prúd, nezapaľuje sa bojler. Možno zastavili vodu, nahromadil sa bordel v perlátoroch, treba ich vyčistiť, to sa stáva. Aj studená tečie rovnako slabo. Ak to nepomôže, zavolám znova opravárovi, poradí mi.“

„Prečo mi nepovieš, čo ťa trápi? Takéto veci mi musíš hovoriť!“ upozorňuje ma dôrazne.

„Nemusím. Načo sa máš trápiť aj ty?“

„Ale veď ja už nemám inú robotu!“

„Prosííím?! Ty sa počúvaš?“ nedokážem zadržať smiech.

Mama si uvedomí, čo povedala a vybuchne do rehotu tiež.

December 2015

Parížsky kapric

„Čo ti mám upiecť k tej šesťdesiatke, synček?“ ponúka sa mama.

„Parížsky kapric.“

Obaja spokojní, len mne nedá, keď vopred viem, ako to dopadne.

Ozvem sa: „Mami, prečo mu to zasa sľubuješ? Zajtra mi zavoláš, že čo s tými žĺtkami, čo ti zostanú. Ako minule, predminule.“

Mama prekvapená: „Áno? A čo som s nimi teda nakoniec urobila?“

„No nič. Lebo si mu ho neupiekla.“

Brat sa len usmieva a zmierlivo odpovedá: „Ale raz mi upiekla, pamätám sa, že som ho už jedol aj Na vinohradoch.“ Býva tam najmenej trinásť rokov.

Na druhý deň Monka uvažuje: „Ja by som strýcovi ten kapric upiekla, len či sa babka neurazí, radšej sa jej opýtaj.“

***

„Mami, budeš piecť ten kapric?“ pýtam sa jej v telefóne.

„Tak som rozmýšľala, ten sneh sa šľahá nad parou metličkou dvadsať minút, ja už s tými mojimi paprčami si to netrúfam. Ale šak voľajako by som to zvládla.“

„Nechaj tak, Monka sa ponúkla, že ona ho upečie, len sa bála, aby si sa neurazila.“

„To budem naozaj rada. Len ma to mrzí, že bude mať s tým robotu, nemá toľko času ako ja...“

„Je to dohodnuté, nešpekuluj!“

Mením tému.

Po polhodine sa znova vracia ku koláču, ako ju to mrzí.

„Vieš čo, mami, ak ťa to má takto mrzieť, tak ho radšej upeč!“ skúšam.

Chvíľu ticho, zaskočená, potom smiech: „Ale budem rada.“

„Tak už buď len rada a nevymýšľaj.“

Ešte sa nelúč!

skôr než zasadneme k štedrovečernému stolu

začína s prosbou

musíte mi sľúbiť

že sa budete naďalej takto všetci stretávať

aspoň na moju pamiatku

rodina je najviac časom pochopíte

 

vnúčatá v rozpakoch

babka takto nezvykne

zasiahnem

kým nás nerozplače

sadni si radšej mami

dopovieš nám to budúce vianoce

2016

Január 2016

Ráno o pol desiatej

„Včera prišla Lucia aj s takým dievčaťom, na tom veľkom aute,“ začína rozprávanie bez otázky moja mama. „Chodila s metličkou, vyzametala ho, vyupratovala, myslela som si, že hádam pôjdu na výlet. Ale vtedy tam namontujú zadné sedadlá a sa mi zdá, že ich tam nemali,“ pokračuje v podrobnom popise.

Nezainteresovaný by mal z telefonátu pocit, že som si najala súkromné očko, neveril by, že tieto informácie majú pre mňa nulovú hodnotu.

„Potom vytiahli z garáže také čosi veľké, zabalené, vyzeralo to ako šporák. Nevyšla som na balkón, nekričala som na ňu, veď to je ich vec. Mňa to nezaujíma. Tak neviem nič, celkom nič,“ jedným dychom pripomína, ako ju to nezaujíma, ale v hlase badať smútok, že predsa len.

Počúvam a občas dám najavo prítomnosť pohmkávaním, inak sa domáha, či som tam. Spomínam na babku Aničku, mamu mojej mamy, ako počas môjho obedovania, komentovala dianie v okne: „Ten chlap už ide druhý raz z obchodu, dohovie, či voľačo zabudol, čosi má v kapse, vyziera to jako citróny.“ Vtedy som na znak spoluúčasti používala babkine: „Dohovie.“

Aj teraz sa mi často žiada, ale mama by ma odhalila. Napriek zmyslu pre humor, by sa jej to dotklo – tak už som ako ona?! Dávala by si väčší pozor a to naozaj nechcem.

Som vďačná za každé ráno, keď vyzváňanie preruší jej hlas.

Február 2016

Forever Young

„Medzinárodný deň žien,“ začína mama ôsmeho marca nostalgicky. „Kedysi sme v robote oslavovali, dostávali froté uteráky, obrusy, posedeli, zasmiali sa a teraz, už majú iné sviatky, čo tam po MDŽ.“

„Nemáš pravdu, mami, aj dnes muži kupovali kvety. Na Markíze porovnávali, kedysi sa kupovali karafiáty, dnes idú viac ruže. Muži v rozhovoroch vyjadrovali úctu k ženám, ženy sa tešili ich pozornosti. V Centre seniorov na Sihoti oslavovali, deti z materskej škôlky spievali, keby si...“ nedopoviem.

„To ani náhodou. Tam by som ja nikdy nešla. Do klubu dôchodcov! O čom by som sa tam tak asi s tými babkami rozprávala?!“ pobúrená mi skočí do reči.

Chápem. Veď jej ešte vyše mesiaca chýba do osemdesiat sedmičky.

Máj 2016

Zmeškané hovory

„Volala ti Renča. Len čo si odišla z domu. A potom znova. Máš od nej dva zmeškané hovory. Prvýkrát volala, kým bola doma ešte Monka. Tiež sa čudovala, čo môže chcieť,“ hlási mi najmladšia.

„No čo asi? Nemajú vymenené letné pneumatiky. Veď vieš, sú u nás v pivnici, asi chcú prísť,“ kričím z kúpeľne a idem pohľadať telefón.

„Čau Renča, prepáááč, bola som na joge, tam si neberiem telefón,“ vysypem na ňu bezstarostne.

„Už ti volal Julko?“ tichučko presmutne sa ma opýta partnerka môjho brata.

V tej chvíli moje vnútro zaznamenalo pád odtrhnutým výťahom z najvyššieho poschodia do suterénu. Moja mama. Niečo sa stalo, kým som nebola doma. Nedovolali sa.

„Nie, nevolal.“

„Tak ti to musím oznámiť ja. Maminka mi zomrela.“

Ach, teda iná mama.

„Ale Reni, veď ona nemala veľa rokov!“ reagujem bez rozmyslu, akoby mladší nezomierali.

„Sedemdesiat dva.“

„Ach, Reni, čo ti poviem?! Ako, kedy, prečo?“ nechápem.

„V piatok mala prísť ku nám. Neprišla. Ale veď vieš, ona mala tie svoje združenia, stretnutia, nestalo sa to po prvýkrát. Neprišla ani v sobotu, v nedeľu som jej vyvolávala, nebrala telefón. Keď sme sa večer vrátili z Biskupíc, zrazu som vedela, že je zle. Išla som k nej. Nebolo zamknuté, všade bola tma. Zakričala som a nič. Cítila som, že nebolo vetrané. Ani som nezažíhala a zavolala som môjmu bratovi,“ nevládze ďalej, nechám ju vydýchnuť.

„Čo povedal lekár? Kedy?“

„Presne nevedel určiť, niekoľko dní. Kardiovaskulárne zlyhanie.“

„Bola v posteli? Bolo to v spánku?“ opatrne sa pýtam, aby som sa mala čoho zachytiť.

„Áno.“

„Tak vidíš, Reni! Nech ti je toto útechou, že netrpela, zaspala. Keby si čokoľvek potrebovala, nič mi nenapadá, ale keby predsa, veď vieš. Zavolaj!“

„Neviem či a ako, kedy to povedať tvojej mame. Aby sme ju na večer nerozrušili.“

„Nechaj to tak, ja jej poviem zajtra ráno, času je dosť, obliecť si má čo, ak bude chcieť ísť v stredu na pohreb. Drž sa, zlatino!“

Ráno preberieme s mamou obvyklé každodennosti a potom opatrne prechádzam na zlú správu.

„Včera mi volala Renátka, mami. Zomrela jej mamina.“

Prekvapenie, nechápanie, smútok.

„Asi by som mala ísť na pohreb. Patrí sa to.“

„Záleží na tom, ako sa budeš cítiť, mami. Je pondelok, máš dosť času na rozmyslenie.“

Telefonujem, bratovi, mame, bratovi, mame... zosúladiť všetko čo najvhodnejšie.

„Julino, mame som povedala, že Renátka celú nedeľu svojej mame volala, keďže sa nehlásila, večer išla za ňou a našla ju. Myslím si, že jej netreba hovoriť podrobnosti. Nechám to na vás, len aby Renátka vedela, že ja som viac nepovedala.“

Uvažujem sama pre seba takto. Na mamu by zle vplývalo pomyslenie – takto dopadne starý človek, nikomu nechýba, nikto si nevšimne, že už nie je, nechajú mŕtveho niekoľko dní bez povšimnutia. Ale Renátkina mama mala svoj život, nebol dôvod ju každý deň kontrolovať. Nie v každej rodine je zvykom deň čo deň komunikovať s dospelými deťmi a vedieť navzájom o každom kroku. Nebolo by vhodné, aby mama utrúsila nejakú poznámku. Niet dôvod niekomu niečo vyčítať.

Brat uznanlivo prikyvuje: „Áno, áno, máš pravdu.“

„Mama si robí starosti, ako sa na pohreb dostane. Myslíš, že by ste sa mohli po ňu zastaviť?“ pýtam sa brata.

„Samozrejme! Len sme nevedeli, či bude chcieť ísť.“

„A čo Filip?“ trápi ma, ako sa s touto správou vyrovná malý synovec.

„Už som mu to povedal. Zareagoval zvláštne. Akoby to vytesnil. Na nič sa nepýta, len v správaní sa zmenil. Na slovo poslúcha.“

Mám z neho radosť. Naoko „lump“, ale vycítil vážnosť situácie a nepridáva rodičom starosti. Potrvá, kým sa zmieri a pochopí, že babka už nepríde. Ťažké pre dospelých a čo deti.

„Mami, pohreb bude v Záblatí, nie v Trenčíne na Juhu, zoberú ťa autom, na čase sa dohodnete. Kúpiš kyticu u vás v kvetinárstve, alebo ti zoženiem a prinesiem?“

„Nie, nie, netreba, nerob si starosti, ja to mám blízko, v stredu ráno prebehnem a predavačka je veľmi milá, ochotná, ona mi aj poradí,“ reaguje pohotovo mama.

Volám jej popoludní, je nesvoja, premýšľa nad svatkou: „Mala sa viac šetriť. Mala už druhý strojček na srdce. Neposlúchala lekárov. Aj v záhradke kopala, aj na dovolenky k moru chodila. Mala sa viac šetriť!“ zopakuje.

„Mami, ber to tak, že si posledné roky užila. Nebola by šťastnejšia, keby posedávala, dávala si pozor. Bude chýbať. To áno. Deťom, vnúčatám, priateľom. Ale skús sa na to pozrieť z jej strany. Pozri, koľko ľudí je ťažko chorých, zomierajú v bolestiach. Koľkí starí ľudia roky preležia, odkázaní na iných. Doprajme jej peknú smrť,“ utešujem ju.

„Veď áno, prisviedča mi.“

„Keď ti bude smutno, prezvoň ma, hocikedy, zavolám ti,“ nabádam ju.

September 2016

Osemdesiatsedemročná beťárka

V kuchyni povykladám mame nákup a usadíme sa v obývačke.

„Včera som volala s Dankou. Teta bola u Ľuboša, mala by sa vrátiť v sobotu,“ začínam rozprávanie čerstvou správou, keďže sa vypytovala na svoju o rok staršiu sestru. Dlhšiu dobu sa jej neozývala, nedvíhala telefón.

„Je to s ňou ťažké. Spadla, neboli pritom, nevedeli, či sa jej zatočila hlava, či sa potkla, pre istotu volali záchranku. Urobili jej všetky vyšetrenia, aj ruku zrentgenovali, preventívne dali do sadry, vraj si neboli istí, či nemá niečo prasknuté,“ pokračujem.

Mama ožije, v očiach jej šibalsky zablýska, vyhrnie rukáv, ukazuje chrastičku na lakti, vzápätí vysúka nohavicu, rovnakú má na ľavom kolene.

„Aj ja som spadla. Ani som ti nehovorila, aby si si nemyslela, že tak sprosto, ako minule. Aby si sa nebála. Niesla som prádlo z balkóna, potkla som sa o prah, vedela som, že padám. Keď človek vie, že padá, tak sa mu nič nestane,“ vysvetľuje presvedčivo.

Vyskočí z fotelky a predvádza. Ukazuje, ako zakopla, ako natiahla ruky pred seba, bežala cez celú obývačku a – „tu som sa rozpleštila, len ten sprostý koberec mi zoškrel lakeť a koleno, inak nič. Potom som si tuto sadla a desať minút sa rehotala, že keby ma tak niekto videl, to musel byť pohľad.“

„Kedy sa to stalo, mami? Každý deň ti volám, nič si nespomenula.“

„Veď hovorím, čo by som ti to, zbytočne by si si robila starosti, že bohvieako som padla a nič to nebolo,“ zľahčuje a smeje sa.

November 2016

Čo je komu smiešne

Pol desiatej, sadám si s telefónom k dcére na posteľ, náš ranný rituál. Mama už čaká, ona sa pri našom rozhovore prebúdza.

„Ahoj, mamula! Pri raňajkách som na teba myslela, uvedomila som si, že už som ako ty. Chrumkala som tousty, pozerala z okna, o niečom premýšľala a ľavou rukou som prenášala z mikrovlnky čaj. Nejako som naklonila pohár, vybrindala po stole a zamrmlala polohlasom – do prdele, čo už mám aj Parkinsona?! Viem, ty by si povedala miesto do prdele – do kariky! Alebo žebrák jakýsi!“

„Do kariky som si už odvykla. Odkedy k nám začal chodiť Karika, opravár a servisný technik ku kotlu, tato ma vždy napomínal – keď ti niečo spadne, nie, že zahrešíš ‚do kariky‘! Ale žebráka sa naspomínam, to áno. Hundrem si často, keď sa mi niečo nepodarí. Ale to je nič. To Anka, tá sa so svojím mužom normálne rozpráva, aj keď je mŕtvy. Keď prší, hovorí mu – Jožko, dnes sa mi za tebou veru nechce ísť, nehnevaj sa.“

„To ja som sa s mojím nerozprávala rok pred rozvodom, aj keď bol doma. Nie ešte teraz, keď tu už nebýva,“ smejem sa.

Mama sa kratučko zamyslí a vyprskne: „No ja s tým mojím som toho tiež za života moc nenahovorila, tak teraz po smrti mu už dám pokoj.“

„Ale predstav si, mami, že by si sa zľutovala nad nejakým ozajstným žobrákom, pozvala ho na raňajky, uvaríš mu čaj, natieraš chleba s maslom, spadne ti nôž a ty skríkneš – žebrák jakýsi! Akoby sa asi cítil, chudáčisko?!“

Smejeme sa ako pominuté, dcéra na mňa žmúri, s humorom sa nekamaráti, tak sa jej s rehotom ospravedlňujem: „Prepáč, že som svojím smiechom zneuctila tvoje pochmúrne ráno.“

Naposledy, keď som na jej vkus priveľmi vyvádzala, zahlásila: „Bože, s akým bláznom to tu ja žijem!“

Ale bol v tom nadhľad, zhovievavosť, aj náznak úsmevu.

December 2016

Namiesto jednej vety

Som na odchode, mama mi podáva prázdne plastové dózy, ukladám ich do ruksaku, keď začne: „Ty akú majonézu kupuješ do šalátu?“

„Prečo, mami, veď ty šalát nerobíš?“

„No nerobím, ale čo k tým rezňom?“

„Myslíš na Štefana? Veď u teba ich vždy jeme s chlebom,“ nechápem.

„No to sme jedávali, kým sme nemali Jarka a Miša.“

„Ty si robila minulý rok šalát? Nepamätám sa.“

„No, nerobila. Veď sa mi ani moc nechce. Už roky som ho nerobila, odkedy sa večeria u teba.“

„Tak čo teda?“ stále nerozumiem.

„Minulý rok si mi ty dala, chalani jedli so šalátom.“

„Jaaaj, veď ti donesiem, urobím viac, neboj sa.“

„Nemusíš nosiť. Zoberiem si, keď budem na Štedrý večer odchádzať od vás.“

„Jasne, mami.“

Zasa sa so mnou zahrala. Stačila jedna veta: „Dáš mi šalát aj tento rok?“

To už je taký jej folklór, patrí k nej. Len mne dlho trvá, kým mi dôjde, kam mieri. Nemám na ňu.

2017

Marec 2017

Nezmar bez palice

„Včera som mala také ľahké nohy, nepršalo, tak som sa vybrala do Kauflandu. Minula som Pyridoxin, reku, kúpim si. Na chodníku stála taká pekná stará pani, zďaleka sa usmievala, ale nepoznala som ju. Pýtala sa – vy sa nebojíte pomedzi autá chodiť cez cestu?

Aha, je mi jasné, prečo sa usmievala. K smiechu alebo do plaču, chodiť cez koľajnice a hlavnú cestu mimo prechod pre chodcov.

Nie, ja si dávam pozor, hovorím jej. Bolia ma už nohy, okolo by som ísť nevládala. A ja už len s palicou, deväťdesiatka na krku, ale vyzerala mladšia. Ja mám osemdesiat osem, hovorím jej. Tak sme na tom skoro rovnako, ona na to. Neviem presne, koľko mala.“

Mama, mama, kedysi si aspoň sľubovala, že pôjdeš cez prechod. Teraz máš tú drzosť, hovoriť mi priamo do očí – do ucha, že si zasa neposlúchla.

„Varím šošovicovú omáčku, aj mlieko som si včera kúpila.“

„Prečo si sa minule bránila? Chceli sme ti doviezť kartón, nie, nie, ja ešte mám. Mlieko a minerálku môžeš mať do zásoby vždy, v škatuliach sa nepokazí, netreba čakať, až minieš posledné.“

Ignorácia, či nepočuje?

„Cestou naspäť už neboli veru ľahké. Ale chodiť musím. Keď bude pekne, musím ich rozchodiť.“

Apríl 2017

Pozdrav tetu

Raz do týždňa veziem mame nákup. Mám to vyrátané. Nasadnem na dvojku, stihnem povykladať do chladničky, do špajze, aj podrkotať, čo nové, mama má obvykle viac. Za oknami sa ustavične niečo deje, aj na schodoch a od susedov čosi začuje, ale nielen to. Na osemdesiatosem rokov je neobvykle čiperná, sleduje televízne noviny, komentuje, kritizuje. Vonku je celkom fajn, kúpila som vankúše na drevenú lavičku, vyskúšame, posedíme v záhradke. Je čas ísť pre Petru. Cestou zamávame susedke, čo sa opaľuje pri kávičke.

„Mala by si ísť pozdraviť, patrí sa to!“ upozorní ma mama.

Obídem teda altánok a vraciam sa.

„Teta, mama ma poslala, že vás mám ísť pozdraviť. Že sa patrí. Tak dobrý deň!“

Zľakne sa, podskočí na kresle, zozadu nás nečakala, rozosmejeme sa obe, pozná mamu.

„Ponáhľam sa, idem pre Petru, potom na jogu, tak aby sme stihli autobus,“ vysvetľujem, že nemôžem zostať dlhšie.

Teta zareaguje na jogu: „Ty tam ako vydržíš byť ticho?“ pýta sa začudovane a šibalsky.

„Ja?“ zahrám prekvapenú, akoby som k slovu mala ďaleko. „Priznávam, že ťažko, občas mi ujde hláška, pobavím spolucvičiteľky, vybuchnú smiechom, mojím príchodom tam klesla úroveň disciplíny, ale majú ma rady.“

Ospravedlním sa, už naozaj musím.

Pred domom ešte pohladím po šedivej hlavičke moju čoraz menšiu mamu, objímem ju.

„Ďakujem, že sa tak o mňa staráš,“ lúči sa dojatá.

„Ale, mama, málo sa starám. Ale aj tak ťa ľúbim, aj keď sa nestarám,“ utrúsim.

„To je pre mňa najviac!“ zachveje sa jej hlas.

Náš večný spor. Jej sa zdá, že robím pre ňu veľa, mne málo. Koľko mi Petra dovolí.

O majonéze

„Včera som si chcela ísť kúpiť chlieb a prišla Ivka. Len tak som to pred ňou spomenula a ona mi nechala celý chlieb! Že kúpila, keby som náhodou potrebovala, ona si kúpi v Súči. Takú radosť mi urobila,“ spustí mama.

„Mami, akoto, že zasa nemáš chleba? Veď Julo sa sám ponúkol, že ti oni budú nosiť v nedeľu, nemusím ja. A stále máš problém.“

„To bolo tak. Najskôr mi nosili, potom mi zavolali, koľko mi majú doniesť, potom som ja volala, nech mi donesú a minule sa nepýtali a nedoniesli.“

Je mi to jasné. Kto by porozumel tomu, že ak mama povie polku, myslí tým tri chleby do mrazáku. Ak povie, že potrebuje maslo, tak potrebuje všetko. Zbytočne jej hovorím, píš si, aby si vedela, keď ti zavolám. Napísané má maslo. Každú vec, ktorú vyložím z ruksaku, komentuje: „Ako vieš, že nemám zemiaky? Presne na toto som si myslela. Aj smotanu potrebujem! Zeleninu som tiež minula. Takú chuť som mala na tresku... No vidíš. Oni mi nevedia nakúpiť. Ty presne vieš, čo potrebujem.“

No neviem. Len skúšam a hádam. Ak niekto sám nevie, ťažko sa mu ulahodí.

„Dobre mami. Budem ti nosiť tri chlebíky, dáš si do mrazáku, ako si bola zvyknutá.“

„Ale nerob si starosti. Veď aj u nás na rohu majú chlieb, to nemám ďaleko. Len tam sa ráno minie a poobede už nie je.“

„Nabudúce ti donesiem.“

„Akú majonézu kupuješ do zemiakového šalátu?“

Túto istú fintu použila aj na Vianoce.

„Alebo urobím Julovi k údenému iba zemiakovo-cibuľový. Zje aj taký. Má rád aj ten,“ skúša ďalej, či sa chytím.

„Mami, ja ti urobím a prinesiem. Na kedy ho potrebuješ? Budú u teba celé prázdniny?“

„Ale čoby! Prídu v nedeľu, budú do pondelka.“

„Dobre. Tak ti prinesiem v sobotu podvečer.“

„Ale to ma mrzí. Nemusela som ti to radšej hovoriť.“

„To už je tvoj problém. A bude ťa dvakrát. Že si mi nemala hovoriť a že ti ho urobím a donesiem,“ smejem sa z nej a rozosmejem aj ju.

„Porozprávam ti, mami, čo som včera začula pri nakupovaní. Niekoho mi to strašne pripomínalo. Rozprávali sa dve tety:

Mladí mi povedali – neopováž sa liezť na stoličku a umývať okná! Tak som sa postavila k oknu, umyla, pokiaľ som dočiahla. Potom som dala handru na palicu a pekne som poumývala aj hore. Ani som im nepovedala. Veď som nebola na stoličke. Čo som sľúbila, som dodržala.“

„Ja nechodím na stoličku! Ja mám taký šikovný rebríček. To si mi iste ty kúpila,“ pohotovo zareaguje.

Nepamätám sa. Asi to kúpil ešte tato.

„Tam sa pekne jednou rukou držím...,“ horlivo vysvetľuje.

Všetky sú rovnaké. Teda nie všetky. Dosť je takých, čo sa opustia a ľutujú, nechajú obskakovať. Tieto staré mamy, bojovníčky, nezmary, hoci veľakrát nezmyselne riskujú, sú mi sympatickejšie.

Deti mi čoraz častejšie hovoria: „Že nebudeš ako babka? Sľúb nám to!“

„Ale budem! Nič nesľubujem,“ smejem sa.

Veľkonočná

„To sekanie som presolila. Taká som sprostá! Nieže by som to najskôr okoštovala, ešte som tam dala za lyžičku soli a Vegety. Nedá sa jesť. Až ma pery pália. Ale to preto, keď robievam také aj s kuracou pečienkou, tam soľ dávam. No sprostá som sprostá. Už mi nič nejde ako kedysi.“

„Mami, prosím ťa, prestaň si nadávať. Kto v tvojom veku toľko navarí, napečie. Tety už len posedávajú a ty chystáš, akoby si v dome mala dievky na polievanie.“

„Ale čoby som.“

Popoludní sa preklikávam textami, čo by bolo vhodné do zbierky Moja malá mama, keď mi padne do oka Veľkonočná. Začítam sa. Bežím dole pre telefón, toto musím mame prečítať. Riskujem, že sa urazí, ale nech.

„Mami, počúvaj. Niečo ti prečítam. Písala som to minulý rok. Vôbec som si to nepamätala.“

Začnem čítať:

„Volal mi Filipko, že ku mne príde spať. Bola som prekvapená, pýtam sa, či sám. Že nie, to by bola nuda, aj s tatinom príde. Že sa na Veľkú noc patrí prísť spať ku babke. Prekvapilo ma to. Necítim sa dobre, najradšej by som niekde zaliezla,“ telefonuje mama. „Veď zavolaj Julovi, nech prídu inokedy, pochopí to.“

„To nieee. Šak si zoberiem tabletku, to bude dobré.“

„Čo si zasa robila, priznaj sa!“

„Aaale, vieš čo? Každý večer mi tu lieta moľa. Len čo si sadnem k telke, hnusoba jedna, preletí mi pred obrazovkou, len aby ma najedovala, hneď mám po nálade. Cez deň kukám, hľadám po stenách, nenájdem nič. Ale večer, zasa. Minule dve Mišo zabil, aj v nedeľu Julo a tá jedna potvora, tá mi tu lieta stále. Tak som vyhodila rezervné periny z postelí na balkón, poprezerala, nič.“

„Z tých vyklápacích postelí, sama?! To sa ti ako podarilo?“

„To nič, mne to ide ľahučko. Z detskej izby som vyvliekla von tie epedy, čo sú na válendách, vykefovala a tá paprča sprostá ma už zase neposlúcha.“

„Prečo jej tak škaredo hovoríš, veď je tvoja. Povedz ručička moja, hneď jej bude lepšie.“

„Paprča je to. Aj s ňou cvičím, ako mi kázali a keď bolí aj tak, vykašlem sa na ňu a necvičím. Filipko si rozkázal štvoraké, čo mu mám upiecť, ale mám nejaké sladkosti pokúpené, nebudem piecť.“

Na druhý deň.

„To sekanie je presolené. To údené mäso bolo slané!“ spustí na mňa miesto pozdravu.

„Mami, údené mäso bolo vždy slané, preto sme ani fazuľovú polievku nesolili, keď sa v nej varilo, len dochutili.“

„To bolo kedysi. Posledné roky vôbec nebýva slané,“ odporuje.

„Veď preto som ti kúpila u Hôrku, že tam je ako kedysi, nie ako tie vákuovo balené umeliny. Mala si ho na Vianoce a chutilo ti.“

„Julovi bude moc slané. Už minule hovoril, že treba menej soliť a potom netreba brať tabletky na tlak.“

„Možno sa len tebe zdá, že je slané, veď uvidíš, čo povie Julo.“

„Istotne mu bude slané. Ale ja za to nemôžem. Keď mu nebude chutiť, nech nechá tak. Nemusí ho jesť, len nech mi nehundre. Dám mu údené so šalátom, aj kuriatko s ryžou spravím, no nech ho neje, ja si ho zjem sama!“

„Mami, veď si ako ten zajko v tom vtipe, čo si išiel ku krtkovi lopatku požičať. Julo ešte neprišiel, ani netuší, že si sekanie robila a už vôbec nie, že si ho údajne presolila a ty už na neho kričíš, nech ho neje.“

Spozornie: „Aký zajko, aký krtko?“

Vyrozprávam jej príbeh: „Zajko potrebuje lopatku. Premýšľa, požičiam si od krtka. Vyberie sa k nemu, cestou uvažuje. Ktovie, či bude krtko doma. A ktovie, či bude mať lopatku. A ak ju aj má, požičia mi ju? Určite nepožičia. Kým príde ku krtkovi, už je taký nabudený, že len čo mu ten otvorí, miesto prosby na neho vychrlí – vieš čo, krtko?! Tak si tú lopatku strč do prdele!“

Mama sa smeje a len tak mimochodom prehodí, že upiekla iba orechové rožky a piškótový koláč s banánom a krémom, poliaty čokoládou.

***

Najskôr ticho, prvý výbuch smiechu, čoraz viac sa smeje, úplne ju vidím, ako si utiera slzy.

„Toto ja takto rozprávam? Nepamätám si to. Tak aj minulý rok? Škoda, že si to nenašla skôr, dala by som si pozor,“ zauvažuje mama.

Nechcem rozumieť

z ničoho nič

bez varovania

hádže do priestoru slová

 

ak človeka nájdu neskoro

netreba mať výčitky

pri tatovi som bola

záchranka prišla okamžite

aj tak zbytočne

 

žasnem

kam siaha

ohľaduplnosť mám

 

miesto strachu z ničoty

bojí sa o deti

keď príde jej čas

nech na ne nepadne vina

Kde je jej miesto?

Sotva sa usadí do kresla, vidím ten nepokoj, ktorý ňou zmieta. Preloží nohu cez nohu, chodidlom začne prudko pokyvkávať.

„Katka išla zasa za mužom do nemocnice a deti nechala samé doma!“ nedokáže skryť rozhorčenie nad počínaním susedinej dcéry.

„Veď sú už veľké. Koľko majú rokov?“ snažím sa ju upokojiť.

„Pätnásť, štrnásť a päť. Čo na tom, že sú veľké? Mama má byť pri deťoch,“ trvá na svojom.

„Muž ju teraz viac potrebuje,“ trpezlivo vysvetľujem.

„Načo tam pri ňom každý deň vysedáva do polnoci? Tým mu nepomôže,“ vytrvalo pokračuje, akoby ma nepočula.

„No asi ho má rada a chce byť s ním,“ hovorím v snahe zastaviť prúd zbytočných otázok.

Znova ignoruje slová, ktoré nezapadajú do jej myšlienkových pochodov.

„Je to dospelý človek, mal by ju sám poslať domov. Deti sa musia postarať aj o zvieratá, aj o seba,“ vymenúva, „je toho na ne veľa.“

„Je to výnimočná situácia, pochopia to,“ dodávam a len tak sama pre seba: „Aj ty by si mala.“

„No ja toto nechápem!“ zvýši hlas. „Aj zajtra ide do Bratislavy, do sanitky ju nezoberú, tak ide vlakom. No ako mu tam pomôže?! Veď na operačku ju aj tak nepustia.“

Vidím, že nie je ochotná vzdať sa svojej línie, prestanem ju chlácholiť a priamo sa opýtam: „Prečo sa tak rozčuľuješ? Oni vedia, prečo to robia. Keď to tak cítia, neodsudzuj ich. Operácia hlavy je náročná, potrebuje psychickú podporu a ak by sa niečo stalo, vyčítala by si, že s ním nestrávila posledné chvíle.“

Nič. Nenechá sa vyviesť zo svojej „pravdy“ a neúnavne obhajuje svoje stanovisko: „Ja by som to nerobila. Ja by som bola pri deťoch.“

„Ty nie. Pre teba bol muž vždy na poslednom mieste, či bol chorý alebo zdravý,“ pomyslím si a nahlas iba: „Pre deti je dôležitejšie poznanie, že mama stojí v ťažkých chvíľach pri otcovi ako teplá večera. Tento pocit potrebujú do života viac.“

Zatne sa a zaryto nesúhlasne mlčí, pochopila, že je na zlej adrese, tu sa porozumenia nedovolá.

O týždeň zvoní telefón:

„Predstav si, že ten Paľo zomrel,“ oznamuje mama. V hlase sa mieša prekvapenie, sklamanie, aj náznak smútku, s týmto nepočítala, zaskočilo ju to. „Katka išla za ním, niesla mu polievku, rozprávali sa a zrazu...“

Neodpustím si poznámku: „Teraz už vieš, aké bolo dôležité byť pri ňom a nie pri deťoch?“

Reakcia nepredvídaná, žiadne seba obviňovanie, žiadne výčitky, spytovanie svedomia, naopak, vyburcuje ju to k odporu: „Ale veď vtedy nikto nepredpokladal, že to takto skončí!“

„No práve,“ nepoviem, pochopiac, že každé slovo je tu márne.

Srdce

Večer zvoní telefón.

„Ukradli nám to tvoje srdce z tatovho hrobu! Teraz sme sa odtiaľ vrátili, hneď ti volám, nie je tam,“ oznamuje mama pohoršene.

„Mami, neukradli, zabudla som ti povedať, keď som tam bola naposledy, po tej veľkej víchrici, ležalo na susednom hrobe.“

„A prečo si ho nedala naspäť?!“ nalieha pobúrene, nechápavo.

„Určite ho neukradli, keby chceli kradnúť, zoberú z opačného konca cintorína, nie od susedov. Hovorím ti, že to bolo po víchrici, vietor ho pravdepodobne odfúkol, niekto zodvihol a dal na najbližší hrob,“ odpovedám vyhýbavo, zámerne nereagujem na prečo.

„No ale prečo si ho ty odtiaľ nezobrala?!“ nenechá sa zmiasť, otázku zopakuje.

„Akoby to vyzeralo, keby beriem z cudzieho hrobu a dávam na svoj? Akoby som ľuďom vysvetľovala, že je naše?“ snažím sa obhájiť svoje správanie.

„To tam chodilo toľko ľudí?!“ provokačne podráždene vyprskne.

„Nechodilo, ale ide o ten pocit, nechápeš?“ dávam si záležať, aby nezaznel ani náznak podráždenia.

„No toto naozaj nechápem!“ hlas sa jej zatrasie od hnevu.

„Jednoducho som si povedala, že tato dovidí aj na ten vedľajší hrob, nie je to životne dôležité, kde srdce leží, jemu by to určite nevadilo.“

„Ale mne to vadí! Takto som sa mohla spoľahnúť, že tam vždy niečo je, hrob je upravený a bolo určite drahé! A ty ho tam necháš, ja by som ho zobrala, ale už nebolo ani u nich,“ dáva najavo, že jej už naozaj dochádza trpezlivosť so svojou zabrzdenou dcérou.

„Mami, nerozčuľuj sa, ja ti rozumiem, ale skús pochopiť aj ty mňa. Ja to vidím inak. Keby si tam bola ty, urobíš po svojom,“ nenechám sa vyprovokovať a trpezlivo vysvetľujem ďalej, čím ju odzbrojím.

Chvíľa nesúhlasného ticha a sama zmení tému.

Sestry

„Volala mi Pavla. Ja som jej volala tri razy po sebe, tak som si hovorila, nech raz aj ona zavolá. Neviem, ako drží ten telefón. Chvíľu ju počujem, potom mrnkoce do toho, hovorím jej, chyť si ten telefón poriadne! Že aj druhí sa sťažujú, mám jej to zakaždým pripomenúť. Ale čo jej to budem stále pripomínať. Nechala som ju, nech si šemotí, ani neviem, čo hovorila, aj tak stále rozpráva to isté, ako ona po doktoroch nechodí, ako ona nič od bolesti neberie, ona vydrží. No keby ju tak bolelo, ako mňa, by som videla, či by si nezobrala! A po doktoroch nechodí, ale každú chvíľu spomenie, čo jej povedali na geriatrii, čo na očnom, čo na ortopédii a nechodí. Minule som chcela, aby sme sa stretli v meste v cukrárni, keď už ku mne nedôjde. Ale kdeee. Veď ona už sama nikde nechodí, len do obchodu. Deti by jej nedovolili, boja sa o ňu, že by sa šmykla, spadla, ona už má tie nohy také slabé boľavé, hlava sa jej krúti, už si ani nevarí, deti jej vždy večer donesú. Má o rok viac ako ja. Veď z nej urobili nesvojprávnu! Toto by som nezniesla, neopovážte sa so mnou takto zachádzať! Vyprávala, vyprávala, aj som sa párkrát nadýchla, že jej skočím do reči, ale nechala som ju tak, ju druhý nezaujíma, len si do kolečka do kola omieľa to svoje. Bože, veď som už ako tá Pavla. Ani som ťa nepustila k slovu, čo ma nezastavíš!“ spamätá sa mama.

Smejeme sa.

Prezradené tajomstvo

„Čo Janko? Prečo jemu babka nedohovorila? Ten nemusel poslúchať?“ pýtam sa mamy na jej brata.

„Á, na neho mama nemala. Jemu, keď niečo vyčítala, len na ňu významne pozrel, naznačil, on ju mal v hrsti. To ja taká nie som, ja keď aj na niekoho niečo viem, nikdy to nezneužijem, nezastrašujem, nevydieram.“

„Čo už mohol vedieť na babku? Morálne prehrešky nemala žiadne, žila po smrti dedka ako svätica...“

„Ale... nebolo to celkom tak.“

„Prosííím?“

„Nechajme to, nikdy som o tom nikomu nepovedala a nechcem to porušiť ani teraz.“

„Mamiii, nebuď jak malá, to mi neurobíš! Vieš aká som zvedavá?“

Zdráha sa, neochotne z nej vyliezajú slová, vety.

„Veď vieš, bola mladá a pekná. Mala tridsaťšesť rokov, keď zomrel tato.“

„No viem, ale ona sa tvárila, že chlapov nikdy nemala v láske. Tak som si myslela, že žila ako mníška.“

„Nie celkom,“ odmlčí sa, premýšľa. „Ja jediná som s ňou spala v izbe, tak o tom viem. Ale vedel to aj Janko. Asi keď mu v noci mama otvárala, niečo zazrel. Preto si robil, čo sa mu zachcelo, nemal žiadny rešpekt. Ostatní nevedeli, netušili. Bola som decko. Mala som desať, jedenásť rokov. Vždy som ten spánok mala taký nanič. Mysleli si, že spím a ja, keď som sa zobudila, nevedela som, čo mám robiť. Či priznať, že som hore alebo sa robiť, že spím, bolo mi to trápne. Richtár to bol. Ženatý, Kača sa volala jeho žena, taká... čo ja viem. On išiel vždy s chlapmi do krčmy a keď išli z krčmy, všetkých odprevadil, rozišli sa po domoch a on sa vrátil.“

„A to odišiel skôr, ako decká povstávali?“

„Pravdaže! Nemohol byť do rána, musel prísť domov, žena si myslela, že je v krčme.“

„A ako to vieš, keď ste sa o tom s babkou nikdy nerozprávali?“

„Veď som ich počula, keď som nespala, povedal jej to.“

Do podrobností sa jej nechce, ani nevie ako, naznačuje iba.

„Voľačo robili, neviem, čo všetko, počula som to, bola som zaskočená, vystrašená, zmätená. Najhoršie, že som to nemohla nikomu na svete povedať. Ani kamarátke. Bola som s tým tak sama. Doteraz o tom nikto nevedel, tak ma to mrzí, že...“

„Ale mamiii, čo ťa mrzí? Veď je to normálne, mne sa to aj zdalo divné, že babka, taká mladá už nikoho nemala. A čo ľudia? Neklebetilo sa o tom po dedine?“

„Neviem, ja som sa s deckami hrala, s dospelými som moc nehovorila, ťažko povedať, hádam nie.“

„A babka sa z toho aj spovedala? Taká pobožná, čo sa naplakala, že ja som venček na hlave nemala, keď som sa vydávala. Vyzvedala, či si ho nezaslúžim a ja som sa len smiala, že venčeky sa už nenosia, gerberu som mala vo vlasoch.“

„No istotne sa spovedala.“

„A ako?“ smejem sa. „To by som rada počula.“

„Nemala som ti to hovoriť, toľké roky som to držala v tajnosti.“

„Čo si vyčítaš? Vieš ako si babka u mňa šplhla? Normálna zdravá žena s túžbami, nemala sa za čo hanbiť. Jediné, čo jej zazlievam, že to nedokázala zariadiť inak, aby si ty nemusela byť toho svedkom.“

„A ako? Bolo nás päť a miesta málo. Dievčence spali v kuchyni, chalani v komore, ja by som sa tam už nezmestila.“

Ešte na druhý deň telefonuje a prosí ma, nech to nehovorím svojim deťom, tak veľmi ju trápi, že prezradila tajomstvo. Vraj chce, aby si zachovali peknú spomienku na babku.

„Mami, pre pokoj tvojej duše, nepoviem. Ale ver mi, že práve toto bude pre mňa tá najkrajšia spomienka na babku, že žila ako žena, ktorá sa nebála naplniť svoje túžby, prekonala strach z Boha aj susedov, len to, že neuchránila teba, to mi je ľúto, ale taká bola doba. Sama babka rozprávala, ako na kopaniciach spali s rodičmi v jednej veľkej posteli, deti ‚konča nohú‘, tak je pravdepodobné, že tiež boli svedkami všeličoho a nikoho netrápilo, čo sa v tých malých hlavičkách odohráva, ako to pochopia, vyrovnajú sa s tým. Ver, že aj moje deti by ju za to neodsúdili, mali by rovnako pochopenie. To len vaša generácia si nesie so sebou akési predsudky, zábrany, pokrivené predstavy o tom, čo je morálne a čo nie. Richtár si mal spytovať svedomie, on mal ženu, ktorej klamal,“ uzatváram debatu.

Dobroty

keď matkám

dochádzajú slová

začnú rozmaznávať stravou

dospelé deti vnuka vnučku

snažia sa ulahodiť ich jazýčku

 

spoločne maškrtia

zároveň hundrú

prečo nás napchávaš

násobíš váhu

 

kým neprehliadnu

 

toto nie je o jedení

v každom súste je ukrytý

kus maminej nehy

Tajomstvá našich mám

v náznakoch čítam

všetko bolo inak

ako sa zdá

chcem poznať pravdu tvojich pocitov

skôr než ju odnesieš TAM

 

striehnem na teba

rozprávaš o iných

prúd cudzích malicherností

hoci ma nudí

nejde zastaviť

 

možno unikáš zámerne

životy susedov nebolia

Kedysi, potom, dnes

nevychovala som ťa dobre

zbytočná snaha

pozri

kolegova dcéra

správa sa inak

 

máš divné názory mama

prečo nie si ako tamtá

 

padajú výčitky

 

druhé mamy

dávajú deťom toľko

ja ti málo pomáham

 

robíš viac

než si zaslúžim

nebuď príliš skromná

v tvojom veku

je pomocou

postarať sa o seba

som na teba hrdá

 

nespokojné samy so sebou

 

urobili sme

čo bolo v našich silách

s chybami

no dobrým úmyslom

 

dozreli do zmierenia

Povaha

„Všimli ste si? Mama je ako vymenená. Akási vyrovnaná, pokojná, ja ju nespoznávam. Nezvyšuje hlas, nevybuchne pre maličkosť, dokonca menej ohovára, je akási tolerantnejšia,“ uvažujem nahlas, či si zmenu všimli aj ostatní.

„Mám pocit, že Betka z domu oproti má na ňu dobrý vplyv. Odkedy s ňou chodí na prechádzky, pozorujem, že sa mení. Akoby jej pokoj bol nákazlivý, nasáva z nej pohodu. Škoda, že sa nenašli skôr. Bývajú tu celé roky a sotva sa pozdravili. Mame pripadala akási uzavretá, odmeraná, zdanie často klame. Je to dobrá osôbka,“ dodávam.

Prešli týždne, mesiace, možno aj dva roky.

„Tá Betka, ju nič nevyvedie z rovnováhy! Minule tam prídem, sedíme pri káve. Vonku čosi vrčí, pýtam sa jej – teba to nevyrušuje? A čo? Ja nič nepočujem. Ty nepočuješ, ako to tam celý čas vrčí? Už odkedy som prišla. Ahaaa, už počujem. A zasa nič. No chápeš to? Ani sa nešla pozrieť, kľudne si chlipká ďalej. Alebo tie deti. My sa rozprávame, Jano nám skáče do reči, myslíš, že ho okríkla? Nie. Ešte aj keď sme hrali scrabble, nechala ho, nech nám do toho nazíza. Veď už je to veľký chlapec, poslala by som ho preč. Piekla pagáčiky. Máme jeden recept, ale nespoznala by si ich. Ona je taká. Nikdy tam nedá, čo treba. Vždy o jedno vajce menej, syrom len tak postraší, a potom sa čuduje, že moje sú lepšie. Na jedlo je lakomá. Pritom na zubnej paste nešetrí, čistiace prostriedky má od výmyslu sveta, ale v kuchyni... Ešte aj vodu zo slížov nevyleje, aj tá sa zíde,“ noha cez nohu, pokyvuje chodidlom a prudko gestikuluje.

Počúvam, neurčito sa usmievam, len sem-tam slabo zaprotestujem, nech ju nerozčúlim.

„A tú kávu, keby si len videla... mieša ju tou lyžičkou, jak opreteky, div ju neporozlieva,“ zúrivo predvádza, cinká o šálku, až si zo svojej vyšplechne na tanierik.

„Tak sa predsa turecká káva nepije! Zľahučka zamiešam, položím lyžičku na tanierik, nechám usadiť a viac sa lyžičky nedotknem!“

... a taká bola kľudná, kým ju Betkin kľud nezačal rozčuľovať.

Po úraze

„Nikdy som nemala také zásoby, ako keď sa teraz ty o mňa staráš,“ telefonuje mama.

„Bola by som radšej, keby si mi napísala na papierik, čo potrebuješ, takto len hádam a možno ti nosím blbosti a nie to, čo potrebuješ.“

„Dobre si nakúpila, aj tvoj koláč bol vynikajúci, len ma to mrzí, že ťa tým zaťažujem. Veď by som sa obišla, chlieb ešte mám v mrazáku, nič mi netreba. A ty si zapisuj, čo koľko stojí a preveď si z účtu!“

„Neboj sa, mami, zapíšem.“

„Veď ťa ja poznám! Ako minule. Pozerala som výpis a vôbec si si nestrhla... už ani neviem, za čo,“ zvyšuje hlas.

Len sa usmejem.

„Dievča moje, máš dosť svojich starostí,“ neprestáva lamentovať

Zastavím ju: „Mami, nemohla by si sa z toho tešiť, alebo aspoň netrápiť sa preto?“

„Keď som taká nemožná. Po tom páde sa bojím sama, ale musím sa vzchopiť, prekonať to.“

„Je to prirodzené, chce to čas,“ utešujem ju.

„Ale ty si nerob starosti, dievčatko, naozaj nič nepotrebujem.“

„Pre mňa to nie sú žiadne starosti. Nechápeš? Chcem ti urobiť radosť, nie ťa trápiť, prestaň si robiť výčitky!“

„Ale keď...“

„Z čoho si mala väčšiu radosť? Keď si ty nám nosila, piekla, alebo keď teraz tebe my?“

Zaskočím ju otázkou, začne habkať, hľadá slová, nenachádza.

„No vidíš! Dosť bolo tvojich radostí, dopraj konečne aj nám!“

Rozosmeje sa, ja s ňou a je koniec horekovaniu.

Máj 2017

Drobučká

nepoddáva sa starobe

zrána pozbiera sily

úsmev cez bolesť

chce byť užitočná

obšíva vypeká

 

málo ti pomáham

občas zavzdychá

odmieta pravdu

najväčšou pomocou

v istom veku

postarať sa o seba

 

za maličkosti chváli

ďakuje

vo vnútri klopím zrak

najlepšie viem

niet za čo

dalo sa viac

 

ubúdajúci čas

zaoblil hrany

pod ťarchou neodvratného

vďačné že sa máme

všetko zlé zabudnuté

prítomnosť v prvom rade

 

hoci by niekto vrátil

stratené roky

nezmenilo by sa nič

sme také

Ako na ňu

„Ak ešte niečo potrebuješ, povedz, prídem s Petrou, vozík uvezie. Nemusíš brať ohľady. Ideme sa naobedovať na Žemberák, odtiaľ na nákup, ak si dovtedy spomenieš, zavolaj.“

Petru nechám na slniečku, vybehnem hore. V kuchyni vykladám potravinový nákup, nový svetrík a dve tričká, nech aj doma chodí upravená. Až potom sa odhodlám k činu, na ktorý zbieram odvahu už vyše mesiaca.

„Tuto som ti, mami, vytlačila jedálny lístok z apríla a mája. Vieš, to sú tie obedy, čo rozvážajú seniorom, aj teta...“

Nenechá ma dohovoriť, pretne priečne rukou vzduch: „Nie!“

„Nechceš si to aspoň pozrieť? Môžem ti to tu nechať?“

„Nie!“ zopakuje rukou rovnako rázne gesto.

Vrátim obal naspäť do ruksaku, mama okamžite mení tému. Ukazuje mi akúsi obálku, snaží sa vytiahnuť kartičku. Opuchnuté kĺbiky na prstoch nerešpektujú jej vôľu, znervóznie, strčí mi ju do ruky: „Vyber to sama!“

Čítam, susedina vnučka sa vydáva. Mama rozpráva, kde a koľko hostí, nevnímam.

Tak ďalej budem vláčiť zemiaky, zeleninu, cibuľu cez celé mesto a ty budeš týmito boľavými rukami čistiť a krájať, stáť pri kuchynskej linke...

Ide nás odprevadiť na zastávku, urputne sa venuje svadbe od susedov.

Petra na mňa pozerá s očakávaním, je zvedavá, ako zareagovala babka, doma sme to preberali. Poviem iba: „Ani si to neprečítala.“

Babka sa tvári, že nepočuje a rozpráva si svoje.

Ostáva nám polhodina. Nemám v pláne po takomto kategorickom odmietnutí čokoľvek ďalej podnikať. Cítim sa porazene. Zrazu mi niečo v hlave cvakne. Nevzdávaj to! Skús!

„Som trochu sklamaná, mami! Myslela som, že si to aspoň prečítaš. Nečakala som, že budeš nadšená, ale že mi dáš aspoň šancu, porozprávať sa o tom. Viem, aké je ťažké variť pre jedného. Potom ješ štyri dni to isté a nedivím sa, že ti nechutí, že sa musíš do jedla nútiť.“

„Tak mi to teda daj. Pozriem si to.“

Veľa si od toho nesľubujem, ale predsa aspoň malá nádej.

„Budem ich vyčkávať, kedy prídu,“ špekuluje.

„Chodia pravidelne, načas, majú harmonogram rozvozu.“ Nemám to overené, oblbujem.

„Ale čo budem potom robiť?“

„Čo budeš robiť? Umývať obedár. Kúpim ti krásny antikorový.“

Smeje sa.

„Čítať, lúštiť krížovky, hrať scrabble s Betkou, pozerať telku. Cez sviatky a víkendy si uvaríš, nebudeš celkom odstavená od sporáku. Ide mi hlavne o to, aby si mala pestrejšiu stravu. Každý deň inú polievku, dva dni v týždni si môžeš dokonca vybrať z dvoch jedál. Myslela som, že to bude pre teba aj príjemné spestrenie. Také vzrúšo. Ktovie, čo bude dnes na obed, aké to bude, jednoducho prekvapenie. Čo nezješ na obed, zostane ti na večeru.“

Klesne spotreba zemiakov a chleba, mám prehľad, koľko ho zješ a na tvoj cukor s číslom deväť je to pohroma.

Už je prístupnejšia, zďaleka nie naklonená tejto myšlienke, ale ani nepriateľská, zaťatá.

Usmieva sa. Využijem situáciu, objímem ju a do ucha poviem: „Mutek malý!“

Vybuchne do smiechu. Tak mi hovorievala ako decku, keď som neposlúchala a bola zanovitá.

Keď odchádzame, pohladím ju po strapatej hlávke: „Vieš, že som nikdy nič neurobila proti tvojej vôli. Vybavím ti, len ak ty budeš chcieť. Iba o tom porozmýšľaj.“

Deti

Mama je nespokojná. Ustavične mi spomína nejaké podielové listy, ktoré má uložené v istej banke, nevie, či je to výhodné. Chodia jej výpisy, ale bola by radšej, keby som to prevzala na seba. Občas mi podstrčí výpis, aby som to skontrolovala na webe, aký je vývoj, či je to skutočne aj bezpečné, ako ju uistila pracovníčka banky.

Priznávam, že to beriem jedným uchom dnu, druhým von, nezaoberám sa tým. V poslednej dobe nalieha čoraz viac. Sadnem teda k počítaču, vyhľadám informácie, je to slušné na dnešné pomery, pomaličky, ale rovnomerne hodnota podielových listov stúpa. Našla som aj informáciu o možnosti darovania, bez poplatkov, bez dane z darovania.

„Mami, ak sa teda chceš silou mocou zbaviť tých podielových listov, nebudeme ich rušiť, nikam prevádzať. Stiahla som darovaciu zmluvu, napísala na Jula, skočíte to do banky podpísať.“

„Ale prečo Julovi? Veď ty sa o mňa staráš!“ namieta.

„Rozprávali sme sa o tom veľakrát. Nepomáham ti iba ja. Každú nedeľu chodia za tebou, čo potrebuješ, pomôžu.“

„Ale Julo nikdy nevidí, čo by som potrebovala. Ty mi to donesieš skôr, než ti poviem.“

„Mami, to je chlap. Je to o komunikácii. Keby si mu povedala – teraz to potrebujem! Nie okúňať sa, veď voľakedy, keď budeš mať čas, chuť, nie je to také súrne, čuduješ sa, že potom na to zabudne?“

Nepozdáva sa jej to: „Tak aspoň napoly si to rozdeľte!“

„Mami, toto som ti tiež už veľakrát pripomínala. Pamätáš sa, ako Vlado neplatil výživné? Nemusela som vtedy siahnuť deťom na sporenie, Julo mi sám od seba začal posielať na účet peniaze miesto neho, kým si deti nevybavili sociálne štipendium. Bol sám, zarábal slušne a moje deti boli tak trochu aj jeho. Kupoval im darčeky, nie lacné a dal nám každej aj hotovosť – urobte si radosť! To som ešte bola vydatá, ale nemali sme na rozhadzovanie. Doteraz si pamätám, že som si vtedy kúpila kolieskové korčule a značkové rifle. A predstav si, že on si to už ani nepamätá. Nepísal si to, nečakal, že mu to niekedy vrátim.“

„Ty si taká dobrá,“ zmieruje sa s mojím návrhom mama.

„Ja?! Predsa Julo je dobrý! Ktorý brat by takto nezištne pomáhal? A pamätáš, ako si vtedy hovorila o pani V.? Nevieš si zapamätať mená, o jej synoch vždy hovoríš – ten chudobný a ten bohatý. Julo len zauvažoval – ako môže byť v jednej rodine bohatý a chudobný. Toto bolo obrovské! Toto vyjadruje, aký je. A vieš aký má dôchodok?“

„Ale na teba sa môžem spoľahnúť,“ pokračuje v tom svojom.

„Tak sa teda zmier s tým, že máš dve dobré deti!“ končím diskusiu a už dávam iba pokyny.

„V nedeľu ich na to priprav, ja vám v týždni zmluvu doručím.“

V pondelok.

„Julo bol taký dojatý, že nemohol rozprávať a Renátka povedala, že jej sa to netýka, nemala by do toho zasahovať, ale malo by to ísť na polovicu,“ hlási mama.

„Ja to Renátke vysvetlím, neboj.“

 

Gabika veľmi si vážim tvoj „úmysel“

ale chcem ťa poprosiť, aby si sa nesprávala takto veľkoryso

(my aj tak vieme, že si dobrá duša)

predsa aj ty potrebuješ finančné rezervy,

takže ťa prosím nerozhadzuj!

 

no dovoľ! ja nerozhadzujem

ja hádžem späť, čo bolo hodené mne

ty si ešte nebola naša

takže nevieš

Julo bol sám a moje deti boli tak trochu aj jeho deti

keď Vlado neplatil výživné, nemusela som siahnuť na úspory detí

posielal mi miesto neho môj brat

deťom dával veľkorysé dary (aj finančné)

a nielen im, aj mne – urob si radosť, povedal a dal mi 10 000 Sk!

kúpila som si kolieskové korčule a značkové rifle

ja nezabúdam, Julo na svoje dobré skutky, zdá sa, áno

moje deti sú už dospelé a váš Filip bude ešte dlho potrebovať

kým sa dovzdelá a postará sám o seba

keď mama hovorila o synoch pani V.

bohatý a chudobný, nevie si zapamätať mená

Julo iba poznamenal, nechápem, ako v jednej rodine môže byť chudobný aj bohatý

takýto je môj brat

a našiel si aj dobrú ženu

tuším Renátka sa volá

tak sa neondite a choďte si to prepísať

viem, že keby sa v budúcnosti niečo nepredvídateľné stalo, že nás nenecháte na ulici

zatiaľ sa viem postarať a pozháňať peniaze pre Petru, využiť príspevky, vyzbierať 2% z daní...

2018

Január 2018

Komu niet rady, tomu niet pomoci

„Volala som Gite. Aby mi zas nedohovárala, že sa neozvem,“ začína mama raňajší rozhovor.

„Pochvaľovala si, ako dobre im varia. Vo štvrtok im doviezli každému dva rezne, v piatok mali kura s ryžou. Nevie si to vynachváliť. Ale čo ja by som robila s dvomi rezňami?! Ostalo by mi na druhý deň, doniesli by mi nový obed a akurát by som z toho bola nervózna. Oni sa ľúbia najesť. Videla som to na rekreácii. Nikdy nenechali na tanieri. To ja som dávala dojesť tatovi. Len mi povedz, čo celé dni robia?!“

„Mami, každý má inú povahu. Gita s Rudom bez výčitiek svedomia oddychujú. Svoje si už odrobili, užívajú si takú dôchodcovskú dovolenku.“

„No predstav si, že ja by som sa naraňajkovala a sadla si so založenými rukami na lavicu a čakala, kedy mi donesú obed a bola z toho nervózna.“

„Ale oni nie sú nervózni. Hovorím ti, že je to o povahe, nastavení.“

„Veď dobre. Ja im to nezávidím. Nech si každý robí, ako mu to vyhovuje. Len nech nepresviedčajú mňa.“

„Gita ťa presviedčala?“

„To nie. Ale vychvaľovala sa, aké je to výhodné, ako im je dobre. Tak som sa jej opýtala – Gitka a čo celý deň robíte? Ráno sa naraňajkujeme, potom sa pomotáme, dovezú nám obed, poobede si pospíme. No chápeš to? Potom čo robia v noci?“

„Možno si zoberú tabletku a spia aj v noci, asi im to tak vyhovuje. Hlavne, že sú spokojní.“

„Ja by som teda nebola spokojná.“

„A ja veru áno. Keď budem mať osemdesiat, nechám si voziť obedy a budem si maľovať. Ja keď si nesiem maľovanku a farbičky, až sa tak trasiem od nedočkavosti a tešenia, ako sa ponorím do farieb a všetko ostatné sa rozplynie. Kúpim si ešte väčšie pastelky a budem maľovať a maľovať.“

„To ti závidím. Ja by som nevedela, akú farbičku mám použiť a bola by som z toho nervózna.“

„Veď každý si vyberie podľa seba. To je ono. Nič nie je predpísané. Máš vytlačené iba kontúry, kvety, motýle, rôzne motívy. Farba sa ti sama ponúkne, aby ti to lahodilo oku.“

„Tebe. Mne nie.“

„Tak by si vyberala náhodne a čakala, čo ti z toho vznikne.“

„Lenže ja by som s tým výsledkom nebola spokojná a už by sa to nedalo zmazať.“

„Aha, tak to mi nenapadlo.“

Mama si uvedomí, kam sme sa dostali a smejeme sa obe.

Obvyklé tanečky našej babičky

Dnes má dcéra dovolenku, ponúkla sa, že ma zoberie autom do obchodného centra, urobíme si niečím radosť, popritom aj babke nakúpime a pôjdeme ju pozrieť.

Ráno v našej pravidelnej telefonickej polhodinke mama len tak prehodí: „Prebehnem dnes do Kauflandu, potrebujem nejaké drobnosti k Veľkej noci.“

„Nechoď, mami, pozri, ako je vonku, povedz, čo potrebuješ.“

„Ale nieee, vystihnem, keď nebude pršať, ako a kedy by si mi to doniesla.“

Nechcem jej prezrádzať naše plány, nikdy nie je isté, ako dopadnú a babka potom stojí pri okne, čaká, hundre – kde len toľko trčia.

„Vieš čo, mamula, napíš si zoznam, ja za chvíľku zavolám, nadiktuješ mi.“

„Ja ho mám, ale toho je veľa, to nemôžem od teba chcieť,“ okúňa sa.

„Mami, diktuj, kým ti pekne hovorím, lebo ti to poviem ako Ivana.“

„Tak mám?“

„Diktuj!“

„Ale ako mi to ty donesieš? Veď ja by som si vlastne mohla prísť preto autobusom. Na zastávku to nemám ďaleko,“ vymýšľa.

„Dobre, mami. Je streda, ak ti to neprinesieme do piatku, tak nasadneš na autobus a prídeš si preto. Dohodnuté?“

„Ale tú minerálku a mlieko,“ zaváha. Kartón mlieka a celé balenie minerálky, to už dochádza aj jej, že trochu prestrelila.

„No, bóže! Požičiame ti vozíček, čo to do Biskupíc nedovezieš?“

Už sa smejeme obidve.

Tesne pred rozlúčkou ešte utrúsi: „Ach, ja som taká sprostá, radšej som ti nemala hovoriť, čo potrebujem, aj tak máš dosť svojich starostí, ešte ti pridávam.“

„Skvelé, mami! Tak by som ti nakúpila a doniesla, čo nepotrebuješ.“

Zasa smiech.

Moja zlatá mama. Ešte stále má zmysel pre humor.

Mami, do toho!

„Nemôžeš súdiť, keď nepoznáš obidve strany,“ rozhovorí sa mama. „Aj Anču som odsudzovala, verila som vtedy babke. Tá sa žalovala, že nesmie do kuchyne, že jej nevesta povie – babka, tam máte svoj kútik, choďte si sadnúť! Ktovie, ako to bolo.“

„Áno, mami, ja som sa s tetou rozprávala. Je to už dávno, ale doteraz spomína, ako sa bála, keď babka niečo zohrievala. Skôr, ako vypla plyn, išla si zobrať hrnček zo sporáka, nepoužila chňapku, ale uško obalila do fertuchy, neraz museli hasiť, potom jej zakázala. Nechcela jej zle, bála sa predovšetkým o ňu. Nikdy na ňu nezvýšila hlas, starala sa ako najlepšie vedela. Babka nakoniec neveste zverila rodinný prsteň, nie dcéram, ktoré ju iba občas navštívili. Dôverovala jej, že ho odovzdá ďalej.“

„Starí ľudia sú nekritickí... šak aj ja som už stará,“ začujem od osemdesiatšesť ročnej ženy len takú vsuvku, také mimovoľné vypustenie myšlienky, ktorá prebehla jej podvedomím, nevenuje jej väčší význam, pozornosť a pokračuje: „Aj teraz. Stále upozorňujú, že počas tropických horúčav sa starí ľudia nemajú zdržiavať vonku. Myslíš, že poslúchnu? Minule som si prebehla pre lieky, vieš, koľko som ich videla s paličkami stupkať cez tie najväčšie horúčavy?! Potom v správach len počujem, koľkých odviezla sanitka, koľkí skolabovali. Nedajú si povedať. To ja...“

Zbožňujem túto jej nesmrteľnosť. Kedysi pobúrene komentovala článok o zrazenej sedemdesiatročnej starenke: „Sedemdesiatročná starenka?!“

„Čo sa ti nezdá, ako to mali napísať?“

„Sedemdesiatročná pani. Aká to je starenka?“

Možno by ju dnes pobúrila aj osemdesiatročná.

Len trpezlivosť

Pred Vianocami mi telefonuje brat: „Mám taký nápad. Chcel by som mame kúpiť taký ľahký a pritom teplý paplón. Objednali sme si od jednej českej firmy, sme s nimi veľmi spokojní. Aj obliečky sú z takého mikroflanelu, hrejivé už na dotyk. Len neviem, ako je na tom mama s perinami. Chcel by som ju konečne milo prekvapiť, toľké roky sa snažím a nedarí sa mi.“

„To je naozaj výborný nápad! Mame som kúpila letný paplón, veľmi si ho pochvaľuje práve preto, aký je ľahučký, ale na zimu vyberá starý, klasický, hrubý páperový, ledva ho udvihne. Tomuto sa určite poteší!“

***

„Tak čo, mami, ako sa ti spalo pod novým paplónom?“ pýtam sa po Vianociach.

„Vieš čo, nemala som tie nové obliečky oprané, tak som dala svoje, sa mi zdá, že boli malé, lebo tam bol taký natlačený, no, nebolo to ono. Uvidím, keď ho prezlečiem. Zajtra operiem.“

***

Neviem sa dočkať, tak veľmi mi záleží, aby bola spokojná. Brat bol ako dieťa večne nespokojný, neústupčivý a celá rodina sa išla pretrhnúť, aby mu vyhoveli. Už je dávno dospelý, svet mu nedoprial všetko, po čom túžil, internát a vojna mu pristrihli krídelká, dali najavo, že nie je stredom vesmíru. A mama, akoby oneskorene chcela vyrovnať rozdiely, vynahradiť mi odstrkovanie. Mňa vychvaľuje, brat, nech robí čo robí, s ničím nie je spokojná.

„Všetko, čo si mi ty kúpila, používam a on, len vymýšľa sprostosti. Načo mi je nová žehlička, čo len budem sušiť v tej sušičke a tú vaničku na nohy! Ani raz som ju zo skrine dole nedala!“ vymenúva nepotrebné veci. „Ja mu to po rokoch postupne nosím, šak on si aj tak nepamätá, že mi to kúpil.“

Ale pamätá. Počujem to podľa nástojčivosti v hlase, ako rád by sa jej konečne zavďačil.

Ďalší telefonát od mamy: „Neviem, čím to bude, ale odkedy spím pod tým novým paplónom, rozbolí ma v noci pravé rameno a celá ruka.“

„Mami, to je náhoda. Bolelo by ťa aj pod starým. Vieš, že každá zmena počasia sa ti na zlomenom ramene prejaví. Aj mňa po dva dni pobolieva krčná chrbtica, ver mi,“ utešujem ju.

„Myslíš? Ináč je príjemný, teplý a naozaj ľahunký.“

Vydýchla som si. Konečne je naladená pozitívne, teším sa ako na Nový rok, keď prídu všetci na návštevu, brata pochváli.

Neverím vlastným ušiam, keď začne rozprávať, ako má obliečka zips na dlhej strane, nie ako je zvyknutá, na krátkej. Je v prostriedku, nie od kraja po kraj, ledva ho do rohov napchala, kto to kedy videl takto naopak...

„Mami, prečo si nezačala tým dobrým?“ preruším ju.

„Veď si mi hovorila, že je ľahunký, teplučký, tak si mala najskôr toto povedať a potom o nedostatkoch,“ snažím sa usmerniť ju, keď vidím sklamanie v očiach brata a švagrinej.

„Nebudem ja už nič hovoriť, vidím, že ste so mnou stále nespokojní,“ zlomí sa jej hlas, plač na krajíčku.

Uf. Hovorím si, toto nedopadne dobre, nemala som sa zamiešať. Horúčkovito rozmýšľam, ako zmeniť tému, ale skôr než ja, mení ju mama, ani neviem ako a sme pri jej susedoch, toľko má nového, čo videla spoza záclony.

Február 2018

Streda ráno.

„Kúpila som biele chryzantémy, takú bohatú kyticu mi urobila, aj stuhu peknú, do celofánu zabalila a len dvanásť euro! Som myslela, že zle počujem a naozaj. Aj sme sa porozprávali, predstav si, má za muža kolegyne z banky syna! Rozmýšľala som, že ten čierny kabát je moc ťažký. Ale keď si dám ten kožený, to zase nemôžem mať k nemu sukňu,“ spustí na mňa do telefónu.

„Nedávaj si kabát. Ten je vyslovene zimný. Daj si radšej nohavice a ten kožák. Hlavne topánky si daj tie členkové, čo sme kúpili naposledy, bude aj cirkevný obrad, nech ti v kostole a pri hrobe nie je zima od nôh, bude to trvať dlhšie.“

Mama už je čiperná, už má odsmútené, chystá sa na spoločenskú udalosť.

Zaľúbené ľúbené

Sedíme v našej obľúbenej kaviarni-cukrárni, moja mama a všetky dcéry.

„Saša sa po tretíkrát rozvádza,“ oznamujem najstaršej správu o jej rovesníčke.

„Nechápem, načo sa potom vydáva?“ zareaguje moja mama.

„Lebo svadba je dobrá žúrka! Ona nerozmýšľa vtedy, čo bude po svadbe,“ reaguje Iva.

„Skôr si myslím, že sa vydáva zamilovaná. Je dokázané, že zamilovanosť netrvá večne. Buď prerastie do hlbšieho vzťahu, alebo sa partneri rozídu. Môže trvať pol roka, rok a Saša sa vtedy rozvádza,“ pridávam svoj názor.

Iva na mňa pozrie pochybovačne a vyhlási: „Ja Jarka stále milujem!“

„Po piatich rokoch ho ľúbiš. Toto už nie je zamilovanosť. To je láska. Máš ho rada aj s jeho chybami. Nepozeráš na neho cez ružové okuliare,“ vysvetľujem, čo ona aj tak vie, nechala som sa strhnúť.

„Ale on nemá chyby!“ pokračuje v hre.

„Že zabúda na dohovorené stretnutia, nie je aspoň malá chybička? Mal tu byť teraz s nami.“

„Zabudol, lebo má veľa práce. Rúbe drevo,“ obhajuje ho.

Vytiahne mobil a necháva kolovať, čo jej Jarko dokáže. Fotí si ho pri pílení, vŕtaní. Jej sestra nemešká, vytiahne aj ona a ukazuje svojho Miša pri zváraní:

„Toto tvoj Jarko dokáže?!“

A my s mamou sa už len smejeme a tešíme, že sa majú všetci radi.

Ťazadlo

„Objednala som sa na trvalú. Už mám tie vlasy hrozné. Za mlada som ich mala pričapené na hlave, musela som chodiť na trvalú, aby som s tými štyrmi vlasmi vykúzlila nejaký účes a teraz naopak, nie a nie ich očesať, stoja mi, jak keby som bola pod elektrickým prúdom,“ spustí mama.

„Áno, vyzeráš niekedy jak majster EN,“ smejem sa.

„Budúci utorok idem.“

„Už si mohla počkať, až bude lepšie počasie, aj tak teraz nikam nechodíš.“

„Už to nemôžem odkladať, veď sa sama seba naľakám, keď idem okolo zrkadla. Keby boli zlé cesty, neni problém, zavolám, že neprídem. Neboj sa, mám to blízko, cez jednu ulicu.“

***

„Tak zajtra ráno mi nevolaj, ja ťa prezvoním, keď sa vrátim,“ pripomína mi v pondelok.

V utorok sa zobudím do zasneženej krajiny, čakám, že mama zazvoní a oznámi mi, že teda nikam nešla. Telefón mlčí. Odhrniem sneh na dvore, pred domom, nakúpim, kontrolujem telefón, žiadny zmeškaný hovor. O jedenástej mi je jasné, počasie ju neodradilo, s najväčšou pravdepodobnosťou sedí u kaderníčky. Umývam riad, keď počujem zvonenie. Všetko nechám tak a volám jej.

„Tak čo, mami, zdá sa, že počasie ťa neodradilo,“ začínam rozhovor.

„Vieš čo, u nás boli chodníky mokré. Žiadny ľad, ani sneh. A ja som išla po ceste. A pri DEMY niekto posypal zasnežené chodníky tak na husto takým drobným štrkom, až ku kaderníčke. Tak sa mi dobre kráčalo,“ ubezpečuje ma mama.

Na krátkom úseku podozrivo veľa dosť protichodných údajov. Mokro, sucho, sneh, ako potrebujem počuť, tak bolo.

Som rada, že je doma, nesnažím sa ju na ničom nachytať, nekomentujem.

„Mala tam všelijaké časopisy, také, čo nepoznám. Žiadne klebetince, ale krátke životopisy o starých známych hercoch, čítala som si, ani mi nebolo dlho. Taká som spokojná, že to mám za sebou, veď som sa hanbila aj pred susedou. Eva je vždy upravená a ja také ťazadlo.“

Počúvam prúd slov, o obrazoch, zbierke bábik, perfektnom vybavení, o všetkom, čo stihla v kaderníctve v rodinnom dome popri čítaní zaregistrovať. Jej úvahy, z čoho tá baba žije, keď u nej nikdy živej duše nestretne, istotne ju rodičia podporujú, rozvedená, dvaja synovia. Vnímam už len melódiu, vďačná, že má záujem. O ľudí, okolie, aj dobre vyzerať.

Mamin nos

„Ahoj, mamula, ledva som to stihla. Práve som sa zobudila, bežím dole k telefónu, aby si nemala strach, keď budem meškať,“ hlásim sa o pol desiatej.

„Ale nie. Veď si presná. A čo si tak dlho spala? Veď dnes svieti slnko. Nie je pochmúrne ako včera. Vtedy je na spanie.“

„Ja ti neviem. Ja keď svieti slnko, som taká natešená, že je pre mňa radosť aj spať,“ smejem sa.

„Mňa od rána svrbí nos, tak som bola nespokojná, či sa ti voľačo nestalo.“

„Ale mami, veď mňa si učila, že keď ťa svrbí dlaň, niečo dostaneš, keď nos, niečo ťa bude mrzieť. To znamená, že sa to týka teba, ty budeš s niečím nespokojná, niečoho budeš ľutovať. Ako ti napadlo, že inému by sa niečo malo stať?“

„Takto to bolo? To mňa by potom svrbel každý deň. Kedy som ja bola so sebou spokojná?“ priznáva sebakriticky, ale s úsmevom.

Kto koho poslúcha

„Už ma tie ruky neposlúchajú,“ začína rozhovor mama. „Včera som zamiesila na anglický keks, chalani ho minule spomínali. Tak sa mi to ťažko miesilo, kedysi som dávala margarín, teraz už zas hovoria, že maslo je zdravšie, tak som to mala také tuhšie. Dnes mám tie kĺbiky opuchnuté, boľavé, už to nebudem môcť robiť. Vždy som to robila po pamäti a boli pekné, teraz ich mám veľké jako lopaty, neni som s nimi spokojná. Večer som zamiesila ešte na pagáčiky, do rána som si odpočinula, tak dnes ich dorobím a upečiem. Aj parené buchty spomínali, ale na tie si už netrúfam. Ale možno raz ešte spravím,“ plánuje.

Počúvam. Nemá zmysel protestovať. Presne viem, ako to prebieha. Nie, žeby povedala – chalani, mám boľavé ruky, nebudem už piecť. Naopak. Donekonečna sa bude vypytovať, ponúkať, čo by som vám budúcu nedeľu upiekla? Aby jej urobili radosť, rozkážu si.

„Myslela som, že D vitamín je iba zo slnka,“ mení tému. „A nie. Hovorili včera, že všetci berú proti chrípke céčko, ale dôležitejší je práve D vitamín ako prevencia. Predávajú tabletky.“

„Ja viem, mami. Petra to našla na internete, kázala si kúpiť, nespomeniem si ako sa ten prípravok presne volá, ale pozriem a kúpim ti. Petra to berie denne, ale nie proti chrípke. Proti zlej nálade, depresii. Tak to čítala.“

„Nie pre mňa. Na teba som myslela. Ja nechodím medzi ľudí, ale vy ste stále vystavení riziku, keď chodíte autobusom. Chrípková epidémia práve vrcholí.“

„Áno? Ani som si nevšimla. Nikto v našom okolí sa nesťažuje.“

„Hovorili to v televízii, sľúb mi, že to budeš aj ty užívať!“

„Ale mami, ja som odolná. Aj po Vianociach ste boli všetci chorí, ja nie. Keď ma zašimorilo v hrdle, dala som si becherovku, pre istotku aj JOX nastriekala a bolo po chorobe skôr, než začala.“

„Sľúb mi, Gabika, že to budeš brať!“

„Nič ti nesľúbim, ani ty ma neposlúchaš, prečo by som mala ja?“ smejem sa.

„Ja že ťa neposlúcham?“ zatiahne tónom neviniatka. „Ja ťa vo všetkom poslúcham!“

„Áno? Koľkokrát som ťa prosila, aby si prestala piecť? Nosila ti pre našich moravské koláčiky, štrúdle z kočkovskej pekárne na nerozoznanie od domácich, len aby si sa šetrila a dnes si zasa piekla.“

„To len trošku.“

„Veď aj ja ich len trošku nebudem jesť.“

Smiech.

Apríl 2018

Vzbura

milujem

slížovú kuraciu polievku

nesmie byť uvarená v nedeľu

radšej v pondelok

 

veľké upratovanie

nie je moje hobby

ak nie je sobota

nerobí mi problém

 

baví ma robiť

čo som ako malá nesmela

behať v nočnej košeli bosá

takmer dopoludnia

 

uvarím v nej aj obed

vyzdvihnem balík od kuriéra

kontrola – mama volá

ste doma?

vyškieram sa

ešte nie som oblečená

 

vidím ju ako krúti hlavou –

ako som ťa vychovala

presvedčená

o správnosti svojich rituálov

neuhne ani o krok

deň čo deň

týždeň čo týždeň

rok čo rok

September 2018

Nespokojnosť

„Predstav si, že mali cirkevný pohreb,“ začína rozprávanie mama. „Nezobrala som si načúvatko, ale farár hovoril stále o tom istom. Trištvrte hodinu, stále dokola, čosi si tam mrmotal, ani mu nebolo rozumieť,“ vyjadruje nespokojnosť. „Keby tam aspoň nejakú básničku povedali! Hore na balkóne čosi zaspievali, ale veď tých nebolo ani počuť. Peťa, mama, mala šedé šaty! Jej kamarátky čierne nohavice a biele blúzky, to mi až tak nevadilo. Peťa tam chodila, usmievala sa, no, ja neviem.“

„Mami, rodičia, starí rodičia, všetci blízki už majú odtrápené, odplakané. Posledné mesiace sa im chlapča menilo pred očami, veď to už nebol on. Sama si ho videla, opuchnutý, pokrivená tvárička. Nosili ho na rukách, nevládal sa hýbať, prehĺtať. Bolo to vykúpenie pre všetkých.“

„Ale po pohrebe, prišli do záhrady, to bol prvý máj, nie kar! Rozložili hračky, nafúkli takých veľkých pandrlákov, veľkých ako som ja, červený, zelený, ružový, akýsi maco a čo ja viem čo ešte. A naraz sa mi až zatmelo pred balkónom, všetko to vyletelo a neviem, kde to popadalo, nič som na dvore nenašla. Kopu mladých tam bolo, na chatke mali pohostenie. Aj Matej Tóth, ten slávny športovec prišiel s veľkou kyticou. Marek robí maséra jemu, aj Nasti Kuzminovej, tá bola mladým aj na svadbe.“

„Mne sa to páči, mami. Je to celkom iné, keď zomrie starý človek a malé dieťa. Rozlúčili sa s ním primerane jeho veku. Symbolicky poslali za ním hračky do neba. Vieš, to naplnili héliom, preto stúpali hore a nemohla si ich vidieť na zemi.“

Na druhý deň.

„Ja nechápem. Oni už chodia, ako keby sa nič nestalo. Dedko mal oblečené červené tričko! Ani pred pohrebom nikdy červené nenosil. A Lenka, teta toho malého, červené nohavice!“ telefonuje pobúrená mama. „Nemám rada, keď robia takéto cirkusy, upozorňujú na seba.“

„Nemyslím si, že by to robili pre ľudí. Možno je to len ich spôsob, ako sa vyrovnať so smútkom, čo my môžeme vedieť, ako sa cítia vo vnútri.“

„Neľúbi sa mi to a celkom som si o nich pokazila mienku,“ trvá na svojom mama.

„Prečo sa toľko hneváš? Nemusí sa to páčiť každému, ale mali by sme byť ku sebe tolerantnejší.“

Mamini susedia

„Bola som v tom našom kvetinárstve. Kúpila som Lydke taký rozkvitnutý lopatkovec a ešte nejaké drobnosti, má aj meniny, aj narodeniny. Len som jej zazvonila, nechcela som ísť ani dovnútra, aj ona sa vždy ponáhľa. Ale prehovorila ma a nakoniec som bola rada. Hovorila, že ide do Kauflandu, či niečo nepotrebujem, alebo nech idem s ňou a nakúpim si. Najskôr som nechcela, ja mám takú tvrdú hubu. Ale potom si hovorím, nemôžem byť taká. Ona by ma bárkedy odviezla. Ja som niekedy taká protivná, bárčo ma najeduje a potom sa zatnem a nejdem. Nakúpila som si, odviezla ma domov, taká som bola rada.“

„Juuuj, mamula, toto sa mi páči. Že si to uvedomuješ a aspoň občas priznáš, aj sa vieš zasmiať sama na sebe. Toľko starých ľudí je nekritických, za svet by si nepriznali. Práve týmto si mladá.“

„No, mladá. V noci som mala zase kŕče v celom tele, nespala som. Ale šak čo, keby som potrebovala, môžem si pospať aj cez deň,“ zľahčuje. Viem, že si neľahne a nepospí, čo keby niekto zazvonil. Taká hanba. Spať cez deň.

„Minule som išla do záhradky, boli tam Jurčákovci, tak som si išla sadnúť na lavičku k Lydke, nech jej neni ľúto, že stále iba s Evou sedávam. Ale už tam nepôjdem. Celý čas komandovala Ferka – sadni si, Ferko, pozbieraš to neskôr. Neber si ten kýbel, zober si ten druhý. Hovorím jej, Lydka, veď ho nechaj! Neni malý chlapec. Ty tú učiteľku v sebe nezapreš. Nepôjdem tam viac. Ani ma nepočúvala, dívala sa len na neho a napomínala ho.“

„Poobede Ferko sedel na lavičke v tilku! Hovorím mu, Ferko, celé leto som ťa nevidela v tilku a teraz veru už neni tak teplo. Ten vetrík je celkom studený. Hovorí mi, že keď kosí, tak sa spotí. No a potom si taký spotený sadneš, to je to najhoršie! Tak sa zdvihol a išiel zase kosiť.“

„Chudák Ferko, už má dve učiteľky,“ smejem sa. Mama nepočuje, alebo nechce.

„Včera na mňa kývala pani Mikulášová. Ona už nevládze na nohy, sedí tam na stoličke, nemá sa s kým porozprávať. Dcéry prídu každý deň, len upratujú, v záhradke kopú, behajú a ona je tam sama. Ja som kedysi len prešla, ale teraz si k nej sadnem, je mi jej ľúto. S ňou sa dobre rozpráva, nikoho neohovárame, ona mi len o synoch a o dcérach, o svojom živote. Ináč, Lydka kedysi aj ju urazila, ani ona ju nemá rada, tiež hovorila, že je čudná.“

November 2018

Už som ju naučila

„Vieš dobre, že s Betkou sa len telefónom prezvoníme a každá vie, že treba ísť na kávu. Ráno ona ku mne, poobede ja k nej,“ začína rozhovor mama. „Ja, keď ju prezvoním, už stojím pri okne, len ju vidím pri bránke a idem jej otvoriť. Včera prídem ku dverám, zazvoním, nič. Zazvoním poriadne, opriem sa do toho a nič. Zabúcham, čakám, tak ma to najedovalo, zvrtla som sa a išla domov. O chvíľu mi volá Betka, no čo nejdeš na tú kávu? Betka, ja som už bola! Neotvorila si mi! Prepáč, Zuzka, telefonovala som s Darinkou. Betka, keby si mala pevnú linku, nepoviem. S mobilom nemôžeš prísť ku dverám, otvoriť mi a telefonovať ďalej? Ale ja som ťa nepočula, prepáč. Tak prídi! Nejdem Betka, ja som už bola. To si mám kávu sama uvariť? Ako chceš, ja už neprídem. Nedala sa odbiť, hovorí mi, ale ty si kedysi hovorila, že vieš ľuďom odpúšťať a mne neodpustíš?“

Smejem sa a mama pokračuje: „No dobre teda, tak prídem, hovorím jej. Ale už som ju naučila! Aj ma vystískala, taká bola rada,“ zakončí monológ víťazne moja malá trucovitá mama.

Ako sa má mama

kosti aj kĺby bubnujú na poplach

sekajú pohyby

kričia a ona

ešte sa dokáže smiať

akoby bolesť nebola

2019

Január 2019

Šak si nerob starosti!

„Bola som hneď ráno v tom malom obchode, kúpila som si tri chlebíky, taká som rada, dám si do mrazáku a budem mať nadlho pokoj,“ začína rozhovor mama.

„Už si minula?“ čudujem sa, veď som jej priniesla dva.

„Chalanom v nedeľu chutil, chodili si sami do kuchyne odkrajovať, nechali mi taký väčší vrchníček. Ale som rada, že im chutil, Julo vždy frfle, že to neni chlieb, čo ja kupujem.“

„Čo ešte potrebuješ?“

„Nič. Naozaj nič, šak si ma dobre zásobila, všetko mám. Len placentu na pery by si mi niekedy mohla, mám strašne suché, ale to neponáhľa.“

Na druhý deň nakydalo snehu, mama je spokojná, že nikam nemusí.

Na tretí deň kalamita, výstrahy pre ľudí, aj pre autá.

„Rozmýšľala som, že by som prešla aspoň do toho malého obchodu, šak už nič nemám,“ uvažuje nahlas mama.

Vystraší ma, že to myslí vážne.

„Mami, prosím ťa, nikam dnes nechoď! Aj ja som spadla. Mala som dobré topánky, išla som opatrne, napriek tomu, pred obchodom kúsok ľadu zakrytý snehom a už som bola na zadku.“ Zahovorili sme to, ale celý čas na ňu myslím, musím jej zavolať znova.

„Mami, máš zoznam, čo potrebuješ?“

„Nie. Prečo?“

„Prečítala by si mi ho a dohodli by sme sa, čo je akútne a čo by počkalo do nedele, kým prídu naši autom.“

„Rajčiny som už nejedla, ani nepamätám. Vodu nemám, mala som veľa návštev, vypila sa. Ja nepotrebujem, ja ju nepijem. Ale Filip prvé čo príde, donesie dva poháre a fľašu minerálky. Vždy mi ochytá dvierka na linke, musím to leštiť. Varila som strúčkovú omáčku, trochu mlieka som potrebovala a už nemám. Ale šak Betka mi kúpila smotanu, bola dobrá aj bez mlieka.“

Nepripomínam, ako sme jej chceli dať kartón trvanlivého mlieka, jedovala sa, načo jej to bude, ona mlieko vôbec nepoužíva, zobrala si len jedno, to už minula.

„Zavolám Renáte, nech príde a pôjdeme spolu nakúpiť,“ pokračuje vo svojich úvahách.

„Mami, ak niečo potrebuješ nevyhnutne, požičaj si od susedy, ani Renátka teraz nepôjde, cesty sú neprejazdné, problém s parkovaním, vydrž do nedele, bude to lepšie.“

Pocit, že mama má chuť na rajčiny, na jogurt, ktorý inokedy neje, mi nedá pokoja, hneď by som sa obliekla a išla jej zaniesť. Predstava, že sa zasa niekde zrúbem na ľade, mi zväzuje nohy, potrebuje ma Petra, potrebuje ma mama, neustále mi to pripomínajú – len aby sa ti nič nestalo. Mamine obľúbené – ty si taký pilier rodiny, čo by sme si bez teba počali.

Rovnakú hru zahrala aj so susedou, keď sa jej pochválila, ako sa chystá do obchodu, priniesla jej vrecko zemiakov aj krabicu mlieka. Takže do nedele už naozaj vydrží.

Konečne je tu nedeľa, vykúpenie, nemusím sa pre ňu trápiť.

V pondelok očakávam dobré správy.

„Chalani prišli už druhú nedeľu o pol štvrtej! Neni možné, skôr jako o pol piatej nechodili. Napiekla som pagáčiky, Julo jedol, jak keby celý týždeň hladoval. Len Filip pred odchodom hovorí – babka, ty nemáš chleba? Tak ma to mrzelo, mohla som dať rozmraziť, asi bol hladný.“

Podozrievam ju, že to bol zámer, napiekla pagáče, nech si ušetrí chlieb. Nevadí.

Celá nedočkavá sa pýtam: „Čo Renátka? Kedy prišla pre nich?“

„Zavčasu. Aj posedela, tiež jej chutilo.“

„Tak ste nakúpili? Či sama bola nakúpiť?“

„To nie. Prišla neskoro, aj ja som už bola unavená. Veď ona mi volala, keď išla z domu, či mi má doniesť chlieb a ja som jej povedala, že netreba. Čoby mi z domu nosila.“

Aha, tak sme tam, kde sme boli. Takže nakúpiť, naložiť ruksak, na autobus a mama ma privíta: „Ale šak si nemusela! V takomto nečase! Šak ja by som sa obišla. Čo si robíš starosti!“

Marec 2019

Kytica od syna

„Taký som mala zvláštny sen, do rána som už nezaspala. Či sa čosi nestalo,“ začína ráno mama.

„Čo sa ti snívalo?“

„Ležala som na boku, zozadu mi ktosi podal kyticu. Prekrásnu kyticu červených šípok. Videla som len ruku. Bola to Julova ruka. V tej bordovej kockovanej košeli.“

„Mami! Veď to je nádherný odkaz! Celý Julo! Má ťa rád a nevie ti to povedať. Ako ti mohlo napadnúť, hľadať v tom niečo zlé?“

Svojský recept na dobré vzťahy

„Vždy som vylievala kávu z balkóna,“ začína rozprávanie moja mama.

Pozriem na ňu prekvapene, zareaguje: „Ale to nemôžeš vylievať do dresu ten sós! Zapchala by si odtok! Ja keď dopijem, prilejem tam trošku vody, zamiešam a vyšplechnem ju von.“

„Ja viem, mami. Veď ho nechám trošku obschnúť a lyžičkou ho vyhodím do koša.“

Moje postupy ju nezaujímajú, pokračuje: „Až raz, pozerám z okna, Eva ide okolo, zoberie za hrsť snehu a prihodí ním tú moju kávu! Na druhý deň, len čo som ju vyliala, zišla som dole pod balkón, bola tam lopata, nabrala som sneh a prihodila ju. Hneď som ale vyšla hore, zazvonila Eve, aby vedela. Zostala zarazená, habkala, že jej sa to neľúbi, ani tej tráve to nerobí dobre. Čoby nerobilo! To je hnojivo!“

„A robíš to ďalej? Stále ju vylievaš?“ pýtam sa opatrne.

„Ale nie,“ zamračí sa. „Povedala som to Julovi a ten mi nikdy nedá za pravdu. Že ani Renátke by sa to nepáčilo a že prečo som hneď letela hore, zvoniť Eve. No preto, aby sme si to vydiskutovali. Neni to lepšie, keď si to povieme? Najedovala ma a keby jej nepoviem, ani by nevedela, prečo sa hnevám. Takto sme kamarátky ďalej,“ uzavrie spokojne mama.

Aj tak ju majú radi

„Stretla som Lydku. Chodí na rehabilitáciu, aj cvičiť. Ráno išla autom a pritom vieš, kde to je! Za koľajnicami! Ja som tam chodila peši. A na cvičenie? Autom! Hovorím jej, Lydka, keby si chodila viac peši, nemusela by si ani cvičiť. A aspoň sa vyrovnaj! Keď chodíš na masáže, aj cvičiť, tak už musíš chodiť rovno! Len sa tak pousmiala, že keby som mohla. Neviem, či sa aj neurazila. Ale neznášam, keď mi povie, že ju bolí chrbtica a chodí doma s veľkým výstrihom. Mne bude hovoriť. Ja keby som nemala teplú vestu a voľačo okolo krku... Alebo do auta ide s paličkou. Ale keby si ju videla v záhradke! Odhodí paličku a zohne sa, vydrží celé doobedie okopávať a domov zase stupká s paličkou. No prečo to na nás takto hrá?“

Počúvam, nevysvetľujem, ani nepritakávam. Stačí to.

„Minule mi doniesla Slovenku, vždy, keď prečíta, donesie mi, ja dám zase Betke. Chvíľu posedela, sťažovala sa, ako má málo času, na každý deň má nejakého doktora. Keď ťa to baví, chodiť po doktoroch, Lydka, povedala som jej. Že čoby ju bavilo, ale musí. Jakoby som nevedela. Keď jej odmietli operovať ruku v našom meste, išla do Martina, potom tam musela chodiť aj na kontroly a vôbec to nebolo treba! Keby áno, boli by jej to urobili aj tu! A tak je to so všetkým.“

Mama vie.

Marcová nedeľa

„Dnes zavčasu ráno tu bol taký dupot, horní susedia behali po schodoch, bolo mi to čudné. Pozriem z okna a tam sanitka. Dosť dlho tu stála. Traja chlapi s kufríkmi, neviem, kedy odišla, musela som ísť na záchod. Taká som teraz nespokojná, je tam hrobové ticho. Neviem, či niekoho odviezli a oni išli za ním do nemocnice. Ale koho? Evu, či Frida?“

„Mami, veď zavolaj ich dcére cez domáci telefón a opýtaj sa, budeš na to stále myslieť, budeš nervózna a možno to nebolo nič vážne.“

„Vidíš, to by som mohla. Lebo u Evy zvoniť nechcem, ale veď Lenka je v byte oproti, tej môžem. Ešte chvíľu počkám, okolo obeda skúsim.“

„Dobre, mami, potom mi zavolaj.“

Chystáme sa von, keď mama jedenkrát prezvoní.

„No, čo mamula?“ pýtam sa nedočkavá.

„To najhoršie!“ rozplače sa.

„Eva, či Frido?“

„Frido.“

Trošku sa upokojí a pokračuje: „Zazvonila mi Lydka, či neviem, čo sa deje u horných, že videla sanitku. Hovorím jej, že neviem nič, nechcem rušiť, zvoniť im a vypytovať sa. A naraz Lydka hovorí, že zas je tu sanitka. Lepšie sa pozrie a hovorí, čoby sanitka, veď je to pohrebná služba. Potom som už len videla, ako ho niesli prikrytého. Vyšla som hore, vo dverách stáli dievčence, Eva ani nevyšla. Lenka mi povedala, že srdiečko. Tak som sa rozplakala, Lenka ma doviedla dole, až do bytu.“

„Viem, mamula, bude to ťažké, pre tých čo zostali, ale on mal peknú smrť, presne, ako náš tato.“

„Veď práve. Odkedy tato zomrel, on bol pre mňa jediná istota v tomto dome. So všetkým som sa mohla na neho obrátiť, všetko vedel vybaviť, poradil mi. Ako bude tá Eva bez neho! On nakupoval, zariaďoval. Zásoboval aj dcéry, všetko mal na starosti. Stále chodil na kontroly, na preventívne prehliadky a toto! Tento rok by mal sedemdesiatdeväť.“

„Eva je teraz v šoku, to tak býva, že človek tomu nechce, nemôže uveriť, má pocit, že sa mu sníva. Po pohrebe jej budete oporou. Prežila to Betka, aj ty, pomôžete jej prekonať ťažké obdobie. Blíži sa jar, pôjdete na chatku, do záhradky, nejako to zvládne. Nie je na to sama. Jedna dcéra v dome, druhá cez ulicu, pomôžu si navzájom.“

„Ale na jednu rodinu je toho už naozaj veľa. Minulý rok pochovali pravnúčika, dcéra je ťažko chorá, lekári rozhodujú, čo ďalej a teraz toto. Frido chodil každý deň do chatky, porozprávať sa pri sviečke s malým.“

„No vidíš, už tam budú spolu. Mám prísť za tebou?“

„Nie, čoby si chodila. Lydka povedala, že ma príde pozrieť.“

„Mami, ešte ti zavolám, keď prídeme zvonku. Zober si Lexaurin na upokojenie, ak nie hneď, tak určite pred spaním.“

Apríl 2019

Darček k deväťdesiatke

v decembri mi bolo veľmi zle

teraz nemôžem umrieť

beží hlavou

pokazila by som im Vianoce

 

ešte musíš počkať na prvé pravnúča

bude to čochvíľa

možno v deň tvojich narodenín

povedz si

kým neuvidím maličkú

neodídem

Máj 2019

Čerstvých deväťdesiat

Sobota. Sedíme oproti sebe v jej obývačke.

„Mami, pamätáš sa, ako si hovorievala, že tete Anči by bolo najlepšie u niektorého z detí, keby mala navarené, oprané, zakúrené, aby sa už nemusela o nič starať. Oni jej iba nosili obedy, nakupovali. Teta sa nechcela vzdať svojho súkromia. Preto sa pýtam, povieš mi, keď príde ten čas a budeš chcieť bývať u nás?“

„Vieš dobre, moja, že v tebe vidím záchranu, na teba sa spolieham. Ale ešte nie. Kým sa vládzem o seba postarať, takto mi je lepšie. Ja si pomaličky robím, oddychujem. Každú chvíľku si sadnem, nevydržím už dlho stáť a vy by ste sa chodili na mňa kukať, či mi voľačo nie je, len by som vás vystrašila. Takto si posedím a idem zase ďalej.“

„Dobre. Dohodnuté. Vieš, len pre istotku, aby bolo medzi nami jasno.“

***

„Mami, s Renátkou si na štvrtok dohovorená?“ pre istotu si overujem, či netreba zabezpečiť niekoho iného.

„Vieš čo, ja som si pozrela autobus. Mám tam byť medzi ôsmou a deviatou, to mi vychádza. Potom si sadnem v parku na lavičku, počkám na výsledky. Ani som nikomu nechcela hovoriť.“

„Nebolo by ti lepšie, keby si nebola sama? Aj domov by ťa doviezla.“

„Poviem ti pravdu, necítila som sa s ňou dobre. Ona ma všade vodila, tuším aj dovnútra by bola išla so mnou. Šak ja som neni debil! Ja viem povedať, čo mi je.“

Vybuchnem do smiechu: „Mamula, ty si taká zlatá, jak ťa to v tvojom veku uráža.“

„No áno, čo som ja nesvojprávna? A druhému je dlho hodinu a pol tam čakať, keď má aj inú robotu.“

„Dobre. Do štvrtka času dosť, uvidíme, aké bude počasie,“ uzatváram túto tému.

KAM

medzi rečou spomenieš

bežím kúpiť

nemusela si hneď

 

s istotou viem

stodesať rokov tu nebudeš

čo ak dostanem neodolateľnú chuť

niečo ti priniesť

Oslavy

Už je to tu. Mama sa dožila, Monka nerodí, oslavujeme. Sedíme za veľkým podlhovastým stolom, v penzióne nám pekne prestreli, prípitok je na stole. Vyzvem brata – si najstarší, dúfam, že máš pripravený prejav – skôr zo žartu, nerád je stredobodom pozornosti, všetci vieme. Prekvapivo vstane, zaželá mame dobré zdravie a nech takto spoločne oslávime ešte stovku.

Po ňom vstane moja malá mama, je roztomilá za tým veľkým stolom, pripadá mi ako v rozprávke. Okolo nej zväčšené kulisy – my, stoly, stoličky a ona akurát. Šedivá hlavička, biela blúzka, šedý kabátik s bielymi bodkami, pristane jej. Zodvihne pohár do výšky a spustí: „Ja sa vám chcem všetkým veľmi pekne poďakovať. Ako sa ku mne správate, ako sa o mňa staráte, všade ma so sebou beriete, keď som medzi vami, ani ma nič nebolí. Myslela som, že nás bude trinásť, teraz som si uvedomila, že sme vlastne štrnásti. Strašne sa teším na to maličké, že ho ešte uvidím.“

Začína hostina. Má načúvací prístroj, ale počuje len najbližších. Keď sa ozývajú výbuchy smiechu na opačnom konci, viem, ako ju mrzí, že o čosi prichádza. Len čo sa doje, striedame sa pri nej. Celkom nenápadne, len čo sa uvoľní vedľa nej miesto, nikto nikoho nemusí upozorňovať, moje baby samy od seba majú potrebu byť jej nablízku.

Lúčenie pri autách, spokojní sa rozchádzame domov.

Jeden deň odpočinok, na utorok som jej zorganizovala stretnutie so súrodencami. Jožko deväťdesiatštyri, Pavla deväťdesiatdva, moja mama najmladšia, oslavuje deväťdesiatku. Tuhý korienok majú. Mame som objednala tortu, chlebíčky, slaných slimáčikov, napriek protestu, že ona voľačo nachystá a upečie.

„Ty si pekne odpočiň, aby ste sa mohli v kľude porozprávať, pospomínať, nie, že ťa bude po miesení a pečení všetko bolieť a nebudeš sa potom ani sústrediť. Jožka s Ankou a Pavlu dovezie Danka s Mirom, nerob si žiadne starosti.“

Z domu jej ešte zavolám: „Mami, tortu, čo zostala v penzióne som dala Filipkovcom, oni majú radi maslové krémy. Táto je z čerstvého ovocia a ľahkého krému, čo nezjete, rozdeľ a zanes susedom, nešetri ju, doma si nenechávaj, ty by si nemala, veď vieš, cukrovka. Nikto viac ti nepríde.“

Všetko prebehlo nad očakávanie, mama je spokojná.

„Čo torta?“ pýtam sa na druhý deň.

„Nechala som kúsok na nedeľu, aby naši okoštovali.“

„Mami, predsa sme sa dohodli, že ju dáš susedom. Do nedele splesnivie, aj v plnke sú čerstvé jahody, to nie je na dlhodobé skladovanie.“

Nesúhlasné ticho, viem, urobí si po svojom.

Pre istotu napíšem bratovi, upozorním ho.

V pondelok ráno je mama v telefóne akási zdržanlivá. Viac rozprávam ja, niečo nie je v poriadku. Nakoniec to z nej vylezie: „Tortu neokoštovali. Dala si im príkaz, nech ju nejedia! Tak si ju pekne dojem, nič jej nie je, ja som si dala. Alebo ju teda vyhodím! Keď ja nemôžem. Čo s ňou mám teraz robiť?“

„No teraz už nič, mami. Mala si ma poslúchnuť a urobiť, ako som ti kázala.“

Nakoniec mi jej príde ľúto: „Tak sa nehnevaj na mňa, mamula. Asi som mala byť ticho a nechať ťa, nech si spravíš, ako sama uznáš za vhodné. Čo ti ja mám čo do toho kecať. Prepáč, mrzí ma to.“

Mala som radšej držať hubu a nechať, nech sa z nej poserú, hovorím si sama pre seba s úsmevom.

„Ale môžeš. Ty mi nakupuješ, ty sa staráš, tak mi môžeš aj hovoriť do toho.“

Toto nebola pochvala, vycítila som a pochopila.

Píšeme si s bratom: „Mama je nahnevaná, že som vás varovala pred tortou.“

„Vieš, Renáta aj chcela zo slušnosti ochutnať. Ale keď sme zbadali výraznú zelenú pleseň, nedovolil som jej to.“

Pravnúča

Malinkú som bola pozrieť hneď druhý deň po pôrode. Iva to nevydržala a skočila tam ešte v ten večer. S Petrou sme čakali na parkovisku, keď ich prepúšťali, aby si neter poobzerala, bolo jej ľúto, že my sme ju videli a ona nie. Všetko bolo dobre načasované, cez víkend budú dvaja, udomácnia sa, zosúladia. Keď bude Monka potrebovať, zabehnem v týždni. Aby sa im tam nenahrnuli návštevy, navrhla som oslavu u nás. Záhradnú party u nich urobíme najskôr o mesiac. S bratom sme sa dohodli, zoberú prababičku a prídu v sobotu alebo v nedeľu. V sobotu mame volám, prídu pre teba dnes alebo zajtra, ešte sa nerozhodli.

Upiekla som bábovku, marhuľový koláč, fašírku plnenú vareným vajíčkom, uhorkou a kapiou, krája sa za studena, dnes či zajtra, nezáleží na tom.

Poobede zájdem do záhradky, pokosím, polejem presadené petúnie, pípne mi esemeska – prídeme dnes. Fajn. Dorobím, čo treba, prezlečiem sa, zotriem prach, umyjem stolík, zazvonia. Mama medzi dverami spustí: „Hnevám sa na vás! Na teba, aj na Jula, na všetkých!“

Myslí to vážne. Naštvaná je parádne. Švagriná Renátka spoza jej chrbta hádže na mňa oči, ja čakám, čo bude ďalej, nechápem.

„To ste mi nevedeli ani jeden zavolať, že ideme dnes?!“

„Mami, veď ráno som ani ja nevedela. Ty vždy hovoríš, veď som doma, ja som za päť minút hotová, nezáleží na tom, kedy prídete.“

„Ale deň potrebujem vedieť!“

Chytím jej do dlaní tú strapatú šedivú hlavičku a hovorím: „Dobre, mamula. Teraz sme všetci počuli, že deň potrebuješ vedieť, zapamätáme si to a zariadime sa podľa toho. Ty moja malá mama, tvrdohlavá.“ Keď ju pustím, uvoľní sa, vyzlečie, sadne si do obývačky. Bežím im zaliať kávu.

„Ja mám už tretiu! Druhú som mala u Betky, keď som nevedela, že pôjdem k vám,“ pokračuje vo výčitkách. Ani jej nepoviem, že som urobila srdiečkovú bez kofeínu, keby náhodou, neublíži. „Začala som si upratovať, bola som celá spotená...“

„Ja som kosila, aj ja som spotená, budeme smrdieť spolu,“ snažím sa humorom zmierniť jej podráždenosť.

„Ráno ma prehnalo, keby viem, že ideme, zoberiem si živočíšne uhlie, potrebujem sa pripraviť.“

„Dám ti Endiex.“

„Netreba, veď záchod je blízko.“

Ani raz ho nepoužila, nebolo to také akútne.

Fotky som mala nahraté na kľúčiku, ukázala som im v telke bábätko s maminou. Všetci sa rozplývali, to naše je vždy najkrajšie. S brašulom sme dali tri becherovky, prababička jednu a bolo veselo.

Jún 2019

Vrtošivá

„Spomínala som minule našim, že by som sa tak rada prešla po Kauflande, sama si tam už netrúfam“, začína mama.

„V nedeľu prišli autom a Renátka hneď, že pôjdeme do toho Kauflandu. Ale ja som nechcela. Ani som to nemala premyslené, čo chcem, ani Ibalgin som si nechcela zobrať, lebo som si dala v sobotu, keď som bola u teba. A aj tak. Prídu na návštevu a ja tam chalanov nechám samých a pôjdem s Renátkou nakupovať?“

Počúvam a myslím si svoje. Chalani mohli prísť pešo alebo na bicykloch ako obvykle, Renátka si mohla doma porobiť. Príde autom, zabije tam celé popoludnie a zbytočne.

***

„Vybrala som sa do toho nášho malého obchodíku v rámci prechádzky, že si kúpim chlebík a citróny. No nemala! Neviem, koľko toho chleba objedná, keď na obed už nemá! A citróny, to sa už ani nečudujem. Také mám tie nohy nemožné, šak som už z posledných síl domov prišla.“

„Dobre, mami, tak citróny, chleby tri ako obvykle...“

Nenechá ma dohovoriť, skočí mi do reči: „Ty si nič nepíš, Renátka príde, pôjdeme do Kauflandu.“

„Ale Renátka nepríde. V nedeľu si odmietla, pochybujem, že príde cez týždeň.“

„Ale čoby. My sme sa dohodli, že niekedy príde, keď bude menej teplo. V utorok bola na služobnej ceste v Bratislave, to nemohla. Ale keď neprišla doteraz, určite príde v piatok, už mám aj napísaný lístok.“

„Len či ste sa naozaj takto dohovorili, či to tak pochopila aj ona, vieš, tá vaša komunikácia...“

„Zasa komunikácia! Čo ma máš už celkom za sprostú? Že neviem, čo hovorím?“ vyletí na mňa mama, poriadne som ju naštvala.

„Dobre, mami, nebola som pri tom,“ snažím sa ju upokojiť.

„Ty zatiaľ nič nekupuj, nič mi nenos.“

***

V sobotu ráno jej zavolám: „Tak čo, mami, nakúpili ste?“

„Nebola tu. Ani nezavolala!“ sťažuje sa mama sklamaná.

„Autobus, ktorým chodím, už nestihnem, ale donesiem ti poobede, povedz, čo potrebuješ. Veď si si to písala.“

„Ale nie. Nič neni také súrne, od hladu neumrem. A keby som, bolo by len dobre.“

„Mami, to sú čo za reči? Vráťme sa do reality a prečítaj mi ten lístok.“

„Je toho veľa a ťažké, šak keď prídu v nedeľu...,“ hudie si svoje.

Lenže nie je isté, či prídu na aute, a to už by bola posledná kvapka, nechcem si predstaviť, akoby to schytali a celkom neprávom.

Zavolám teda bratovi: „Julino, chcem sa s tebou porozprávať, ako to bolo s tou babkou. Tvrdí mi, že Renátka mala prísť cez týždeň, odo mňa nič nechcela. Ráno som jej teda nedoniesla obvyklé dve tašky a mama je sklamaná a nehnevaná. Chcem len vedieť, či zajtra máte v pláne ísť s ňou nakúpiť, alebo mám poobede ísť za ňou ja.“

„Mamu Renáta v nedeľu prehovárala niekoľkokrát, ale odmietla ísť, že sa necíti dobre a nič nepotrebuje, všetko má. Dohodli sa celkom neurčito, že niekedy, keď nebude teplo. Ale zajtra jej zavolám skôr než pôjdeme, nech mi nadiktuje zoznam a po ceste jej nakúpime.“

„Dobre, Julino. Ja som si aj myslela, že to takto nejako bolo. Ale veď tá naša mama má už na to nárok. Má deväťdesiat, keby všetci boli ako ona. Musíme s ňou mať trpezlivosť.“

„Vieš, čo? Ja si vôbec nemyslím, že toto súvisí s jej vekom. Mňa na nej štvú najviac tie vlastnosti, ktoré mala po celý život. Lenže vtedy si spomeniem, ako som jej vyčítal, že prečo babku v jej veku nenechá na pokoji a rieši veci, ktoré mala zmeniť, keď bola mladšia a nie v osemdesiatke na ňu útočiť a strpčovať jej život. Vždy sme sa preto s mamou hádali. Tak by som to nemal teraz robiť ja.“

„Vlastne máš pravdu. Vnímam to podobne. Vieš, ja som mala také nutkanie, vrátiť jej, ako sa ona správala k svojej mame. Ale potom som si povedala, že kto mi dal právo súdiť, hodnotiť, oplácať. Ako sa ona správala k svojej mame, bola jej vec, ako sa ja budem k mojej, to je čisto moja záležitosť.“

„Stačí teda, keď jej zajtra zavolám?“

„Vieš čo, zavolaj jej radšej teraz, je dosť nahnevaná, nech do zajtra nepukne. Nech sa jej uľaví. Povedz, že to máte v pláne, aby vedela a nebola nervózna.“

Radosť v očiach

Streda ráno.

„Zajtra idem na tú nefrológiu. Pozrela som si autobus. Ide mi o pol ôsmej,“ oznamuje mama.

„Ja mám zapísané na piatok. Nepomýlila si sa?“

„Počkaj, pozriem do karty. Je to tak. 27.6. Ivke som ani nevolala. Tá má toho hrozne moc. Záhrady, ihrisko, kozy. Nemôžem to od nej chcieť.“

„Mami, hodinu tam budeš čakať na výsledky. Ako sa dostaneš naspäť?“

„Niekde tam posedím a počkám na autobus.“

„Nevymýšľaj, niečo vymyslím, zavolám ti.“

Obávam sa, či aj Iva nemá poznačený zlý dátum. Prinajhoršom skúsim Renátku.

Posielam esemesku: „Babka zajtra nefrológia. Mohla by si?“

Odpoveď: „Jo. Mám to v kalendári.“

Tak iba ja som si zle poznačila.

Telefonujem: „Mami, Ivana zajtra pre teba príde ako obvykle.“

„Ale keď mňa to tak mrzí, že vám robím starosti.“

„S tým sa už budeme musieť nejako vyrovnať,“ srandujem.

„Mrzí ma to. Keby si len vedela ako...“

„Toto je tá tvoja vďaka. Nie, aby si povedala, teším sa, teba len mrzí a mrzí,“ skočím je do reči.

Rozosmejem ju.

***

Už sme doma. Tá Ivka, to si nevieš predstaviť, ako je s ňou dobre. Ku každému je milá. Aj s tými starými ľuďmi sa v čakárni porozpráva. Aj v cukrárni. Urobia jej chlebíčky bez šunky, dve malé kávy, ona to s každým tak vie, potom jej vyjdú v ústrety. Strašne som sa jej ľúbila v tom pásikavom tričku, čo si mi kúpila. Že ako mi svedčí. Aj si ma fotila.

„A čo u doktorky?“ pýtam sa.

„Ale. Tlak som mala výborný, dala som si pre istotu večer dva Ageny. Ale čosi sa mi zhoršilo a to ani neviem, akoby som ovplyvnila. Preto musím ísť na kontrolu už za dva týždne. Tak som verila, že mi v lete dajú pokoj. A zasa tá Ivka bude musieť ísť so mnou. Ja by som jej tak chcela za to urobiť voláku radosť... ale čo už vám ja jakú radosť urobím.“

„Mami, ako to hovoríš? Nemali ony dosť radosti, keď k tebe chodievali na prázdniny? Pamätajú si, vedia. Ber to z tej lepšej stránky. Každá kontrola je pre teba stretnutie s vnučkou, posedenie v cukrárni. Takto si ten čas ukradne, aj keď ho má málo a je vám spolu dobre.“

„Doktorka mi gratulovala, akého veku som sa dožila. Pýtala sa ma, ako sa cítim. Jako starý človek, veď to poznáte. No nepoznám, preto sa pýtam. Ale viete čo, ja si tak hovorím, že dokiaľ sa sama o seba postarám, nemám sa čo sťažovať. To máte pravdu, preto sa tak držíte. A máte radosť v očiach. To je u starých ľudí výnimočné.“

„Vidíš, mamula, týmto sa aj ja všade chválim. Že sa ešte stále rada smeješ a máš v očiach šibalstvo.“

Proti noci

„Mami, ako sa cítiš? Trúfaš si autobusom prísť do mesta? Počkali by sme ťa na Braneckého, posedeli v Eiscafe a odprevadili ťa ku gymnáziu na dvojku. Pozrela som ti spoje, stretli by sme sa neskôr, keď už nebude príliš teplo.“

„Rada by som išla s vami. Neviem. Zajtra si zavoláme a dohodneme sa, uvidím, aký budem mať deň.“

Ráno.

„Rozmýšľala som, mamula, či by si nešla radšej na kyselku na langoš. Zavolala by som našim. Renátka by prišla pre teba, odviezla ťa a my ostatní by sme prišli pešo,“ navrhujem.

Mama ožije, nadšene prikyvuje: „Áno! Na kyselku by som radšej. Čo do mesta.“

„Dobre. Dohodnem s Julom čas. Nevadí ti podvečer. Cez deň slnko páli, večer je tam príjemne.“

„Pravdaže. Veď teraz je dlho svetlo.“

„Ahoj, Julino. Mám taký návrh. Čo keby sme mamu zobrali na kyselku?“

„Mohli by sme. Len Renáta varí, neviem, ako bude stíhať.“

„Nevadí. Mamu som pripravila na to, že pôjdeme neskôr. Stačí okolo piatej.“

„Neverím! Naozaj by nebola naštvaná?“

„Nebola. Pripravila som pôdu, nemusíš sa báť. Presvedčila som ju, že cez deň je neskutočne teplo. Sama povedala, že nemá problém, je dlho svetlo.“

„To by sme mohli ísť aj o šiestej? Povedz, že aj baterky zoberieme,“ sranduje.

„Zase to nepreháňajme, dajme na pol šiestu. O pol šiestej bude Renátka u mamy. Môže byť?“

„Mami, tak je to dohodnuté, Renátka príde o pol šiestej pre teba.“

„Tak neskoro?“ skríkne mama.

„A kedy si si predstavovala ty? Veď sme sa dohodli podvečer.“

„Myslela som o štvrtej. Večer. Nie v noci. Potom bude pršať. A zima. Som rozmýšľala, že si musím dlhý rukáv obliecť, je mi tu v krátkom celkom zima.“

„Mami, ja som vonku. Polievam. Tak pečie, že som si musela dať šiltovku na hlavu a dážď nehlásili. Ale povedz si ty, ja im ešte zavolám a zmením to.“

„O tej štvrtej. Ale ja vás nechcem dirigovať. Môžem byť rada, že ma zoberiete.“

„Dobre. Ešte ti zavolám.“

Volám bratovi, smejem sa, ledva mi rozumie: „Julino, mama chce ísť večer, nie v noci. To je o štvrtej.“

„Mne sa to hneď zdalo podozrivé, že by mama išla niekde proti noci. Pokazím náladu Renáte, ale čo už.“

„Skúsme kompromis, aby sa nehnevala ani jedna. Dá mi Renátku. Vysvetľuje, čo všetko má rozvarené, aby bolo aj na zajtra. Maďarský guláš, pečené kura, knedľa jej už kysne, vyvárať bude po jednej, kysnutý koláč. Nevie presne odhadnúť, kedy skončí. Dobre, Reni. Dajme o pol piatej. Keď sme ju už šokovali s tou pol šiestou, pol piata poteší.“

Tak aj bolo.

Júl 2019

Bolí, nebolí

„Betku bolí kĺb. Bola u doktora, predpísal jej infúzie. Ale nemá ju kto voziť, autobusom si netrúfa. Navrhol jej sanitku a ona súhlasila! Že sa nehanbí. Ani na kávu neprišla. Volala mi, že neprejde. Cez ulicu! Som jej povedala. Betka, keď ja prejdem, prejdeš aj ty! Že nemôže, bolí ju to. Poobede som jej zazvonila, normálne mi prišla otvoriť. Dopili sme kávu a keď sa postavila, takto sa plazila okolo fotelky, pridŕžala sa,“ predvádza mama herečka. „Toto nemám rada, keď to na mňa hrá. To ja, keď idem von, tak sa vystrem, nech nejako vyzerám, aj keby ma jako bolelo.“

Nekomentujem.

„V utorok bolo treba kúpiť program. Volám jej, či mi kúpi. Ona nemôže. Chápeš to? Len do nášho malého obchodíku. Do čerta, tak keď ona nemôže, obliekla som sa a išla som ja. Kúpila som aj jej. Z posledných síl som domov došla, ale nech! To preto, že ju nikdy nič nebolelo.“

„Neviem, či sa ty pamätáš, malá si ešte bola. Keď som ležala s chrbticou, nemohla som sa ani pohnúť. A babka takto stála vo dverách, ruky v bok – keď budeš ležať, to ti bude dlho trvať. Mala by si to rozchodiť, voľačo ísť robiť. Neuznala mi. Strašne mi to od nej zle padlo.“

Žeby si myslela, že to na ňu hráš?

A že nevidí

V sobotu je mama ubolená. „Dala som si Ibalgin, nejako mi nezabral. Nalgesin mi kedysi účinkoval hneď. Pozerala som ho, je už tri mesiace po záruke, to sa bojím.“

„Nemalo by ti to ublížiť, skôr by už nebol taký účinný. V pondelok skúsim vyžobrať v lekárni bez receptu. Kedysi slabší dávali bez, na silnejší bolo treba lekársky predpis.“

V pondelok sa mi pošťastí kúpiť aj Nalgesin so silnejším účinkom. Popoludní nasadnem na autobus do Biskupíc, odovzdám mame, odtiaľ pokračujem pešo pre Petru do centra.

V utorok ráno. „Čítala som príbalový leták. Nesmie ho brať, kto má vysoký tlak a choré obličky. To tam kedysi nebolo napísané.“ Alebo si to nečítala.

„Tak si ho ani nezobrala?“

„No nie. Nemusela som to radšej čítať. Keby neviem, zoberiem si ho, iste by sa mi z jedného nič nestalo. Veď ja som to kedysi nečítala. To dedko ten vždy študoval, červeným si podčiarkoval, rozčuľovalo ma to a šak som už jak on,“ s úsmevom priznáva.

Hlavne, že ja hneď letím, nech sa chuderke uľaví od bolesti.

„Potom sa budeš musieť opýtať lekára, keď pôjdeš na nefrológiu, čo môžeš brať od bolesti.“

„Vieš, čo je popísané na tej Fixinele, čo si mi kúpila na záchod?“ mení tému.

„Neviem, ja to nečítam, na také drobné písmenká ani nevidím.“

„Čo treba robiť, keď sa ti dostane na pokožku, čo keď si strekneš do očí. No čo tam také sprostosti vypisujú. Kto už by si to len striekal do očí!“

Asi by som ti mala zasa doniesť nejakú Vasilkovú na čítanie.

Kým tu som

„Betka mi dala cukinu. Ty z nej robievaš aj placky?“ začína nevinne mama.

„Robievam, väčšinou pol na pol so zemiakmi, lebo obsahujú veľa vody.“

„Keď ja som posledné zemiaky včera okrájala Filipovi. Prišli mi porozprávať zážitky z tábora a Filip hneď – babka, ty si mi sľúbila, že keď sa vrátim, urobíš mi vyprážaný syr so zemiakmi.“

„Môžeš si urobiť aj zo samej cukiny, len ju trošku nechaj postáť a prebytočnú vodu zlej. Zahusti strúhankou.“

„Aj tak by sa mi k tomu žiadali zemiaky. Mohla som dať Julovi lístok, čo mi má Renátka kúpiť, ale nedala som.“

„Tak mi to prečítaj.“

„Nieee, to je ťažké. Napíšem Renátke.“

„Ako? Kam jej chceš napísať?“

„Tak jej zavolám. Tak som sa znehala, nemám zemiaky, ani ryžu, olej, citróny. Ani smotanu nemám.“

Nebudem jej pripomínať, že v sobotu sme boli autom a potrebovala iba šunku, chlieb a keksíky. Doniesla som jej viac, ale nie práve to, čo potrebovala. V pondelok som bola s liekmi, zasa niečo pribalila, ale zemiaky a ryžu nie, neviem odhadnúť jej spotrebu.

Náznak vzdoru, potom premýšľam. Napíšem Renátke. Zavolám jej. Nakoniec pozriem autobus do Biskupíc a späť. Dám to na otočku, Petra tu nebude dlho sama.

Vraciame sa z prechádzky, zájdeme do Lidlu a nakladám Petre na kolená. Zemiaky, ryža, citróny...

„Ty ideš predsa k tej babke?“

„Áno.“

„Prečo ti to robí? Prečo nepovie rovno, čo potrebuje.“

„Peťa, má deväťdesiat! Ktovie, aká budeš ty.“

„Ty tu už nebudeš, keď ja budem mať deväťdesiat.“

„Nebudem. Preto budem pomáhať ľuďom, kým tu som. Tebe pomôžu iní.“

August 2019

Poleno

Mama už čaká, oči jej svietia, keď otvára. Minule som jej iba vyložila nákup, nebol čas porozprávať sa, potrebovala som stihnúť posledný autobus. To sa jej nerátalo.

Sadáme si v obývačke, na stole má kalendár s fotkami rodiny, čo dostala k Vianociam od vnučky.

„Kde sme toto? Betka sa pýtala a ja som nevedela. Aké ste tam všetky rozosmiate.“

„Veď v Nemšovej. Vonku na terase. Nepamätáš sa? Už bola tma, možno preto to nespoznávaš.“

„Aj Peťka sa tam smeje! Betka si pozerala celý kalendár, voľačo si pritom vyprávala, ale nerozumela som jej. Ona takto mrmoce, ani neotvára pritom hubu,“ predvádza mama. „Čo sa bude namáhať. Ale nech si šemotí, mňa to aj tak nezaujíma. Keby som ju nepotrebovala, už dávno by som sa s ňou nekamarátila. Tak mi leze na nervy tá jej povaha. Poleno, poleno. Ju nič nerozhádže. Som jej povedala – Betka, keby tebe padla tehla na hlavu, tak si to ani nevšimneš. Ale jej našťastie môžem povedať bárčo, ona sa neurazí.“

„No, možno aj jej niečo vadí na tebe, ale povznesie sa nad to.“

„A Eva!“

Na rad prišla ďalšia kamarátka. Nechám ju, nech si uľaví, sem tam jemne naznačím, že každý sme iný, mali by sme mať pre seba pochopenie a začnem ja:

„Ráno Petra krájala žemľu. Dostala to za úlohu v centre, tam jej to nejde. Hovorím jej, daj si ju kolmo a krájaj zhora dole, ak to inak nevieš. Už je to, hlási. Ale vyzerá to jak u debilov. Tak potom je tu doma, hovorím jej. Petra pochopila a rozosmiala sa.“

Mama sa smeje, až jej tečú slzy, takéto má rada.

„Minule prišla Monka s malou na rukách za mnou do kuchyne, keď som umývala riad. Hovorí jej – pozri, takto sa to robilo v minulom storočí! Toto je to, čo doma ukladáme do tej veľkej skrine.“

Ďalší záchvat smiechu.

Vo dverách objímem usmiatu malú strapatú mamu a bežím na autobus.

Halucinácie

Bežný ranný telefonát, ku koncu mama len tak potichu vsunie medzi reč: „Keď ja mám zase tie halucinácie.“

„Čo máš mami?“ neviem, či som dobre rozumela.

„Ale, tie halucinácie.“

„Halucinácie?“ pýtam sa prekvapená.

„Vtedy, jak mi pridala ten nový liek, tak sa mi to stalo. Aj to tam bolo napísané. Prestala som ho brať a povedala som to doktorke. Tak mi ho vysadila. Hovorila, že sa s tým ešte nestretla, ale dala mi ten pôvodný. Chvíľu som mala pokoj a teraz už štyri noci po sebe. Už sa bojím ísť aj večer spať. Ale šak ten Atenobene berem už dvadsať rokov a nič! A teraz... ale aj tam je to napísané.“

Aha, tak zasa príbalové letáčiky.

„Skús mi to popísať.“

„Dnes ráno sa mi napríklad zdalo, že mi niekto nasypal do postele mak. Ale je to také živé, že by si ho išla zbierať. Keď spím tvrdo, tak nič. Ale keď mám také ľahké spanie, tak vtedy sa mi takéto sprostosti zdajú.“

„Objednám ťa k Petrinej psychiatričke, porozprávaš sa s ňou.“

„Ale čo by som hneď utekala k doktorke. Myslela som, že mi voľačo pozrete na internete.“

„Mamula, to je ťažko. Za prvé, neviem sa celkom vžiť do tvojich pocitov, pod čím by som to hľadala. Za druhé, teraz je veľa diagnóz, veľa liekov, to by som si netrúfala vybrať ti správny a po tretie, určite sú takéto lieky na predpis.“

Ostala ticho.

„Kedy si si naposledy zobrala niečo na spanie?“

„Ani neviem.“

„Potrebovala by si sa poriadne vyspať. V tvojom veku je bežné, že ľudia berú tabletku pred spaním a ty trpíš nespavosťou odjakživa. Prečo si taká tvrdohlavá a nezoberieš si aj ty? Sľúb mi, že aspoň týždeň vyskúšaš, ak ti to nepomôže, objednám ťa k tej psychiatričke.“

„Tak čo, ako si sa dnes vyspala?“

„Vieš čo? Už druhý deň som spala jak dudek!“ hlási natešená mama.

A je po halucináciách.

Vydýchla som si. Mala som obavy, čo ak je to niečo vážnejšie.

„Čo by si povedala, keby sme išli v sobotu na kyselku? Oslávili by sme tam tvoje meniny. Teba by zobrali autom Filipkovci, ja by som prišla pešo s Petrou a sľúbili aj Mišo s Monkou, že by prišli s malou.“

„Akurát som si myslela, že ťa poprosím, či by si nezorganizovala stretnutie v cukrárni, ale toto je ešte lepšie! Teším sa. Ale nechcem žiadne darčeky. Ja si strašne vážim, ako sa pekne ku mne správate. Aj Iva s Jarkom. Aj Mišo s Monikou. Ja už naozaj od života viac nepotrebujem.“

Zuzana

„Mami, stačí, keď príde pre teba Renátka o štvrtej? Nie je to pre teba neskoro?“

„Pravdaže, čo by bolo.“

„Dobre. Tak sme dohovorení. Julo s malou Renčou prídu pre nás o trištvrte na štyri, pôjdeme s Petrou pešo, urobíme si výlet. Naši s malou prídu za nami autom, ešte ju u nás nakŕmia, aby vydržala.“

Všetko načasované, dorazili sme naraz, pešo, aj autami. Lavičky v tieni boli ešte voľné, ani na langoše nebola fronta. Renátka dokonca priniesla podsedák, aby sa babke pohodlnejšie sedelo. Mladí vyrobili darček, do rámika vložili aktuálne fotky malinkej, nech ju má prababička na očiach, my si posielame mailom. Hana bola napapaná, vyspinkaná, spoločnosť má rada. Keď sa začala nudiť, tatino ju trošku ponosil, mamina pohojdala a zasa bola medzi nami. Všeobecná spokojnosť, dokonca aj pršať, napriek predpovedi, začalo až okolo siedmej. Rozlúčili sme sa a nasadli do dvoch áut.

V nedeľu ráno.

„Celé to bolo zbabrané“, začína mama rozhovor.

„Ako to myslíš, mami?“

„Renáta prišla pre mňa neskoro. Celý deň som ju čakala, prišla o štvrť na päť. Len ma tam vyviezla a odviezla, bola som tam pol hodinu.“

„Pol hodinu? Veď sme odchádzali o siedmej! To je viac ako dve hodiny. Myslela som, že je to pre teba akurát, že by si bola unavená.“

„Ja som sa chcela ešte zastaviť v cukrárni, oni nechceli. Taká oslava, bez zákuskov. Som myslela, že aspoň na meniny zhreším.“

Ty hrešíš každý deň, zámerne sme išli do prírody a nie do cukrárne. Skôr než ti stihnem objednať dia zákusok, rozkážeš si zmrzlinový pohár so šľahačkou.

„To mi je ľúto, mamula. My sme boli spokojní. Tak si to s tebou niekedy zopakujeme v cukrárni.“

Odborník

„Včera tu boli chalani na bicykloch. Julo si pozeral lieky, čo beriem. Hneval sa na doktorov, že majú zmluvy s firmami, a potom uprednostňujú ich. Jeden mi zvyšuje cukor, spôsobuje bolesti kĺbov, povedal mi, nech ho neberem.“

Panebože! Len čo upokojím mamu, nech nečíta príbalové letáky a dôveruje doktorom, môj braček jej urobí prednášku. Čo nevyčítala sama, postraší ju on.

„Mami, ja si myslím, že v tvojom veku a pri tvojich diagnózach, je ťažko nájsť liek, aby ti neškodil na nič. Predpokladám, že ti ich nastavili tak, aby ti pomohli a ublížili čo najmenej. Nemôžeš vysadiť všetky lieky.“

„Ja neviem. Ten liek na cholesterol som brala len každý druhý deň a potom ma doktorka vyhrešila, že ako môžem tak riskovať, keď som už mala jednu mozgovú príhodu. Teraz ho berem každý deň, ale Julo...“

„Tak nech ti predpíše lieky Julo!“ skočím jej do reči. „Ak nájde na internete liek, ktorý ti vylieči obličky, cukrovku, kĺby, bez vedľajších účinkov, ja ti ho zoženiem.“

Mama pochopí a zasmeje sa. Ale chrobáka v hlave už má.

Liek

Vyložíme nákup do chladničky, usadíme sa v obývačke. Porozpráva o susedách, aj svojich pocitoch.

„Ja viem, že mám na to vek. Aj tak sa neviem zmieriť, že už nemôžem. Tak by som sa niekedy rozbehla, postavím sa, urobím pár krokov a viem, kde patrím. Ani na ihrisko posledné dni nechodím, len do záhradky sa prejdem.“

„Toto počasie má veľmi zlý vplyv na ľudí. Počula som na balkóne, susedy sa rozprávali, ako sa im veľmi pohoršilo. A keď mi Stáňa povedala, poznáš ju, nikdy sa nesťažovala, Gabika, niekedy by som tak rada zavrela oči a už ich neotvorila. Vieš si predstaviť, ako sa cíti.“

Toto vždy zafunguje. Nie je v tom sama.

„Spomínam si na Božidaru Turzonovovú. V jednom rozhovore povedala, dušu mám stále mladú, toľko by som toho chcela, len to staré telo nepustí.“

„Presne! Aj ja to tak cítim.“

Spomeniem si na papierik v kabelke.

„Niečo ti prečítam. Rozoberala som s Mirom tie lieky. Že ja som presvedčená, že lekári ti ich vyladili čo najlepšie, aby pomohli čo najviac a uškodili čo najmenej. Že si myslím, že neexistuje v tvojom veku a pri tvojich diagnózach zázračný liek, ktorý ti vylieči cukrovku, kĺby, obličky a nebude mať vedľajšie účinky. Príde Julo a všetko spochybní, zneistí ťa, zakáže ti brať liek, ale náhradu zaň nemá. Počúvaj, čo mi povedal, zapísala som si.

Ani si nechcem predstavovať, čo by bolo, keby Ťa mama nemala. Gabenka je pre mamu univerzálny liek na dušu, bez vedľajších účinkov.

Viem, je to nadnesené, ale veľmi sa mi to páčilo.“

Mama sa smeje na plné kolo, potom zvážnie, oči sa jej zalesknú a naťahuje ruku za lístočkom.

„Mami, nie. Vyzerá to, akoby som machrovala. To som ti len tak.“

Papierik je už zmuchlaný, vyberie mi ho z dlane, povystiera a znova číta.

Obzriem sa na hodiny, je čas.

„Pobežím, mamula. Ďalší autobus by mi išiel až za dve hodiny. Petra čaká.“

Vyprevadí ma po vonkajšie dvere, objímem ju, usmieva sa.

Čo som mamu naučila

„Zajtra zase na tú nefrológiu, že za sedem týždňov a tak to rýchlo ubehlo,“ len tak medzi rečou povzdychne mama.

„Vidíš! Ja to nemám ani poznačené. Spolieham sa na Ivanu. Ale pre istotu jej pripomeniem.“

„Nie, nie! Prosím ťa, nič jej nehovor, ona toho má teraz strašne moc, šak vidím jak sa naháňa. Ja som si pozrela autobus.“

„Mami, teraz chceš ísť autobusom? Keď nevládzeš ani na ihrisko, len do záhradky a späť? Od autobusu je to cez celý areál. Potom zaniesť krv do laboratória na opačný koniec a čakať na výsledky. A na autobus. Do Biskupíc ich chodí čoraz menej. To je nad tvoje sily,“ vysvetľujem jej.

„Ale, radšej som ti nemala hovoriť, zvládla by som to nejako.“

„To by teda bolo riešenie! Len by mi niekto zavolal – vaša mamička tu leží, nevládze ďalej, prídite si po ňu!“

Mama sa rozosmeje a viac neprotestuje.

Píšem Ive.

„Viem, viem, ale plány sa mi rútia, aktuálne som v Bratislave. Skús Renátku, alebo ju preobjednaj na piatok.“

Volám švagrinej.

„Zajtra veru nemôžem, mám dovolenku, ideme s Filipom a jeho kamarátom do Brna, už dlho im to sľubujeme, je mi ľúto.“

Nájdem na nete číslo, volám. Znova a znova, nikto nedvíha.

Telefonujem mame, nech pozrie do karty, či mám správne číslo. Mám.

„Mamula, zajtra nikde nejdeš, pokojne spi, nemysli na to. Preobjednám ťa. Ak sa nedovolám dnes, tak zajtra ráno, určite ti dám vedieť.“

Zaveziem Petru do centra

„Mami, idem z centra pešo, nikto to tam neberie, ale budem ešte skúšať, ak mi nezodvihnú, zastavím sa tam osobne.“

„Takéto starosti vám ja robím. Šak sa hanbím.“

„Prosím?! To my by sme sa mohli hanbiť, že sa málo o teba staráme. Neverím, že niekto iný v deväťdesiatke býva sám, sám si navarí, operie. Keby sa to dozvedela sociálka, tak nám ťa zoberú!“

Mamu to znova rozosmeje a protirečí: „Čoby nie. By si sa čudovala. Aj starší odo mňa. A ja som sa už od teba naučila. Oprala som periny, pekne ich poskladala, žiadne žehlenie. Tie krepové ani netreba.“

Prichádzam do čakárne, na nástenke – zmena telefónneho čísla. Aha. Tak ja môžem vyvolávať. Sestrička bola ochotná, dala nový termín o týždeň, mama je spokojná, čím neskôr, tým lepšie.

September 2019

Diabetička

„Lydka mi dala včera plný tanier kysnutého slivkového koláča. Našťastie prišli Julo s Filipom...,“ začína mama.

Skôr než dopovie, pochválim ju v duchu, aká je rozumná, že ho nezjedla a dala im.

„... až večer, stihla som ho ešte okoštovať, tanier ostal po nich prázdny,“ dokončí vetu.

„To si ma pobavila, mami. Ja som si naivne myslela, že ideš povedať, našťastie prišli chalani a zjedli ho a ty naopak. Tešíš sa, že si si uchmatla skôr, než prišli. Ty moja zodpovedná diabetička!“ ironizujem.

Smeje sa jak puberťáčka.

Koľko ešte?

O takomto čase mi už voláva. Odbery sú do deväť pätnásť, keby prišli aj na poslednú chvíľu. Výsledky bývajú do hodiny. Umyjem jablká, sadnem k obrovskému hrncu a čistím, nebudem na to myslieť. Veď ma prezvoní. Počkám do dvanástej. Možno ju Iva zobrala na nákup. Nebudem jej volať.

Keď pred dvanástou zazvoní telefón, zahodím nôž a bežím aj s lepkavými rukami. Vytáčam, vzápätí sa ozve: „Teraz sme prišli. Hodinu ma tam tá doktorka držala, všetko mi vysvetľovala. Zasa sa mi zhoršili parametre, mám sa pripraviť na dialýzu. Nie hneď, ale treba s tým počítať. Hneď ma objednala aj na chirurgiu. Telefonovala s doktorom a hovorí mu, áno, má deväťdesiat, ale vyzerá o štyridsať menej. Áno, spolupracuje. Veľmi dobre sa s ňou komunikuje.“

Počujem podľa hlasu, že je vyčerpaná, ale pri týchto slovách pookreje, dobre jej robí, ako ju chvália.

„Zavolala aj doktora, aby mi skontroloval žily, či sa to bude dať prepojiť. Bol veľmi milý, príjemný. Kožu mám jak papier, niektoré žily tenké, ale pôjde to. Aj sestrička a doktorka sú ku mne také dobré. Sestrička bola nová, ale takisto sympatická, nenechala ma čakať, hneď ma volala dovnútra. Doktorka ma zobrala na oddelenie, aby som videla, ako to tam funguje. Ležalo tam hádam aj sto ľudí. Všetko mi poukazovala, aby som vedela, do čoho idem a nebála sa. Aj som to chcela všetko odmietnuť, ale keď ma presviedčala, že je to treba, čo už. Predpísala mi nejaké vitamíny, mali by mi pomôcť, tak mi ich Ivka hneď kúpila v lekárni. Verila som, že mi dajú aspoň načas pokoj a už osemnásteho zas na nefrológiu a dvadsiateho na chirurgiu.“

„Máš dvanásť dní, oddýchneš si, nemysli na to a potom sa do toho znova pustíš.“

„Že som zase schudla. Som hovorila Ivke, že mi nič nechutí, potom sa mi aj ťažko varí. Neviem čo, keď na nič nemám chuť. No... na nič. Sladké by som jedla, ale to nemôžem.“

„Teraz sa napi, choď si sadnúť do kresla a podriemkaj si trochu.“

„Veru som v noci nespala. Som vždy predtým nervózna. Zdalo sa mi, že mi pračka hučí, najhoršie je, keď len tak driemem, ani nespím, ani celkom pri vedomí, taká som zmátožená. Celú noc som nespala, ale keď je so mnou Ivka, všetka nervozita zo mňa opadne, také zlaté je to decko.“

„Dobre, mamula, nezabudni sa napiť a oddychuj.“

„Proti žltačke ma zaočkovala, že to treba. Za tri mesiace znova a po pol roku, ale to už...,“ nedopovie.

Čo my vieme.

November 2019

Šťastie

polročné dieťa

prastará mať

túži ho objať aj má strach

vnučka jej kladie malú na kolená

bez obáv

drobec sa spokojne oprie

prestane vystrájať

necháva padať bozky do vláskov

andelíček môj

ľúbim ťa

Sanitkár

„Dnes prišla sanitka presne. O jednej som už bola napichnutá. Dala som si jeden chlebíček, aj kávu, aspoň mi rýchlejšie čas ubiehal. Celkom dobrá. Nie je taká silná, ako si ja robím, ale ako Betka určite. Lepšie ako čaj. Nechápem tých chlapov. Závidím im. Jak si ľahnú, tak žujú, pijú, potom zaspia. Aj mne sestrička stále hovorí, pospite si! Ale poznáš ma,“ podáva mama hlásenie po príchode z dialýzy.

„Som rada, že si už doma. Petra pozerala na hodinky, zdalo sa jej, že sa dlho neozývaš. Ale minule si sa vrátila ešte o pol hodinu neskôr.“

„Bola som v čakárni, keď prišiel sanitkár. Predstavila som sa, či prišiel pre mňa. On že nie, ide do Trenčianskych Teplíc. A vieš kto to bol? Marián! Ani by som ho nespoznala, keby sa mi neprihovoril. Porozprávali sme sa a nakoniec mi povedal čosi, že mám krásnu právničku? Nerozumela som mu. My sme čakali ešte na jedného dedka, čo v šatni skolaboval.“

„Mamula, pravnučku! Marián je zaľúbený do našej Hany. Je to vzájomné. Aj ona sa na neho vždy usmieva. Vieš, ja som to ešte nikomu nepovedala. Nikto zo susedov nevie, že chodíš na dialýzu. Určite bol prekvapený, keď ťa tam stretol. Teraz to povie mame, ona tete, budú to vedieť všetci. Ale raz by sa to tak či tak dozvedeli. Ja sa v poslednej dobe susedom vyhýbam, aby sa na teba nepýtali. Ani ti to neviem vysvetliť. Akoby som to nechcela priznať, prijať, pripustiť, ak to nepoviem nahlas... chovám sa ako malé decko pri schovke. Zatvorí oči a myslí si, že ho nikto nevidí. Ale ja už som veľká.“

„Netráp sa, moja, hlavne ty sa už konečne vylieč, ten kašlisko máš hrozný. Človek si zvykne na všetko. Tie začiatky boli ťažké, nečakala som takýto zvrat, že to príde zo dňa na deň, ale už som to zasa ja, cítim sa oveľa lepšie a nemusíš ma tak rozmaznávať. Mohla by som si aj sama niečo uvariť. Keď ma Ivka vozila každý deň, bola som strašne slabá. Ale dvakrát do týždňa, to sa dá. Medzitým si oddýchnem, mám zase silu, prejdem celú záhradku, ďalej sa už nepúšťam.“

Štedrý večer

„Mami, tieto Vianoce nás Ivana pozvala na Vlčí Vrch. Vieš, že Mišo od začiatku ich vzťahu hovoril, že kým nemajú deti, bude Monka Štedrý večer tráviť doma a on u svojich rodičov. Teraz majú Hanu, sú rodina, tak chcú Vianoce tráviť spolu a sami. Jarko zasa vždy túžil po Vianociach na Vlčom Vrchu, roky sa prispôsoboval našej rodine a chodil ku mne.“

Mama počúva, tvári sa odmietavo: „To nie. Ja tam nepôjdem. Ešte pred pár rokmi možno áno, teraz už nie.“

„Ivana by nás prišla zobrať, aj by nás doviezla domov. Nemuseli by sme tam spať.“

„Nie. Aj tak.“

Bratova žena zareaguje: „Mohla by si ísť k nám, Zuzka. Nech Gabika s Peťkou idú.“

Mama neodpovedá, ale vidno, že sa jej nepáči ani tento návrh. Zmeníme radšej tému.

Na druhý deň telefonujeme.

„Pre mňa sú Vianoce len u vás, keď sa tam zídete všetci, tá radosť, keď si vybaľujete darčeky, ako si viete navzájom vybrať, ulahodiť, vždy je tam veselo. U Jula som bola raz a neboli to pre mňa Vianoce.“

„Vieš, mami, ja som babám od začiatku hovorila, nikdy nechoďte ku mne zo súcitu, z povinnosti. Vždy choďte tam, kde sa vy a vaši chalani budete cítiť dobre. Nebudem sa ani hnevať, ani smutná z toho nebudem. Iva má takmer štyridsať a po prvýkrát nebude tráviť Vianoce u mňa. Nemôžeme jej to zazlievať.“

„Tak teda by som k Julovi išla, ale len keby si išla j ty s Peťkou.“

„Mamula! Po prvé, nás nepozvali, ale hlavne. Predstav si, že by som ja pozvala teba a ty by si nešla ku mne, ale k tvojmu bratovi, ujovi Jožkovi.“

Chvíľu premýšľa, prikývne, ale aj tak jej toto porovnanie nestačí, lebo.

„Tak rada by som vám vyhovela všetkým, aby ste boli všetci spokojní, ale je to tak ťažké a zdá sa, nesplniteľné.“

Kde a s kým by som chcela byť ja? Viem to ešte?

Mama vo svojej koži

„Mamuška, je pol desiatej!“ pripomína Petra.

Beriem telefón, mužský hlas mi oznamuje, že účastník je busy.

„Tak babka je hneď ráno bizy, musím počkať.“

Vzápätí ma mama prezváňa. Zavolám jej.

„Gita z Piešťan mi volala! Len sa sťažuje, že si musí sama nakupovať, nikto jej nepomôže. Rudo je už domotaný a strašne zlý, ani sa s ňou nerozpráva. Neviem, čo len nakupuje, keď im obedy vozia. Prehovára ma, aby som si aj ja nechala, ale ja som neni taký jedák ako oni. Mala by som to na obed aj na večeru, nebudem jesť to isté a budem to vyhadzovať? Takto si vytiahnem krabičku, na čo mám chuť. Jana by jej mohla nakúpiť. Že ona je zaneprázdnená. Čo mi to hovorí! Hnilá je! Odkedy-prekedy už nerobí, muž chodí ešte do roboty, aj navarí. Som jej povedala, Gabika sa stará o Peťku a stihne mi aj nakúpiť, aj navariť a Jana čo robí? A ja sa s Rudkom celkom dobre v telefóne porozprávam. Myslí mu to ešte. Že to len na ňu je zlý. Nemám rada, keď sa len sťažuje. Počula som, že mi voláš, aj som jej to povedala a ona si stále svoje. Tak som jej potom povedala, že mi voľakto zvoní pri dverách a položila som. Včera bol na dialýze zase ten protivný chlap, čo stále vypráva,“ zmení tému. „Doktorke, sestričke, aj keď pri ňom nikto neni, aj tak sa mu huba nezavre. V sanitke sme ho dobre ohovorili. Aj tá pani, čo sme ju viezli, hovorila, že ju to vyrušuje, ale že on je vulgárny. Raz ho slušne upozornila, aby bol ticho a hnusne jej vynadal. Zasa som si dala dva chlebíčky a kávu, boli so šunkou. Si predstav, aká je tam starostlivosť a ani korunu odo mňa doteraz nikto nepýtal.“

„Mama, veď tebe sa tam vyložene oplatí chodiť! Koľko ty ušetríš!“

Smeje sa ako uličnica.

„Nemocnice nevedia hospodáriť! Toto je súkromná spoločnosť a ako to tam funguje! Každý deň prezliekajú periny, doktorka alebo doktor sú tam až do večera. Prídu sa opýtať, ako sa mám. Popočúvajú nás, vodu odmerajú, aj lieky predpisujú, nemusím už chodiť ani obvodnej, ani na geriatriu. A chlebíčky, keby som chcela, môžem aj štyri zjesť! Včera sme dokonca dostali aj sladkosť – banán v čokoláde.“

„Mamula, zajtra príde Monka s Hanou hneď ráno, lebo ide do Turnej na endokrinológiu. Cestou späť ťa zoberie k nám, aby si si užila Hanu. Dávno si ju nevidela, chodili práve utorky a piatky, keď si bola na dialýze.“

„Tak sa teším! Ešte som jej ani tie zúbence nevidela!“

December 2019

Už netečie

„Tá batéria mi stále teče. Taká som z toho nervózna.“

„Mami, už mohla byť dávno vymenená, čo ti ja s tým urobím.“

„Ale veď ona je nová! Julo mi ju vymenil! Treba ju len pritiahnuť.“

„Už ti ju priťahoval Julo, aj Mišo. Nepomohlo.“

„Mišo?! Ten o tom ani nevie!“

„Je to pár mesiacov dozadu. Stáli sme v kuchyni, pýta sa ťa, či máš nejaké náradie. Priniesla si mu z chodby zo šuplíka. Pošlem ti toho opravára?“

„Nikoho mi neposielaj! Možno to prestane. Ja som do toho rypkala, bol tam vodný kameň, možno preto. Alebo poviem tomu susedovi od naproti, čo aj Betke opravoval.“

Už ťa vidím, ako ty niekomu povieš. Ťahá sa to vyše roka, stále dokola. Sťažuješ sa, ale nikoho nechceš. Skončí to ako s tým záchodom. Až bude potopa, potom budeš volať mne, dúfam, že to nebude na Štedrý deň. Mohla by som tam ísť s majstrom, kým budeš na dialýze. No sľúbila som ti pred rokmi, že nebudem pre teba nikdy nič podnikať proti tvojej vôli. Čo už.

„Včera tu bol Julo. Že on nevymieňal celú batériu, len to ramienko. Netrúfa si na to. Mohla by si teda?“

„Dobre, mamula, zavolám mu.“

„Príde dnes poobede. Nemusíš stáť v okne. Keby si nepočula zvonenie, zavolá mne a ja tebe. Nebuď nervózna. Peniaze som ti v piatok doniesla.“

O jednej ma prezváňa.

„Predstav si, už aj odišiel! Takýchto opravárov by som tu zniesla aj každý deň Ja sa najviac bojím čakania. Prišiel okolo obeda, pozrel sa na to, prebehol kúpiť, vymenil, všetko vyutieral, pustil vodu, hotovo. Taká som rada, nevieš si predstaviť!“

„Aj ja sa teším, že si spokojná.“

Keby si nebola taká tvrdohlavá, už dávno mohol byť pokoj.

„Musíš mi dať na neho číslo. Chválila som sa Lydke, aký je šikovný, aj ona by si ho zavolala.“

Kupované sa nepatrí

„Pamätáš si, ako mi sľúbili, že my prídu poupratovať? Tak dôkladne. Kedy to bolo? Pred mesiacom? Našťastie som na nich nečakala. Ja som si upratala. Pomaličky, po troške. Aj linku, aj skrine. Vysávať už nebudem. S tou novou mechanickou metlou, čo si mi kúpila, to ide bez roboty.“

„Pamätám, hovorila si mi. Lenže keď ty sa chváliš pred Julom, ako si si upratala, potom sa nečuduj, mami.“

„Ale čoby som sa. To len tebe hovorím. A Renátke som hovorila, že by ma mohla niekedy pred Vianocami zobrať do Kauflandu, také drobnosti by som si pokúpila.“

„Niekedy je široký pojem. Ešte stále je pred Vianocami, aspoň to budeš mať čerstvé. Čo potrebuješ? Prinesiem ti v sobotu s koláčikmi.“

„Chlieb mi doviezol Jarko, dva veľké nakrájané, dala som si do mrazáku a mám pokoj. Citróny som chcela, slaninku som už zjedla, keď bola taká dobrá voňavá, nátierkové maslo sa mi míňa, to je všetko.“

Kvôli tomuto potrebovala ísť do Kauflandu?

„Dobre, mami. Keby si si ešte na niečo spomenula, prezvoň ma.“

„A ty mi tu nenos žiadne koláčiky! Na Vianoce budeme u Ivany, na Štefana u teba, načo mi to tu je?!“

„Ale, mami, veď sme sa dohodli. Do konca novembra bolo treba poslať objednávku, vtedy si súhlasila. Aby si mala na ponúkanie.“

„Ja by som bola aj napiekla. Len by si sa na mňa hnevala.“

„Medovníkové cesto je tuhé. Akoby si to miesila tou ubolenou rukou?“

„Čoby bolo. Zamiesila by som. Len stáť či by som pri tom vydržala.“

„Tak vidíš.“

„Tak si to zoberiem na Štefana, nič mi sem nenos.“

Čo bude mať frajera doma, že ma tam nechce pustiť?

„Mami, ja nemám toľko miesta v chladničke. Pre mňa, pre Ivu, aj pre teba. A k tebe mám od Paľka bližšie ako domov. Chcela som aspoň tvoje krabice vyložiť cestou.“

Neochotne súhlasí.

V sobotu jej povykladám nákup, vysvetlím, kde je čo, kamarát na mňa čaká v aute, ponáhľam sa.

„Toľké krabice...!“

„Zavolám ti, mami!“ zastavím jej lamentovanie.

„Už som si to vytriedila, slané a suché do špajze, zákusky do chladničky. Naložila som na tanierik a zaniesla Lydke, nech okoštuje od Paľka, ona si objednáva u susedy z ulice. Aj Eva má tento rok také smutné Vianoce, ani nepiekla, tak aj jej som zaniesla. Ja som tak bola zvyknutá.“

„Vidíš mamula. Takto som si to predstavovala. Aby si si na tácku viac druhov uložila, aj poponúkala, ako za čias, keď si sama piekla. To darčekové balenie by si mohla zobrať na dialýzu v pondelok, keď sa tam k tebe tak pekne správajú.“

Už je celkom spokojná, žiadne frflanie, načo jej to bude.

„Filip zjedol všetky vanilkové rožky. Ale Julinko mal komentáre, že kupované sa nepatrí ponúkať, na Vianoce sa má piecť doma. Prečo ty nepečieš. Že si myslel, že ťa to baví, keď si vymýšľala toľko druhov, aj pekné boli, aj dobré.“

Zaujímavé, že mne málokedy pochválil. Boli moc sladké, nedalo sa ich veľa zjesť...

„Som mu povedala, že Gabika nemá kedy. Stará sa o Peťku, o mňa, aj o malú. Čo som naložila zjedol, ale najviac mu chutili také nepodarené medovníky od Lydky. Lebo boli domáce! No keby si ich videla! Také nízke, jak linecké, povykrajované halabala, no toto sú medovníky?“

„Paľko pečie domáce. Keby som ja upiekla a predala mu, tak by boli tiež kupované?“ „Hrali sme scrabble. Padlo nám jedno písmenko, nemohli sme ho za svet nájsť. Tak mu hovorím – šak keď budem vysávať, tak ho nájdem. A on nič. Nepovedal, že ja ti povysávam.“

No čo ti na toto poviem? Chlap. On nelúšti tvoje rébusy. Nepozná tvoje hry. Že keď mama povie, povysávam, čaká, že povysáva on.

2020

Január 2020

Vyhovieť každému

Sobota ráno. Vyberám krabičky s jedlom z mrazáku, nakladám do tašky veci podľa zoznamu na chladničke. Čalamáda, cvikla, maslo, peniaze, fotky...

„Mňaaau!“ ozve sa z Petrinej izby.

Chce sa túliť, pusinkovať. Vidí na mne, že nie som jej nežnostiam naklonená. Zamračí sa.

„Premýšľam, prečo sa stále cítim previnilo. Že sa málo starám o babku. Že ty trpíš, keď sa hrám s Hanou. Prichádzam na to, že v bežnej rodine deti dospejú, odídu z domu, založia si vlastné rodiny a rodičia sa venujú vnúčatám a svojim rodičom, ktorí medzitým zostarli. Naša rodina je výnimočná tým, že ty si tu zostala, ako veľké dieťa. Neber to v zlom. Iba sa snažím vypátrať, z čoho pramenia moje pocity.“

„Ale veď ja sa snažím byť čo najviac samostatná! To babka nevie, čo chce a len čo jej donesieš nákup, zmyslí si, že ešte niečo potrebuje.“

„Petra! Babka je momentálne samostatná, chodí si drobnosti nakupovať do ich malého obchodíku. Kedy som u nej bola? Chceš povedať, že sa mám viac venovať tebe a kašlať na babku?!“ nepáči sa mi, akým smerom vedie rozhovor.

„Dobre. Veď choď!“

„Vždy, keď sa hrám s Hanou, ukladáš si hlavu na moje kolená, aby som zároveň hladila aj teba. Včera si povedala aj pred Monikou – tak trochu žiarlim. Nie si už na to trochu veľká? Dotklo sa to Monky.“

„Uvedomujem si to. Ale neviem s tým bojovať.“

„Rozumiem tomu, že v tebe zostalo kus dieťaťa, tým, že si na mne závislá. Oceňujem aj to, že sa s Hanou zahráš, spievaš jej. Keď som ťa minule doviedla z roboty, ako sa na teba krásne usmiala, zodvihla obidve ručičky nad hlavu, akoby zakričala – YES! Máte sa rady a ona nevníma, že na ňu žiarliš. Z toho mám veľkú radosť. Snažím sa ti len vysvetliť, prečo ma rozladilo tvoje mňaaau. Prečo cítim tlak zo všetkých strán. Čo potrebuješ ty, čo babka, čo Hana. Keď sa tak poctivo zamyslím, čo chcem ja, už ani neviem. Moje ja sa stratilo.“

„Dobre, dobre. Tak si choď hľadať to svoje stratené ja!“ odoženie ma od svojej postele. Naoko sa durdí, ale pobadám aj úsmev a pochopenie. Odchádza sa mi ľahšie.

***

„Ako babuš?“ víta ma, keď odomykám.

„Celkom dobre. Hučala jej svojima, potešila sa karfiolovej polievke, len keď som odchádzala, mrzelo ju, že nemá nič pre Peťku, aspoň nejaké cukríky by jej poslala.“

„Mne stačí, že mi vrátila šťastnú mamičku.“

Február 2020

Aby bol dôvod vylepšiť si chuť

„Mami, v nedeľu prídu naši pre teba, zoberú ťa k nám. Nemusíš čakať v okne, oni počkajú radšej na teba, len aby si nebola nervózna.“

„Ja sa oblečiem, veď sa nezašpiním jak malé decko. Nechcem, aby na mňa niekto čakal.“

Komu niet rady, tomu niet pomoci.

Renátka dovezie mamu o tretej, aby sa vyhla poznámkam typu – vždy prídete so západom slnka. Usmieva sa na mňa poza mamin chrbát, rozumieme si. Ostatní prídu pešo, neskôr. To je tiež mínusový bod, ale hlavne, že ona je už na mieste. Snažíme sa rozprávať priamo na ňu, aj s načúvacím prístrojom počuje čoraz horšie. Krúti sa, keď náhodou prehodíme nejakú vetu medzi sebou, čo nepočuje. Treba zopakovať. Kávičkujeme, chlebíky prinesiem, keď dorazia ostatní. Jednu tácku postavím priamo pred mamu, výrazne artikulujem: „Mami, tieto sú s Lunexom, tieto s domácou bravčovou masťou s oškvarkami.“

Druhú položím na opačný koniec stola, sú s paštétou. Po rokoch sme ochutnali domácu kačaciu paštétu. Roky sme žiadnu nejedli, nejako sme pozabudli, vyradili ju z jedálnička. Mama zvykla mrzuto oznamovať: „Dnes sme mali na dialýze paštiku. Dala som si len jeden.“ Ukázalo sa, že najradšej má so šunkou, potom so salámou, paštiku vraj nikdy nemala rada. Majú ju tam občas, ale vždy je to pre ňu sklamanie. Preto som považovala priam za provokáciu ponúkať ju po týchto informáciách. Lenže nám chutila, chcela som, nech ochutnajú ostatní.

Odbehla som pre niečo do kuchyne, keď počujem mamu: „Podaj mi Julino ten chlebík, ja nedočiahnem.“

Vrátim sa a neverím: „Mami, ty prečo ješ tú paštétu?! Zámerne som ju dala ďaleko, keď ju nemáš rada.“

„Aaale, veď vieš, že ja nie som prieberčivá. Ja zjem hocičo.“

„Hocičo? Okrem paštiky? Vybrala si si to, čo nemáš rada. Prečo?“

„No... ja som chcela nechať syrový pre Filipka a s masťou pre Renátku.“

„Je ich málo? Všetkým som povedala, že ešte prinesiem, komu čo bude chutiť.“

„Veď ja si dám ešte jeden s masťou.“

Apríl 2020

Kto vie nakupovať

„Dali nám taký leták, že ho máme prečítať aj mladým. Nesmieme sa s nikým stretávať, nákupy nám máte nosiť iba pred dvere. Sme riziková skupina, nielen vekom, ale aj pre dialýzu. Tam keby si videla, čo robia! Mne sa zdá, že to preháňajú. Miesto jedných rukavíc, keď nás idú napichnúť, dávajú si ešte druhé. Stále si ruky dezinfikujú. Ten doktor, len prejde okolo, porozpráva sa s nami, ani sa nás nedotkne a po každom si nastrieka na ruky.“

„To je dobre, mami, radšej nech to preháňajú, ako keby boli ľahostajní.“

„A v utorok budeme chodiť až o štvrtej. Majú firmu, ktorá to raz do týždňa bude špeciálne dezinfikovať. Budete chodiť do čistučkého, nemusíte sa báť, tak nám sestrička povedala.“

„Čo narobíme, zvykneš si.“

„Ale prestali nám dávať chlebíčky, aj kávu. A nesmieme si ani z domu nosiť! To ma najviac trápi. Nie, žeby som bola odkázaná na tú šunku. Ale rýchlejšie mi čas ubehol, keď som žuvkala, kávu si upíjala.“

„Áno. Už ste si na to zvykli, ťažšie sa odvyká, ako na dobré zvyká.“

„Mamula, píš si, čo potrebuješ. Nebudem teraz chodiť do obchodu každý deň.“

„Gabika, ty sa neopováž chodiť autobusom! Ja poviem Renátke, ona má auto. Veď ty si mi nosila nákupy celé roky každú sobotu, teraz môžu oni.“

***

„Máš všetko? Doniesli ti?“

„No všetko. Čo som si napísala. Renáta nevie nakupovať. Tebe, keď som povedala, že potrebujem nátierkové Rajo maslo, doniesla si dve. Vždy si pridala nejaké ovocie, tuniaka, šalát, sladkosti, poznala si ma, vedela si lepšie, čo potrebujem, ako ja sama. Citróny nemám. Ale šak zakričím z balkóna na Ivku, keď budú brať z garáže náradie. Ja teraz môžem aj sladké. Nikto mi cukor nekontroluje. Priam sa mi žiada. Ale nech! Zjem tú bonboniéru, čo som dostala, nebudem ju šetriť pre nich.“

No áno. Lebo keď si si zmyslela na niečo počas varenia, poslala si tatu, nech ide kúpiť. A on išiel aj tri razy. A ešte si frflala, že tam bol dlho. A že nakupoval do zásoby múku, cukor, ryžu, olej... ťa rozčuľovalo, keď si to našla v pivnici. Ale tam mal bližšie, ako do obchodu.

***

Navarila som tri druhy polievok, bravčové mäso, kuracie mäso, kapustové posúšky, zamrazila do kelímkov. Urobila veľký nákup a poslala Monku s Mišom, nech jej zavezú, uložia do mrazáku a čo kde treba. Prišli autom z Nemšovej.

Z dialýzy sa vrátila večer o pol desiatej: „Tak som si pochutila na tej štrúdle! Neodolala som, aj pár lyžičiek tresky som si dala.“

„Nebude ti zle, mami? Takto neskoro a sladké s treskou?“

„Nebude! Dobre mi je.“

***

Ráno. „Pozrela som do mrazničky. Aj tá je plná! Akurát som podojedala, čo si mi namrazila, pár dní som len tak improvizovala. Tie zemiakové placky s kapustou sú vynikajúce! Myslela som, že len tie štyri mám a našla som ešte tri kelímky! Monika mi to poukladala pekne podľa druhov do stĺpčekov. Ručičky jej za to bozkávam, mám to také prehľadné, vyberiem si, na čo mám chuť.“

***

Telefonujem jej každý deň ráno o pol desiatej, aj podvečer, nech jej nie je dlhý čas. Krížoviek som jej nakúpila do zásoby, ale aj tak. Prestali kávičkové stretnutia, mama sa bojí, k Betke chodia deti, vnuci, nechce riskovať. Plánovali sme veľké rodinné stretnutie, mama si priala rovnaké ako na jej deväťdesiatku. Všetko sa odkladá, o pravnučke jej iba rozprávam, o mesiac bude mať rok.

***

„Tak som rozmýšľala, Gabika. Každý máme lepšie aj horšie dni. A ty to nemôžeš dať najavo ani predo mnou, ani pred Peťkou. Keď sa ťa zasa budú ľudia pýtať, ako to znášam ja, povedz, že dobre, len vďaka tomu, že mám skvelú rodinu, že sa o mňa staráte, že mi pravidelne voláš a ja sa ti môžem požalovať, aj pochváliť. Keď mám horší deň, tak to na teba naložím. Chcem, aby si vedela, že si to uvedomujem a strašne si to vážim.“

„Toto môžeš povedať ty, mamula. Mne nevkladaj do úst, čo mám hovoriť, ja sa s tým nestotožňujem. Že to dobre znášaš, je tvoja zásluha. Nepoddávaš sa, neopúšťaš, chodíš na prechádzky, nestrácaš zmysel pre humor, sleduješ, čo sa deje vo svete a si vďačná za to, čo ostatní ľudia v tvojom veku berú ako samozrejmosť. Danka by si zaslúžila slová vďaky. Mamu má u seba a tá jej iba vyčíta a na zlé spomína, za nič ju nepochváli. Mohli by sme to pripísať veku, ale vieme obidve, akú mala a má tvoja sestra povahu.“

Chcem rozprávať, nie počúvať

„Volala mi Gita,“ oznamuje mama. „Že Rudo je smutný, že som na neho zabudla. Hovorím jej, Gitka! Tri razy som vám volala v piatok, nezdvihli ste mi. Vy nevidíte, že máte zmeškané hovory?! Začala mi vyprávať, ako sa pred chvíľou hádali, že by som tomu ani neverila, ako na seba kričali. Ale s kým ste sa hádali, Gitka? S Janou! No pochopíš to, Gabika? S dcérou. Ja si neviem predstaviť, že by sme my dve na seba kričali, že by sme sa hádali. Ani s nikým z rodiny.“

„Každá rodina to má inak. Sú také talianske, nakričia na seba, ale zasa to rýchlo vyprchá, zabudnú a ide sa ďalej akoby nič. Aj Ivana mala takú spolužiačku. U nás nebolo zvykom hádať sa, skôr sme sa trestali mlčaním. Najzdravší je taký stred. Nekričať, nehádať sa, ale diskutovať. No to už je ideál.“

„Stále som počula Ruda, že tam vykrikuje, ale Gita rozprávala a rozprávala a aj tak som sa nedozvedela, prečo sa vlastne pohádali. Hovorím jej Gitka, daj mi toho Rudka, veď mu chcem zavinšovať! Rudo hneď začal, ako mu to bolo ľúto, že som na neho zabudla. Ale oni mi nikdy telefón nedvihnú. Naozaj nikdy! Len som mu povedala, všetko najlepšie, skočil mi do reči, že stále spomína, ako nám bolo dobre, keď sme chodili na dovolenky do Tatier. Tak ma nejedoval, povedala som, tak spomínaj Rudko, aj ja budem spomínať. Maj sa dobre. A položila som to.“

Bez telefónu

„Som celý deň slabá. Posedávam, driemem. Nechutí mi jesť. Obed som zjedla. Prinútila som sa. Cítim sa ako predtým, než som začala chodiť na dialýzu,“ sťažuje sa v pondelok večer mama.

„Nemám zavolať Julovi a Renátke? Netreba ísť do nemocnice?“ zneistiem.

Ráno mi hovorila, že zle spala, ide si sadnúť do obývačky pod dečku, oddýchne si a poobede pôjde na prechádzku. Dúfala som, že večer budem počuť lepšie správy.

„Nemala by si byť sama. Ja im radšej zavolám.“

„Nie, nevolaj! Keby mi bolo horšie, zavolám im sama. Veď viem, že Renátka je vždy ochotná.“

Premýšľam. Bez jej súhlasu nechcem nič podnikať. Napíšem o mojich obavách Ive.

„Nemala by som sa tam ráno zastaviť? Ale v Trenčíne budem už o siedmej. Či sa ma nenaľaká,“ ponúka sa dcéra.

„Zavolaj jej teraz a priprav ju na to.“

„Tak som jej zavolala, neprezradila som ťa. Povedala som, že idem zajtra do Trenčína, či nepotrebuje chlebík. A ona, že áno, dá si do mrazáku. Zostane v posteli, nemusí kvôli mne vstávať.“

„Ty si poklad, Ivček! Ak by bola slabá, ako vtedy, urobila by si jej chlebík a čaj.“

Iva si ráno odomkne, nakukne do spálne, posteľ prázdna. Prejde celý byt, volá babuuuš! Nič. Vytočí jej číslo, telefón zvoní na chodbe. Pozrie, komu naposledy volala. O pol štvrtej ráno, Renátke.

Mne brat zavolal okolo deviatej. Mame sa zle dýchalo, prišli k nej. Už bola zbalená, oblečená. Zavolali rýchlu pomoc, zobrali ju na interné. Ešte v sanitke ju vyšetrili, zistili, že má polovicu pľúc zaliatu vodou. Ráno volal na interné, povedali, že je na geriatrii, má zavolať o pol tretej. Potom mi dá vedieť.

„Tak som hovoril s doktorkou, bola veľmi milá, že mama sa má lepšie, už sa pýtala aj domov. Ona by si ju tam rada pár dní nechala a preliečila ju.“

„Julino, vieš, že telefón zostal doma? Mama nemôže zavolať!“

„Ale tak pár dní bez telefónu hádam vydrží.“

„Pár dní?! Veď mama je zvyknutá, že jej volám dvakrát denne a rozprávame sa minimálne pol hodinu, niekedy celú.“

„Tak si od niekoho požičia,“ odpovedá spôsobom, nech nestresujem kvôli maličkosti.

„Ty si myslíš, že mama pozná naše čísla naspamäť? To nie je ako kedysi, keď vytáčala pevnú linku!“

„Veď som ju nechal pozdravovať. Tak vie, že sa o ňu zaujímame.“

Fajn, Čo teraz? Zákaz návštev, zákaz donášania vecí.

„Ivi, babka tam nemôže zostať bez telefónu. Čo urobíme?“ píšem esemesku.

„Ja som teraz v Nitre. Mám kamošku záchranárku, dohodnem s ňou, nech jej tam zajtra ráno telefón prepašuje.“

Uf. Aspoňže tak.

Večer mi zvoní telefón.

„Mamuš, už som v Trenčíne. Rozmýšľam, že idem pre ten telefón a skúsim sa tam nejako dostať. Ak sa mi to nepodarí, tak potom ráno cez Heňu. Nemám jej niečo z domu zobrať?“

„Julo mi povedal, že bola zbalená. Netreba.“

Za polhodinku mi dcéra hlási: „Vybavené. Vrátnik mi odmeral teplotu, pustil ma autom pred geriatriu, s tým, že nesmiem ísť na oddelenie, iba zazvoniť na sestričku. Dala som to do obálky a napísala, keď bude môcť nech mi zavolá. Sestrička hovorila, že je práve na dialýze, zanesie jej to na izbu.“

„Paráda! Tak som zvedavá, komu zavolá skôr, či tebe alebo mne.“

„Dáme si vedieť,“ lúči sa Iva.

Čo nevydrží?

Sme hore do pol noci, babka nevolá. Zhodli sme sa na tom, že prišla unavená z dialýzy, neskoro, nechcela rušiť spolupacientky, počkáme do rána.

Ráno o ôsmej zvoní mobil. Vrhám sa k nemu. Babka Zuzka volá. Prezvoní ma, zavolám jej.

„Gabika, vy ste mi prečo doniesli len telefón? A veci? Veď tu celkom nič nemám. Som v erárnom pyžame, erárnom župane. Dali mi len zubnú kefku, malé mydielko a toaletný papier. A vyzerá to, že ma hneď tak nepustia.“

„Mami, ale veď Julo mi povedal, že si bola zbalená!“ nechápem. „Diktuj mi, čo potrebuješ, ja to zariadim.“

„Čoby som bola zbalená! Ja som si myslela, že mi pichnú injekciu a dovezú ma domov.“

Volám Ive. Zodvihne mi kolegyňa Lucia, práve sú v Biskupiciach, vykladajú stromy, chystajú sa do Piešťan.

„Prosím, prosím, súrne potrebujem Ivanu daj mi ju, keď príde k autu.“

„Čo sa deje?“

„Ivuš, babka tam nemá celkom nič. Skoč k nej, budem ti diktovať, čo máš zobrať, kde čo nájdeš a pokús sa nejako jej to tam čo najskôr zaniesť.“

„To ste mi nemohli povedať včera večer?! Ideme do Piešťan, čaká na mňa päť zákazníkov,“ je nervózna, ale viem, že to urobí.

Volám bratovi: „Julino, nehovoril si mi včera, že babka bola zbalená?“

„No hovoril. Bola oblečená, mala kabelku, aj zdravotnú kartu.“

„Ale ona si nezobrala celkom nič. Je v erárnom pyžame, erárnom župane.“

„Ale no tak. Čo tam v tom tých pár dní nevydrží? Podľa mňa tam dlhšie ako do piatku nebude.“

„No nevydrží! Potrebuje okrem svojho pyžama a županu aj prezuvky, uterák, nohavičky, ponožky, mandľový krém, placentu na pery,“ vymenúvam veci, čo nutne potrebuje.

„Druhí vydržia, ona nie,“ počujem v hlase úškrn. Nechápem.

„Vybavené,“ hlási Iva. „Porušila som všetky zákazy, všetci mi vynadali, ale má to tam. Keby ešte niečo, tak až sa vystriedajú, títo si ma budú pamätať,“ smeje sa.

Vzdychla som si.

Mama: „Všetci sa tu čudujú, ako sa sem dostali moje veci. Veď je zákaz návštev aj donášania. Ja mám šikovnú vnučku, hovorím im,“ usmieva sa.

Večer brat: „Doniesli ste jej to? Pozeral som na internete, je tam vyslovený zákaz návštev, aj donášania vecí.“

„Doniesli. Ivana sa nevzdáva.“

Keď tlmočím na druhý deň dcére bratovu reakciu, vyhŕkne z nej: „Je to ko...! Keď bude mať deväťdesiat, necháme ho v nemocnici v erárnom pyžamku.“

Ešte nie

Začiatok. Úzkosť. Nie, ešte nie! Tak veľmi chcela posedenie v penzióne Mária, ako na deväťdesiatku. Celú, celučkú rodinu, minulý rok bola Hana ešte v brušku, tento rok by už bola s nami. Do toho prišla korona, zmena termínu, doba neurčitá.

Chodíme za ňou minimálne, rešpektujeme pokyny zdravotníkov, je riziková dvojnásobne. Takto predsa nemôže odísť! Nechápem ten náhly zvrat, je predsa neustále pod kontrolou, výsledky boli ešte v piatok dobré.

Petra je napätá už večer, vyrozumela z telefonátu, že sa niečo deje, zbytočne ju upokojujem. Vyčíta si, že ona by mi mala byť oporou a nezvláda to. Keď sa dozvie, že babka je v nemocnici, plače. Počas dňa si rýpe do prstov okolo nechtov, krváca, lepí si leukoplasty. Neviem, čo prevláda. Strach o babku, či obavy, že budem zasa tráviť viac času s mamou a ona bude bezo mňa. Strach zo smrti. Doteraz sa nevyrovnala so stratou dedka.

Prvý rozhovor s mamou. Počujem po hlase, že je slabá, aj keď už dýcha pekne.

„Mamula, zvládneš to! Dajú ťa dokopy a vrátia nám ťa takú, aká si bola predtým. Pamätáš, aj minule sa ti vrátila sila nečakane rýchlo a bola si ako znovuzrodená. Keď pominie táto sprostá korona, urobíme žúrku na Vlčom Vrchu alebo v Nemšovej, ak by penzión nebol ešte otvorený. To ti stojí za to.“

Mama sa zasmeje: „Veď na to sa teším a preto aj ja verím.“

Na druhý deň brat: „Počujem, že máš lepšiu náladu, nie ako včera. Už ráno ti mohlo byť jasné, že je mama v poriadku, keď ti miesto poďakovania vynadala, že sme jej nepriniesli veci.“

Smejeme sa.

Pokračovanie

„Je tu dobrá starostlivosť. Sme na izbe štyri, aj keď nepočujeme, zakričíme si, podebatujeme. Len neviem, prečo mne dávajú všetko bez soli. Im dajú k ryži voľačo kyselé, mne ananás. Ja neviem, čo v tom ananáse také je, že mi ho dávajú ku všetkému. Ráno, na obed, večer. Susedky mali na večeru bábovku a ja čierny chlebík. Mne strašne nechutí jesť. Tú bábovku by som si dala.“

„Zabudla som sa opýtať na lieky. Ľudia hovoria, že lieky, čo berieš pravidelne, si treba priniesť z domu.“

„Áno, hovorí sa to. Ale mne dávajú všetko. Okrem toho dostávam aj antibiotiká, stále mi krv berú, aj test na koronu mi robili, výsledky budú zajtra.“

„Ako sa dohodneme, kedy ti môžem volať?“

„Dievčatko, môžeš mi zavolať kedykoľvek. Keby si voľačo potrebovala, volaj, to je jedno, kedy.“

„Dobre. Tak ti budem volávať o pol desiatej ako sme boli zvyknuté a podvečer. Ale keby si ty mala chuť sa porozprávať, prezvoň hocikedy.“

***

Volám o pol desiatej.

„Vieš čo, je tu teraz frmol, sestričky chodia, lieky rozdávajú, o chvíľu má prísť vizita, poobede je tu väčší kľud, ale to zas idem na dialýzu.“

„Prezvoníš ma, keď sa vrátiš, dobre?“

„Tak už som... skoro som povedala doma. Sanitkár prišiel pre mňa, keď ma doviezol pred geriatriu, vyťahoval vozík. To čo robíte? To ja nepotrebujem. Že ma videl, keď som stúpala na váhu, ako som sa zakolísala. Nech si pekne sadkám, odvezie ma až na izbu. Hovorím mu, no dobre, ale keby ste ma viezli domov, neexistuje, aby som si do neho sadla. Aby ma susedia takto videli!“

„Mami, volala mi teta J., teta P., nechali ťa pozdravovať, bolo vidno, ako ťa majú rady.“

„Ďakujem!“ hovorí dojatá mama. „V utorok som bola na dialýze strašne neskoro a dlho, potom mi doniesli večeru, mäso s ryžou. Ale čo sa ja budem na noc ryžou napchávať! Už som nič nejedla. Dnes sme mali zapekané cestoviny, všetci rovnaké. No... ani neviem, akoby som to nazvala. A k tomu ešte čierny chlebík s maslom ako druhú večeru. Našťastie, ja to tu mám komu dávať. Susedke chutí. Ku každému jedlu dávajú ovocie, jablko, pomaranč, banán. Aj tie som rozdala, nech nevidia, že to nejem, nemajú to sestričky rady.“

„Sú tu Monka a Mišo s Hanou. Všetci ťa pozdravujú a Hana ti dáva pápá. Sme ešte vonku, na záhradke, lozí po tráve.“

„No dobre, moja, tak sa im choď venovať, aj ja ich všetkých pozdravujem, zavoláme si zajtra.“

„Postískam ťa aj po telefóne. Predstav si, ako keď od teba odchádzam a vo dverách ťa objímem.“

„Áno, cítim to.“

Nenáročná

„Tá Soblahovanka už odchádza. Zajtra ide aj tá druhá, zostaneme tu len dve. Ktovie, koho nám sem dajú. Pýtala som sa, čo ja. Že podľa toho, aké budú v piatok výsledky na dialýze. V utorok som tam zle dýchala, aj kyslík mi dávali, behali okolo mňa všetci doktori, nastavovali mi to. V stredu mi aj krv dávali, mala som strašne zlý krvný obraz. Ale už sa cítim oveľa lepšie. Aj na záchod už prejdem bez problémov, aj poprechádzať sa. Ten prvý deň som sa len tak vliekla pomaličky.“

„A ako tam spíš, mami?“

„Vieš čo, túto noc som ani oka nezažmúrila. Len čo som zaspala, počula som krik a to tá moja susedka. Aby jej nohy zložili z postele, že si ich chce pohojdať. Potom zaspala po sediačky, uložili ju. Jej dávajú takú mrežu, lebo by v noci spadla. O chvíľu zas kričala, že nemôže spať, aby jej dali nejakú pirulku. Čoby nemohla, šak aj teraz drichme. Pol hodinu v noci okolo nej behali a ja som už mala po spaní.“

„Tuším by si bola radšej, keby tam nechali Soblahovanku a túto by si poslala preč,“ smejem sa.

„Veru áno! Aj som jej povedala, že mi bude chýbať. S tou sme debatovali, pamätala si aj tatu, že tam robil na družstve ekonóma, jej mama ho často spomínala, mala ho rada. Aj Ankinu mamu poznala, mali sme o čom. Ale chcem ti povedať, aby si si nerobila o mňa starosti. Je tu o mňa naozaj dobre postarané, túto noc môžeš dobre spinkať. Nič mi tu nechýba.“

Moja úžasná mama. Miesto toho, aby vyplakávala, že chce ísť domov, povzbudzuje mňa.

„Ozaj, mamula, ako dopadli tie výsledky korona testu?“

„Vieš, čo? Ja sa nepýtam. Ak dobre, tak som rada. Ak zle, čím neskôr sa to dozviem, tým lepšie pre mňa. Som hnusná, že?“ potmehúdsky sa usmieva. Viem si ju predstaviť. No, čo jej poviem.

„Včera mi volala aj Monulka, aj Ivka!“ oznamuje natešene.

Vedela som, inak by volali mne. Prvý deň som tu mala ústredňu, všetci boli zvedaví, čo babka.

„Aby som nezabudla, pozdravujú ťa aj všetky moje kamarátky, pýtajú sa na teba každý deň.“

„Ďakujem! Ozaj, dnes mi na raňajky výnimočne doniesli grahamové rožky miesto čierneho chlebíka. Ostatní mali biele. Ale veď vieš, že ja nie som prieberčivá, ja zjem hocičo.“

Do pondelka

„No ahoj, moja.“

„Čo nové, mamula? Už ti povedali, kedy ťa pustia?“

„Zistili mi niečo v krvi, že mi nepracuje srdce, akoby malo, tak musím ísť na kardiológiu. Tým, že som mala dnes dialýzu, zajtra je sobota, potom nedeľa, tak musím zostať do pondelka. Ja som sa ani nepýtala domov. Viem, že by bolo komplikované dostať termín, keby ma prepustili. To mi hovoril doktor ešte vtedy na neurológii, že nech tam pár dní zostanem, porobia mi všetky vyšetrenia, inak by som čakala dlho. To bolo dávno, v tejto situácii je to ešte komplikovanejšie,“ hovorí moja rozumná mama a ja som na ňu pyšná.

„Čo si mala na obed?“

„Rybu. Ale vieš čo?“ stíši hlas, aby ju sestričky nepočuli. „Jak keď rybu zabiješ a pleskneš na tanier. Žiadne korenie, žiadna soľ.“

„Ja som si hneď myslela, že až doma sa dozvieme, ako si sa mala v skutočnosti, tam nemôžeš povedať všetko,“ smejem sa.

„Ale nie, inak sa nemôžem sťažovať, sestričky sú naozaj milé, ochotné, aj doktorka sa vždy zastaví, porozpráva,“ hovorí nahlas. „A sanitkár išiel taký, čo sa už poznáme a hovorí mi, vy tu čo robíte? Už ste doma nemohli vydržať? Nuda? Srandoval. Potom so mnou vystúpil, odviedol ma na izbu, porozprával sa, zaujímalo ho, aký som mala problém. Dobre to padlo.“

„A čo večera?“

„Už som ju tu mala prikrytú, keď som sa vrátila z dialýzy. Také čosi ako zabíjačková kaša a chlebík s marhuľovým džemom. Z tej kaše som zjedla hádam aj polovicu a chlebík si teraz vychutnávam.“

„Už vám dali niekoho nového na izbu?“

„Nie, sme tu len dve. Celkom tu osprostiem. Žiadne rádio, žiadna televízia. Povedz mi aspoň stručne, čo nové s koronou.“

„Predvčerom pribudlo 81, včera 45, takže to klesá. V Čechách nastalo veľké uvoľnenie, môžu cestovať, stretávať sa desiati, vysokoškoláci chodiť na konzultácie a tak. Petru to naštvalo, že majú viac nakazených ako my a už odstraňujú zákazy. To je všetko, čo ti poviem. Ja nepozerám správy, ani rádio nepočúvam, o aktuálnej situácii si ma informovala vždy ty. Na záhradke som počula, že bolo zemetrasenie v Humennom, že je poškodená nejaká budova a škola. To som sa dozvedela od tvojich rovesníčok, môžem sa hanbiť, že vy viete viac.“

„Dobre moja. Zajtra ráno mi nevolaj ty, ja ťa prezvoním, neviem, kedy bude vizita.“

„Dohodnuté, mamula, drž sa!“

Držte palce

„Práve odišla doktorka aj sestrička. Strekli mi antibiotiká, aj ešte čosi, aby som viac močila. Trikrát denne mi z prsta berú krv! No chápeš to? Načo?“

„Ja neviem. Asi ti kontrolujú krvný obraz.“

„Ale tri razy za deň?!“

„Nerozumiem tomu, mamula, ale veď oni vedia, prečo to robia.“

„Si predstav, že keď tá Soblahovanka odišla, tá druhá je jak vymenená. Predtým sa od nej nechala obskakovať, tvárila sa celkom nemohúca, teraz ju nespoznávam. Aj sa sama posadí, aj mi rozpráva a keby si videla, čo tá poje! Aj svoje, aj čo jej ja dávam, ešte aj v noci šuchoce v nočnom stolíku.“

„Čím si to vysvetľuješ? Myslíš, že keď sú z jednej dediny, že chce, aby ju tam ľutovali?“

„Istotne! Sú takí ľudia.“

„Vidíš, ty zasa naopak, radšej nepovieš, že ťa bolí. A spala si, či zasa v noci vystrájala?“

„Nie. Musím ju pochváliť, bola tichučko. Ja som pred sestričkou spomenula, že som v noci nespala, tak mi doniesla pirulku, že aj ostatným dáva na spanie. Tak pekne som zaspala a o pol jedenástej som musela ísť na záchod. Preháňalo ma, hádam šesť razy som bola, tak som sa zase nevyspala. Bola som si pýtať živočíšne uhlie. To má každý. Predstav si, oni nie! Ráno sa ma pýtala, koľko razy som bola, že to je moc. Tak mi doniesla nejakú pirulku, ale tú som si nezobrala. Som jej povedala, že už sa mi to ukludnilo a ja potrebujem živočíšne uhlie. Predstav si, ona mi povedala, že má ísť poobede do MAXu, tak mi tam kúpi. To je až neuveriteľné, akí sú tu na mňa dobrí.“

„Takú mám radosť, hneď mi je ľahšie.“

Podvečer. Mama prezváňa.

„Volám ti už teraz, nech si môžeš večer kľudne sadnúť a nemyslieť na to, že čo tá mama.“

„Mamula, ale keby ti bolo smutno, môžeš ma prezvoniť aj večer, naozaj! Ja mám telefón stále pri sebe.“

„Chcem ti povedať, že už sme tri. Ale táto je celkom hluchá. Musela som ísť až tesne k jej posteli. Len som jej povedala, že keby čosi potrebovala, ja jej podám. Ťažké nemôžem, ale nejakú drobnosť. Bola dojatá, aký som ja dobrý človek. Ale veď to poznám, keď je tam človek nový, dobre to padne. Sťažovala sa, že jej hrebeň z domu nedali a tá Soblahovanka, som si všimla, že má dva. Tak som jej povedala, že načo sú jej, nech jej jeden požičia, keď pôjde domov, jej ho vráti. Takú mala radosť. Poobede som ležala v posteli, bola som zakrytá, ale aj tak mi bolo zima. Len tak tichučko som povedala, taká mi je zima a za chvíľku mi sestrička doniesla takú ľahkú dečku, poprikrývala ma. Som jej povedala, že toto je polovica uzdravenia. Aspoň pre mňa. Že je to viac ako lieky, keď sú takíto ochotní a pozorní. A nemajú to jednoduché. Hluchí sme, kričať na nás musia a trpezlivé sú.“

„To je úžasné, máš šťastie na dobrých ľudí.“

„Aj Julo mi dnes volal, aj sme sa zasmiali, on sa snaží voľačo vtipné mi porozprávať. Už mi len držte palce, nech ma čo najskôr pustia domov.“

„To vieš, že držíme! Aj Andula písala, nechala ťa pozdravovať a praje ti, aby ti to rýchlo ubehlo.“

„Aj Andula na mňa myslí?“ potešilo ju.

Nedeľa

„Ráno nás vážili, Soblahovanka mala 165 kilov, ja 46 aj čosi. Schudla som. Neviem, prečo.“

„Veď si mala tú hnačku, to poznať na váhe. A včera už v poriadku?“

„Áno. Ani diétu som nemala. Jedla som a nič.“

„Aká bola noc?“

„Aaale, zas behali okolo tej novej, infúzie jej dávali, nevyspím sa tu.“

„Mamula, veď ty ani doma nespíš a tam je nuda. Tuto máš aspoň čo pozorovať, budeš mať zážitky.“

Schuti sa zasmeje.

„Doktorka sa ma pýtala, ako dýcham, popočúvala ma, ale nič mi nepovedala. Pýtala som sa sestričky, kedy idem na tú kardiológiu, že doktorka mi nič nepovedala. No ani vám nemohla, lebo nevie. To sa dalo do systému a oni nás zavolajú, keď budete na rade. No, dúfam, že to bude zajtra.“

„Verím, že áno.“

„Debatovali sme s tou Soblahovankou. Tak sme sa schuti zasmiali. Ona nemôže dať sama nohy dole z postele, vždy volá sestričky. Ráno sa na ňu dívam, len tak s nimi švihla a už sedela, potom si ľahla a spala. Keď som jej to povedala, nevedela o tom. Že keď je najedovaná, tak ich dá aj sama, ale asi to bolo v spánku. Ona býva s dcérou, majú domy spojené, dcéra s rodinou vpredu, ona vzadu. Prišiel za ňou vnuk, mal obložený chlebík, myslela si, že to jej doniesol. Keď ho zjedla, bežal za mamou, že mamaaa, babka mi zožrala ten chlieb. Taká divná rodina to musí byť. Aj dcéra jej stále hovorí, čo robíš, mama, zase žuješ?! Keby si ty videla, Gabika, jak ona obeduje, neverila by si, čo sa do nej zmestí. Vieš, prečo mi dávajú tie antibiotiká? Že mám infekciu močových ciest.“

„Áno? Ja som myslela, že preventívne, keď si mala pľúca zaliate vodou, aby si zápal nedostala. Tak ťa aspoň preliečia, skôr než ti to začne robiť problémy.“

„Ivka s Monulkou sa ti neozvali? Ako bolo na Vlčom Vrchu včera?“

„Neozvali. Asi im nenaliali kyslého vína, ako tomu Záhorákovi a nebyuo o čem.“

Mama sa smeje.

„Ešte som ti chcela povedať, že väčšina ľudí sa sťažuje na geriatriu, že je to horor. Kamarátky predpokladajú, že ty máš dobrú starostlivosť vďaka svojej povahe. Čo vyžaruješ, to sa ti vráti.“

„Ja to tak beriem. Sme v nemocnici, nie doma. Čo mi chutí zjem, čo nie, nechám tak, nebudem frflať, nemôžu ulahodiť každému. Ja som optimista a snažím sa vidieť to dobré.“

„Včera na záhradke susedia oslavovali. Zima bola, vietor fúkal, opekali špekáčiky. Keby si videla tú spoločnosť. Sedeli okolo stola, všetci rúška na ústach, Marián aj rukavice, tri babky, dvaja dedkovia, rodičia a vnučky. Tak som si hovorila, radšej si počkáme na lepšie časy a vyhodíme si z kopýtka bez rúšok. Oslávime všetko jedným vrzom,“ pripomínam mame, aby sa mala na čo tešiť.

Práve prišla správa od Monky, budem mať novinku pre mamu na podvečerný rozhovor:

Posielam foto, ako Hana včera opekala, no ona mala presnidávku, ale pri ohníku, tak to je akoby opekala :-)

Hana bola dobrá, havkala so psíkmi, keď sa osmelila, tak aj zamúkala a smiala sa na Ivane, keď jedla kvetinky (Ivana jedla kvetinky, Hane by som to nedovolila) :-)

Miško pomohol Jarovi čosi zmontovať, tak aj on bol vo svojom živle, jeho tie návštevy bavia viac, keď môže aj čosi robiť..

Som sa Ivy pýtala, či môžeme prísť, či nemajú nikoho pozvaného, tak mi vravela, že môžeme, že nikto sa zatiaľ nenahlásil. Tak prišli iba Lucia s Homolom, Monika so Stanom a Lenka Nestička :-)

Rozladená

„Žiadne dobré správy,“ mama je rozladená. „Tak by som ju kopla!“

„Koho, mami?“

„Tú doktorku. Stále čaká na nejaké výsledky. Na kardiológiu čakáme, na RTG pľúc mám ísť, zajtra na dialýzu. Tak dnes ani zajtra domov nepôjdem určite. Ešte tu aj narodeniny oslávim.“

„Mamula, doktorka za to nemôže. Musia ti skontrolovať pľúca, či tam už nemáš vodu. Narodeniny oslávime, ako sme sa dohodli.“

„Keby si videla, čo sa tu dialo túto noc! Dala som si doniesť Lexaurin, zaspala som a o pol jedenástej to začalo. Voľačo s tou novou sestričky robili, mám ju za hlavou, nevidela som čo. Utíšili ju, odišli a tá začala tak ziapať. Ona má protivný hlas aj normálne a keď kričí, je to rev zverský. Tak ma to rozrušilo, no zaspi potom! Ona určite nie je normálna.“

„Tá druhá sa nezobudila?“

„Tá je tiež nejaká mešuge. Aj sa posadila, ale potom zaspala. Mňa sestrička odviedla do izby, ktorú mali voľnú a tam som si od dvanástej do rána pospala.“

„Možno ti dnes na tú voľnú posteľ dajú niekoho, s kým sa budeš môcť porozprávať,“ chlácholím ju.

„Alebo ešte horší prípad. A prievan je tu. Okno musí byť otvorené. Šak sa nečudujem. Bol by tu smrad. Obidve chodia kakať na kýbel. A ja, najskôr ma preháňalo a odvtedy nič. Len ma nutká, prídem tam a nič. Ale nebudem im to hovoriť, ešte by ma poslali zas na nejaké vyšetrenie. Stále mi striekajú niečo, aby som močila a ja dve tri kvapky a dosť. To odkedy som tu. Doma som s tým problém nemala.“

„Ale to je asi normálne. Pamätáš? Julo hovoril, že suseda, čo chodí na dialýzu, už neciká takmer vôbec. Ona chodí každý deň a všetko sa oddialyzuje.“

„Aj sestričky som prechválila. Včera mi po večeri doniesli presnidávku s polievkovou lyžicou! Šak sa tam nezmestila. To čo je za rozum?“

„Mamula, mala si poprosiť sestričku, určite by ti ju vymenila. Šak aj som. Doniesla mi malú. Ale kávu mi nespravila, to majú zakázané.“

Nakladá to na mňa, je mi smutno, moja malá mama v prievane, bez kávy... Petre nič neujde, len čo dohovorím, spustí na mňa: „To si nesmieš tak pripúšťať!“

„Veď nič nehovorím, Peti.“

„Si myslíš, že to na tebe nevidím?! Ja potom neviem, ako sa mám správať, ako ťa mám utešovať!“

„Nepotrebujem, aby si ma utešovala, správaj sa normálne, ako to cítiš a potrebuješ ty.“

Dobré jedlo, dobrá nálada

V pondelok večer má mama výrazne lepšiu náladu.

„Dnes som mala také dobré jedenie, aj na obed, aj na večeru. Na obed kuriatko s ryžou, mrkvový šalát, také mäkučké bolo, nie ako to mäso včera na večeru. To sa celkom nedalo užuvať. A na večeru, neuhádneš! Zemiakové placky! Také veliké, cez celý tanier. Dve som zjedla a mala som dosť, tretiu som dala susedke.“

„Paráda.“

„Predstav si, koho nám dali na štvrtú posteľ. Začula som Biskupice, išla som za ňou, je to suseda, o pár domov ďalej. Poznali sme sa z videnia. Ona robila kedysi v Merine, ja som tam z banky chodila na previerky, tak aj odtiaľ si ma pamätala.“

„To je fajn, budeš sa mať s kým porozprávať, hneď ti bude rýchlejšie čas ubiehať.“

V utorok ráno.

„Ako si sa vyspala? Kolegyňa zasa robila bordel?“

„Nie. Musím ju pochváliť. Spala celú noc a ja som si vypýtala Lexaurin, museli ma ráno o pol siedmej zobudiť, to sa mi ešte nestalo. Ale doktorka ma nepotešila. Musia mi dávať ešte dva dni antibiotiká na tú infekciu močových ciest. Na RTG pľúc som bola včera, výsledky poslali na dialýzu, tak mi povedia večer. Kardiológiu už ani nespomínajú, tak počítam, že v piatok pôjdem domov.“

„To je fajn, aspoň niečo už máš za sebou, to bude dobré, vydrž!“

„Aj ponožky by som potrebovala. Ja som si zo všetkých povyvliekala gumičky a teraz ich musím hľadať po posteli. Mala mi Ivana zobrať z domu tie z postele, tie mi nepadajú.“

Ponožky si nepýtala vôbec, len mne napadlo, že ti býva na nohy zima, nech ti zoberie také huňaté spinkacie, čo ti kúpila Monka. Kto mal vedieť, že si z nich povyťahovala gumičky.

„Ozaj, mami, rozmýšľala som nad tým županom. Ten istý som kúpila Monke, keď bola tehotná, mala ho aj v pôrodnici. Tebe je malý pri štyridsiatich šiestich kilách? Nejde mi to do hlavy.“

„Ale, to som si ho včera voľáko zle obliekla, dnes mi je dobrý.“

Ešteže som neobjednala cez internet nový, kde by som ti teraz kúpila.

„Do piatku to už nejako vydrž, verme, že ťa pustia.“

V utorok večer. Je trištvrte na deväť a mama neprezváňa. Počítam, že v rámci areálu by to nemalo trvať tak dlho, ako keď ju vozili do Biskupíc. Pred deviatou znervózniem a zavolám jej.

„No čo, moja, ty si zabudla, že v utorok chodím na štvrtú?“ má čiperný hlas, energický.

„Nezabudla, ale aj tak mi volávaš skôr.“

„Myslela som, že dojem večeru a potom ti brnknem, hovorili, že je dobrá.“

„V pohode, mami, dopapaj, ja ti zavolám neskôr.“

„Už som dojedla. Mali sme francúzske zemiaky, ale dobré boli. Nezjedla som všetko, šak už je moc hodín a mám tu ešte chlieb so syrom, keby som bola hladná.“

„No čo si sa dozvedela na dialýze?“

„Vieš čo? Tam slúžia traja doktori. Za celého pol roka, čo tam chodím, sa striedali dvaja a dnes, zrovna dnes! To je zákon schválnosti, tam bol taký dedo. No čo ten. Ani nás nepozná, každého sa opýtal, ako sa má, to bola celá vizita. Tak neviem nič. A vy čo?“

„Ja som tu mala Hanu. Decká ti boli upratať, povysávať, kvetinky popolievať, z chladničky povyhadzovať staré veci, aby si sa vrátila do čistého.“

„A čo Hana?“

„To je chlapčisko! Tá má toľko energie, neposedí chvíľu. Vymýšľala som, čím by som ju zaujala, aby nemlátila dverami, neotvárala šuplíky, skrinky. Petre na kolenách sedieť, to je nuda, hneď sa škriabe dole, Petra urazená. Keď jej vyberá cédečká z poličiek, Petra je jak na ihlách, tak som ju zobrala do podkrovia, Petra si pozerala Rodinné prípady v telke a my sme sa tu s Hanou vybláznili, nemala kedy ani spať. Zalomila, až keď prišli rodičia. Už sa sama dokáže postaviť bez opory, zdvihne ručičky, tancuje, udrží rovnováhu bez problémov.“

„Už budem končiť, zavolám ti ráno.“

„Dobre, mami, hlavne sa dobre vyspinkaj.“

Už sa to blíži

Rozložím si karimatku, cvičím, telefón na zemi, po ruke. Zazvoní. Monka. Cvičím ďalej, zazvoní Peter. Pracovný asistent. Volá Petru do roboty, prišla škorica. Tá sa práve presúva do kúpeľne, stopnem ju: „Osprchuješ sa, keď sa vrátiš.“

Petra nervy, mali jej zavolať včera. A prečo Zuzana volala Peťovi a nie jej, ona je zamestnankyňa.

„O čo ti ide? Peťo povedal, že sa nemusíš ponáhľať, počká na teba. Autobus nám neujde, máme to kúsok, prečo stresuješ?“

„Ide mi o princíp!“

Nezabudnúť rúška, telefón, bude volať babka.

Vrátim sa domov, stále nič. Prezlečiem sa, líham na karimatku, telefón zvoní okolo pol jedenástej.

„To trvalo, čo?“ začína mama.

„Myslela som, že si na tej kardiológii.“

„Ale čoby, tú už ani nespomenú. Doktorka si chodí, kedy sa jej zachce. Tak som na ňu čakala, že ma pustí domov. Povedala, že zajtra. Ešte mi ráno dajú lieky, infúziu a poobede môžem ísť, s tým že dostanem domov lieky ešte na dva dni. Všetko som nasľubovala, len aby ma už pustili.“

„To je super! Veď sme čakali, že ťa pustia až pozajtra!“

„Ale čoby. Ja som verila, že dnes.“

„Aj tak je to skvelé, že už máš konkrétny termín. Nie je to také od ničoho k ničomu. Môžeš sa tešiť. Ako si spala?“

„Prosím ťa. Ako ja.“

„Čo ti nedali Lexaurin?“

„Ale čoby. Dali. Ale tieto dve celú noc vyprávali.“

„Zo sna? Či spolu sa rozprávali?“

„Zo sna! Keby som im rozumela, mohla by som román napísať. Vieš, že ja potrebujem na spanie kľud a ani vtedy nespím. Tak čo potom tu.“

„Jednu noc to už vydržíš, aj keby ako bolo.“

„Ivana má v piatok voľno, tak môže pre teba prísť, vo štvrtok je po záhradách, tak to dobre vyšlo.“

„Ale jako to hovoríš, Gabika? Šak zajtra je štvrtok. Som si myslela, že len mne sa pletú dni, keď som v nemocnici. Čo nevieš, že včera bol utorok, že som bola na dialýze?“ sfúkla ma.

„Prepáč, mamula, mám to naozaj v tej hlave pomotané. Tak zajtra bude musieť Renátka.“

„Ja im už ani nehovorím, čo mi je, aby ma tu nenechali.“

„Mamula a doma to komu povieš? Čo my s tebou potom urobíme? Veď lekárom to treba povedať.“

„Nikomu to nepoviem.“ Chvíľu mlčí a potom: „Taký suchý kašeľ som mala, ale na to mi stačí šalviový cukrík, ten doma mám. Ja sa vyliečim.“

„No dobre, ako myslíš.“

„Ráno mi volala Anka S., Anka B., aj Betka. K narodeninám.“

Už-už som sa chcela opýtať, ako sa dozvedeli, že je v nemocnici, to by som si dala! Retardovaná dcéra, čo nevie, že mobil jej zazvoní rovnako doma, či kdekoľvek inde.

„Boli prekvapené, že som v nemocnici, len Betka to vedela.“

Ešte jej porozprávam veselú historku o Hane, aby som ju rozptýlila a rozlúčime sa.

***

Včera večer mi volal brat. Bolo osem hodín, pýta sa ma: „Nevieš, či už nie je neskoro volať mame? Včera som jej volal akurát počas obeda, tak som jej povedal, že zavolám dnes. Bol som celý deň v záhrade a zabudol som.“

Keby som ja vedela aspoň na hodinu zabudnúť na mamu, na Petru!

„Julino, veď mama je ešte na dialýze, v utorok býva od štvrtej do ôsmej, kým ju dovezú, bude aj pol deviatej. Neskoro nie je, ona ma prezváňa aj o deviatej večer.“

„Tak ja jej zavolám zajtra. Kedy je najvhodnejšie, aby som sa trafil?“

„Doobeda je frmol, o dvanástej majú obed, večera je o piatej. Najlepšie je medzi jednou a piatou.“

„Kedy si videla naposledy Hanu?“

„Dnes. Ešte ju tu mám. Decká boli mame upratať, povysávať, kvety poliať, z chladničky staré veci povyhadzovať, rúška a rukavice jej zaniesli, polievky a jedlo do mrazáku, ja som strážila.“

„Kedy sa začneme navštevovať?“

„Ja neviem. Ja rešpektujem nariadenie vlády. Uvidíme, čo nám povedia 11. mája.“

„A decká s Hanou ku tebe chodia.“

„To áno. Im som povedala, že ak to považujú za bezpečné pre seba, aj pre nás, tak môžu. Sú všetci doma, na záhradke, s nikým sa nestretajú, Mišo robí z domu.“

„Podľa mňa to je sprostosť. Matovič to preháňa.“

„Ty si nás zo začiatku vystrašil, že to máme brať zodpovedne, teraz si prešiel do druhého extrému, tak neviem. Nejako sa dohodneme.“

Dobrý koniec

V stredu podvečer.

„Nehneváš sa, že ti stále vyvolávam?“

„Jasne, že nie, mami, veď som čakala, že po večeri sa ozveš.“

„Volal mi dnes Julo. Tak som mu povedala, že zajtra poobede ma pustia, či by mohla Renátka, Ivana má robotu na záhradách.“

„Začal, že Renáta ide zajtra na deviatu k zubárovi, potom do roboty, že nesľubuje. A potom mi hovorí, že dnes nemáš takú dobrú náladu ako minule. No čuduješ sa, po tom, čo mi povedal? Mňa sa aj sestrička pýtala, či mi má objednať na zajtra sanitku. Povedala som, že nie, prídete pre mňa. Mohla by som jej ísť ešte povedať, ale pre všetkých sem chodia...“

„Nerob si starosti! Zavolám našim, nech mi donesú Hanu, ja ju postrážim a prídu pre teba oni.“

„Ale netreba. Šak potom mi volal znova, možno ho to aj zamrzelo, že sa tak správal. Renáta končí o pol tretej a mňa pustia okolo tretej, možno štvrtej. Keby som aj mala do večera čakať, ja počkám.“

„Žiadne také. Naši budú v pohotovosti, keby čokoľvek, voláme im.“

Stále ju dráždi na kašeľ.

„Mami, skús si vypýtať od sestričky nejaké kvapky. Stoptusin je dobrý na takýto suchý kašeľ.“

„Ale, oni tu určite nič nebudú mať. Aj to živočíšne uhlie, keď som si pýtala, prehľadala krabicu a nič nenašla. Až ráno mi druhá sestrička doniesla Endiex a tak dobre mi to urobilo.“

„Veď skús, ten kašeľ ťa vysiľuje.“

„Na obed sme mali rajčinovú polievku. Celkom dobrá bola. Aj taká pečená fašírka so zemiakovým šalátom, pochutila som si. Ale na večeru, druhým zas šunkovú salámu a mne tavený syr!“ zatiahne ukrivdene, plačlivo, ale cítim v tom nadsádzku, humor.

„Mamula, šunková saláma to je údenina. Dusenú šunku by si podľa mňa mohla. Kúpime ti toľko, koľko budeš vládať zjesť, nech si to vynahradíš.“

Smeje sa.

„Včera bola tá nová celkom odpísaná. Až taká žltá bola,“ stíši hlas. „Šak potom ti porozprávam. Ale dnes jej je lepšie, podebatovali sme si. Aj Lydka mi volala, aj s tou sme sa porozprávali, má nové zuby, aj keď sa mi predstavila, nespoznala som ju, musela som sa opýtať, kto volá. Nevie si na ne zvyknúť, tak čudne hovorí.“

„Mami, základné veci máš v chladničke, keď budeš niečo potrebovať, porozmýšľaj si, postupne prinesieme.“

„Dobre, zlatko, moje.“

„Tak nech to zajtra všetko dobre dopadne, keby čosi, volaj!“

Vo štvrtok ráno.

„Už je po vizite! Aj primárka tu bola. Pýta sa ma, vy chcete ísť domov? Hovorím jej áno, strašne, chcem. A ona ma pohladila a povedala, tak pôjdete. Ale vôbec neviem kedy, to mi nepovedali.“

„Nevadí, mami. Monka s Mišom sú pripravení, len čo sa dozvieš, kedy ťa púšťajú, volaj, vyštartujú.“

„A čo tá Renátka?“

„S tým si nerob starosti, ja som ráno volala Julovi, že idú naši. Ako si sa vyspala?“

„Dnes som spala ako v oleji. Vieš, ja to tu tak trochu manipulujem. Tá, čo v noci vykrikuje a rozpráva, ona si nepýta nič na spanie. Ale ja som sestričke povedala, nech jej dá, že potom je ticho. A tak aj bolo.“

Mama volá o pol druhej natešená: „Už mám aj papiere! Povedz Mišovi, nech zastaví pred tým vchodom, kde je výťah, nech mi zavolá a sestrička ma zvezie dole. Vrátnikovi nech povedia, že idú pre mňa na geriatriu, on ich pustí.“

„Dobre, mamula, dohodnuté.“

Naši sú už v Trenčíne, na ceste ku mne, odovzdajú Hanu, preberú jedlo a časopisy. Našťastie prišli s predstihom, nie o tretej.

Rozprávali, ako jej zasvietili oči, keď okrem iného vyložili šunku a koláčiky. Hneď si jeden dala ku káve. Zaslúži si trochu zhrešiť.

Máj 2020

Lekvár

Jedlo a nákupy nosíme v rúškach, upratujeme, keď nie je doma. Malú jej ukazujú na videách v telefóne, ale predsa. Mišo vymyslel bicyklový výlet. Malá v káričke, vystihli sme pekný deň. Monka vybehne hore, vyložiť ruksak, babku zoberie na balkón. Držím Hanu na rukách.

„Andelíček! Ty si už také veliké decko?“ prababka žiari.

Mišo sa snaží o dušu, aby Hana predviedla všetko, čo vie. Ako obvykle, čím viac mu na tom záleží, nedá pápá, nezatlieska, jednoducho nič. Nahodí profesionálny úsmev ako celebrita, usmieva sa po celý čas, ale slovka neprerečie. Čo jej slúži ku cti, netrhá sa z náručia, nedožaduje lozenia po tráve, nechá babku, nech sa pokochá.

***

Utorky sú náročné. Dialýza začína o štvrtej, pozerám na telefón, zazvoní o pol desiatej.

„Som sa aj bála, či už nespíte,“ začína mama.

„Akoby som si mohla ísť ľahnúť, kým nezavoláš?“

„Dlho to trvalo. Všetci okolo mňa behali, zas som nemohla dýchať. Doktorka si myslela, že je to infarkt. Pýtala sa ma, či nemám bolesť na hrudi. Nie, nič ma nebolí. Neklamte mi, povedzte pravdu! Neklamem, pani doktorka. Tri razy mi robili EKG, bolo v poriadku. Kyslík mi dávali, injekcie. Aj takú stenu prisunuli. Ale šak ja som neni pozitívna. Žeby preto, keď ma odhalili pri EKG? Ale šak tam sú takí starí mrcinovia, čo už by sa tí na mňa dívali!“

Pochytí ma záchvat smiechu a mama reaguje: „Sa smeješ, že to hovorí taká mladica, čo?!“ smeje sa aj ona. „Ale sú tam aj takí dvaja, hádam tridsaťroční.“

„Dobre, mamula, choď si už ľažkať, určite si unavená. Dve noci si poriadne nespala.“

„Najhoršie je, že budem musieť začať chodiť trikrát týždenne. V utorok, štvrtok a sobotu. Nechcela som vyjednávať a dohadovať sa.“

„Bude to stáť za to, ver mi! Predstav si, ako si na tom bola pred dialýzou, ako si potom ožila, nabrala sily a chodila na prechádzky. Tak ťa aj teraz postavia na nohy, bude to iná kvalita života. Vieš, že chystáme záhradnú party, keď skončí korona, máš pred sebou jasný cieľ.“

***

„Dobre som sa vyspala. Zobrala som si Lexaurin, bohvie čo mi tam aj oni podávali a zobudila som sa o ôsmej! Len s tým jedením. Stále mi nechutí. Zjedla som jeden a pol rožka a tú druhú polku som už do seba nedostala.“

„Mami, dva rožky na raňajky? To by som ani ja nezjedla! Veď o jedenástej obeduješ.“

„Taká som slabá, jakživ som takáto slabá nebola.“

„Bola si ešte slabšia. Veď si teraz robíš sama raňajky. Obed si zohreješ. Čo si nepamätáš pred dialýzou? Ako si mi zavolala, že nevládzeš vstať z postele, urobiť si čaj. Bežala som na autobus, našla ťa v posteli. Vodila som ťa na záchod, robila čaj, chlebík, obed nosila do postele. Tri dni po sebe. Petra doma plakala, bála sa o teba.“

„To kedy bolo? Toto si vôbec nepamätám.“

„Keď si mi to prvýkrát povedala, že si ešte nebola slabšia ako teraz, vydesilo ma to. Ak si to nepamätáš, to je pre mňa vlastne dobrá správa.“

„Čoš, raňajky si ja spravím, aj sa obriadim. Len som jak lekvár, to ma hnevá.“

Mama zasa vo forme

„Suseda Lydka ma včera ostrihala. Pod balkónom má stoličky, ani vietor tam nefúkal. Už som to mala také vyrastené a nechcem ísť kaderníčke, nech tam niečo nechytím, ona si na hygienu moc nepotrpí. Teraz mám tak málo vlasov, tie dlhšie boli našuchorené, nebolo to tak vidieť. Ale dala som si ten gél z tuby, čo si mi kúpila a celkom dobré. Aj tak tam len ležím, akurát sanitkár čo ma vidí,“ hlási spokojná mama.

„Včera mi volala aj Oľga. Rozprávala, čo si varí, aj recepty mi dávala. Povedala som jej, že ja len otvorím mrazák a vyberiem si, na čo mám chuť. Ale veď ona je o desať rokov mladšia. Nech si varí. Že si robí takú maškrtu. Uvarí cestoviny, na to tvaroh a čerstvé posekané jahody. Takú chuť som dostala na tvarohové palacinky! Mohla by si mi kúpiť tvaroh. Dávno som nemala. Aj Rajo maslo nátierkové. Lebo keď poviem Renáte, zas mi kúpi Flóru.“

„Dobre mami, keby ti ešte niečo napadlo, prezvoň ma.“

„Tak si predstav, hovorila som ti, akú mám chuť na tvarohové palacinky. Poobede som sa išla prejsť do záhradky, otvorím dvere a na poličke dve tvarohové palacinky! Že Lydka mi zvonila, sedela som na balkóne, nepočula, tak mi ich tam nechala. Tak som si pochutila, jednu som zjedla hneď a druhú si nechala na zajtra.“

„Tá Lydka je úžasná. To bolo naozaj milé od nej,“ teším sa, akých má dobrých susedov.

***

„Tak si predstav, že včera, len čo sme dohovorili, zvoní Lydka s kulmou v ruke! Lydka, len si ju pekne schovaj, ja som si ráno dala na vlasy gel. Že nemáš to zlé, hovorí. No šak som ti ani nepovedala, že to mám zlé, hovorím jej. Typická učiteľka. Ona sa starala o deti a aj teraz na dôchodku by sa furt o niekoho starala. Kedysi mi sem chodila – ostrihám ťa, natočím ti vlasy, ale ja som jej rázne povedala nie a už mi dala pokoj. Teraz som povolila, dala som sa ostrihať a už by ma pomaly prišla aj okúpať!“

Nekomentujem.

„A tie palacinky, my sme dávali do tvarohových tvaroh! V tej prvej som ho aspoň videla, aj keď necítila, ale v tej druhej, štyri hrozienka a len bolo vidieť, že čosi biele je tam namrvené.“

„Možno nechcela, aby vytiekol,“ snažím sa obhájiť susedu.

„Na dialýze nám sestrička roznášala čokoládky Deva. Môžete mi ju hneď rozbaliť sestrička, prejde mi čas, aj si pomaškrtím. Pokrčila plecami, že je zakázané jesť tam a hodila mi ju do kabelky. Len čo odišla, tí čo majú voľné obidve ruky, rozbalili si a zjedli.“

Chúďa mama. Snáď sa čoskoro vrátia staré dobré časy a budú dostávať chlebíčky aj kávu.

Dobrý deň

„Minule mi zas tak nechutilo. Julo sa ma pýtal, či mi má doniesť rezeň alebo marinované mäso. Vybrala som si rezeň. Zjedla som polovicu a dosť. Nemohla som ho dojesť, nechala som si na druhý deň,“ smutne konštatuje mama.

Na to, že ti nechutí, je to až-až, keď si predstavím, že okrem toho popíjaš nutri drink, ktorý predpisujú pacientom, čo už neprijímajú stravu.

„Včera som mala dobrý deň. Na obed som zjedla tie tvoje zeleninové lievance, na olovrant tofu nátierku, bola výborná a na večeru som si dala ešte dva lievance. Bola som v záhradke, stretla som Julka. Prihovoril sa mi, že keby som voľačo potrebovala, nech zavolám, že Elena chodí stále na bicykli, doniesla by mi. Hovorím mu, šak ja ani vaše číslo nemám. O chvíľu prišla Elena s papierikom, doniesla mi číslo. Že ona by mi už dávno bola pomohla, len nevedela ako,“ mama je celá uveličená.

Vôbec jej nedochádzajú súvislosti. Roky sa sťažuje, že synovec býva vo vedľajšom dome, len ju pozdraví, neprihovorí sa jej, neopýta sa, ako sa má, nezavolá ju posedieť na záhradku a má to tam také pekné. Susedia jej dlho neverili, že sú taká blízka rodina. Sťažuje sa mne, Betke, my klebety nerobíme. Lenže teraz je častejšie so susedou Lydkou, ktorej dcéra zhodou okolností býva posledných pár rokov v tom istom dome, kde Julko a zrazu takáto náhoda. Po toľkých rokoch Julka osvietilo.

„Vidíš, mamula, oni sú dobrí ľudia, je to len o komunikácii.“

„Pani M. sedela pod balkónom a kričala na mňa, či by som sa s ňou nešla porozprávať. Ona už zle chodí, sedí tam na stoličke. Že aj minule na mňa kývala a neprišla som. Taká bola rada, že ma vidí po dlhej dobe. Som jej hovorila, že musí zakričať, ja už dobre nevidím, ani nepočujem. Sľúbila som jej, že sa bárkedy pri nej zastavím.“

Mame sa ráta, keď má pocit, že ona ľuďom robí radosť svojou spoločnosťou, nie ak jej niekto dá najavo, že prišiel za ňou, aby jej nebolo smutno.

Kamarátka sa čuduje, prečo mama nenadviazala kontakt so synovcom, veď sa ona jeho mohla opýtať, ako sa má.

„Ona čakala na jeho iniciatívu. Nebude sa kráľovná prihovárať poddaným,“ smejem sa.

Jún 2020

Rodinné stretnutie

Stretnutie v Nemšovej bolo skvelé, ale málo. Myslela som, že mame chýbala rodina pokope a nie iba to. Penzión Mária spomína ďalej.

„Dobre, mami, len čo otvoria, vybavím.“

„Vieš, mne ide o to, že na Vianoce sme boli u Ivany, na Štefana u teba, teraz u Moniky a ja som už taká lenivá, že nič doma nenachystám, tak by som vás chcela pohostiť tam.“

Chápem. Overujem situáciu v penzióne, ponúkam mailom dva termíny všetkým členom rodiny, na jednom sme sa zhodli. Podmienky dolaďujem s vedením mailom, telefonicky, osobne vyberám stoly, nemôžu sa spájať ako voľakedy, budeme sedieť pri dvoch, s výhľadom na terasu, ihrisko, kvetinovú výsadbu, za pekného počasia, sú dvere otvorené, Hana sa môže hrať, chalani fajčiť. Organizujem, kto koho privezie, len slnko zmenilo na poslednú chvíľu plán, v ten deň sa neukázalo.

Zasadací poriadok som premyslela vopred, aby mama nebola sklamaná ako minule, keď sa jej ušlo miesto medzi menej vyvolenými. Okolo nej treba zabávačov, Ivana s Jarkom, Monka s Mišom a malou Hanou. Ideálne by bolo, keby som sa zmestila aj ja, ale aby sa bratova rodina necítila odstrčená, budem s nimi. Petra mala možnosť výberu. Buď si sadne k babkinmu stolu bez mamičky, Hana mala detskú stoličku za vrch stolom, pre vozík zostalo miesto. Druhá voľba, s mamičkou pri stole Filipkovcov, vystavená otázkam a dobrým radám strýčka Jula. Volila z jej pohľadu menšie zlo, vedľa babky.

Ivana priniesla nádhernú kyticu z poľných kvetov, špičkovo naaranžovanú kamarátkou záhradníčkou, kvety si pestuje sama. Mama protestovala, že nič neoslavujeme, ale bola natešená, až dojatá, to nezakryla.

Skôr, než priniesli polievku, oslovil ma brat: „Prečo sme to nemohli mať na Kubrici, pri rybníkoch? Tam netreba nič dopredu rezervovať, každý si môže na mieste vybrať, čo chce.“

„Mama chcela ísť sem, splnila som jej želanie. Nabudúce môžeme ísť na Kubricu, zorganizuj, radi prídeme. Dnes by sme tam zmokli, keď bude istejšie počasie.“

„Nechápem, prečo musíme mať jednotné jedlo.“

„Už minule som ti vysvetľovala, že nad desať ľudí treba jedno, aby niekto nezačal jesť a ostatní čakali, kým mu urobia na objednávku.“

„Ja by som radšej čakal. Všade je množstevná zľava, tu nás naopak trestajú. Čím nás príde viac, tým nás znevýhodňujú a obmedzujú.“

„Pozri, podarilo sa mi vybaviť aspoň dve jedlá, kto neje mäso, sú tri porcie vyprážaného karfiolu. Druhé jedlo som zvolila špíz Mária, kde je bravčové aj kuracie, pražená cibuľka, zeleninová obloha a dohodla som pol zemiakov, pol ryže, aby som vyhovela všetkým.“

V priebehu rozhovoru nás osloví čašníčka, čo budeme piť. Renátky a Filip si bez váhania objednávajú kofolu, ja mätový čaj, Julo chce Coca colu. Ponúkne mu RC colu, ktorá je na nerozoznanie od Coca coly, lenže on jej nerozumie, zamietavo pokrúti hlavou a pýta sa na pivo. Vymenuje mu tri, ani jedno nevyhovuje, radšej bude smädný. Renátka je prekvapená: „Prečo si si neobjednal aspoň nejaký džús?“

„Veď nemajú! Počula si, čo mi vymenovala – RC colu a tri pivá.“

„Julino, ona nemusí vedieť celý nápojový lístok naspamäť. Mal si oň požiadať, alebo opýtať sa na džús,“ prihováram sa mu.

Zanovito hľadí do stola, neodpovedá. Odchytím čašníčku, keď prechádza okolo nášho stola. Pýtam sa na džús, vymenuje šesť, jeden si vyberie.

„Nemohla si povedať, že nás bude deväť? Potom by si každý objednal, čo chce,“ pokračuje v téme.

„Nemohla. Bola som rada, že mi vyšli v ústrety dvomi jedlami, bolo by mi trápne podvádzať. Sedeli by sme spolu, veľmi rýchlo by ma odhalila.“

„Ale veď ty vždy vybavíš aj nemožné. Nehovor, že toto by si nedokázala!“

„Práve preto. Vybavujem potrebné veci, nebudem míňať energiu na niečo, čo nie je životné dôležité. Nezišli sme sa tu kvôli jedlu, ale kvôli mame, aby nás mala všetkých spolu. Myslím, že raz do roka, by sme sa mohli prispôsobiť a zjesť, čo je,“ dochádza mi trpezlivosť.

„Ja si myslím, že si to mohla tak urobiť. Kto by to kontroloval, či patríme všetci k sebe?“ pridáva sa Renátka.

„Nabudúce to rada prenechám vám, vybavte si sami!“.

Prinesú fazuľovú domácu s rezancami, slepačí vývar chlapi moc nemusia, posnažila som sa.

Filip a Renátky chvália po prvej lyžici, Julo komentuje: „Nie je zlá, len to kuracie mäso! Do fazuľovej polievky kuracie, to je absurdné!“

„Kuracie?!“ oponuje Renátka. „Veď to je údené koleno!“

„Tatino, to sa ti len zdá, lebo je rozvarené, moc mäkké,“ pridáva sa Filip.

Pri druhom stole polievka zostáva v mise, babka a Petra nejedli. Renátky si s chuťou naložia aj tú.

Na stole pristávajú porcie špízu Mária, príde druhé kolo: „To je na špajdli?! Ako si to teraz budeme deliť?!“ neskrýva sklamanie brat. „My sme chceli Filipkovi dať kuracie, od neho by sme si zobrali bravčové.“

„Filip predsa neje mäso! Objednala som mu karfiol, minule mäso odmietol, objednával sa mu vyprážaný syr.“

„Ale karfiol on neje. Z mäsa kuracie zje.“

Neriešim, idem za mamou. „Mami, môžeš si vybrať mäso alebo vyprážaný karfiol.“ Mäso má odo mňa v mrazáku vždy, kuracie, morčacie, bravčové, hovädzie, na mrazenie je najvhodnejšie. Dávam jej aj zeleninové lievance, kapustové posúšky, ale mäso prevažuje. Renátka v nedeľu tiež posiela mäsité jedlá. Stáva sa, že mi povie: „Vieš, ja nemôžem stále jesť len mäso, urobila som si vrtuľky s lekvárom.“ Očakávam jasnú odpoveď a ona: „Ja by som radšej mäso.“

V pohode. Zjedla by som ho ja, keby sa neprihlásila Monka.

Medzitým sa na troch tanieroch delí mäso, bojujú so špajdľami, triedia kuracie, bravčové. Julo chcel s Filipom vymeniť aj ryžu za zemiaky, ale nedal si.

Konečne skončil obed, zostávala len káva a dezert. Brat dostal preso ne jeho vkus vo veľkej šálke, Ivana s Jarom v malej. Prečo?! No asi si také objednali.

Babka sa s chuťou pustila do zmrzlinového pohára s tromi zmrzlinami, ovocím a kopcom šľahačky. Nepovedala, že jej nechutí, že nevládze, ani že je to porcia ako pre drevorubača.

Bola nadmieru spokojná. Počas obeda robila program Hana, pri ich stole sa ozývali výbuchy smiechu, od synáčikových poznámok som ju ušetrila.

Tešíme sa na Kubricu, Julino!

Júl 2020

Mame

načasované hovory stresujú

dve polhodiny dvakrát denne ako antibiotiká

hocikedy volám rada

ráno a večer sa premáham

s výčitkami lebo

už teraz viem

raz mi budú chýbať

Nie je to až tak zlé

„Mami, keď budeš nabudúce potrebovať lieky, daj si predpísať elektronicky. Renátka chodí autom, v hociktorej lekárni ti môže vybrať a priniesť cestou z práce. Stačí, keď jej do telefónu nadiktuješ tvoje rodné číslo.“

„Dnes som si chcela ísť do Kauflandu pre lieky. Ale ráno som sa zobudila ako zdochlina. Taká som slabá, neprešla by som,“ sťažuje sa o pol desiatej mama.

To je nápad! Kedy si ty bola naposledy v Kauflande?

„Mrzí ma to, že ťa zase otravujem, ale našim nechcem volať. Istotne už balia Filipa do tábora,“ pokračuje mama.

Traja dospelí ľudia budú baliť štyri dni takmer štrnásťročného Filipa do letného tábora. Na týždeň, či na dva, to je jedno.

„V sobotu ho tam vezú, v nedeľu budú z toho istotne unavení, kedy by mi lieky doniesli? A ja už mám len na dnes a na zajtra.“

„Dobre, mami. Diktuj!“

„Mohla by si mi aj peniaze vybrať. Lebo posledných šesťdesiat euro som dala Filipkovi za vysvedčenie a do tábora.“

„Jasne, vyberiem ti. Nič iné nepotrebuješ?“

„Nie.“

Bežím do lekárne, vyberám peniaze, nakúpim, Petra má poobednú.

„Peti, idem babke na bicykli zaniesť lieky, TV program, peniaze, nákup. Vrátim sa najskôr o pol štvrtej. Keby ťa Eva chcela poslať domov skôr, tak musí s tebou počkať.“

Nasadám na bicykel, cestou premýšľam, mala taký slabý hlások v telefóne, ktovie, v akom stave ju nájdem. Na balkóne nesedí, ktovie, či neleží. Odomknem si sama, dvere na spálni sú zatvorené, zrazu vybehne z obývačky vysmiata: „Ty čo tu robíš?!“

„Expres donáška,“ smejem sa.

„Dnes som si urobila takú prechádzku okolo ihriska, tak teraz už sedím v obývačke, na balkóne mi bolo zima.“

Pozoruje ma, čo vyťahujem z ruksaku, všetkému sa poteší, aj keď nič nepotrebovala.

Juj, ako som rada, že to s ňou nie je až také zlé.

Až bude pokosená tráva

„Treba pokosiť tú trávu. Už je taká vysoká, že si nemôžem ísť sadnúť ani na lavičku,“ začína mama zasa s trávou. Kedysi jej vadilo, čo povedia susedia. Vtedy som jej povedala, nech sa o záhradu nestará, darovala ju Ivane. Ak sa za ňu hanbí, napíšem tam ceduľu – Táto záhrada nepatrí pani Zuzane. Tentoraz hrá na city. Posedela by si na lavičke.

„Kto má viac času? Ivana alebo Mišo? Koho poprosíš, aby mi to prišiel pokosiť?“ pokračuje.

„Určite Mišo. Poviem mu.“

Sľúbil, ale neprišiel hneď. Babka nadhodí tému kosenia na rodinnom stretnutí. Vysvitne, že Ivana sa dohodla s jej susedmi, že si budú kosiť oni, pre zajacov.

„Pýtala som sa Lydky, ako je to s tou trávou. Potvrdila mi to. Oni si pokosia. Ale to mali skôr! Tá tráva už je stará aj pre zajacov!“

„Nechaj to na nich, mami.“

„Si predstav, že mi preniesli lavičku na ich pokosenú záhradku a ponúkli, nech si odtrhnem, na čo mám chuť.“

Pár dní sa mama vyhrieva na ich záhradke, zobká ríbezle, maliny, egreše a zasa je to tu: „Ešte stále to nepokosili! Pošli toho Miša!“

„Ale mami, teraz by to vyzeralo ako provokácia. Dohodli ste sa, aj lavičku ti preniesli a teraz to dáš z trucu pokosiť Mišovi.“

„Nech! Mali mi rovno povedať, že to kosiť nebudú, nech si pokosím sama! Vieš, čo mi povedala Eva? Že oni kosia u Lukáša! Bola som sa pozrieť a ozaj! Tam už je pokosená skoro celá záhrada! Tak ma to najedovalo!“

„Vydrž ešte, prečo ti na tom tak záleží?“

„No včera som išla na moje čerešne, zamotala som sa do tej trávy a spadla som!“

„Mamula, prečo si tam išla, keď si môžeš trhať u nich?“ dohováram jej ustarostene.

„Ale oni nemajú čerešňu! Oni majú višňu! A tie sú kyselé! Ja to Lydke poviem, že už čakať nebudeme!“

Dva dni na to.

„Predstav si, bola tu Lydka, doniesla mi koláč aj kopu Sloveniek na čítanie. Hovorila mi, že Miro to pokosí, že to chce na seno, na zimu. Mne už je to jedno. Nech si pokosí kto chce a urobí s tým, čo chce.“

Koláč zjedený, Slovenky prečítané.

„Ja už ďalej čakať nebudem! Pošli toho Miša! Aj som to Lydke povedala, že som nahnevaná, že mi mali rovno povedať, že to kosiť nebudú. Len čosi motala, ale ja som jej to musela povedať! Nech si to prediskutujeme! Ja nechcem, aby tu bolo dusno, kvôli sprostej záhrade!“

Na druhý deň.

„Predstav si, idem do záhrady a tam Miro. Kosil to kosou. Som mu hovorila, že tá tráva už je stará aj pre zajáčkov. On hovoril, že u Lukáša kosili ďatelinu, tú im dávajú čerstvú a toto si naschvál nechal na zimu. Posušia to na seno. Už by to bol aj minulý týždeň, ale nestačí, že jeden deň svieti slnko, na druhý deň prší, zmoklo by to. Na kosenie kosou, čím je tráva vyššia, tým sa lepšie kosí.“

„Ozaj, mami, prečo to Julo nepokosil kosou? Veď on kedysi kosil rád.“

„No áno, on to kosil kedysi, ale Ivana vtedy zobrala kosu, nebola tam.“

„Ale veď ona ju vrátila, už dávno je v garáži.“

„A ozaj! Dohovie. Ten Miro, čím je starší, tým je krajší. Kedysi bol taký učamený, teraz tak zmužnel, aj porozprávať sa s ním dá, no celkom schopný chalan to je.“

Mimochodom, ťahá mu na šesťdesiatku.

Pokosené

„Bola som sa pozrieť v tej záhradke. Okolo stromov to treba s nožnicami. Poviem Julkovi, keď príde v nedeľu. Len či príde. Istotne budú unavení, keď v sobotu vezú toho Filipa. A hlásia aj búrky. Len aby ich to nezastihlo na ceste, zle by sa šoférovalo.“

„Kde presne ide ten Filip?“

„Kdesi pod Tatrami, nezapamätala som si. Budeš mi musieť poslať toho Miša s kosačkou. Je to pokosené tak kostrbato.“

No, čo sa dalo čakať od učameného.

„No, jako s kosou. Viem, je to hrbolaté, zle sa mu to kosilo. Ale vyzerá to, akoby len tie vrcholky pozrážal. No, musí to pokosiť Mišo, nech to voláko vyzerá.“

***

„Julko sa ma minule pýtal, koľko spolu každý deň telefonujeme. Hovorila som mu, že takú polhodinu ráno, aj večer. Že on nemá toľko noviniek, nevie, čo by mi rozprával.“

To ja mám od utorka večera pol desiatej, keď sa vrátiš z dialýzy, do rána pol desiatej noviniek a noviniek.

„Julko! Ale veď ja sa potrebujem vyrozprávať! Hovorím mu. Veď v zime som tu bola sama, ani s Betkou sme sa nestretali, ani do záhradky sa nedalo.“

„Zavolal ti aspoň raz cez týždeň?“

„Nie. Keď som mu hovorila, povedal, že on nevie, kedy oddychujem, aby ma nevyrušoval, že nech mu zavolám ja.“

„A zavolala si mu?“

„Nie. Ráno neviem, dokedy spí, potom je celý deň na záhradke, nechcem ho vyrušovať.“

Hlavne keď ja nezavolám do desiatej, lebo nestíham s Petrou a nákupom, prezváňaš ma: „No čo je, Gabika?! Veď volávaš o pol desiatej!“ V hlase obavy aj výčitka.

Prekliate bagety

„Dnes sme dostali bagetu! Bola tak profesionálne zabalená, to nerobili sestričky, asi objednali. Nemohli sme to síce jesť tam, až doma. Dobrá bola! Šunková! Pochutila som si,“ hlási natešená mama po príchode z dialýzy.

O dva dni.

„Zasa bola bageta. Ale s maďarskou salámou!“ bedáka, akoby tam dali najpodradnejší parizér. „Tú ja neľúbim.“

„Dnes bola syrová so zeleninou. Šak nebola zlá, ale zakaždým bagetu?“

Druhý týždeň.

„Tak si predstav, zase bageta! Ja ju už nemôžem ani cítiť! Sú oni normálni?!“

„Mami, veď zo začiatku ti chutila.“

„No áno. Pre zmenu. Ale každý druhý deň to isté?!“

„Veď je zakaždým iná. A chlebík s maslom a Pigi čaj raňajkuješ celé roky, pokiaľ mi pamäť siaha. Bezo zmeny.“

„No to je iné.“

„V čom je to iné? Nechutí ti tá bageta? Tak si natri chlebík s maslom a obsah bagety si nalož naň. Šunku, zeleninu.“

„Včera som ten vrch dala dole, namrvila z balkóna vtákom a spodok zjedla, ale už mi ide krkom. Zo štvrtka dávam v piatok Jarovi, keď mi dovezie chlebík, zo soboty odkladám Julkovi na nedeľu, tí si pochutia.“

„Mami, v čom to bolo iné, keď vám dávali chlebík? Aj vtedy sa striedala šunka, saláma, paštéta, ktorú mimochodom nemáš rada. Nerozumiem tomu.“

„Jak to tí druhí ešte jedia, tak ich obdivujem!“ nereaguje na moju námietku.

***

„Julko mi včera doniesol obed. V jednej krabičke kysnutý koláč a druhú nemôžem otvoriť. Je tam čosi biele, neviem na to prísť, čo.“

„Mamula, veď zazvoň Lydke, pomôže ti.“

„Áno, len nechcem ešte, čo ak spia.“

Večer.

„Tak sa mi to podarilo. Zvládla som to sama. Ale čo som jedla, ti nepoviem. Už si videla takto krájať zemiaky?! Jeden veľký zemiak rozkrojený na štyri štvrtky!“

Videla. Aj Ivin Krto takto krájal a celkom mi to chutilo.

„A to biele, asi cukina so smotanou, ale to som ju tam len tak tušila. Jako keby malú cukinku nastrúhala pre štyroch. A po dlhom hľadaní som našla kúščiček mäsa. Ale šak nebolo to zlé. Na dva razy som to mala. Potom som si vytiahla tú tvoju fašírku a urobila som si k nej zemiakový šalát.“

„Tak to bol cukinový prívarok s mäsom. Nečuduj sa, že bolo málo mäsa. Každú nedeľu sa sťažuješ, že ti dávajú veľa mäsiska, kto to kedy videl. Určite si to spomenula aj pred Julom, snažili sa ti vyhovieť.“

Keby si nefrflala, nadbytočné si mohla vyhodiť a nemusela si loviť kúščiček.

August 2020

Riešenie

Nikto sa jej pri dverách nedozvoní, nedoklope, treba použiť telefón, ktorý má na plné pecky. Strojček jej predpísali naposledy pred piatimi rokmi. Rozpadá sa, vypadáva z ucha. Ustavične sa sťažuje, keď ju chcem objednať na ušné, potrebuje sa predtým poradiť s bratom.

„Julko povedal, že ten strojček nikdy nebol dobrý. Na recept predpisujú len aušus. On mi pozrie na internete.“

„Dobre, mami, nechám to na vás.“

Mama sa sťažuje ďalej, Julko študuje, porovnáva.

„Objednaj ma tomu Prekopovi! Julo sa na to vykašľal, dávno zabudol, čo mi sľúbil.“

„Dobre, mami, idem tam zavolať.“

„Ešte nevolaj! Musím sa poradiť s Julkom, aký si mám dať predpísať.“

Ubehol rok, neriešim, nevnucujem sa.

„Mami, zajtra idem s Petrou na ušné, od stredy má zaľahnuté v ušiach, nepočuje. Naposledy sme boli pred tromi rokmi, mali by sme každý. Má nadmernú tvorbu ušného mazu, treba ho odstrániť. Neviem, kedy ti zavolám. Ideme Za mosty pešo, nejde nám žiadny nízkopodlažný. To je hodina tam, hodina späť.“

„Tak sa pozri, dokedy ordinuje. Ja by som išla poobede s Renátou. Keď príde z roboty. Ona by ma zaviezla.“

***

„Objednala som ťa na pol jedenástu. Julo s tebou môže ísť taxíkom, keď sa bojí šoférovať. Aj suseda Elenka tak chodí s mamou.“

„Ty si ma už objednala?! Ja som chcela, len aby si sa pozrela.“

„Pozrela som sa, neordinuje do tretej, tak som ťa objednala. Dokedy to chceš odkladať? Zavolaj večer Julovi a dohodnite sa.“

***

Nebola som u brata vyše roka, nestíham. Mama mi vyčíta: „Čo sa nejdeš niekedy pozrieť, má to tam pekné, raz ma v nedeľu zobrali, všetko mi poukazoval. Prikúpil pozemok, pestujú zemiaky, zeleninu, postavil plot, narobil sa tam. Keď som chcela minule, aby mi povysával, nevládal, že bol celý deň v záhradke, bolí ho chrbát.“

V utorok je Petra výnimočne v dielni takmer celé štyri hodiny, to by sa dalo. Zavolám kamoške, urobíme si bicyklový výlet. Prichádzame do Zlatoviec o desiatej, zvoním, v dome ticho.

„Skús na telefón,“ nabáda ma Andula.

Počujeme, ako telefón vyzváňa v spálni. Nakoniec ho predsa len zodvihne.

„Prišli sme pozrieť záhradku! Pustíš nás? Sme tu s Andulou.“

„Som ešte v posteli, ale prídem.“

Ako dobre, že nie som sama, kamarátka sa živo zaujíma o každú bylinku, každý strom, majú sa o čom rozprávať. Hoci jej praktické skúsenosti neprekročili hranice balkóna, obaja majú informácie z internetu, nie povrchné, idú vždy do hĺbky, čo nie je môj prípad. Motkám sa vedľa nich, užívam si slniečko a prezerám, čo ma zaujíma. Kvety, okrasné tekvičky, kríky. Jeho nie príliš dobrá nálada je prebitá Anduliným štebotaním.

„Ty si čo zasa na zajtra vymyslela?!“ obráti sa nečakane na mňa.

Tak predsa. Nebude to len vyrušením zo spánku.

„Ako to myslíš?“

„Že mám ísť s mamou taxíkom na ušné! Som z toho odvčera roztrasený, ako zvládnem okružnú jazdu po Trenčíne. Objednám ho ku mne, potom pôjdeme do Biskupíc...“

„Tak choď k mame pešo a objednaj ho k nej, ak je to problém.“

„Prečo si ju objednala?!“

„Prečo? Lebo ma o to požiadala. Už rok čaká, že Julko jej kúpi strojček cez internet.“

„Ona ťa požiadala? Tak to mení situáciu. Bol som naštvaný na teba. Myslel som si, že si bola s Petrou a pri tej príležitosti si si zmyslela, že objednáš aj mamu.“

„Julino, mama nepočuje. Objednáš jej teda cez internet?“

„Ja tam už ani nehľadám. Nevieš si predstaviť, koľko toho na trhu je a na základe čoho ja mám vedieť, ktorý by bol pre ňu vhodný?“

„A teda? Aké máš riešenie, keď sa na mňa hneváš, že som ju objednala na ušné?“

„To sú otázky! Ty nevieš, že sú prípady, kedy riešenie neexistuje?!“

„Aha, tak necháme mamu hluchú. Ale aspoň si jej to mal povedať, lebo ona stále čaká.“

„Veď som jej to už dávno povedal.“

„Tak asi nepočula.“

Zostávam zarazená, zaseknutá. Našťastie pokračujú v prehliadke záhrady a ja sa snažím nedať najavo, že ma bratov útok zasiahol, prechádzam sa s nimi.

„Veď sa nehnevaj! Myslel som, že si to ty vymyslela. Je to teda na mame. Ty za to nemôžeš,“ obráti sa zrazu na mňa.

„Ja sa nehnevám, Julino, som len v poslednej dobe akási rozhodená, nevšímaj si to,“ premáham sa, aby som sa nerozplakala.

„Mala by si prestať brať lieky na tlak. Najmä ten Concor. Mám pocit, že ten ti spôsobuje takéto nálady.“

Andula sa taktne vzďaľovala, keď sme riešili rodinné záležitosti. Tentoraz nečakane pristúpila k nám, chytila ma mocne okolo pliec a oslovila Jula: „Pozri, nechcem sa do toho miešať. Ale Gabika sa stará o mamu najlepšie ako vie. Potrebuje načúvací strojček? Potrebuje. Tak tam s ňou choď a uvidíte.“

Kamoška, ktorá vôbec nie je kontaktný typ, s nikým sa neobjíma, nebozkáva pri stretnutí a lúčení, stojí vedľa mňa a pevne ma celý čas drží. Ja tam len stojím, slovka neprerečiem, cítim energiu, ktorá ma zaplavuje. Niekto sa ma zastal a podržal ma.

September 2020

Pre návštevy

„Povedala som Julovi, nech mi v nedeľu Renáta, keď pôjde autom, dovezie minerálku. Šak je to len pre nich. Ja ju nepijem. Filip, prvé, čo prídu, donesie poháre, vypijú celú fľašu. Aj som mu povedala, že to potrebujem pre návštevy.“

Prešiel týždeň, dva.

„Ja som už mesiac nemala minerálku. Občas si potrebujem upiť na pretrávenie.“

„Oni ti nekúpili?“

„Nie. Julinko dávno zabudol. To neni, jako keď poviem tebe.“

„Mami, veď v nedeľu, keď ťa zobrali k nim, Renátka sa s tebou zastavila v Lidli, aby si si kúpila, čo potrebuješ.“

„Nič som vtedy nepotrebovala.“

O týždeň.

„Ja im zavolám, nech si so sebou donesú, keď prídu.“

„Mami, stále im hovoríš, že je to pre návštevy, čo keby si povedala, že aj ty potrebuješ?“

„No ja sa veru bez nej obídem. Ja už teraz ani nemôžem veľa piť kvôli ľadvinám.“

„Tak potom prečo si stále robíš starosti? Keď budú smädní, možno ich napadne, že mali kúpiť minerálku, alebo sa napijú vody.“

„To určite! Filip piť obyčajnú vodu nebude! On si do nej dáva citrón! Z troch citrónov som mala nažmýkanú šťavu v poháriku do čaju, všetku mi vypil!“

„Ináč, tie malinké citróny, čo si mi naposledy kúpila, majú strašne veľa zrniek. Šupku majú síce tenulinkú, ale polovica je zrniek, šťavy málo. Tie, čo si mi predtým kupovala, to bola radosť, z jedného som mala pol pohára.“

„To je ťažko, mami, nikdy neviem, aké budú, dovnútra nevidíš.“

„Ale ty aj tak kúpiš najlepšie. Preto si Renáte citróny ani kupovať nedávam.“

To ja

„Volala mi Gita, keď som bola na ušnom. Povedala som jej, že som u doktora, aby moc nekecala. Predstav si, že si zabudla niekde v meste palicu a prišla na to až doma! No hovorím jej, Gitka, ty mi nehovor, že tú palicu potrebuješ! Šak keby si bez nej nevládala, tak na to prídeš, len čo vyjdeš pred obchod. Povedz mi, Gabika, veríš tomu, že by nemohla chodiť bez nej?“

„Ja neviem, mami. Možno ju potrebuje ako psychickú podporu. Niekedy sa jej ide lepšie, niekedy horšie a má takú istotu, keby čosi, oprie sa o ňu.“

„Ale že príde domov z mesta a nevie, kde ju nechala?! To ja, keby som už musela ísť s palicou, veru by som ju zabudnúť nemohla.“

Nekomentujem.

„Zase sa len sťažovala, že sa o ňu nikto nestará. To ja som jej povedala, že o mňa sa veru staráte. Mám navarené, nakúpené, aj ma odveziete, kde potrebujem.“

To si jej moc nepomohla. Trochu spoluúčasti by nezaškodilo.

„Ozaj. Som ti nepovedala. Dnes sme neboli taxíkom. Renátka zistila, že si môže zobrať voľno ako môj doprovod. Dala si potvrdiť papier u sestričky, doviezla nás tam. Julko si s doktorom pohovoril, aj návod si zobral, že si ho doma preštuduje. Zobrali mi odtlačky, zatiaľ mi dali také provizórne koncovky, mesiac budem čakať. Dali mi strojček na obidve uši. Telku počujem perfektne, nemusím si dávať nahlas. Mám tam nastavenie na televíziu, na ulicu, do reštaurácie. Na tom starom nebolo nič.“

„To je super. Dobre, že si tam išla.“

„Renáta ma zobrala aj k nim, na zákusok a na kávu, to ešte k tým jej narodeninám upiekla, aj do roboty zobrala. Pekný bol aj chutný. Tenučké cesto, vrstva jabĺk, na tom pudingový krém, na tom taká pena, posekanými orechami posypaný a ešte šľahačka na vrchu. Vynikajúci! Potom išla do roboty a doviezla ma domov,“ hlási spokojná mama.

Večer.

„Vieš čo, vôbec som neni spokojná s tým strojčekom. Keď mi zvonil telefón, také pazvuky to vydávalo, no hrozné! To je tam len taká špongia, mám si ju zatlačiť do ucha a keď z nej ostane trochu trčať, hádam preto to piští. Ale nedá sa mi tam napchať celá.“

„Mamula, vydrž pár dní. V nedeľu sa stretneme u Ivany a chalani sa pozrú, či by sa s tým dalo niečo urobiť.“

Zisky

„Bol tu bol taký chlap z plynární. Vysvetľoval mi, že keď platím elektrárňam, to je zahraničná spoločnosť. Keby som mala elektrinu u nich, zisky by zostávali na Slovensku. A to ja radšej budem platiť Slovákom.“

„Mami, ja medzi dverami nič nepodpisujem, vždy sa ich čo najrýchlejšie zbavím.“

„Veď aj ja. Ale zazvonila som Lydke, Ferko mi povedal, že si to preštudoval, oni to podpísali. Nechal mi aj vizitku, že mu môžem kedykoľvek zavolať. Môžeme si overiť aj v plynárňach, že je ich zamestnanec. Vytočil číslo plynární, dal telefón Lydke a potvrdili jej to.“

„Mami, kde máš záruku, že naozaj volal do plynární? Veď mohol zavolať nejakej kamarátke.“

„Šak povedal, že mám dva týždne na rozmyslenie. Poradím sa v nedeľu s Julkom. Dám mu to prečítať.“

Panebože! Roky ti hovorím, nikomu neotváraj, nič nepodpisuj! Koľko ziskov ty už prinesieš pre Slovensko! Varovala som ťa pred pár rokmi, že moje susedy čosi podpísali, koľko to deti stálo úsilia, až sa im podarilo napraviť, čo spôsobili.

***

„Hneď ráno som volala tomu chlapovi, čo tu včera bol. Už o siedmej. Hovorím mu, ja som pre vás ani nespala. Všetky údaje som vám dala a neviem, či som urobila dobre. Hovorí mi, pani A., veď ja som zamestnanec plynární, ja si nepotrebujem zarábať nejakými klamstvami. Len kľudne spite. Vieš, pôsobil naozaj tak dôveryhodne. Uspokojil ma.“

„Presne tak. Na to sú oni školení. Každý podvodník pôsobí dôveryhodne.“

Tentoraz ťa nebudem utešovať, čičíkať.

„Veď mi to zdvihol! Keby bol podvodník, tak to číslo neexistuje!“

„Hádam si nemyslíš, že by si ho zrušil hneď na druhý deň.“

„Ale to bolo tak. Vybrala som si ten sprostý strojček, potom som nepočula a spoľahla som sa na Lydku. Ale ona je taká naivná! Hľadala potom plynárne v nejakých starých Zlatých stránkach, ale dovolala sa len na poruchy. Ty by si nevedela na internete nájsť číslo do plynární do Bratislavy?“

Nevedela.

„No čo. Tak budete aspoň na Markíze,“ smejem sa.

„Ozaj. A čo zoberem tej Ivane?“

„No nič. Čo by si jej brala, všetko jej tam necháš,“ robím si srandu.

„Ale nemôžem ísť s prázdnymi rukami. Ty jej čo doneseš?“

„Ja idem s prázdnymi rukami.“

„Ale to sa nepatrí.“

Končím s predsavzatím, že nič, veď všetci vedia, že už do obchodu nechodí. Večer si líham do postele, vidím višne v čokoláde, Toffifee... v predstavách nakupujem. Zanesiem jej darčekovú tašku pre Ivu spolu s TV Max a citrónmi pre ňu na bicykli, kým bude Petra v robote.

Načo?

„Gabika, ty mi nemusíš každý deň volať. Naozaj! Veď človek nemusí mať vždy chuť.“

„Ale mami, potom si nervózna, voláš Monike do Nemšovej, či o mne nevie, či sa niečo nestalo.“

Dnes ráno. Už mám cesto na plechu, ešte nakrájať na plátky jablká. Je čas volať. Vydrž mami, vydrž, ešte zopár jabĺk, nech je chutný, šťavnatý.

Mama ma prezváňa. Nieee! Rozhrniem plátky po koláči halabala, posypem škoricovým cukrom, tasnem ho do vyhriatej rúry a volám: „Prepáč, mami, chcela som dorobiť koláč, už som mala vyhriatu rúru.“

„Aký guláš varíš?“

„Ko-láč! Ten tva-ro-ho-vý s jablkami. Naši prídu na obed, tak sa ponáhľam.“

„Veď si si mohla dorobiť, ja som nevedela. Som si myslela, že si v záhradke a zabudla si na mňa.“

„No keby si ma neprezváňala, dorobila by som. Takto som ho tam šľahla, načistené jablká, čo mi zostali zjeme. Keby som ti nezavolala po prezvonení, čo by si si myslela?“

„Že si v obchode, nakupuješ a nepočuješ telefón.“

Dobrý nápad. Použijem nabudúce.

„Tým deckám sa u teba musí strašne ľúbiť, keď zase prídu.“

Nebudem ti vysvetľovať, že ja budem strážiť Hanu a oni ti prídu slivky pozbierať a povysávať. To by si ani na dialýzu neodišla, vyčkávala na nich.

„Budú tu aj spať, zajtra pôjdeme na ten Vlčí Vrch od nás.“

„A kedy teda ideme?“

„Napísala som všetkým, že podľa tvojej predstavy máme byť o 14.30 u Ivany...“

„Ale ja som to tak nepovedala!“

„Mami, nechaj ma dohovoriť! Podľa tvojej predstavy o 14.30 tam, ale majú sa vyjadriť ostatní, ty sa prispôsobíš, tebe je to jedno. Nikto zatiaľ nereagoval. Vieš čo, ty sa dohovor s Julom, kedy prídu pre teba. Keď tu naši spia, tak je to na nich, kedy sa vychystajú, vtedy pôjdeme, keď budú nasadať do auta, naložím Petru, sadnem aj ja, nebudem to riešiť.“

„Mohli by sme ísť aj skôr. Lebo už sa rýchlo stmieva. Ale šak ja sa dobre oblečiem, aby mi zima nebola. Mne je to jedno. Veď vieš, ja sa prispôsobím.“

„Áno, mami, ja viem.“

Práveže viem! Aj všetci ostatní. Nebudú riskovať tvoju zlú náladu. Preto ani neodpisujú. Načo?

Hostiteľka

„Volala som tomu Julovi, povedal, že stačí o tretej. Ty si mi povedala, že...“

„Mami, ja som všetkým napísala presne to, čo si povedala, citovala som ťa. Ivana nám večer odpísala – medzi štrnástou a pätnástou je to v pohode. Preto si Julo zvolil hornú hranicu. Ja to riešiť nebudem, dohodni sa s ním.“

Prichádzame na Vlčí Vrch štrnásť štyridsaťosem s malou dušičkou, či nás Filipkovci s babkou nepredbehli. A nie. Stihli sme zjesť po dva chlebíčky s nátierkou z kozieho syra, kým sa psy rozštekali po druhýkrát. Čo sa dialo v aute, som radšej nevyzvedala, babka už bola stabilizovaná, nekomentovala čas príchodu. Malá Hana kráčala pomedzi svorku psov so vztýčenou hlavou, je zvyknutá z domu na kokeršpaniela Viktora. Môj brat bol celý nesvoj a odmietal ponuky sadnúť si ku stolu: „Ja radšej postojím, bojím sa, že by mi nejaký pes vyskočil na kolená.“ Chlebíčky, palacinku, slaninku jedol postojačky, až pri rebierkach si večer opatrne sadol k tanieru.

„Aha! Julo sedí!“ upozorňujem okolo stolujúcich.

„Ale som v strehu!“ priznáva s úsmevom brat, vedomý si svojej slabosti.

„Krúti hlavou, keď vidí Macka, ktorý sa usalašil na mojich kolenách, trasie sa, je najstarší a najmenší, hladkosrstý, nemá ho čo hriať. Rozopínam sveter, túlim si ho a prikrývam, hladím na krku, nech sa upokojí.“

„Veď aj ty si sa štítila psov!“ nechápe Julo.

„Áno. Bála aj štítila, tak sme boli vychovaní. Ale odkedy tu Iva žije, je to veľká zmena. Stačilo, aby mi raz Labena skočila na kolená, privrela oči, keď som ju pohladila, zlomilo sa to vo mne. Sú to akoby moje vnúčatá. Miluje ich moja dcéra, spáva s nimi, prijala som ich.“

Napriek vrtkavému počasiu, sedíme vonku. Na doskách sú spojené dva stoly, prikryté bielymi obrusmi, nad hlavami gumová plachta šesť krát päť metrov, nezmokneme. Na stoličkách vankúše pre mäkšie a teplejšie sedenie. Gazdiná s gazdom priamo pred našimi očami pripravujú na sklo-keramickej platničke a na grile palacinky, slaninku, hermelín, rebierka. Plné tácky chlebíčkov s nátierkou sú už na stoloch, rovnako džbán s malinovou šťavou a plechovky Birella s rôznymi príchuťami. Pozorujeme sliepky, ako ďobkajú popadané hrušky, nádherne sfarbených kohútov. Medzi dvomi sa strhla bitka, Hana fascinovane hľadí, zráža pästičky a kričí – búúúm! Búúúm! Obďaleč mečia kozy, Jarko odbieha, keď dostáva signál, že kozy zdrhli na cestu, treba ich vrátiť.

Moja mama, čo jej nechutí jesť, začína chlebíkom, druhým, tvarohovú palacinku si nechá natrieť Nutellou. Kým ju doje, na tácke pristáva prvá várka grilovanej slaniny. Tí, čo sedia poblíž, si ju rozoberú. Mama vstane, podíde ku mne bližšie: „Videla si to? Tí traja to zhltli, len sa tak zaprášilo!“

Nekomentujem.

„Filipko, zober si palacinku! Dobrá je,“ kričí mama z druhého konca stola. Palacinky sú priamo pri Filipovi. Len sa usmeje.

„Filip, prečo si nezoberieš tú palacinku?“ znova na neho volá.

Medzitým si už nakladá čerstvú slaninku na chleba, aby jej ju zasa niekto nepohltal.

„Filip, prečo si tú palacinku nezoberieš, keď vidím na tebe, že máš na ňu chuť!“ mama už je napružená.

Filip je našťastie po svojej mame, neodvrkne, len sa ďalej usmieva. Po hodnej chvíli vstane, ide za Ivou: „Sú ešte palacinky? Ja by som si dal bez tvarohu, iba s Nutellou.“

„Nie sú, ale o chvíľu budú, čo by som pre teba, srdiečko, neurobila.“

Prichádza s ďalším pohárom cestíčka a pokračuje v liatí palaciniek. Koľko ich Filip zjedol, má spočítané babka. Povedala, že päť. Ja fakt neviem. Zjem čo mi chutí a koľko, ostatným doprajem to isté.

„A ty si zober slaninku, Gabika!“ otáča sa na mňa, keď u Filipa nepochodila.

„Ponúkaš jak zo svojho, mama,“ snažím sa o vtip, nech dá chvíľu pokoj.

„Prečo si tú slaninku nezoberieš, keď viem, že ju ľúbiš?“

„Lebo som zjedla dva chleby a veľkú palacinku, potrebujem vytráviť.“

Idem pozrieť záhradku, práve sa dogrilovali rebierka. Za chrbtom počujem: „Naložte Gabike na tanier, ona ani slaninku nejedla!“

Monka: „Babka, mama je svojprávna, keď bude chcieť, zoberie si sama.“

Vraciam sa späť, mama ma zbadá: „Ty by si si nezobrala, Gabika!“

„Nie, mami, keby si tu ty nebola, umrela by som hladom.“

„Tak prepáč!“ precedí mama cez zuby a myká jej kútikmi. Vstane a zmizne za domom.

Zoberiem si ďalší chlebík, nech nie som hladná a utrúsim: „Tak čo, mám ju ísť odprosiť?“

Brat zodvihne hlavu od rebierok: „Koho? Prečo? Čo sa stalo?“

„Ty si si nevšimol maminu reakciu? Veď sa skoro rozplakala.“

Až teraz zbadá, že mamina stolička je prázdna. Spozornejú aj ostatní. „Veď to bola sranda!“

„No, ako pre koho.“

Idem za mamou, prechádza sa s rukami za chrbtom za domčekom, kde ju nikto nevidí.

„Prepáč, mami!“ chytím ju okolo ramien. „Srandovala som, nechcela som ťa uraziť. Poď si za nami sadnúť!“

„Veď ja som sa len išla poprechádzať.“

Nechá sa odviesť, ale rebierka už odmieta, ona mala slaninku.

Ráno volám v obavách, či sa nevráti ku šarvátkam zo včera. Našťastie zostalo v nej to dobré.

„Tá Ivana s Jarkom! Akí sú oni zohratí. Jeden voľačo začne, druhý to dokončí. Celý čas robili, žiadna únava na nich nebola vidieť. Čo ten Jarko postaval! Všetko mi poukazovali, čo pristavil, odkedy sme tam neboli. Tie mladé kozy musia byť zvlášť, tie nemôžu pripustiť k capom. Aj robiť vie, aj ku šporáku sa postaviť. Šikovné sú tie decká. Škoda, že nebolo teplejšie, ale tá Ivana sa vždy vie vynájsť. Aj deky nám doniesla, aj bola po celý čas pri nás, nemusela odbiehať do kuchyne, dobre to vymysleli.“

Bezradný brat

„Ešte by sme mohli na tú kyselku, na langoš, kým je pekne,“ nadhodí mama.

„Dobre, mami, dohodni sa s Julom, my s Petrou prídeme.“

„Myslela som, že rodinné sešlosti skončili Vlčákom,“ reaguje Petra.

„Ak nechceš ísť, nemusíš. Pôjdem na bicykli.“

„Ja by som išla, ale babka ma tam chce aj tak len preto, aby si sa za mnou nemusela ponáhľať. Ani na Vlčáku si ma nevšímala. A Julo, ten sa ma opýtal iba na robotu. To už majú tak naučené, ako tatko. Najskôr sa pýtal, ako bolo v školičke, potom, či už mám frajera a odkedy chodím do roboty, čo balíme.“

„Rozmysli si do zajtra. Buď pôjdeme spolu pešo, alebo ja sama na bicykli.“

„Už ti volal Julo?“ pýta sa mama.

„Nie. Ako ste sa dohodli?“

„Ja som hovorila že o tretej, on povedal, že môžeme aj o druhej. Šak ja sa oblečem a kedy prídu, vtedy prídu.“

„Julino, kedy sa chystáte z domu? Ja pôjdem na bicykli, Petra nejde.“

„Myslel som, že vyzdvihneme mamu, Renáta mňa a Filipa vyloží u teba, na kyselku pôjdeme pešo, ako zvykneme.“

„Nie. Vieš, že mama je vždy nervózna. Auto sa nám pešo nikdy nepodarilo predbehnúť a tie mamine reči – kadiaľ ste len išli? Čo vám to toľko trvalo? Vždy bola nervózna, keď na nás čakali. Najlepšie je, keď prídeme naraz.“

„Tak ty si nechceš urobiť prechádzku,“ konštatuje sklamane.

Nechcem? Už dávno nerobím, čo chcem.

„Bola by som tam radšej skôr, ako neskôr, prezvoň ma, keď pôjdete pre babku.“

„Ale ako my potom pôjdeme? Nezmestíme sa do auta, keď ja s Filipom nepôjdem pešo.“

„Prosím? A keď vás Renátka vozila a vystúpili ste u mňa, ste sa zmestili? A na Vlčák ste sa zmestili?“

„Aj s babkou?“

„Veď babku ste viezli vy! Mišo s Monkou viezli Hanu, Petru a mňa.“

V pozadí počujem Renátku, ako mi dáva za pravdu.

Chalani prišli na bicykloch, kým obe Renátky doviezli mamu z Biskupíc, už sme sedeli pod stromom. Zbadali sme ich skôr, ako ony nás. Vybehla som im v ústrety, po prvýkrát mama zažiarila: „Jak to, že už ste tu?“

„Máme zázračné bicykle.“

Slniečko svietilo, langoše chutili, spokojnosť.

Podvečer mama nasadla do auta, my na bicykle, chalani ma sprevádzali, jeden vpredu, druhý vzadu.

„Celkom rýchlo išla!“ zahlásil môj takmer štrnásťročný synovec.

Jedzte, pite, hodujte!

Budú takmer tri hodiny, je september, ale slnko hreje ako v horúcom lete. Možno práve preto je voľný stôl uprostred dlažby, mimo dosahu stromov. Nevadí. Mame je zima stále, mne slnko neprekáža. Len čo sa mama usadí, niečo hovorí, ale jej čoraz slabší hlas zaniká v ruchu okolia. Dožaduje sa pozornosti: „Teraz ma všetci počúvajte!“

„Decká, stíšte sa, máme počúvať mamu!“ napomínam ich.

„Chcem vám len povedať, aby ste si objednali, na čo máte chuť! Slané, sladké, na pitie, čo len chcete!“ opíše široké gesto. Pripomenie mi Bohuša (Bolka Polívku) – Tak a teď si vás kúpím všecky!

„Mami, ale ja tu nemám peniaze!“ upozorním ju včas, nech je v obraze.

„Ty máš vždy kartičku!“ zahlási s úsmevom, že ju tak ľahko nenachytám.

„Ale toto je bufet na kyselke, tu mi je kartička na nič.“

Aj tak si tu vždy kupujeme iba langoše, zapíjame kyselkou, inak nie je veľmi čo. Neviem, čo sa tak rozšupla.

Mama zostane zaskočená, brat zachraňuje situáciu: „Ja tu mám dvadsať euro.“

„Toľko mám aj ja, možno aj viac!“ vykladá dvacku a kovové eurá na drevo. Podstrkuje mi ich: „Mne objednaj ako vždy, so syrom, cesnakom a kečupom.“

Ostatní sa k ničomu nemajú.

Mama ma niekoľkokrát drgne, že ona teda ten syr, cesnak a kečup.

„Dohodnite sa, aké chcete vy a choď sa postaviť do radu!“ posúvam kôpku eur bratovi. „Ja nebudem. Mala som na obed halušky so syrom, slaninkou a cibuľkou, ešte som sýta.“

Svet raz bude fungovať aj bez Gabiky.

Renátka trucuje, že chcela bez kečupu, že ju nepočúval, ale nakoniec spapá.

Bratovi je slnka akosi priveľa: „Už si môžeme presadnúť do tieňa, je tam voľné.“

Presunieme sa a nikto z nich si nevšimne, že ja s Renátkou zostávame stáť, bol to stôl pre štyroch. Každý sa venuje svojmu langošu a my sa pučíme smiechom, ako nás vyšachovali. Po čase odišli chlapci od vedľajšieho stola, prisadli sme si a naši ani nepostrehli, že sme tam chvíľu stepovali.

Vďačnosť

„Včera večer som išla tej Lydke zagratulovať, ja jej to vždy spolu, v jeden mesiac má meniny aj narodeniny. Bola zvedavá, čo všetko tam je, pripadalo jej to také honosné. Hovorím, ani ja neviem, kúpila mi to Monika, aj to ona tak pekne zabalila. Hneď ma usadila, ale ani jednu vetu ma nenechala dohovoriť! Mala takú plnenú šunku, takú rolku, tú mi pokrájala na tanier a dala s príborom. Šak dobre. Ale chlieb mi nakrájala na také kúščičky! Že ja chlebík neužujem s kôrkou. Hovorím jej, Lydka, ja si chlebík nekrájam! Užujem ho lepšie, ako ty s tvojimi novými zubami, čo si ich stále vykladáš. Potom či dočiahnem. No čoš by som z gauča nedočiahla na stôl! Ona by bola pri mne stála a držala mi to! Taká je ochotná, až je trápna.“

Počúvam.

„Betka si prišla pre poháre, mám ich plnú pivnicu, už nikto nezavára. Peťo jej doniesol červenú papriku, tak potrebovala. Doniesla mi aj rajčiny a pór, iste, aby neprišla s prázdnymi rukami pre tie poháre. Lebo ona neni lakomá. Ale nevie dávať. Ja jej vždy rozprávam, čo všetko si mi ty doniesla, čo mi Lydka dala, už sa učí aj ona.

Ale strúčky mi minulé dala také tvrdé, že som mala čo robiť s tým najostrejším nožom, pokrájať ich. Lebo šak mám čo jesť, mám plný mrazák od teba. Ale čo ich vyhodím? Tak som si strúčkovú omáčku varila. Prečo ich neobrala skôr, kým boli mladunké? Ale to ona tak, keď je to už staré, podaruje, potrebuje sa toho zbaviť.“

Počúvam.

„Zas mám dve bagety pre Jarka, donesie mi dnes chlieb. Je mi jedno, či to on zje, alebo dá psom. Že im to neni trápne, stále nám dávať tie bagety. Ja to slovo už nemôžem ani počuť!“

„Mamula, keď vám pol roka dávali chlieb, niekto mohol povedať, že im neni trápne, stále nám dávať chlieb! Vieš, každý je iný, každý má iné chute.“

„Veru! Ten, čo stále vypráva, sa s takou chuťou vždy do nej zahryzne skôr, než príde pre nás sanitka.“

„Čo, keby si si natrela chlebík Rajo maslom a naložila naň šunku a zeleninu z bagety? Vadí ti len margarín a bageta,“ skúšam naposledy. Už budem len počúvať.

Ozajstná žemľa

„Chalani len čo prišli, zapli telku, pozerali Sagana. Julko mi povedal, že keď ma nebavia bicykle, tak mám pozorovať tú nádhernú prírodu. On je v poslednej dobe taký nadšený prírodou, všade si všíma. Mňa to až tak nezaujíma. Ale keby si videla ich dvoch, jak to prežívali! Všetkých poznali po mene! Len sa na seba pozreli a už vedeli. Dlho to trvalo, ani scrabble sme nehrali.“ Mama pozorovala ich.

„Doniesla som im ten syr, tie kocky. A oni, že to sa nedá jesť samé, že to je do šalátov.“

„Mami, ty máš ešte ten balkánsky? Veď som ti vtedy hovorila, že si to máš spraviť s rajčinami, šalátom a paprikou, pokvapkať olivovým olejom a hlavne nesoliť, lebo on je slaný, nie ako Mozzarella.“

„Nič si mi nehovorila. Ty si mi ho len po Monike poslala. Tak si len bagetu rozdelili. Celkom som tým chalanom nemala čo dať.“

***

Mama sa vrátila z dialýzy. Na to, že je utorok, kedy končí až večer o deviatej, má nejaký svieži hlas.

„Vieš, čo sme dnes dostali? Žemľu! Naozajstnú žemľu! Je tam maslo, plátok šunky, plátok syra, aj kúsok šalátu. Už som ju aj okoštovala. To sa nedá porovnať! Chlapi síce hundrali, že len jedna, to je pravda, že bageta bola za dve žemle, ale nech.“

***

„Ela išla okolo, pýtala sa ma, či niečo nepotrebujem. Hovorím jej, nie, Ela, keby som niečo potrebovala, zavolám. Taká bola ochotná, že ona chodí každý deň do obchodu na bicykli, ide okolo, nerobilo by jej problém. A ty mi, Gabika, kúp vatu a Rajo maslo. Ale hovorím ti to s veľkým predstihom, ešte všetko mám.“

„Dobre, mami, píšem si.“

Na druhý deň.

„Ešte Ascorutin, lebo teraz beriem dva razy, ráno aj večer.“

Na tretí deň.

„Môžem ešte?“

„Jasne, hovor, píšem si.“

„Vajíčka, obaľovaný syr a cibuľu. Ale šak jako mi to ty doneseš? Zavolám Renátke, keď pôjde zajtra z roboty, nech sa u teba zastaví a dovezie mi to.

Pre Renátku by bolo jednoduchšie, nakúpiť to cestou z roboty, ako ísť pre to na Sihoť a potom do Biskupíc. Mohla by som to dať aj jej kúpiť, ale keď polovica vecí je už u teba.“ Číta mi myšlienky?

„Dobre, mami. Ja by som ti to priviezla na bicykli, ale vieš, že ma bolí celý týždeň to hrdlo, nechcem ťa nakaziť, ani sa nadýchať studeného vzduchu. Škoda, že si to nepovedala, keď tu boli naši autom, teraz už do konca týždňa neprídu.“

„Doktorka sa ma pýtala, či si merám doma tlak. Pôjdem si dať odmerať Lydke.“

„Keď ti pôjdem kúpiť ten Ascorutin, kúpim ti aj tlakomer.“

„Nie! Nekupuj, len sa opýtaj, koľko stojí. Jak to bude nejaká horibilná suma, tak ho nechcem!“

„Mamula, ja ti ho zaplatím.“

„Ešče čo?! Ja mám peňazí dosť.“

„Tak ti ho zajtra kúpim.“

„Nie! Len sa opýtaj.“

„OK.“

***

„Zavolala som Lydku, nech mi ide ten tlak odmerať ku mne. Na stole som mala vázičku s kvetmi, pár lupienkov opadalo. Skôr, než mi odmerala, pozbierala ich a išla zahodiť. Mne upratuje! Vždycky mi hovorí, jako tu mám upratané. To u nej, by si neverila! Ešte aj hovorí minule, taký tu mám neporiadok, no šak vidím, to mi nemusí ani hovoriť!“

***

„Som ti hovorila, že mi volala Gita? Tak sme sa pohádali! Som jej povedala, ty si daj, Gitka, toho Ficenka zarámovať a dívaj sa na neho jako na svatý obrázok, keď len ten bol dobrý a Matoviča máš v zuboch. Už sa s tebou o politike baviť nebudem!“

Október 2020

Radšej

„Gabika, ty si mi hovorila, že...,“ začína mama.

Ej, toto nevyzerá dobre. Tá intonácia...

„... ten tlakomer bude na zápästie, aby som si sama mohla merať tlak.“

„Áno, mami. Pýtala som na zápästie.“

„Toto je klasický na rameno.“

„To ma mrzí, neviem, ako sa to mohlo stať. Neboj sa, ja ho pôjdem vrátiť, daj ho naspäť do škatule, mám lístok.“

„To už nie. My sme to celé zmontovali, to by ti už nezobrali. Ale Julko povedal, že tento je presnejší a strašne sa mu páčil ten dizajn, že on si na to u takýchto výrobkov potrpí. Tá biela so zelenou. A má päť funkcií, posledný tlak sa tam uloží. Bol s ním veľmi spokojný,“ mamin hlas hneď naberá radostnejšiu tóninu.

„Som rada, že jemu sa páči. Keby kúpim na zápästie, znechutil by ťa, že nebude presný.“

„Áno. Povedal, že on mi každú nedeľu odmerá, nemusím si každý deň.“

***

„Strašne ma ráno prehnalo. Len tak zo mňa striekalo. Dala som si živočíšne uhlie, celý deň som mala pokoj a v noci znova.“

„Mala by si si dať pár dní diétu. Sucháre a čaj.“

„Ja som jedla celý deň normálne a nič. Šak sucháre ani nemám.“

„Tak si daj na obed iba ryžu a po každom jedle si zober tú tabletku, čo som ti kúpila namiesto Endiexu.“

„To robí nejaká podozrivá firma a čítala som leták. V prípade krvavej stolice to nesmiem brať.“

„Ešte si to nezobrala a už máš krvavú stolicu?“

„Áno. To ja mám po pôrode. Jak ma zašívali, teraz sa mi to rozpadá a koľko razy mám krv.“

„Mami, ale to je povrchové krvácanie, tam nemali na mysli zlatú žilu, ale krvácanie z tráviaceho traktu. Keby si tabletky užívala a potom začala krvácať.“

„Ale mne sa tá firma nezdá. Aj názov lieku taký čudný.“

„V lekárni mi vysvetlili, že Endiex prestali vyrábať, toto je miesto neho. Tak, ako kedysi Endiaron nahradili Endiexom. Môžeš tomu lieku dôverovať. V lekárni by mi nepredali nič podozrivé. Poznajú ma tam po mene, roky u nich nakupujem.“

Aj teba tam už poznajú.

Za dva dni.

„Rozmýšľam, či si dám na obed ten fazuľový prívarok a fašírku.“

„Preboha, mami, to už nejedz, aj keby si bola zdravá! Veď ti to Renátka poslala v nedeľu a je štvrtok! Daj si radšej to moje rizoto! O tých hnačkách by si mala povedať na dialýze. Vieš, že presne takto ti to začínalo. Telo sa potrebovalo zbaviť škodlivín.“

„To určite! A potom budem chodiť na dialýzu každý deň!“

„Tak sa radšej budeš pokakávať?“

„Radšej!“ smeje sa jak puberťáčka.

***

„Tak som to vyhodila z balkóna vtáčkom,“ hlási mama na druhý deň.

„Mami, čo na to teta P.?“

„Ona to na tej tráve ani nebude vidieť. Na snehu jej to vadilo.“

Úbohí susedia. A vtáčky. Veď to sú zvyšky pre prasce, nie pre vtáčiky. Raz ti tam ostanú ležať hore bruškami.

***

„Neviem, čo tým chalanom dám. Nemám pre nich celkom nič. Kedysi si mi kupovala, aj čo som ti nekázala. Viem, rozmaznávala si ma. Ale teraz mi to chýba.“

„Mami, nehnevaj sa, ale ja ti pre chalanov už nekupujem, ani kupovať nebudem. Mali by vedieť, že do obchodu nechodíš, nech si donesú, čo im chutí.“

Prečo ja mám počúvať každú nedeľu, čo bolo moc slané, čo zabudli osoliť, ktoré koláčiky mali čudnú pachuť.

„Nemám ani syr, ani nič sladké.“

„Hovorila si, že ty syr neješ, kupujem ti nátierky a sladké by si nemala.“

„Čo mi vy budete hovoriť, čo môžem a čo nemôžem! Ja môžem teraz všetko! A ja si poobede musím dať niečo sladké!“

„Dobre, mami, tak mi povedz, čo ti mám kúpiť.“

„Ja zjem bárčo. Tie napolitánky, čo mi doniesla Monika, chalanom nechutili, aj som bola rada, aspoň mi vyše zostalo. Poobede som si dala jednu aj dve.“

„Ja by som ti včera doniesla aj viac. Ale nezmestilo sa mi. Chcela si sucháre, kávu, horčicu a ten darček pre Betku zabral veľa miesta, celofán mi trčal z ruksaku, ani som ho nezapla. Na bicykli sa nedalo, fúkal vetrisko, bola som pešo.“

„Veď ja nechcem, aby si mi to na chrbáte nosila. Rozmaznávala si ma, to je to. Veď by som mohla ísť do toho malého obchodu. Toľko by som prešla.“

A je to tu. Kedysi si ma strašila, že „prebehneš“ do Kauflandu, cez koľajnice, teraz malým obchodom.

„Ešte ti musím povedať o tých nohavičkách! Som ti hovorila, že sú veliké, že ich mám až medzi kolenami. Ale ja som si ich ani nevyskúšala, to len podľa oka sa mi zdali obrovské. Dobré sú mi. Len či sa to bude dať oprať, keď je tam toľko vaty.“

„Mami, to sú jednorazové. Aký by to malo zmysel, keby si ich mala prať. Použiješ, zahodíš. Daj si ich na noc a keď pôjdeš na dialýzu, aby si bola kľudná, že sa ti nič neprihodí.“

„Len preto ti to hovorím, skôr než začneš zháňať menšie.“

Hlavne, že si mi povedala, že ty si nejako poradíš, že nemám nič kupovať.

„Dobre. Kúpim ti celý balík. Ona mi vtedy predala jedny na vyskúšanie. Bolo to podľa váhy. Bolo mi čudné, že ti napriek tomu boli obrovské. Kupovala som ti preto čo si chcela, vložky a vatu. Pri týchto nepredvídateľných hnačkách to bude bezpečnejšie.“

„Som ti hovorila, ako mi chválili tie nové okuliare?“

„Nie.“

„Aj sestrička, ešte aj doktorka sa pristavila – pani A., aké máte pekné okuliare, veľmi vám svedčia,“ šteboce mama. Dnes má mimoriadne čiperný hlások.

No čo, moja?

„V noci som zle spala. Stále sa mi zdalo, že potrebujem na záchod. Išla som, aj som tlačila, nič. Idem druhý raz, no takto ti poviem. Len som si uprdla. A ráno, len tak zo mňa striekalo.“

„Mamula, veď si dávaj aspoň na spanie tie nohavičky, aby si nebola v strese, že sa niečo prihodí.“

„Večer som si ich obliekla, dobre som sa vyspala. Ráno vstanem, idem na záchod a už na chodbe – rup a bolo to tam. Bez varovania, ani som nestihla dôjsť. Ale to je úžasné! To sa tam tak uloží do takého vrecka a nemusela som ísť ani do vane!“

„No vidíš. Dávaj si ich aj na dialýzu. Nie je to žiadne hanba, v tvojom veku to nie je ojedinelé. Nebudeš tam potom taká nervózna.“

„Ale ja už nemôžem nikde ísť! Čo keby sa mi to stalo niekde na návšteve!“

„Tak budeš nosiť v kabelke rezervné, pôjdeš na vecko, prezlečieš sa, použité vyhodíš, najlepšie von, do kontajnera. Tak, ako ženy si vymieňajú menštruačné vložky. Žiadna tragédia.“

„Tri dni sme mali tie žemle a zasa bagety. Už som myslela, že to bola len náhoda, že sa voľačo pokazilo a včera zasa žemľa. Ale poviem ti, keď som ju jedla, až ma naplo. To tam nedávajú maslo ani Flóru, ale nejaký podradný margarín a ten šalát, taký starý musí byť, lebo je horký. Ale ja si viem niečo tak sprotiviť,“ zmierni, akoby bola ochotná pripustiť, že to nemusí byť objektívne hodnotenie.

„Vždy ma dávali do miestnosti so samými chlapmi. Prvý raz som bola s babami. No fuj!“

Čo smrdeli? Neumývajú sa, či čo?

„Tá Bierovčanka je klebetnica, tá vie všetko! Tá jedna zas chodí jak dáma, aj sa tak oblieka, moc sa s nikým nerozpráva, ani sanitkou nechodí. Neviem, či sama šoféruje, alebo niekto po ňu chodí autom. Ale obidve sú také sedlane. Jako keby si len rubáč vyzliekli.“

Teda mami! Sedlane? Ty si odkiaľ? Mali ste kone, kravy, prasa, sliepky, husi, robili na roliach a ty nadávaš do sedlaní?

„Pri tej Bierovčanke stále stojí sestrička a rozprávajú sa. Pri nikom toľko nestojí. A mňa to ruší. Aj stroje hučia, aj televízor je pustený a v utorok ani čítať nemôžem, keď je zavčasu tma, potom si tú tmu tak uvedomujem a dolieha to na mňa.“

Veď hej, keby si počula, rozumela im, zapojila by si sa do klebetenia, nerušili by ťa. Naopak.

„Ten nový strojček tak voľakde švacnem! Na telku mi je dobrý. Tú počujem oveľa lepšie, ako keď som mala starý iba v jednom uchu. Ale tam mi ten druhý piští, také zvuky vydáva, že by som to dopriala Julinkovi, keď trvá na tom, aby som nosila v obidvoch.“

„Tak to odskúšaj a rob, ako ti je najlepšie.“

***

Odveziem Petru do dielne, zastavím sa v obchode. Odnesiem dve tašky do garáže a idem ešte do Lidlu. Cestou domov, na každom ramene taška, mama prezváňa.

Vylovím telefón z vrecka, zavolám jej, už poznám ten jej ukrivdený tón: „No čo je moja?“

„Prepáč, mami, ani neviem, koľko je hodín, zdržala som sa na nákupoch.“

„Ty nakupuješ?! Veď Nemšovani chodia v utorok a v stredu!“

„Veď aj my musíme jesť, mamula. Ide sobota, nedeľa, nemali sme chlieb, jogurty, ovocie, mlieko, všeličo treba dokúpiť. Len čo to z garáže vynosím a dám do chladničky, zavolám ti.“

„Vidíš, jaká ja som sprostá. Veď som si mohla domyslieť, že keby si mohla, zavoláš.“

„Nevadí, mamula, to je v poriadku.“

„Vieš, z teba ide taká dobrá energia, ty ma vždy tak rozveselíš. Aj Lydka minule hovorila, že z teba vyžaruje taký pokoj. Idem si uvariť tú rajčinovú polievku. Ale v tej plechovici je toho veľa. Prelejem to do pohára...“

„Mami, to nie je pretlak,“ preruším ju. „V tej plechovke sú rajčiny, olúpané, nakrájané. To si len uvar, dochuť, budeš to mať na dva dni.“

„Ale to budem mať silné!“

„To sú maximálne tri rajčiny, to nie je žiadny koncentrát, nemusíš tam ani vodu dolievať, nebude toho veľa, ani silné to nebude. Ale urob, ako uznáš za vhodné.“

„Ako dobre, že som to spomenula. Ja som už sprostá. Musím sa od teba učiť.“

„Ale čoby. Kedysi takéto nepredávali.“

„Také sprostosti sa mi snívali, že som išla do obchodu a ktosi mi kázal, aby som mu kúpila mrazené husi.“

„Ozaj, mami, pozdravuje ťa Jarko. Ten Veškrna, čo si čítala jeho knižky.“

Nevie si spomenúť, musím jej pripomínať, ako bývali v Husoviciach, mal podobné detstvo ako ona, ako žili počas vojny...

„Jaaaj, už viem!“

„Tak mne sa snívalo, že prišiel k nám, sedeli ste v obývačke za stolom, aj tato ešte žil. Kričali ste na mňa – Jarko revírnik prišiel, poď rýchlo! Ja som dobehla, objala som ho zozadu, líce na líce, ani sa nestihol postaviť. Po prvýkrát sme sa videli naživo. Mala som v ruke centimeter, merala som mu dĺžku chrbta, že mu idem uštrikovať vestu. Tatovi štrikujem šedú, pre neho mám takú kaki zelenú, či chce tenšiu, alebo hrubšiu. Písala som mu o tom sne, nechal ťa pozdravovať. Že či vieš, že som ich adoptívna dcérenka. Vieš, hovorila som mu, že ja som nikdy nemala dedka. Keď písal o výletoch do lesa s vnúčatami, vtedy som si uvedomila, o čo som prišla. Vieš, každý vzťah je iný. Otec – dcéra, mama – dcéra, tak aj babka – vnučka a dedko – vnučka. A keď už nemám tatu, o to viac som k Jarkovi priľnula. Je mi taký blízky z jeho písania. Aký je vnímavý a citlivý, ako vie svoje postrehy a pocity uložiť na papier. Ja píšem tak stroho, hádžem do počítača a neupravujem. Jeho texty sú vybrúsené, opracované, bohaté. Stále mu to myslí a nestráca zmysel pre humor. A jeho Jana je skvelá v tom, ako vie stmeliť rodinu, všetko zorganizovať a rovnako ako ja, si robí každodenné zápisky. Tak že či na nich nebudeš žiarliť.“

„Čoby som žiarlila! Veď ja to prežívam s tebou a je krásne, že ste si takí blízki a občas si napíšete, ja vám to prajem a teším sa z toho. Predstav si, Iva mi včera doniesla chlieb! Aj mi napísala lístok – babuška, Jarko zajtra nepríde, až o týždeň. Veď ja som vedela, že bude teraz chodiť s mliekom aj chlebom raz za dva týždne. Ja som Ivke povedala, že s chlebom si to zariadim. Aj som si hovorila – ráno si dám Ibalgin a pôjdem do malého obchodu. No a už nemusím. A ona je taká zlatá, vždy mi povie, keď jej ďakujem, veď ja ti len splácam, aj ty si sa o mňa starala, keď som bola malá.“

„Veď to je samozrejmé, mami.“

„By si sa čudovala! Všade to nie je samozrejmé.“

„Ale moje decká nie sú sprosté.“

Spravodlivosť na prvom mieste

„V piatok som sa išla prejsť a tak ma nohy poslúchali, vrátila som sa pre peňaženku, že skúsim až do malého obchodu, či dôjdem. Predstav si, mali tam šamróny aj moravské koláčiky v akcii. Zobrala som ich, aj jednu smotanu. Naspäť som už nevládala, chcela som si odpočinúť na lavičke pred kostolom, ale práve končila omša, ľudia vychádzali z kostola, tak som sa hanbila. Ale mne stačí aj tak postáť, o múr sa oprieť a došla som domov.“

„Ty ľúbiš šamróny?“

„Ale čoby! To pre chalanov!“

Na druhý deň položím kontrolnú otázku: „Okoštovala si tie šamróny, či budú Julovi chutiť?“

„Nieee, je ich tam päť, sú zabalené, neotvárala som ich.“

„A tie moravské koláčiky, v porovnaní s tými, čo ti kupujem v kočkovskej?“

„Tieto sú také malinké na jedno uhryznutie, ale je tam veľa hrozienok.“

***

„Včera som rozmýšľala, čo by som si dala na obed, vyprážaný syr som dávno nemala! K tomu som si uvarila dva zemiačiky, už posledné.“

Mala si chuť na mäso. Odkedy som ti navarila tarhoňu s bravčovým, ryžu s kuracím, ješ sprostosti. Párky, jaterničku, vyprážané.

„Povieš Julovi, aby ti doniesol z ich záhrady, alebo ti mám kúpiť? Julo ti hovoril, že treba najskôr tie zjesť.“

„Čo ja viem, radšej mi kúp!“

***

V sobotu ráno.

„Včera večer som zjedla jabĺčko a už som si narobila problémy. V noci som len behala na záchod. Ja už nebudem môcť jesť ovocie!“

Tak ovocie. Vyprážaný syr, smotana, koláče, taká ľahká strava a potvora jabĺčko ti ublížilo.

„Jaký čaj si dávala tej Peťke?“

„Mami, ona mala vtedy brušnú virózu. Mala aj horúčky a tri dni jedla sucháre a čierny čaj po lyžičkách. Ty, keď sa normálne stravuješ, čierny čaj ťa nevytrhne. Uvar si repíkový, ten je dobrý na trávenie.“

„Ale ja nemôžem držať diétu. To si mi vtedy zle poradila! Ja, keď mám prázdne črevá, tak zo mňa len strieka. Ja to potrebujem zahustiť!“

***

Nedeľa večer.

„Prišiel len Julko, že Filip debatoval s kamarátmi cez internet. Ale ja si myslím, že sa mu len nechcelo.“

Aj tak sa mu čudujem, že pri tvojich výchovných metódach ešte stále chodí.

„Šamróny mu chutili, zjedol tri naraz, dva som mu dala domov. Aj žemľu zjedol, druhú som poslala im, šak ich je tam dosť, niekto zje a keď ju vyhodia, nebudem o tom vedieť. Mne by to bolo ľúto vyhodiť.“

„A moravské mu chutili?“

„Vidíš a tie som zabudla vytiahnuť.“

Ej veru nezabudla. Buď si ich do nedele pojedla, alebo si si nechala aj na pondelok.

***

„Koľkokrát cez deň vo fotelke zadriemem a na tej dialýze ani oka nezažmúrim. Iste by aj boli radi, keby som tie oči zavrela. Možno ich to aj znervózňuje, keď ich stále sledujem. Ostatní pozerajú telku, alebo spia, ale ja ich rada pozorujem. Dve sú tam také šikovné, len tak behajú. Dezinfekciu ku každému stroju dopĺňajú, stále voľačo robia. Ale keď má službu ten Paľo, len sa tam motá a zavadzia, neviem, dokedy ho tam budú trpieť. A na našom dvore tie autá! Horní majú päť garáží, ale večne majú všetky autá vonku. Tak ma to rozčuľuje! Keby k niekomu niekto prišiel, kde by zaparkoval?“

„Koľko ich tam môžu mať? Veď Frido zomrel, Gabika už rok leží, teta nešoféruje.“

„No, by si sa čudovala! Na jednom chodí Paľo, na druhom Lenka, na treťom mladý Paľo, do Brunoviec chodia zásadne na Fridovom, aj Gabikine občas vytiahnu, hádam aby ich vyvetrali. Mňa by to nemuselo jedovať, ale ide mi o spravodlivosť!“

Hlavne, že ti chutí, mami.

Moja úžasná deväťdesiatjeden ročná mama

„Tak som rozmýšľala, Gabika, aká som ja sebecká. Nikdy som nechcela byť niekomu na oštaru a vlastne som. Nemusíš mi volať a počúvať tie moje výlevy. Nechcem ťa obmedzovať. Nechcem, aby si to brala ako povinnosť,“ začína mama hneď zrána.

„Už sme to skúšali, mamula. Potom sa bojíš, voláš Monike.“

„Sľubujem, že už nebudem. Uvedomila som si, že teraz, keď Peťka bude robiť od pol dvanástej, nemôžeš so mnou do desiatej telefonovať, potrebuješ navariť, dať jej obed, aby ste to stihli.“

„Pozri, mami, jediné, čo ma zväzuje je tá pravidelnosť. O pol desiatej a o šiestej. O oštare a výlevoch nerozprávaj, nerozmýšľaj takto. Ja sa s tebou rada porozprávam. Nebudem ti volávať doobeda, zavolám ti poobede, keď bude Petra v robote. A večer, keď ti bude smutno, prezvoň ma, zavolám ti. Aj kedykoľvek cez deň, ak budeš mať chuť porozprávať sa, zazvoň, len nemaj strach a nerob paniku, ak nezodvihnem hneď. Len čo budem voľná a nájdem zmeškaný hovor, zavolám ti.“

„Dobre, moja.“

„Možno sa ti zdá čudné, že chodíme s nákupom, keď nie si doma. Vysvetlím ti to. Mišo bol na rehabilitácii dať predpísať bratovi nejakú pomôcku. Asi štyri dni na to, mu volal doktor, že je pozitívny, obvoláva všetkých pacientov, s ktorými prišiel do styku, aby sa prihlásili na regionálny úrad. Mišo tam telefonoval, chcel sa objednať na test, ale vysvetlili mu, že pokiaľ mali obidvaja rúško a po odchode z nemocnice si vydezinfikoval ruky, je malá pravdepodobnosť nákazy, nech nechodí, iba sa pozoruje. Vieš, že veľa pacientov je bezpríznakových. Sme s ním v kontakte, nechceli sme ťa ani vystrašiť, ani ťa ohroziť, preto ti to hovorím až teraz.“

„Áno? Ja sa bojím len o vás, čo už po mne.“

„Práveže tebe by to skomplikovalo život, čo potom s dialýzou. Teba musíme chrániť v prvom rade.“

„Minule nám dali podpísať taký papier od primára. Ako máme byť zodpovední, že na jednom dialyzačnom stredisku dvaja nezodpovední pacienti nakazili ostatných, došlo aj k úmrtiu. Máme hlásiť telefonicky, ak máme akékoľvek príznaky, pošlú pre nás extra sanitku.“

„No vidíš, práve preto.“

„Sú tam dve miestnosti oddelené od ostatných, ale keby nás bolo viac, neviem, čo by urobili.“

„Už prešli dva týždne a zasa problém. Mišo má žiaka v karanténe. Tak ti Monika znova dovezie nákup a jedlo v utorok, keď nebudeš doma. Snáď toto raz pominie a začneme znova normálne žiť.“

Zatiaľ to funguje, ako sme sa dohodli.

Dve sestry

Okolo jedenástej mi volá bratranec Peťo: „Mám pre teba smutnú správu. Zomrel otec.“

„V nemocnici alebo doma?“

„Volali sme večer záchranku, povedali nám, aby sme zostali pri ňom, že ho už nebudú prevážať.“

„To je super! Tetu Anču viezla sanitka do Nitry a zbytočne. Zomrela v cudzom meste, cudzom prostredí, kým jej priniesli z Trenčína veci. Mohli zostať doma pri nej.“

„Áno. Pekného veku sa dožil. Ja som išiel ráno do obchodu, keď som sa vrátil, mama ho držala za jednu ruku, Lydka za druhú, práve dodýchal.“

„Môžeš byť spokojný, pekný život s mamou prežili a ty s Lydkou ste teraz pri nich. Tato si nemohol priať krajšiu smrť. Budeš mať dosť s vybavovaním pohrebu, nerob si starosti, mojej mame a tete Pavle cez Danku dám vedieť ja.“

„Dobre, ďakujem. Zavolám ti, keď budem vedieť, kedy bude pohreb.“

Mame zavolám hneď. Keby som to odkladala, z dialýzy príde večer o deviatej, na noc jej takúto informáciu netreba.

„Mami, volal mi Peťo. Zomrel ujo Jožko.“

„Môj milovaný Jožko?! Toho som mala najradšej,“ pustí sa do plaču.

„Mami, zomrel pekne. Lydka a teta ho držali za ruku, rozlúčili sa s ním.“

„Aj tak mi bude strašne chýbať.“

„Ja viem, mami, taký je život, vyrovnáš sa s tým. Poplač si, zavolám ti neskôr.“

Zavolám jej za hodinu: „Mami, rozmysli si, či chceš ísť na pohreb. Lebo nemusíš. Vzhľadom na vek, zdravotný stav, súčasnú situáciu, nikto by ti to nezazlieval. Je len na tebe. Ako to ty cítiš.“

„Ja by som tam chcela byť. Potrebujem sa s ním rozlúčiť. Ale šak jako sa tam dostanem.“

„Chcela som len vedieť, či ti na tom záleží. Ak áno, zariadim to. Niekto s tebou určite pôjde.“

„Večer, keď prídem, len ťa prezvoním, aby si vedela, že som doma. Nemusíš mi volať, viem, že tam máš Hanu.“

„Zavolám ti. O deviatej už budú doma.“

Popoludní volá Peťo, pohreb bude v piatok o pätnástej. Do obradnej siene môže prísť desať ľudí. Pýtam, sa koľko bude najbližšej rodiny, či môže prísť mama.

„Samozrejme! Veď sestra je najbližšia rodina. Nás bude šesť, štyri miesta sú voľné. Príde aj Pavlinka?“

„Nie. Ona nebola na pohrebe ani Jankovi, ani Anče a to bola o dosť mladšia. Miesto nej chodia Danka s Ľubošom, ale v súčasnej situácii neprídu ani oni. Tak počítaj, že od nás prídu dvaja.“

„Dobre, tak potom sa vojde aj Ančina dcéra Marienka s mužom. Tá chcela prísť.“

Volám bratovi, či by nešiel s mamou. Zavolám Ive, v skratke popíšem náš rozhovor a neurčitý výsledok.

„Vieš čo, babke tieto kokotiny ani nerozprávaj, povedz jej, že ja s ňou pôjdem. Urobím všetko preto, aby som to stihla, muselo by prísť niečo mimoriadne, to by som ti vo štvrtok dala vedieť.“

„To budem rada. Monka mi tu našepkáva, že ak by niečo vybuchlo, dovezie mi Hanu a pôjde s babkou ona. Dohodnuté, keby čosi, voláme si.“

Večer je mama čiperná: „Bol pri mne primár, povedal mi, že už je to isté, od tretieho novembra sa rušia neskoré utorky, budeme chodiť o jednej, ako ostatné dni. Hovorila som mu, že je to únavné takto večer. Najmä pre vás, vo vašom veku, uznal mi. Tak som mu povedala, že mi práve zomrel deväťdesiatpäť ročný brat. Pýtal sa, či mal takú sviežu myseľ ako ja. Ešte lepšiu hlavu mal! S ním sa dalo o všetkom porozprávať, všetko si pamätal.“

„Dobre, mami, choď už spinkať. Na pohreb ťa odvezie Ivana, bude tam s tebou, spoľahni sa.“

„Vy ste na mňa takí dobrí, takto sa o mňa staráte! S Ivkou pôjdem najradšej. Ona mi vždy dodá aj takú silu.“

Na druhý deň jej zavolám, som zvedavá, v akej bude nálade. Vidno, že informáciu spracovala, je celkom v pohode.

„Včera som sa prvý raz tešila na dialýzu. Doma by som celý deň preplakala, takto som vypadla a išla medzi ľudí.“

„Áno. Preto som ti to zavolala cez obed. Čo kvetiny? Predstavuješ si veniec alebo kyticu?“

„Veniec určite nie. Nechcem vás s tým otravovať. Som rozmýšľala, že pôjdem do toho nášho kvetinárstva, len či tam budú voľačo mať.“

„Mami, zavolám Ivane, cestou niečo kúpi, čoby si ty chodila.“

***

„Peťo, prepáč, že vyrušujem, viem, že máte teraz toho veľa, ale chcela by som ti len povedať, o čom som premýšľala. Povedz mame, že môže byť spokojná.“

„Ja ti ju dám, je tu, chceš?“

„Neviem, v akom je stave, či sa jej chce rozprávať.“

„Dám ti ju.“

„Teta, rozmýšľala som nad tým, že z celej famílie ste vy s ujom Jožkom mali najkrajší vzťah. O ujovi Jankovi a tete Betke sa vedelo, že zle žijú. Ostatní o tom nehovorili, ale ver mi, že nikde to nefungovalo, všade boli vzťahové problémy. Vy ste do toho až tak nevideli, ja ako decko som si vypočula viac, akoby som chcela, keď chodili za babkou. Rozhovory v kuchyni som počula aj do detskej. Ako žili Anča s Ondrišom, Pavla s Paľkom a moja mama s tatom, tak o tom by som vedela rozprávať najviac.“

„Áno?“ je prekvapená.

„Vás som dávala vždy za príklad aj mojim deťom. Vy ste si jeden druhého vážili, všetko robili spolu, nikdy ste sa nehnevali, neurážali, netrucovali. Aj problémy ste prijímali s pokorou a riešili triezvo. Spomínam na prázdniny, keď som s babkou chodievala do Chocholnej, do letnej kuchyne. Keď sa babka večer zabudla u Zetíčky, brávali ste ma do vašej veľkej postele a čítala si nám rozprávky spolu s Peťom, aby som sa sama nebála. Ujo Jožko mi jódovou tinktúrou ošetroval poškriabané líce. A ako ste vychovali deti! Priznám sa, že to som od nich ani nečakala, že budú takto pri vás, striedať sa vo dne v noci, keď ste už slabí a chorľaví. Ani ja nie som taká dobrá dcéra. Tak buď spokojná, že ste prežili pekný život a držala si ho za ruku až do konca. Viem, že ti bude chýbať, aj mojej mame, ale máš dobré deti, nezostaneš sama.“

„Pekne to hovoríš, Gabika. Naozaj to bol kus dobrého človeka. O všetko sa vedel postarať, aj pre deti robil veľa, mal ich rád, aj oni jeho.“

„Keď skončia tieto hlúpe časy, zorganizujem stretnutie a zaspomíname si.“

Mama ich posledné roky mala rada. Vytesnila spomienky na obdobie, keď Jožko predával rodičovský domček a sťahovali sa do Trenčína. Súrodenci pôvodne nechceli od neho nič, len aby tam býval. Konflikty so švagrinou, v časoch, keď mama bola slobodná a ona používala jej výbavu – periny, utierky, nezabudla, ale odpustila. Handrkovanie o peniaze, či ich majú vyplatiť, koho a koľko, vyústili do nevraživosti. Komunikovali formou listov, my, deti, sme robili poštárov. Ja s Julom sme hádzali do schránky im, Peťo hádzal odpovede do našej schránky. Po čase listy záhadne zmizli, zlikvidovala ich babka, aby sa na ne zabudlo a „deti“ si našli cestu k sebe. Nepripomínam jej to, keď spieva ódy na Jožka a Anku. Ako sa u nich vždy cítila príjemne, boli úprimní a bezprostrední. Telefonovali si, aj keď sa už stretávať nemohli pre zlý zdravotný stav. Väčšinou spomína na časy, keď si boli s Jožkom blízki. Jej mama zostala vdova s piatimi deťmi, keď mala tá moja šesť. Len čo trochu podrástli, museli pomáhať. Pavla bola vždy „slabá“, Jožko chodil s koňmi a vozom, najmladšia Zuzka mu pomáhala nakladať drevo, seno, čo bolo treba. Najstaršia Anča, sa starala od dvanástich rokov o domácnosť, varila, prala, mladších súrodencov česala, kúpala. Babka mala robotu na roli a v maštali. Janko, druhý najstarší, od toho sa dočkali viac problémov ako pomoci.

Zostali dve sestry, deväťdesiattri ročná Pavla a deväťdesiatjeden ročná Zuzka. Každá z nich by bola radšej, keby zostal Jožko.

Dnes ráno.

„Kto vlastne ide z ich rodiny, keď ich je len šesť?“ vyzvedá mama.

„Peťo mi hovoril, že teta Anka nejde. Nezvládla by to, skolabovala by tam.“

„A Peťova žena, Lydkin muž?“

„Tí nie. Ide Peťo, Lydka, vnuci Martin, Tomáš, vnučka Iveta s manželom.“

„Prečo?“

„Nepýtala som sa, mami, je to ich súkromná vec.“

„Ale tá Anka! To by som ja nedokázala. Neísť na pohreb mužovi.“

„Vieš, že je po dvoch operáciách srdca. Neviem, či sa tak rozhodla sama, alebo ju prehovorili deti.“

„Aj tak.“

„Mami, teta sa s ním rozlúčila. Držala ho za ruku. Ten pohreb je len formalita.“

„Ja by som si neodpustila, keby som neišla.“

„Veď práve. Každý to má urobiť tak, ako to cíti, potrebuje. Bez ohľadu na to, čo si kto pomyslí.“

Dojmy z pohrebu

Mama ma prezváňa niečo po piatej.

„Áno, mamula?“

„Nemysli si, že doteraz trval pohreb. Bola tu Ivka, uvarili sme si kávu, podebatovali sme.“

„Predpokladala som to.“

„Prišla zavčasu, niečo po druhej. To naši nikdy, ale naozaj nikdy, neprídu načas. Keby aspoň jediný raz! Ale vždy na nich musím čakať.“

Kecáš, mamula, dobre viem, ako sa ťa boja a po tvojich scénach už chodia načas. Jedine, že povieš – ale hocikedyyyy, veď ja budem doma. Poznáme.

„Tak som ju poprosila, či by sme sa mohli zastaviť aj v lekárni. Bez problémov, cestou mi vybrala aj lieky na štítnu žľazu. Dlho sme čakali, kým nás pustili dovnútra. Nikto nás nikomu nepredstavil. Lydku a Peťa by som už ani nepoznala, len Peťo si ma všimol a prišiel za nami. Lydky som sa pýtala, čo bude s mamou, či si ju zoberú k sebe. Že nie, ona tam bude chodiť spávať, obedy jej nosia. Tí Lydkini chalani sa mi zdali voláki starí, ani sa k nej nemali, čudné vzťahy musia mať. Chlapi stáli bokom, potom prišla Marienka za nami, bez muža. S tou sme sa trochu rozprávali. Chcela, aby sme po pohrebe išli na kávu, ale ja som jej povedala, že sa bojím. Pochopila to. Vnútri nás bolo deväť. Stoličky rozložené, hrala hudba, také pobožné pesničky, farára nikde. Konečne prišiel, čosi vyprával, ja som si zobrala strojček len do jedného ucha, nepočula som dobre, ale Ivka povedala, že som o nič neprišla. Šak farár by sa mal rozlúčiť. Ale záleží aj na tom, čo mu oni napísali. Aj tak dobre. Tie rozlúčkové reči bývajú také dojemné, vždy ma rozplačú. A fotku čo tam dali!“

„Mám ju pred sebou, mami. Aj na parte je fotka. Poprosila som Peťa, aby mi jedno priniesol, dala som ho pred pohrebom na nástenku. Susedy ho poznali, často sa na neho pýtali, ako sa má. Mali ho rady, stretávali sa, keď chodili nakupovať do Rozkvetu, vždy sa zastavili, porozprávali. Mne sa tam páči.“

„Ale v rozhalenke?“

„Veď je pekná tá košeľa. Károvaná, teplé farby, v pozadí strom.“

„Niečo dôstojnejšie mali vybrať! Celkovo, taký pohreb, taká rodina... to je celkom iné, ako keď sa my stretneme.“

No, čakala si žúrku, pohreby v súčasnej dobe... tušila som, že budeš sklamaná.

„A vonku, to už bolo raz dva. Ani hlina tam nebola, čo sa hádže na truhlu. V krabici mali taký asparágus, ten sme tam pohádzali. Ale vieš čo, už som farára v duchu aj odprosila. Nemohli sme dlho čakať, keď o štvrtej sme už boli doma. To sa len mne tak zdalo. A vy čo? Boli ste niekde?“

Kam sa podeli vtáčky?

Mama má celkom dobrú náladu. Spomína ešte na piatok.

„Mrzí ma, že si Ivka včera nič sladké nezobrala. Otvorila som tú bonboniéru od Vlada a nechcela, že zjedla doma veľký zákusok. Aj žemľu som jej ponúkala, zrovna bola syrová. Hovorila som si, že jako keby vo štvrtok vedeli, že na druhý deň príde, nachystali vegetariánsku. Nebola hladná, doma jedla, tak len tú kávu vypila.“

„To ťa vôbec nemusí mrzieť.“

„Neviem, kde zmizli vtáčky. V poslednej dobe je tu ticho, ani tú knedľu na balkóne nenačali. Nechcela som ju hádzať na trávu, keď ešte neuschla, ale keby boli hladní, našli by si aj na balkóne.“

„Mami, asi si ich už všetkých vyhubila. Veď to, čo im ty hádžeš, je strava pre prasce, nie pre vtákov. Iste už niekde poblíž ležia hore bruškom,“ smejem sa a riskujem, že sa urazí.

Pridá sa, keď sa dosmeje, uvažuje: „Čo im také dávam? Len tie vrchy z bagety.“

„Tie bagety im nabobtnajú v brušku, to tiež nie je ideálna potrava, keď ich natrháš čerstvé.“

„To nieee. Najskôr ich usuším, potom rozlámem.“

„Tá knedľa ti teraz na balkóne neuschne, keď je zima a vlhko.“

„Vidíš, to máš pravdu, musím ju dať do kuchyne nad radiátor.“

O fazuľovom prívarku, ktorý skončil na tráve, radšej pomlčím.

***

Reakcia Monky na Dojmy z pohrebu:

„Tak aspoň vieme, že na jej pohrebe musí byť divoká žúrka. Budeme sa ohadzovať hlinou, aby bola spokojná.“ Úsmev.

Ulomené uško

„Prečo si mala toľko obsadené? Už som chcela Betke volať, či nemám niečo ja s telefónom.“

„Volala mi Danka. Potrebovala sa o niečom poradiť, nechcela som ju hneď zrušiť. Myslela som, že sme už dohovorili, keď sa ti vybila baterka. Počula som, že sa snažíš znova dovolať, tak som Danku na to upozornila a volám ti.“

„Pavla (Dankina mama) ešte chodí na prechádzky?“

„Danka s ňou chodí. Motá sa jej hlava, bojí sa, aby niekde nespadla.“

„Komu sa nemotá? Keby videla moje modriny, narážam do futier, ale to je normálne. Ozaj. Ani som ti nechcela hovoriť, že som spadla, ale musím sa pochváliť, ako som to zvládla. Bola som na seba pyšná. Išla som na balkón vyšplechnúť sós z kávy. Pri druhom dome mal auto pred garážou Julko Z. Zahľadela som sa, zakopla som o ten hnusný prah a už som sa videla, ako sprosto padnem. Ale rozkročila som nohy a pekne som na ten prah sadla. Nič sa mi nestalo. Uško z šálky sa odlomilo, ale čo po nej, hneď som ju vyhodila.“

„Mamula, ten prah je naozaj nebezpečný, neviem, kto to mohol takto vymyslieť. Choď tam čo najmenej.“

„Ja si vždycky dávam taký pozor, len teraz som sa zadívala a už to bolo.“

„Ty ešte stále vylievaš zvyšky kávy z balkóna? Sľúbila si nám, že to už robiť nebudeš. Pamätáš, čo bolo vtedy s tou tetou P.“

„Ale jej vadilo, keď som vylievala na sneh, že to bolo škaredé,“ odvrkne.

„Vysvetlila ti vtedy, keď si sa urazila, že to chodí zakrývať snehom, že nejde len o estetickú stránku, že to ani tej tráve nerobí dobre.“

„Nech mi nikto nehovorí, že tá troška, čo vyšplechnem vždy na iné miesto, môže tráve uškodiť!“

„Tak aspoň pre svoje bezpečie. Teraz, keď je už chladno, nesedávaš na balkóne, nesušíš tam prádlo, zbytočne dvakrát denne prekračuješ prah kvôli káve. Nechaj ho preschnúť v šálke a vyhoď do odpadkového koša.“

„Šak to môžem aj cez sitko precediť a vyhodiť,“ odpovedá zmierlivo.

Zákaz vychádzania

„V piatok mi volali naši z obchodu, aby som nadiktovala rodné číslo, že mi vyzdvihnú tie lieky. Hovorila som, že mi ich kúpila Ivka, keď sme išli na pohreb. Ale keď už boli v obchode, dala som si kúpiť vajíčka a rybie prsty, nech mi Julko v nedeľu donesie.

O siedmej sa ku mne niekto dobíja a to Julko. Že mi to doniesol, Renáta ho čaká v aute. V nedeľu nepríde, lebo od soboty je zákaz vychádzania. Hovorím mu, šak starostlivosť o blízkych je povolená. A jako by som policajtom dokazoval, že ten obed nesiem tebe? A potom domov, keď pôjdem bez obeda, tak už by som celkom nemal ako. Taký sralo je z neho.“

„Neboj sa, my ťa nenecháme hladnú.“

***

„Mami, v utorok prídu naši autom. Keby si niečo súrne potrebovala, pošlem Monku.“

„Nieee. Veď si ma tak zásobila. Mám plnú ladničku, aj špajzu,“ hlási oduševnene a potom len tak špitne: „Mäso už nemám...“

„Nemáš mäso?“

„Ale nevadí, veď mám čo jesť.“

Zamyslím sa. Naposledy, keď povedala, kúpila by si mi voláke mäso? Šak ja by som si urobila, navarila som jej do kelímkov bravčové, kuracie, so zemiakmi, s tarhoňou, s ryžou, rajčinovú kapustu s mäsom, hotové jedlá, len si zohriať. Odvtedy jedla lečo, jaterničku, párky, vyprážaný syr, rybie prsty, halušky, makové šúľance, polotovary, mäso viac nespomenula. Hovorila som si, teraz príde na rad mäso a potom – Gabika, veď ja nemôžem jesť stále len mäso! V očakávaní tejto vety, mala som pripravenú plnú misu strúhanej zeleniny a syra na zeleninové lievance. No nič. Vytiahla som z mrazáku aj kuracie prsia. Udusila na cibuľke, so zeleninou a troškou smotany, naložila do šiestich kelímkov. Zeleninové lievance po štyri do štyroch krabičiek. Do jednej krabičky zemiakovú kašu s mäskom som kázala dať do chladničky, rovnako štyri lievance.

Zrazu sa mi rozsvietilo. Keď mala mama hnačku, radila som jej, nech si uvarí čistú ryžu, má vo varných sáčkoch. Lenže taká jej nechutila. Tak si rozmrazila mäso s ryžou, zjedla ryžu so šťavičkou a mäso? Mala predsa diétu, s najväčšou pravdepodobnosťou ho zjedli vtáčky.

Práve mi zavolala kamoška, keď som rozmrazovala mäso, tak som sa podelila s mojimi myšlienkami.

„Pre vtáčikov to naozaj nie je vhodná strava. Nemajú tam nejakého psíka? Ten by mäsko rád spapal.“

„Andula! Ja nechcem variť pre psov!“ skríknem zúfalo.

A ona potvorka, snaží sa napodobniť hlas mojej mamy: „Ale Gabika“, s takou tou otvorenou intonáciou na konci. Akože, to by si fakt neurobila? Vybuchnem do smiechu a ešte teraz sa smejem, keď si na to pomyslím.

V utorok sa mama vráti z dialýzy večer o štvrť na desať, unavená, uzimená, poďakuje za sladkosti, čo našla na stole, ide vraj rovno do postele.

Ráno.

„Mami, pozerala si do chladničky?“

„Pravdaže! Ešte včera večer. Keď som tam zbadala tie lievance, neodolala som. Zohriala som si, trochu tej kaše k tomu, veď to bola taká ľahká večera. Ale pri tej zemiakovej kaši ešte voľačo bolo.“

„To si mala kuracie mäso so zemiakovou kašou na dnes na obed a lievance zvlášť. Ale nakombinuj si to, ako chceš. Len som ti chcela pripomenúť, že v mrazáku máš ešte bravčové mäso s tarhoňou a tri kelímky rajčinovej kapusty s mäsom. Vtedy ti veľmi chutila. Ak sa bojíš, že ťa preženie, mohla by si si ju dať v nedeľu, keď dva dni po sebe nejdeš na dialýzu.“

„Vidíš! Alebo si uvarím tú ryžu v sáčku a do toho si dám dve lyžice tej kapusty.“

No, a keď ju budeš mať rozmrazenú a po dvoch lyžičkách jesť týždeň, tak sa z nej nakoniec naozaj posereš.

„Ako myslíš.“

„Minule mi ostalo halušiek, aj tri zemiaky, tak som si to dala dokopy, s tými oškvarkami mi to tak pochutilo!“

Ako psíček a mačička, keď piekli tortu.

Farba je dôležitá

„Ako sa rozhodol Julo? Ide na testy, či nie?“

„Ja som s ním od toho piatku nehovorila. V nedeľu tu neboli, neviem nič. Aj som mu včera chcela zavolať, ale chystám sa na výčitky, odložila som to na dnes.“

„Na výčitky? Čo mu chceš vyčítať?“

„Začnem tým, že to ste radi, že je zákaz vychádzania, aspoň sem nemusíte s Filipom chodiť!“

„Mami, všeličo by sa dalo Julovi vytknúť, ale v tomto by si mu naozaj krivdila. Pamätám si, keď bol dlhšie chorý, hovoril mi, že mu tie nedele chýbajú, chodí za tebou rád.“

„Áno?“ pýta sa pochybovačne.

„Áno. Rád sa s tebou porozpráva, aj scrabble si zahrá. Je to pre neho príjemná prechádzka popri Váhu s posedením u teba.“

„K Lydke chodí stále Ivan, aj mladá Lydka, aj vnučka, tí vôbec nedodržiavajú zákaz vychádzania a oni ma tu nechajú jako takú sirotu.“

„Mami, prosím ťa, nič mu nevyčítaj! Čo si od toho sľubuješ? Julo sa nezmení, len naštrbíš a skomplikuješ to, čo zatiaľ funguje.“

„Celý týždeň ani nezavolal!“

„On to má nastavené inak. Myslí si, že keby si niečo potrebovala, zavoláš ty.“

***

„Tak som mu volala. Hneď začal, že som ho predbehla. Chcel mi zavolať, len má teraz veľa roboty. Nahromadili sa mu zákazky, chcel ich ešte zabaliť a poslať Filipa na poštu. Tak som mu ani nemala prečo vyčítať, keď mi chcel zavolať.“

„V nedeľu príde?“

„Ani som sa nepýtala. Určite nie, lebo Ivana a Lydku odsúdil, že chodia za rodičmi.“

„Mamula, píš si, čo potrebuješ, Monka je ochotná ti doviezť, keď prídu do Trenčína.“

„Teraz naozaj nič nepotrebujem. Tak si ma zásobila. Ozaj! Renátka mi doniesla biele vajcia! Tie tak neznášam!“

„Prosím? Aký je rozdiel medzi bielymi a hnedými?“

„Ja neviem. Sú mi nesympatické. Ty mi nikdy biele nedonesieš.“

„Mňa nikdy nenapadlo pozerať na farbu. Skontrolujem kód – sk a aby neboli z klietkového chovu. Fakt neviem, akej farby ti nosím.“

Ak ti ide o estetiku, k chladničke sa ti biele hodia viac.

„Hnedé. Vždy ti zabudnem povedať o tých citrónoch. Toľko šťavy z nich vytlačím, nevieš si predstaviť! To je radosť.“

„Aj tak tam budú mať nabudúce iné. Je to ťažké, nevidím do nich, je to lotéria.“

„Vždy mi kúpiš dobré.“

„No, minule si hovorila, že tam boli samé zrnká, šťavy málo.“

„To bolo len raz.“

November 2020

Ja to mám v krvi

„Už mám v ladničke štyri bagety,“ začína zasa mama.

„Mami, vieš, nad čím som premýšľala? Predstav si, že by Julo nosil domov bagety a vyhadzoval ich, miesto toho jedol iné pečivo, chlieb. Nehovorila by si – ten Julinko, aký je fajnový! Čo môže byť na tej bagete také zlé. On ich vyhadzuje, no chápeš to? Celkom živo si viem predstaviť takúto tvoju reakciu.“

Na druhej strane ticho. Zahanbila sa, či urazila?

„Ale ja som to minule skúšala. Nemôžem to jesť. Má to také čudné chute.“

„Dobre, mami, odkladaj ich na balkón zabalené, Iva ich zoberie pre psov, keď sa zastaví na záhradke. Tým vtákom by som to nehádzala.“

„Dnes nás testovali. Len čo sme vystúpili zo sanitky, už tam nadskakoval v okienku taký mladý v skafandri, po dialýze nám rozdali výsledky. A vieš, kto to bol? Náš primár! Som ho nespoznala. Neviem, kto písal tie výsledky. Hovorí sa, že doktori škaredo píšu, ale toto keby si videla! To iste tá malá sestrička, taký polochlap. Radšej by som si to napísala sama.“

„Hlavne, že si negatívna, čo tam po písme. Naše decká mi hlásili, že sú negatívni, Nemšovania, aj Vlčí Vrch. Keď prišla esemeska, Petra zahlásila – maminko, vždyť já jsem taky negativní a po celý život. Už som sa na nej dávno tak nezasmiala. Ona občas tiež zaboduje a ukáže sa, že má zmysel pre humor.“

Mama sa schuti smeje.

„Zo začiatku ma dávali k chlapom. V poslednej dobe som s babami. Tie dve si vyložia cukríky na stolík, žujú a vyprávajú. Ponúknu aj sestričku a klebetia. Preto ony o každom všetko vedia, aj jako sa volá, kde býva. Vyrušuje ma to. Je mi to také odporné. U chlapov som mala svatý pokoj. Tá Bierovčanka mi hovorila, že ten starý dedenko spadol a zlomil si kľúčnu kosť. Toho mi bolo ľúto. On tam tak ticho ležká, nevyrušuje. Bierovčanka, keď na ňu čaká sanitka, ona si kľudne ide na záchod, ruky si umyje a stupká cez tú čakáreň, a pritom taký nikto! Robí sa dôležitá. To ja, keď na mňa niekto čaká, chytro sa obujem a utekám. Aj v tej čakárni. Ony si sedkajú, jak keby sa nechumelilo. A mňa čerti berú. Pýtajú sa ma, kde sa ponáhľam. No nikde! Vám neni doma lepšie, ako tu? Ja sa aspoň prechádzam po chodbe, nemôžem tam sedieť. Ale ja im to závidím. Neodsudzujem ich za to. Službu mala taká malá doktorka. Hovorila mi, že tlak mám dobrý, ale mala by som schudnúť. Ale ja naozaj nejem veľa, pani doktorka! Ja vám verím, práve preto. No chápeš to?“

„Ja neviem, mami, nerozumiem tomu. Ale minule ti hovorili, že sa ti svalová hmota premieňa na vodu, tá by sa ti hromadila na pľúcach, keby ti ju dialýzou neodčerpali. Takže nie schudnúť, ale menej vážiť.“

Neješ veľa toho, čo ti nechutí. Ale tri palacinky po sebe by som nedala ani ja. Nehovorím o tých večeriach o desiatej.

„By som teraz zavolala našim. Ale nemôžem, oni spia. O dvanástej začínajú variť. Mne sa poobede už nechce volať.“

No... ako komu.

„Pozerajú dlho telku, potom si ráno pospia. Prečo by v nedeľu mali skoro vstávať, keď im to takto vyhovuje.“

„Ja to mám v krvi. Vždy, keď som ráno vstala, začala som variť.“

„Veď aj oni, keď vstanú, začnú variť. Rozdiel je len v tom, kedy kto vstane.“

Zasmeje sa.

Jednotvárna strava

Mama sa vráti z dialýzy, prezváňa ma. Konečne sa utorok vrátil do starých koľají, nemusí chodiť o štvrtej ale o jednej, ako vo štvrtok a v sobotu. Napriek tomu je nejaká skleslá.

„Mám takú jednotvárnu stravu, kedysi si mi nosila štrúdlu a vianočku, salámu som nejedla ani nepamätám.“

Salámu a šunku ti nekupujem, mohla si si vybrať z bagety, posledné štyri zjedli psy.

Jednotvárnu stravu? Premietam, čo všetko som jej navarila, nakúpila, som zaskočená.

„Veď mi povedz, na čo máš chuť! Uvarím ti, upečiem.“

„Ja by som si aj sama, ale nemám na to suroviny. Pudingy som pomíňala pre Jula, aj mlieko. Krupicovú kašu mám storočnú, ale šak aj tak nemám mlieko.“

„Tie makové šúľance a slivkové knedličky si už zjedla?“

„Pravdaže. Šúľance si mi už dávno nekúpila a slivkové gule mám. Nemám si ich čím posypať. Nemám tvaroh, ani mak.“

„Ja ich mám rada so strúhankou. Vieš, ako babka Anička robila – maslo, cukor, strúhanka, do chrumkava.“

„To som ja nikdy nemala rada.“

„Moje decká majú zasa rady s Grankom.“

„To sa nehodí.“

„Toto mi musíš povedať, naozaj som nevedela. V pondelok tu bola Monka. Pýtala sa, čo ti má zaviezť. Nič. Babka má také zásoby, nepotrebuje celkom nič. V utorok potrebuješ.“

„Keď ja som chcela dať na starosť niečo aj Julovi. Prečo sa len vy o mňa staráte? Som na neho taká nabrúsená. Tri týždne u mňa nebol, ani mi nezavolá, ako sa mám. Volali sme raz, aj to som mu zavolala ja.“

„Sama si hovorila, že ti chcel zavolať, len si ho predbehla. Predýchaj to a zavolaj mu normálne, keď nebudeš nabrúsená. Nič mu nevyčítaj. On sa spolieha na mňa. Keby si mala len jeho, určite by ti zavolal, ako sa máš a či niečo nepotrebuješ.“

Píšem Ive: „Nepôjdeš tento týždeň do Biskupíc? Babka potrebuje niečo sladké.“

„Jasne, zastavím sa u nej zajtra alebo vo štvrtok.“

***

„Mami, Iva príde dnes alebo zajtra, napíš si na lístok a zavolaj jej, čo ti má doniesť.“

„Mám to napísané, ale nechcem so všetkým vás otravovať.“

„Mamula, zvykni si na to, keď je niekto ochotný, daj mu kúpiť všetko. Je to jednoduchšie ako to rozdeliť trom.“

„Včera mi spadol telefón. Len z malého stolíka na koberec, ale rozpadol sa. Dala som ho dohromady, ale nefungoval. Tak som zazvonila mladému Paľovi, ten čosi urobil, aj to zasvietilo, tak som išla domov. Doma nefungoval. Išla som za ním znova, ale už nebol doma. Zazvonila som u Lydky, otvoril mi Ferko. Ten hneď zdvihol ruky – mne to nedávaj, ja tomu nerozumiem, to Lydka. Lydka čosi poskúšala, ale nepodarilo sa. Zavolala mladej Lydke, aby poslala Mira. Ale keby si to počula, jak opatrne. Lydka, prosím ťa, nemohla by si poslať Mirka... šak ja zavolám, poviem potrebujem, prídi! Aj prišiel, veď to nemá ďaleko, za dve sekundy to bolo hotové. A ten Miro, vždy býval taký učamený a teraz dozrel na takého pekného chlapa.“

Áno, mami, o učamenom Mirovi už vieme.

***

Píše mi Iva: „Volala mi babka, dala si kúpiť mlieko, chlieb, roztierateľné maslo, tvaroh, puding, krížovky a Jar. Dopíš mi ty, čo naozaj potrebuje a nehnevaj sa na ňu, že to nepovedala mne.“

„Detskú krupicu, mletý mak, moravské koláčiky, štrúdľu, taštičky lekvárovú, makovú, tvarohovú, zmrazené makové šúľance, smotanu. Ja sa na ňu už dávno nehnevám, len sa usmievam, alebo mi jej je ľúto. Vieš, ona by si to najradšej sama kupovala, tajne, aby sme nevedeli, koľko sladkého poje.“

Iva: „Predstavujem si seba, ako budem mať 90 a budem musieť prezradiť svoj tajný nákupný zoznam, na ktorom bude napr. lízatko Chupa Chups so žuvačkou.“

„Ja si budem prosiť čokoládu z Lidlu 74% a keď poviem dve, prineste mi desať, lebo sa budem hanbiť priznať, že jednu mám na dva dni.“

Odpoveď od Ivy: malé čierne srdiečko

Nechutenstvo

Celý deň prší, mračí sa, zavolám mame aj popoludní, určite jej je dlhý čas. Keď nemám určenú hodinu a povinnosť dvakrát denne, cítim sa slobodnejšie.

„Neuhádneš, koho mám na návšteve!“ prihlási sa mama beťársky.

„Žeby Ivana prišla už dnes, aj keď prší?“ skúsim.

„Nie, nie,“ vychutnáva si moju nevedomosť.

„Neviem.“

„Julko s Filipom prišli!“

„Tak super! To vás nebudem rušiť. Pozdravujem chalanov!“

O hodinku ma mama prezváňa. Žeby už odišli? Nechce sa mi veriť.

Zavolám jej.

„Julko chce vedieť, ako sa volali tie nápoje, čo si mi kupovala, keď mi nechutilo jesť. Už mi to tridsať razy kázal, vždy zabudnem, tak ti musím volať hneď.“

„Neviem si spomenúť. A pre koho to Julo potrebuje?“

„Pre mňa,“ stíši hlas.

„Pre teba? Veď tebe chutí!“ vyhŕkne zo mňa. Nechápem.

„No... ako kedy. Jeden deň mi chutí, potom to do seba nasilu pchám,“ zrazu má hlások slabý, zúbožený.

„Aha. Nutri drink! Spomenula som si.“

„Že kde to kupuješ, sa Julko pýta.“

„V lekárni.“

No zbohom. Keď budeš jesť toľko, čo teraz a ešte to zaklincuješ nutri drinkom, ktorý predpisujú pacientom, čo už neprijímajú normálnu stravu... ale... kým ti to Julko prinesie, možno ti už naozaj nebude chutiť.

Ráno.

Len čo prídem z chránenej dielne, volám jej, viem, že sa už trasie, aby mi mohla porozprávať zážitky.

„Už sa ťa neviem dočkať. Tak predstav si, ja som mu včera volala, nebral to. Potom zavolal on mne, že bol vonku pozrieť, či neprší. Nachvíľu prestalo, tak ma prídu pozrieť. Nestihla som mu ani povedať, čo som mala na neho nachystané. Tak som rozmýšľala, Gabika, ty si strašne dobrý človek. Ty máš taký vplyv nielen na mňa, ale aj na všetkých ostatných. Akoby si aj na diaľku zariadila to s tým Julom. Že mi to nezdvihol. To ja som taký prchkoš. Obdivujem ťa.“

„Ani ja som vždy takáto nebola. Skúsenosti. Pozri sa. Keby si Julovi povyčítala, prišiel by. Ty by si si myslela, že iba preto, že si mu zavolala, Julo by sa cítil ukrivdený, bolo by dusno. O čo lepší pocit máš, keď vieš, že prišiel sám, dobrovoľne, mal dobrú náladu, lebo netušil, čo všetko si mu chcela povykrikovať. Výčitky nič neriešia, len pokazia.“

„Ešte k tej jednotvárnej strave. Bola si včera taká prekvapená. Ale ja som to myslela tak, že keď som sama chodila, kúpila som si občas žemličku, buchtičku.“

„Ja neviem, čo ti chutí, prečo mi nepovieš.“

„Ale čoby si nevedela! Ty poznáš moje chute lepšie ako ja! Keď si chodila na bicykli, vždy si mi dobre nakúpila, niečím ma prekvapila.“

„Mami, aj keď ti to dovezieme autom, vždy nakupujem ja. Tak som asi osprostela, že ti už neviem tak dobre nakúpiť.“

Alebo sa ti naozaj viac rátalo, keď som to nosila na chrbte.

„Ale nie, veď aj minule si mi poslala jaterničku, slaninku, párky, všeličo, pochutila som si.“

„Ja ťa chápem, že človek sa cíti ako bez rúk, keď je odkázaný na druhých. Nemôžeš si prebehnúť, kedy sa ti zachce. Čo narobíš.“

„Ešte ťa chcem poprosiť, keď mi to dnes Ivka donesie poobede, to už budem na dialýze. Opýtaj sa jej, koľko to stálo a pošli jej na účet, lebo odo mňa si nechce zobrať peniaze. Povedz jej, že keď si nezoberie, potom od nej už nič nebudem chcieť.“

„Dobre, mami, potrestáme ju. Zakážeme jej, aby ti nakupovala.“

Mama sa smeje.

Samota

„Vieš, mňa si tam tak považujú. Iste preto, že ja jediná tam čítam. Minule som už dobre nevidela, bolo tak šero, tak som ich počúvala. Sestrička hovorila, že najhoršie je, keď človek zostane sám. Ja hovorím, že to neni najhoršie. Najhoršie je, keď človek ostane sám s niekým. Vidíte, nad tým som nikdy takto nerozmýšľala, povedala sestrička. Ale šak ja to tiež nemám z vlastnej hlavy, voľakde som to čítala, prizná sa mi mama. Potom sa tam vyprávali, že kto spieval Sbohem, lásko. Že opýtajte sa pani A., tá vie všetko! Veru som si nevedela spomenúť, len som vedela, že nie Korn, jako hovorili oni.“

„Waldemar Matuška, mami.“

„Bierovčanka hovorila, že na tej druhej smene našli troch pozitívnych. Tí budú musieť teraz chodiť v noci. Ja by som sa tak rada vyhla v sobotu testovaniu, nechcelo by sa mi chodiť v noci.“

Juj, ty si ale dobrá duša. Radšej by si nakazila celú zmenu, ako chodiť v noci.

„Jarino včera doniesol nákup. Tých koláčov! Dala som si ich do ladničky, šak to ani nepojem.“

„Mamula, daj si ich do sáčkov a do mrazáku. Večer si vždy jeden vyber, aby si mala poobede. V chladničke by ti to nevydržalo.“

„Vidíš, dobre, že ťa mám. Mňa by to nenapadlo. Bola tu Lydka. Chcela ma ostrihať. Povedala som jej, nech počká, kým si umyjem hlavu. Potom mi to chcela aj natočiť. Tak som jej doniesla natáčky, celú hlavu mi natočila. Ja si dám len hore tri štyri, aby som to nemala také naježené. Kedysi som mala tie vlasy také prišlopnuté a teraz mi zas stoja jak sprosté. Tá Lydka, ona je strašne ochotná. Ale ani to neni dobre. Potom sa jej človek nevie striasť.“

„Je úžasná. Máš okolo seba naozaj dobrých ľudí.“

Do šlaka!

„Tá Lydka ma ostrihala strašne! Už večer, keď som si odtočila natáčky, som to videla. Že som mala natočené, ani nebolo poznať. Potrebovala by som trvalú. Už päť mesiacov som nebola. Lebo tá naša kaderníčka, tam sa bojím, že by som volačo chytila. Ona si na hygienu moc nepotrpí. Ale tá ma dobre strihala. Na bokoch, nad ušami. Lydke sa to nikdy nelúbilo.“

„Jej sa teraz páčiš?“

„Áno! So sebou je spokojná. Predstav si, ráno mi tu zazvonila. No, ráno. Jedenásť bolo. Ona mala ráno, ja už obed. Stojí tam s kulmou v ruke, že ma ide natočiť. Ja som ti hovorila, teraz sa jej už nezbavím. Doniesla mi aj kapsu jabĺčok. Pozerám na ňu a ona, že to mi mladá Lydka obrala. Že už boli zrelé. Škaredé zahodila a tie pekné mi doniesla. Šak to sú dobré jabĺčka. Ja som chcela, aby mi ich Julko obral, ale celkom som zabudla, keď tu bol. Aj sa ma pýtal, že čosi si odo mňa chcela. Za svet som si nevedela spomenúť. Ale on za to nemôže. Lebo jemu som to ani nepovedala.“

„To ti tvoju jabloň obrali a ešte aj doniesli? Teda, mami, takýchto susedov ti môže každý len závidieť.“

„Ja keď som prišla z dialýzy, umývala som si ruky, jak som sa zbadala v tom zrkadle, hrozne vyzerám. Ale sme negatívni! Celá naša skupina. Primár sa usmieval, keď mi niesol výsledok. Že mal by som vám to dať do obálky, ale dajte si to rovno do knižky. Ešte mi to preložil a vložil do knihy. Do šlaka! Tam nikto druhý nečíta!“ skríkne mama. Akože – to je úroveň!

Kto zavolá

„Mami, tá druhá zámožná rodina sa volala Sýkorová? Vieš, s Dankou si teraz overujeme, čo si z detstva pamätáš ty a čo jej mama. Ábelovcov spomína aj ona, o Sýkorovcoch Danka nič nevedela.“

„Čoby. Sýkorovci boli veľkostatkári a bývali v Trenčíne. Mali dcéru Petrovú, Šebáňovú a synov. To Petrovci bývali v Chocholnej. Sýkora bol riaditeľ školy v Trenčíne.“

„Jaaaj, to preto sme volali školu pri kostole Sýkorka. A tá Zora, čo ste sa s ňou hrávali, bola teda Petrová?“

„Áno. Oni mali Zoru a Evu. My jediní z dediny sme sa s nimi kamarátili, mohli sme k nim chodiť domov. Lebo naša mama bola čistotná, mali sme doma knihy, požičiavali sme si navzájom. Syn pána učiteľa Ábela so mnou chodil do triedy. Sveto a Róbert boli moji jediní kamaráti. S tými dievčencami z triedy som si nemala čo povedať. Raz prišla slúžka od Ábelov do triedy, vypýtať ma na oslavu. Že oslava je nachystaná, už len na mňa čakajú. Tam som prvý raz jedla šľahačku, ani som nevedela, čo to je. Keď boli oslavy, všetci sme sa naučili básničku a pán učiteľ vždy len mňa vybral, aby som išla recitovať. Raz som sa prihlásila, že potrebujem ísť na záchod, lebo mi bolo nepríjemné voči ostatným, že vždy vyberie len mňa. A toto som ti iste tiež už hovorila. Ako som na podlážkach jedla fazuľovú polievku.“

„Áno a Sveto povedal, že jednému žebrákovi dajú a druhému nie,“ smejem sa.

„Mama nie, žeby bola lakomá, ale Svetovi dať obyčajnú fazuľovú polievku a ešte na podlážky! Potom sme tam už spolu jedávali.“

„K Petrovom chodila s tebou aj teta Pavla. Spomínala si, ako ťa babinka hrešila, že sa nemáš sestre posmievať. Ona, hoci bola staršia, často komolila slová. Že ju môžeš opraviť, ale nevysmievať sa jej. To sa nepatrí.“

Mama sa s chuťou zarehoce: „Ja som len na to čakala, aby sa pomýlila, rada som sa smiala.“ Vidno, že neľutuje, zasmiala by sa znova.

„Teta si to asi nepamätá. Toto nepridáva na zoznam tvojich hriechov. Vieš, Danka hovorila, že teta mala takú clivú chvíľku, uvedomila si, že keď zomrel ujo Jožko, ona už nemá komu zavolať.“

„Aha, tak so mnou už neráta.“

„Ona sa trápila, že sa vzťahy medzi vami pokazili, prestala si jej volať, navštevovať ju. Poplakala si, ale už sa voči tomu obrnila. Myslí si, že ju nemáš rada. Ty zasa zazlievaš jej, že ti len vyčíta a nespomenie, čo všetko si ty pre ňu robila. Asi si už cestu k sebe nenájdete.“

„Ja som jej aj k Danke ešte dva razy volala a povedala som si, že už nebudem. Vyčíta a vyčíta, k slovu sa nedostanem. Nech zavolá ona. A keď sme boli na chalupe na Hradnej, čo som jej urobila? Z čoho usúdila, že ju nemám rada?“

„Mami, to si pamätám. Ty si tam bola vo svojom živle, rozprávala si sa s mladými, aj na fotkách vidno, že postávaš v hlúčikoch, teta sedí pod stromom na lavičke. Aj keď sme sedeli všetci za stolom, ona sa už nevedela zapojiť do debaty. Ja som si potom ku nej sadla, zaspomínali sme na detstvo, keď som sa u nich hrávala s Dankou, aj som tam občas prespala. Ty si si to až doma uvedomila, že šak som s tou Pavlou ani nebola, ale ja jej to vynahradím, zavolám jej niekedy.“

„S ňou sa už nemám o čom rozprávať. Anča aj Jožko do poslednej chvíle mali pamäť výbornú. Koho som spomenula, každého si z Chocholnej pamätali.“

„Teta už je popletená a má inú povahu ako ty. Nevidí to pekné, vždy bola nespokojná, ukrivdená. Ani Danka to s ňou nemá ľahké.“

Nechutenstvo pokračuje

„Hádaj, čo včera varili?“ skúša ma mama.

„Kapustu?“ skúsim. Jeden čas sa sťažovala, že oni hádam nič iné nejedia, len kapustu. Hlávkovú, kyslú, na všetky spôsoby.

„Hrachovú kašu s údeným!“ hlási víťazoslávne.

„Vidíš, to bolo tvoje obľúbené. Keď bola v robote hrachová kaša, ja som si mäso od nej očistila a jedla s chlebom, ty si ju zbožňovala. Celkom som na ňu zabudla, nevarím ju, u nás to nikto neobľuboval.“

„Julko mi volal, že majú hrachovú kašu s údeným. Či mi môže doniesť, či ma to nebude preháňať. No čoby ma to preháňalo! Keď odišli, neodolala som, zohriala som si. Na tom údenom bola ešte cibuľka osmažená!“

Aké ľahké jedlo takto na noc. Pred nimi si nemohla. Pokazila by si si imidž nechutenstva.

Vďačná téma nechutenstvo

Spomínam si, keď som sa učila na skúšky, babka Anička mi nachystala obed, nikdy so mnou nejedla. Nechutilo jej, ona už toho moc nezje. Len čo som odišla do izby ku skriptám, babka sa rozkašľala, rýchlo jedla, až jej zabiehalo. Stála som pred dilemou. Ísť jej pomôcť a prichytiť ju pri jedle, alebo nechať napospas osudu. Nezadusila sa. Mala rada sladké, nepriznávala sa k tomu. Termix jedla s veľkou chuťou, ale keď som jej ponúkla: „Babka, nechcete termix?“

„Šak okoštujem.“ Tvárila sa vždy, že ho je po prvýkrát.

Môj tato posledné roky okrem slaninky a klobásy miloval aj sladké. Keď na návšteve odmietal koláče a zákusky, že on sladké neje, mamu išlo poraziť. Začal si schovávať čokolády do skrinky vo svojej izbe. Keď ich tam mama objavila, schovával ich v pivnici.

Je to kliatba našej rodiny, alebo vlastnosť starého človeka?

Mám rada čokoládu z Lidlu sedemdesiatštyri percentnú. Keď sa začnem tváriť, že mi nechutí, nechajte mi ju nenápadne pri dverách za taburetkou. Ďakujem.

Sucho v ústach

„Ráno, keď sa zobudím, mám strašne sucho v ústach. Myslela som si, že sa mi prestali tvoriť sliny. Našťastie tam dnes bola tá dobrá doktorka. Hovorila som jej to a pýtala sa ma, či nemám doma suchý vzduch.“

„Mami, ty si si zasa nedala odparovače? Hovorila som ti, že len čo sa začne kúriť, treba dolievať vodu.“

„Vidíš, zase som zabudla. Zajtra si ich pôjdem zobrať, už sa mi teraz nechce.“

„Ty ich máš zasa v pivnici?“

„Áno. Vždy sme ich tam dávali.“

„Mami! Tak na tatu si sa hnevala. Rozčuľovalo ťa, že všetko znáša do pivnice. Len si umyla nejaký pohár, už bol v pivnici. Hovorievala si, že raz tam odnesie aj teba. Keď ma tu nenájdete, budem v pivnici! Tebe by sa do trojizbového bytu nezmestili dva odparovače, keď bývaš sama? Môžeš ich dať do špajze, do chodbovej skrine. Ja ho Petre nechávam na radiátore celoročne. Pekný modrý so žltým mesiačikom, keď sa nekúri, nedolievam vodu.“

„Vidíš, jaká ja som? Na druhom ma to rozčuľuje a sama to robím.“

Marína keksy

„Som sa Julkovi pochválila, že Jarko mi doniesol koláče. Taký bol najedovaný, či nemôžem im povedať, Renáta by mi upiekla. Nech poviem, aký lúbim. Ja lúbim každý. Aj obyčajný kysnutý? Aj obyčajný kysnutý. Tak ti nabudúce donesiem pol plechu!“

Tak už podľahol aj braček. Dohováral mi, že nemám mame nosiť štrúdľu, koláče, bábovku, veď cukrovka. Ale počúvať tie reči...

„Aj si ich ponúkla? Vytiahla si niečo z mrazáku?“

„Nie. Mali ešte tie Marína keksy. Spojila som ich lekvárom natrela čokoládou. Prvú nedeľu pojedli, druhú nedeľu pojedli. Potom tri týždne neboli u mňa, ale ja som ich vtedy nachystala, nevedela som, že neprídu. Minule som ich vytiahla, ani jeden nechcel. Že to sa nedá stále jesť to isté. No, možno bola tá poleva už stará. Ale bonbóny jedia stále.“

Bonboniéru ti každý donesie inú.

„Takže kto nakoniec tie keksy zjedol? Vtáčiky, či ty?“

„Čoby! Ja som ich nejedla. Pekne som im tie isté ponúkla znova. A veru zjedli, keď nebolo nič iné. Tuším jeden tam zostal.“

Aha. Takže mala si absťák, ale keksy si nezjedla. Čakala si na koláče od Jarka. Nebudem sa pýtať, aký osud čaká posledný keksík.

„Ozaj, mami. Teta Pavla pôjde do Malinova k Ľubošovi. Na Hradnej idú prerábať kuchyňu, malo by to trvať dva týždne. Ľuboš sa zatiaľ zotavil, kým bola Pavla v Trenčíne, tak je ochotný zasa s ňou Danke pomôcť. Má prísť vo štvrtok, ale teta už teraz povedala, že ona nikde nepôjde. Chce ísť do svojho bytu do Trenčína.“

„Ona si trúfa vyjsť na štvrté poschodie?!“

„No, trúfa. Že ona je samostatná, nič nepotrebuje. Poprosí Lydku, nech jej nosí obedy.“

„A čo sa ona zbláznila? Šak Lydka ju ani nepozná. Kedy sa naposledy videli?“

„Vieš, Lydka je teraz za svätú. Lebo ona sa o Jožka starala doma. Aj u nich spávala. Danka s Ľubošom si ju prehadzujú, ona chce ísť domov.“

„Ale veď Lydka sa stará ešte o svoju mamu! To si ako predstavuje?“

„Veď vidíš, že neuvažuje reálne.“

„Vieš, čo? Ja by som ju tam dotrepala a nechala tam!“

Pevne verím, mami, že toto nemyslíš vážne. Že sa v tebe len zasa ozval prchkoš.

„Uvidíme, ako to dopadne, potom ti poviem.“

Návšteva pravnučky

„Ešte večer na posteli som sa usmievala. Prehrávala som si to. Na všetko hovorila nie. Nechcela povedať, ako sa volá, ako sa volám ja a ešte sa na tom smiala. Až tak očená prižmúrila a smiala sa na nás. Chcela som ju zodvihnúť a vieš, že som nevládala?“

„Nečudujem sa. Veď má viac ako desať kilov. Čochvíľa ona teba zodvihne.“

„Posadili mi ju na kolená, obzerala si ma, robila na mňa ksichtíky. Tak som sa nasmiala. Najskôr sa ma len tak dotkla a potom ma pohladila!“

Monka: „Haňa sa babky dotkla jedným prstom, skúmala materiál. Mišo jej hovorí – urob babke moja! Pohladkala ju po vlasoch.“ „Čože? Aký materiál?“ nechápe Petra. „Babka má vráskavú tvár. Decko nechápe, že staroba. Chce si vyskúšať, ohmatať.“

„Videla som, Mišo narobil fotky.“

„Tak som rozmýšľala. Tak ako Mišo s Monikou prinášajú pohodu a dobrú náladu, tak aj tá malá je dobrá. Neplače, nehnevá sa, ako iné malé deti. Je taká rozumná. Ja mám výčitky, že som vás vychovávala v strese. Bola som stále nervózna.“

„Mami, to si nevyčítaj. Bola iná doba, iné prostredie, iné podmienky. Zbytočné je teraz sa rýpať v minulosti. Ber to tak, že každá sme robili pre deti to najlepšie, čo a ako sme vedeli.“

„Ale to tato! Na neho som nahnevaná. Mohol chodiť domov častejšie, aj keď bol na montážach. Stále som bola sama a každý večer som sa triasla, čo keď budete mať teplotu. Telefón nebol, akoby som zavolala doktora. Volal ma bývať do Ostravy. Tam mu ponúkali byt. Ale čoby som tam ja v cudzom meste. On by bol od rána do večera v robote. Vy by ste chodili do českých škôl. To sa mi nelúbilo.“

Vinník sa vždy nájde. Nebola si sama. Celý život s mamou za zadkom. Inak by vyzeralo vaše manželstvo bez svokry, tato by nehľadal útočisko v robote. Možno by sme boli rodina. Mama, tato, deti. Nie babka, mama, deti, tato. Možno.

Už nikdy

„No čo mamula, čo robíš, keď je takýto čas. Lúštiš?“

„Nič. Celkom nič. Šak nevidím na to a ani sa mi nechce. Taká som lenivá, ani kávu sa mi nechcelo uvariť.“

„Mne sa tiež nechcelo ani nos vystrčiť, ale musela som pre lieky, kúpila som ti aj ten leukoplast.“

„Leukoplast? To som Renátke kázala.“

„Monika mi v stredu hovorila, že potrebuješ.“

„Ja som včera večer Julkovi volala, že potrebujem. Aj živočíšne uhlie nech mi kúpia. Ja mám také sprosté to brucho. Ale takú náladu mal, neviem, čo mu bolo. Aj som sa ho pýtala a nechcel nič povedať. Niečo ho strašne muselo trápiť. Veď mi povedz, Julko, čo ťa trápi. Aj sa zdalo, že sa ide rozhovoriť, ale nechcela som to z neho páčiť.“

No nič sa mu nestalo. Len nebol zvyknutý na tvoje telefonáty. V stredu ti doniesli nutri drinky a vo štvrtok zavoláš, že potrebuješ leukoplast a živočíšne uhlie. Buď rada, že sa nerozhovoril, radšej si hrýzol do jazyka.

„Nerob si starosti, určite nič vážne, veď v stredu si hovorila, že mal dobrú náladu.“

„Vieš čo, ja už nikdy nikomu nepoviem, že mám chuť na sladké!“

„Prečo mami?“ nechápem.

„Ja som vtedy nemala celkom nič. Ani puding, ani mlieko, ani len keksíka. Teraz mi Jaro zapratal mrazák koláčmi.“

„V čom je problém? Veď ich nemusíš zjesť naraz. Každý deň si vyber jeden.“

„Ale mám plný mrazák koláčov!“

„Potrebuješ tam dať niečo iné a nezmestí sa ti?“

„Mám to teraz neprehľadné, ani neviem, čo tam je.“

„Aha.“

„A to nie sú koláče ako z Kočkovskej. To nakúpil také kadečo. Kopu cesta, málo plnky. Šak ten orechovník a makovník som poobkrajovala konce a zaliala pudingom. Voláko to schosňujem. Ale to je celkom iné, keď si sa len ty o mňa starala, jako teraz, keď sa začali všetci. Aj Julkovi som hovorila, že ty si vždy prišla na bicykli, keď som niečo potrebovala. Teraz sa nedá. Čudoval sa, že prečo sa nedá chodiť na bicykli. No šak už je zima.“

„No, nerobí mi to dobre, mami, pod ruksakom sa spotím, vonku mrholí, je sychravo, nemôžem si dovoliť hazardovať s krížami, kto by sa postaral o Petru. Keď sú ochotní tí, čo majú auto, som rada.“

„Veď ja by som to teraz od teba ani nechcela.“

Sme dospelí

nehrajme sa na večnosť

pozrime si do očí

podstatnú časť máš odžitú

sme pripravení

 

o týždeň o rok viac

čo na tom záleží

rozlúčme sa

 

máme ťa radi

aká si

vysmiata uhundraná vrtošivá

hlavne statočná

 

nemaj strach

väčšina ťa tam čaká

na nás počkáš ty

Spievať nie

„Pozerala som si moje zápisky. Od roku 1999 si to píšem. Ja som celé tie roky mala vysoký tlak, aj keď som brala lieky! Mám tam osem pohárkov ogarkov, sedem pohárov ogarkov, každý deň som zavárala! Ešte keď tato umrel, som mala dve hriadky zasiate, potom jednu hriadku a teraz nič.“

Veď hej. Len po jeho smrti začali neúrodné roky. Tato v záhradke len na lavičke posedával a taká úroda bola! Čo sa naokopával, krhiel s vodou nanosil, ešte aj stromy polieval. To nebolo nič. A zrazu zaseješ a nerastie.

„Mamula, ale koľko si mala vtedy rokov! Veď ťa každý obdivuje, aká si čiperná, ako ti to myslí. Lúštiš, správy pozeráš,“ utešujem ju.

„Ale včera bola v televízii taká storočná. Všetko si sama porobí. Uprace, nakúpi, navarí a ešte aj pesničku zaspievala. Keď sa jej pýtali na recept, povedala – len robiť, robiť, robiť a zaspievať si. A ja už celkom nič nerobím,“ slzy má na krajíčku, hlas sa jej chveje.

„Ešte aby si nám spievať začala! Nestraš, mama!“

Mama z plaču prechádza do zvonivého smiechu. Sama nám rozprávala, často na to spomína, ako spievala Julkovi iba ako bábätku, kým sa nemohol brániť. Nejakú uspávanku spinkaj synáčik, pamätala si aj slová.

„Po kom to ja mám? Naša mama pekne spievali a my decká ani jedno.“

Káva

„Povedz Mišovi, nech mi kúpi dve také kávy, jako mi kúpil do toho balíčka k osemdesiatke pre Lydku. Lydka vtedy chválila, že lepšiu kávu ešte nepila. Pýtala sa, kde to kúpil. Chcela by som dať mladej Lydke, za to, že mi obrala tú jabloň a starej za to, že ma tak sprosto ostrihala.“

Hádam pre teba robí aj viac.

„Dobre, mami, poviem mu.“

„Ty si tomu Mišovi nepovedala? Lebo keď boli u nás, tváril sa, že to počuje prvý raz.“

„Povedala, možno zabudol. Pripomeniem mu.“

On si niekedy informácie nechá prejsť ušami, neuloží.

Pripomínam, ale nechodia do Trenčína každý deň, vo sviatok je v Coffee Sheep zatvorené. Mama je nervózna, keď povie Gabike, má to hneď.

Konečne Mišo priniesol čerstvo upraženú a namletú kávu. Nabalím im jedlo, nákup, aktuálny program TV Max. Babka je práve na dialýze, bude prekvapená, keď to nájde.

„Prečo prišli, keď som nebola doma?! Nemohli ma počkať? Čo ja teraz s tou bagetou?“

„Mami, ja im nerobím program. Som rada, že išli tým smerom, boli niečo vybavovať, tak som ich poprosila, aby ti to doviezli.“

„A tá káva, to čo?! Také veľké balíky. To koľko toho kúpil?“

„Ja neviem, mami, opýtam sa, ešte sú tu.“

„Nevidím na to, mám zlé okuliare, ale šak to musí byť pol kila.“

Mladí počúvajú, Mišo je zaskočený, mama nepovedala gramáž, kúpil ako minule.

Na druhý deň.

„Už som to Lydke zaniesla. Taká bola prekvapená, chcela mi za to zaplatiť. Na obed mi doniesla fazuľovú omáčku! To mi ona teraz takto bude splácať! Ale ja jej poviem, že to nechcem, jak mi každý deň začne nosiť polievku. Ja to mám na dva dni. Teraz sa jej zasa nestrasem. S okuliarmi som si prečítala, že to bolo sto gramov.“

„To preto, že poznáš vákuovo balenú kávu, táto, keď je čerstvo namletá, je taká našuchorená, má väčší objem.“

Tým sme mali tému káva uzatvoriť. Lenže Monka mi neskôr povedala, že v pražiarni majú sáčky s nálepkami pripravené a každému navážia, koľko chce. Mišo kúpil dvestopäťdesiat gramov. Bol vtedy taký prekvapený z maminej reakcie, že mi to ani nepovedal.

„Babke to ani nehovor, nech je spokojná, že dala desať dekov.“

„Lenže ona zo mňa vymámila, koľko stála. Ak začne prepočítavať, klepne ju, že taká drahá káva.“

Na druhý deň.

„Tak tej kávy bolo dvestopäťdesiat gramov,“ oznamujem radostne a vysvetľujem, ako to v ovečke funguje.

„To načo toľko kupoval ten Mišo?! Stačilo desať dekov.“

„Mami, veď Lydka pre teba toľko robí, nezaslúži si?“

„Ale oni to ani nevypijú!“

„Ty si dávaš kúpiť pol kila Jacobsky a si sama. Oni sú dvaja a tvrdíš, že tam každý deň chodí dcéra a syn. Nevypijú?“

„Ale ja som kávičkárka.“

„Oni nie sú? Akoby vedela oceniť lahodnú chuť, keby kávu nepila?“

„Vlastne, keď jej chcem uvariť kávu, vždy povie, že už pila,“ zahundre mama a mení tému.

„Tá omáčka nebola fazuľová, ale strúčková. Povedala, že fazuľová.“

„Možno povedala fazuľková. Fazuľková je mladá fazuľka, strúčky. Fazuľová je zo suchej fazule, aj v reštauráciách sa to takto rozlišuje. Len u nás bola strúčková.“

„Šak zjedla som. Ale taká riedka bola, kyslú smotanu to ani nevidelo. Musela tam dať len smotanu na varenie. Bez kôpru. Šak do strúčkovej a šalátovej sme vždy dávali kôpor. Ten to tak pekne prevoňal.“

S deckami rozoberáme mamine hodnotenie. Jaro bol prisprostý, keď priniesol plnú kapsu koláčov. Mišo bude teraz prisprostastý alebo sprostý? Stupňovanie slova sprostý – sprostejší – najsprostejší v maminom podaní nám nie je celkom jasné.

Pre vtákov

„Zabudla si mi kúpiť tie čokolády na varenie.“

„Nezabudla. Dúfala som, že ty na ne zabudneš. Načo ich potrebuješ?“

„Tak.“

„Aby si zasa natierala Marína keksy a potom sa budete tri mesiace s nimi naťahovať. Ako skončil ten posledný?“

„Ja som im ho vždy zamiešala medzi ostatné keksy a oni ho tam aj tak nechali. Ale poslednú nedeľu zmizol. Neviem, či ho zjedli, alebo niekde zašantročili. Ale túto nedeľu pre nich nemám celkom nič.“

„Z tej plnej tašky od Jarka v mrazáku už nič nezostalo?“

„Vidíš, pozrem sa. Ale minule som vtákom hodila taký makový. Oni ho vytiahli a nezjedli. Opatrovala som ho, ale potom som nevedela, či je cukrom posypaný alebo plesnivý, tak som ho hodila vtákom.“

„Keď si ho vytiahli a nezjedli, mala si im ho dať domov.“

„Ale Julo by mi povedal, že to on nevytiahol. Možno som to ja.“

Skôr určite ako možno. Vytiahla si makový, priniesli ti domáci slivkový, tak makový zostal vtákom.

December 2020

Vianočné vysvedčenie na dialýze

„Nemám sa dobre. Zase ma bolí ten bok. Toľko som si toho naplánovala a teraz sedím skrútená vo fotelke a nič nerobím. Keby som aspoň vedela, z čoho to mám.“

„Máš to z chrbtice, naťahovala si sa s tým zimným paplónom, nepočkala si na Jula, ten ti ho už iba obliekol. A čo si mala naplánované?“

„Aaale, chcela som si ísť kúpiť chleba.“

„Ty nemáš chlieb? Veď ten ti Iva nosí. Prečo si mi nepovedala včera, keď sme ti niesli jedlo a nákup?“

„Lebo som nevedela, že budem ráno takáto skapatá.“

„Keď som sa ťa pýtala, čo treba doniesť, už vtedy si mi hovorila, že si ledva domov došla od kaderníčky, hlava sa ti krútila. Koľko ešte máš?“

„Na dnes, aj na zajtra.“

„Nikam nechoď. Ak ti Ivana dovtedy nedonesie, prídeme v piatok. Ale rozmysli si a napíš, čo ešte.“

„Keď budeš kupovať TV Max, kúp aj Betke.“

„Prosím? Veď som ti doniesla Eurotelevíziu. Tam máš program od devätnásteho decembra do nového roka. TV Max je do Štedrého dňa. Potom bude niekedy medzi sviatkami nový, neustriehnem ho, Petra je od štvrtka doma, už má dovolenku. Preto som to vyriešila takto.“

„Tak môžeš kúpiť aj Betke tú Eurotelevíziu.“

„Ale prečo, mami? Veď hovoríš, že k nej stále chodia vnuk, vnučka, dcéra, prečo jej nekúpia?“

***

„Mami, bola som v Rozkvete, tam ma pustia aj s dôchodcami. Kúpila som ti veľkú bonboniéru s čokoládkami pre všetkých a tri malé. Kávy sme ti doniesli včera, na dialýzu na Vianoce máš všetko.

To som si zasa vypočula. Načo som jej objednala u Paľka vianočné pečivo pre sestričky. To ona minulý rok nemala spätnú väzbu, nevedela, koho ponúkli. Ona chce bonboniérky a kávy, čo minule Mišo kúpil Lydke, ale nie také veliké! Desaťdekové! Paľovi a tej malej nedá nič. Paľo sa tam len tak motá a nikdy neni do konca smeny. Že je zdravotne znevýhodnený, to je mame fuk. Tá, čo sa o ňu pekne stará, tej dá bonboniéru a kávy si ešte rozmyslí komu. No jasne. Mama potrebuje odmeňovať a trestať, spoločné vianočné pečivo by nesplnilo účel.

Chlieb idem kúpiť o jedenástej, tam ma skôr nepustia. Koľko chceš, aby ti vydržal aj cez sviatky?“

„Jeden mi bohate stačí, veď ešte mám v mrazáku. Ibalgin už nemám. Tú Eurotelevíziu si Betke kúpila?“

„Nie. To som pustila z hlavy. Prečo ti na tom tak záleží? Stále hovoríš, aká je Betka neochotná, chodí do Kauflandu a neopýta sa ťa, čo potrebuješ. Ani chlieb si nedáš kúpiť, lebo je neochotná. Nerozumiem tomu.“

„Ale minule mi aj cesnak dala.“

„No, drobný, aby ho nemusela vyhodiť. Pekné si nechá pre seba.“

Poleno, poleno. To sú tvoje slová. Nič dobré si na ňu ešte nepovedala.

„Ale neni ona zas taká, to len tak možno vyznelo. Dobre, tak jej poviem, že ty nemôžeš.“

„Ona teraz nechodí do Kauflandu? Tam určite majú.“

„Že sa teraz bojí chodiť medzi ľudí.“

„Dobre, mami. Chlieb, Ibalgin, bonboniéry. Ak ti niečo napadne do jedenástej, prezvoň ma.“

O jedenástej pokračujem v nákupoch a zrazu ma osvieti. Čo ty rebeluješ, keď netreba? V piatok tam tak či tak treba ísť. Dohováram si. Kúpim Eurotelevíziu, napíšem tete esemesku, že zajtra ju bude mať u mamy. Telefonuje mi celá vytešená, ďakuje, až je dojatá. Normálne sa zahanbím, že som robila také fóry. Celé roky znáša mamine vrtochy a mne je zaťažko kúpiť jej niečo len z princípu, prečo ja a nie deti. Fuj. Hanbi sa, Gabika!

2021

Marec 2021

Varovanie

„Gabika, ty si mi neposlala nič sladké!“

„Mami, celý týždeň si zapisujem, čo potrebuješ, o sladkom nebola reč.“

„Ale kedysi si mi kupovala, aj keď som ti nepovedala.“

„Kedysi. Potom si bola v nemocnici, zrážali ti cukor, každý deň brali krv z prsta a nosili ti inú stravu, ako ostatným.“

„Áno? To bolo kvôli cukrovke?“

„Mimochodom. Dukátové buchtičky, slivkové pirohy, makové šúľance, to nie je sladké?“

„To je obed! Ja potrebujem po obede niečo sladké!“

„Dobre. Keď si rozkážeš, ja ti donesiem aj celú tortu. Dohodneme sa takto. Čo mi povieš, to ti kúpim.“

„Nie! Budeš mi kupovať tak, ako predtým, aj keď si nepoviem!“

Vzdávam to. Dostáva prísun buchiet, vianočku, termixy, šišky, keksíky, upokojí sa.

***

„Gabika, kým si ma ty zásobovala, mala som všetko. Aj mliečne výrobky!“

Teraz ťa kto zásobuje? Nechápem, kam mieri. Nosíme ti tvaroh, smotanu, termixy.

„Čo konkrétne máš na mysli?“

„Všetko. Tavené syry, plátkové syry, jogurty.“

„Jogurty som ti prestala kupovať, povedala si, že ťa z nich preháňa a vôbec, že ti zakázali mliečne výrobky.“

„Áno. Ale trochu môžem.“

„Tak chceš jogurt?“

„Áno.“

„Syr tavený sme ti doniesli. Ten Lunex.“

„To si dávam na halušky a do polievky.“

„Dobre, mami. Iva ti prinesie chlieb, citróny, jogurt, tavené syry, plátkové, my prídeme s nákupom a jedlom zasa o týždeň.“

O čom je zasa táto hra? Že Julko bol v nedeľu hladný, hľadal tvrdý syr a musel si dať tavený? Alebo som mala pochopiť, že treba začať znova kupovať tvrdý syr, už keď jedli ten po záruke, lebo dlho u nej neboli a mama taký neje?

***

„Sestrička sa ma pýtala, či jedávam niekedy aj slaninku, keď som taká chudá. Ale pravdaže, jedávala som. Ale teraz nemám. Vieš, tá, čo si mi naposledy kúpila, tá sa absolútne nedala jesť na chleba. Ani kúštiček mäsa tam nebolo. Ale šak ja si ju smažím a oškvarky z nej sú dobré.“

Aha. Oškvarky nie sú slanina. To je asi zelenina. Mohla si mi rovno povedať – kúp mi slaninu s mäskom a nevymýšľať príbeh so sestričkou.

***

„To im neni ľúto, oberať také malé ogarky?“

Vôbec sa nechytám. Kde sme? Lovím v pamäti, kedysi som jej kúpila menší pohárik sterilizovaných uhoriek. Veľký má dlho otvorený, ide do neho rukami, aj sa jej pokazí.

„Narážaš na tie malé uhorky? Myslela som, čím sú menšie, tým vzácnejšie a chutnejšie.“

„Toto sú také malinké, že to ani chuť ogarkovú nemá.“

„Dobre, mami, takže sa vrátime k tým pôvodným.“

„Ale šak pojedla som. Už nemám ani čalamádu, ani cviklu.“

„Dobre, píšem si.“

„Ale cviklu mám najradšej tú nastrúhanú.“

Čiže jemne rezanú. Strúhaná bola cviklová kaša, na kocečky – nevadí, šak ja som neni gurmán, zjem všetko. Ale iba raz.

Varovanie od dcéry:

prosím ťa, keď budeš mať 90, povedz mi, čo ti mám kúpiť, kúpim ti aj gumové medvedíky, keď budeš chcieť, aj keby ti mali prsty na nohách kvôli cukrovke amputovať, len so mnou nehraj tieto hádanky, jeblo by ma :D

Už nechoďte!

„Volala si mi, mami?“

„Áno. Len som ti chcela povedať, Gabika, aby ste ku mne už nechodili. Ja ešte mám čo jesť.“

„Ale prečo? Veď som ti navarila, nakúpila, je nový TV Max, sľúbila si aj Betke.“

„Celý deň si nič nezačínam, čakám. Už som aj ožehlila a neprišli ste.“

„Ale ja som ti hovorila, že prídeme večer. Nákup mal prísť medzi druhou a štvrtou, vedela si, že skôr neprídeme.“

Ožehlila? Nevieš si vynachváliť, ako je fajn, že sme ťa odučili žehliť, stačí poskladať. Teraz si od jedu našla niečo aj na žehlenie?

„Máte mi to podať medzi dverami, to ja nepotrebujem.“

„Pôjdeme aj k tebe.“

„Do ôsmej musia byť v Nemšovej, tak mi nehovor, že prídete aj ku mne. Najhoršie, čo si mohla urobiť, je to, že si mi povedala, že prídete. A ja som sa celý deň tešila. A teraz neprídete. Nemala si mi sľubovať.“

„Mami, naši prišli o desiatej, ale Mišo išiel hneď roznášať žiakom noty. Potom sme sa naobedovali, malá išla spať. Teraz Mišo učí, je zatvorený hore v izbe. Len čo skončí, prídeme.“

„Ja viem, že máte aj inú robotu, ako chodiť pozerať starú babu. Hovorím ti, nič mi nenoste, ja mám čo jesť.“

Mišo doučí, začíname kmitať. Mišo oblieka malú, my s Monkou nakladáme mrazené jedlo, ostatné máme nachystané, vyrážame.

„Bude moc zle?“ pýta sa Mišo.

„Neboj sa, pred tebou sa neukáže, ona sa vie ovládať. Už si vyliala zlosť na mame,“ upokojuje ho Monka.

V celom byte má pozhasínané. Objaví sa na schodoch, dole si otvoríme sami, nevyjde nám v ústrety. Chvíľu je zaťatá, ale malá ju roztopí. Snaží sa ju zodvihnúť, nevládze. Mišo jej ju dá na kolená. Vystískajú sa, pobozkajú a už sa Haňa šmýka dole, beží za hračkami. Berie za ruku mňa: „Gaba, poď!“

Jašíme sa, hádžeme po sebe loptičkou, zadúša sa smiechom. Schováva sa za záclonu, ja ju hľadám.

Zaspievať nechce, sedieť pri babke nechce. Ani Haňa nespĺňa babkine túžby a predstavy, ale lepšie, ako nič.

Na druhý deň nákup nekomentuje, akoby chcela zdôrazniť, že o jedlo jej skutočne nejde. Až na tretí sa prizná, ako večer o pol ôsmej, len čo sme odišli, sa pustila do zemiakového majonézového šalátu. Najskôr len trošku, odložila ho do chladničky. Pred spaním neodolala a dojedla ho.

„Ten syr v krabičke, to mi vyhovuje. Lepšie ako v tom črievku.“

„Myslíš tú Lučinu alebo...“

Nenechá ma dohovoriť, skočí mi do reči: „Či ty ani nevieš, kupuje mi to Monika.“

Aha. Tak ty neveríš, že nakupujem ja. Keď ti to nedovalím na bicykli alebo autobusom, to sa neráta.

Nebránim sa.

Šak čo

„Ten telefón ma tak jeduje... ale šak už ho mám strašne dávno. Nečudujem sa.“

„Mami, kúpila som ti ho pred rokom.“

„Ale čoby! Toto mi Julko kúpil. Ten má už hádam desať rokov.“

Mám to poznačené v diári, odložený pokladničný lístok, záručný list, ale nebudem ju presviedčať. Na Vianoce jej brat kúpi nový, takmer rovnaký.

„Neviem si na ten nový telefón zvyknúť. Ani zmeškaný hovor tam nenájdem. A predstav si, volal mi voláky Nemec. Nič som mu nerozumela, zložila som to. Na druhý deň znovu, ale už ho nedvíham. Keď vidím neznáme číslo, zruším to.“

„Mami, Peťo mi volal, že sa ti nedá dovolať, vždy ho zrušíš. Uložil ti Julo jeho číslo?“

„V nedeľu mu poviem, nech mi ho uloží.“

„Stále mi ten Nemec vyvoláva, aj keď som na dialýze.“

„Povedz Julovi, nech ti jeho číslo zablokuje.“

Nepomohlo.

„Vždy mi volá z iného čísla. No chápeš to? Čo tým sleduje? Chmulo jakýsi.“

Je mi to divné.

Asi po dvoch mesiacoch.

„Predstav si, volala som Oľge B. Taká bola natešená, že ona sa mi vôbec nemôže dovolať. Že som jej to aj raz zdvihla, ale počula len hundranie – to je neznáme číslo, ja také nedvíham. To musela ona zle vytočiť. Ja som to nikdy nepovedala. Trištvrte hodiny sme debatovali, keby sa mi nevybil telefón, ani by sme neskončili.“

Na druhý deň.

„Volala mi Anka H. Keď som jej to zdvihla, rozplakala sa. Myslela si, že som už umrela, bolo jej ľúto, že ste jej nedali vedieť. Kontakt na vás nemala, už sa chcela rozbehnúť ku mne, presvedčiť sa. Rozmýšľala som aj teraz, či to zdvihnem. Zas tam bolo tak moc čísiel, jako keď ten somár volal z Nemecka. Šak číslo má mať desať číslic a ona tam mala ešte 421 na začiatku.“

„Mamula, veď to je predvoľba na Slovensko. Prečo ti Julo neuložil všetkých do nového telefónu? Zobrazilo by sa ti meno a vedela by si, kto ti volá.“

„Čo ja viem. Šak na papieri ich mám napísané, asi som mu nekázala. Dala som si tam teba a tvoje deti, to mi stačí.“

Apríl 2021

Ja toho moc nezjem

„Večer ti zavolám!“ významne ohlasuje mama. Má na mysli návrat z návštevy u brata.

O trištvrte na osem ma prezváňa.

„Julko mi volal, že Renáta príde pre mňa o jednej. Poznám ich, tak som povedala, že medzi jednou a pol druhou. Vieš kedy prišla?! Akurát som im išla zavolať, nech už pre mňa nechodia. Bolo za päť minút dve! Julko povedal, že som povedala medzi jednou a druhou. Nehádam sa. Možno som povedala. Ale od jednej do druhej je strašne dlho! Ale šak bolo dobre. Venovali sa mi všetci, aj záhradku mi ukázali, už majú zasadené aj zemiaky. Ale oni strašne veľa zjedia. To by si neverila. Stále si pridávajú. Tá Renátka musí toho naozaj moc navariť. Ja som sa doma naobedovala už o jedenástej, ako zvyknem. Zjedla som len polievku a dva zeleninové lievance, lebo som vedela, že aj u nich budem. Dala mi na tanier celý rezeň s majonézovým šalátom. Zjedla som pol, ten bol vynikajúci! Povedala som, nech to nevyhadzujú, že si to dojem neskôr. Babu mi dali okoštovať. Údené mäso tam boli len také kúščičky porozhadzované, že Julko to tak lúbi. Niekomu by to vadilo, my sme dávali väčšie kusy, ale mne to nevadilo. Ten majonézový šalát bol skoro jako tvoj. Šak všetko tam bolo. Ale v tom tvojom je taká zvláštna príchuť, ty by si ho mohla dať aj do nejakej súťaže. Keď sme sa vrátili zo záhradky, dojedla som to. Aj koláč bol dobrý, aj kávu som si dala, aj domov mi ešte zabalila. Oni si ani neuvedomili, len ja som ich upozornila, že už treba ísť, aby Renátka bola do ôsmej doma. Naozaj mi tam bolo dobre. Ten Filip, aj ho hreším, vychovám a on ma vždy vyobjíma, až k bránke ma odprevadil. Povedala som mu, že ty si taká opica, Filip, ale aj tak ťa mám rada. Dobre mi bolo, naozaj, ale ty si mi tam chýbala. Ja sa aj večer modlím, aby si tu ešte vydržala, strašne by si nám chýbala. Ty vieš tak povzbudiť, vždy povedať, čo človek potrebuje, takú dobrú energiu šíriš,“ láme sa jej hlas.

Tak ona počíta, že pôjdem skôr. Iste. Môžem dostať infarkt, môže ma zraziť auto. Ale...

Neviem ako reagovať. Chce sa mi strašne smiať, radšej mením tému.

Polenu zaspievala

Po dlhšej dobe sme sa stretli u mamy v obývačke viacerí. Dcéra, syn, vnuk, vnučka s partnerom, pravnučka. Večer telefonuje nadšená, plná dojmov, do rána sa jej rozleží v hlave.

„Ten Filip je také poleno. Malá sa predvádzala, nosila mu hračky, koketovala s ním. A on nič. On to s deťmi nevie.“

Keď sa naváža do mňa, znesiem. Štrnásťročnému Filipovi krivdiť nedovolím.

„Mami, ako to myslíš? Malá sa rozplakala, keď uvidela Jula s Filipom. Nevideli sa pol roka. Potrebovala bezpečie maminho náručia, kým sa sama osmelila. Najskôr nosila hračky mne – babinka Filipovi, postupne som ju naviedla, nech podá priamo jemu. Hádzali si loptičku. Filip bol skvelý. Vyčkával, nevnucoval sa jej. V kuchyni sa hrali s rádiom, spievala mu.“

Nesúhlasné mlčanie.

„Ty sa u mňa necítiš dobre, Gabika. Videla som to. Naposledy si celkom nebola vo svojej koži a včera si tiež toho veľa nenahovorila.“

Nechápem. Bolo veselo, zabávali sme sa všetci. Premýšľam, o čom to je. Mama žiarli na pravnučku. Keď prídem sama, venujem sa iba jej. Haňa pritiahne všetku pozornosť, mama sa cíti v úzadí. To preto vytiahla nohavicu až po nohavičky, zodvihla nohu takmer nad hlavu a ukazovala nám všetkým, aká je chudá. My v rozpakoch, nevedeli sme, či čaká ľútosť alebo pochvalu. Nechala si prilepený tampón po dialýze od soboty do nedele, aby slávnostne vyhrnula rukáv a začala odliepať leukoplast, kým nepriskočil Mišo a neurobil to za ňu. Kedysi naopak, každú bolesť tajila. Potrebovala by nás všetkých spolu tak na pol hodinku a potom každého jednotlivo mať len pre seba.

„Malej som neni moc sympatická. Správa sa ku mne tak úctivo, ako ju naučili. Aj ma pohladká, ale nezaspieva mi. Filipovi v kuchyni spievala.“

No, vidíš, polenu zaspievala.

Dáma

„Gabika, koľko stáli tie čokolády?“

Lovím v pamäti, o čom je reč. Dva mesiace dopredu myslela na svoje narodeniny. Na dialýze si rozdávajú pri sviatku čokoládky ako deti v materskej škole.

„Myslíš tie pre sestričky?“

„Áno, tie.“

„Euro deväťdesiat stála jedna.“

„To prečo si mi také drahé kúpila, keď vy si kupujete v Lidli lacné?! Chcela som ešte štyri, ale za takúto cenu nie.“

„Mami, vtedy sme sa dohodli. Spolupacientom dvadsať Fidoriek, primárovi a doktorke bonboniérky Milka a dvom obľúbeným sestričkám čokoládu. Ak to chceš podarovať z vďačnosti, že sa o teba príkladne starajú, zdali sa mi vhodnejšie čokolády Lindt.“

„Pre primára a doktorku som ti nič nekázala!“

Aha, tak to bolo pre vlastnú potrebu pod zásterkou darovania.

Ako s tým balíčkom k Veľkej noci. Pre primára. Keď som sa pýtala, či si odovzdala, nie, bol vážny, nehodilo sa to. Doniesla som to domov.

„Tak poďme ešte raz. Potrebuješ štyri čokolády aj pre ostatné sestričky.“

„Áno, ale z Lidlu!“

„Ak ich chceš pre seba, kúpim ti v Lidli. Ak pre sestričky, kúpim ti rovnaké ako tie dve, zaplatím ti ich.“

„Keby si tu bola, tak by som ťa vyfackala! Urazila si ma. Vieš dobre, že som neni lakomá.“

„Prepáč, mami, nechcela som ťa uraziť,“ ospravedlním sa. Mráz mi prešiel po chrbte z jej tónu, možno by ma naozaj fyzicky napadla. Snáď nie.

***

„Ten somár dnes zasa stále vykrikoval. A sestrička, ktorú som si doteraz vážila, za ním chodila a rozprávala sa s ním. Vykrikovali na seba, aj keď bola pri druhých. Keby som sa chcela rozprávať s Mikulášom, ani by sme sa nepočuli. Je bezohľadná. Mala ho upozorniť, že tam niektorí ľudia chcú aj spať. On vie byť aj sprostý a vulgárny, keď ho niekto napomenie. Keď nás odpájala, pýtala sa ma – no čo, aké bolo dnešné ležanie?“

„Nepovedala som jej, že je sprostá, len – no... veselé. A ten somár na to, že ona nič zlé na mňa nepovie, ona je dáma! A sestrička – ona je naozaj skutočná dáma,“ pochváli sa mama.

Výčitky

„Nezdá sa ti to sprosté, baviť sa na účet babky? Prečo o nej píšeš? Vie o tom?“ pustí sa do mňa Petra.

„Mávala som chvíľami výčitky. Potom som si uvedomila, že to môže byť prospešné pre iných, ktorí majú približne rovnako starých rodičov. Porovnávame, nachádzame spoločné, uvedomujeme si, že to k ich veku patrí. Je to pre mňa aj psychoterapia. Vypíšem sa, uvoľním a s babkou mám potom trpezlivosť, necítim potrebu protirečiť jej. Počúvam, myslím si svoje, už ju neprevychovám.“

„Ale ty by si jej mala povedať, čo si myslíš! Mala by si jej povedať, nech ťa nebuzeruje, nevymýšľa si. Nech nekritizuje, čo jej uvaríš, nakúpiš. Nech ti to povie, keď objednávaš a nie vždy deň po,“ rozohní sa.

„Petra...“

„Áno. Ale je to moja mama! Má deväťdesiatdva rokov! To počúvam každý deň,“ skočí mi do reči.

„Peti, ja viem. Babka mala vždy svoje muchy, aj keď bola mladšia. Ale kto nemá? Uvedom si, že stále to dobré, čo pre nás urobila, prevyšuje mnohonásobne jej vrtochy. Keď sme s tebou chodili do Prahy, postarala sa o dievčatá. Nikdy nepovedala, že má iný program, nechce sa jej, necíti sa dobre. Prišla ráno o siedmej a mohla som sa na ňu spoľahnúť, kým sme sa neskoro večer nevrátili. Chodili k nej na prázdniny a ja som mala viac času venovať sa len tebe. Mohla by som ti rozprávať do večera, ako nám aj s dedkom pomáhali. A keby aj nie, postarala by som sa tak či tak, koľko by som mohla.“

„Babka o tom vie, že o nej píšeš?“ bojovne.

„Vie. Veď ju občas pozdravujem od písmákov. Majú ju tam radi takú, aká je. Samozrejme, že jej nedávam čítať všetko, to by sa uplakala k smrti. Ale mama sa vie zasmiať aj sama na sebe. Samozrejme, odtál potál.“

Zdá sa, že ma zobrala na milosť.

Máj 2021

Dobrovoľne

Už je to týždeň, čo sa dala Petra dobrovoľne zaočkovať, aby sa mohla po mesiaci vrátiť do práce. Mala tie najkrajšie vedľajšie účinky. Spala ako šípková Ruženka. Ráno do pol desiatej a popoludní znova.

„Gabika a ty sa prečo nedáš zaočkovať?“ kladie mi rovnakú otázku po neviem koľký krát moja mama.

„Mami, vždy keď príde k tebe Julo, poštve ťa proti mne. Prečo som taká tvrdohlavá, nedám sa testovať, nedám sa očkovať. Keby v písomnom súhlase bola aspoň kolonka pod nátlakom brata a mamy. Takto by som sa musela ísť ešte aj vyspovedať z klamstva, keď podpíšem, že som sa rozhodla sama a dobrovoľne.“

„Ja ťa do ničoho nenútim, len som sa opýtala. Julko sa ide zaregistrovať dnes, že by si sa mohla aj ty, išli by ste spolu.“

Ak sa ma budeš pýtať každý deň, pokazíš mi leto.

V pondelok nikomu nič nepoviem, sadnem k PC, zaregistrujem sa. O tri dni mi príde esemeska, v nedeľu o pätnástej v EXPO CENTER.

Pekný slnečný deň, vyberiem sa pešo, organizácia perfektná, žiadny problém.

Prezváňa ma mama.

Ráno sme spolu volali, popoludní čakala brata s Filipkom.

„Volala si mi, mami? Čo sa deje?“

„Ale nič. Len som sama. Julko mi volal, že bol ráno na tom očkovaní. Auto majú v oprave, tak ho tam viezla Drahuška, aj domov ho doviezla. Bojí sa prísť ku mne, že keby mu prišlo zle, dostal by horúčku, čo potom, keď Renátka pre neho nemôže prísť. Čítal na internete, že sedemdesiat percent zaočkovaných má problémy.“

V duchu sa usmievam, aj ja mám po očkovaní, nikto ma nevozil a s Petrou treba ísť von, nikto za mňa ani vozík tlačiť nebude. Rozprávam sa s ňou dlho, aby jej ušiel čas, tajomstvo si nechávam na lepšiu príležitosť. Predpokladám, že na mňa udrú spolu s bratom na záhradnej párty o týždeň a ja len – zaočkovať? Veď som bola minulú nedeľu. Chcete vidieť očkovací preukaz?

Trávová odysea

Akoby to bolo včera a je to tu zas. Moja záhrada, Moja tráva. Mama ignoruje, že záhrada, ani tráva nie je dávno jej.

„Julko by to pokosil, ale to by bolo tak na päťkrát, už je moc vysoká.“

„Mami, veď susedia pre tých zajacov...“

„Nie!“ skočí mi do reči.

Stíchnem.

„Poviem Ivke, nech mi kúpi kosačku, budem ju mať v garáži, potom mi pokosí bárgdo,“ oznamuje odhodlane.

„Akú? Kábel tam nedotiahneš. Naftovú?“

„Čo ja viem. Ostatní majú elektrinu v chatkách. Tí nemajú problém.“

„Veď to. S naftovou ja nemám skúsenosti.“

„Kto príde, pokosí. Budem ju mať v garáži, veď to má hodnotu,“ nenechá sa vyviesť zo svojich predstáv.

„Mami, hovorila som Ive o tej kosačke. Sľúbila, že nejakú kúpi a príde pokosiť.“

„Ale ona nie! Veď Ivka toho má moc!“

„Kto iný? Hovorila, že sa pokúsi vysvetliť aj susedom, že im trávu pre zajacov nebudeme nechávať, že kosenie na seno nespĺňa tvoje estetické kritériá.“

„Čo tráva pre zajacov sa kosí raz do roka?!“ rozčúli sa mama.

„To nie. Ale keď ju chcú na seno, nemôžu ju kosiť teraz v dažďoch. Treba sa prispôsobiť počasiu. Na to ty nemáš trpezlivosť.“

Nevyhoviem

„Nezavoláš babuške?“ pripomína Petra.

„Nie. Dnes je štvrtok, ide na dialýzu, nemá rada, keď ju niekto ruší. Ona prezvoní, keď sa vráti.“

„Aha. Neuvedomila som si to,“ priznáva.

„Ale vieš čo? Radšej jej zavolám. Včera som jej povedala, že som stratila telefón, ak ho nenájdem, nech prezváňa teba. Bude spokojnejšia, ak bude vedieť, že som ho našla.“

„Tak som rada, že mi voláš! Chcela som ti volať ešte včera večer, keď ste odišli, ale nemala som odvahu,“ začína mama.

„Prečo?“ nechápem.

„Keď si vystúpila z auta, potešila som sa, že si prišla, ale veľmi rýchlo ma to prešlo. Bola si taká odťažitá. Akoby si si ani nechcela sadnúť. Akoby si sa od nás dištancovala. Že k nám ani nepatríš. Taká studená si bola,“ spustí na mňa.

„Mami, mrzí ma, že si ma takto vnímala. Prepáč mi to. Nespala som v noci, možno som bola trochu mimo,“ snažím sa nájsť nejaké vysvetlenie.

Sedela som na stoličke, na sedačke, aj na zemi. Vyložila som jej všetko do chladničky, pomohla jej obliecť novú vestičku, bola spokojná, presne takú si predstavovala. Nechala si ju oblečenú. Čím som sa previnila? Možno som bola viac v úzadí, nechala som rozprávať Miša a Monku, so mnou rozpráva minimálne hodinu denne. Bol tam aj brat, s ním tiež nehovorí celý týždeň. Nech si užije ich. Spytujem svedomie. Haňa ma často brala za ruku – poď, Gabinka. Ale prikľakla k nám aj babka. Aj jej priniesla autíčko – Suska opjaví. Minule som ich poslala bezo mňa, to bola smutná, že som neprišla. Odkedy sa narodila Haňa, nie som podľa nej na návšteve vo svojej koži, až to vyvrcholilo dnešným vysvedčením. Žiarli. Nemám iné vysvetlenie. V telefóne som len jej, tam som zlatko.

„Vieš, musela som ti to povedať. Ale inak si bola pekná včera. Taká vysoká a tie dlhé vlasy ti svedčia. Nedávaj sa ostrihať!“

„Mami, veď ty si ma vždy kritizovala za dlhé vlasy, nabádala ma ostrihať sa, najlepšie aj trvalú,“ oponujem.

„Včera ti to svedčalo. Keď ste odišli, dala som si zavináča, tak som si pochutila. A tie buchty! Tvarohová aj lekvárová boli vynikajúce. Dobre som sa navečerala.“

Takáto večera po ôsmej by aj mňa zabila, a to nemám deväťdesiatdva. Hlavne, že ti chutí.

Aj tak tam nepôjdem

„Predstav si, prišla za mnou doktorka a pýtala sa ma, kedy som bola naposledy na diabetológii. Nikdy. Ja tam nechodím,“ hlási mi mama po dialýze.

Jasné. V karte máš napísané – diabetológiu odmieta.

„Čosi o diéte tam čítala, ale šak to bolo už dávno.“

„Mami, to bolo presne pred rokom, keď si bola v nemocnici, pichali ti každý deň do prsta a mala si diétu,“ opakujem jej, čo rada zabúda.

„Že si ešte preštuduje výsledky a pravdepodobne ma tam pošle. Ale ja tam nepôjdem. Ja jej poviem, že starecká cukrovka vôbec nie je nebezpečná. A ja už teda roky na to mám.“

„Vidíš, mami! Stále mi opakuješ, že ty už môžeš sladké, tebe nikto cukor nekontroluje. Krv vám berú pravidelne a tam vidia všetko.“

„Doteraz mi stále hovorili, že výsledky mám dobré.“

„Možno neboli až také alarmujúce, kým si sa nepustila do buchiet, koláčov, šišiek, bábovky, keksíkov. Ktovie koľko čokolády a Fidoriek si pojedla z tých, čo si vymámila pod zámienkou narodenín, akože pre sestričky. Vtedy im stúpol počet personálu dvojnásobne. Pamätáš, ako som ti pripomínala, že by si nemala a ty – Gabika, ja to potrebujem! Budeš mi kupovať ako doteraz, aj keď ti nepoviem!“

Riskujem, že sa urazí, poprie, čo povedala, nad očakávanie všetko priznáva a smeje sa ako puberťáčka.

„Mne sa to žiada! Nemôžem si pomôcť. Čo riešia môj cukor! Iné by mali.“

„Čo konkrétne máš na mysli?“

„Veď tú arytmiu!“

„To ti vysvetlili. Tá je spôsobená dialýzou. Cievy už nie sú také elastické. Roztiahnu sa, ale nevedia sa tak rýchlo vrátiť do pôvodného stavu. Oni musia robiť kompromis. Ľadviny sú nefunkčné, dialýzu potrebuješ, robia, čo môžu.“

Nepoviem

„Včera chalani pozerali hokej. Ale Julko mi aj periny prezliekol. On to robí tak pedantne, profesionálne. Len som zistila, že som mu dala obliečku na dvestodvadsať centimetrový paplón, čo tu kedysi on mal, tak som celú noc paplón hľadala.“

„On na to neprišiel, že je to obliečka na jeho paplón, že je veľká?“

„Nie. On to tak ponatriasal, nevšimol si. Ja som si ho ráno prezliekla do menšej. By si neverila, aký on je rozhľadený. Pozeral dokument o Austrálii, potom si ešte na internete dohľadal informácie. Rozprával mi o tom, ako o Trenčíne, dopodrobna. Ale nechcela by som s ním bývať. On by ma nútil pozerať dokumentárne filmy. Aj vetrať ma učil. Ktoré okno mám pred spaním otvoriť na ako dlho, aby sa mi dobre spalo. Všetko by som musela robiť podľa neho. A fajnová hubička to je. Priznám sa, že tú bonboniérku, čo si mi dala ku dňu matiek, som zjedla celkom sama. Aj som mala výčitky, ale povedala som si, že je moja. Vždy všetko nechávam pre chalanov. Dala som im tú od Lydky. To si mala počuť. To je taký šmejd, ani tam neni napísané, akú plnku má ktorý bonbón. Pýtal sa ma, aká bola tá od teba. No dobrá. Len mi povedz, Gabika, po kom on je? U nás nikto taký gurmán nebol. Šak je to čokoláda, je to sladkosť, zjem.“

Jún 2021

Prázdny žalúdok

„Renátka pre mňa prišla o tretej. Pekné to tam majú. Zemiakovú vňať takú vysokú, že sa mi Julo smial, že je vyššia ako ja. Rajčiny, paprika, všetko posadené. Každý kúsok miesta využitý. Bylinky, rastlinky, čo som o nich nikdy ani nepočula. Všetko mi poukazoval. Kto by to bol na neho povedal, že z neho bude taký poľnohospodár. Nikdy do záhradky nechodil. Už to aj Renátku začalo baviť. Sedeli sme vonku, oni hrali bedminton, striedali sa. Filip za mnou pribehol každú chvíľu, objal ma, pohladil, aj vlasy mi pochválil. Že minule som to nemala tak pekne ostrihané. Aj malá Renča vyšla von a sedela pri mne.“

„Tak si mala pekný deň.“

„Vieš, kedy som prišla domov? O štvrť na desať!“

„No pekne. Veď bolo príjemne, aj večer bolo ešte teplo.“

„Len ti chcem povedať, že ja si robím starosti, čo im ponúknem, Renátka si veru nerobila. Ani som sa ti nechcela priznať, ale v piatok som bola v malom obchode. Hovorila som si, keď idem na prechádzku, prejdem toľko isto. Tak som sa vybrala, na zastávke autobusu na lavičke som si posedela a zvládla som to. Nemala som ani keksíka, ani kúska syra. Čo by som im ponúkla? Ale šak tam nič nemali. Kúpila som také keksy, že liate. Išla som zahryznúť ako do keksíka a to bolo celkom mäkké.“

Aha. Tak na ponúkanie. A čože si sa ty do nich pustila? Chcela si im ich predžuvať? Vedela si, že neprídu oni k tebe, ale ty k nim.

„Mami, nepýtam sa ťa každý deň, čo potrebuješ? Keď ťa niekto prekvapí, chápem, že si nevieš spomenúť. Ale celý týždeň píšeme zoznam, pridávam do košíka.“

Je mi jasné, že si keksíky nerozkážeš, keď ti hrozí diabetológia. Zasa platí – kúp mi, aj keď si nerozkážem!

„No nič. Chcela som o tej Renátke. Ja som sa doma naobedovala, ale zjem polku obeda a potom ho dojedám. Do tretej som ho nezjedla a tam mi dali kúsok melóna, taký koláč s ovocím, bublanina to je? Z višňového kompótu. Aj Drahuška im poslala, tak som obidva okoštovala. Renátkin bol lepší. Taký sladší. Prišla som domov s celkom prázdnym žalúdkom. Tak som sa musela o štvrť na desať najesť. Nebola som hladná. Ja totiž hladná nebývam. Ale nemôžem ísť spať s prázdnym žalúdkom, to mi nerobí dobre.“

Nie, ty nebývaš hladná, iba pažravá.

„Pýtala som sa, či nepotrebuješ syr, povedala si, že nie, že si si ho dávala iba do polievky, teraz nevaríš.“

„K tej Renátke. Domov mi nabalila. To áno. Plný kelímok špenátu so zemiakmi, pečené kuriatko s ryžou. Ale u nich si nerobila starosti. To len ja si.“

Taková normální rodinka

V stredu je donáška, nový televízny program, chodí sa ku babke. Keďže sa prepravuje aj jedlo, očakávam, že mladí prídu autom. O jedenástej zaparkujú pred garážou bicykle s káričkou. Sledujem dianie, nezasahujem. Po obede zať odchádza do práce, počujem pokyny smerom k Monke: „Vy choďte na bicykloch k babke, ja končím o šiestej, prídem tam za vami.“

Haňa sa vyspinká, hráme sa, okolo štvrtej mama Monka nabáda Haňu: „Poď, prebalíme ritku, ideme babke Zuzke!“

„Nabaľ všetko, čo treba, dáme to do káričky,“ obráti sa na mňa.

„Všetko? V tejto horúčave? Zoberiem len to najnutnejšie. Hádam nebudeme viezť aj zmrazené jedlo?“

„Čo sa tomu stane, za pol hoďku sme tam.“

OK. Citróny, koláče, keksíky, vata, med, programy, bez problémov. S nepríjemným pocitom prikladám mliečne výrobky, salámu, syry. Kelímky so zmrazeným jedlom nechávam doma, našťastie má dosť veľkú zásobu, hladná nebude.

Mama sedí na balkóne, víta nás s úsmevom, nečakala nás tak skoro. Monka ide povykladať nákup, pošle babku za nami, v záhrade pod stromami bude príjemne. Prababka sa rozplýva nehou, keď jej Haňa podáva ručičku a nechá sa viesť nami oboma. K susedom chodí vnúčik Oskar, nie je tam núdza o zábavu. Malá sa chvíľu hojdá: „Pajádna hojdačka!“ ocení žltú guľôčku, ktorá po stlačení zapíska. Tá na tej našej chýba. Objavuje stoličky, skladacie kreslá, hrá sa s paličkami. Sú jej vzácne, prababička takú nemá. Veď má len deväťdesiat dva, utĺkla by nás ňou, keby sme si dovolili kúpiť jej. Radšej sa chytí stromu, steny, keď ju sotí. Susedia sa k nej správajú prirodzene, malá s nimi komunikuje, vôbec nie je zaskočená a uplakaná ako pri stretnutí s cudzími ľuďmi zvykne. O pol siedmej dofrčí Mišo, prinesie si oškvarkový pagáč a orechový koláč. Konzumuje ukradomky, skrýva jedlo pred Haňou. Monka vysvetľuje susedom: „Nechcem, aby teraz jedla sprostosti, bude večerať.“

O siedmej na nás Mišo žmurkne: „Čo baby, pôjdeme?“

„Mohli by sme,“ pritakáva Monka.

„Ale nie domov! Ku mne!“ zavelí moja mama.

Mladí sú rozpačití, čaká ich cesta na bicykloch do Nemšovej, mali pocit, že bolo dosť.

„U mňa ste neboli, toto sa neráta!“

Presťahujeme sa teda k nej do obývačky, aspoň na pol hodinku.

Vyrazíme na hrádzu, fúka silný protivietor, mám čo robiť, aby som držala tempo, som na bicykli po prvýkrát túto sezónu, nebolo kedy.

Pod železničným mostom sa Mišo so mnou lúči a Monka na neho: „Tebe už celkom hrabe?! Veď mám všetko u mamy, aj kľúče!“

Pokračujeme teda v ceste, ja na dvore postrážim dieťa, kým oni sa vybehnú hore zbaliť. Je osem hodín, na večeru nezostal čas, čaká ich ešte dlhá cesta. Nekomentujem, pozorujem. Monka strčí malej do ruky cereálny rožok.

„Šuchý?“

„Buď rada, že aspoň ten! Taký ľúbiš! Tatko by ti nedal nič, lebo namrvíš!“ hnevá sa, aj smeje, mama Monka.

Zvykla si, že deň prebieha pod taktovkou „manžela“. Ak priveľmi zasiahne do jej plánu, vyskočí ako čert z krabičky, vykričí sa, kým ju on niečím nerozosmeje.

Tráva

„Volala som Ivane. Povedala, že na kosačke boli hrdzavé nože, objednali nové. Len čo prídu, dovezie ju a pokosí,“ hlási spokojná mama.

O pár dní.

„Jarko mi doviezol bryndzu. Pýtala som sa, čo je s kosačkou. Vysvetľoval mi čosi, že tam chýba kôš na trávu. To kúpili len motor?! A teraz budú objednávať jednotlivé diely? Prečo nekúpili novú? Ja by som si ju zaplatila!“

„Iva hovorila, že nová by bola zbytočne drahá.“

„Ja by som si zaplatila! Ty by si takúto záhradu nemohla mať. Susedia by ti to nedovolili! Našťastie, ja mám dobrých. Aj keď Lydka mi naznačila, že ju poštípal môj kliešť.“

No, neviem, či máte kliešte s číslom popisným. Či si ty nejobíš sjandičky. A či Jarko nehovoril nôž a nie kôš.

„No, čo narobíme, mami, snáď sa to čoskoro vyrieši.“

„Ja som si rada chodila posedieť do záhradky. Teraz musím chodiť na prechádzky preč, také je to tam hnusné.“

Viem aké, bola som tam.

Nechám ju vyrozprávať, počkám na ďalšiu tému.

„Budeš objednávať?“

„Samozrejme, budem. Čo potrebuješ?“

„Tie cukríky šalviové, Domestos a rybičku už nemám. Tie rybie prsty.“

„Keby si si ešte na niečo spomenula, prezvoň.“

„To acidko som nevedela, že robia aj ovocné! Som si odpila, že bude také trpké a jaké sladučké! Vynikajúce bolo!“

Takže jahodové acidko.

„Áno, je také osviežujúce, kyselkavo sladké.“

Rozlúčime sa. Len čo si sadnem k počítaču, prihlásiť sa na stránku Tesca, zvoní telefón. Zbehnem dole, babka Zuzka.

„Čo ti ešte napadlo, mamula? Práve idem písať zoznam.“

„Vieš čo, ja som taký sprostý človek. Prečo som ti to ja rozprávala o tej kosačke. Čo ty nemáš dosť svojich starostí?“

„To je v poriadku, mami. Nemusíš sa cenzurovať. Môžeš mi hovoriť, čo ti napadne, čo ťa trápi, na to som tu. Neboj sa o mňa. Nebudem si z toho robiť ťažkú hlavu. Sú aj väčšie problémy, hlavne, že sme zdraví.“

„Ty si taký dobrý človek! A ja ti to ani nemám ako oplatiť,“ láme sa jej hlas.

„Mamula, ty mi nemáš čo oplácať, ja oplácam tebe. Pomáhala si mi s deťmi, chodili k tebe na prázdniny, koľko si nám toho pošila, napiekla! Mysli na to pekné a dobré, čo si pre nás urobila a nič si nevyčítaj.“

„Nehnevaj sa, musela som ti zavolať a omluviť sa, lebo by som ani nespala.“

„Pusti to z hlavy, nič sa nestalo.“

Škrátci

„Čo Žilinčania? Už sa ti ozvali?“ vyzvedá nedočkavo mama ohľadne avizovaného bicyklového výletu našich mladých.

„Nie, mami. U nás to nie je zvykom. Ani neviem, či tam boli.“

„No čo, ako bolo?“ skúša druhý deň.

„Na čo myslíš?“

„No nehovor mi, že ešte stále o nich nič nevieš!“

„Mami, my si nevoláme každý deň. Ani Ivana mi nehlási, koľko nadojila. Oni majú svoje životy, nepotrebujem vedieť o každom ich kroku.“

Ďalší deň.

„Škrátci jakýsi, ešte stále sa ti neozvali?“

„Nie, mami, ale mňa to ani netrápi. Porozprávajú mi, keď prídu.“

„Ale ja by som im zavolala!“

„Zavolaj, mami! Máš číslo na Monku, aj na Ivanu, potom mi porozprávaš,“ smejem sa.

Rozosmejem aj ju, lebo mala samozrejme na mysli – „na tvojom mieste“!

Neverím na náhody

„Budeš objednávať?“

„Samozrejme, mami. Celý týždeň mi môžeš povedať, čo ti napadne. Nákup musím ukončiť v utorok večer o jedenástej.“

„Nepôjdeš okolo lekárne?“

„Čo potrebuješ?“

„Ascorutin mám už len na štvrtok ráno.“

„Kúpila som, keď som ti bola pre lieky na tlak.“

„To neni možné! Ako si vedela?! Ty si veštica!“

„Hovorila som lekárničke – a dajte mi aj Ascorutin, keď mi mama zavolá zajtra alebo o dva dni, nech nemusím prísť znova.“

Mama sa neurazí, nepostrehne narážku a ďalej rozvíja moje telepatické schopnosti. Sú to len roky praxe.

V utorok nepotrebuje nič, stredu prečká a vo štvrtok ráno: „Keď pôjdeš pre Peťku do roboty, neišla by si mi kúpiť vajíčka? Ani zemiaky nemám.“

„Dobre, mami. Dovezieme ti zajtra.“

Rozprávam deťom, Mišo zareaguje: „Veď má deväťdesiatdva!“

„No práve! Ja v mojom mladom veku by som si nezapamätala, že nákup chodí v stredu a vo štvrtok treba Gabiku poslať do obchodu.“

Neskutočná mama

Vrátime sa s Petrou večer o deviatej. Napriek tomu, že sme s mamou hovorili o šiestej, ohlásila sa mi ako obvykle po dialýze, niečo ma núti zavolať jej, porozprávať sa ešte.

„Pozeráš niečo v telke, mami? Nevyrušujem ťa? My sme sa práve vrátili z mesta a ešte stále je teplo.“

„Volačo na Barrandove. Ale nevadí. Ani som ti to nechcela hovoriť, ale keď už voláš... Keď som s tebou dohovorila, urobila som si chlebík, sadla do obývačky a naraz mi tá ruka začala tieeecť... išla som si zobrať tie tampóny, čo mi oni dali, ale to bolo nič. Tlačila som si to, vždy to pomohlo a teraz nie. Zobrala som uterák, o chvíľu bol nie zakrvavený, ale až taký ťažký. Odlepím si to a to nie že teče, ale strieka. Zobrala som druhý uterák, zazvonila som Lydke, nech ma odvezie naspäť. Tá bola nejaká popletená, dlho jej trvalo, až sa obliekla. Po ceste mi hovorí – ja sa bojím, že odpadnem. Prečo, Lydka? Ty neznášaš krv? Ja sa bojím o teba, hovorí roztrasená a šoféruje! Musela som ju ukludňovať ja. Lydka, nemusíš sa báť, mne naozaj nič neni. Len to potrebujem zastaviť. To sa stáva, len to nebýva tak silno. Ja som naozaj v poriadku, neboj sa!“

„Mami, keď sa ti to stane nabudúce, zavolaj záchranku. To bude rýchlejšie, mám s nimi skúsenosť. Sú veľmi milí, ochotní a prídu do desať minút,“ preruším ju.

„Ale ja som chcela, nech to vidia tam. Na dialýze.“

„Ivana hovorila, že dvadsať minút môže parkovať v nemocnici zadarmo. Ale ona tam brala ten lístok, keď ma zobrali dovnútra, hovorila som sestričke, nech idú aj pre tú pani, čo ma doviezla, lebo ledva stojí na nohách. Že nebojte sa, už sedí, postarali sme sa o ňu. Predstav si, že jak som si sadla na posteľ, ešte hovorím, choďte nabok, lebo to strieka, dám si dole uterák a nič. Prestalo to. Dobre, že som mala ten krvavý uterák, šak by mi ani neuverili.“

„Asi si už mala prázdnu nádrž, už všetka vytiekla,“ odľahčím situáciu. Petra by okomentovala – morbídne, trápne, ale mamu to rozosmialo.

„No ale prídeme k pointe. Lydka stratila lístky v aute, už mala dva, rampa sa jej neotvorila. Potom ich našla, nevedela, čo s nimi. Tak ja som vyskočila, zaklopkala na vrátnika a rampa sa otvorila. Ani neviem, či sa to podarilo nakoniec jej, alebo ten vrátnik. Ona naštartovala, myslela som, že ma počká kúsok ďalej a ona išla a išlaaa... Stála som tam opretá o zábradlie a hovorím si, šak keď doma nevystúpim, hádam si všimne, že ma tam nechala. Nemala som so sebou peniaze, ale šak mobil som si zobrala, poradila by som si.“

„Ona ťa tam zabudla?!“

„Vrátila sa celá roztrasená. Ja som si myslela, že som zle zavrela dvere a po ceste som ťa stratila,“ napodobňuje plačlivým hlasom susedu.

„Mami, ja si myslím, že Lydka má zlé obdobie, že má depresie. Mohla si radšej Lenke zazvoniť. Tá je mladá, má skúsenosti, keď sa starala o sestru vo vážnom zdravotnom stave.“

„Ale chápeš to?! Ona bola celkom mimo! Ona nevidela, že vedľa nej nesedím?! Že ide sama?!“

„Muselo to byť pre ňu šokujúce, keď si tak veľmi krvácala. A ak má aj depresie, vtedy sa človek nevie sústrediť, robí veci, ktoré iní nechápu.“

„Hovorila mi, že si musím niekoho zavolať, čo mi vyčistí byt. Ale čoš! Kožené kreslo som poutierala, aj stôl, len koláč som musela vyhodiť, lebo aj ten som zastriekala.

Jedla si chlebík a vyhodila koláč. Hm.

Uteráky som vyhodila, nohavice a tričko namočila do studenej vody.“

„Mami, si úžasná! Zvládla si to perfektne. Máš taký svieži hlas, myslela som, že budeš zoslabnutá.“

„Ale čoby! Celkom nič mi neni. A vy ste teda ani neboli vonku?“

„Boli sme, som ti hovorila, že práve sme sa vrátili z mesta. Petra mala hroznú chuť na kebab. Tak som jej sľúbila, že večer, keď prestanú horúčavy. Bolo jej to také vzácne, po toľkých časoch.“

„Hovorila si mi to? Ja o tom neviem. Čo som už jak tá Lydka?“

„Ale nie, mami. Možno som ti to povedala rýchlo a potichu.“

„Kedy má Peťka meniny?“

„Dvadsiateho deviateho júna. Spolu s Petrom a Pavlom.“

„Tak jej daj za mňa päťdesiat eur, nech si volačo kúpi. Keby jej nestačilo, kludne aj do sto.“

„To jej naozaj stačí, ďakujeme!“

„Nech si kúpi, po čom túži.“

„Určite si vyberie nejaké cédečko a knižku.“

„No choď už, nebudem ťa baviť.“

„Mamula, si neskutočná! Obdivujem ťa, ako si to zvládla, sama zorganizovala, ešte aj Lydku upokojovala! Choď sa už vyspinkať! Dobrú noc!“

Brat opäť neprekvapil

„Objednaj ma, Gabika, k tej očnej!“

„Mami, som ti hovorila, že sa nedá objednať. Ani osobne, ani telefonicky. Jednoducho nastavili systém, kto príde ráno o siedmej, zapíše sa. Štyria pacienti na jednu hodinu a dosť. Čakáreň je pre dve osoby, ostatní čakajú vonku.“

„Keď som u nej naposledy bola, povedala, že mám začínajúci šedý zákal, netreba to operovať. Lenže ja už nevidím! Mikulášovi operovali a vidí.“

Mikuláš má šesťdesiatpäť rokov, nepoznáme diagnózu. Možno ho mal v pokročilom štádiu a operácia bola nutná. Možno nemá stareckú cukrovku, ktorá podľa teba vôbec nie je nebezpečná, iba z nej môžeš oslepnúť. Možno nemá po každom jedle sladkú bodku. To tvoje – ale ja to potrebujem, Gabika!

Len čo sa uvoľnila covidová situácia, začína znova.

„Pohľadaj mi na internete číslo, ja si tam zavolám sama!“

„Dobre, mami.“

„Predstav si, mám termín! Sestrička mi povedala – neobjednávame! Ale ja som jej skočila do reči – prosím vás, len si ma vypočujte! Mám deväťdesiatdva rokov, chodím na dialýzu, mne by ste mohli dať výnimku. Čosi habkala, nakoniec sa ma opýtala, či mám doprovod. Sestrička, ja doprovod nepotrebujem! Tak prídite v stredu o desiatej.“

„Super! Si lepšia ako ja,“ chválim ju.

„Len ako sa tam teraz dostanem. Ivku z Vlčieho Vrchu nemôžem volať, Renátka chodí do roboty.“

„Veď si povedala, že doprovod nepotrebuješ.“

„Nepotrebujem, aby nikto išiel so mnou donútra a hovoril za mňa!“ odvrkne naštvaná.

„Aha, to som nevedela, že to takto myslela sestrička.“

„Jako ináč?!“

„Tak zavolaj Julovi. Môže pre teba prísť taxíkom, doveziete sa tam a naspäť zasa zavolá taxík.“

„To by on musel zavčasu vstávať... šak ja si to nejako zariadim.“

„OK.“

„Volala som Ivke, len tak medzi rečou som jej spomenula, že som sa objednala na to očné. Ona má práve vtedy nejaké dôležité jednanie, nevie, kedy to skončí. Veď ja som ti nevolala kvôli tomu, ja si to nejako zariadim, povedala som jej.“

Som zvedavá.

Zvoní mi v záhradke telefón, môj brat. Nezavolá ako je rok dlhý, on a mama neradi telefonujú. To sa musel prekonať.

„Áno, Julino?“

„My v stredu nemôžeme. Ideme na očkovanie. Renáta autom už vôbec, tá má veľa zameškané. Ja by som mame poslal taxík, ty by si ju tam mohla čakať a naspäť by si ho zavolala ty a poslala ju do Biskupíc.“

„Ale ja musím Petru odviezť do roboty, ako to zvládnem s obidvomi?“

„Vieš, Renátka musí chodiť s Filipkom na tú imunológiu, zasa pôjdu vo štvrtok,“ odpovedá celkom od veci.

„Na koľkú idete na to očkovanie?“

„Na dvanástu.“

A dovtedy budeš robiť čo? Spať? Teba na prvé očkovanie viezla Drahuška, aj prišla pre teba, lebo si sa bál, že by si zablúdil. Prečo si si ty nezavolal taxík?

„Dobre, Julino, nechajte tak. Ja zavolám Monke do Nemšovej.“

„Monka? Mohli by ste prísť v stredu ráno do Trenčína?“ Vyrozprávam jej, čo je vo veci.

„Jasne. Mišo ide už na deviatu, lebo rozdáva vysvedčenia. Vyhodím ho v ZUŠ-ke, doveziem ti Hanu, pôjdem pre babku, odveziem ju tam. Počkám s ňou.“

„Teším sa. Potom ju zoberieš k nám na obed, ak nebude príliš teplo, zoberieme ju do záhradky a keď pôjdete domov, cestou ju vyložíte.“

„Dobre. Dohodnuté.“

„Juj, taká som rada! Pánbožko vám to vynahradí na deťoch!“ použijem otrepanú frázu na odľahčenie.

„Veď už nám! Pozri, čo máme doma! Aká je šikovná!“ jasá mama Monka.

„Mami, v stredu ráno pre teba príde Monka. Zoberie ťa potom k nám na obed. Julo mi volal, že sa im to nehodí.“

„Ja som taký sprostý človek, prečo ti ja všetko hovorím. Všetky starosti nakladám na teba. Jako keby si ty nemala svojich dosť. Žeby kritika na brata? Mala som si to vybaviť sama, zavolať si taxík, taká som nemožná! Aj uvariť by som si mala, aj nakúpiť. Som celkom neschopná.“ Tak nie.

„Mamula! Koľko máš rokov? Ako môžeš vôbec takto rozmýšľať? Iní v tvojom veku sú vo všetkom odkázaní na druhých. Tak sme dohodnutí. Nerob si starosti, všetko je zariadené.“

„Ďakujem! Som strašne rada, že pôjde so mnou Monika.“

Júl 2021

Bez okuliarov

„Tak som prišla bez okuliarov. Som sklamaná. Myslela som, že mi predpíše nové. Povedala, že tak, jako ja nevidím, ani ona mi nevidí dovnútra cez ten šedý zákal. Ale, pani doktorka, keď som tu naposledy bola, povedali ste, že to netreba operovať! Ale kedy ste tu bola naposledy? Vtedy naozaj nebolo treba. Teraz je najvyšší čas. Pošlem vás na komplexné vyšetrenie... Pani doktorka! Ja, v mojom veku, na žiadne vyšetrenie nepôjdem! Chcem iba zoperovať šedý zákal. Aj bola trochu urazená. Hovorí, že naposledy som vás tiež poslala do nemocnice na vyšetrenie. Hľadám, hľadám, žiadne výsledky tu nevidím. Šak si hľadaj, pomyslím si, ja som nikde nebola. Stretla som Jana V. a ten mi povedal, že je tam dlhokánska úzka chodba, čaká tam tridsať ľudí. Dobre, že si mi to Janko povedal, ani tam nejdem. Dala mi číslo, kde sa mám objednať. Zavolám tam zajtra.“

„Už si sa objednala, mami?“

„Bola som dnes na dialýze, zajtra sa objednám.“

„Volala si tam, mami?“

„Dnes som bola unavená, zavolám v pondelok.“

„Veď dnes je sviatok!“ konštatuje mama v pondelok. „To sa nikde nedovolám! Zavolám v utorok. Ale v nedeľu ideme na ten Vlčí Vrch, jak mi to v piatok zoperujú, či budem môcť ísť.“

„Nemyslím si, že by ťa objednali tak rýchlo. Veľa ľudí čaká. Cez koronu sa neoperovalo.“

Dozvuky

„Vieš, uvedomila som si, že ťa už nie využívam, ale zneužívam. Že toho máš už vyše hlavy,“ začína mama.

„Prosím? To si z čoho usúdila? Myslela som, že si mala včera pekný deň. Taká som bola spokojná, ako všetko vyšlo, ešte aj počasie a ty takto.“

„Áno. Včera som u vás na nič nemyslela, tak mi bolo dobre. Ani na diagnózu. Dialýzu. To deň predtým som bola taká smutná. Keď sa do toho zamontoval aj ten Julo. Mala som pocit, že už ma máš plné zuby, že máš so mnou len starosti.“

„Dala som ti to nejakým spôsobom najavo? Nie som si toho vedomá.“

„Nie. Nič také si nepovedala. Len som to tak vycítila.“

Keby si ma nevyprovokovala tým – ja doprovod nepotrebujem, sestrička! Bola by som reagovala inak. Nerob si starosti, mamula, niečo vymyslím a zapojila by som všetky deti, vynechala brata, ako obvykle. Vtedy by si nemala zlé pocity. Dochádza mi, kde som urobila „chybu“.

„Mami, vieš, že nemám auto a musím vodiť Petru do roboty a z roboty. Čo je v mojich silách, urobím pre teba ochotne. Som rada, že Monka mohla prísť a všetko sme zvládli. Tak už, prosím ťa, mysli len na to pekné a zabudni na zlé pocity.“

„Ja viem, že si ma rozmaznala, mohla som si zavolať sama taxík a neobťažovať ťa s tým.“

„Ja by som ťa samu ísť nenechala, s rozkvapkanými očami vidíš ešte menej ako obvykle. Nechajme to už.“

„Chcela by som vyhrešiť aj Miša. Ale nemôžem.“

„Prečo?“

„On sa tak nepekne vyjadruje o Julovi. Až devastujúco.“ Dehonestujúco.

„Mami, pochop to! U nich v rodine je chlap chlapom. On nechápe, že Julo je nepoužiteľný. Má vodičák, bojí sa jazdiť. Všade ho vozí Renátka, s Filipom musí na kontroly tiež chodiť ona. Pritom chodí do roboty a on je doma. Mohol by s ním ísť pešo alebo autobusom. Nemusela by vymeškávať z roboty. Filipovi dohováraš, že nič doma nepomáha, to tatino, keď mal toľko rokov, čo ty... Ale aký má Filip vzor? Zoberie si z rodiny len to, že mamina so sestrou vygruntujú byt, keď oni dvaja sú v nedeľu u teba, aby ich to nevyrušovalo.“

„Vy ste na neho všetci takí... Veď on je šikovný. Postavil si byt. Postavili mu ho. Kúpil si auto. Na ktorom ho vozí manželka. V záhradke čo si porobil! Všelijaké vynálezy. Vyvýšené záhony. Veď hej. Baví ho to. Ale keď máš problém so záchodom, s batériou, so zástrčkou, voláš mne, lebo... Je vzdelaný, sčítaný, on minule Filipovi vysvetľoval aj kde vzniká sopeľ, aká chemická reakcia tam vzniká, že prechádza cez nosohltan. Myslela som na to, keď som večer umývala riad. Po celom dni som bola taká unavená – nakúpiť, navariť, postarať sa o Haňu, o Petru, keď Monka bola s tebou. Keby som študovala internet, nenarobila by som sa. Vedela by som, ako vzniká sopeľ! Až som sa pritom nahlas rozosmiala. Chodila by som si s tebou zahrať v nedeľu scrabble a rozprávala ti o dokumentárnych filmoch.“

„Ja viem, mami. Lenže Mišo to vidí z tej praktickej stránky. Iva ti kúpila kosačku, že potom pokosí bárgdo. Ona pokosila, Julovi všetko vysvetlila a on ti povedal, že sa nových a veľkých strojov bojí. Povedal to pred Filipom. Nečuduj sa, že sa Mišo smial.“

„Neni on taký zlý, ako si vy myslíte.“

Buď rada, že nevieš všetko. Aký postoj zaujal, keď si bola v nemocnici. Jeho dobré rady – veď jej nemusíš volať každý deň, tak jej nedvíhaj, nekupuj jej, čo si zmyslí...

***

„Tým chalanom celkom nemám čo zajtra ponúknuť.“

„Tak zlyhala objednávka. Ja som ti kúpila všetko, čo si chcela, aj navyše.“

„Julkovi uvarím puding, Filip nelúbi, tomu dám čokoládu, čo sme dostali na Pavla od nejakého Krála, ani neviem, ktorý to je. Filip už minule hovoril, že zjedol celý balík plátkového syra, či stihnem do nedele kúpiť a nestihla som.“

„Mami, Filip si myslí, že ty chodíš ešte nakupovať?“

„Hádam áno. Šak niekedy aj idem. Len nesmie byť zima, ani teplo. Boleli ma nohy.“

Chute

„Takú hroznú chuť som dostala na rožek! Volala som Betke, či nepôjde do obchodu. Katka jej práve doniesla nákup, aj dva rožky, tak mi jeden doniesla. Hneď som si ho omaslovila a celý zjedla!“ jasá mama.

„Na rožok??? Vždy si hovorila, že chlieb ti nič nenahradí. Keď vám na dialýze prestali dávať chlebík, bola si nešťastná. Čo si sa nafrflala na tie bagety a žemle. Prekvapila si ma.“

„Ja som frflala na bagety?“

„Nepamätáš si? Rozdávala si ich Jarkovi, Julovi, Filipovi a kŕmila nimi vtákov z balkóna.“

„Ja som kŕmila vtákov?“ To už je celkom urazená.

„Nevadí, mami, nevracajme sa k tomu. Ja len vysvetľujem, prečo mi nenapadlo kúpiť ti obyčajné pečivo. Len sladké.“

***

„Vidíš, Julko mi to uznal. Aj jemu sa stáva, že niečo, čo celé roky neľúbil, mu zrazu zachutí.“

Lenže on to povie Renátke a tá mu kúpi. Ja by som mala veštiť z krištáľovej gule.

Jednoznačne

„Vieš, že sa tomu Lubošovi ani nedivím, že jej tak povedal?“ reaguje moja mama. „Žije si u detí jak prasa v žite a ešte sa sťažuje. Prečo ona tak neznáša nevestu a zaťa? Veď Miro jej obedy nosil, lieky obstarával, vozil ju, čo mi pamäť siaha. A keď sme boli u nich na chalupe, Alica sa k nej tiež pekne správala, videla som to. Vieš dobre, že ja mám rada aj Vlada, aj Renátku. Aj chalanov tvojich dcér. Teší ma, ako pekne sa Mišo s Jarkom ku mne správajú. Kde sa v nej berie tá nenávisť? Ona bola vždy krásna. Môžem ti odprisahať, že som jej nikdy nezávidela. Naopak, pýšila som sa tým, že je to moja sestra. To ona mi vždy závidela aj nos medzi očami. A čo už mne mohla závidieť?“

„Možno to, že ťa majú ľudia radi.“

„Áno, nebola som žiadna krásavica. Ale keď sme boli na zábave, ona sedela v kúte a ja som tancovala. Bola taká neprístupná, chalani nemali odvahu sa jej prihovoriť. Aj babky v dedine ma mali rady. Aj na dialýze. Taká drobná sestrička vždy uteká pomôcť mi z postele, zoberie mi kartičku – poďte, ja vás odvážim. Do šatne prejdete sama? Pravdaže, prejdem. Prečo ste vy ku mne taká milá? Lebo vy ste dobrá. Ale, čo, jaká dobrá.“

„Sú ľudia, ktorí ich sekírujú, s ničím nie sú spokojní, vykrikujú na nich, ty si disciplinovaná, neobťažuješ ich zbytočne.“

„Oni tú Pavlu rozmaznali. Luboš ju brával k sebe, keď ešte vládala. Tam ju obskakovali, zvykla si na to.“

„Ťažko povedať. Ľuboš chcel vtedy odbremeniť Danku, aby nemusela za ňou behať na štvrté poschodie, keď príde z roboty. Oni už boli s Alicou na dôchodku. Potom prišli pády, zlomeniny, bolo jednoduchšie postarať sa o ňu doma, ako za ňou niekoľkokrát denne dochádzať.“

„Ona bola vždy slabá. Čo sme sa my ako decká narobili. Pomáhali mame, keď tato umrel. S Jožkom sme seno zvážali, Pavla nemohla. A pozri, koľko sa dožila! Taká slabá a chorľavá. Keby si ona vytrpela to, čo ja!“

„Má to ťažké Danka. Hovorí jej – mami, celý deň si nahnevaná. Ja sa potom cítim previnilo, že som ti niečím ublížila. Nemohla by si sa aspoň raz usmiať a zaželať mi dobré ráno? Ty nám na Dobré ráno ani neodpovieš.“

„A ona si robí starosti, kde potom pôjde? Šak do hrobu! Mali jej povedať. Tam, kde každý. Ja som o dva roky mladšia a žiadne plány si nerobím. Už mám len spomienky. Žiadne plány.“

„Na rozdiel od nej, spomínaš na to pekné.“

Ako prasa v žite. Či by si sa ty zmierila s pobytom mimo svojho vlastného bytu, obývačky, kresla... Aké by boli naše vzťahy, keby sme boli spolu dvadsaťštyri hodín denne, každá so svojimi návykmi, zvykmi, predstavami.

Mama sa začne smiať. Tak úprimne, nákazlivo.

„Vieš, jaká som ja už sprostá? Rozmýšľam, kde som nechala ten telefón. Hádam v obývačke. A ja telefonujem! Mám ho na uchu!“

Na tykanie

Konečne Vlčí Vrch. Má nás tam všetkých. Deti, vnúčatá, ich partnerov, pravnučku. Počasie napriek nepriaznivým predpovediam vyšlo na jednotku. Ani zima, ani príliš teplo, neprší. Mama doslova žiari aj na fotkách. Taká je rozšupnutá, keby bol na stole alkohol, podozrievam ju, že si aj niečo druzgla. Zvedavá je na užovku, ktorá vychádza raz do roka, vždy, keď je na návšteve babka. Minulú nedeľu lialo, užovka nedostala mail, že stretnutie sa ruší, vlnila sa pred dverami v očakávaní, Jarko ju aspoň odfotil.

„Ukážem vám tú užovku!“ berie do ruky mobil.

„Už aj ty mi vykáš?! Veď si mi tykal! To len Mišo si nedá povedať!“ ohradí sa.

Jarko je podáva ruku, vybozkáva ju: „Tak na tykanie, Zuzka!“

Mišo pribehne: „Zuzka! Mne si nikdy tykanie nenavrhla!“ vystíska ju a vybozkáva. Mama je v siedmom nebi. Pleskne si pravou dlaňou do ľavej a zvolá: „Odteraz, kto mi zavyká, platí!“

Chalani sa postavia každý z jednej strany, malú mamu medzi seba a zakričia: „To chce fotku!“

Na jednej stoja, na druhej pridrepnutí a každý z jednej strany pusinka na Zuzkinom líčku.

Spoznať svet

Malá má dva roky a dva mesiace. Do škôlky pôjde o rok, ale rada sa hrá, že už chodí. Naloží si malý plecniačik, behá po byte: „Ponáhjam ša do škvojky!“

Zrazu zastane: „Ešte nemvožem íšť do škvojky! Najpv muším špožnať švet! To nie je ako papať jíbezjičky.“

***

Dovezieme mojej mame jedlo a potrebné veci. Je príjemný podvečer, usadíme sa na lavičke v záhrade. Tráva je už zasa vysoká. Mišo berie kľúče od garáže, ide pre kosačku. Kým kosí, Monka strihá výrastky pri stromoch. Haňa sa prestane jašiť, chce pomáhať. Mamina jej vkladá do rúk prútiky a ukazuje hromadu pri plote, kam ich treba hádzať. Prebehne trikrát, pri štvrtej hrsti vetvičiek sa zháči, otočí sa na mňa: „Zanes to ty, Ga